znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 364/2011-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. augusta 2011 predbežne prerokoval sťažnosť M. B., Ukrajina, zastúpeného advokátom JUDr. J. G., P., vo veci namietaného porušenia čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 2 ods. 2 Listiny základných   práv   a slobôd,   porušenia   základného   práva   na   osobnú   slobodu   zaručeného v čl. 17   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a v čl.   8   ods.   2   Listiny   základných   práv a slobôd, základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a v čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, základného práva na rovnosť účastníkov konania zaručeného v čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a v čl. 37 ods. 3 Listiny   základných   práv   a slobôd   a porušenie   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Prešove v konaní vedenom pod sp. zn. 7 Tos 23/2011 a jeho uznesením z 10. mája 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. B. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 21. júla 2011 doručená sťažnosť M. B., Ukrajina (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), čl. 2 ods. 2 Listiny základných práv   a slobôd   (ďalej   len   „listina“),   porušenie   základného   práva   na   osobnú   slobodu zaručeného v čl. 17 ods. 2 ústavy a v čl. 8 ods. 2 listiny, základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a v čl. 36 ods. 1 listiny, základného práva na rovnosť účastníkov konania zaručeného v čl. 47 ods. 3 ústavy a v čl. 37 ods. 3 listiny a porušenie práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Prešove (ďalej len   „krajský   súd“)   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   7   Tos   23/2011   a   jeho   uznesením z 10. mája 2011.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom Okresného súdu Michalovce   č.   k.   3   T   121/2010-114   z 2.   septembra   2010   uznaný vinným zo   spáchania zločinu   prevádzačstva spolupáchateľstvom podľa   § 20 k § 355 ods.   2 písm. a) zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný zákon“) a bol mu uložený trest odňatia slobody v trvaní 2 rokov, ktorého výkon bol podmienečne odložený s určením skúšobnej doby na 4 roky. Zároveň bol sťažovateľovi uložený trest vyhostenia z územia Slovenskej republiky po dobu 10 rokov.

V inom   trestnom   konaní   vedenom   Okresným   súdom   Prešov   (ďalej   len   „okresný súd“) pod sp. zn. 41 T 144/2010 je sťažovateľ na základe obžaloby podanej 14. decembra 2010 Krajskou prokuratúrou v Prešove trestne stíhaný pre zločin prevádzačstva podľa § 355 ods. 2 písm. a) a ods. 3 písm. d) Trestného zákona. V tejto trestnej veci bol sťažovateľ uznesením okresného súdu č. k. 0 Tp 94/10-22 z 9. septembra 2010 v spojení s uznesením krajského   súdu   sp.   zn.   7   Tpo   30/2010   z 20.   októbra   2010   vzatý   do   väzby   z dôvodov uvedených v § 71 ods. 1 písm. a) a c) zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“).

Sťažovateľ v tomto trestnom konaní 5. apríla 2011 požiadal o prepustenie z väzby na slobodu.   Jeho   žiadosť   okresný   súd   uznesením   sp.   zn.   41   T   144/2010   z 2.   mája   2011 zamietol. Proti rozhodnutiu okresného súdu podal sťažovateľ sťažnosť, o ktorej krajský súd uznesením č. k. 7 Tos 23/2011-2132 z 10. mája 2011 rozhodol tak, že ju zamietol.

Podľa slov sťažovateľa krajský súd svojím postupom v konaní vedenom pod sp. zn. 7 Tos 23/2011 a uznesením z 10. mája 2011 „porušil princíp rovnosti zakotvený v čl. 47 ods.   3   Ústavy   a to   tým,   že   porušil   princíp   rovnosti   účastníkov   pred   súdom.   Všetci spoluobvinení okrem sťažovateľa sú stíhaní na slobode, iba sťažovateľ... je stíhaný väzobne. Súd   sa   nijakým   spôsobom   nevysporiadal   so   zásadou   BENEFICIO   COHAESIONIS   – dobrodenie spočívajúce v súvislosti odvodené od zásady rovnosti účastníkov. Pokiaľ by mal sťažovateľ rovnaké postavenie ako zvyšní spoluobvinení, tak by bol stíhaný na slobode.“.Sťažovateľ   je zároveň   presvedčený,   že krajský   súd   porušil   zásadu   spravodlivého procesu tým, že sa „nevysporiadal s námietkou sťažovateľa vo vzťahu k jeho nariadenému výkonu trestu“. Podľa sťažovateľa „Je neprípustné, aby krajský súd neodôvodnil prednosť výkonu trestu pred výkonom väzby, pričom opak je pravdou. Preto je napádané rozhodnutie krajského súdu arbitrárne.

