znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 364/08-39

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 2. októbra 2008 predbežne prerokoval sťažnosť R. A. S., Belgicko, a L. H. C., Portugalsko, zastúpených advokátkou JUDr. A. S., K., vo veci namietaného porušenia základného práva a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky a v čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd,   ako   aj   práva vlastniť   majetok   zaručeného   v čl.   20   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   a v čl.   1 Dodatkového   protokolu   k   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd postupom   a rozsudkom   Krajského   súdu   v Banskej   Bystrici   sp. zn. 15 Co   109/2006 z 28. júna 2006 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť R. A. S. a L. H. C. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. októbra 2006 doručená   sťažnosť   R.   A.   S.,   Belgicko,   a L.   H.   C.,   Portugalsko   (spolu   ďalej   len „sťažovatelia“), ktorou namietali porušenie základného práva a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a v čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len „dohovor“),   ako   aj   práva   vlastniť   majetok   zaručeného   v čl.   20   ods.   1   ústavy   a v čl.   1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) postupom a rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 15 Co 109/2006 z 28. júna 2006.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že žalobou podanou Okresnému súdu Lučenec (ďalej   len   „okresný   súd“)   sa   sťažovatelia   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   7   C   100/03 domáhali určenia, že:

1.   konfiškačné   rozhodnutie   vydané   Konfiškačnou   komisiou   v Lučenci   (ďalej   len „konfiškačná komisia“) č. 376/114-48-konf. zo 16. marca 1948 na meno R. H. C. [stará matka   sťažovateľov,   zomrela...   (ďalej   len   „stará   matka   sťažovateľov“)]   je   nulitným právnym aktom, pretože v čase jeho vydania už menovaná nežila;

2.   konfiškačné   rozhodnutie   vydané   konfiškačnou   komisiou   č.   376/114-48-konf. zo 16.   marca   1948   na   meno   E.   H.,   rod.   A.   [nevesta   a   závetná   dedička   starej   matky sťažovateľov a matka sťažovateľov (ďalej len „matka sťažovateľov“)] je nulitným právnym aktom,   pretože   menovaná   nikdy   nebola   v pozemkovej   knihe   vedená   ako   vlastníčka skonfiškovaných   nehnuteľností,   pretože   neprebehlo   dedičské   konanie   po   jej   právnej predchodkyni starej matke sťažovateľov a navyše menovanej, ktorá bola nórskej národnosti, nebolo   predmetné   konfiškačné   rozhodnutie   nikdy   doručené   v súlade   s medzinárodnými predpismi o doručovaní rozhodnutia;

3. štát nikdy nenadobudol vlastnícke právo k majetku skonfiškovanému na základe rozhodnutia konfiškačnej komisie č. 376/114-48-konf. zo 16. marca 1948 na meno starej matky sťažovateľov a na meno matky sťažovateľov.

V predmetnej veci rozhodol okresný súd rozsudkom sp. zn. 7 C 100/03 z 22. marca 2006,   ktorým   vyhovel   žalobe   sťažovateľov   v 1.   bode   žalobného   petitu   a určil,   že konfiškačné rozhodnutie vydané konfiškačnou komisiou č. 376/114-48-konf. zo 16. marca 1948 na meno starej matky sťažovateľov je „od počiatku právne neúčinný správny akt“. V 2. a 3. bode žalobného petitu okresný súd žalobu sťažovateľov zamietol.

Na   základe   odvolaní   podaných   obidvoma   sporovými   stranami   krajský   súd napadnutým rozsudkom sp. zn. 15 Co 109/2006 z 28. júna 2006 rozsudok okresného súdu zmenil   vo   vyhovujúcej   časti   tak,   že   aj   v tejto   časti   žalobu   sťažovateľov   zamietol   a vo zvyšnej zamietajúcej časti rozsudok okresného súdu potvrdil.

