znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 362/2014-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 9. júla 2014 v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa, zo sudkyne Ivetty Macejkovej a sudcu Sergeja Kohuta (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť J. J., zastúpeného advokátom JUDr.   Júliusom   Kvetánom,   Štefánikova 17,   Humenné,   ktorou   namieta   porušenie základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   rozsudkom   Krajského   súdu   v Bratislave   č.   k. 4 Co 387/2013-236 z 30. októbra 2013, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. J.   o d m i e t a   pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. februára 2014   doručená   sťažnosť   J. J.,   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namieta   porušenie základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 4 Co 387/2013-236 z 30. októbra 2013, ktorou žiada vydať tento nález:

„1. Právo sťažovateľa J. J. podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane základných ľudských práv a slobôd v znení protokolu č. 11 v konaní Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 4 Co/387/2013 bolo porušené.

2. Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 30. októbra 2013 sp. zn. 4 Co 387/2013 a nariaďuje Krajskému súdu v Bratislave bez zbytočných prieťahov vo veci konať a rozhodnúť.

3. Sťažovateľovi J. J. priznáva trovy právneho zastúpenia vo výške 313,04 Eur, ktoré je Krajský súd v Bratislave povinný zaslať k rukám jeho právneho zástupcu JUDr. Júliusa Kvetána,   Advokátska   kancelária   Štefánikova   17,   066   01   Humenné   do   troch   dní od právoplatnosti tohto nálezu.“

Ako vyplynulo zo sťažnosti doručenej ústavnému súdu a k nej pripojených príloh, sťažovateľ   bol   ako   žalobca   účastníkom   konania   vedeného   pred   Okresným   súdom Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 8 C 133/2007, v ktorom sa domáhal proti Migračnému úradu Ministerstva vnútra Slovenskej republiky ako žalovanému (ďalej len „žalovaný“) po úpravách petitu žaloby uloženia povinnosti žalovanému (1) uzatvoriť so sťažovateľom   ako   zamestnancom   pracovný   pomer   na   základe   pracovnej   zmluvy na funkciu   ekonóm   –   špecialista   v   záchytnom   tábore   pre   utečencov   v   Humennom k 16. augustu   2006   do   troch   dní   od   právoplatnosti   rozsudku,   (2)   zaplatiť   „ušlú“   mzdu od 16. augusta   2006   až   do   dňa   umožnenia   žalovaným   sťažovateľovi   vykonávať   prácu v sťažovateľom špecifikovanej výške, 100 % osobného ohodnotenia za rovnaké obdobie, to všetko   s   úrokom   z omeškania,   a   (3)   zaplatiť   náhradu   nemajetkovej   ujmy   v sume 33 193,91 €.

