znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 363/06-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 31. októbra 2006 predbežne prerokoval sťažnosť F. B., P., zastúpeného advokátom JUDr. K. P., P., vo veci namietaného   porušenia   čl.   12   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   a   rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo 10/2006 z 27. júla 2006 a postupom a rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn. 1 Co 192/04 zo 16. mája 2005, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť F. B. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. septembra 2006 doručená sťažnosť F. B., P. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. K. P., P., vo veci namietaného porušenia čl. 12 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)   postupom   a   rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „najvyšší súd“) sp. zn. 3 Cdo 10/2006 z 27. júla 2006 a postupom a rozsudkom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 1 Co 192/04 zo 16. mája 2005.

Zo sťažnosti vyplýva, že „Sťažovateľ podáva Ústavnému súdu Slovenskej republiky sťažnosť pre porušenie čl. 12 Ústavy SR a dodržanie princípu rovnosti občanov pred súdom bez   ohľadu   na   spoločenské   postavenia,   čo   bolo   porušené   postupom   Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky a Krajského súdu v Prešove.

K porušeniu   čl.   12   Ústavy   SR   došlo   postupom   Krajského   súdu   v Prešove   pri prejednaní odvolania odporcu – vydavateľa denníka a týždenníka zastúpeného advokátom JUDr. P. H., vo veci sporu na ochranu osobnosti sp. zn. 9 C 489/01 zo dňa 16. 5. 2005, kedy   Krajský   súd   odôvodnil   zmenu   rozsudku   v neprospech   sťažovateľa,   spočívajúcu v znížení výšky náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch priznanej prvostupňovým súdom o viac ako polovicu, nízkym spoločenským postavením navrhovateľa“.

Navrhovateľ podal proti rozsudku krajského súdu dovolanie na najvyšší súd, ktorý dovolanie   zamietol   a namietané   porušenie   čl.   12   ústavy   označil   len   za „nespokojnosť sťažovateľa so znížením výšky náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch odvolacím súdom“.

Sťažovateľ   tvrdí,   že   postup   krajského   súdu   a najvyššieho   súdu   predstavuje nedodržiavanie čl.   12 ústavy   a upriamuje pozornosť   ústavného súdu   na to,   že mu bola odoprená   rovnosť   pred   zákonom   a rovnaký   prospech   zo   zákona.   Toto   odoprenie   alebo rozlíšenie   predstavuje   diskrimináciu.   Sťažovateľ   tiež   tvrdí,   že   diskriminácia   je v demokratickej spoločnosti neprijateľná, pretože symbolizuje najhorší výsledok odoprenia rovnosti pred zákonom.

Sťažovateľ ďalej tvrdí, že pre neho nie je prioritná výška priznanej nemajetkovej ujmy v peniazoch, ale postup krajského súdu na princípe selekcie občanov podľa výšky spoločenského postavenia, ktorý navrhovateľa ako angažovaného funkcionára organizácie politických väzňov a nepriamo aj jeho právneho zástupcu deklasoval na občanov druhej kategórie.

Na základe uvedených dôvodov „sťažovateľ navrhuje, aby Ústavný súd vydaním nálezu   rozhodol,   že   postupom   Najvyššieho   súdu   SR   a Krajského   súdu   v Prešove   bol porušený   čl.   12   Ústavy   SR,   tým   že   navrhovateľovi   bolo   uprené   právo   rovnosti   a bol diskriminovaný   v tomto   konaní   na   základe   spoločenského   postavenia,   čím   mu   bola spôsobená finančná ujma znížením priznanej nemajetkovej ujmy priznanej prvostupňovým súdom.

Sťažovateľ   navrhuje,   aby   Ústavný   súd   SR   zrušil   rozsudok   Najvyššieho   súdu   SR a prikázal mu vo veci znova konať a rozhodnúť.

Rozhodnutím Najvyššieho súdu SR a Krajského súdu sp. zn. 9 C 489/01 zo dňa 16. 5. 2005   boli   sťažovateľovi   uprené   jeho   ústavou   zaručené   práva,   v dôsledku   čoho   bol poškodený, z toho dôvodu navrhuje, aby mu bolo priznané finančné zadosťučinenie vo výške 120 000,- Sk.

