SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
II. ÚS 363/2015-12
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 11. júna 2015 v senátezloženom z predsedu Sergeja Kohuta, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu LajosaMészárosa (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, zastúpeného advokátom JUDr. Ľudovítom Štanglovičom, Advokátska kancelária, Jarmočná2264/3, Šaľa, vo veci namietaného porušenia čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 3 a čl. 46 ods. 1 a 2Ústavy Slovenskej republiky, ako aj čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv azákladných slobôd v konaní vedenom Daňovým úradom Nitra, pobočka Nové Zámky, podsp. zn. 631/230/57198/11/Md a jeho rozhodnutím z 12. októbra 2011, v konaní vedenomFinančným riaditeľstvom Slovenskej republiky sp. zn. 1020504/1/501856/2012 a jehorozhodnutím z 20. apríla 2012, v konaní vedenom Krajským súdom v Nitre pod sp. zn. 15 S37/2012 a jeho rozsudkom z 12. februára 2013, ako aj v konaní vedenom Najvyšším súdomSlovenskej republiky pod sp. zn. 7 Sžf 1/2013 a jeho rozsudkom z 29. januára 2015 a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. mája 2015doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovateľ“), vo vecinamietaného porušenia čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 3 a čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskejrepubliky (ďalej len „ústava“), ako aj čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práva základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v konaní vedenom Daňovým úradom Nitra,pobočka Nové Zámky (ďalej len „úrad“), pod sp. zn. 631/230/57198/11/Md a jehorozhodnutím z 12. októbra 2011, v konaní vedenom Finančným riaditeľstvom Slovenskejrepubliky (ďalej len „riaditeľstvo“) sp. zn. 1020504/1/501856/2012 a jeho rozhodnutímz 20. apríla 2012, v konaní vedenom Krajským súdom v Nitre (ďalej len „krajský súd“) podsp. zn. 15 S 37/2012 a jeho rozsudkom z 12. februára 2013, ako aj v konaní vedenomNajvyšším súdom Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) pod sp. zn. 7 Sžf 1/2013 ajeho rozsudkom z 29. januára 2015. Sťažnosť bola odovzdaná na poštovú prepravu 9. mája2015.
Zo sťažnosti vyplýva, že úrad ako správca dane vykonal v roku 2011 u sťažovateľadaňovú kontrolu dane z príjmov fyzickej osoby za zdaňovacie obdobie roku 2008.Sťažovateľ v rámci svojich príjmov zo živnosti v daňovom priznaní za rok 2008 uplatnildaňové výdavky vo výške 17 731 457 Sk.
Išlo najprv o výdavky na základe dvoch faktúr od dodávateľa Szi-Ho JOB, s. r. o.(ďalej len „dodávateľ 1“), za nákup pánskych a dámskych bermúd a za nákup stavebnéhomateriálu. V oboch prípadoch predložil výdavkový pokladničný doklad a príjmovýpokladničný doklad vyhotovený dodávateľom 1, ako aj zodpovedajúce účtovné zápisyv peňažnom denníku. O uvedenom tovare uviedol, že ho ďalej predal spoločnosti YVEL,s. r. o. Úradu sa nepodarilo predvolať, resp. následne predviesť konateľa dodávateľa 1, aleani kontaktovať dodávateľa 1 na dostupnej adrese. Napriek podkladom na uplatneniedaňových výdavkov, ktoré sťažovateľ predložil, úrad v dodatočnom platobnom výmeresp. zn. 631/230/57198/11/Md z 12. októbra 2011 uviedol, že v prípade predaja stavebnéhomateriálu a pánskych, resp. dámskych bermúd sťažovateľovi sa nepodarilo preukázaťuskutočnenie týchto predajov. Samotná faktúra a doklad o zaplatení dane s predpísanýmináležitosťami účtovného dokladu a ich riadne zaúčtovanie nie sú samy osebe dôkazomo tom, že výdavok bol uplatnený v súlade so zákonom. Podľa úradu totiž platí, žepredložením dokladov daňový subjekt len tvrdí, že k určitému plneniu došlo, avšak musí byťschopný túto skutočnosť aj preukázať.