Naviac nie je sťažovateľovi vôbec jasné, na základe akého ustanovenia zákona mu je bránené vykonávať už uložený trest vyhostenia. Krajský súd vôbec neodôvodnil námietku sťažovateľa týkajúcu sa porušenia zákona ohľadne nevykonania trestu vyhostenia. V princípe pokiaľ si niekto vykonáva trest odňatia slobody a začne sa voči nemu nové trestné   stíhanie,   podľa   ustanovení   tr.   poriadku   tiež   nie   je   možné   uprednostniť   väzobné stíhanie pred výkonom trestu...

Pokiaľ je ale v trestnom práve zakázaná analógia a trest vyhostenia bol nariadený v rámci vykonávacieho konania, je neprípustné, aby samotný trest vyhostenia bol dôvodom väzby, že sa sťažovateľ nebude môcť zúčastňovať úkonov trestného konania. Súdy môžu konať prostredníctvom inštitútu dožiadania...

...   výkon   trestu   má   prednosť   pred   výkonom   väzby.   Trest   vyhostenia,   ktorý   bol sťažovateľovi v rámci vykonávacieho konania nariadený je taktiež formou trestu odňatia slobody a preto má prednosť pred výkonom väzby.“.

Sťažovateľ   taktiež   uvádza,   že „výsledky   doteraz   vykonaného   vyšetrovania... nepreukázali,   že   by...   akýmkoľvek   spôsobom   konania   naplnil   znaky   objektívnej a subjektívnej stránky trestného činu, za ktorý je trestne stíhaný. Celé doteraz vykonané vyšetrovanie svedčí len o tom, že... sa náhodou nachádzal na mieste údajného páchania trestného činu, za ktorý bola podaná obžaloba.

V prípade sťažovateľa nie sú splnené materiálne predpoklady dôvodov väzby... a to najmä   na   základe   vykonaných   dôkazov   nie   je   preukázané,   že   by   sa   obvinený   nejakým spôsobom podieľal na páchaní trestného činu, za ktorý mu bolo vznesené obvinenie. Tiež dôvodná obava, že obvinený by sa vyhýbal trestnému konaniu vyplýva najmä z toho, že mu v inom konaní bol už uložený trest vyhostenia... Uložený trest vyhostenia by svojou povahou v prípade jeho vykonania bránil obvinenému zúčastňovať sa úkonov trestného konania na území   Slovenskej   republiky,   čo   však   nemôže   byť   dôvodom   jeho   väzby,   keďže   táto   je neprimerane   intenzívnym   zásahom   do   ústavného   práva   na   osobnú   slobodu   jednotlivca, pričom orgány činné v trestnom konaní a súd by mohli v prípade výkonu trestu vyhostenia efektívnejšie využívať inštitút dožiadania...

... súd pri rozhodovaní o väzbe nevzal do úvahy, že sťažovateľ sa chce dobrovoľne podriadiť výkonu uloženého trestu, čo svedčí o jeho úmysle viesť riadny život a v budúcnosti nepáchať trestnú činnosť...

Dňa 3. 9. 2010 bol sťažovateľ na účely výkonu trestu vyhostenia zaistený... Týmto teda začal samotný proces vyhostenia. S poukázaním na ustanovenie... zákona musí byť odsúdený vyhostený do 6 mesiacov odo dňa zaistenia na účely vyhostenia, teda v tomto prípade   do   dňa   4. 3. 2011.   Príslušný   orgán   mal   v tomto   prípade   určiť   čas   a miesto vyhostenia do tohto dátumu a vyhostenie vykonať, keďže odklad výkonu je neprípustný. To sa však nestalo.“.

Na základe uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd po prijatí jeho sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1. Sťažnosti sa vyhovuje.

2.   Základné   práva   M.   B...   podľa   čl.   2   ods.   2   Ústavy   SR,   čl.   2   ods.   2   Listiny základných práv a slobôd, čl. 17 ods. 2 Ústavy SR, čl. 8 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd, základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 Ústavy SR, čl. 36 ods. 1, čl. 37 ods. 3 Listiny ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Prešove sp. zn. 7 Tos 23/2011, zo dňa 10. 05. 2011 porušené boli.