Sťažovatelia v sťažnosti tiež uviedli, že proti označenému rozsudku krajského súdu podali 31. augusta 2006 mimoriadny opravný prostriedok (dovolanie).

V súvislosti s napadnutým rozsudkom krajského súdu sťažovatelia v sťažnosti okrem iného uviedli:

„Krajský súd v Banskej Bystrici svojim rozsudkom sp. zn. 15 Co 109/2006-181 zo dňa 28 júna 2006 konal v rozpore so zásadou právnej istoty.

Negoval   zmysel   nášho   základného   práva   vlastniť   majetok   ako   i   naše   právo   na dedenie toho majetku našich zákonných predkov, ku ktorému sme nikdy nestratili vlastnícke právo   ani   podľa   relevantného   práva,   ani   konštantnej   judikatúry   Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky. Paralelne spôsobom neprípustným v právnom štáte umožnil, aby štát naďalej bol vlastníkom pozostalosti po našich predkoch, pričom k tomuto nadobudnutiu vlastníctva   štátom   došlo   v   rozpore   s   vtedy   platnými   právnymi   predpismi,   teda protiprávne....

Krajský súd v Banskej Bystrici svojim sťažovaným rozsudkom v rozpore s platným právom   a   konštantnou   judikatúrou   nám   odoprel   výkon   spravodlivosti,   čím   nás   aj diskriminoval v porovnaní s tými účastníkmi súdnych konaní, ktorým došlo k vydaniu nami per analógiám aplikovanej konštantnej judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v podobných   veciach,   v   ktorých   došlo   ku   konfiškácii   tiež   na   ťarchu   zomrelého pozemkovoknižného vlastníka, resp. rozhodnutie nebolo nikdy doručené dotknutej osobe.“

Sťažovatelia   žiadajú,   aby   po   prijatí   ich   sťažnosti   na   ďalšie   konanie ústavný   súd rozhodol týmto nálezom:

„Krajský súd v Banskej Bystrici v konaní vedenom pod sp. zn. 15 Co 109/2006 porušil   právo   L. H. C.   a   R. A. S.   na   súdnu   ochranu,   zaručené   v   čl.   46   ods.   1   Ústavy Slovenskej republiky, porušil právo L. H. C. a R. A. S. na súdnu ochranu, zaručené v čl. 46 ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky, porušil   právo   L. H. C.   a   R. A. S.   vlastniť   majetok a ústavnú záruku na dedenie, zaručené v čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Krajský súd v Banskej Bystrici v konaní vedenom pod sp. zn. 15 Co 109/2006 porušil právo   L. H. C.   a   R. A. S.   na   spravodlivé   konanie,   zaručené   v   čl.   6   ods.   1   vety   prvej Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, porušil právo L. H. C. a R. A. S. pokojne užívať svoj majetok a právo, že nikoho nemožno zbaviť jeho majetku, zaručené v čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   zrušuje   rozsudok   sp.   zn.   15   Co   109/2006-181 Krajského súdu v Banskej Bystrici, zo dňa 28. júna 2006.

Ústavy   súd   Slovenskej   republiky   priznáva   sťažovateľom   primerané   finančné zadosťučinenie vo výške po 150.000.- Sk.

Sťažovateľom   sa   priznáva   právo   na   náhradu   trov   konania   a   právneho zastupovania.“

II.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom konania ústavného súdu bolo preskúmanie, či napadnutým rozsudkom krajského   súdu   č.   k.   15   Co   109/2006-181   z 28.   júna   2006   boli   porušené   sťažovateľmi označené základné práva a práva zaručené v ústave, dohovore a v dodatkovom protokole. Na základe informácie uvedenej v sťažnosti, podľa ktorej sa sťažovatelia využitím mimoriadneho opravného prostriedku (dovolania) proti napadnutému rozsudku krajského súdu domáhali ochrany nimi tvrdeného porušenia práv, ústavný súd zistil, že o dovolaní sťažovateľov   rozhodol   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“) rozsudkom   sp.   zn.   2   Cdo   24/2007   z 29.   apríla   2008,   ktorým   zamietol   dovolanie sťažovateľov proti rozsudku krajského súdu v časti, v ktorej krajský súd zmenil rozhodnutie okresného   súdu   (pozri   bod   A),   a v časti,   ktorou   krajský   súd   rozsudok   okresného   súdu potvrdil, najvyšší súd dovolanie sťažovateľov odmietol (pozri bod B).