Ďalej išlo o výdavky na základe troch faktúr od dodávateľa AV Tech corporation,s. r. o., ktorá neskôr zmenila obchodné meno na EMBE-TECH, s. r. o. (ďalej len „dodávateľ2“), za nákup pneumatík MICHELIN, za nákup obalov a vriec a za nákup zeleniny a ovocia.
V prípade nákupu pneumatík sťažovateľ predložil dodací list, kópie príjmovýchpokladničných dokladov a zodpovedajúce účtovné zápisy v peňažnom denníku. Svedok (bývalý konateľ dodávateľa 2) sa vyjadril, že vyfakturoval dodanie pneumatíksťažovateľovi ako podnikateľovi. Napriek tomu a hoci výpoveď svedka netlmočil riadnytlmočník, úrad preveroval dopravu pneumatík v spoločnosti OSM Kft. Vecsés. Informácieo spoločnosti získal prostredníctvom medzinárodnej výmeny daňových informácií, pričomtáto spoločnosť nebola dodávateľom, ale ani odberateľom sťažovateľa ako podnikateľav rámci obchodu s pneumatikami. Úrad vo svojom dodatočnom platobnom výmerekonštatoval, že v prípade predaja pneumatík sa nepodarilo preukázať dodanie tovaru, pričomsťažovateľ v priebehu daňovej kontroly neodstránil vzniknuté pochybnostio preukázateľnosti výdavkov vlastnými dokladmi, prípadne inými dôkazmi, z ktorých byvyplývalo, že k dodaniu tovaru skutočne došlo. Samotná faktúra a doklad o zaplatení danes predpísanými náležitosťami účtovného dokladu a ich riadne zaúčtovanie samy osebe nie súdôkazom o tom, že výdavok bol uplatnený v súlade so zákonom. Podľa úradu predloženímdokladov sťažovateľ len tvrdí, že k určitému plneniu došlo, avšak musí byť schopný plneniepreukázať v skutočnosti.
V prípade nákupu obalov a vriec, ako aj zeleniny a ovocia sťažovateľ predložilpríjmový pokladničný doklad a zodpovedajúce účtovné zápisy v peňažnom denníku.Svedok síce potvrdil, že sťažovateľ tovar prevzal, ale nevedel predložiť dokladyk týmto obchodným prípadom. Úradu sa nepodarilo predvolať konateľa dodávateľa 2 a nepodarilo sa ani nájsť dodávateľa 2 na adrese známej úradu. Úrad vdodatočnom platobnom výmere konštatoval, že v prípade predaja vriec, zeleniny a ovocia sanepodarilo dodanie preukázať. Samotná faktúra a doklad o zaplatení dane s predpísanýmináležitosťami účtovného dokladu a ich riadne zaúčtovanie samy osebe nie sú dôkazom otom, že výdavok bol zaúčtovaný v súlade so zákonom. Predložením dokladov sťažovateľ lentvrdí, že k určitému plneniu došlo, avšak musí byť schopný to aj v skutočnosti preukázať.
Podľa názoru sťažovateľa treba výklad dôkazného bremena, ktorý zastávajú úrad,riaditeľstvo, krajský súd a najvyšší súd, považovať za nezákonný a protiústavný.V rozhodnom období vyplývala problematika z ustanovenia § 29 ods. 8 zákona Slovenskejnárodnej rady č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územnýchfinančných orgánov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o správe daní“), ako ajz ustanovenia § 2 písm. i) zákona č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov v znení neskoršíchpredpisov (ďalej len „zákon o dani z príjmov“). Tento výklad neprimerane absolutizujedôkaznú povinnosť a dôkazné bremeno sťažovateľa ako daňového subjektu, keď sa od nehookrem faktúr, príjmových a výdavkových dokladov a zápisov v peňažnom denníkupožadovali aj ďalšie dôkazy, „doklady“ a listiny na preukázanie uskutočnenia zdaniteľnýchplnení. Sťažovateľ má v skutočnosti v súlade s princípom právneho štátu právo na právnuistotu v právnom názore na jeho dôkazné bremeno v daňovom konaní, ako aj na ústavnekonformný výklad zákona o správe daní v spojení s ustanovením § 2 písm. i) zákona o daniz príjmov. V opačnom prípade by došlo k porušeniu jeho práva na spravodlivé konanie, a toči už pred správcom dane, alebo na všeobecnom súde.