3. Uznesenie Krajského súdu v Prešove zo dňa 10. 05. 2011, sp. zn. 7 Tos 23/2011- 2132 sa zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie.

4. Krajský súd v Prešove je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy konania na účet advokáta: JUDr. J. G., P... do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia...“

II.

Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo vôbec   dôjsť   k   porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).

Podľa čl. 2 ods. 2 ústavy štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len pre neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.

Podľa čl. 47 ods. 2 ústavy každý má právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi, inými   štátnymi   orgánmi   alebo   orgánmi   verejnej   správy   od   začiatku   konania,   a   to   za podmienok ustanovených zákonom.

Podľa čl. 2 ods. 2 listiny štátnu moc možno uplatňovať iba v prípadoch a v medziach ustanovených zákonom, a to spôsobom ktorý ustanoví zákon.

Podľa čl. 8 ods. 2 listiny nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak než z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len preto, že nie je schopný dodržať zmluvný záväzok.

Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

Podľa čl. 37 ods. 3 listiny všetci účastníci sú si v konaní rovní.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde je ústavný súd viazaný návrhom na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone. Viazanosť ústavného súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje predovšetkým vo viazanosti petitom návrhu na začatie konania, teda tou časťou sťažnosti (v konaní podľa čl. 127 ústavy), v ktorej sťažovateľ   špecifikuje,   akého   rozhodnutia   sa   od   ústavného   súdu   domáha   (§   20   ods.   1 zákona o ústavnom súde), čím zároveň vymedzí predmet konania pred ústavným súdom z hľadiska   požiadavky   na   poskytnutie   ústavnej   ochrany.   Vzhľadom   na   uvedené   môže ústavný súd rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu   k   tomu   subjektu,   ktorý   označil   za   porušovateľa   svojich   práv   (m. m. IV. ÚS 415/09, IV. ÚS 355/09, II. ÚS 19/05, III. ÚS 2/05).

V zmysle uvedeného je predmetom sťažnosti namietané porušenie čl. 2 ods. 2 ústavy a čl. 2 ods. 2 listiny, porušenie základného práva na slobodu zaručeného v čl. 17 ods. 2 ústavy a v čl. 8 ods. 2 listiny, základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a v čl. 36 ods. listiny, základného práva na rovnosť účastníkov v konaní zaručeného v čl. 47 ods. 3 ústavy a čl. 37 ods. 3 listiny a porušenie práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 7 Tos 23/2011 a jeho uznesením z 10. mája 2011.

1. K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a v čl. 36 ods. 1 listiny, základného práva na rovnosť účastníkov v konaní   zaručeného   v čl.   47   ods.   3   ústavy   a v čl.   37   ods.   3   listiny   a práva   na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru

V prvom rade ústavný súd poznamenáva, že sťažovateľ svojou sťažnosťou napáda rozhodnutie krajského súdu, ktoré je výsledkom rozhodovania a rozhodnutia o väzbe, t. j. v tomto prípade nešlo o rozhodovanie vo veci samej, teda o vine a treste, resp. o trestnom obvinení.

Porušenie   základného   práva   na   rovnosť   účastníkov   v konaní zaručeného   v čl.   47 ods. 3 ústavy (resp. v čl. 37 ods. 3 listiny) sťažovateľ odôvodnil tým, že všetci obvinení v tomto   trestnom   konaní   okrem   sťažovateľa   sú   stíhaní   na   slobode.   Porušenia „spravodlivého procesu“ (základné právo zaručené v čl. 46 ods. 1 ústavy a v čl. 36 ods. 1 listiny, ako aj právo zaručené v čl. 6 ods. 1 dohovoru) sa mal krajský súd dopustiť tým, že sa   nevysporiadal   s námietkou   sťažovateľa   vo   vzťahu   k nariadenému   výkonu   trestu vyhostenia.

