znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 363/2014-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 9. júla 2014 v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa, zo sudkyne Ivetty Macejkovej a sudcu Sergeja Kohuta   (sudca   spravodajca)   predbežne   prerokoval   sťažnosť   J. K.   -   P.,   zastúpeného advokátom   JUDr.   Jozefom   Polákom,   Advokátska   kancelária,   Radlinského   1718,   Dolný Kubín, ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru na ochranu ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Trenčíne č. k. 17 NcC 3/2014-47 z 29. januára 2014, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. K. - P.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. februára 2014 doručená sťažnosť J. K. - P. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru na ochranu ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) č. k. 17 NcC 3/2014-47 z 29. januára 2014, ktorou žiada vydať tento nález:„1.   Uznesením   Krajského   súdu   v   Trenčíne   sp.   zn.   17   NcC/3/2014-47   zo   dňa 29. 01. 2014 bolo porušené základné právo sťažovateľa podľa čl. 46 Ústavy SR, spočívajúce v práve na súdnu ochranu na nezávislom a nestrannom súde, podľa čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky spočívajúce v práve na zákonného sudcu a základné právo podľa čl. 6 ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd,   spočívajúce   v   práve na spravodlivé súdne konanie.

2. Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje uznesenie Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 17 NcC/3/2014-47 zo dňa 29. 01. 2014, ktorým rozhodol, že sudca Okresného súdu Považská   Bystrica   L. V.   nie   je   vylúčený   z   prejednávania   a   rozhodovania   veci   vedenej na Okresnom súde Považská Bystrica pod sp. zn. 6 C 242/2013 a vec vracia Krajskému súdu v Trenčíne na ďalšie konanie.

3.   Zároveň   sťažovateľ   žiada priznať náhradu trov právneho   zastúpenia vo výške 340,88 € a túto poukázať jeho právnemu zástupcovi...“

Ako vyplynulo zo sťažnosti doručenej ústavnému súdu a z jej príloh, sťažovateľ je ako jeden zo žalovaných účastníkom konania vedeného pred Okresným súdom Považská Bystrica (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 6 C 242/2013, v ktorom sa P. Ď. (ďalej len „žalobca“) domáha určenia neplatnosti právneho úkonu, a to záložnej zmluvy z 12. apríla 2010 uzatvorenej medzi sťažovateľom ako záložcom a žalovaným v 1. rade ako záložným veriteľom k nehnuteľnosti zapísanej na liste vlastníctva č...

Sťažovateľ podaním doručeným okresnému súdu 14. januára 2014 vzniesol námietku zaujatosti voči sudcovi L. V. prerokúvajúcemu túto vec, ktorú odôvodnil pomerom sudcu k žalobcovi a prerokúvanej veci. Uviedol, že L. V. je blízkym osobným priateľom žalobcu, s ohľadom na ich trvalé bydliská sú takmer susedia, žalobca s ním konzultuje postup v tejto vec, ale aj v iných veciach vedených na okresnom súde (sťažovateľ bol svedkom takýchto konzultácií), žalobca sa pred sťažovateľom viac ráz vyjadril, že L. V. mu „vybavuje veci“. Sudca L. V. je preto ovplyvnený svojím pozitívnym vzťahom k žalobcovi, ktorý má zasa antipatie k sťažovateľovi, čo spôsobuje, že sudca L. V. nie je nestranný. Z týchto dôvodov má   sťažovateľ   dôvodnú   pochybnosť   o nezaujatosti   sudcu   L. V.,   a   preto   navrhol   jeho vylúčenie z prerokúvania tejto veci.

Krajský súd ako súd nadriadený uznesením č. k. 17 NcC 3/2014-47 z 29. januára 2014 rozhodol o tejto námietke zaujatosti tak, že sudca L. V. nie je vylúčený z prerokúvania a rozhodovania veci vedenej na okresnom súde pod sp. zn. 6 C 242/2013. S poukazom na § 14 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej „aj“ OSP) totiž dospel k záveru, že neboli   zistené   žiadne   objektívne   skutočnosti,   ktoré   by   nasvedčovali   pomeru   L. V. k žalobcovi   alebo   prerokúvanej   veci   a   mali   povahu   dôvodov   vylučujúcich   sudcu z prerokúvania a rozhodovania veci.

