znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 363/2011-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. augusta 2011 predbežne prerokoval sťažnosť Z. H., R., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na účinné právne prostriedky nápravy zaručeného v čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu Ružomberok č. k. 9 Er 73/2011-33 z 11. mája 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Z. H. o d m i e t a   pre neprípustnosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. júna 2011 doručená sťažnosť Z. H., R. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 2 ústavy, práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na účinné právne prostriedky nápravy zaručeného v čl. 13 dohovoru uznesením Okresného súdu Ružomberok (ďalej len „okresný súd“) č. k. 9 Er 73/2011-33 z 11. mája 2011.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že v konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn. 9 Er 73/2011 sa návrhom na vykonanie exekúcie JUDr. D. P., správca konkurznej podstaty   úpadcu   Š.   J.   –   B.,   B.,   ako oprávnený   (ďalej   len   „oprávnený“)   na   základe vykonateľného   rozsudku   okresného   súdu   sp. zn.   9   Cb   10/2010   zo   16.   augusta   2010 v spojení s uznesením Krajského súdu v Žiline sp. zn. 14 Cob 276/2010 z 12. novembra 2010 domáha proti sťažovateľovi označenému pod obchodným menom Z. H. H. – S. ako povinnému vymoženia sumy 21 742,02 € s príslušenstvom.

V danej exekučnej veci okresný súd poverením č. 5508*013898 z 25. februára 2011 poveril   vykonaním   exekúcie   súdnu   exekútorku   JUDr.   A.   B.,   B.   (ďalej   len   „súdna exekútorka“).

Súdna   exekútorka   sťažovateľa   ako   povinného   upovedomila   o   začatí   exekúcie v zmysle § 47 ods. 1 a 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení účinnom v rozhodujúcom období (ďalej len „Exekučný poriadok“) písomným upovedomením o začatí exekúcie č. k. Ex 15/11-13 (ďalej len „upovedomenie o začatí   exekúcie“)   doručovaným   prostredníctvom   poštového   podniku,   ktoré   15.   marca 2011 prevzal J. H. – splnomocnenec sťažovateľa na preberanie poštových zásielok (ďalej len „splnomocnenec“).

Splnomocnenec písomným podaním označeným ako „Námietky k upovedomeniu o začatí   exekúcie   k.   č.   Ex   15/11-13“ z   29.   marca   2011   (ďalej   len   „písomné   podanie splnomocnenca“) vzniesol proti upovedomeniu o začatí exekúcie námietky, ktoré okrem iného   odôvodnil   tým,   že keďže   upovedomenie   o   začatí   exekúcie   nebolo   sťažovateľovi, ktorý má prevádzkovanie podnikateľskej činnosti od 8. októbra 2010 až dosiaľ pozastavené, doručené do vlastných rúk, pričom náhradné doručenie upovedomenia o začatí exekúcie je vylúčené,   nie   je   možné   proti   sťažovateľovi   viesť   exekučné   konanie.   Ďalej   namietal, že upovedomenie o začatí exekúcie nemá všetky zákonom ustanovené náležitosti, najmä že neobsahuje úplné označenie sťažovateľa ako povinného. Zároveň uviedol, že majetok sťažovateľa nepostačuje ani na úhradu trov exekučného konania, a preto s poukazom na ustanovenie § 57 ods. 1 písm. h) Exekučného poriadku navrhol, aby okresný súd exekučné konanie zastavil.

Oprávnený vo svojom vyjadrení k písomnému podaniu splnomocnenca okrem iného uviedol, že toto podanie považuje za právny úkon urobený neoprávnenou osobou, ktoré je pre   dané   exekučné   konanie   bez   právneho   významu.   Vzhľadom   na   to,   že   sťažovateľ splnomocnil splnomocnenca na preberanie poštových zásielok vrátane zásielok určených do vlastných   rúk,   oprávnený   je   toho   názoru,   že   upovedomenie   o   začatí   exekúcie   bolo sťažovateľovi riadne doručené v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi.

Následne   okresný   súd   vyšším   súdnym   úradníkom   o   písomnom   podaní splnomocnenca rozhodol uznesením č. k. 9 Er 73/2011-33 z 11. mája 2011 tak, že toto písomné podanie ako podanie podané neoprávnenou osobou odmietol.