Ústavný súd uvádza, že pokiaľ ide o sťažovateľom namietané porušenie základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy (rovnako tak v čl. 36 ods. 1 listiny), ústavný súd vo svojej   judikatúre   opakovane   konštatoval   (napr.   I.   ÚS   100/04,   III.   ÚS   135/04, II. ÚS 151/09), že ide o všeobecné ustanovenie, ktoré upravuje základné právo na súdnu ochranu, a to vo vzťahu ku konaniu vo veci samej, a nevzťahuje sa na konanie o väzbe, na ktoré je aplikovateľné ustanovenie čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy (a čl. 8 ods. 2 a 5 listiny), ktoré je vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy (a k čl. 36 ods. 1 listiny) v pomere špeciality a sú v ňom implicitne obsiahnuté hmotné a tiež procesné atribúty základného práva na osobnú slobodu vrátane práva na jej súdnu ochranu v prípadoch pozbavenia osobnej slobody väzbou. Táto súdna   ochrana   zahŕňa   základné   procesné   garancie   spravodlivého   súdneho   konania s prihliadnutím na povahu a účel konania o väzbe, a preto sú na konanie a rozhodovanie súdu o väzbe aplikovateľné špeciálne ustanovenia čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy (resp. čl. 8 ods. 2 a 5 listiny) o osobnej slobode, a nie všeobecné ustanovenie čl. 46 ods. 1 ústavy (resp. čl. 36 ods. 1 listiny).

Rovnaké závery platia aj k sťažovateľom namietanému porušeniu základného práva zaručeného v čl. 47 ods. 3 ústavy a v čl. 37 ods. 3 listiny a to s prihliadnutím na špeciálne ustanovenia čl. 17 ústavy a čl. 8 listiny (obdobne napr. I. ÚS 323/06, I. ÚS 324/06).

Obdobne vo vzťahu k porušeniu práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru ústavný súd poznamenáva, že konania všeobecných súdov, ktorými sa rozhoduje o väzbe, nie sú konaniami o trestnom obvinení a ani konaniami o občianskych právach alebo záväzkoch, ako to vyžaduje citovaný článok dohovoru. Väzobným konaním podľa názoru ústavného súdu nemôže dôjsť k porušeniu práv zaručených v čl. 6 ods. 1 dohovoru aj z dôvodu, že túto oblasť ochrany práv upravuje vo svojich ustanoveniach čl. 5 dohovoru. Ústavný súd v tomto smere   poukazuje aj na   stabilnú   rozhodovaciu   prax   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva, podľa ktorej osobnú slobodu chráni čl. 5 dohovoru (napr. rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva de Wilde et al. v. Belgicko z 18. júna 1971, AČ. 12, § 65, § 67, § 71 – § 77 etc.).

Článok 6 dohovoru upravuje právo na spravodlivý proces. Tento článok dohovoru sa teda   zásadne   nevzťahuje   na   konanie   o   väzbe,   pre   ktoré   platí   špeciálna,   pokiaľ   ide o procesné záruky poskytnuté osobe nachádzajúcej sa vo väzbe, v zásade prísnejšia právna úprava obsiahnutá v čl. 5 dohovoru upravujúcom právo na slobodu a bezpečnosť (napr. II. ÚS 15/05).

Sťažovateľ namietal porušenie základných práv zaručených v čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 ústavy, rovnako tak v čl. 36 ods. 1 a čl. 37 ods. 3 listiny a práva zaručeného v čl. 6 ods.   1   dohovoru   rozhodnutím   krajského   súdu,   ktorým   zamietol   jeho   sťažnosť   proti uzneseniu okresného súdu, ktorým bola zamietnutá jeho žiadosť o prepustenie z väzby na slobodu, teda takým rozhodnutím všeobecného súdu, na ktoré sa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 ústavy, rovnako tak čl. 36 ods. 1 a čl. 37 ods. 3 listiny ani čl. 6 ods. 1 dohovoru vecne nevzťahujú.   Pretože   neexistuje   žiadna   vecná   súvislosť   medzi   napadnutým   rozhodnutím krajského súdu o väzbe a namietaným porušením označených článkov ústavy a dohovoru, je sťažnosť sťažovateľa v tejto časti zjavne neopodstatnená, a preto ju ústavný súd odmietol už na predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