Sťažnosť doručenú ústavnému súdu na porušenie čl. 46 a čl. 48 ods. 1 ústavy a čl. 6 dohovoru uznesením krajského súdu č. k. 17 NcC 3/2014-47 z 29. januára 2014 sťažovateľ odôvodnil   tým,   že   právo   na   súdnu   ochranu   korešponduje   povinnosť   súdu   konať a rozhodovať   nezávisle   a   nestranne.   Pre   posúdenie   nestrannosti   sudcu   nepostačuje   len subjektívne   hľadisko   sudcu   o   tom,   či   sa   cíti   byť   vo   veci   zaujatý,   alebo   nie,   takýto subjektívny   postoj   sudcu   o   svojej   nezaujatosti   nepostačuje   z   hľadiska   preukázania zákonných   kritérií   na   jeho   vylúčenie.   Je   potrebné   skúmať,   či   súd   poskytuje   záruky nestrannosti aj z objektívneho hľadiska. Nestačí, že sudca je subjektívne nestranný, ale musí sa takým javiť aj v očiach strán, zároveň musí byť vylúčená akákoľvek vonkajšia oprávnená pochybnosť o jeho nestrannosti. Sťažovateľ poukázal na skutočnosť, že žalobca a sudca L. V. sú susedia, čo potvrdil aj samotný sudca L. V. Krajský súd sám v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že tvrdenia navrhovateľa smerujú k okolnostiam, ktoré sú spôsobilé na vylúčenie   sudcu   z   prerokovania   a   rozhodnutia   veci   pre   zaujatosť,   nerozhodol   však o vylúčení   sudcu   L. V.   Objektívna   a dôvodná   pochybnosť   o   nezaujatosti   L. V.   je   daná nielen s ohľadom na jeho susedský   vzťah so   žalobcom, ale aj zo skutočností zrejmých z rozvrhu práce okresného súdu, z ktorého vyplýva, že na okresnom súde ako asistent senátu pôsobil   F. Ď.   a   E. Ď.,   ktorí   sú   príbuzní   žalobcu.   Tieto   osoby   prichádzali   do   kontaktu s namietaným sudcom. Rozvrh práce okresného súdu je verejne prístupný dokument a jeho obsah mal byť krajskému súdu známy z jeho rozhodovacej činnosti. Neobstojí preto právny názor krajského súdu, podľa ktorého sťažovateľ nepreukázal dôvodnosť podanej námietky zaujatosti. Navyše, manželka žalobcu L. Ď. pred nie viac ako dvoma rokmi vykonávala ako študentka   právnickej   fakulty   na   okresnom   súde   absolventskú   prax   a   v   prítomnosti sťažovateľa sa vyjadrila, že má nadštandardné vzťahy so všetkými sudcami okresného súdu, najmä s predsedníčkou súdu H. L. a L. V. S ohľadom na všetky tieto okolnosti nie je splnená vo veci sťažovateľa požiadavka nestrannosti zákonného sudcu. Pokiaľ za týchto okolností krajský súd posúdil námietku zaujatosti vznesenú sťažovateľom ako nedôvodnú, porušil tým jeho základné práva podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   § 25 ods.   1 zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu (sťažnosti) podľa ustanovenia § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť uznesením   bez ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je zjavne   neopodstatnený.   Ak   ústavný   súd   navrhovateľa   na   také   nedostatky   upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom...

Podľa   čl.   48   ods.   1   ústavy   nikoho   nemožno   odňať   jeho   zákonnému   sudcovi. Príslušnosť súdu ustanoví zákon.

Z   obsahu   sťažnosti   je   zrejmé,   že   sťažovateľ   namietal   porušenie   označených základných práv uznesením krajského súdu ako súdu nadriadeného č. k. 17 NcC 3/2014-47 z   29.   januára   2014,   ktorý   rozhodol   o   námietke   zaujatosti   podanej   sťažovateľom   tak, že sudca L. V. nie je vylúčený z prerokúvania a rozhodovania veci vedenej na okresnom súde pod sp. zn. 6 C 242/2013.