A.   K porušeniu   sťažovateľmi   označených   práv   rozsudkom   krajského   súdu č. k. 15   Co   109/2006-181   z 28.   júna   2006   v časti,   ktorou   krajský   súd   zmenil rozhodnutie okresného súdu

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Vzhľadom   na   princíp   subsidiarity   („ak...   nerozhoduje   iný   súd“),   ktorý   vyplýva z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy môže ústavný súd poskytnúť ochranu konkrétnemu právu alebo slobode, porušenie ktorých je namietané, iba vtedy, ak sa ich ochrany fyzická osoba alebo právnická   osoba   nemôže   domôcť   v žiadnom   inom   konaní   pred   súdnymi   orgánmi Slovenskej republiky.

Inými slovami, ak je o ochrane sťažovateľom označeného základného práva alebo slobody   oprávnený   konať alebo rozhodovať   iný   súd,   ústavný   súd   jeho   sťažnosť   už   po predbežnom prerokovaní odmietne pre nedostatok svojej právomoci.

Ústavný súd zistil, že napadnutý rozsudok krajského súdu v časti, ktorou krajský súd zmenil rozhodnutie   okresného súdu   tak, že   žalobu sťažovateľov zamietol   aj vo   vzťahu k 1. bodu žalobného petitu, ktorým sa sťažovatelia domáhali rozhodnutia, že konfiškačné rozhodnutie vydané konfiškačnou komisiou č. 376/114-48-konf. zo 16. marca 1948 na meno starej   matky   sťažovateľov   je   nulitným   právnym   aktom,   už   vecne   preskúmal   v rámci dovolacieho konania najvyšší súd. Najvyšší súd po zistení, že proti tejto časti rozsudku krajského   súdu   je   dovolanie   prípustné   a   že   ho   podala   včas   oprávnená   osoba,   dospel k záveru,   že   v tejto   časti „...   dovolanie   nie   je   dôvodné“,   preto   dovolanie   sťažovateľov v tejto časti zamietol.

Keďže   právomoc   všeobecného   súdu   (najvyššieho   súdu)   v danej   veci   vylúčila právomoc ústavného súdu, bolo potrebné sťažnosť sťažovateľov vo vzťahu k zmeňujúcej časti napadnutého rozsudku krajského súdu, už po jej predbežnom prerokovaní odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Ústavný   súd   navyše   podotýka,   že   v prípade   pretrvávajúcej   nespokojnosti sťažovateľov aj s rozhodnutím najvyššieho súdu týkajúceho sa posúdenia zmeňujúcej časti napadnutého rozsudku   krajského súdu, majú sťažovatelia možnosť domáhať sa ochrany svojich práv po splnení zákonnom predpísaných podmienok osobitnou sťažnosťou proti tomuto rozsudku najvyššieho súdu, pretože jeho preskúmanie v tomto konaní nie je možné vzhľadom na viazanosť ústavného súdu petitom sťažnosti sťažovateľov (§ 20 ods. 3 zákona o ústavnom   súde),   ktorí   sú   v danom   prípade   navyše zastúpení kvalifikovaným právnym zástupcom.