Žalobu   sťažovateľ   odôvodnil   tým,   že   12.   apríla   2006   sa   zúčastnil   výberového konania na pozíciu vedúci azylového zariadenia v Humennom, ktorého vyhlásenie bolo oznámené   vyvesením   21.   marca   2006   na   úradnej   tabuli   mesta   Humenné   a   súčasne na úradnej   tabuli   Úradu   práce,   sociálnych   vecí   a   služieb   zamestnanosti   v   Humennom s náležitosťami   ustanovenými zákonom   [§   5   zákona   č.   552/2003   Z.   z.   o   výkone   práce vo verejnom záujme v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 552/2003 Z. z.“)]. Výberového konania sa zúčastnilo spolu osem uchádzačov, po písomnom teste s rovnakým počtom bodov postúpil na ústny pohovor sťažovateľ a J. O.. Po skončení pohovoru im bolo dané   na   vedomie,   že   výsledok   výberového   konania   im   bude   oznámený   poštou.   Keďže sťažovateľovi nebol výsledok oznámený v 10-dňovej lehote od výberového konania, listom z 26. mája 2006 požiadal o uzatvorenie pracovného pomeru, pretože sa dozvedel, že J. O. do funkcie nebol ustanovený. Žalovaný sťažovateľovi listom z 8. júna 2006 oznámil, že výberové   konanie   vykonané   12.   apríla   2006   nebolo   výberovým   konaním   na   miesto vedúceho zamestnanca v zmysle zákona č. 552/2003 Z. z., s J. O. bol rozviazaný na jeho žiadosť pracovný pomer z funkcie odborný radca, a ponúkol sťažovateľovi inú pracovnú pozíciu v záchytnom tábore v Humennom, a to ekonóm – špecialista. Žalovaný do funkcie vedúceho   záchytného   tábora   ustanovil   následne   M. V.,   ktorý   sa   výberového   konania nezúčastnil. Sťažovateľ s ohľadom na celkovú životnú situáciu, ktorá ho nútila zamestnať sa aj   za nevýhodných   podmienok,   bol   ochotný   ponuku   prijať   a   písomne   to   žalovanému oznámil. S ohľadom na jeho vysokoškolské vzdelanie druhého stupňa a odbornú prax by mu podľa jeho presvedčenia mal prináležať plat v platovej triede 11 až 12. Žalovaný však následne predložil sťažovateľovi návrh pracovnej zmluvy na miesto ekonóm – špecialista so zaradením v platovej triede 8. Sťažovateľ a žalovaný takúto pracovnú zmluvu uzatvorili 29. novembra 2006 (pracovný pomer bol dojednaný na dobu určitú od 1. decembra 2006 do 30. novembra 2007 so skúšobnou dobou tri mesiace). Platovým dekrétom žalovaného z 29. novembra 2006 bola sťažovateľovi určená platová trieda 8. Rozhodnutím riaditeľa žalovaného z rovnakého dňa bol sťažovateľ zaradený do rizikovej skupiny zamestnancov z dôvodu   možnej   nákazy   infekciou   s   poučením,   že   je   povinný   podrobiť   sa   povinným očkovaniam (chrípka, hepatitída typu A, B) a riadiť sa pokynmi zmluvného lekára, ktorého je povinný na toto rozhodnutie upozorniť. Žalovaný oznámením z 9. februára 2007 skončil so   sťažovateľom   k   28.   februáru   2007   pracovný   pomer   v   skúšobnej   dobe.   S   ohľadom na uvedené   sa   sťažovateľ   domáhal   uloženia   povinnosti   žalovanému   uzatvoriť   s   ním pracovný   pomer   v   súlade   s   (pôvodnou)   ponukou   žalovaného   od   16.   augusta   2006 a zaplatenia   „ušlej“   mzdy   od   tohto   času.   Pokiaľ   sa   sťažovateľ   domáhal   náhrady nemajetkovej ujmy, dôvodil tým, že hoci bol vystavený riziku nákazy a pracoval v zdraviu škodlivom   prostredí,   žalovaný   ho   nevyzval,   aby   sa   podrobil   predpísanému   očkovaniu, a vystavil ho tak riziku ohrozenia zdravia.

Žalovaný   žiadal   žalobu   zamietnuť   ako   nedôvodnú.   Uskutočnený   pohovor so záujemcami o pracovné miesto riaditeľa záchytného tábora, na ktorom sa sťažovateľ zúčastnil, nebol výberovým konaním podľa zákona č. 552/2003 Z. z., ale iba pohovorom s občanmi, ktorí mohli mať záujem o takúto prácu. Na základe pohovoru bolo sťažovateľovi ponúknuté   pracovné   miesto   ekonóm   –   špecialista,   sťažovateľ   ponuku   prijal,   pracovnú zmluvu podpísal a s platovým zaradením súhlasil. Pracovný pomer so sťažovateľom bol riadne   skončený,   nárok   na   žiadnu   ďalšiu   mzdu   nemal.   Na   povinnosť   očkovania   bol sťažovateľ žalovaným upozornený, zaočkovať sa však nedal, nevedno na akú ďalšiu výzvu ešte údajne čakal.

