SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 363/2015-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 11. júna 2015 v senátezloženom z predsedu Sergeja Kohuta, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu LajosaMészárosa (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, zastúpeného advokátom JUDr. Ľudovítom Štanglovičom, Advokátska kancelária, Jarmočná2264/3, Šaľa, vo veci namietaného porušenia čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 3 a čl. 46 ods. 1 a 2Ústavy Slovenskej republiky, ako aj čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv azákladných slobôd v konaní vedenom Daňovým úradom Nitra, pobočka Nové Zámky, podsp. zn. 631/230/57198/11/Md a jeho rozhodnutím z 12. októbra 2011, v konaní vedenomFinančným   riaditeľstvom   Slovenskej   republiky   sp.   zn.   1020504/1/501856/2012   a   jehorozhodnutím z 20. apríla 2012, v konaní vedenom Krajským súdom v Nitre pod sp. zn. 15 S37/2012 a jeho rozsudkom z 12. februára 2013, ako aj v konaní vedenom Najvyšším súdomSlovenskej republiky pod sp. zn. 7 Sžf 1/2013 a jeho rozsudkom z 29. januára 2015 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. mája 2015doručená   sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ (ďalej   len   „sťažovateľ“),   vo   vecinamietaného porušenia čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 3 a čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskejrepubliky (ďalej len „ústava“), ako aj čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práva základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v konaní vedenom Daňovým úradom Nitra,pobočka   Nové   Zámky   (ďalej   len   „úrad“),   pod   sp.   zn.   631/230/57198/11/Md   a   jehorozhodnutím z 12. októbra 2011, v konaní vedenom Finančným riaditeľstvom Slovenskejrepubliky (ďalej len „riaditeľstvo“) sp. zn. 1020504/1/501856/2012 a jeho rozhodnutímz 20. apríla 2012, v konaní vedenom Krajským súdom v Nitre (ďalej len „krajský súd“) podsp. zn. 15 S 37/2012 a jeho rozsudkom z 12. februára 2013, ako aj v konaní vedenomNajvyšším súdom Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) pod sp. zn. 7 Sžf 1/2013 ajeho rozsudkom z 29. januára 2015. Sťažnosť bola odovzdaná na poštovú prepravu 9. mája2015.

Zo sťažnosti vyplýva, že úrad ako správca dane vykonal v roku 2011 u sťažovateľadaňovú   kontrolu   dane   z   príjmov   fyzickej   osoby   za   zdaňovacie   obdobie   roku   2008.Sťažovateľ v rámci svojich príjmov zo živnosti v daňovom priznaní za rok 2008 uplatnildaňové výdavky vo výške 17 731 457 Sk.

Išlo najprv o výdavky na základe dvoch faktúr od dodávateľa Szi-Ho JOB, s. r. o.(ďalej len „dodávateľ 1“), za nákup pánskych a dámskych bermúd a za nákup stavebnéhomateriálu.   V   oboch   prípadoch   predložil   výdavkový   pokladničný   doklad   a   príjmovýpokladničný   doklad   vyhotovený   dodávateľom   1,   ako   aj   zodpovedajúce   účtovné   zápisyv peňažnom denníku. O uvedenom tovare uviedol, že ho ďalej predal spoločnosti YVEL,s. r. o. Úradu sa nepodarilo predvolať, resp. následne predviesť konateľa dodávateľa 1, aleani   kontaktovať   dodávateľa   1   na   dostupnej   adrese.   Napriek   podkladom   na   uplatneniedaňových   výdavkov,   ktoré   sťažovateľ   predložil,   úrad   v   dodatočnom   platobnom   výmeresp. zn. 631/230/57198/11/Md z 12. októbra 2011 uviedol, že v prípade predaja stavebnéhomateriálu   a   pánskych,   resp.   dámskych   bermúd   sťažovateľovi   sa   nepodarilo   preukázaťuskutočnenie týchto predajov. Samotná faktúra a doklad o zaplatení dane s predpísanýmináležitosťami účtovného dokladu a ich riadne zaúčtovanie nie sú samy osebe dôkazomo tom,   že   výdavok   bol   uplatnený   v   súlade   so   zákonom.   Podľa   úradu   totiž   platí,   žepredložením dokladov daňový subjekt len tvrdí, že k určitému plneniu došlo, avšak musí byťschopný túto skutočnosť aj preukázať.