B.   K porušeniu   sťažovateľmi   označených   práv   rozsudkom   krajského   súdu č. k. 15   Co   109/2006-181   z 28.   júna   2006   v časti,   ktorou   krajský   súd   potvrdil rozhodnutie okresného súdu

Dôvod nedostatku právomoci však ústavný súd nemohol aplikovať vo vzťahu k tej časti napadnutého rozsudku krajského súdu sp. zn. 15 Co 109/2006 z 28. júna 2006, ktorou potvrdil rozsudok okresného súdu, pretože proti tejto časti rozsudku krajského súdu najvyšší súd dovolanie sťažovateľov odmietol s odôvodnením, že smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému dovolanie nie je prípustné, preto sa najvyšší súd v tejto časti ani „... nezaoberal napadnutým   rozsudkom   odvolacieho   súdu   z hľadiska   jeho   vecnej   správnosti   a námietok dovolateľov“. Vzhľadom na uvedené je nepochybne založená právomoc ústavného súdu na vecné   preskúmanie   napadnutého   rozsudku   krajského   súdu   v jeho   potvrdzujúcej   časti s ohľadom   na   skúmanie   možného   porušenia   sťažovateľmi   označených   základných   práv a práv zaručených v ústave, dohovore a v dodatkovom protokole.

Ústavný súd podotýka, že jeho úlohou nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým   prislúcha   interpretácia   a aplikácia   zákonov.   Ústavný   súd   je   v súlade so svojou všeobecnou právomocou vyjadrenou v čl. 124 ústavy súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Táto právomoc mu spolu s právomocou podľa čl. 127 ods. 1 ústavy umožňuje preskúmať aj napadnuté rozhodnutia všeobecných súdov, avšak iba z hľadiska, či je, alebo nie   je   v súlade   s ústavno-procesnými   zásadami   upravenými   v   ústave.   Ústavný   súd nevykladá iné ako ústavné zákony, a preto musí preskúmavať len to, či sa tieto zákony nevyložili spôsobom, ktorý je svojvoľný (arbitrárny) alebo ústavne neudržateľný pre zjavné pochybenia alebo omyly v posudzovaní obsahu takýchto právnych úprav.

Z   odôvodnenia   preskúmavanej   časti   napádaného   rozsudku,   ktorou   krajský   súd potvrdil   zamietajúce   rozhodnutie   okresného   súdu   v smere,   že   konfiškačné   rozhodnutie vydané konfiškačnou komisiou č. 376/114-48-konf. zo 16. marca 1948 na meno matky sťažovateľov je nulitným právnym aktom, vyplýva:

„Podľa   ustanovenia   §   80   písm.   c)   O. s. p.   návrhom   na   začatie   konania   možno uplatniť, aby sa rozhodlo o určení, či tu právny vzťah alebo právo je alebo nie je, ak je na tom naliehavý právny záujem.

Návrhom možno uplatniť pozitívne alebo negatívne určenie, či tu právny vzťah alebo právo je alebo nie je. Navrhovateľa zaťažuje dôkazné bremeno, spočívajúce v povinnosti preukázať,   že   na   určení   právneho   vzťahu   alebo   práva   v   čase   rozhodovania   súdu   má naliehavý právny záujem. Tento je spravidla daný v prípade, keď sa nemožno domáhať priamo plnenia a ak právne postavenie navrhovateľa by bez takéhoto určenia bolo neisté. Žaloba,   domáhajúca   sa   určenia   podľa   §   80   písm.   c)   O. s. p.,   nemôže   byť   spravidla opodstatnená tam, kde je možné žalovať na splnenie povinnosti podľa § 80 písm. b) O. s. p. Podľa tohto ustanovenia návrhom na začatie konania možno uplatniť, aby sa rozhodlo o splnení povinnosti, ktorá vyplýva zo zákona, z právneho vzťahu alebo z porušenia práva. V prípade možnosti žalovať priamo splnenie povinnosti treba považovať za neprípustnú určovaciu žalobu, ktorá spornosť nerieši a neodstraňuje.

