znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 364/2012-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 20. septembra 2012 predbežne prerokoval sťažnosť Mgr. I. K., B., zastúpenej advokátkou JUDr. V. D., B., vo veci namietaného porušenia základného práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Okresného súdu Piešťany sp. zn. 12 C 27/2010   z   2.   augusta   2011   a   rozsudkom   Krajského   súdu   v   Trnave   sp. zn. 24 Co 312/2011 zo 16. mája 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť   Mgr.   I.   K. o d m i e t a   pre   nedostatok   právomoci   Ústavného   súdu Slovenskej republiky.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. júla 2012 doručená sťažnosť Mgr. I. K., B. (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia základného   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   zaručeného   v   čl.   46   ods.   1   Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) rozsudkom Okresného súdu Piešťany (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 12 C 27/2010 z 2. augusta 2011 a rozsudkom Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 24 Co 312/2011 zo 16. mája 2012.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka sa žalobou v konaní vedenom na okresnom súde pod sp. zn. 12 C 27/2010 domáhala proti Slovenskej republike, zastúpenej Ministerstvom   spravodlivosti   Slovenskej   republiky,   zaplatenia   sumy   500   000   Sk,   t. j. 16 596,96   €   s   príslušenstvom   z   titulu   náhrady   škody   spôsobenej   nesprávnym   úradným postupom.   Okresný   súd   rozsudkom   sp.   zn.   12   C   27/2010   z   2.   augusta   2011   žalobu sťažovateľky   v   celom   rozsahu   ako   nedôvodnú   zamietol.   O odvolaní   sťažovateľky   proti označenému   rozsudku   okresného   súdu   rozhodol   krajský   súd,   ktorý   rozsudkom   sp.   zn. 24 Co 312/2011 zo 16. mája 2012 rozsudok okresného súdu ako vecne správny potvrdil (obidva rozsudky nadobudli právoplatnosť 25. mája 2012).

Sťažovateľka v sťažnosti okrem iného uviedla: „... Okresný súd v Piešťanoch pod č. k. 12 C 27/2010 žalobu mojej klientky zamietol z dôvodu premlčania uplatneného nároku....

Po podaní odvolania KS Trnava pod č. k. 24 Co 312/2011 skonštatoval, že žaloba bola podaná včas, rozhodnutie súdu I. stupňa však potvrdil z toho dôvodu, že moja klientka nepreukázala príčinnú súvislosť medzi spôsobenou škodou a postupom súdov v konaniach OS Trnava 17 C 222/88 a 17 C 39/91 a OS Piešťany 5 C 10/00 a 11 C/01....

Vo veci mojej klientky v cit. súdnych konaniach súdy až do roku 2010 na dlhé roky prerušovali úplne nedôvodné konania, no najmä opakovane vydávali predbežné opatrenia, ktorými až do r. 2008 zakazovali mojej klientke disponovať a nakladal s jej vlastníckym právom   k   nehnuteľnostiam,   čím   de   facto   jednojednoznačne   umožňovali   A.   P.   jej nehnuteľnosti od mája 1988 (v podstate až doteraz, teda 24 rokov, nakoľko aj exekučné konanie   aj   trestné   konania   sú   zatiaľ   bezvýsledné)   bezplatne   užívať   a   vlastne   takýmto, odobrovaním súdov na jeho pobyt nehnuteľnosti úplne zničiť.

Takýmto postupom súdy sústavne porušovali čl. 20 a 21 Ústavy SR, v dôsledku čoho došlo aj k spôsobenej majetkovej ujme vyčíslenej sumou 500.000 Sk Za túto škodu musí SR zast. MS SR niesť zodpovednosť a preto som podala aj dovolanie na NS SR...“

Vzhľadom na uvedené sa sťažovateľka domáha, aby ústavný súd nálezom vyslovil porušenie jej základného práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy, aby „... zrušil nezákonné rozhodnutia súdov I. a II. stupňa vo veci OS Pieštany č. k. 12 C 27/2010 a vec vrátil súdu na nové konanie...“ a aby jej „... priznal... primerané finančné zadosťučinenie za nezákonné postupy súdov a náhradu trov tohto konania“.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom   sťažnosti   je   tvrdenie   sťažovateľky   o   porušení   základného   práva   na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy rozsudkom okresného súdu sp. zn. 12 C 27/2010 z 2. augusta 2011 a rozsudkom krajského súdu sp. zn. 24 Co 312/2011 zo 16. mája 2012, k porušeniu ktorého malo dôjsť v dôsledku nezákonnosti označených súdnych rozhodnutí.