Ďalej išlo o výdavky na základe troch faktúr od dodávateľa AV Tech corporation,s. r. o., ktorá neskôr zmenila obchodné meno na EMBE-TECH, s. r. o. (ďalej len „dodávateľ2“), za nákup pneumatík MICHELIN, za nákup obalov a vriec a za nákup zeleniny a ovocia.

V   prípade   nákupu   pneumatík   sťažovateľ   predložil   dodací   list,   kópie   príjmovýchpokladničných dokladov a zodpovedajúce účtovné zápisy v peňažnom denníku. Svedok (bývalý konateľ dodávateľa 2) sa vyjadril, že vyfakturoval dodanie pneumatíksťažovateľovi ako podnikateľovi. Napriek tomu a hoci výpoveď svedka netlmočil riadnytlmočník, úrad preveroval dopravu pneumatík v spoločnosti OSM Kft. Vecsés. Informácieo spoločnosti získal prostredníctvom medzinárodnej výmeny daňových informácií, pričomtáto   spoločnosť   nebola   dodávateľom,   ale   ani   odberateľom   sťažovateľa   ako   podnikateľav rámci   obchodu   s   pneumatikami.   Úrad   vo   svojom   dodatočnom   platobnom   výmerekonštatoval, že v prípade predaja pneumatík sa nepodarilo preukázať dodanie tovaru, pričomsťažovateľ   v   priebehu   daňovej   kontroly   neodstránil   vzniknuté   pochybnostio preukázateľnosti výdavkov vlastnými dokladmi, prípadne inými dôkazmi, z ktorých byvyplývalo, že k dodaniu tovaru skutočne došlo. Samotná faktúra a doklad o zaplatení danes predpísanými náležitosťami účtovného dokladu a ich riadne zaúčtovanie samy osebe nie súdôkazom o tom, že výdavok bol uplatnený v súlade so zákonom. Podľa úradu predloženímdokladov sťažovateľ len tvrdí, že k určitému plneniu došlo, avšak musí byť schopný plneniepreukázať v skutočnosti.

V prípade   nákupu   obalov a vriec, ako   aj zeleniny a ovocia   sťažovateľ predložilpríjmový   pokladničný   doklad   a   zodpovedajúce   účtovné   zápisy   v   peňažnom   denníku.Svedok síce potvrdil, že sťažovateľ tovar prevzal, ale nevedel predložiť dokladyk   týmto   obchodným   prípadom.   Úradu   sa   nepodarilo   predvolať   konateľa   dodávateľa 2 a   nepodarilo   sa   ani   nájsť   dodávateľa   2   na   adrese   známej   úradu.   Úrad   vdodatočnom platobnom výmere konštatoval, že v prípade predaja vriec, zeleniny a ovocia sanepodarilo dodanie preukázať. Samotná faktúra a doklad o zaplatení dane s predpísanýmináležitosťami účtovného dokladu a ich riadne zaúčtovanie samy osebe nie sú dôkazom otom, že výdavok bol zaúčtovaný v súlade so zákonom. Predložením dokladov sťažovateľ lentvrdí, že k určitému plneniu došlo, avšak musí byť schopný to aj v skutočnosti preukázať.

Podľa názoru sťažovateľa treba výklad dôkazného bremena, ktorý zastávajú úrad,riaditeľstvo,   krajský   súd   a   najvyšší   súd,   považovať   za   nezákonný   a   protiústavný.V rozhodnom období vyplývala problematika z ustanovenia § 29 ods. 8 zákona Slovenskejnárodnej rady č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územnýchfinančných orgánov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o správe daní“), ako ajz ustanovenia § 2 písm. i) zákona č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov v znení neskoršíchpredpisov (ďalej len „zákon o dani z príjmov“). Tento výklad neprimerane absolutizujedôkaznú povinnosť a dôkazné bremeno sťažovateľa ako daňového subjektu, keď sa od nehookrem   faktúr,   príjmových   a výdavkových   dokladov   a   zápisov   v   peňažnom   denníkupožadovali aj ďalšie dôkazy, „doklady“ a listiny na preukázanie uskutočnenia zdaniteľnýchplnení. Sťažovateľ má v skutočnosti v súlade s princípom právneho štátu právo na právnuistotu v právnom názore na jeho dôkazné bremeno v daňovom konaní, ako aj na ústavnekonformný výklad zákona o správe daní v spojení s ustanovením § 2 písm. i) zákona o daniz príjmov. V opačnom prípade by došlo k porušeniu jeho práva na spravodlivé konanie, a toči už pred správcom dane, alebo na všeobecnom súde.