Právny   záujem,   ktorý   je   podmienkou   prípustnosti   určovacej   žaloby,   musí   byť naliehavý   v   tom   zmysle,   že   navrhovateľ   v   danom   právnom   vzťahu   môže   navrhovaným určením dosiahnuť odstránenie spornosti a ochranu svojich práv a oprávnených záujmov, vytvorí sa pevný základ pre právne vzťahy účastníkov sporu a predíde sa žalobe na plnenie. Navrhovatelia danosť naliehavého právneho záujmu na určení ničotnosti správneho aktu   -   konfiškačného   rozhodnutia   odôvodnili   tým,   že   bez   takéhoto   určenia   súdom   je ohrozené   a   nerealizovateľné   ich   vlastnícke   právo,   resp.   právo   na   dedenie   a   bez   tohto určenia právne postavenie navrhovateľov by sa stalo   neistým.   V konaní uviedli,   že ich úmyslom je domáhať sa vydania ich majetku, nachádzajúceho sa v kat. území O.

Odvolací súd v súdenej veci dospel k záveru, že navrhovaným určením neúčinnosti konfiškačného rozhodnutia, vydaného Konfiškačnou komisiou v Lučenci dňa 16. 03. 1948 pod č. 376/114/48-konf.  ... na meno E.   H.   rod. A., ani určením,   že vlastnícke právo k pozostalosti   po   neb.   R.   H.   C.   štát   nikdy   platne   nenadobudol,   by   sa   právne   postavenie navrhovateľov nezlepšilo, ani sa uspokojivo neodstránila ich neistota v danom právnom vzťahu.   Táto   by   pretrvávala   i   naďalej   a   nevylučovala   by   ďalšie   konanie   o vlastníctvo sporných nehnuteľností, ktorých vydania sa navrhovatelia chcú domáhať. Navrhovatelia teda nemajú naliehavý právny záujem na žalobe v znení, ako ju podali na okresnom súde. V prípade podania žaloby o splnenie povinnosti, ktorá vyplýva zo zákona, z právneho vzťahu alebo   z   porušenia   práva,   by   súd   mohol   prejudiciálne   vyriešiť   otázku   ničotnosti,   nulity správneho   rozhodnutia,   o   tejto   skutočnosti   však   nie   je   možné   rozhodnúť   samostatným rozhodnutím   bez   podania   žaloby   o plnenie.   Pokiaľ   by   aj   navrhovatelia   boli   mali   daný naliehavý   právny   záujem   na   určení   ničotnosti   konfiškačného   rozhodnutia,   platnou judikatúrou Najvyššieho súdu Slovenskej republiky bola riešená a vyriešená otázka jednak nulitnosti správnych aktov a jednak otázka, kedy sú všeobecné súdy oprávnené mimo rámec správneho súdnictva preskúmavať správne akty.

Nulitné   sú   také   rozhodnutia,   ktoré   boli   vydané   takými   správnymi   orgánmi,   na vydanie ktorých nebol konkrétny správny orgán absolútne vybavený právomocou a na ktoré sa pozerá, ako keby nikdy neboli vydané, tzv. paakty. Len takéto rozhodnutie je všeobecný súd oprávnený preskúmavať mimo rámca správneho súdnictva. Preskúmavať teda môže správne akty zásadne len so zreteľom k tomu, či sa jedná o akty nulitné, t. j. také vady, ktoré sú tak závažné, že sa neuplatňuje prezumpcia ich správnosti. U ostatných platí prezumpcia ich správnosti. Tá skutočnosť, že rozhodnutie Konfiškačnej komisie bolo vydané voči osobe, ktorá   v   čase   jeho   vydania   už   bola   nebohá,   alebo   voči   osobe,   ktorá   platne   dedičstvo nenadobudla (išlo o tzv. hereditas iacens - ležiacu pozostalosť), prípadne ani tá skutočnosť, že rozhodnutie konfiškačnej komisie nebolo riadne procesné osobe, ktorej sa konfiškačné rozhodnutie   týka,   doručené,   nemajú   za   následok   ničotnosť,   nulitu   konfiškačného rozhodnutia, i keď ide o nezákonný akt. Okresný súd ako všeobecný súd by teda nebol oprávnený na preskúmanie navrhovateľmi tvrdených skutočností.

