znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 363/2010-14

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   14.   septembra   2010 predbežne   prerokoval   sťažnosť   M.   H.,   t.   č.   vo   výkone   trestu,   zastúpeného   advokátom JUDr. J. P., D., vo veci namietaného porušenia čl. 19 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v konaní vedenom   na Najvyššom   súde   Slovenskej   republiky pod   sp.   zn. 3   Tdo   8/2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. H.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. júna 2010 doručená sťažnosť M. H. (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci namietaného porušenia čl. 19 ods. 1 Ústavy Slovenskej   republiky (ďalej len „ústava“) rozhodnutím   Najvyššieho súdu Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 3 Tdo 8/2010.

Sťažovateľ v podstatnej časti sťažnosti uviedol:„... podávam týmto sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky vo veci porušenia môjho základného práva na osobnú slobodu, upraveného v čl. 19ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky postupom senátu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v súvislosti s jeho rozhodnutím sp. zn. 3 Tdo 8/2010 o mojom dovolaní proti rozsudku Okresného súdu v Trenčíne pod sp. zn. 8 T 27/2008 zo dňa 29.05. 2008, ktorým som bol uznaný vinným zo spáchania zločinu znásilnenia podľa § 199 ods. 1 Trestného zákona, za ktorý mi bol uložený trest odňatia slobody v trvaní 5 rokov so zaradením na jeho výkon do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia a v nadväznosti na uznesenie Krajského súdu v Trenčíne pod   sp.   zn.   2   To/95/2008-181   zo   dňa   26.11.   2009,   ktorým   bolo   moje   odvolanie   proti prvostupňovému rozsudku podľa § 319 Trestného poriadku zamietnuté.

Z výroku rozsudku Okresného súdu v Trenčíne pod sp. zn. 8 T 27/2008 zo dňa 29.05. 2008, ktorým som bol uznaný vinným zo spáchania zločinu znásilnenia podľa § 199 ods. 1 Trestného zákona, za ktorý mi bol uložený trest odňatia slobody v trvaní 5 rokov... Senát Okresného súdu v Trenčíne a ani odvolací súd a ani senát Najvyššieho súdu sa vôbec nezaoberali skutočnosťou, že poškodená v rámci prípravného konania a aj v konaní pred súdom menila svoju pôvodnú výpoveď...“

Podľa   sťažovateľa   vyšetrovateľ,   prokurátor   a   ani   konajúce   súdy   sa   dostatočným spôsobom   nezaoberali   jeho   návrhom   opätovne   vykonať   výsluch   poškodenej,   pričom poukazoval aj na lekársku správu psychiatra – psychoterapeutky MUDr. M. H. Poukázal na to, že rozpory vo výpovedi poškodenej jednoznačne smerovali k tomu, že konajúci súd mal pribrať znalca na účely zistenia vierohodnosti jej výpovede.

Ďalej uviedol:„Aj z uvedených dôvodov vyplýva, že súd pri odsudzujúcom rozsudku a aj odvolací súd a v konečnom dôsledku aj dovolací súd vychádzal z nedostatočne zisteného skutkového stavu,   keď   jednoznačne   a   bez   akýchkoľvek   pochybností   uveril   poškodenej   aj   napriek preukázaným rozporom a keď moje konanie kvalifikoval ako násilné a posúdil ho ako zločin znásilnenia...

Dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia je podstatnou náležitosťou každého súdneho rozhodnutia. Súdne konanie má byť transparentné, jeho úlohou je nastoliť právnu istotu ohľadne otázky, ktorá je predmetom konania. Súdne rozhodnutie musí byť skutočným výsledkom   predchádzajúceho   konania,   nesmie   byť   iba   formálnym   a   bezvýznamným sprievodným   procesom   vopred   prijatého   a   pripraveného   rozhodnutia.   Podstatou odôvodnenia nie je dať podrobnú odpoveď na každý argument, avšak odôvodnenie musí obsahovať dostatočnú   odpoveď na tie   právne   a   skutkové otázky,   ktoré   boli   predmetom konania a ich zodpovedanie bolo pre výsledok konania určujúce. Obsah odôvodnenia je určovaný   individuálnymi   okolnosťami   daného   prípadu.   Odôvodnenie   je   výsledkom myšlienkovej práce súdu a je obrazom toho, ako starostlivo sa vecou zaoberal a ako bola spravodlivosť v konkrétnom prípade vykonaná. Medzi jednotlivými zložkami odôvodnenia rozhodnutia musí existovať vzťah založený na logickom usudzovaní a pravidlách logiky. V opačnom prípade nie je zrejmé, či rozhodnutie je výsledkom právom upraveného procesu za   dodržania   princípov   spravodlivosti,   alebo   výsledkom   svojvôle   realizovanej   verejnou mocou. Iba povrchné, frázovito a všeobecné odôvodnenie, je znakom toho, že súd sa vecou zaoberal   nedostatočne,   bez   potrebnej   starostlivosti   a   preto   ani   nemohol   správne rozhodnúť.“

