znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 364/09-24

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 20. januára 2010 v senáte zloženom   z predsedu   Lajosa   Mészárosa   a zo   sudcov   Juraja   Horvátha   a Sergeja   Kohuta prerokoval prijatú sťažnosť J. Š., t. č. vo výkone trestu, zastúpeného advokátom JUDr. R. C., T., vo veci namietaného porušenia základného práva na obhajcu podľa čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 40 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 a 3 písm. c) Dohovoru o ochrane ľudských práv   a základných   slobôd   v konaní   vedenom   Okresným   súdom   Trnava   pod   sp.   zn. 5 Nt 29/2008   v súvislosti   s uznesením   Okresného   súdu   Trnava   sp. zn.   5 Nt 29/2008 z 31. júla 2009 a takto

r o z h o d o l :

1. Okresný súd Trnava v konaní vedenom   pod sp.   zn. 5 Nt 29/2008   p o r u š i l základné právo J. Š. na bezplatnú pomoc obhajcu podľa čl. 40 ods. 3 tretej vety Listiny základných práv a slobôd.

2. Uznesenie   Okresného   súdu   Trnava   sp.   zn.   5   Nt   29/2008   z 31.   júla   2009 z r u š u j e   a   v e c   v r a c i a   na ďalšie konanie.

3. Kancelárii   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky u k l a d á   zaplatiť   trovy právneho zastúpenia J. Š. v sume 122,85 € (slovom   stodvadsaťdva   eur a osemdesiatpäť centov) advokátovi JUDr. R. C. do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4. Okresný súd Trnava   j e   p o v i n n ý   uhradiť štátu trovy právneho zastúpenia v sume 122,85 € (slovom stodvadsaťdva eur a osemdesiatpäť centov) na účet Kancelárie Ústavného súdu Slovenskej republiky do 15 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

5. Sťažnosti J. Š. vo zvyšnej časti n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) č. k. II. ÚS 364/09-7 z 21. októbra 2009 bol J. Š., t. č. vo výkone trestu (ďalej len „sťažovateľ“), ustanovený za právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom advokát JUDr. R. C., T. Zároveň bola prijatá na ďalšie konanie sťažnosť sťažovateľa vo veci namietaného porušenia základného práva na obhajcu podľa čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 40 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 a 3 písm. c) Dohovoru o ochrane ľudských práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   v konaní   vedenom   Okresným   súdom Trnava   (ďalej   len   „okresný   súd“)   pod   sp.   zn.   5 Nt 29/2008   v súvislosti   s uznesením okresného súdu sp. zn. 5 Nt 29/2008 z 31. júla 2009.

Podľa   § 30 ods.   2   zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   prerokoval ústavný   súd   túto   vec   na   neverejnom   zasadnutí,   keďže   tak   sťažovateľ   podaním z 11. decembra 2009, ako aj okresný súd vo vyjadrení z 27. novembra 2009 vyslovili súhlas, aby   sa   upustilo   od   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   vychádzal   pritom   z   listinných dôkazov a vyjadrení nachádzajúcich sa v jeho spise.