Z vyššie uvedených dôvodov krajský súd rozsudok okresného súdu v časti, v ktorej okresný súd návrhu vyhovel, zmenil a návrh zamietol, a v časti, v ktorej návrh okresný súd zamietol ako vecne správny, potvrdil.“

Z citovanej časti napadnutého rozsudku krajského súdu vyplýva, že dôvodom, pre ktorý   krajský   súd   potvrdil   zamietajúce   rozhodnutie   okresného   súdu   vo   vzťahu k určovaciemu petitu žaloby, ktorým sa sťažovatelia domáhali vyslovenia, že konfiškačné rozhodnutie vydané na meno ich matky je nulitným právnym aktom, a určenia, že štát nikdy nemohol   nadobudnúť   vlastnícke   právo   ku   konfiškovaným   nehnuteľnostiam,   bolo nepreukázanie   naliehavého   právneho   záujmu   sťažovateľov   na   tejto   určovacej   žalobe v zmysle požiadavky § 80 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“).

V napadnutom   rozsudku   sa   tak   krajský   súd   nezaoberal   vecným   skúmaním sťažovateľmi   označených   vád   konfiškačného   rozhodnutia,   ale   iba   skúmal   procesné podmienky   prípustnosti   určovacej   žaloby   v znení,   ako   ju   podali   sťažovatelia,   pričom súčasne krajský súd dal v napadnutom rozsudku sťažovateľom návod, kedy by prichádzalo do úvahy, aby sa všeobecné súdy mimo správneho súdnictva zaoberali skúmaním týchto vád konfiškačného rozhodnutia, a to pri podaní žaloby o plnenie podľa § 80 písm. b) OSP.

V tejto súvislosti krajský súd v napadnutom rozsudku konkrétne uviedol: „V prípade podania žaloby o splnenie povinnosti, ktorá vyplýva zo zákona, z právneho vzťahu alebo z porušenia práva, by súd mohol prejudiciálne vyriešiť otázku ničotnosti, nulity správneho rozhodnutia, o tejto skutočnosti však nie je možné rozhodnúť samostatným rozhodnutím bez podania žaloby o plnenie.“

Vzhľadom na uvedené sa odôvodneniu právneho názoru krajského súdu v napadnutej časti rozsudku sp. zn. 15 Co 109/2006 z 28. júna 2006 nedá vyčítať svojvoľnosť. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa táto natoľko odchýlila od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprela ich účel a význam. V danom prípade aplikácia a výklad ustanovenia § 80 písm. c) OSP nie je popretím jeho zmyslu. Na tomto základe ústavný súd konštatuje, že napadnutý rozsudok krajského súdu je v skúmanej časti riadne odôvodnený, nie je arbitrárny, a teda je z ústavného hľadiska plne akceptovateľný.

Ústavný súd v tejto spojitosti zdôrazňuje, že nejde o porušenie základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivý proces (čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru), ak súd nerozhodne podľa predstáv účastníka konania a jeho návrhu nevyhovie, ak je takéto rozhodnutie všeobecného súdu v súlade s objektívnym právom. Do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov. Právo na spravodlivý   proces je naplnené tým, že skutkové a právne závery všeobecných súdov nie sú svojvoľné, neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces (napr. II. ÚS 78/05).