Okresný súd rozhodol vo veci rozsudkom č. k. 8 C 133/2007-208 z 12. septembra 2012 tak, že žalobu sťažovateľa zamietol a žalovanému náhradu trov konania nepriznal. Rozhodnutie   okresný   súd   odôvodnil   tým,   že   v   konaní   bolo   preukázané   uzatvorenie pracovnej zmluvy na miesto odborný referent špecialista – ekonóm v záchytnom tábore v Humennom   (29.   novembra   2006)   i   skončenie   ňou   založeného   pracovného   pomeru (k 28. februáru 2007). Toto skončenie pracovného pomeru považoval okresný súd za platné. Hoci sa sťažovateľ domáhal v zákonnej lehote návrhom z 8. marca 2007 určenia neplatnosti skončenia pracovného pomeru, svoj návrh vzal späť a konanie bolo zastavené. Nemožno preto uložiť žalovanému, aby prijal sťažovateľa znova do   pracovného pomeru,   tak ako to sťažovateľ žiada, takáto požiadavka sťažovateľa je v rozpore nielen s hmotným právom, ale aj s princípom   zmluvnej voľnosti   žalovaného ako zamestnávateľa. Keďže   nemožno uložiť   žalovanému   povinnosť   uzatvoriť   so   sťažovateľom   pracovný   pomer,   nemožno vyhovieť ani jeho žalobe, pokiaľ sa domáha náhrady „ušlej“ mzdy. Pokiaľ ide o náhradu nemajetkovej   ujmy   v   peniazoch,   pre   jej   priznanie   neboli   splnené   zákonné   podmienky, pretože   žalovaný   sťažovateľa   poučil   o   tom,   že   je   jeho   povinnosťou   dať   sa   zaočkovať, sťažovateľ tak napriek tomu neurobil – zo strany žalovaného nedošlo ku konaniu, ktorým by vystavil sťažovateľa do nebezpečenstva nákazy infekciou, a zo strany žalovaného teda nedošlo k zásahu do osobnostných práv sťažovateľa.

O podanom odvolaní sťažovateľa proti tomuto rozsudku okresného súdu rozhodol krajský súd rozsudkom č. k. 4 Co 387/2013-236 z 30. októbra 2013 tak, že tento ako vecne právny potvrdil a žalovanému náhradu trov konania nepriznal.

Sťažovateľ   sťažnosť   doručenú   ústavnému   súdu   na   porušenie   základného   práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu č. k. 4 Co 387/2013-236 z 30. októbra 2013 odôvodnil tým, že tento rozsudok je nepreskúmateľný pre nedostatok dôvodov, je založený na nesprávnom právnom posúdení veci a nesprávnom vyhodnotení výsledkov vykonaného dokazovania. Sťažovateľ argumentoval tým, že pracovná zmluva je uzatvorená, len čo sa účastníci dohodli na jej obsahu, čo sa v prípade sťažovateľa stalo v momente, keď sťažovateľ vyjadril svoj súhlas s ponukou žalovaného   žalovaný listom z 8. júna 2006 navrhol sťažovateľovi uzatvorenie pracovnej zmluvy na miesto ekonóm – špecialista v rámci odboru ekonomiky a prevádzky v záchytnom tábore v Humennom s tým, že s prijatím do pracovného pomeru sa počíta v prvej polovici augusta 2006, a požiadal sťažovateľa, aby sa vyjadril, či má o tento pracovný post záujem (návrh). Sťažovateľ listom z 15. júna 2006 túto ponuku prijal a súčasne požiadal žalovaného o zaslanie pracovnej zmluvy   (prijatie   návrhu).   Žalovaný   listom   z   18.   júla   2006   oznámil   sťažovateľovi, že s prijatím   na   pracovné   pozície   sa   počíta   v   prvej   polovici   augusta   2006   a   očakáva sa pridelenie   príslušnej   tabuľky   zo   sekcie   systemizácie   a   mzdovej   politiky   Ministerstva vnútra Slovenskej republiky. Tým podľa názoru sťažovateľa mu vznikol pracovný pomer u žalovaného od 16. augusta 2006 na pracovné miesto ekonóm – špecialista. Napriek tomu žalovaný sťažovateľovi dodnes pracovnú zmluvu na podpis nezaslal. Tieto skutočnosti (t. j. ponuku žalovaného a jej prijatie sťažovateľom) vyplývajúce zo sťažovateľom predložených listinných   dôkazov   krajský   súd   do   úvahy   nevzal   a   nijako   sa   s   nimi ani nevysporiadal. Pretože pracovný pomer sťažovateľa u žalovaného vznikol 16. augusta 2006, bol žalovaný povinný   prideľovať   mu   prácu   a   sťažovateľovi   vzniklo   i   právo   na   mzdu   od   tohto   dňa. Pracovný pomer založený pracovnou zmluvou z 29. novembra 2006 bol iným pracovným pomerom, pretože išlo o pracovnú pozíciu odborný referent špecialista – ekonóm, na ktorú sa   vyžaduje   stredoškolské   vzdelanie.   Pokiaľ   krajský   súd   považoval   za   vecne   správne rozhodnutie súdu prvého stupňa i pokiaľ ide o zamietnutie žaloby v časti nemajetkovej ujmy, nevzal do úvahy výpoveď svedka J. L. (vedúceho záchytného tábora v danom čase), ktorý uviedol, že režim očkovania v tábore bol taký, že pracovníci po uplynutí skúšobnej doby boli zaočkovaní buď svojím lekárom, alebo služobným lekárom vakcínou, ktorú dodal zamestnávateľ,   pričom   tábor   žiadal   úrad   o   skoršie   zaočkovanie,   ale pokyn   bol,   že   až po uplynutí   skúšobnej   doby.   Žalovaný   vakcíny   zamestnancom   dodal   v skutočnosti   až po 1. marci 2007 (t. j. v čase, keď pracovný pomer sťažovateľa so žalovaným dojednaný pracovnou zmluvou z 29. novembra 2006 zanikol). Navyše aj tento svedok potvrdil, že žalovaný sťažovateľovi neuložil povinnosť sa zaočkovať. Z toho je zrejmé, že žalovaný vystavil   sťažovateľa   ohrozeniu   zdravia   a   života.   Tým   boli   splnené   podmienky   aj na priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch o to viac, že pre tento druh nároku sa nevyžaduje ani vyvolanie následkov, ale stačí, že zásah je objektívne spôsobilý osobnostné práva fyzickej osoby ohroziť.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti sťažovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   predovšetkým   vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva,   ktoré   označil   sťažovateľ,   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi označeným postupom tohto orgánu a základným právom, ktorého porušenie sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takúto možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 50/05 a IV. ÚS 288/05).