Zo   sťažnosti   a z pripojených   listinných   dôkazov   vyplýva,   že   sťažovateľ   ako právoplatne   odsúdený   podal   okresnému   súdu   návrh   na   zmenu   spôsobu   výkonu   trestu. V súvislosti s týmto konaním mu bol na jeho žiadosť opatrením okresného súdu sp. zn. 5 Nt 29/2008   z 28. novembra   2008   ustanovený   za   obhajcu   JUDr.   R.   G.   (ďalej   len „obhajca“).   Uznesením   okresného   súdu   č.   k.   5 Nt   29/2008-43   z 18.   júna   2009   bola obhajcovi   priznaná   odmena   a náhrada   výdavkov,   ako   aj   za   stratu   času   (vrátane   dane z pridanej hodnoty) v súvislosti s obhajobou sťažovateľa v celkovej sume 181,95 €. Ďalším uznesením okresného súdu č. k. 5 Nt 29/2008-45 z 13. júla 2009 (vydaným vyššou súdnou úradníčkou)   bolo   sťažovateľovi   uložené   nahradiť   štátu   sumu   181,95   €,   ktorú   uhradil obhajcovi. Podľa názoru okresného súdu tento postup sa opiera o ustanovenie § 555 ods. 1 písm.   c)   Trestného   poriadku.   Podľa   tohto   ustanovenia   ak   bol   obžalovaný   právoplatne uznaný za vinného, je povinný nahradiť štátu vyplatenú odmenu a náhradu ustanovenému obhajcovi, ak nemá nárok na bezplatnú obhajobu alebo na obhajobu za zníženú náhradu. Na základe   sťažnosti,   ktorú   sťažovateľ   podal   proti   uzneseniu   vyššej   súdnej   úradníčky, uznesením   okresného   súdu   sp.   zn.   5   Nt   29/2008   z 31.   júla   2009   (vydaným   predsedom senátu) bola sťažnosť zamietnutá. Okresný súd po preskúmaní obsahu spisového materiálu dospel k záveru, že sťažnosť nie je dôvodná. V čase ustanovenia obhajcu sťažovateľ síce preukázal, že nemá finančné prostriedky na svoju obhajobu, pričom mu okresný súd na jeho žiadosť obhajcu ustanovil, avšak, ako sa to ukázalo, ustanovenie obhajcu pre sťažovateľa bolo v podstate nadbytočné. Svedčí o tom aj skutočnosť, že sťažovateľ sa pre neprítomnosť obhajcu zriekol jeho účasti na verejnom zasadnutí a žiadal, aby sa vec prerokovala bez prítomnosti obhajcu.

Podľa   názoru   sťažovateľa   uznesenia   okresného   súdu   sú   nezákonné   a vecne nesprávne.   Sťažovateľ   požiadal   o   ustanovenie   obhajcu   preto,   že   sám   je   laik   a nemal dostatok informácií zo súdneho spisu. S obhajcom sa pred verejným zasadnutím okresného súdu   poradil.   Obhajca   sa   však   na   verejné   zasadnutie   nedostavil,   lebo   okresný   súd   ho o termíne nevyrozumel. Sťažovateľ nechcel spôsobiť prieťahy, a preto súhlasil s tým, aby sa konalo v neprítomnosti   obhajcu. Pred   ustanovením obhajcu okresný   súd skúmal osobné a majetkové pomery sťažovateľa, ktoré sa od tej doby nezmenili. Jeho osobná sloboda je obmedzená   už   od   29.   augusta   2005,   pričom   dlhodobo   je   bez   pracovného   zaradenia a finančných prostriedkov, čo odôvodňovalo právo na bezplatnú obhajobu v plnom rozsahu. Okresný súd s plným vedomím rozhodol v príkrom rozpore s ustanovením § 555 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku. Podľa názoru sťažovateľa všeobecný súd nie je oprávnený zvažovať,   do   akej   miery   bola   poskytnutá   právna   pomoc   opodstatnená,   využitá   alebo nadbytočná,   lebo   ani zákon   to   v danom   prípade   neumožňuje. Možno   preto   konštatovať svojvôľu pri výklade a aplikácii uvedeného ustanovenia s tým, že došlo k popretiu   jeho účelu a významu. V danom prípade bol všeobecný súd povinný priznať sťažovateľovi právo na bezplatnú obhajobu bez možnosti zváženia. Je výsostným právom účastníka konania konať   v súlade   s ústavným   princípom   autonómie   vôle   a z nej   plynúcej   slobody   voľne disponovať   hmotnými   a procesnými   právami   vrátane   využitia   bezplatnej   obhajoby   za podmienok ustanovených zákonom.

Sťažovateľ   navrhol   vydať   nález,   ktorým   by   ústavný   súd   vyslovil   porušenie označených článkov ústavy, listiny a dohovoru v konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn. 5 Nt 29/2008 uzneseniami z 13.   júla 2009 a 31. júla 2009 s tým, aby boli tieto uznesenia zrušené a vec vrátená na ďalšie konanie. Požaduje tiež prikázať okresnému súdu obnoviť stav pred porušením označených práv. Napokon žiada zaviazať okresný súd na zaplatenie primeraného finančného zadosťučinenia v symbolickej výške 100 € a na písomné ospravedlnenie sťažovateľovi za porušenie práv.