Podľa ustanovenia § 14 ods. 1 OSP v znení účinnom do 31. augusta 2005 sú sudcovia vylúčení   z   prejednávania   a   rozhodovania   veci,   ak   so   zreteľom   na   ich   pomer   k   veci, k účastníkom alebo k ich zástupcom možno mať pochybnosti o ich nezaujatosti.

Obsahom námietky sťažovateľa boli jeho tvrdenia, podľa ktorých L. V. je blízkym osobným priateľom žalobcu, s ohľadom na ich trvalé bydliská sú takmer susedia, žalobca s ním konzultuje postup v tejto veci, ale aj v iných veciach vedených na okresnom súde (sťažovateľ   bol   svedkom   takýchto   konzultácií),   žalobca   sa   pred sťažovateľom   viac   ráz vyjadril, že L. V. mu „vybavuje veci“.

Krajský súd uznesenie č. k. 17 NcC 3/2014-47 z 29. januára 2014 odôvodnil takto: «Rozhodnutie o vylúčení sudcov podľa § 14 ods. 1 O. s. p. predstavuje výnimku z ústavnej   zásady,   podľa   ktorej   nesmie   byť   nikto   odňatý   svojmu   zákonnému   sudcovi. Vzhľadom k tomu sudcov možno vylúčiť z prejednávania a rozhodovania pridelenej veci len výnimočne a zo skutočne závažných dôvodov, vtedy, keď je evidentné, že vzťah sudcu k veci, účastníkom alebo ich zástupcom dosahuje takú intenzitu, že i napriek zákonom stanoveným povinnostiam nebude schopný nezávisle a nestranne rozhodovať.

Z   obsahu   námietky   zaujatostí,   vznesenej   odporcom   2/,   z   obsahu   spisu,   ako aj zo samotného vyjadrenia vec prejednávajúceho sudcu L. V. a navrhovateľa, krajský súd nezistil také skutočnosti, z ktorých by bolo možné vyvodiť, že vec prejednávajúci sudca je nejakým spôsobom zaujatý. Tvrdenia navrhovateľa síce smerujú k okolnostiam, ktoré sú spôsobilé pre vylúčenie sudcu z prejednania a rozhodnutia veci pre zaujatosť, no nie sú v tomto   smere   podložené   takými   skutočnosťami,   z   ktorých   by bolo   možné   tvrdenia navrhovateľa považovať za presvedčivé. Blízke osobné priateľstvo dovodzuje odporca 2/ z blízkosti   bydlísk.   Tá   je   síce   objektívne   daná,   no   osobné   priateľstvo   bez   ďalšieho nezakladá.   Iné   skutočnosti,   nasvedčujúce   priateľstvu   zákonného   sudcu   a navrhovateľa, neuvádza.   Odporca   2/   neuvádza   ani   bližšie   okolnosti   konzultácii   medzi   navrhovateľom a zákonným   sudcom,   napriek   tomu,   že   mal   byť   ich   svedkom   a   obdobne   bez bližších podrobností ostáva tvrdenie odporcu 2/ o vyjadreniach navrhovateľa, že mu zákonný sudca „vybavuje   veci“.   Tak,   ako   vo   veci   samej   môžu   byť   súdom   akceptované   iba tvrdenia preukázané   dôkazom,   podobne   aj   pri   rozhodovaní   o   námietke   zaujatosti   nie   je   možné vychádzať iba zo samotných tvrdení. Nie je tu síce priestor na postup napĺňajúci znaky dokazovania,   ale   istá   miera   presvedčenia   súdu   o   pravdivosti   tvrdení   zakladajúcich zaujatosť   musí   byť   daná.   Keďže   sú   podkladom   rozhodovania   o   námietke   zaujatosti spravidla   vyjadrenia   účastníka   a   sudcu,   bude   pravdivosť   dôvodov   zaujatosti   založená najmä vierohodnosťou týchto vyjadrení. Táto pri námietke odporcu 2/ absentuje. Odporca 2/ uvádza osobné priateľstvo navrhovateľa a zákonného sudcu, no okrem susedstva, ktoré je ako prejav jeho existencie objektívne nedostatočné, iný prejav, z ktorého ho možno dôvodiť, netvrdí.   Odporca   2/   mal   byť   svedkom   konzultácii   medzi   navrhovateľom   a   zákonným sudcom. Ako ich svedok by mal mať bezprostredné, a teda podrobné ucelené informácie o okolnostiach   týchto   konzultácií.   Ich   uvedenie   by   dodalo   presvedčivosti   jeho   námietky v tomto smere, bez nich ostala iba konštatovaním bez pravdivostnej hodnoty. Obdobné platí o tvrdenom vybavovaní vecí.