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Ako   vyplýva   z   petitu   sťažnosti,   sťažovateľ   sa   sťažnosťou   domáha   vyslovenia porušenia svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ku ktorému malo dôjsť rozsudkom krajského súdu č. k. 4 Co 387/2013-236 z 30. októbra 2013 tým, že tento rozsudok je nepreskúmateľný pre nedostatok dôvodov, je založený na nesprávnom právnom posúdení veci a nesprávnom vyhodnotení výsledkov vykonaného dokazovania.

Krajský súd odôvodnil rozsudok č. k. 4 Co 387/2013-236 z 30. októbra 2013 takto:„Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 OSP) preskúmal odvolaním napadnutú vec v medziach a z dôvodov odvolania podľa § 212 ods. 1 OSP bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods. 2 OSP, rozsudok verejne vyhlásil za použitia ust. § 211 ods. 2 a § 156 ods. 3 OSP, keď dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľa nie je dôvodné,   pretože   súd   prvého   stupňa   riadne   zistil   skutkový   stav   potrebný   na   právne posúdenie veci a vyvodil z neho i správny právny záver. Súd prvého stupňa vykonal vo veci dokazovanie   v   potrebnom   rozsahu   na   zistenie   rozhodujúcich   skutočností   dôležitých pre posúdenie dôvodnosti návrhu, ako aj na opodstatnenosť tvrdení odporcu z hľadiska skutočností, ktoré uvádzali na svoju obranu (§ 120 ods. 1, 4 OSP), zhodnotením výsledkov vykonaného dokazovania v súlade s § 132 OSP dospel k správnym skutkovým záverom a na ich základe vyvodil aj správny právny záver o nemožnosti súdu zasahovať do zmluvnej voľnosti   subjektov   pracovnoprávnych   vzťahov   a   o   nepreukázaní   konania   odporcu zasahujúceho   do   osobnostných   práv   navrhovateľa.   Prvostupňový   súd   na   vec   aplikoval zodpovedajúce ustanovenia Zákonníka práce a Občianskeho zákonníka, ktoré aj správne vyložil a svoje dôvody vedúce k nevyhoveniu návrhu aj náležite v súlade s § 157 ods. 2 OSP odôvodnil.