Z vyjadrenia predsedu okresného súdu sp. zn. 1SprV/570/2009 z 27. novembra 2009 doručeného ústavnému súdu 2. decembra 2009 vyplýva, že označené práva sťažovateľa neboli porušené. Sťažovateľ sa na verejnom zasadnutí konanom v Ústave na výkon trestu odňatia slobody H. (ďalej len „ústav“) 23. januára 2009 zriekol práva obhajoby v záujme rozhodnutia   vo   veci.   O zmenu   spôsobu   výkonu   trestu   odňatia   slobody   žiadal   samotný sťažovateľ,   pričom   z hodnotenia   riaditeľa   ústavu   vyplýva,   že   správanie   sťažovateľa   vo výkone trestu bolo neuspokojivé a sťažovateľ bol viackrát disciplinárne potrestaný. Čo sa týka uznesení okresného súdu z 13. júla 2009 a 31. júla 2009 v súvislosti s povinnosťou sťažovateľa nahradiť trovy obhajoby, ponecháva rozhodnutie ústavnému súdu. Poukazuje však na uznesenie ústavného súdu č. k. II. ÚS 364/09-7 z 21. októbra 2009, podľa ktorého na rozhodovanie v súvislosti s povinnosťou uhradiť trovy obhajoby je vylúčená právomoc ústavného súdu.

Predseda okresného súdu predložil ústavnému súdu aj vyjadrenie zákonného sudcu k podanej   sťažnosti,   ktoré   je   bez   označenia   dátumu.   Vyplýva   z neho,   že   trestná   vec sťažovateľa bola pôvodne pridelená inému zákonnému sudcovi,   pričom   terajší   zákonný sudca ju vybavoval ako zastupujúci sudca. Na žiadosť sťažovateľa ešte pôvodný zákonný sudca mu ustanovil obhajcu, ktorý bol predvolaný na verejné zasadnutie konané 23. januára 2009,   avšak   nedostavil   sa   tam,   pretože   predvolanie   dostal   až   26.   januára   2009.   Táto skutočnosť sa konštatuje aj v zápisnici o verejnom zasadnutí. Terajší zákonný sudca za tejto situácie   chcel   verejné   zasadnutie   odročiť,   avšak   sťažovateľ   vyhlásil,   že   žiada   vykonať verejné   zasadnutie   aj   v neprítomnosti   ustanoveného   obhajcu.   Poukázal   na   to,   že o preradenie   do   ústavu   so   stredným   stupňom   stráženia   požiadal   sám   a doporučil   to   aj riaditeľ ústavu. Vzdal sa práva podať sťažnosť proti prijatému uzneseniu. Sťažovateľ teda v žiadnom smere neutrpel na svojich právach, pretože zrieknutie sa práva na obhajobu bolo jeho   slobodným   rozhodnutím   a prejavom   vôle.   Sťažovateľ   pritom   uviedol,   že   nechcel spôsobiť   prieťahy   v konaní.   Terajší   zákonný   sudca   na   sťažovateľa   v žiadnom   smere nenaliehal, aby sa zriekol práva na obhajobu.

II.

Z opatrenia okresného súdu sp. zn. 5 Nt 29/2008 z 28. novembra 2008 označeného ako   „Ustanovenie   obhajcu“   vyplýva,   že   podľa   §   40   ods.   2   Trestného   poriadku   bol sťažovateľovi   ako   odsúdenému   vo   veci   vedenej   pod   sp.   zn.   5   Nt   29/2008   ustanovený obhajca JUDr. R. G. s poukazom na to, že nemá dostatočné prostriedky na úhradu trov obhajoby a požiadal o ustanovenie obhajcu.

Zo   zápisnice   o verejnom   zasadnutí   okresného   súdu   č.   k.   5   Nt   29/2008-21 z 23. januára 2009 vyplýva, že sťažovateľ po zistení, že jeho obhajca sa nedostavil a nemá vykázané   doručenie   predvolania,   vyhlásil,   že   žiada   vec   prerokovať   aj   v neprítomnosti obhajcu.