Sťažovateľ svoju sťažnosť proti uzneseniu okresného súdu č. k. 9 Er 73/2011-33 z 11. mája 2011 odôvodňuje okrem iného takto:

„...   Porušenie   týchto   vyššie   uvedených   základných   práv   Okresným   súdom   v Ružomberku vidím v tom, že pokiaľ súd zistil, že je podaná vec neoprávnenou osobou, mal túto   vyzvať   na   predloženie   plnomocenstva   a   až   po   uplynutí   lehoty   na   predloženie   vec odmietnuť, prípadne mal osobu vyzvať na doplnenie podania tak, aby toto spĺňalo zákonné požiadavky kladené na takéto podanie.

Ja sa dlhodobo nezdržujem na území Slovenskej republiky a o celej záležitosti som sa dozvedel   sprostredkovane   prostredníctvom   mojich   známych   vo   Veľkej   Británii,   ktorých kontaktoval môj strýko J. H., takže som sa ani nemohol dozvedieť o tom, že je proti mne vedené nejaké exekučné konanie a už tobôž som nemohol voči nemu podať ja sám riadny opravný prostriedok. Túto skutočnosť mal takisto skúmať Okresný súd v Ružomberku.... Reálne uplatnenie základného práva na súdnu ochranu predpokladá, že účastníkovi súdneho konania sa táto ochrana dostane v zákonom predpokladanej kvalite, pričom výklad a používanie zákonných ustanovení príslušných procesných predpisov musí v celom rozsahu rešpektovať   základné   právo   účastníkov   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy. Všeobecný súd musí teda vykladať a používať ustanovenia všeobecne záväzných právnych predpisov (v danom prípade aj Exekučného poriadku) v súlade s účelom základného práva na súdnu ochranu. Aplikáciou a výkladom týchto ustanovení nemožno obmedziť základné právo na súdnu ochranu bez zákonného podkladu. Všeobecný súd musí súčasne vychádzať z toho, že všeobecné súdy majú poskytovať v občianskom súdnom konaní materiálnu ochranu zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov (§ 1 OSP)....“

Na   základe   uvedených   skutočností   sťažovateľ   navrhuje,   aby   ústavný   súd   takto rozhodol:

„1/ Uznesením Okresného súdu Ružomberok č. k. 9 Er 73/2011-33 zo dňa 11. 05. 2011 bolo porušené základné právo Z. H. v zmysle § 46 ods. 1, ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a článku 6 a článku 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v znení protokolov č. 3, 5 a 8 daného v Ríme 04. 11. 1950.

2/ Uznesenie Okresného súdu Ružomberok č. k. 9 Er 73/2011-33 zo dňa 11. 05. 2011 sa zrušuje.

3/ Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva sťažovateľovi právo na náhradu trov právneho zastúpenia.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom sťažnosti je tvrdenie sťažovateľa o porušení označených základných práv zaručených ústavou, ako aj označených práv zaručených dohovorom uznesením okresného súdu č. k. 9 Er 73/2011-33 z 11. mája 2011.

Súčasťou   doterajšej   judikatúry   ústavného   súdu   je   právny   názor,   podľa   ktorého princíp subsidiarity právomoci ústavného súdu   je ústavným príkazom pre každú osobu. Preto každý, kto namieta porušenie svojho základného práva, musí rešpektovať postupnosť tejto ochrany a predtým, ako podá sťažnosť ústavnému súdu, musí požiadať o ochranu ten orgán   verejnej   moci,   ktorého   kompetencia   predchádza   právomoci   ústavného   súdu (IV. ÚS 128/04).

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na použitie ktorých je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Podľa § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd neodmietne prijatie sťažnosti, aj keď sa nesplnila podmienka podľa odseku 1, ak sťažovateľ preukáže, že túto podmienku nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa.

V zmysle § 202 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) odvolanie nie je prípustné ani proti uzneseniu v exekučnom konaní podľa osobitného zákona, ak tento osobitný zákon neustanovuje inak...

V zmysle § 374 ods. 4 OSP proti rozhodnutiu súdneho úradníka alebo justičného čakateľa je vždy prípustné odvolanie. Odvolaniu podanému proti rozhodnutiu, ktoré vydal súdny   úradník   alebo   justičný   čakateľ,   môže   v   celom   rozsahu   vyhovieť   sudca,   ktorého rozhodnutie sa považuje za rozhodnutie súdu prvého stupňa; ak sudca odvolaniu nevyhovie, predloží vec na rozhodnutie odvolaciemu súdu. Ak odvolanie podané v odvolacej lehote oprávnenou osobou smeruje proti rozhodnutiu súdneho úradníka alebo justičného čakateľa, proti   ktorému   zákon   odvolanie   nepripúšťa   (§   202),   rozhodnutie   sa   podaním   odvolania zrušuje a opätovne rozhodne sudca.