...   pokiaľ   ide   o   odôvodnenie   odvolaním   napadnutého   rozhodnutia   a   skutočnosť, že podľa názoru navrhovateľa sa súd prvého stupňa nevysporiadal s aplikáciou s vecou súvisiacich právnych noriem, odvolací súd konštatuje, že navrhovateľ v odvolaní neuviedol žiadnu   podstatnú   skutočnosť   majúcu   za   následok   úvahu   o   prípadnej   vade v procesnoprávnom   postupe   prvostupňového   súdu,   resp.   o   prípadnej   nesprávnosti rozhodnutia   súdu   prvého   stupňa.   Odvolací   súd   sa   s prihliadnutím   na   obsah   odvolania ako prvoradou otázkou zaoberal posúdením, či súd prvého stupňa svojím postupom neodňal odvolateľovi   možnosť   konať   pred   súdom,   keď   odňatím   možnosti   konať   pred   súdom sa rozumie každý taký závadný postup súdu priečiaci sa zákonu alebo inému všeobecne záväznému právnemu predpisu, ktorý má za následok znemožnenie realizácie procesných práv   účastníka   občianskeho   súdneho   konania.   Súd   nemusí   dať   v   odôvodnení   svojho rozhodnutia odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkmi konania, ale len na tie, ktoré majú podľa jeho názoru pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu. Rovnako je postačujúce uviesť, ktoré právne normy na vec aplikoval a prečo nie je závadným postup súdu,   ak v odôvodnení rozhodnutia neuvedie,   ktoré právne normy uvádzané účastníkmi nepoužil. Preto odôvodnenie rozhodnutia súdu, ktoré stručne a jasne objasní právny základ rozhodnutia, postačuje pre záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03). V danom prípade prvostupňový súd v   odôvodnení   napadnutého   rozhodnutia   uviedol   stručne   rozhodujúci   skutkový   stav, primeraným   spôsobom   opísal   priebeh   konania,   stanoviská   oboch   procesných   strán k prejednávanej veci a výsledky vykonaného dokazovania. Závery, ktoré prijal, primerane vysvetlil.   Z   odôvodnenia   rozsudku   nevyplýva   jednostrannosť   a   ani   taká   aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Odvolací súd má za to, že skutkové a právne závery súdu prvého stupňa nie sú v danom prípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 46 ods. 1 Ústavy SR. Z obsahu spisu vyplýva, že súd prvého stupňa v dostatočnej miere uviedol, v čom   spočíva   podstata   argumentov   účastníkov   majúcich   pre   vec   podstatný   význam a s okolnosťami, medzi účastníkmi spornými sa dostatočne skutkovo a právne vyporiadal. Vzhľadom   na   vyššie   uvedené   s   poukazom   na   poslednú   úpravu   petitu   návrhu na začatie konania potom odvolací súd konštatuje, že z konania pred súdom prvého stupňa iný, než napadnutým rozsudok vyslovený právny záver nevyplýva a v odvolaní uvedené argumenty   nie   sú   spôsobilé   privodiť   iné   právne   hodnotenie   stavu   veci,   a   to   pokiaľ ide o všetky časti petitu návrhu.

V časti návrhu o uloženie povinnosti odporcovi uzavrieť s navrhovateľom pracovnú zmluvu   na   navrhovateľom   požadované   pracovné   miesto   odvolací   súd   uvádza,   že   vznik zmluvy v pracovnom práve predpokladá splnenie troch základných právnych skutočností, ktorými sú návrh, prijatie návrhu a vzájomná zhoda vôle subjektov. Z ustanovení Zákonníka práce   vyplýva,   že   zmluva   (dohoda)   dojednaná   podľa   príslušných   ustanovení pracovnoprávnych predpisov   je   uzatvorená,   len čo sa   účastníci   dohodli   na jej   obsahu. Princíp zmluvnej voľnosti v pracovnom práve vyjadruje mieru slobody zmluvných strán v pracovnoprávnych   vzťahoch,.   Subjekt   sa   sám   slobodne   rozhodne,   či   a   s   kým   bude kontrahovať a akým obsahom naplní svoju kontraktáciu s iným. Obsahový rámec zmluvnej voľnosti spočíva v slobode výberu zmluvného partnera, uzavretia zmluvy, určenia obsahu zmluvy,   skončenia   zmluvy   a   výberu   zmluvnej   formy.   Z   uvedeného   je   zrejmé,   že   podľa pracovného práva pracovný pomer vzniká na základe pracovnej zmluvy ako dvojstranného právneho   úkonu   založeného   na   zásade   zmluvnosti.   Vzhľadom   na   uvedené   s   poukazom na poslednú úpravu petitu návrhu na začatie konania odvolací súd má zhodne s názorom súdu   prvého   stupňa   za   to,   že   mu   nemožno   vyhovieť   a   poskytnúť   tak   súdnu   ochranu uplatnenému   nároku   nemajúcemu   oporu   v   hmotnom   práve.   Všeobecný   súd   svojím rozhodnutím nie je oprávnený do zmluvnej voľnosti subjektov pracovnoprávnych vzťahov spôsobom   požadovaným   navrhovateľom   zasahovať.   Zvolený   petit   návrhu   na   začatie konania   odvolací   súd   preto   vyhodnotil   za   nedôvodný   a   v   tejto   časti   sa   stotožňuje   s odôvodnením   rozhodnutia   súdu   prvého   stupňa,   a   to   pokiaľ   ide   aj   o   časť   nároku   na zaplatenie rozdielu v mzdovom ohodnotení navrhovateľa ako nároku závislého od prvej časti petitu (§ 219 ods. 2 OSP).