1. K namietanému rozsudku okresného súdu

Vzhľadom   na   princíp   subsidiarity   („ak...   nerozhoduje   iný   súd“),   ktorý   vyplýva z citovaného čl.   127 ods.   1   ústavy, môže   ústavný   súd poskytnúť ochranu konkrétnemu právu alebo slobode, porušenie ktorých je namietané, iba vtedy, ak sa ich ochrany fyzická osoba   alebo   právnická   osoba   nemôže   domôcť   v   žiadnom   inom   konaní   pred   súdnymi orgánmi Slovenskej republiky.

Inými slovami, pokiaľ je o ochrane sťažovateľmi označeného základného práva alebo slobody oprávnený konať alebo rozhodovať iný všeobecný súd, ústavný súd sťažnosť už po predbežnom prerokovaní odmietne pre nedostatok svojej právomoci.

Podľa § 201 prvej vety zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení účinnom rozhodujúcom období (ďalej len „OSP“) účastník môže napadnúť rozhodnutie súdu prvého stupňa odvolaním, pokiaľ to zákon nevylučuje.

Vychádzajúc z citovaného ustanovenia § 201 OSP proti rozsudku okresného súdu sp. zn.   12   C   27/2010   z   2.   augusta   2011   bolo   prípustné   odvolanie   –   riadny   opravný prostriedok, ktorý sťažovateľka napokon aj účinne využila. Krajský súd sa v rozsahu svojho preskúmavacieho oprávnenia odvolacieho súdu musel v podstate vysporiadať s rovnakými skutkovými   a   právnymi   argumentmi,   aké   sťažovateľka   proti   rozsudku   okresného   súdu uvádza aj v konaní pred ústavným súdom.

Z   uvedeného   dôvodu   ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľky   v tejto   časti   (t. j.   proti napadnutému rozsudku okresného súdu) už po jej predbežnom prerokovaní odmietol pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

2. K namietanému rozsudku krajského súdu

Obdobne   aj   v   súvislosti   s   napádaným   rozsudkom   krajského   súdu   sp.   zn. 24 Co 312/2011   zo   16.   mája   2012   ústavný   súd   konštatuje,   že   podľa   svojej   doterajšej judikatúry dovolanie – mimoriadny opravný prostriedok v zmysle ustanovení § 236 a nasl. OSP   považuje   za   účinný   právny   prostriedok   ochrany   základných   práv   a   slobôd v občianskoprávnom   konaní   (napr.   I.   ÚS   1/00,   II.   ÚS   31/00,   I.   ÚS   209/05),   preto   ho nemožno nahradiť rozhodnutím ústavného súdu o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy.

Ako to zo sťažnosti a z jej príloh vyplynulo, sťažovateľka v podstate na základe tých istých   námietok,   akými odôvodňuje   svoju   sťažnosť,   podala   proti   označenému rozsudku krajského súdu dovolanie, o ktorom podľa zistenia ústavného súdu dosiaľ prebieha konanie na   Najvyššom   súde   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   pod   sp.   zn. 1 Cdo 176/2012.

Z ustanovenia § 238 ods. 3 OSP vyplýva, že dovolanie proti rozsudku odvolacieho súdu (krajského súdu), ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa, je prípustné, len ak   odvolací   súd   vyslovil   vo   výroku   svojho   potvrdzujúceho   rozsudku,   že   je   dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu. Keďže v danej veci   o taký   prípad   nešlo,   dovolanie   proti   označenému   rozsudku   krajského   súdu   bolo prípustné iba z dôvodov zmätočnosti podľa ustanovenia § 237 OSP, v prípade preukázania ktorých   by   mohlo   dôjsť   k   naplneniu   účelu   sledovaného   sťažovateľkou   aj   v   konaní o sťažnosti,   a   to   predovšetkým   k zrušeniu   napadnutého   rozsudku   krajského   súdu.   Preto podľa názoru ústavného súdu v tomto čase je predčasné a bez významu zaoberať sa jeho prípadnou meritórnou nesprávnosťou.

Ústavný   súd   tiež   poukazuje na svoju   judikatúru, podľa   ktorej   v   prípade   podania mimoriadneho   opravného   prostriedku   (dovolania)   sa   považuje   ústavná   sťažnosť   za prípustnú až po rozhodnutí o dovolaní, pričom lehota na podanie sťažnosti proti dovolaním napadnutému druhostupňovému rozhodnutiu sa považuje za zachovanú (napr. I. ÚS 169/09, I. ÚS 358/09).

Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľky   aj   v tejto   časti   (t. j. vo vzťahu   k rozsudku   krajského   súdu)   už po   jej   predbežnom   prerokovaní   odmietol   pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok a rozhodnutie o zrušení napadnutých rozsudkov, o priznaní finančného zadosťučinenia, ako aj o trovách konania je viazané na vyslovenie porušenia práva alebo slobody sťažovateľky (čl. 127 ods. 2 prvá veta ústavy), ústavný súd o tých častiach sťažnosti, ktorými sa sťažovateľka domáhala ich priznania, už nerozhodoval.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. septembra 2012