V oblasti výkladu dôkazného bremena daňového subjektu existujú právne názorynajvyššieho súdu, ktoré sa týkajú vo všeobecnosti dôkazného bremena daňového subjektuv zmysle § 29 ods. 8 zákona o správe daní. I keď tieto právne názory boli formulovanév súvislosti s daňou z pridanej hodnoty, sú aplikovateľné na situáciu sťažovateľa, ktorá jeporovnateľná. Sťažovateľ v tejto súvislosti poukazuje na niektoré rozhodnutia najvyššiehosúdu,   ktorých   jadrom   je,   že   od   daňového   subjektu   nemožno   požadovať   preukázanieskutočností, na ktorých sa sám nepodieľal. Nemožno totiž vyvodiť dôkazné bremeno, čo satýka   právnych   vzťahov   týkajúcich   sa   dodávateľa   daňového   subjektu   a   dodávateľovýchsubdodávateľov.   Tieto   skutočnosti   nemôžu   tvoriť   dôkazné   bremeno   daňového   subjektua tento nemôže ani v súvislosti s uvedenými skutočnosťami znášať dôsledky dôkaznej núdze.Uvedené právne názory neboli v prípade sťažovateľa aplikované, čím došlo k porušeniu jehopráva na právnu istotu.

Sťažovateľ žiada vydať tento nález:„Záverom   požadujem,   aby   Ústavný   súd   SR   svojím   rozhodnutím   vyslovil,   že dodatočným platobným výmerom Daňového úradu Nové Zámky č. 631/230/57198/11/Md zo dňa   12.10.2011,   rozhodnutím   Finančného   riaditeľstva   Slovenskej   republiky č. 1020504/1/501856/2012   zo   dňa   20.4.2012,   Rozsudkom   Krajského   súdu   Nitra   sp.   zn. 15S/37/2012 zo dňa 12.02.2013, Rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7Sžf/1/2013 zo dňa 29.01.2015 boli porušené základné práva, a to podľa čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 3 čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy SR čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane základných práv a ľudských slobôd, sťažovateľa ⬛⬛⬛⬛ a následne zrušil dodatočný platobný výmer Daňového úradu Nové Zámky č. 631/230/57198/11/Md zo dňa 12.10.2011, rozhodnutie Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky č. 1020504/1/501856/2012 zo dňa 20.4.2012, Rozsudok   Krajského   súdu   Nitra   sp.   zn.   15S/37/2012   zo   dňa   12.02.2013,   Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7Sžf/1/2013 zo dňa 29.01.2015.“

II.

Z rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 7 Sžf 1/2013 z 29. januára 2015, ktorý bolprávnemu zástupcovi sťažovateľa doručený 9. marca 2015, vyplýva, že ním bol potvrdenýrozsudok krajského súdu č. k. 15 S 37/2012-76 z 12. februára 2013.

Podľa   zistení   najvyššieho   súdu   zo   spisu   vyplýva,   že   predmetom   súdnehopreskúmania   bolo   rozhodnutie   riaditeľstva,   ktorým   potvrdilo   rozhodnutie   úradu,   podľaktorého bol sťažovateľovi vyrubený rozdiel na dani fyzickej osoby za zdaňovacie obdobierok 2008 v sume 97 615,48 € a zároveň mu nebola uznaná daňová strata za uvedenézdaňovacie   obdobie   v   sume   30   822,77   €.   Sporným   zostalo,   či   došlo   k   reálnemuuskutočneniu   obchodných   prípadov   s   dodávateľom   1   a   dodávateľom   2.   Podľa   názorunajvyššieho súdu dokazovanie bolo daňovými orgánmi zamerané na preukázanie reálnehododania tovaru a služieb. Sťažovateľ však spôsobom vylučujúcim pochybnosti nepreukázal,že ním v daňovom priznaní uvedené daňové výdavky možno považovať za výdavky podľa§ 2 písm. i) zákona o dani z príjmov. Úrad na základe nedostatočného preukázania reálnehouskutočnenia   uvedených   obchodov   znížil   sťažovateľovi   sumu   výdavkov   ovplyvňujúcichzáklad dane spolu vo výške 16 406 277 Sk a vyrubil mu rozdiel dane v sume 97 615,48 €.