V časti návrhu o zaplatenie nemajetkovej ujmy navrhovateľovi sa odvolací súd totiž plne   stotožňuje   po   stránke   skutkovej   aj   právnej   s   dôvodmi   týkajúcimi   sa   odvolaním napadnutého rozsudku v tejto časti o nepreukázaní protiprávneho konania odporcu, resp. konania, ktorým by vystavil navrhovateľa a jemu blízke osoby do nebezpečenstva nákazy, na základe čoho možno konštatovať,   že   žiadnym spôsobom   nezasiahol do   osobnostných práv navrhovateľa. Odvolací súd uvedené konštatuje vychádzajúc z dikcie ust. § 13 ods. 1, 2 Občianskeho   zákonníka,   podľa   ktorého   na   domáhanie   sa   upustenia   od   neoprávnených zásahov do práva na ochranu osobnosti a na odstránenie následkov týchto zásahov, ako aj na poskytnutie primeraného zadosťučinenia, či náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, má fyzická osoba nárok až preukázaním existencie neoprávnených zásahov iného subjektu do práv tejto osoby. Z obsahu preskúmavaného spisu existencia takéhoto konania odporcu najmä   v   intenzite   požadovanej   vyššie   uvedeným   ustanovením   rozhodne   nevyplýva,   keď i podľa názoru odvolacieho súdu odporca splnil svoje povinnosti v tomto smere poučením navrhovateľa o potrebe očkovania s tým, že voľba konkrétnej vakcinácie a spôsob a rozsah jej   podania   je   záležitosťou   navrhovateľa   v   súčinnosti   so   svojim   všeobecným   lekárom s následným   nárokom   navrhovateľa   na   preplatenie   tohto   lekárom   realizovaného   úkonu pod následkom   nároku   zamestnanca   na   náhradu   škody   spočívajúcu   vo   vynaložených nákladoch na očkovanie. Uvedený postup prenášanie nákladov na zabezpečenie ochrany zdravia   pri práci   zo   zamestnávateľa   na   zamestnanca   nepredstavuje.   Nedošlo   tak k naplneniu   ani základnej   skutkovej   podstaty   ust.   §   13   ods.   1   Občianskeho   zákonníka, z ktorého dôvodu nárok na priznanie nemajetkovej ujmy vzhľadom na dikciu ods. 2 tohto ustanovenia,   prichádzajúcu   do   úvahy   pri   zásahoch   intenzívnejšieho   charakteru s intenzívnejšími dôsledkami, argumentujúc dôvodnosťou nároku na nemajetkovú ujmu len v prípade   kumulatívneho   splnenia   dvoch   zákonných   podmienok,   a   to   ak   samotné zadosťučinenie podľa ods. 1 nepostačuje, a ak bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jej vážnosť v spoločnosti, je vylúčený.“

Ústavný súd uznáva, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia,   ktoré   jasne   a   zrozumiteľne   dáva   odpovede   na   všetky   právne   a   skutkovo relevantné   otázky   súvisiace   s   predmetom   súdnej   ochrany,   t.   j.   s   uplatnením   nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Tak ako konštatoval aj krajský súd v rozsudku č. k. 4 Co 387/2013-236 z 30. októbra 2013, všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne   dostatočne   objasňujú   skutkový   a   právny   základ   rozhodnutia   bez   toho, aby zachádzali   do   všetkých   detailov   sporu   uvádzaných   účastníkmi   konania.   Preto odôvodnenie   rozhodnutia   všeobecného   súdu,   ktoré   stručne   a   jasne   objasní   skutkový a právny   základ   rozhodnutia,   postačuje   na   záver   o   tom,   že   z   tohto   aspektu   je   plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03).