2. K namietanému porušeniu základného práva na osobnú slobodu zaručeného v čl. 17 ods. 2 ústavy a v čl. 8 ods. 2 listiny

Porušenie základného práva na osobnú slobodu zaručeného v čl. 17 ods. 2 ústavy a v čl. 8 ods. 2 listiny sťažovateľ žiadnym osobitným spôsobom neodôvodnil. Tvrdí však, že „výsledky doteraz vykonaného vyšetrovania... nepreukázali, že by sťažovateľ akýmkoľvek spôsobom konania naplnil znaky objektívnej a subjektívnej stránky trestného činu, za ktorý je   trestne   stíhaný“,   a ďalej   uvádza,   že   v jeho   prípade „nie   sú   splnené   materiálne predpoklady   dôvodov   väzby...   a... nie   je   preukázané,   že   by   sa...   podieľal   na   páchaní trestného   činu,   za   ktorý   mu   bolo   vznesené   obvinenie“.   Sťažovateľ   zastáva   názor,   že „Uložený trest vyhostenia by svojou povahou v prípade jeho vykonania bránil obvinenému zúčastňovať sa úkonov trestného konania na území Slovenskej republiky, to však nemôže byť dôvodom   jeho   väzby...“.   Taktiež „súd   pri   rozhodovaní   o väzbe   nevzal   do   úvahy,   že sťažovateľ sa chce dobrovoľne podriadiť výkonu uloženého trestu, čo svedčí o jeho úmysle viesť riadny život a v budúcnosti nepáchať trestnú činnosť“.

Vo vzťahu k námietke porušenia základného práva na osobnú slobodu ústavný súd poukazuje   na   to,   že   v   zásade   nie   je   tzv.   „skutkovým   súdom“,   teda   súdom,   ktorý   by vykonával dokazovanie na zistenie skutkového stavu, ak by malo ísť o dokazovanie, ktoré by malo nahradiť dokazovanie nevykonané všeobecnými súdmi.

Ústavný súd vo svojej judikatúre zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej právomoci nezávislého súdneho orgánu ústavnosti (čl. 124 ústavy) nemôže zastupovať všeobecné súdy, ktorým   predovšetkým   prislúcha   interpretácia   a   aplikácia   zákonov,   a   že   jeho   úloha   sa obmedzuje iba na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách, pričom nesmie ísť o takú interpretáciu a aplikáciu právnych noriem, ktorá by bola arbitrárna alebo zjavne neopodstatnená (I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05, I. ÚS 228/05).

Okresný súd uznesením sp. zn. 41 T 144/2010 z 2. mája 2011 žiadosť sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu zamietol. Proti tomuto rozhodnutiu okresného súdu podal sťažovateľ sťažnosť, o ktorej krajský súd napadnutým uznesením č. k. 7 Tos 23/2011-2132 z 10. mája 2011 rozhodol tak, že ju zamietol.

Krajský súd v odôvodnení rozhodnutia uviedol:„Napadnutým   uznesením   senát   Okresného   súdu   Prešov...   zamietol   žiadosť obžalovaného M. B. o prepustenie z väzby na slobodu a súčasne neprijal písomný sľub M. B. na nahradenie väzby.

Proti   tomuto   uzneseniu...   priamo   do   zápisnice   o   hlavnom   pojednávaní   zahlásil sťažnosť obžalovaný M. B., ktorú bližšie neodôvodnil.

Na   základe   podanej   sťažnosti   preskúmal   krajský   súd...   správnosť   výrokov napadnutého   uznesenia,   proti   ktorým   sťažovateľ   podal   sťažnosť,   ako   aj   konanie   týmto výrokom   napadnutého   uznesenia   predchádzajúce   a   dospel   k   záveru,   že   sťažnosť obžalovaného nie je dôvodná...

V   súlade   so   závermi   prvostupňového   súdu   aj   podľa   názoru   krajského   súdu   na základe   doteraz   zabezpečených   dôkazov,   vychádzajúc   najmä   z   výpovedí   svedkov policajtov..., ktorí sa podieľali dňa 27. 4. 2010 na kontrole motorových vozidiel vedených obvinenými D. B. a J. H., kde vo vozidle vedenom J. H. sa nachádzali aj obvinení M. B. a Y. D., ktorí mali pri sebe dve vysielačky, ako aj mapu, na ktorej bola vyznačená trasa zo štátnej hranice medzi SR a Ukrajinou smerom na R., ako aj z výpovedí ďalších svedkov vyplýva, že v inkriminovanom, čase v tomto mieste boli zadržaní aj dvaja štátni príslušníci Sýrie,   traja   príslušníci   Indie,   štyria   obyvatelia   Palestíny   a   dvaja   štátni   príslušníci Pakistanu,   ako   aj   z   ďalších   v   spise   zhromaždených   dôkazov   ako   sú   výpovede spoluobvinených, či z prepisov telefónnych hovorov, tiež na základe čiastočne vykonaného dokazovania na hlavnom pojednávaní konanom 2. 5. 2011, možno urobiť záver o tom, že zistené skutočnosti nasvedčujú tomu, že skutok, pre ktorý bolo začaté trestné stíhanie a bola podaná obžaloba, bol spáchaný, tento má znaky trestného činu a aj v tomto štádiu trestného stíhania sú tu dôvody na podozrenie, že ho spáchal aj obžalovaný M. B.