V oblasti výkladu dôkazného bremena daňového subjektu existujú právne názorynajvyššieho súdu, ktoré sa týkajú vo všeobecnosti dôkazného bremena daňového subjektuv zmysle § 29 ods. 8 zákona o správe daní. I keď tieto právne názory boli formulovanév súvislosti s daňou z pridanej hodnoty, sú aplikovateľné na situáciu sťažovateľa, ktorá jeporovnateľná. Sťažovateľ v tejto súvislosti poukazuje na niektoré rozhodnutia najvyššiehosúdu, ktorých jadrom je, že od daňového subjektu nemožno požadovať preukázanieskutočností, na ktorých sa sám nepodieľal. Nemožno totiž vyvodiť dôkazné bremeno, čo satýka právnych vzťahov týkajúcich sa dodávateľa daňového subjektu a dodávateľovýchsubdodávateľov. Tieto skutočnosti nemôžu tvoriť dôkazné bremeno daňového subjektua tento nemôže ani v súvislosti s uvedenými skutočnosťami znášať dôsledky dôkaznej núdze.Uvedené právne názory neboli v prípade sťažovateľa aplikované, čím došlo k porušeniu jehopráva na právnu istotu.
Sťažovateľ žiada vydať tento nález:„Záverom požadujem, aby Ústavný súd SR svojím rozhodnutím vyslovil, že dodatočným platobným výmerom Daňového úradu Nové Zámky č. 631/230/57198/11/Md zo dňa 12.10.2011, rozhodnutím Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky č. 1020504/1/501856/2012 zo dňa 20.4.2012, Rozsudkom Krajského súdu Nitra sp. zn. 15S/37/2012 zo dňa 12.02.2013, Rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7Sžf/1/2013 zo dňa 29.01.2015 boli porušené základné práva, a to podľa čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 3 čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy SR čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane základných práv a ľudských slobôd, sťažovateľa ⬛⬛⬛⬛ a následne zrušil dodatočný platobný výmer Daňového úradu Nové Zámky č. 631/230/57198/11/Md zo dňa 12.10.2011, rozhodnutie Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky č. 1020504/1/501856/2012 zo dňa 20.4.2012, Rozsudok Krajského súdu Nitra sp. zn. 15S/37/2012 zo dňa 12.02.2013, Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7Sžf/1/2013 zo dňa 29.01.2015.“
II.
Z rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 7 Sžf 1/2013 z 29. januára 2015, ktorý bolprávnemu zástupcovi sťažovateľa doručený 9. marca 2015, vyplýva, že ním bol potvrdenýrozsudok krajského súdu č. k. 15 S 37/2012-76 z 12. februára 2013.