Ústavný súd s poukazom na obsah citovaného odôvodnenia rozsudku krajského súdu dospel vo vzťahu k tvrdeniam sťažovateľa, že krajský súd dostatočne neodôvodnil svoje rozhodnutie, k záveru, že táto argumentácia v sťažnosti sťažovateľa neobstojí. Krajský súd dal jasnú a zrozumiteľnú odpoveď na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s   predmetom   súdnej   ochrany,   ktoré   sťažovateľ   v   odvolaní   nastolil.   Vysvetlil,   z akého dôvodu dospel k záveru o tom, že žalovanému nebolo možné uložiť sťažovateľom v petite jeho návrhu požadovanú povinnosť uzatvoriť so sťažovateľom pracovný pomer a z tohto dôvodu zaviazať žalovaného ani na náhradu mzdy a osobného ohodnotenia, ako aj to, ktoré predpoklady vzniku zodpovednosti žalovaného za sťažovateľom tvrdenú nemajetkovú ujmu vyžadujúcu   priznanie   jej   náhrady   v   peniazoch   neboli   splnené.   Krajský   súd   neponechal bez povšimnutia odvolacie argumenty sťažovateľa, ktoré majú pre vec podstatný význam. Odôvodnenie jeho rozhodnutia preto spĺňa všetky požiadavky vyplývajúce zo základného práva   na   súdnu   ochranu   a   spravodlivý   proces   vo   vzťahu   k odôvodneniu   súdneho rozhodnutia.

Sťažovateľ   vo   vzťahu   k   rozsudku   krajského   súdu   ďalej   tvrdil,   že   je   založený na nesprávnom vyhodnotení výsledkov vykonaného dokazovania, keď podľa jeho názoru bolo v   konaní vykonanými dôkazmi preukázané, že   medzi   účastníkmi   došlo   ku   vzniku pracovného   pomeru,   ako   aj   to,   že   konanie   žalovaného   bolo   neoprávneným   zásahom do osobnostných práv sťažovateľa, pričom podľa presvedčenia sťažovateľa pre vyhovenie jeho žalobe v časti náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch sa nevyžaduje vznik následku na osobnosti poškodeného.

Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom nie   je   chrániť   občana   pred   skutkovými   omylmi   všeobecných   súdov,   ale   chrániť   ho pred takými   zásahmi   do   jeho   práv,   ktoré   sú   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné   (I.   ÚS   17/01).   Z   rozdelenia   súdnej   moci   v   ústave   medzi   ústavný   súd a všeobecné   súdy   totiž   vyplýva,   že   ústavný   súd   nie   je   opravnou   inštanciou   vo   veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. I. ÚS 19/02).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav veci a aké skutkové zistenia a právne závery zo   skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje na kontrolu   zlučiteľnosti   takejto   interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou,   prípadne medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach   a   základných   slobodách   (I.   ÚS   13/00, mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

Okresný   súd   aj   krajský   súd   vo   svojich   rozhodnutiach   vysvetlili,   ako   výsledky vykonaného dokazovania vyhodnotili a z ktorých dôkazov vyplynuli ich skutkové závery. Iba   to,   že   sťažovateľ   sa   s   názorom   krajského   súdu   vyjadrený   v   napadnutom   rozsudku nestotožňuje, ešte nemôže zakladať splnenie podmienok prijateľnosti jeho sťažnosti.