Z uznesenia okresného súdu č. k. 5 Nt 29/2008-43 z 18. júna 2009 vyplýva, že podľa § 553 ods. 2 Trestného poriadku bola obhajcovi priznaná odmena a náhrada výdavkov za obhajobu sťažovateľa v celkovej sume 181,95 € vrátane dane z pridanej hodnoty.

Z uznesenia okresného súdu č. k. 5 Nt 29/2008-45 z 13. júla 2009 vydaného vyššou súdnou   úradníčkou   vyplýva,   že   podľa   §   555   ods.   1   písm.   c)   Trestného   poriadku   sa sťažovateľovi   uložila   povinnosť   nahradiť   štátu   odmenu   a hotové   výdavky   vo   výške 181,95 € uhradené obhajcovi štátom.

Z uznesenia   okresného   súdu   sp.   zn.   5   Nt   29/2008   z 31.   júla   2009   vydaného predsedom senátu vyplýva, že podľa § 193 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku bola sťažnosť sťažovateľa podaná proti uzneseniu okresného súdu č. k. 5 Nt 29/2008-45 z 13. júla 2009 vydanému   vyššou   súdnou   úradníčkou   zamietnutá.   Okresný   súd   po   preskúmaní   obsahu spisového   materiálu   dospel   k záveru,   že   sťažnosť   nie   je   dôvodná.   V čase   ustanovenia obhajcu   sťažovateľ   síce   preukázal,   že   nemá   finančné   prostriedky   na   svoju   obhajobu, a okresný súd mu na jeho žiadosť obhajcu aj ustanovil, avšak ustanovenie obhajcu pre sťažovateľa bolo v podstate nadbytočné. Svedčí o tom napokon aj skutočnosť, že sťažovateľ sa zriekol účasti obhajcu na verejnom zasadnutí vzhľadom na jeho neprítomnosť a žiadal, aby sa vec prerokovala bez prítomnosti obhajcu. Nároky boli obhajcovi priznané v súlade so zákonom.

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 prvej a tretej vety ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní   základných   práv   a slobôd   alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1, obnovil stav pred porušením.

Podľa čl. 50 ods. 3 ústavy obvinený má právo, aby mu bol poskytnutý čas a možnosť na prípravu obhajoby a aby sa mohol obhajovať sám alebo prostredníctvom obhajcu.

Podľa čl. 40 ods. 3 listiny obvinený má právo, aby mu bol poskytnutý čas a možnosť na prípravu obhajoby a aby sa mohol obhajovať sám alebo prostredníctvom obhajcu. Ak si obhajcu nezvolí, hoci ho podľa zákona musí mať, ustanoví mu ho súd. Zákon ustanoví, v ktorých prípadoch má obvinený právo na bezplatnú pomoc obhajcu.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo(...) prejednaná(...) súdom(...), ktorý rozhodne(...) o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa čl. 6 ods. 3 písm. c) dohovoru každý, kto je obvinený z trestného činu má tieto minimálne práva: obhajovať sa osobne alebo s pomocou obhajcu podľa vlastného výberu, alebo pokiaľ nemá prostriedky na zaplatenie obhajcu, aby sa mu poskytol bezplatne, ak to záujmy spravodlivosti vyžadujú.

Podľa § 10 ods. 12 a 14 Trestného poriadku ak z povahy veci nevyplýva niečo iné, obvineným   sa   rozumie   aj   obžalovaný   a odsúdený.   Odsúdený   je   ten,   proti   ktorému   bol vydaný odsudzujúci rozsudok, ktorý už nadobudol právoplatnosť.

Podľa   §   40   ods.   2   Trestného   poriadku   obvinenému,   ktorý   nemá   dostatočné prostriedky   na   úhradu   trov   obhajoby   a požiada   o ustanovenie   obhajcu,   je   povinný v prípravnom konaní sudca pre prípravné konanie a v konaní pred súdom predseda senátu ustanoviť   obhajcu   z advokátov   aj   v prípade,   že   neexistujú   dôvody   povinnej   obhajoby. Skutočnosť, že nemá dostatočné prostriedky, musí obvinený preukázať.