Dôkazné bremeno týkajúce sa skutočností, ktoré majú vplyv na správne určenie dane,a skutočností, ktoré je daňový subjekt povinný uvádzať v priznaní, je na daňovom subjekte(§ 29 ods. 8 zákona o správe daní). Sťažovateľ bol preto povinný preukázať reálne dodanietovaru a služieb, aby bolo možné výdavky uvedené v daňovom priznaní považovať zavýdavky podľa § 2 písm. i) zákona o dani z príjmov. Úrad správne postupoval, keď neuznalúhradu faktúr od dodávateľa 1 a dodávateľa 2, pretože nebolo preukázané reálne dodaniefakturovaného tovaru.

Zo zápisnice o ústnom pojednávaní z 24. septembra 2010 vyplýva, že sťažovateľpánske a dámske bermudy, ako aj stavebný materiál neskladoval, lebo nemal kde, a hneďako tovar kúpil, ho aj predal. Prepravu zabezpečoval odberateľ (YVEL s. r. o.). Zo správydožiadaného Daňového úradu Komárno vyplýva, že konateľovi dodávateľa 1 nebolo možnédoručiť   predvolanie.   Aj   pokus   o   predvedenie   konateľa   zostal   podľa   relácie   polícieneúspešný. Dodávateľ 1 sa na adrese sídla v skutočnosti nenachádza a je viac ako dva rokynekontaktný. Na ďalšom pojednávaní 4. marca 2011 bol sťažovateľ vyzvaný, aby v lehote8 dní   preukázal   reálne   dodanie   tovarov   od   dodávateľa   1.   Sťažovateľ   však   žiadne   novédôkazy nepredložil.

Zo   zápisnice   o   ústnom   pojednávaní   z   24.   septembra   2010   vyplýva,   že   podľasťažovateľa pneumatiky Michelin neprevzal od dodávateľa 2 a ani neskladoval. Tento tovarprevzal u dodávateľa 2 priamo odberateľ - spoločnosť MKM Trans, s. r. o. Bývalý konateľdodávateľa 2 na ústnom pojednávaní 8. decembra 2010 uviedol, že pneumatikynakúpil z Maďarska od spoločnosti OSM Kft. Vecsés. Rokoval pritom s konateľom.   Tovar   bol   dopravený   z   Maďarska   až   tretiemu   odberateľovi,   ktorého   nevedelidentifikovať.   Prepravu   tovaru   zabezpečovala   spoločnosť   OSM   Kft.   Vecsés   priamok tretiemu   odberateľovi.   Sťažovateľ sa zúčastnil   tohto   ústneho   pojednávania a   svedkovi tlmočil.   S   obsahom   zápisnice   prítomní   súhlasili,   čo   potvrdili   podpismi.   Úradvykonal 28. septembra 2010 miestne zisťovanie, z ktorého vyplynulo, že dodávateľ 2 sa naadrese sídla nenachádza. Pokiaľ sťažovateľ namietal spôsob výsluchu svedka, trebauviesť,   že   správne   orgány   nerozhodovali   len   na   podklade   tejto   výpovede.   Dodávkaa preprava pneumatík od maďarského dodávateľa bola prešetrená aj v rámci medzinárodnejvýmeny daňových informácií, pričom sa zistilo, že konateľ spoločnosti OSM Kft. sa nedostavil na maďarský daňový úrad aj napriek niekoľkým predvolaniam. Tátospoločnosť obchodnú činnosť na registrovanom sídle nevykonáva. Zástupcovia spoločnostinevedeli   o   obchodovaní   s   pneumatikami   a   spoločnosť   nemá   zariadenie   vhodné   na   ichskladovanie. Konateľ ⬛⬛⬛⬛ nepozná spoločnosť dodávateľa 2 a s touto neobchoduje.V súhrnom výkaze za obdobie IV. štvrťroku roku 2008 nie je uvedená dodávka tovaru predodávateľa   2.   Práve   z   týchto   skutočností   dospel   úrad   k   názoru,   že   k uskutočneniuzdaniteľného obchodu nedošlo. Sťažovateľ napriek výzve na predloženie nových dôkazov naústnom pojednávaní konanom 29. júla 2011 žiadne nové dôkazy nepredložil.