Všeobecné   súdy   sú   v   občianskom   súdnom   konaní   sporovom   viazané   návrhom žalobcu (v tomto prípade sťažovateľa), ako aj vymedzením skutkových okolností v návrhu, na   základe   ktorých   sa   domáha   rozhodnutia   súdu   (rozsah   súdnej   ochrany).   Sťažovateľ sa v konaní   vedenom   pred   okresným   súdom   domáhal   uloženia   povinnosti   žalovanému ako zamestnávateľovi   uzatvoriť   pracovný   pomer   so   sťažovateľom   ako   zamestnancom na funkciu ekonóm – špecialista k 16. augustu 2006, a to do troch dní od právoplatnosti rozsudku.   Takto   formulovaná   žaloba   sťažovateľa   bola   žalobou   o   plnenie.   Podľa   §   80 písm. b)   Občianskeho   súdneho   poriadku   návrhom   na   začatie   konania   možno   uplatniť, aby sa rozhodlo o splnení povinnosti, ktorá vyplýva zo zákona, z právneho vzťahu alebo z porušenia práva. Krajský súd pri rozhodovaní vychádzal (ako to vyplýva z odôvodnenia jeho rozhodnutia) z toho, že (aj) pracovnoprávne vzťahy sú ovládané zásadou zmluvnej voľnosti, t. j. z princípu, podľa   ktorého nikoho nemožno nútiť (ani rozhodnutím súdu), aby zmluvu   uzatvoril   (samozrejme,   okrem   prípadov,   keď   povinnosť   zmluvu   uzatvoriť vyplýva zo zákona). Pokiaľ sa sťažovateľ domáhal uloženia povinnosti žalovanému zmluvu uzatvoriť,   takto   formulovanému   návrhu   sťažovateľa   nebolo   možné   vyhovieť,   rovnako ako nebolo   možné   potom   vyhovieť   (vychádzajúc   zo   skutkových   okolností   v   návrhu) ani uloženiu   povinnosti   žalovanému   zaplatiť   sťažovateľovi   mzdu   a   osobné   ohodnotenie z pracovnoprávneho vzťahu, ktorého založenie malo byť dôsledkom uzatvorenia pracovnej zmluvy   na   základe   príkazu   okresného   súdu.   Pokiaľ   sťažovateľ   v   sťažnosti   doručenej ústavnému súdu svoje skutkové tvrdenia pozmeňuje tak, že ku vzniku pracovného pomeru medzi ním ako zamestnancom a žalovaným ako zamestnávateľom už došlo, potom týmto jeho tvrdeniam nezodpovedá sťažovateľom v konaní pred všeobecnými súdmi uplatnený petit jeho návrhu.

Neoprávneným   zásahom   do   osobnosti   fyzickej   osoby   je   iba   zásah,   ktorý je protiprávny,   pričom   žalobca   je   povinný   v   konaní   preukázať,   že   k   zásahu   do   jeho osobnosti došlo. Tak ako konštatoval aj krajský súd, sťažovateľ túto skutočnosť v konaní nepreukázal, pretože žalovaný si svoje povinnosti, pokiaľ ide o predchádzanie ohrozenia infekciou, splnil tým, že poučil sťažovateľa o potrebe očkovania, pričom voľba konkrétnej vakcinácie   a spôsob   a   rozsah   jej   podania   je   vecou   sťažovateľa,   hoci   jej   náklady   znáša žalovaný.

Neobstojí   ani   argumentácia   sťažovateľa,   podľa   ktorej   pre   vyhovenie   návrhu na náhradu   nemajetkovej   ujmy   v   peniazoch   sa   nevyžaduje   preukázanie   nastúpenia následkov   neoprávneného   zásahu   na   osobnosti   poškodeného.   Preukázanie   objektívnej spôsobilosti   zásahu   porušiť   osobnostné   práva   síce   postačuje   pre   vyhovenie   nároku na poskytnutie morálnej satisfakcie (pokiaľ bola jeho neoprávnenosť preukázaná), avšak priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch vyžaduje preukázanie vzniku následku v príčinnej súvislosti s neoprávneným zásahom na osobnosti poškodeného (aj § 13 ods. 3 Občianskeho zákonníka ustanovuje ako jedno z kritérií pre určenie výšky takejto náhrady závažnosť   vzniknutej   ujmy).   Pritom   dôkazné   bremeno   na   preukázanie   vzniknutých následkov   na   osobnosti   poškodeného   v   konaní   znáša   žalobca   (sťažovateľ   následok tvrdeného zásahu v konaní nepreukázal).

Pokiaľ   preto   krajský   súd   dospel   k   záveru,   podľa   ktorého   sťažovateľovej   žalobe nebolo   možné   vyhovieť,   nebol   tento   jeho   postup   svojvoľný   či   arbitrárny   a   stotožňuje sa s ním aj ústavný súd.

Za   tejto   situácie   ústavný   súd   konštatuje,   že   rozsudkom   krajského   súdu   č.   k. 4 Co 387/2013-236   z   30.   októbra   2013   nemohlo   dôjsť   k   porušeniu   základného   práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy alebo práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a preto sťažnosť sťažovateľa odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. júla 2014