Od momentu (26. 1. 2011), keď krajský súd rozhodoval o sťažnosti obž. M. B. proti uzneseniu   Okresného   súdu   Prešov   sp.   zn.   41   T   144/10   zo   dňa   12. 1. 2010   sa   dôkazná situácia podstatným spôsobom nezmenila, teda aj v tomto štádiu konania bol splnený tzv. materiálny predpoklad pre rozhodnutie o väzbe...

Krajský súd sa stotožnil aj so závermi prvostupňového súdu v tom smere, že v danom prípade existujú také konkrétne skutočnosti, ktoré odôvodňujú obavu, že v prípade, ak bude obžalovaný ponechaný na slobode, sa bude vyhýbať trestnému stíhaniu alebo trestu, ktorý mu dôvodne hrozí. Dôvodom je jednak to, že obžalovaný je cudzím štátnym príslušníkom, ktorý nemá na území Slovenskej republiky trvalé bydlisko, no predovšetkým skutočnosť, že mu   bol   v   inej   trestnej   veci   pre   rovnaký   trestný   čin   uložený   trest   vyhostenia   z   územia Slovenskej republiky na dobu 10 rokov, teda, že bol daný dôvod väzby uvedený v ust. § 71 ods. 1 písm. a) Tr. por. Nesporne aj trest, ktorý obž. M. B. v prípade uznania viny hrozí, túto obavu ešte zvýrazňuje.

Obava, že obžalovaný v prípade prepustenia na slobodu bude pokračovať v páchaní trestnej činnosti plynie najmä zo samotnej osoby obžalovaného, ktorý už bol v minulosti právoplatne odsúdený rozsudkom Okresného súdu Michalovce zo dňa 2. 9. 2010 sp. zn. 3 T 121/2010   pre   zločin   prevádzačstva   podľa   §   355   ods.2   písm.   a)   Tr.   zákona   formou spolupáchateľstva podľa § 20 Tr. zákona, za čo mu bol uložený trest odňatia slobody v trvaní dvoch rokov, výkon ktorého bol podmienečne odložený na skúšobnú dobu v trvaní štyroch rokov. Zároveň bol obžalovanému uložený aj trest vyhostenia z územia Slovenskej republiky na dobu 10 rokov.   Tieto okolnosti aj podľa názoru krajského súdu zakladali dôvod väzby uvedený v § 71 ods. 1 písm. c) Tr. por.

Z uvedených dôvodov je potom podľa názoru krajského súdu rozhodnutie okresného súdu, ktorým žiadosť obžalovaného o prepustenie z väzby na slobodu v zmysle § 79 ods.3 Tr. zák. zamietol, v súlade so zákonom.

Za zákonné a správne považuje krajský súd i rozhodnutie súdu prvého stupňa o neprijatí písomného sľubu v zmysle § 80 ods. 1 písm. b) Tr. por., konštatujúc, že tento nie je v danom štádiu trestného stíhania vzhľadom na vyššie uvádzané skutočnosti dostatočný. Krajský   súd   ani   v   konaní,   ktoré   napadnutému   uzneseniu   predchádzalo,   nezistil pochybenia,   preto sťažnosť obžalovaného v zmysle § 193 ods.   1 písm.   c) Tr.   por.   ako nedôvodnú zamietol. Stotožnil sa tiež s konštatovaním súdu prvého stupňa, že výkon trestu vyhostenia uložený obžalovanému v inej trestnej veci nebráni výkonu väzby v teraz stíhanej trestnej veci a to aj s poukazom na možnosti ukladania trestu v prípade uznania viny aj podľa § 41 ods. 3 resp. § 42 Tr. zák.“

V citovanej   časti   odôvodnenia   napadnutého   rozhodnutia   krajský   súd   jednoznačne uviedol, prečo uznesenie súdu prvého stupňa považoval za správne, a teda prečo sťažnosť sťažovateľa proti tomuto rozhodnutiu zamietol. Vyhodnotil existenciu všetkých zákonom vyžadovaných podmienok na ponechanie osoby sťažovateľa vo väzbe a tieto považoval za splnené.

