znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 362/2011-18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. augusta 2011 predbežne prerokoval sťažnosť V. R., K., zastúpenej JUDr. I. R., K., vo veci namietaného porušenia základného práva na osobitnú ochranu detí a mladistvých zaručeného v čl. 41 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva detí narodených v manželstve i mimo neho   na   vzájomnú   rovnosť   zaručeného   v   čl.   41   ods.   3   Ústavy   Slovenskej   republiky, základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva dieťaťa na ochranu a starostlivosť nevyhnutnej pre jeho blaho zaručeného v čl. 3 ods. 2 Dohovoru o právach dieťaťa, práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení s porušením ustanovenia   čl.   12   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Krajského   súdu v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Co 238/2010 a jeho rozsudkom z 22. februára 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť V. R. o d m i e t a   pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. mája 2011 doručená sťažnosť V. R., K. (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia základného práva na osobitnú ochranu detí a mladistvých zaručeného v čl. 41 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva detí narodených v manželstve i mimo neho na vzájomnú rovnosť zaručeného v čl. 41 ods. 3 ústavy, základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy, práva dieťaťa na ochranu a starostlivosť nevyhnutnej pre jeho blaho zaručeného v čl. 3 ods. 2 Dohovoru o právach dieťaťa (ďalej len „dohovor o právach dieťaťa“), práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v spojení s porušením ustanovenia čl. 12 ods. 2 ústavy postupom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len   „krajský   súd“)   v   konaní   vedenom   pod   sp. zn.   3   Co/238/2010   a   jeho   rozsudkom   z 22. februára 2011.

Z   obsahu   sťažnosti   a   jej   príloh   vyplýva,   že   sťažovateľka   ako   žalobkyňa   sa návrhom na začatie konania – žalobou (ďalej len „žaloba“) na Okresnom súde Košice II (ďalej   len „okresný   súd“)   domáhala   proti   Slovenskej   republike   ako   žalovanému   (ďalej len „žalovaný“),   zastúpenej   Ministerstvom   vnútra   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ministerstvo“),   zaplatenia   sumy   93   060   Sk   s   príslušenstvom   z   titulu   náhrady   škody spôsobenej nezákonným úradným postupom. Sťažovateľka žalobu odôvodnila najmä tým, že   nezákonným   úradným   postupom   riaditeľa   Národnej   protidrogovej   jednotky,   správy kriminálnej polície, Prezídia Policajného zboru (ďalej len „správny orgán“), ako aj jeho nezákoným rozhodnutím sp. zn. PPZ-61-2/PDJ-96 z 29. apríla 1996 bola sťažovateľka a jej brat v dôsledku úmrtia V. R. – ich otca – policajta (ďalej len „zomretý policajt“) priznaným úmrtným   iba   v sume   18   612   Sk   pre   každého   z   nich   ako   jeho   v   tom   čase   pozostalé nezaopatrené deti ukrátení na svojom nároku z titulu úmrtného vo výške zodpovedajúcej žalovanej sume. O žalobe sťažovateľky sa konanie na okresnom súde viedlo pod sp. zn. 17 C 113/2006.

Okresný súd vo veci rozhodol rozsudkom sp. zn. 17 C 113/2006 z 1. decembra 2006 tak, že túto žalobu ako nedôvodnú zamietol v celom rozsahu. V odôvodnení tohto rozsudku okresný súd okrem iného uviedol, že keďže sťažovateľka ani jej brat, resp. ich vtedajšia zákonná zástupkyňa možnosť podania odvolania proti rozhodnutiu správneho orgánu sp. zn. PPZ-61-2/PDJ-96 z 29. apríla 1996 o priznaní úmrtného pre sťažovateľku a jej brata v sume 18   612   Sk   pre   každého   z   nich   nevyužila,   pričom   podľa   názoru   okresného   súdu   nejde o prípad hodný osobitného zreteľa pre nesplnenie podmienok v zmysle ustanovenia § 3 zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom v znení účinnom v rozhodujúcom období (ďalej len „zákon   o   zodpovednosti   za   škodu“),   nie   je   možné   sťažovateľkou   uplatnený   nárok   na náhradu škody priznať. Navyše, podľa zistenia okresného súdu v konaní nebolo preukázané, že by správny orgán vo veci priznania úmrtného pre sťažovateľku a jej brata v zmysle ustanovenia § 123 zákona Slovenskej národnej rady č. 410/1991 Zb. o služobnom pomere príslušníkov   Policajného   zboru   Slovenskej   republiky   v   znení   účinnom   v   rozhodujúcom období (ďalej len „zákon   o služobnom   pomere“)   v spojení s ustanovením § 89 ods.   2 výnosu   č.   86   ministerstva   zo   16.   decembra   1991,   ktorým   sa   vykonávajú   niektoré ustanovenia zákona o služobnom pomere v znení účinnom v rozhodujúcom období (ďalej len „výnos č. 86“), postupoval nesprávne a z tohto dôvodu by bol sťažovateľke vznikol nárok na náhradu škody spôsobenej jeho nesprávnym úradným postupom.