Sťažovateľ taktiež žiada o úhradu trov právneho zastúpenia a to na účet JUDr. K. P., advokát, P.“.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanovených zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa a skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie ústavný súd nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene alebo zjavne neopodstatnené návrhy môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Dôvodom na odmietnutie sťažnosti pre zjavnú neopodstatnenosť je absencia priamej príčinnej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným   rozhodnutím   alebo   iným   zásahom   orgánu   štátu   do   takéhoto   práva   alebo slobody   na   strane   druhej,   ako   aj   nezistenie   žiadnej   možnosti   porušenia   označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (II. ÚS 79/06). Ústavný súd môže pri predbežnom prerokovaní odmietnuť taký návrh,   ktorý   sa   na   prvý   pohľad   a bez   najmenšej   pochybnosti   javí   ako   neopodstatnený (napr. III. ÚS 199/02).

Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde sťažnosť možno podať v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol   o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.   Z dikcie   § 53 ods.   3, ako i súvisiacich ustanovení zákona o ústavnom súde vyplýva, že zmeškanie v ňom uvedenej lehoty ústavný súd nemôže odpustiť.

1. Sťažovateľ   žiada,   aby   ústavný   súd   vyslovil   porušenie   čl.   12   ústavy   postupom krajského súdu, ako aj to, že rozhodnutím krajského súdu sp. zn. 9 C 489/01 (správne má byť asi sp. zn. 1 Co 192/04) zo 16. mája 2005 boli sťažovateľovi upreté jeho ústavou zaručené práva.

Ústavný súd v súvislosti s takto formulovaným petitom na rozhodnutie vo vzťahu k namietanému   postupu   a rozhodnutiu   krajského   súdu   uvádza,   že   subsidiárna   právomoc ústavného   súdu   vyplývajúca   z čl.   127   ods.   1   ústavy   vylučuje,   aby   ústavný   súd   o takto formulovanom návrhu na rozhodnutie mal právomoc rozhodovať. Navyše, ide o namietanie postupu v konaní, ktoré bolo právoplatne skončené viac ako dva mesiace pred doručením sťažnosti ústavnému súdu, t. j. viac ako ustanovuje § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde lehotu na podanie sťažnosti po právoplatnom skončení konania. Znamená to, že sťažnosť je v tejto časti, okrem nedostatku právomoci o nej konať, podaná oneskorene. Okrem toho ústavný súd už pri svojej rozhodovacej činnosti vyslovil, že zásady uvedené v čl. 12 ods. 1 a 2 ústavy (sťažovateľ namieta porušenie čl. 12 ústavy ako celku) nemôžu byť zásadne priamo aplikovateľné v individuálnych záležitostiach (I. ÚS 59/97). Vzhľadom na uvedené je dôvod na odmietnutie tejto časti sťažnosti aj pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

2. Sťažovateľ žiada, aby ústavný súd vyslovil porušenie čl. 12 ústavy aj postupom najvyššieho   súdu,   ako   aj   to,   že   aj   rozhodnutím   najvyššieho   súdu   (rovnako   nesprávne uvedené, resp. neoznačené rozhodnutie) boli sťažovateľovi upreté jeho ústavou zaručené práva.

Napriek   tomu,   že   formulovaný   petit   nespĺňa   náležitosti   ustanovené   zákonom o ústavnom súde [absentuje jednoznačná identifikácia namietaného konania a rozhodnutia v petite, ako aj absencia konkretizácie porušenia čl. 12 ústavy (je označený celý článok 12 ústavy], hoci je zrejmé, že napr. čl. 12 ods. 3 ústavy už na prvý pohľad nesignalizuje príčinnú súvislosť s namietaným konaním a rozhodnutím, t. j. sťažnosť vykazuje absenciu zákonom predpísaných náležitostí (hoci je sťažovateľ zastúpený advokátom), ústavný súd posúdil aj túto časť sťažnosti, či namietané porušenie čl. 12 ústavy postupom a rozhodnutím najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 10/2006 má svoju opodstatnenosť.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   namietaný   postup   a rozsudok   najvyššieho   súdu nesignalizujú žiadnu možnosť vyslovenia porušenia čl. 12 ústavy po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie, pretože samotné zamietnutie dovolania bez porušenia ústavnoprocesných princípov priestor pre takéto porušenie čl. 12 ústavy ani nevytvára.