Závery o tom, že skutok, pre ktorý bolo začaté trestné stíhanie, bol spáchaný, že má znaky trestného činu a že existuje dôvodné podozrenie, že ho spáchal sťažovateľ, pritom oprel o v trestnom konaní vykonané dôkazy, ktoré vo svojom rozhodnutí jasne označil. Zároveň   krajský   súd   uviedol   konkrétne   skutočnosti   odôvodňujúce   obavu,   že   sa sťažovateľ bude vyhýbať trestnému stíhaniu alebo trestu (štátna príslušnosť sťažovateľa a jeho skoršie odsúdenie za rovnaký trestný čin), ako aj skutočnosti, z ktorých vyplýva dôvodná   obava,   že   bude   v trestnej   činnosti   pokračovať   (s poukázaním   na   minulosť sťažovateľa, keď za rovnaký trestný čin už bol odsúdený).

Druhostupňový súd neopomenul zaoberať sa aj otázkou rozhodnutia okresného súdu o neprijatí písomného sľubu sťažovateľa, ktorým žiadal nahradiť väzbu a ktoré krajský súd považoval za správne.

Napokon sa vyjadril aj k námietke sťažovateľa, ktorou namietal, že uloženie trestu vyhostenia v inom trestnom konaní bráni jeho väzbe v tomto konaní. Krajský súd sa však s týmto názorom nestotožnil a poukázal na zákonnú úpravu, podľa ktorej možno v prípade sťažovateľa tomuto uložiť spoločný (§ 41 ods. 3 Trestného zákona), resp. súhrnný trest (§ 42   Trestného   zákona).   Týmto   sa   druhostupňový   súd   v   podstate   vysporiadal   s   touto sťažovateľovou   námietkou,   a to   poukazom   na   možnosť   zrušenia   už   uloženého   trestu a uloženia spoločného alebo súhrnného trestu, preto nie je namieste tvrdenie sťažovateľa, že „... krajský súd neodôvodnil prednosť výkonu trestu pred výkonom väzby, pričom opak je pravdou. Preto je napádané rozhodnutie krajského súdu arbitrárne... Krajský súd vôbec neodôvodnil   námietku   sťažovateľa   týkajúcu   sa   porušenia   zákona   ohľadne   nevykonania trestu vyhostenia.“.

Sťažovateľ svoje tvrdenie o „prednosti“ výkonu uloženého trestu vyhostenia pred výkonom   väzby   podporil   poukazom   na   rozhodnutie   ústavného   súdu   (III.   ÚS   79/00 z 31. mája 2001), z ktorého vyplýva záver, že pokiaľ dôjde k stretu právoplatne uloženého trestu   odňatia   slobody   v jednej   trestnej   veci   s podmienkami   väzby   v inej   trestnej   veci, jednoznačne   má   prednosť   výkon   trestu   odňatia   slobody.   Žiadnym,   pre   rozhodnutie ústavného   súdu   relevantným   a presvedčivým   spôsobom   sťažovateľ   neodôvodnil   svoje presvedčenie, že „trest vyhostenia je formou trestu odňatia slobody a preto má prednosť pred   väzbou“.   Väzbu je potrebné   považovať za   procesné   opatrenie,   ktorého   účelom   je zabezpečiť osobu obvineného pre trestné konanie a výkon trestu. Za výkon trestu ju však nemožno považovať, pretože nemá sankčnú povahu ani výchovné poslanie. Jej spoločným znakom s trestom odňatia slobody je však pozbavenie osobnej slobody dotknutej osoby. Ak teda   dôjde   k stretu   výkonu   väzby   a výkonu   trestu   odňatia   slobody   svojou   povahou spočívajúcou   v konečnom   dôsledku   v pozbavení   osobnej   slobody,   sú   tieto   inštitúty „zlučiteľné“, čo   však logicky   neplatí o strete   výkonu väzby a trestu   vyhostenia. Z tohto hľadiska ústavný súd túto argumentáciu sťažovateľa nemohol akceptovať.