Sťažovateľka   podala   proti   rozsudku   okresného   súdu   sp.   zn.   17   C   113/2006 z 1. decembra 2006 riadne a včas riadny opravný prostriedok – odvolanie, v ktorom okrem iného namietala nesprávnosť právneho názoru okresného súdu, podľa ktorého bol postup správneho orgánu v súlade s ustanoveniami § 89 výnosu č. 86. V dôvodoch odvolania tiež poukázala na ustanovenie čl. 144 ústavy, v zmysle ktorého sú sudcovia pri výkone svojej funkcie   nezávislí   a   pri   rozhodovaní   sú   viazaní   len   ústavou,   ústavným   zákonom, medzinárodnou   zmluvou   podľa   ustanovení   čl.   7   ods.   2   a   5   ústavy   a zákonom,   z   čoho vyplýva, že súd nie je pri svojom rozhodovaní viazaný ani obmedzovaný inými právnymi predpismi. Podľa názoru sťažovateľky nesprávny úradný postup správneho orgánu spočíval v tom, že ministerstvo sa pri vydávaní výnosu č. 86 neriadilo ústavou, dohovorom o právach dieťaťa, resp. že ustanovenia výnosu č. 86 s ustanoveniami ústavy a dohovoru o právach dieťaťa nezosúladilo. Sťažovateľka vyslovila presvedčenie, že napriek zneniu ustanovení § 89 výnosu č. 86, tieto ustanovenia mal správny orgán vykladať a aplikovať v súlade s ustanoveniami zákona č. 94/1963 Zb. o rodine v znení účinnom v rozhodujúcom období (ďalej   len   „zákon   o   rodine“),   ústavy   a   dohovoru   o   právach   dieťaťa.   V   tejto   súvislosti sťažovateľka tiež uviedla, že právny názor okresného súdu, podľa ktorého úmrtné v zmysle ustanovení § 89 ods. 3 a 4 výnosu č. 86 nepatrí jednostranne osirelým deťom, resp. že patrí iba obojstranne osirelým deťom, je zjavne nesprávny. Z uvedených dôvodov sťažovateľka žiadala, aby odvolací súd odvolaním napadnutý rozsudok okresného súdu zmenil a žalobe v celom rozsahu vyhovel.

Na základe odvolania sťažovateľky krajský súd rozsudkom sp. zn. 3 Co/59/2007 zo 16.   októbra   2008   odvolaním   napadnutý   rozsudok   okresného   súdu   zmenil   tak,   že žalovaného zaviazal zaplatiť sťažovateľke sumu 74 448 Sk spolu s úrokmi z omeškania z tejto sumy vo výške 17,6 % ročne od 5. februára 1999 do zaplatenia, ako aj trovy konania. V prevyšujúcom   rozsahu   krajský   súd   žalobu   sťažovateľky   zamietol.   Tento   rozsudok krajského súdu nadobudol právoplatnosť 15. decembra 2008.

Proti rozsudku krajského súdu sp. zn. 3 Co/59/2007 zo 16. októbra 2008 podal riadne a včas mimoriadny opravný prostriedok – dovolanie žalovaný, o ktorom rozhodol Najvyšší súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   uznesením   sp.   zn.   1   Cdo   43/2009 z 29. júna 2010 tak, že dovolaním napadnutý rozsudok krajského súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a rozhodnutie.

Krajský súd viazaný právnym názorom najvyššieho súdu opätovne vo veci rozhodol rozsudkom   sp.   zn. 3 Co/238/2010 z 22. februára 2011 tak,   že odvolaním sťažovateľky napadnutý rozsudok okresného súdu sp. zn. 17 C 113/2006 z 1. decembra 2006 v časti výroku   o   zamietnutí   žaloby sťažovateľky   ako   vecne   správny   potvrdil   a   v   časti   výroku o trovách konania zrušil a v tomto rozsahu vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie a rozhodnutie.

Sťažovateľka   porušenie   ňou   označených   práv   zaručených   ústavou,   dohovorom o právach dieťaťa a dohovorom odôvodňuje okrem iného takto:

«...   Je   teda   nepochybné,   že   so   zreteľom   na   vyššie   uvedené...   je   vydanie   Výnosu súčasťou výkonu právomoci tohto orgánu. Niet teda dôvodu vyňať z definície úradného postupu takúto činnosť spojenú s výkonom právomoci ministerstva vnútra len preto, aby sa súd   vyhol   konfrontácii   tohto   úradného   postupu   s   nadradenými   právnymi   predpismi. V predmetnej veci bol citovaný Výnos ministerstva vnútra SR prijatý pred prijatím Ústavy SR, napriek tomu však bolo jeho povinnosťou zosúladiť v súlade s článkom 154c ods. 1 Ústavy SR tento Výnos s Ústavou SR....

Podľa názoru odvolacieho súdu, na základe podania matky, ktoré bolo označené ako „sťažnosť proti rozhodnutiu o priznaní jednomesačného úmrtného nezaopatreným deťom“, ktoré   označený   riaditeľ   podľa   názoru   dovolacieho   súdu   posúdil   podľa   §   126   Zákona o štátnej službe (odvolací súd ma zrejme na mysli Zákon o služobnom pomere príslušníkov PZ SR), rozhodol tento orgán a to podľa ustanovenia § 125 Zákona o štátnej službe (opäť zrejme Zákon o služobnom pomere príslušníkov PZ SR). Podľa názoru odvolacieho súdu, toto „rozhodnutie“ obsahovalo výrok s ustanovením právneho predpisu, podľa ktorého bolo rozhodnuté, bolo odôvodnené a absencia poučenia nespôsobovala vadu tohto rozhodnutia „so zreteľom na ustanovenie § 135 ods. 4 Zákona o štátnej službe.