Sťažovateľ   zastáva   názor,   že „postupom   senátu   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky v súvislosti s jeho rozhodnutím sp. zn. 3 Tdo 8/2010 o mojom dovolaní proti rozsudku Okresného súdu v Trenčíne pod sp. zn. 8 T 27/2008 zo dňa 29.05. 2008, ktorým som bol uznaný vinným zo spáchania zločinu znásilnenia podľa § 199 ods. 1 Trestného zákona, za ktorý mi bol uložený trest odňatia slobody v trvaní 5 rokov so zaradením na jeho výkon   do   ústavu   na   výkon   trestu   s minimálnym   stupňom   stráženia   a   v   nadväznosti   na uznesenie Krajského súdu v Trenčíne pod sp. zn. 2 To/95/2008-181 zo dňa 26.11. 2009, ktorým   bolo   moje   odvolanie   proti   prvostupňovému   rozsudku   podľa   §   319   Trestného poriadku zamietnuté bolo porušené moje základné právo na zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti a na ochranu mena. Od Ústavného sudu Slovenskej republiky nepožadujem   žiadne   primerané   finančné   zadosťučinenie   a   ani   náhradu   trov   právneho zastupovania,   nakoľko   chcem   len   preukázať,   že   pochybením   súdnej   moci   som   t.   č. neoprávnene vo výkone trestu odňatia slobody za skutok, ktorý som vôbec nespáchal.“Navrhol, aby ústavný súd po prerokovaní jeho sťažnosti vo veci rozhodol týmto nálezom:

„1. Základné právo na zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti a na ochranu mena M. H. upravené v 61. 19 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky postupom postupom senátu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v súvislosti s jeho rozhodnutím sp. zn.   3 Tdo   8/2010   z 31.03.   2010 o mojom dovolaní   proti   rozsudku Okresného súdu v Trenčíne pod sp. zn. 8 T 27/2008 zo dňa 29.05. 2008,.ktorým som bol uznaný vinným zo spáchania zločinu znásilnenia podľa § 199 ods. 1 Trestného zákona, za ktorý mi bol uložený trest odňatia slobody v trvaní 5 rokov so zaradením na jeho výkon do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia a v nadväznosti na uznesenie Krajského súdu v Trenčíne pod   sp.   zn.   2   To/95/2008-181   zo   dňa   26.11.   2009,   ktorým   bolo   moje   odvolanie   proti prvostupňovému rozsudku podľa § 319 Trestného poriadku porušené bolo.

2. Právoplatný rozsudok Okresného súdu v Trenčíne pod sp. zn. 8 T 27/2008 zo dňa 29.05. 2008, uznesenie senátu Krajského súdu v Trenčíne pod sp. zn. 2 To/95/2008-181 zo dňa 26.11. 2009 a uznesenie senátu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pod sp. zn. 3 Tdo 8/2010 z31.03.2010 sa zrušuje.

3. Okresnému súdu v Trenčíne sa prikazuje, aby vo veci znovu konal a rozhodol a zakazuje   sa   pokračovať   v   porušovaní   základného   práva   na   zachovanie   ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti a na ochranu mena M. H., a aby súčasne rozhodol o prerušení jeho výkonu trestu až do nového rozhodnutia.“

Súčasne požiadal, aby ústavný súd jeho sťažnosť prerokoval prednostne, pretože ide o naliehavú vec.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažnosť   sťažovateľa   smerujúcu   proti   postupu   a   rozhodnutiu   najvyššieho   súdu sp. zn. 3 Tdo 8/2010 z 31. marca 2010, ktorým odmietol sťažovateľovo dovolanie proti uzneseniu Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 2 To 95/2008, treba považovať za zjavne neopodstatnenú.