V súvislosti   s argumentáciou   sťažovateľov   poukazujúcou   podľa   ich   tvrdenia   na judikatúru najvyššieho súdu vo veciach s ich vecou totožnými ústavný súd konštatuje, že v konaniach vedených pod sp. zn. 3 Cdo 21/2000 a sp. zn. 5 Cdo 110/2000 najvyšší súd konal   o žalobách   o plnenie,   a   nie   o určovacích   žalobách.   Pokiaľ   ide   o sťažovateľmi označené rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. M Cdo 58/2001, ústavný súd konštatuje, že vzhľadom na to, že toto rozhodnutie pojednáva o rozsahu oprávnenia všeobecných súdov preskúmavať mimo správneho súdnictva správne akty, jeho argumentačné uplatnenie by prichádzalo   do   úvahy   v konaní   o žalobe   o   plnenie,   na   podanie   ktorej   krajský   súd sťažovateľov nepriamo odkázal. Avšak vzhľadom na to, že v preskúmavanom konaní sa krajský súd zaoberal iba skúmaním podmienok podania určovacej žaloby, ako aj vzhľadom na podmieňujúci charakter („Pokiaľ by aj navrhovatelia boli mali daný naliehavý právny záujem....“)   jeho   vyjadrení   o rozsahu   oprávnenia   všeobecných   súdov   skúmať   mimo správneho   súdnictva   nulitnosť   správnych   aktov,   treba   tieto   vyjadrenia   krajského   súdu považovať iba za vyjadrenia nad rámec predmetu jeho skúmania v napadnutom konaní.

Uvedené   závery   boli   podkladom   na   rozhodnutie   ústavného   súdu,   ktorý   sťažnosť sťažovateľov vo veci namietaného porušenia základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru v časti smerujúcej proti potvrdzujúcemu výroku   rozsudku   krajského   súdu sp. zn.   15   Co   109/2006   z 28.   júna   2006 odmietol   ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Sťažovatelia v sťažnosti namietali, že napadnutým rozsudkom krajského súdu bolo porušené aj ich základné právo na inú súdnu ochranu zaručené v čl. 46 ods. 2 ústavy. Avšak tento článok ústavy sa vzťahuje na porušenie práv rozhodnutím orgánu verejnej správy, nie všeobecnými   súdmi.   Pričom   všeobecné   súdy   nie   sú   orgánmi   verejnej   správy (napr. III. ÚS 106/05).   Vzhľadom   na   nezistenie   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným článkom   ústavy   a napadnutým   rozsudkom   krajského   súdu,   ústavný   súd   aj   v tejto   časti sťažnosť   sťažovateľov   odmietol   ako   zjavne   neopodstatnenú   podľa §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde.

O zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť   k porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť   porušenia   označeného   základného   práva   alebo   slobody,   reálnosť   ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 27/04, I. ÚS 25/05, I. ÚS 74/05, I. ÚS 44/08).

Pretože sťažovatelia namietali porušenie čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 1 dodatkového protokolu   len   z dôvodu   svojvoľnosti   a arbitrárnosti   záverov   napadnutého   rozsudku krajského súdu, ústavný súd vzhľadom na už uvedené závery, ako aj vzhľadom na to, že krajský súd, ktorý iba v rozsahu odvolacích dôvodov preskúmaval rozhodnutie okresného súdu,   v danom   prípade   nemôže   byť   primárnym   porušovateľom   označených   práv, nepovažoval za potrebné zaoberať sa osobitne uvedenými článkami ústavy a dodatkového protokolu, ktoré mali byť podľa sťažovateľov tiež porušené. Preto sťažnosť sťažovateľov aj v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Vzhľadom na to, že sťažnosť sťažovateľov bola odmietnutá, tak ako to je uvedené vo výroku   tohto   rozhodnutia,   a rozhodnutie   o zrušení   napadnutého   rozhodnutia všeobecného súdu a o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia a trov konania je podmienené vyslovením porušenia práva alebo slobody sťažovateľov (§ 127 ods. 2 prvá veta ústavy), ústavný súd sa touto časťou sťažnosti, ktorou sa ich sťažovatelia domáhali, nezaoberal.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. októbra 2008