Tento   skutkový   záver   súdu   je   krajne   arbitrárny,   ide   ďaleko   za   hranicu   obrany žalovaného v konaní pred všeobecnými súdmi a dochádza do takých dôsledkov, ktoré sa neodvážil v rámci svojich podaní predostrieť ani žalovaný....

Predovšetkým, je potrebné mať na zreteli, že dovolací súd zrejme pod rozhodnutím má na mysli listinu označenú sp. zn. PPZ-61-10/NPJ-96 zo dňa 30. 12. 1996.

Zo samotného označenia tejto listiny vyplýva, že orgán, ktorý ju vydal, teda riaditeľ Národnej protidrogovej jednotky ju považoval za ODPOVEĎ na sťažnosť. Z prvého odseku tejto   listiny   nepochybne   vyplýva,   že   orgán,   ktorý   ju   vydal   považoval   podanie   matky sťažovateľky za sťažnosť a ako takú ju aj vyhodnotil. Táto skutočnosť nepochybne vyplýva z formulácie uvedenej v druhom odseku „Vaša sťažnosť je neopodstatnená“.

...   V   predmetnej   veci   boli   vydané   dve   rozhodnutia,   a   to   rozhodnutie   riaditeľa Národnej   protidrogovej   jednotky   PPZ-61-2/PDJ-96,   ktorým   bolo   priznané   sťažovateľke a jej bratovi, obidvom maloletým, úmrtné vo výške podľa § 89 ods. 2 Výnosu ministra vnútra....

Ďalším, druhým a posledným rozhodnutím v tejto veci bolo rozhodnutie úmrtného matke nebohého V. R., a to podľa § 91 Výnosu. Účastníčkou tohto konania však bola so zreteľom na skutočnosť, že sa rozhodovalo o jej právach, len matka zosnulého V. R., len jej bolo doručené rozhodnutie o priznaní úmrtného a sťažovateľka ani jej brat odvolanie proti takémuto rozhodnutiu podať nemohli.

... Odvolací súd rovnako ako pred tým Ministerstvo vnútra SR opomenulo zobrať do úvahy ustanovenia Zákona o rodine platné v čase rozhodovania o úmrtnom, podľa ktorých predovšetkým ustanovenia § 85 vyživovacia povinnosť rodičov k deťom trvá do času, pokiaľ deti nie sú schopné samé sa živiť a podľa ktorého obidvaja rodičia prispievajú na výživu svojich detí podľa svojich schopností, možností a majetkových pomerov, pričom dieťa má právo podieľať sa na životnej úrovni svojich rodičov.

Preto konštatovanie Krajského súdu v Košiciach, podľa ktorého, ak mala nárok na úmrtné pozostalá manželka, nemožno z toho vyvodzovať, že by ho dostali jednostranne osirelé deti, keďže úmrtné patrilo jej a mohla s ním voľne disponovať, obchádza práve toto ustanovenie Zákona o rodine. Pokiaľ totiž Zákon o rodine stanovuje povinnosť rodičov zabezpečovať   výživu   svojich   detí   primerane   svojim   možnostiam   a   schopnostiam,   medzi skutočnosť,   charakterizujúcu   majetkové   pomery   pozostalej   manželky   a   teda   aj   matky jednostranne   osirelých   detí,   patrí   aj   úmrtné,   ktoré   takáto   pozostalá   manželka   dostala po svojom manželovi, otcovi jednostranne osirelých detí.... deti jednostranne osirelé, boli ukrátené o taký rozsah vyživovacej povinnosti zosnulého rodiča, ktorý len do určitej miery možno kompenzovať   sirotským dôchodkom.   Okolnosť,   že starostlivosť zosnulého rodiča, osobnú   starostlivosť   nemožno   kompenzovať   ničím,   dovolací   súd   rovnako   nezobral do úvahy....»

Na základe uvedených skutočností sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie takto rozhodol:

„Právo sťažovateľky V. R.

- domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva zakotvené v článku 46 ods. 1 Ústavy SR,

- na spravodlivé súdne konanie zakotvené v článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,

- právo na osobitnú ochranu detí a mladistvých zakotvené v článku 41 ods. 1 Ústavy SR, právo na ochranu a starostlivosť nevyhnutnú pre jej blaho zakotvené v článku 3 ods. 2 Dohovoru o právach dieťaťa,

- a právo na rovnaké práva detí narodených v manželstve a mimo neho zakotvené v článku 41 ods. 3 Ústavy SR

- v spojení s právom zakotveným v článku 12 ods. 2 Ústavy SR, podľa ktorého nikoho nemožno   poškodzovať   alebo   znevýhodňovať   vzhľadom   na   sociálny   pôvod   alebo   iné postavenie

bolo rozsudkom Krajského súdu v Košiciach vo veci sp. zn. 3 Co/328/2010-148 zo dňa 22. 02. 2011 a postupom, ktorý mu predchádzal, porušené.