Podľa zistení najvyššieho súdu zo spisu vyplýva, že predmetom súdnehopreskúmania bolo rozhodnutie riaditeľstva, ktorým potvrdilo rozhodnutie úradu, podľaktorého bol sťažovateľovi vyrubený rozdiel na dani fyzickej osoby za zdaňovacie obdobierok 2008 v sume 97 615,48 € a zároveň mu nebola uznaná daňová strata za uvedenézdaňovacie obdobie v sume 30 822,77 €. Sporným zostalo, či došlo k reálnemuuskutočneniu obchodných prípadov s dodávateľom 1 a dodávateľom 2. Podľa názorunajvyššieho súdu dokazovanie bolo daňovými orgánmi zamerané na preukázanie reálnehododania tovaru a služieb. Sťažovateľ však spôsobom vylučujúcim pochybnosti nepreukázal,že ním v daňovom priznaní uvedené daňové výdavky možno považovať za výdavky podľa§ 2 písm. i) zákona o dani z príjmov. Úrad na základe nedostatočného preukázania reálnehouskutočnenia uvedených obchodov znížil sťažovateľovi sumu výdavkov ovplyvňujúcichzáklad dane spolu vo výške 16 406 277 Sk a vyrubil mu rozdiel dane v sume 97 615,48 €.
Dôkazné bremeno týkajúce sa skutočností, ktoré majú vplyv na správne určenie dane,a skutočností, ktoré je daňový subjekt povinný uvádzať v priznaní, je na daňovom subjekte(§ 29 ods. 8 zákona o správe daní). Sťažovateľ bol preto povinný preukázať reálne dodanietovaru a služieb, aby bolo možné výdavky uvedené v daňovom priznaní považovať zavýdavky podľa § 2 písm. i) zákona o dani z príjmov. Úrad správne postupoval, keď neuznalúhradu faktúr od dodávateľa 1 a dodávateľa 2, pretože nebolo preukázané reálne dodaniefakturovaného tovaru.
Zo zápisnice o ústnom pojednávaní z 24. septembra 2010 vyplýva, že sťažovateľpánske a dámske bermudy, ako aj stavebný materiál neskladoval, lebo nemal kde, a hneďako tovar kúpil, ho aj predal. Prepravu zabezpečoval odberateľ (YVEL s. r. o.). Zo správydožiadaného Daňového úradu Komárno vyplýva, že konateľovi dodávateľa 1 nebolo možnédoručiť predvolanie. Aj pokus o predvedenie konateľa zostal podľa relácie polícieneúspešný. Dodávateľ 1 sa na adrese sídla v skutočnosti nenachádza a je viac ako dva rokynekontaktný. Na ďalšom pojednávaní 4. marca 2011 bol sťažovateľ vyzvaný, aby v lehote8 dní preukázal reálne dodanie tovarov od dodávateľa 1. Sťažovateľ však žiadne novédôkazy nepredložil.
Zo zápisnice o ústnom pojednávaní z 24. septembra 2010 vyplýva, že podľasťažovateľa pneumatiky Michelin neprevzal od dodávateľa 2 a ani neskladoval. Tento tovarprevzal u dodávateľa 2 priamo odberateľ - spoločnosť MKM Trans, s. r. o. Bývalý konateľdodávateľa 2 na ústnom pojednávaní 8. decembra 2010 uviedol, že pneumatikynakúpil z Maďarska od spoločnosti OSM Kft. Vecsés. Rokoval pritom s konateľom. Tovar bol dopravený z Maďarska až tretiemu odberateľovi, ktorého nevedelidentifikovať. Prepravu tovaru zabezpečovala spoločnosť OSM Kft. Vecsés priamok tretiemu odberateľovi. Sťažovateľ sa zúčastnil tohto ústneho pojednávania a svedkovi tlmočil. S obsahom zápisnice prítomní súhlasili, čo potvrdili podpismi. Úradvykonal 28. septembra 2010 miestne zisťovanie, z ktorého vyplynulo, že dodávateľ 2 sa naadrese sídla nenachádza. Pokiaľ sťažovateľ namietal spôsob výsluchu svedka, trebauviesť, že správne orgány nerozhodovali len na podklade tejto výpovede. Dodávkaa preprava pneumatík od maďarského dodávateľa bola prešetrená aj v rámci medzinárodnejvýmeny daňových informácií, pričom sa zistilo, že konateľ spoločnosti OSM Kft. sa nedostavil na maďarský daňový úrad aj napriek niekoľkým predvolaniam. Tátospoločnosť obchodnú činnosť na registrovanom sídle nevykonáva. Zástupcovia spoločnostinevedeli o obchodovaní s pneumatikami a spoločnosť nemá zariadenie vhodné na ichskladovanie. Konateľ ⬛⬛⬛⬛ nepozná spoločnosť dodávateľa 2 a s touto neobchoduje.V súhrnom výkaze za obdobie IV. štvrťroku roku 2008 nie je uvedená dodávka tovaru predodávateľa 2. Práve z týchto skutočností dospel úrad k názoru, že k uskutočneniuzdaniteľného obchodu nedošlo. Sťažovateľ napriek výzve na predloženie nových dôkazov naústnom pojednávaní konanom 29. júla 2011 žiadne nové dôkazy nepredložil.