V súvislosti s úhradou faktúry za nákup obalového materiálu a faktúry za nákupzeleniny,   ovocia   a   obalového   materiálu   od   dodávateľa   2   treba   konštatovať,   že   podľavyjadrenia svedka tento tovar nakúpil v Maďarsku na tržnici. Tovar v spoločnostiskladovaný nebol a bol hneď predaný sťažovateľovi, ktorý si preň prišiel do Budapešti navlastnom dodávkovom aute Citroen Jumper. Doklady k nákupu a predaju tovaru nevedelpredložiť, lebo ich predložil novému konateľovi. U tohto však nebolo možnéuvedené skutočnosti preveriť, pretože na udanej adrese nebol známy. Preto ani v tomtoprípade nebol výsluch svedka jediným podkladom rozhodnutia. I v tomto prípade bolsťažovateľ vyzvaný predložiť nové dôkazy, čo však neurobil. Pre úplnosť treba uviesť, žesťažovateľ mal možnosť uplatniť námietku k spôsobu výsluchu svedka v rámci právavyjadriť sa k protokolu o daňovej kontrole. Sťažovateľ však žiadne námietky neuplatnil.

Ak si daňový subjekt uplatňuje výdavok na základe listinného dôkazu, je dôležité,aby údaje v ňom uvedené odrážali skutočnosť. Sťažovateľ však neuniesol dôkazné bremeno,lebo nepreukázal v súlade s ustanovením § 29 ods. 8 zákona o správe daní, že skutočnedošlo k dodaniu tovarov dodávateľom 1 a dodávateľom 2.

V súvislosti s judikatúrou najvyššieho súdu, ako aj Nejvyšší správního soudu Českejrepubliky, na ktorú sa sťažovateľ odvoláva, treba uviesť, že v označených konaniach sariešila iná skutková situácia, a to pri odpočítaní dane z pridanej hodnoty, kde správca danenespochybňoval   materiálnu   existenciu   deklarovaných   služieb   a   dodávok   tovaru,   alespochybňoval   dodanie   tovaru   konkrétnou   spoločnosťou,   resp.   nepreukázanie   prepravytovaru. Sťažovateľ však v danom prípade nepreukázal ani reálnu existenciu tovaru.

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd aleboľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnomsúde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnostinavrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvodyuvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súdprávomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebonávrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhyzjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesenímbez ústneho pojednávania.

Na rozhodnutie o tých častiach sťažnosti, ktoré smerujú proti konaniu vedenémuúradom pod sp. zn. 631/230/57198/11/Md a jeho rozhodnutiu z 12. októbra 2011, protikonaniu vedenému riaditeľstvom pod sp. zn. 1020504/1/501856/2012 a jeho rozhodnutiuz 20. apríla 2012, ako aj proti konaniu vedenému krajským súdom pod sp. zn. 15 S 37/2012a jeho rozsudku z 12. februára 2013 pre porušenie čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 3 a čl. 46 ods. 1 a 2ústavy, ako aj čl. 6 ods. 1 dohovoru, nie je daná právomoc ústavného súdu.

Ako   to   vyplýva   z   citovaného   čl.   127   ods.   1   ústavy,   právomoc   ústavného   súduposkytovať ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda len vtedy,keď o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy.