Ústavný súd Slovenskej republiky zakazuje Krajskému súdu v Košiciach pokračovať v porušovaní namietaných práv sťažovateľky.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   zrušuje   rozsudok   Krajského   súdu   v   Košiciach vo veci   sp.   zn.   3   Co/328/2010-148   zo   dňa   22.   02.   2011   a   vracia   vec   Krajskému   súdu v Košiciach na ďalšie konanie.

Odporca je povinný nahradiť sťažovateľke všetky trovy tohto konania.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Z citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu možno o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   namietaným   rozhodnutím príslušného   orgánu   verejnej   moci   nemohlo   dôjsť   k   porušeniu   základného   práva   alebo slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a   to   buď   pre   nedostatok   príčinnej   súvislosti   medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03).

A. Predmetom sťažnosti je tvrdenie sťažovateľky o porušení ňou označených práv zaručených ústavou, dohovorom a dohovorom o právach dieťaťa postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Co 238/2010 a jeho rozsudkom z 22. februára 2011 tým, že právny názor krajského súdu, podľa ktorého neuvedenie ustanovení § 89 výnosu č. 86 do súladu   s   ustanoveniami ústavy   ako   „opomenutú“   normotvornú   činnosť   štátneho   orgánu nemožno považovať za nesprávny úradný postup, ktorý by pre sťažovateľku zakladal nárok na náhradu škody proti štátu v zmysle ustanovení zákona o zodpovednosti za škodu, je nesprávny.

B. Sťažovateľka vo svojej sťažnosti tiež namieta, že pokiaľ krajský súd vo svojom rozsudku sp. zn. 3 Co 238/2010 z 22. februára 2011 s poukazom na nevyčerpanie riadnych opravných prostriedkov   proti rozhodnutiam správneho orgánu   o úmrtnom   po zomretom policajtovi a súčasne aj na to, že tieto právoplatné rozhodnutia správneho orgánu o úmrtnom pre nezákonnosť dosiaľ zrušené ani zmenené neboli, dospel k právnemu záveru o nesplnení podmienok v zmysle ustanovení § 3 a § 4 zákona o zodpovednosti za škodu, sťažovateľke nárok na úmrtné vrátane nároku na úmrtné jej brata vo výške zodpovedajúcej žalovanej sume arbitrárne odoprel.

C. Sťažovateľka   ďalej   v   sťažnosti   vyjadrila   svoje   presvedčenie,   že   napadnutý rozsudok   krajského   súdu   vychádza   z nesprávneho   výkladu   a aplikácie ustanovení §   89 ods. 3 a 4 výnosu č. 86, keď krajský súd dospel k právnemu názoru, že úmrtné vo výške odchodného   po   zomretom   policajtovi   znížené   o   čiastky   vyplatené   ako   úmrtné   podľa ustanovenia § 89 ods. 2 výnosu č. 86 patrí iba obojstranne osirelým deťom, avšak už nie deťom   jednostranne   osirelým,   čo   je   podľa   názoru   sťažovateľky   v   rozpore   najmä s ustanoveniami § 85 zákona o rodine a navyše sťažovateľku a jej brata ako v tom čase pozostalé nezaopatrené jednostranne osirelé deti diskriminuje.

III.

1. K námietke porušenia základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a práva   zaručeného   v   čl.   6   ods.   1   dohovoru   rozsudkom   krajského   súdu   sp. zn. 3 Co 238/2010 z 22. februára 2011

V   zmysle   čl.   46   ods.   1   ústavy   každý   sa   môže   domáhať   zákonom   ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde...

V zmysle čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom...Ústavný   súd   v   súlade   so   svojou   judikatúrou   konštatuje,   že   obsahom   základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru sú obdobné záruky, že vec bude spravodlivo prerokovaná nezávislým a nestranným súdom postupom ustanoveným zákonom.   Z   uvedeného   dôvodu   v   týchto   právach   nemožno   vidieť   podstatnú   odlišnosť (II. ÚS 27/07).

Citovaný čl. 46 ods. 1 ústavy je primárnou ústavnou bázou pre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej ochrany, a tým aj „bránou“ do ústavnej úpravy jednotlivých aspektov práva na súdnu a inú právnu   ochranu   zakotvených   v   siedmom   oddiele   druhej   hlavy ústavy   (čl.   46   až čl.   50 ústavy). Všeobecné súdy poskytujú ochranu plynúcu z citovaného článku ústavy tak, že postupujú   v   konaní   súc   viazané   procesnoprávnymi   a   hmotnoprávnymi   predpismi, dodržiavanie ktorých je garanciou práva na súdnu ochranu (I. ÚS 4/94).

Ústavný   súd   vzhľadom   na   svoju   doterajšiu   judikatúru   považuje   za   potrebné   tiež pripomenúť,   že   nie   je   zásadne   oprávnený   preskúmavať   a   posudzovať   právne   názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať,   či   v   konaní   pred   všeobecnými   súdmi   bol,   alebo   nebol   náležite   zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a   aplikácie   s   ústavou,   prípadne   medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie   všeobecného   súdu   v   prípade,   ak   v   konaní,   ktoré   mu   predchádzalo,   alebo samotným   rozhodnutím   došlo   k   porušeniu   základného   práva   alebo   slobody.   Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu   vtedy,   ak   by   vyvodené   závery   boli   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00).