Vzhľadom   na to,   že napadnuté uznesenie okresného súdu   č.   k. 9 Er   73/2011-33 z 11. mája 2011 bolo vydané súdnym úradníkom, ústavný súd s poukazom na ustanovenie § 374   ods.   4   OSP   za   účinný   právny   prostriedok   nápravy   namietaného   porušenia označených základných   práv   zaručených   ústavou,   ako   aj   označených   práv   zaručených dohovorom, ktorý mal sťažovateľ k dispozícii pred podaním sťažnosti, považuje riadny opravný prostriedok – odvolanie.

Ústavný   súd   preto   o   sťažnosti   sťažovateľa   môže   konať   iba   za   predpokladu,   ak sťažovateľ preukáže, že účinne využil označený právny prostriedok nápravy v zmysle § 374 ods. 4 OSP, alebo ak preukáže, že túto podmienku nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa (§ 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Zo sťažnosti však nevyplýva, že by bol sťažovateľ v konaní pred okresným súdom označený   účinný   prostriedok   nápravy   proti   sťažnosťou   napadnutému   uzneseniu   využil. Navyše, ústavný súd v rámci prípravy predbežného prerokovania sťažnosti na okresnom súde zistil, že sťažovateľ odvolanie proti sťažnosťou napadnutému uzneseniu okresného súdu nepodal a toto uznesenie nadobudlo právoplatnosť 24. júna 2011.

Sťažovateľ   síce   v   sťažnosti   uvádza,   že   sa   v   rozhodujúcom   období   dlhodobo zdržiaval mimo územia Slovenskej republiky, resp. vo Veľkej Británii, avšak okrem toho, že   toto   svoje   tvrdenie   ústavnému   súdu   nijako   nepreukázal,   ústavný   súd   o   odpustenie podmienky vyčerpania účinných prostriedkov nápravy podľa § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde   ani   nežiadal.   Avšak   podľa   právneho   názoru   ústavného   súdu,   pokiaľ   sťažovateľ splnomocnil vo svojom mene na preberanie poštových zásielok vrátane zásielok určených do vlastných rúk splnomocnenca, musí znášať aj následky spojené s právnymi účinkami ich riadneho   doručenia,   resp.   so   začatím   riadneho   plynutia   lehôt   na   podanie   zákonom prípustných opravných prostriedkov, tak ako keby si bol tieto prevzal osobne. Práve naopak, prípadná námietka sťažovateľa ako fyzickej osoby, ktorej prevádzkovanie podnikateľskej činnosti   je   dočasne   pozastavené,   s   poukazom   na   ustanovenie   §   49   ods.   1   Exekučného poriadku   o   vylúčení   náhradného   doručenia   (doručenia,   ktorého   účinky   nastávajú   bez faktického prevzatia, iba na základe zákonnej domnienky, pozn.) upovedomenia o začatí exekúcie,   ako   aj   o   tom,   že   sa   o   prebiehajúcom   exekučnom   konaní   proti   svojej   osobe nemohol   dozvedieť,   by   mohla   byť opodstatnená   iba   vtedy,   ak   by   sťažovateľ   nebol   na preberanie   poštových   zásielok   vrátane   zásielok   určených   do   vlastných   rúk   splnomocnil tretiu   osobu   v   osobe   splnomocnenca.   Z   týchto dôvodov   mu preto ústavný súd   nemôže nesplnenie podmienky podľa § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde odpustiť.

Na   základe   uvedených   skutočností   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní sťažnosti   konštatoval,   že   sťažovateľ   nevyužil   pred   podaním   sťažnosti   ústavnému   súdu účinný   právny   prostriedok   nápravy,   a   to   možnosť   podania   odvolania   proti   sťažnosťou napadnutému   uzneseniu,   že   uvedenú   podmienku   nesplnil   nie   z   dôvodov   hodných osobitného   zreteľa   (§   53   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde),   pričom   existenciu   takýchto dôvodov nemožno vyvodiť ani z obsahu sťažnosti, a teda uvedené skutočnosti zakladajú dôvod na odmietnutie sťažnosti sťažovateľa pre jej neprípustnosť.

Z uvedených dôvodov ústavný súd po predbežnom prerokovaní sťažnosť odmietol pre jej neprípustnosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá ako celok a rozhodnutie o zrušení sťažnosťou napadnutého uznesenia, ako aj o trovách právneho zastúpenia je viazané na vyslovenie porušenia práva alebo slobody sťažovateľa (čl. 127 ods. 2 prvá veta ústavy), ústavný súd o tejto časti sťažnosti už nerozhodoval.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. augusta 2011