V súvislosti s úhradou faktúry za nákup obalového materiálu a faktúry za nákupzeleniny, ovocia a obalového materiálu od dodávateľa 2 treba konštatovať, že podľavyjadrenia svedka tento tovar nakúpil v Maďarsku na tržnici. Tovar v spoločnostiskladovaný nebol a bol hneď predaný sťažovateľovi, ktorý si preň prišiel do Budapešti navlastnom dodávkovom aute Citroen Jumper. Doklady k nákupu a predaju tovaru nevedelpredložiť, lebo ich predložil novému konateľovi. U tohto však nebolo možnéuvedené skutočnosti preveriť, pretože na udanej adrese nebol známy. Preto ani v tomtoprípade nebol výsluch svedka jediným podkladom rozhodnutia. I v tomto prípade bolsťažovateľ vyzvaný predložiť nové dôkazy, čo však neurobil. Pre úplnosť treba uviesť, žesťažovateľ mal možnosť uplatniť námietku k spôsobu výsluchu svedka v rámci právavyjadriť sa k protokolu o daňovej kontrole. Sťažovateľ však žiadne námietky neuplatnil.
Ak si daňový subjekt uplatňuje výdavok na základe listinného dôkazu, je dôležité,aby údaje v ňom uvedené odrážali skutočnosť. Sťažovateľ však neuniesol dôkazné bremeno,lebo nepreukázal v súlade s ustanovením § 29 ods. 8 zákona o správe daní, že skutočnedošlo k dodaniu tovarov dodávateľom 1 a dodávateľom 2.
V súvislosti s judikatúrou najvyššieho súdu, ako aj Nejvyšší správního soudu Českejrepubliky, na ktorú sa sťažovateľ odvoláva, treba uviesť, že v označených konaniach sariešila iná skutková situácia, a to pri odpočítaní dane z pridanej hodnoty, kde správca danenespochybňoval materiálnu existenciu deklarovaných služieb a dodávok tovaru, alespochybňoval dodanie tovaru konkrétnou spoločnosťou, resp. nepreukázanie prepravytovaru. Sťažovateľ však v danom prípade nepreukázal ani reálnu existenciu tovaru.
III.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd aleboľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnomsúde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnostinavrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvodyuvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súdprávomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebonávrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhyzjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesenímbez ústneho pojednávania.
Na rozhodnutie o tých častiach sťažnosti, ktoré smerujú proti konaniu vedenémuúradom pod sp. zn. 631/230/57198/11/Md a jeho rozhodnutiu z 12. októbra 2011, protikonaniu vedenému riaditeľstvom pod sp. zn. 1020504/1/501856/2012 a jeho rozhodnutiuz 20. apríla 2012, ako aj proti konaniu vedenému krajským súdom pod sp. zn. 15 S 37/2012a jeho rozsudku z 12. februára 2013 pre porušenie čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 3 a čl. 46 ods. 1 a 2ústavy, ako aj čl. 6 ods. 1 dohovoru, nie je daná právomoc ústavného súdu.
Ako to vyplýva z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy, právomoc ústavného súduposkytovať ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda len vtedy,keď o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy.