Krajský   súd   v   odôvodnení   napadnutého   rozsudku   sp.   zn.   3   Co   238/2010 z 22. februára 2011 sa s námietkami sťažovateľky vznesenými v jej odvolaní proti rozsudku okresného súdu sp. zn. 17 C 113/2006 z 1. decembra 2006, ktorými v podstate odôvodňuje aj túto sťažnosť, vysporiadal takto:

«Podľa   §   1   ods.   1   zákona   č.   58/69   Zb.   štát   zodpovedá   aj   za   škodu   spôsobenú nezákonným rozhodnutím, ktoré v správnom konaní vydal štátny orgán. Ak nejde o prípady hodné   osobitného   zreteľa,   možno   nárok   na   náhradu   škody   spôsobenej   nezákonným rozhodnutím   priznať   len   vtedy,   ak   účastník   využil   možnosť   podať   proti   nezákonnému rozhodnutiu   odvolanie,   rozklad   námietky,   odpor   alebo   sťažnosť   (§   3   zákona   o zodpovednosti za škodu). Nárok na náhradu škody nemožno uplatniť, dokiaľ právoplatné rozhodnutie,   ktorým   bola   škoda   spôsobená   pre   nezákonnosť   nezrušil   príslušný   orgán. Rozhodnutím tohto orgánu je súd rozhodujúci o náhrade škody viazaný (§ 4 ods. 1 zákona č. 58/69 Zb.).

V zmysle § 18 ods. 1 zákona č. 58/69 Zb. štát zodpovedá za škodu spôsobenú v rámci plnenia úloh štátnych orgánov a orgánov spoločenskej organizácie uvedených v § 1 ods. 1 tohto zákona, nesprávnym úradným postupom tých, ktorí tieto úlohy plnia. Zákon č. 58/69 Zb. nedefinuje „nesprávny úradný postup“. Súdna prax však ustálila, že z obsahu tohto pojmu vyplýva, že podľa konkrétnych okolností toho, ktorého prípadu môže ísť o akúkoľvek činnosť spojenú s výkonom právomoci určitého štátneho orgánu, ak pri tomto výkone alebo v súvislosti s ním dôjde k porušeniu pravidiel stanovených právnymi predpismi, pre konanie štátneho orgánu alebo porušeniu poriadku, ktorý vyplýva z povahy funkcie, alebo cieľov tejto   činnosti.   Pretože   úradný   postup   nie   je   možné   v   právnom   predpise   upraviť   do najmenších podrobností, treba správnosť úradného postupu posudzovať i z hľadiska účelu, k dosiahnutiu ktorého postup štátneho orgánu smeruje. K nesprávnemu úradnému postupu môže dôjsť nielen pri úkonoch v rámci činnosti, pri ktorej štátny orgán nerozhoduje, ale tiež v rámci jeho rozhodovacej Činnosti.

Podľa § 123 zákona o služobnom pomere,   ak sa služobný pomer skončí úmrtím policajta, patrí pozostalým úmrtné. Tento zákon v § 124 splnomocnil Ministerstvo vnútra SR ustanoviť všeobecne záväzným právnym predpisom podrobnosti o nárokoch súvisiacich so skončením služobného pomeru, vrátane výšky úmrtného a okruhu pozostalých, ktorým úmrtné patrí. Ministerstvo vnútra SR upravilo výšku úmrtného a okruh pozostalých, ktorým úmrtné patrí. Podľa § 89 ods. 1 výnosu pre účely tohto výnosu sa za pozostalých považoval manžel,   manželka,   nezaopatrené   deti   a   rodičia,   alebo   ďalšie   osoby,   pokiaľ   boli   na zomretého odkázané výživou. Každému pozostalému patrilo úmrtné vo výške posledného hrubého mesačného služobného príjmu zomretého (§ 89 ods. 2 výnosu). Zároveň podľa výnosu patrilo pozostalému manželovi po zomretom policajtovi, ktorému by ku dňu úmrtia vznikol nárok na odchodné podľa § 117 ods. 1 zákona úmrtné vo výške odchodného, znížené o Čiastky vyplatené ako úmrtné podľa ods. 2 (§ 89 ods. 3 výnosu). Ak nebolo pozostalého manžela, úmrtné patrilo pozostalým obojstranne osirelým deťom, ktoré mali ku dňu úmrtia policajta nárok na sirotský dôchodok a to každému dieťaťu rovnakým dielom (§ 89 ods. 4 výnosu). Podľa § 90 výnosu bolo možné v mimoriadnych odôvodnených prípadoch priznať úmrtné vo výške ustanovenej v § 89 ods. 3 výnosu rodičom zomretého, ak niet pozostalého manžela, ani obojstranne osirelých detí. O úmrtnom a jeho výške rozhodoval bez žiadosti služobný funkcionár,   ktorý by bol   oprávnený rozhodnúť   o skončení služobného pomeru zomretého policajta. Písomné vyhotovenie rozhodnutia sa zasielalo pozostalým, prípadne ich zákonnému zástupcovi (§ 91 výnosu).