Vyplýva to nakoniec aj z posúdenia prípustnosti dovolania najvyšším súdom, a to nasledovným spôsobom: „...ustanovenie § 237 O. s. p. pripúšťa dovolanie proti každému rozhodnutiu   (rozsudku   alebo   uzneseniu)   odvolacieho   súdu,   ak   konanie,   v ktorom   bolo vydané, je postihnuté niektorou zo závažných procesných vád vymenovaných v písmenách a) až g) tohto ustanovenia (ide tu o nedostatok právomoci súdu, spôsobilosti účastníka, prekážku veci právoplatne rozhodnutej alebo už prv začatého konania, ak sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, prípad odňatia možnosti účastníka pred súdom konať a prípad rozhodovania vylúčeným sudcom alebo nesprávne obsadeným súdom). Existencia niektorej z vyššie uvedených vád však nebola dovolacím súdom v konaní zistená a dovolateľ ani vo svojom dovolaní nenamietal, že by v konaní k uvedeným vadám došlo. Inou vadou konania, na ktorú musí dovolací súd prihliadnuť aj vtedy,   ak nie je v dovolaní namietaná, je procesná vada, ktorá na rozdiel od vád taxatívne vymenovaných v § 237 O.s.p. nezakladá zmätočnosť rozhodnutia. Jej dôsledkom je vecná nesprávnosť, ktorej   základom   je   porušenie   procesných   ustanovení   upravujúcich   postup   súdu v občianskom súdnom konaní. Ani vadu tejto povahy dovolateľ nenamietal a jej existencia nevyšla v dovolacom konaní najavo.

Z obsahu dovolania žalobcu vyplýva, že ako dovolací dôvod uplatňuje ustanovenie § 241 ods. 2 písm. c) O.s.p. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciou práva na zistený skutkový stav; dochádza k nej vtedy, ak súd použil iný právny predpis, ako mal správne použiť, alebo aplikoval síce správny právny predpis, ale nesprávne ho interpretoval.

Najvyšší súd Slovenskej republiky po preskúmaní veci dospel k právnemu záveru, že odvolací   súd,   pokiaľ   rozhodoval   o náhrade   nemajetkovej   ujmy   v peniazoch,   postupoval dôsledne   v zmysle   citovaných   ustanovení   Občianskeho   zákonníka   a náležito   zohľadnil závažnosť   vzniknutej   nemajetkovej   ujmy   ako   aj   všetky   okolnosti,   za   ktorých k neoprávnenému   zásahu   do   osobnosti   žalobcu   došlo.   S hodnotením   intenzity,   trvania, rozsahu   nepriaznivých   následkov   vzniknutých   žalobcovi   vzhľadom   na   jeho   postavenie v rodine a spoločnosti ako i ohlasu na neoprávnený zásah tak ako ich posúdil odvolací súd, sa   dovolací   súd   v celom   rozsahu   stotožňuje.   Odvolací   súd   vychádzajúc   zo   zisteného skutkového stavu súdom   prvého   stupňa   (§   220   ods.   1   O.s.p.)   založil   svoje   rozhodnutie o výške   priznanej   náhrady   nemajetkovej   ujmy   v peniazoch   na   konkrétnych   a výsledkami dokazovania preukázaných skutočnostiach a preskúmateľných hľadiskách.“

Vzhľadom na uvedené a rešpektujúc doterajšiu rozhodovaciu činnosť ústavného súdu (I. ÚS 59/97) ústavný súd aj túto časť sťažnosti sťažovateľa odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde, a to z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

Vzhľadom na toto rozhodnutie sa ústavný súd ďalšími požiadavkami sťažovateľa nezaoberal.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 31. októbra 2006