Z   rozhodnutia   krajského   súdu   nevyplýva   ani   to,   čo   tvrdí   sťažovateľ   vo   svojej sťažnosti, t. j. že uložený trest vyhostenia by mu svojou povahou v prípade jeho vykonania bránil zúčastňovať sa úkonov trestného konania na území Slovenskej republiky, čo však nemôže byť dôvodom väzby. Toto tvrdenie ústavný súd považuje za názor sťažovateľa, ktorý však vo vzťahu k napadnutému rozhodnutiu krajského súdu nepovažuje za relevantný.

Keďže   úlohou   ústavného   súdu   je   sledovať,   či   všeobecné   súdy   v   namietaných rozhodnutiach   správne aplikujú   právo,   či   dané   rozhodnutia   sú   odôvodnené   a či   nenesú znaky   arbitrárnosti   vyúsťujúce   do   porušenia   niektorého   zo   základných   práv   a   slobôd, nemôže zasahovať do ich skutkových a právnych záverov, ak ich z danej perspektívy možno pokladať za udržateľné. A práve aj v tomto smere sa rozhodnutie krajského súdu z hľadiska sťažovateľovej námietky javí ako akceptovateľné.

Z   tohto   hľadiska   treba   považovať   pozbavenie   osobnej   slobody   sťažovateľa   za zákonné,   pretože   sa   udialo   v   súlade   s   konaním   ustanoveným   v   zákone,   na   základe rozhodnutia príslušného súdu a z dôvodov uvedených v zákone.

Ústavný súd teda nezistil taký výklad relevantných ustanovení procesného predpisu upravujúceho   postup   v   trestnom   konaní   v   označenom   rozhodnutí   krajského   súdu   a   ich uplatnenie vo veci sťažovateľa, ktorý by mohol vyvolať nezlučiteľné účinky s ústavou. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom krajského súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti, arbitrárnosti názoru alebo svojvôli krajského súdu a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor krajského súdu svojím vlastným.

Vzhľadom na tieto dôvody ústavný súd vyslovil, že sťažnosť sťažovateľa je aj v tejto časti namietaného porušenia základného práva na osobnú slobodu zaručeného v čl. 17 ods. 2 ústavy a v čl. 8 ods. 2 listiny zjavne neopodstatnená, a preto ju odmietol už na predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

3. K namietanému porušeniu čl. 2 ods. 2 ústavy a čl. 2 ods. 2 listiny

Ústavný príkaz konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon, vyjadrený v čl. 2 ods. 2 ústavy, ale tiež aj v čl. 2 ods. 2 listiny zaväzuje všetky orgány verejnej moci vrátane všeobecných súdov. Tento ústavný príkaz zaväzuje orgány verejnej moci pri ich akejkoľvek činnosti a zvlášť vtedy, ak výkonom svojich   kompetencií   poskytujú   ochranu   základným   právam   a   slobodám   fyzických   osôb a právnických   osôb   rešpektujúc pritom   princípy   právneho   štátu   (čl.   1   ods.   1   prvá   veta ústavy).

Vzhľadom   na   to,   že   ústavný   súd   v   rámci   konania   o   tejto   sťažnosti   porušenie konkrétne označených základných práv zaručených ústavou, listinou a práva zaručeného dohovorom   ako   prejav   porušenia   generálneho   ústavného   príkazu   konať   iba   na   základe ústavy,   v   jej   medziach   a   v   rozsahu   a   spôsobom,   ktorý   ustanoví   zákon,   nezistil, sťažovateľom namietaným porušením ustanovenia čl. 2 ods. 2 ústavy a čl. 2 ods. 2 listiny sa už nezaoberal.

Pretože sťažnosť sťažovateľa bola ako celok odmietnutá, neprichádzalo do úvahy rozhodovanie ústavného súdu o ďalších požiadavkách sťažovateľa (zrušenie napadnutého rozhodnutia krajského súdu, vrátenie mu veci na ďalšie konanie a priznanie náhrady trov konania), rozhodovanie o ktorých je podmienené vyslovením porušenia základného práva alebo slobody, k čomu v tomto prípade nedošlo.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. augusta 2011