Zo spisu vyplýva, že riaditeľ ako príslušný služobný funkcionár podľa § 91 výnosu rozhodol o priznaní úmrtného podľa § 89 ods. 2 výnosu, pozostalým nezaopatreným deťom a matke zomretého vo výške posledného hrubého mesačného služobného príjmu zomretého. Keďže nebolo pozostalej manželky, ani obojstranne osirelých detí a matka zomretého bola na neho odkázaná výživou a žila s ním v čase jeho smrti v spoločnej domácnosti (išlo o mimoriadny   odôvodnený   prípad)   podľa   §   90   výnosu   riaditeľ   rozhodol   aj   o   priznaní úmrtného vo výške podľa § 89 ods. 3 výnosu (č. l. 144) matke zomretého. Proti týmto rozhodnutia nebol podaný riadny opravný prostriedok, ktorý mohol podať len ten, koho sa rozhodnutie priamo týkalo (§ 120 výnosu). Matkou pozostalých nezaopatrených detí bolo urobené   podanie,   označené   „sťažnosť   proti   rozhodnutiu   o   priznaní   jednomesačného úmrtného nezaopatreným deťom“. Na základe tohto podania (zrejme posudzovaného podľa obsahu § 126 zákona o štátnej službe a § 120 výnosu) riaditeľ rozhodol, že úmrtné podľa § 89 ods. 4 výnosu nebolo možné priznať jednostranne osirelým deťom, pretože nebola splnená podmienka obojstrannej osirelosti detí. Išlo o rozhodnutie riaditeľa v súlade s § 125 a nasl. zákona o štátnej službe a § 119 a nasl. výnosu, podľa ktorých ustanovení účastníkom konania sú pozostalí po policajtovi a konanie sa začína na návrh účastníka alebo   z   podnetu   služobného   orgánu.   Rozhodnutie   obsahovalo   (§   127   zákona   o   štátnej službe)   výrok   -   ako   bolo   rozhodnuté   s   uvedením   ustanovení   právneho   predpisu,   podľa ktorého bolo rozhodnuté a bolo odôvodnené. Aj keď v rozhodnutí chýbalo poučenie, išlo o rozhodnutie,   ktoré   obsahovalo   výrok   o   nepriznaní   úmrtného,   a   preto   bolo   možné   ho napadnúť riadnym opravným prostriedkom. Pretože v rozhodnutí chýbalo poučenie, bolo možné ho napadnúť riadnym opravným prostriedkom podľa § 135 ods. 4 zákona o štátnej službe   v   lehote   3   mesiacov   odo   dňa,   keď   bolo   účastníkovi   oznámené.   Proti   tomuto rozhodnutiu matka žalobkyne (v tom čase maloletých detí) odvolanie nepodala.

Predpokladom vzniku zodpovednosti štátu z nezákonného rozhodnutia je vyčerpanie možností podať proti nezákonnému rozhodnutiu riadne opravné prostriedky (§ 3 zákona č. 5 8/69   Zb.),   pretože   rozhodnutie   o   priznaní   úmrtného   matke   zomretého   nebolo   pre nezákonnosť zrušené, pričom nešlo o nečinnosť, keďže o úmrtnom bolo príslušným orgánom rozhodnuté,   proti   rozhodnutiam   nebol   podaný   riadny   opravný   prostriedok,   nemohol   sa odvolací súd zaoberať právnou otázkou, či úmrtné malo alebo nemalo byť jednostranne osirelým deťom vyplatené.

Odvolací súd viazaný záväzným právnym názorom dovolacieho súdu podľa § 243d ods. 1 O. s. p. právne uzatvára, že § 89 ods. 4 výnosu nediskriminoval nezaopatrené deti z neúplných rodín (deti rozvedených manželov a deti pochádzajúce z mimomanželského vzťahu) oproti deťom narodeným v manželstve. Aj v prípade, že manželia boli rozvedení, alebo, sa deti narodili mimo manželstva, patrilo podľa tohto ustanovenia úmrtné všetkým deťom, ktoré pokiaľ boli obojstranne osirelé. Podmienkou nároku nezaopatrených detí na úmrtné vo výške podľa § 89 ods. 3 výnosu, bola obojstranná osirelosť. Toto ustanovenie priznávalo úmrtné všetkým obojstranne osirelým deťom, ktoré mali ku dňu úmrtia rodiča policajta   nárok   na   sirotský   dôchodok,   t.j.   dôchodok   po   prvom   zomretom   rodičovi. Podmienka obojstrannej osirelosti pri vzniku nároku na úmrtné bola odôvodnená, pretože sociálna situácia obojstranne osirelých detí je podstatne horšia ako jednostranne osirelých detí.   Podľa   §   89   ods.   3   výnosu,   úmrtné   patrilo   pozostalej   manželke,   nie   jednostranne osirelým deťom. Pokiaľ naň mala nárok pozostalá manželka, nemožno z toho vyvodzovať, že ho   dostali   jednostranne   osirelé   deti,   keďže   úmrtné   patrilo   jej   a   mohla   s   ním   voľne disponovať.   Výnos   nepriznával   úmrtné   jednostranne   osirelým   deťom   vôbec,   nielen z neúplných   rodín.   Úmrtné   rodičom   zomretého   policajta   nepatrilo   podľa   výnosu automaticky, ale ho bolo možné priznať, ak nebolo pozostalej manželky, ani obojstranne osirelých detí a išlo o mimoriadne odôvodnený prípad. V preskúmavanej veci išlo o matku zomretého, pričom riaditeľ mal preukázané, že bola na zomretého odkázaná výživou a žila s ním v čase smrti v spoločnej domácnosti. Výkladom § 89 výnosu možno dospieť k záveru, že účelom poskytnutia zvýšeného úmrtného bolo zmierniť nepriaznivý dopad úmrtia člena domácnosti na domácnosť, v ktorej žíl. V preskúmavanom prípade pozostalé deti žili v čase smrti svojho otca v spoločnej domácnosti s matkou, ich situácia sa preto smrťou rodiča nezmenila. Avšak situácia matky zomretého, odkázanej na neho výživou, ktorá so zomretým žila   v   čase   jeho   smrti   v   spoločnej   domácnosti   sa   zmenila   (zhoršila)   stratou   člena domácnosti.