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie sťažnosti pre jej   zjavnú   neopodstatnenosť   absencia   priamej   súvislosti   medzi   označeným   základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným rozhodnutím alebo iným zásahom orgánu štátu do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej, ako aj nezistenie žiadnej možnosti porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (mutatis mutandis rozhodnutie sp. zn. III. ÚS 138/02 a v ňom citovaná ďalšia judikatúra).

Ústavný   súd   vzhľadom   na   svoju   doterajšiu   judikatúru   považuje   za   potrebné pripomenúť,   že   nie   je   zásadne   oprávnený   preskúmavať   a posudzovať   právne   názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať,   či   v konaní   pred   všeobecnými   súdmi   bol,   alebo   nebol   náležite   zistený skutkový   stav   a aké právne   závery   zo   skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha ústavného   súdu   sa   vymedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie a aplikácie   s ústavou,   prípadne   medzinárodnými   zmluvami   o ľudských   právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie   všeobecného   súdu   v prípade,   ak   v konaní,   ktoré   mu   predchádzalo,   alebo samotným   rozhodnutím   došlo   k porušeniu   základného   práva   alebo   slobody.   Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska   neospravedlniteľné   a neudržateľné,   a zároveň   by   mali   za   následok   porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00).

Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia vyplýva, že „Obvinený v princípe namietal, že súdy nedostatočne zistili skutkový stav veci, nakoľko mal za nepreukázané spáchanie skutku tak, ako sa mu kládol za vinu.

Vykonávanie   dôkazov   a   ich   hodnotenie   sa   v   plnom   rozsahu   vykonáva   v   rámci konania pred súdom, a to príslušnými procesnými súdmi ako v prvom stupni, tak aj v konaní o riadnom opravnom prostriedku. Dovolací súd nie je možné chápať ako tretiu inštanciu zameranú k preskúmaniu rozhodnutí súdu druhého stupňa. Podľa § 371 ods. 1 písm. i/ Tr. por.   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   nemôže   skúmať   a meniť   správnosť   a   úplnosť zisteného   skutku;   dovolanie   ako   mimoriadny   opravný   prostriedok   môže   viesť   len k skúmaniu, či boli splnené dôvody vyjadrené v ustanovení § 371 Tr. por.

Nevykonanie   dokazovania   v   rozsahu   predpokladanom   obvineným   a   hodnotenie dôkazov spôsobom, ktorý nezodpovedá predstavám obvineného, nie je možnej uplatniť ako dôvod dovolania podľa § 371 ods. 1 písm. i/ Tr. por. (nesprávne právne posúdenie zisteného skutku), ale ide o skrytú formu vyjadrenia záujmu obvineného, aby boli vykonané dôkazy (zistený skutkový stav) v jeho prospech.

Najvyšší súd na tomto základe, bez meritórneho preskúmania veci, na neverejnom zasadnutí   konštatoval,   že   je   zrejmé   nenaplnenie   dôvodov   dovolania   uplatnených obvineným, a preto tento mimoriadny opravný prostriedok podľa § 382 písm. c/ Tr. por. odmietol.“.

Podľa názoru ústavného súdu uvedený postup najvyššieho súdu pri odôvodňovaní svojho právneho záveru vo veci sťažovateľa nemožno považovať za zjavne neodôvodnený alebo   arbitrárny.   Skutočnosť,   že   sťažovateľ   sa   so   skutkovým   hodnotením   a následne s právnym   názorom   najvyššieho   súdu   nestotožňuje,   nemôže   sama   osebe   viesť   k záveru o zjavnej   neodôvodnenosti   alebo   arbitrárnosti   toho   názoru   a nezakladá   ani   oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným. V konečnom dôsledku však ústavný súd nie je opravným súdom   skutkových   a právnych   názorov   najvyššieho   súdu. Ingerencia ústavného súdu do výkonu tejto právomoci najvyššieho súdu je opodstatnená len v prípade   jeho   nezlučiteľnosti   s ústavou   alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou. Aj keby   ústavný   súd   nesúhlasil   s interpretáciou   zákonov   všeobecných   súdov,   ktoré   sú „pánmi zákonov“, v zmysle citovanej judikatúry by mohol nahradiť napadnutý právny názor najvyššieho   súdu   iba   v prípade,   ak by   ten   bol   svojvoľný,   zjavne   neodôvodnený,   resp. ústavne nekonformný. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu predmetný právny výklad najvyšším súdom takého nedostatky nevykazuje, a preto bolo potrebné sťažnosť ako zjavne neopodstatnenú odmietnuť.

Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde o odmietnutí sťažnosti   tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. septembra 2010