Vzhľadom   na   uvedené   tak   neboli   zistené   a   ani   len   spravdepodobnené   žiadne objektívne skutočnosti, ktoré by nasvedčovali tomu, že by vec prejednávajúci sudca L. V. mal pomer k navrhovateľovi alebo k veci, ktorý by mal povahu dôvodov vylučujúcich sudcu z prejednávania a rozhodovania veci podľa ust § 14 ods. 1 O. s. p. Krajský súd preto rozhodol o námietke zaujatosti podľa ust. § 16 ods. 1 O. s. p. tak, ako je uvedené vo výroku tohto uznesenia.»

Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri   výklade   a   uplatňovaní   zákonov   viedli   k   rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a   aplikácie   s   ústavou,   prípadne   medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie   všeobecného   súdu   v   prípade,   ak   v   konaní,   ktoré   mu   predchádzalo,   alebo samotným   rozhodnutím   došlo   k   porušeniu   základného   práva   alebo   slobody.   Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu   vtedy,   ak   by   vyvodené   závery   boli   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak z ústavného hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00).

Ústavný súd konštatuje, že namietané rozhodnutie krajského súdu nevykazuje znaky arbitrárnosti a vzhľadom na príslušné zákonné ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku o   vylúčení   sudcov   z   prejednávania   a   rozhodovania   veci   z   dôvodu   pochybností o ich nezaujatosti je aj náležite odôvodnené.

Ústavný súd je toho názoru, že krajský súd pri posudzovaní sťažovateľovej námietky zaujatosti sudcu L. V. vychádzal z príslušných zákonných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku. Podľa názoru ústavného súdu z uznesenia krajského súdu č. k. 17 NcC 3/2014-47 z   29.   januára   2014   nevyplýva   jednostrannosť,   ktorá   by   zakladala   svojvôľu   alebo   takú aplikáciu   zákonných   ustanovení,   ktorá   by   bola   popretím   ich   účelu,   podstaty   a   zmyslu. Ústavný súd sa vzhľadom na už uvedené skutočnosti nedomnieva, že by skutkové alebo právne závery krajského súdu bolo možné kvalifikovať ako zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak nezlučiteľné s označenými článkami ústavy a dohovoru.

Z konštantnej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že základné právo na prerokovanie a rozhodnutie veci nestranným súdom podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je v občianskom súdnom konaní   garantované   prostredníctvom   vylúčenia   sudcu   z   jej   ďalšieho   prejednávania pre zaujatosť   v   zmysle   ustanovení   §   14   až   §   16   OSP.   Obsahom   základného   práva na prerokovanie veci pred nestranným súdom nie je však povinnosť súdu vyhovieť návrhu oprávnených osôb (t. j. samotného sudcu, ktorý podal takýto návrh podľa § 15 OSP, resp. účastníka súdneho konania, ktorý podal návrh podľa § 15a ods. 1 OSP) a vylúčiť nimi označeného sudcu z ďalšieho prejednávania a rozhodovania veci pre zaujatosť. Obsahom základného práva na prejednanie veci nestranným súdom je len povinnosť súdu prerokovať každý návrh oprávnenej osoby na vylúčenie sudcu z ďalšieho prejednávania a rozhodnutia veci pre zaujatosť a rozhodnúť o ňom (napr. I. ÚS 27/98, II. ÚS 121/03).