Rovnako neobstojí ani žaloba o zaplatenie istiny 18.612,- Sk (617,80 eur) z titulu náhrady   škody,   ktorá   predstavuje   výšku   úmrtného,   ktorá   bola   priznaná   starej   matke žalobkyne (matke nebohého policajta). Ako vyplýva z čestného vyhlásenia H. R., viedla so synom   spoločnú   domácnosť   od   roku   1990,   v   čase   úmrtia   mala   73   rokov   a   sporná skutočnosť,   že   poberala   starobný   dôchodok   neznamená,   že   nebola   odkázaná   na   syna výživou.

Odvolací súd preto v súlade s ust. § 219 ods. 1 O. s. p. rozsudok súdu prvého stupňa vo výroku o zamietnutí žaloby ako vecne správne potvrdil.»

1.A Sťažovateľka, ako už bolo uvedené, v sťažnosti namieta arbitránosť napadnutého rozsudku krajského súdu okrem iného vo vzťahu k tomu právnemu názoru, podľa ktorého neuvedenie   ustanovení   §   89   výnosu   č.   86   do   súladu   s   ustanoveniami   ústavy   ako „opomenutá“ normotvorná činnosť štátneho orgánu nie je nesprávnym úradným postupom, ktorý by pre sťažovateľku zakladal nárok na náhradu škody proti štátu v zmysle zákona o zodpovednosti za škodu.

V tejto súvislosti ústavný súd uvádza, že krajský súd v napadnutom rozsudku sp. zn. 3   Co   238/2010   z   22.   februára   2011   prevzal   podstatnú   časť   odôvodnenia   uznesenia najvyššieho   súdu   sp.   zn.   1   Cdo   43/009   z   29.   júna   2009   o   dovolaní   –   mimoriadnom opravnom prostriedku, ktorý v dostatočnom rozsahu a vyčerpávajúco vysvetlil obsah pojmu „nesprávny   úradny   postup“,   ako   jedného   zo   zákonných   predpokladov   zakladajúcich zodpovednosť štátu za spôsobenú škodu v rámci plnenia úloh štátneho orgánu.

Totiž,   tak   ako   vyplýva   z   označeného   uznesenia   najvyššieho   súdu,   výsledkom normotvornej činnosti štátnych orgánov sú všeobecne záväzné pravidlá správania sa, teda právne normy, ktoré sú v rámci ich personálnej pôsobnosti adresované či už väčšiemu, alebo menšiemu okruhu subjektov vymedzených ich všeobecnými – druhovými znakmi, čo vylučuje   absenciu   priamej,   bezprostrednej   a   neprerušenej   príčinnej   súvislosti   medzi normotvornou   činnosťou   a   škodou   konkrétneho,   individuálneho   právneho   subjektu,   ako zákonného predpokladu pre vznik zodpovednosti štátu za škodu.

Inými slovami, zodpovednosť štátu za škodu v zmysle zákona o zodpovednosti za škodu nezakladá postup štátnych orgánov pri vytváraní alebo zmene právnych noriem, ale až nesprávny úradný postup štátnych orgánov pri aplikácii právnych noriem, prípadne pri vynucovaní ich dodržiavania vo vzťahu ku konkrétnym subjektom.

Vzhľadom na to, že sťažovateľkou namietaný právny názor krajského súdu, pokiaľ ide   o   sťažovateľkou   tvrdené   neuvedenie   ustanovení   §   89   výnosu   č.   86   do   súladu s ustanoveniami ústavy, nemožno považovať za arbitrárny ani za zjavne svojvoľný, ústavný súd sťažnosť sťažovateľky v tejto časti už pri jej predbežnom prerokovaní odmietol pre jej zjavnú neopodstatnenosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

1.B   Sťažovateľka   v   ďalšej   časti   svojej   sťažnosti   namieta,   že   pokiaľ   krajský   súd v rámci postupu v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Co/238/2010 dospel k právnemu záveru vyjadrenému   v   jeho rozsudku   sp.   zn.   3   Co   238/2010   z   22.   februára   2011   o   nesplnení podmienok v zmysle ustanovení § 3 a § 4 zákona o zodpovednosti za škodu, sťažovateľke nárok na úmrtné vrátane nároku na úmrtné jej brata vo výške zodpovedajúcej žalovanej sume arbitrárne odoprel.