Podľa   §   555 ods.   1 písm.   c)   Trestného poriadku   ak bol   obžalovaný právoplatne uznaný za vinného, je povinný nahradiť štátu vyplatenú odmenu a náhradu ustanovenému obhajcovi a ustanovenému zástupcovi z radov advokátov podľa § 47 ods. 6, ak nemá nárok na bezplatnú obhajobu alebo na obhajobu za zníženú náhradu.

Podľa § 558 ods. 2 Trestného poriadku pred rozhodnutím o povinnosti na náhradu trov trestného konania podľa § 555 ods. 1 písm. c) treba zistiť, či nie sú splnené podmienky na bezplatnú obhajobu, bezplatné zastupovanie poškodeného, obhajobu za zníženú náhradu alebo zastupovanie za zníženú náhradu.

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto   interpretácie a aplikácie s ústavou   alebo kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení,   že   by   zásadne   poprel   ich   účel   a význam   (mutatis   mutandis   I.   ÚS   115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 382/06).

Podstatou sťažnosti je tvrdenie sťažovateľa, podľa ktorého, hoci mu bol ustanovený obhajca v zmysle § 40 ods. 2 Trestného poriadku z dôvodu, že nemal dostatočné prostriedky na   úhradu   trov   obhajoby,   napriek   tomu   bol   napadnutým   uznesením   predsedu   senátu okresného súdu zaviazaný trovy obhajoby štátu nahradiť, i keď v časovom rozpätí medzi ustanovením   bezplatného   obhajcu   a priznaním   náhrady   trov   obhajoby   v prospech   štátu k žiadnej zmene v jeho príjmových a majetkových pomeroch nedošlo.

Predseda   okresného   súdu   ponechal   na   uváženie   ústavného   súdu,   či   sú   námietky sťažovateľa   proti   uzneseniam   z 13.   júla   2009   a 31.   júla   2009   dôvodné.   Zdôraznil,   že z uznesenia   ústavného   súdu   č.   k.   II.   ÚS   364/09-7   z 21.   októbra   2009   vyplýva,   že   na rozhodovanie o povinnosti nahradiť trovy obhajoby nie je daná právomoc ústavného súdu. Poukázal tiež na to, že sa sťažovateľ sám zriekol práva obhajoby na verejnom zasadnutí 23. januára 2009, pričom o zmenu spôsobu výkonu trestu odňatia slobody sám požiadal a podľa hodnotenia riaditeľa ústavu jeho správanie vo výkone trestu bolo neuspokojivé. Predseda   senátu   okresného   súdu   tiež   zdôraznil,   že   sťažovateľ   súhlasil   s vykonaním verejného zasadnutia 23. januára 2009 v neprítomnosti obhajcu, sám požiadal o preradenie do ústavu so stredným stupňom stráženia a vzdal sa práva podať sťažnosť proti prijatému uzneseniu. Sťažovateľ preto v žiadnom smere neutrpel na svojich právach.

Ústavný súd považuje za potrebné predovšetkým zo skutkového hľadiska ustáliť, že sťažovateľovi bol opatrením okresného súdu sp. zn. 5 Nt 29/2008 z 28. novembra 2008 ustanovený   obhajca   s poukazom   na   to,   že   nemá   dostatočné   prostriedky   na   úhradu   trov obhajoby.   Prijatiu   tohto   opatrenia   predchádzalo   zisťovanie   zárobkových   a majetkových pomerov sťažovateľa. Následne bola odmena obhajcovi priznaná uznesením okresného súdu č. k. 5 Nt 29/2008-43 z 18. júna 2009. Napokon bez akéhokoľvek ďalšieho preverovania pomerov sťažovateľa došlo k vydaniu uznesenia č. k. 5 Nt 29/2008-45 z 13. júla 2009, resp. uznesenia sp. zn. 5 Nt 29/2008 z 31. júla 2009, ktorými sa sťažovateľovi uložila povinnosť nahradiť štátu odmenu a hotové výdavky uhradené štátom obhajcovi sťažovateľa.