Podľa čl. 141 ods. 1 ústavy v Slovenskej republike vykonávajú súdnictvo nezávislé a nestranné   súdy.   Základom   nezávislosti   a   nestrannosti   súdu   je   docieliť   právnu   istotu, že práve súdy sú tými orgánmi štátu, ktoré poskytnú účinnú a nespochybniteľnú ochranu práva. Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) pri riešení otázky nestrannosti sudcu vychádza z toho, že okrem jeho nezávislosti je potrebné brať zreteľ aj na ďalšie aspekty subjektívneho a objektívneho charakteru. Tieto aspekty nestrannosti súdu rozlíšil ESĽP   vo svojom   rozhodnutí   Piersack   c.   Belgicko   z   1.   10.   1982,   kde   išlo   o   posúdenie nestrannosti   predsedu   súdu,   ktorý   v   počiatočnom   štádiu   konania   v   danej   veci   pôsobil ako verejný prokurátor. Podľa názoru ESĽP sa subjektívna stránka nestrannosti sudcu týka jeho   osobných   prejavov   vo   vzťahu   ku   konkrétnemu   prípadu   a   k   účastníkom   konania, prípadne   ich   zástupcom.   Objektívny   aspekt   nestrannosti   je   založený   na   vonkajších inštitucionálnych,   organizačných   a   procesných   prejavoch   sudcu   a   jeho   vzťahu k prejednávanej veci a k účastníkom konania.

Dôvody sťažovateľa uvedené v námietke zaujatosti (o tom, že sudca L. V. „vybavuje sťažovateľovi“ veci,   konzultujú   spolu   sťažovateľovu   vec)   ostali   iba v podobe   tvrdení. Pokiaľ sťažovateľ v sťažnosti doručenej ústavnému súdu poukázal na to, že na okresnom súde vykonávali prácu F. Ď., E. Ď. a manželka žalobcu L. Ď., ústavný súd je toho názoru, že pre   posúdenie   ústavnej   akceptovateľnosti   záverov   uznesenia   krajského   súdu   č.   k. 17 NcC 3/2014-47 z 29. januára 2014 možno jednak vychádzať iba z obsahu spisu v čase rozhodovania   nadriadeného   súdu   (niet   ani   dôvodu,   aby   krajský   súd   vychádzal   sám bez návrhu z obsahu rozvrhu práce okresného súdu vo vzťahu k iným zamestnancom súdu) a   jednak   iba   zo   skutočnosti,   že prípadní   príbuzní   účastníka   konania   boli   alebo   sú zamestnancami   okresného   súdu,   ešte   samo   osebe   neodôvodňuje   vylúčenie   sudcu,   a   to z dôvodov už uvedených.

Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že nezistil príčinnú súvislosť medzi napadnutým   rozhodnutím   krajského   súdu   a   namietaným   porušením   základného   práva na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   a   práva   podľa   čl.   6   ods.   1 dohovoru, ako aj základného práva nebyť odňatý svojmu zákonnému sudcovi podľa čl. 48 ods. 1 ústavy, a preto sťažnosť odmietol podľa § 25 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Nad rámec uvedeného ústavný súd uvádza, že okolnosť, že o veci rozhoduje sudca, ktorý   by mal byť podľa   subjektívneho   názoru   účastníka   konania z ďalšej   účasti   na jej prejednávaní   a   rozhodovaní   vylúčený,   je   dôvodom   na   uplatnenie   aj   mimoriadnych opravných prostriedkov podľa príslušných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku. Ak sťažovateľ bol toho názoru, že napadnutým uznesením krajského súdu došlo k závažným pochybeniam, ktorých   dôsledkom   bolo   porušenie   jeho   práva   na zákonného sudcu,   také skutočnosti ho oprávňovali na podanie dovolania podľa § 237 písm. g) OSP. Už aj z toho dôvodu sa jeho námietky uvedené pred ústavným súdom javia v tomto štádiu ako podané predčasne a zakladajú dôvod na odmietnutie sťažnosti pre jej neprípustnosť podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde.

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. júla 2014