Proti rozhodnutiu úradu bolo prípustné odvolanie ako riadny opravný prostriedok,a preto   právomoc   poskytnúť   ochranu   označeným   právam   sťažovateľa   vo   vzťahu   vočirozhodnutiu úradu malo riaditeľstvo v rámci odvolacieho konania, čo vylučuje právomocústavného súdu. Proti rozhodnutiu riaditeľstva bola prípustná žaloba v zmysle piatej častidruhej hlavy Občianskeho súdneho poriadku, v dôsledku čoho právomoc poskytnúť ochranuvo   vzťahu   voči   rozhodnutiu   riaditeľstva   mal   krajský   súd,   čo   tiež   vylučuje   právomocústavného súdu.   Napokon   proti   rozsudku   krajského   súdu   bolo   prípustné odvolanie akoriadny   opravný   prostriedok,   a   preto   právomoc   poskytnúť   ochranu   označeným   právamsťažovateľa vo vzťahu k rozsudku krajského súdu mal najvyšší súd v rámci odvolaciehokonania,   čo   takisto   vylučuje   právomoc   ústavného   súdu.   Treba   tiež   poznamenať,   žesťažovateľ všetky označené možnosti nápravy dotknutých práv aj využil.

Odlišná   je   situácia   vo   vzťahu   k   tej   časti   sťažnosti,   ktorá   smeruje   proti   konaniuvedenému najvyšším súdom pod sp. zn. 7 Sžf 1/2013 a jeho rozsudku z 29. januára 2015 preporušenie čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 3 a čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy, ako aj čl. 6 ods. 1 dohovoru.Túto časť sťažnosti treba považovať za zjavne neopodstatnenú.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietanýmpostupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu tohozákladného   práva   alebo   slobody,   ktoré   označil   navrhovateľ,   a   to   buď   pre   nedostatokvzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným   postupom   orgánu   štátu   alebo   jehorozhodnutím a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadnez   iných   dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnený   návrh   preto   možno   považovať   ten,   pripredbežnom   prerokovaní   ktorého   ústavný   súd   nezistil   žiadnu   možnosť   porušeniaoznačeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jehoprijatí na ďalšie konanie (m. m. I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecnýchsúdov,   ale   podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany   ústavnosti.Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať aniprávne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavnéhosúdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia aaplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkovtakejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou oľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže staťpredmetom   kritiky   zo   strany   ústavného   súdu   iba   v   prípade,   ak   by   závery,   ktorými   savšeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. Oarbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom bybolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušnýchustanovení, že by zásadne poprel ich účel.

Podľa názoru ústavného súdu treba argumentáciu najvyššieho súdu považovať zadostatočnú   a   presvedčivú.   Žiadne   známky   arbitrárnosti   či   zjavnej   neodôvodnenostinevykazuje. Skutočnosť, že sťažovateľ má na vec odlišný právny názor, neznamená samaosebe porušenie jeho označených práv.

Jadrom argumentácie sťažovateľa je námietka nesprávneho posúdenia rozsahu jehodôkazného   bremena.   Sťažovateľ   pritom   vychádza   z   konkrétne   označenej   judikatúrytýkajúcej sa posudzovania otázky dôkazného bremena. Zdôrazňuje najmä, že od daňovéhosubjektu   nemožno   požadovať   preukázanie   skutočností,   na   ktorých   sa   sám   nepodieľal.To podľa neho znamená, že nepreukázanie takýchto skutočností nemožno vyhodnotiť v jehoneprospech.

Z   pohľadu   ústavného   súdu   treba   konštatovať,   že   judikatúra,   na   ktorú   sťažovateľpoukazuje, sa týka prípadov dane z pridanej hodnoty. Treba súhlasiť s najvyšším súdom, žetúto judikatúru nemožno na vec sťažovateľa aplikovať. Judikované prípady riešia situáciu,keď v reťazci dodávok je iná predchádzajúca alebo následná transakcia zaťažená daňovýmpodvodom, o ktorom daňový subjekt nevie alebo nemôže vedieť. V sťažovateľovom prípadevšak nejde o preukazovanie skutočností, na ktorých by sa sám nepodieľal, pretože v jehoprípade   sa   podozrenie   vzťahuje   na   transakcie   (tvrdenú   kúpu   tovarov   od   dodávateľa   1a dodávateľa 2), ktorých bol priamym účastníkom, a to v postavení kupujúceho. Zákonnápožiadavka, aby uskutočnenie takýchto transakcií nepochybne preukázal, je preto na mieste.Nemožno teda najvyššiemu súdu vyčítať nesprávne posúdenie otázky dôkazného bremena.

Berúc do úvahy uvedené skutočnosti, ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákonao ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. júna 2015