Proti rozhodnutiu úradu bolo prípustné odvolanie ako riadny opravný prostriedok,a preto právomoc poskytnúť ochranu označeným právam sťažovateľa vo vzťahu vočirozhodnutiu úradu malo riaditeľstvo v rámci odvolacieho konania, čo vylučuje právomocústavného súdu. Proti rozhodnutiu riaditeľstva bola prípustná žaloba v zmysle piatej častidruhej hlavy Občianskeho súdneho poriadku, v dôsledku čoho právomoc poskytnúť ochranuvo vzťahu voči rozhodnutiu riaditeľstva mal krajský súd, čo tiež vylučuje právomocústavného súdu. Napokon proti rozsudku krajského súdu bolo prípustné odvolanie akoriadny opravný prostriedok, a preto právomoc poskytnúť ochranu označeným právamsťažovateľa vo vzťahu k rozsudku krajského súdu mal najvyšší súd v rámci odvolaciehokonania, čo takisto vylučuje právomoc ústavného súdu. Treba tiež poznamenať, žesťažovateľ všetky označené možnosti nápravy dotknutých práv aj využil.
Odlišná je situácia vo vzťahu k tej časti sťažnosti, ktorá smeruje proti konaniuvedenému najvyšším súdom pod sp. zn. 7 Sžf 1/2013 a jeho rozsudku z 29. januára 2015 preporušenie čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 3 a čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy, ako aj čl. 6 ods. 1 dohovoru.Túto časť sťažnosti treba považovať za zjavne neopodstatnenú.
O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietanýmpostupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu tohozákladného práva alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatokvzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu alebo jehorozhodnutím a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadnez iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pripredbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušeniaoznačeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jehoprijatí na ďalšie konanie (m. m. I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecnýchsúdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať aniprávne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavnéhosúdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia aaplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkovtakejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou oľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže staťpredmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými savšeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. Oarbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom bybolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušnýchustanovení, že by zásadne poprel ich účel.
Podľa názoru ústavného súdu treba argumentáciu najvyššieho súdu považovať zadostatočnú a presvedčivú. Žiadne známky arbitrárnosti či zjavnej neodôvodnenostinevykazuje. Skutočnosť, že sťažovateľ má na vec odlišný právny názor, neznamená samaosebe porušenie jeho označených práv.
Jadrom argumentácie sťažovateľa je námietka nesprávneho posúdenia rozsahu jehodôkazného bremena. Sťažovateľ pritom vychádza z konkrétne označenej judikatúrytýkajúcej sa posudzovania otázky dôkazného bremena. Zdôrazňuje najmä, že od daňovéhosubjektu nemožno požadovať preukázanie skutočností, na ktorých sa sám nepodieľal.To podľa neho znamená, že nepreukázanie takýchto skutočností nemožno vyhodnotiť v jehoneprospech.
Z pohľadu ústavného súdu treba konštatovať, že judikatúra, na ktorú sťažovateľpoukazuje, sa týka prípadov dane z pridanej hodnoty. Treba súhlasiť s najvyšším súdom, žetúto judikatúru nemožno na vec sťažovateľa aplikovať. Judikované prípady riešia situáciu,keď v reťazci dodávok je iná predchádzajúca alebo následná transakcia zaťažená daňovýmpodvodom, o ktorom daňový subjekt nevie alebo nemôže vedieť. V sťažovateľovom prípadevšak nejde o preukazovanie skutočností, na ktorých by sa sám nepodieľal, pretože v jehoprípade sa podozrenie vzťahuje na transakcie (tvrdenú kúpu tovarov od dodávateľa 1a dodávateľa 2), ktorých bol priamym účastníkom, a to v postavení kupujúceho. Zákonnápožiadavka, aby uskutočnenie takýchto transakcií nepochybne preukázal, je preto na mieste.Nemožno teda najvyššiemu súdu vyčítať nesprávne posúdenie otázky dôkazného bremena.
Berúc do úvahy uvedené skutočnosti, ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákonao ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 11. júna 2015