Ústavou, resp. listinou zaručenú ochranu nemožno interpretovať tak, že základné práva podľa čl. 50 ods. 3 ústavy, resp. čl. 40 ods. 3 listiny sa priznávajú iba v tej fáze trestného konania, ktorá sa začína vznesením obvinenia a ktorá sa končí podaním obžaloby. Formuláciou čl. 50 ods. 3 ústavy, resp. čl. 40 ods. 3 listiny sa kladie dôraz na zaručenie práv od   okamihu   vznesenia   obvinenia.   Práva   zaručené   týmito   článkami   sa   v   nezmenenom rozsahu   priznávajú   aj   obžalovanému   a odsúdenému,   a to   až   do   právoplatnosti   súdneho rozhodnutia (mutatis mutandis II. ÚS 8/96).

Sťažnosť treba považovať za dôvodnú.

Z citovaných ustanovení § 10 ods. 12 a 14, § 40 ods. 2, § 555 ods. 1 písm. c) a § 558 ods. 2 Trestného poriadku je nepochybné, že obvinený (vrátane obžalovaného a právoplatne odsúdeného) má právny nárok na bezplatnú obhajobu, ak nemá dostatočné prostriedky na úhradu   jej   trov.   Toto   je   jediná   zákonom   ustanovená   podmienka   práva   na   bezplatnú obhajobu vo veciach, v ktorých nie sú dané dôvody povinnej obhajoby (§ 37 Trestného poriadku).   Zákon   teda   neumožňuje   obmedziť   právo   na   bezplatnú   obhajobu   z pohľadu záujmov   spravodlivosti.   Inak   povedané,   za   súčasného   znenia   dotknutých   ustanovení Trestného poriadku nie je možné základné právo na bezplatnú pomoc obhajcu obmedziť kritériami,   ktoré   zo   zákona   nevyplývajú,   teda   napríklad   kritériom   účelnosti   obhajoby v konkrétnom prípade.

Citovaný čl.   40 ods.   3 tretia   veta listiny zakotvuje ako súčasť základného práva obvineného obhajovať sa prostredníctvom obhajcu aj právo obvineného na bezplatnú pomoc obhajcu. Z ustanovenia čl. 13 ods. 2 ústavy je zrejmé, že medze základných práv a slobôd možno upraviť len zákonom. Vzhľadom na skutočnosť, že príslušné ustanovenia Trestného poriadku viažu právo na bezplatnú pomoc obhajcu iba na to, že obvinený nemá dostatočné prostriedky, nie je možné základné právo obhajovať sa prostredníctvom obhajcu v súvislosti s právom   na   bezplatnú   pomoc   obhajcu   obmedzovať v konkrétnom   prípade   rozhodnutím všeobecného   súdu   s poukazom   na   neúčelnosť   (objektívnu   nepotrebnosť)   obhajoby prostredníctvom obhajcu.

Postup okresného súdu, ktorý napriek jednoznačnému zneniu príslušných ustanovení Trestného   poriadku   zaviazal   sťažovateľa   nahradiť   štátu   trovy   obhajoby,   hoci   nebola preukázaná zmena pomerov na jeho strane v súvislosti s jeho schopnosťou trovy obhajoby hradiť, považuje ústavný súd za hrubo arbitrárny. Preto došlo k porušeniu čl. 40 ods. 3 tretej vety listiny (bod 1 výroku nálezu).

Na uvedenom závere nič nemení námietka predsedu okresného súdu, podľa ktorej ústavný   súd   v rámci   predbežného   prerokovania   sťažnosti   vylúčil   svoju   právomoc v súvislosti s rozhodovaním o povinnosti nahradiť trovy obhajoby. Ústavný súd v uznesení č. k. II. ÚS 364/09-7 z 21. októbra 2009 zaujal iba stanovisko, podľa ktorého nie je v jeho právomoci skúmať uznesenie vyššej súdnej úradníčky okresného súdu č. k. 5 Nt 29/2008-45 z 13. júla 2009, lebo proti tomuto uzneseniu bola prípustná sťažnosť ako riadny opravný prostriedok, v dôsledku čoho právomoc preskúmať toto uznesenie patrila predsedovi senátu okresného   súdu   v opravnom   konaní.   Naopak,   ústavný   súd   dospel   k záveru   o existencii svojej   právomoci   preskúmať   uznesenie   predsedu   senátu   okresného   súdu   sp.   zn. 5 Nt 29/2008 z 31. júla 2009 a z tohto dôvodu   sťažnosť v časti smerujúcej proti tomuto uzneseniu aj prijal na ďalšie konanie.

Bez relevancie je aj ďalšia námietka, podľa ktorej sťažovateľ netrval na prítomnosti ustanoveného obhajcu na verejnom zasadnutí 23. januára 2009. Obhajcovi totiž nebola za tento úkon (ktorého sa nezúčastnil) priznaná odmena, ale ani iná náhrada.

Vzhľadom na už uvedený záver o porušení čl. 40 ods. 3 tretej vety listiny ústavný súd nepovažuje za potrebné osobitne sa zaoberať namietaným porušením čl. 50 ods. 3 ústavy a čl. 6 ods. 1 a 3 písm. c) dohovoru.

Podľa § 56 ods. 2 prvej vety zákona o ústavnom súde ak sa základné právo alebo sloboda   porušili   rozhodnutím   alebo   opatrením,   ústavný   súd   také   rozhodnutie   alebo opatrenie zruší.

Podľa   §   56   ods.   3   písm.   b)   zákona   o ústavnom   súde   ak   ústavný   súd   sťažnosti vyhovie, môže vrátiť vec na ďalšie konanie.

Berúc do úvahy citované ustanovenia ústavný súd zrušil uznesenie okresného súdu sp. zn. 5 Nt 29/2008 z 31. júla 2009 a vrátil vec na ďalšie konanie (bod 2 výroku nálezu). V ďalšom bude okresný súd viazaný právnym názorom ústavného súdu.

Trovy   právneho   zastúpenia   sťažovateľa   advokátom   predstavujú   celkovú   sumu 122,85 €. Ide o odmenu za prevzatie a prípravu zastupovania vo výške 115,90 € a o jeden režijný paušál vo výške 6,95 €. Trovy právneho zastúpenia uhradí Kancelária ústavného súdu, pričom okresný súd je povinný ich Kancelárii ústavnému súdu nahradiť (body 3 a 4 výroku nálezu).

Za nedôvodné považuje ústavný súd požiadavky sťažovateľa prikázať okresnému súdu obnoviť stav pred porušením označených práv, zaviazať okresný súd na zaplatenie primeraného   finančného   zadosťučinenia   vo   výške   100   €   a na písomné   ospravedlnenie sťažovateľovi za porušenie práv (bod 5 výroku nálezu).

Hoci   ustanovenie   čl.   127   ods.   2   ústavy   umožňuje,   aby   ústavný   súd   prikázal porušovateľovi   základného   práva   obnoviť   stav   pred   porušením,   nejaví   sa   to   v danom prípade   ako   účelné.   K náprave   pochybenia,   ku   ktorému   došlo,   totiž   plne   postačuje vyslovenie porušenia základného práva v spojení so zrušením uznesenia okresného súdu a vrátením veci na ďalšie konanie.

V podstate obdobná úvaha sa vzťahuje aj na požiadavku finančného zadosťučinenia v sume 100 €.

Priznanie primeraného finančného zadosťučinenia ako náhrady nemajetkovej ujmy prichádza do úvahy predovšetkým v tých prípadoch, keď porušenie základného práva alebo slobody už nie je možné napraviť, a to napríklad zrušením protiústavného rozhodnutia či opatrenia,   prípadne   uvedením   do   pôvodného   stavu   (napr.   I.   ÚS   15/02,   I.   ÚS   139/02, II. ÚS 152/08).

V danom   prípade   porušenie   základného   práva   sťažovateľa   je   v plnej   miere kompenzované (popri vyslovení porušenia základných práv) zrušením uznesenia okresného súdu a vrátením veci na ďalšie konanie.

Pokiaľ sťažovateľ požaduje písomné ospravedlnenie za porušenie práv, ústavný súd poznamenáva, že nie je v jeho právomoci takto rozhodnúť, a to s poukazom   na čl. 127 ods. 2 ústavy, ktorý takúto kompetenciu ústavnému súdu nedáva.

Vzhľadom   na   čl.   133   ústavy,   podľa   ktorého   proti   rozhodnutiu   ústavného   súdu nemožno podať opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to vyplýva z výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. januára 2010