V zmysle § 3 zákona o zodpovednosti za škodu ak nejde o prípady hodné osobitného zreteľa, možno nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím priznať len vtedy,   ak   účastník   využil   možnosť   podať   proti   nezákonnému   rozhodnutiu   odvolanie, rozklad, námietky, odpor alebo sťažnosť.

V zmysle § 4 ods. 1 zákona o zodpovednosti za škodu nárok na náhradu škody nemožno   uplatniť,   dokiaľ   právoplatné   rozhodnutie,   ktorým   bola   škoda   spôsobená,   pre nezákonnosť   nezrušil   príslušný   orgán.   Rozhodnutím   tohto   orgánu   je   súd   rozhodujúci o náhrade škody viazaný.

V zmysle § 4 ods. 2 zákona o zodpovednosti za škodu ako výnimku z ustanovenia odseku 1 možno uplatniť nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím vykonateľným   bez   ohľadu   na   jeho   právoplatnosť,   ak   toto   rozhodnutie   bolo   na   základe opravného prostriedku (§ 3) zrušené alebo zmenené.

Ústavný   súd   však   nemá   v   okolnostiach   posudzovanej   veci   dôvod   pochybovať o správnosti právneho záveru krajského súdu vychádzajúceho z jeho skutkového zistenia, že sťažovateľka a jej brat ako v tom čase nezaopatrené deti, resp. ich zákonný zástupca proti rozhodnutiu   správneho   orgánu   sp.   zn.   PPZ-61-2/PDJ-96   z   29.   apríla   1996   o priznaní úmrtného v zmysle § 89 ods. 2 výnosu č. 86 pre sťažovateľku a jej brata, každému z nich iba v sume 18 612 Sk, možnosť podania odvolania ako riadneho opravného prostriedku nevyužil, pričom toto právoplatné rozhodnutie pre jeho sťažovateľkou tvrdenú nezákonnosť dosiaľ nebolo zrušené ani zmenené, zákonné podmienky v zmysle ustanovení § 3 a § 4 zákona o zodpovednosti za škodu na priznanie nároku na náhradu škody sťažovateľke voči štátu nie sú splnené.

Tento   záver   v   žiadnom   prípade   nemožno   považovať   za   arbitrárny   či   zjavne neodôvodnený. Z namietaného rozsudku krajského súdu totiž nevyplýva jednostrannosť, ktorá   by   zakladala   svojvôľu   alebo   takú   aplikáciu   príslušných   ustanovení   všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu.

Navyše, krajský súd vychádzajúc zo záväzného právneho názoru najvyššieho súdu do odôvodnenia   svojho   rozsudku   uviedol   postup,   akým   dospel   k   záveru,   že   listina vydaná správnym   orgánom   označená   ako „Sťažnosť   proti   rozhodnutiu   –   odpoveď“ pod sp. zn. PPZ-61-10/NPJ-96 z 30. decembra 1996 je rozhodnutím o nepriznaní úmrtného po zomretom policajtovi v zmysle § 89 ods. 3 a 4 výnosu č. 86 sťažovateľke a jej bratovi ako jeho   pozostalým   nezaopatreným   deťom,   proti   ktorému,   aj   keď   neobsahovalo   poučenie o možnosti podania riadneho opravného prostriedku – odvolania v lehote 15 dní, odvolanie nebolo podané ani v náhradnej zákonnej lehote troch mesiacov.

Krajský súd sa v odôvodnení napadnutého rozsudku síce vysporiadal aj vo vzťahu k právoplatnému rozhodnutiu správneho orgánu, ktorým bolo priznané úmrtné v zmysle ustanovenia § 90 v spojení s ustanovením § 89 ods. 3 výnosu č.   86 matke zomretého policajta,   avšak   podľa   názoru   ústavného   súdu   pre   rozhodnutie   krajského   súdu   vo   veci sťažovateľkou uplatneného nároku z titulu úmrtného je rozhodujúce iba to, čo sťažovateľke nebolo, hoci malo byť priznané, nie však už to, čo bolo z titulu úmrtného priznané matke zomretého policajta, i keď, prípadne jej priznané byť nemalo.

Keďže   namietané   rozhodnutie   krajského   súdu   ani   vo   vzťahu   k   tejto   námietke sťažovateľky   nevykazuje   znaky   svojvôle   a   je   dostatočne   odôvodnené   na   základe   jeho vlastných   myšlienkových   postupov   a   hodnotení,   ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľky   aj v tejto časti už pri jej predbežnom prerokovaní odmietol pre jej zjavnú neopodstatnenosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

1.C Sťažovateľka v sťažnosti zároveň tvrdí, že rozsudok krajského súdu vychádza z nesprávneho výkladu a aplikácie ustanovení § 89 ods. 3 a 4 výnosu č. 86, dôsledkom čoho je právny názor krajského súdu o tom, že nárok na úmrtné podľa označených ustanovení výnosu č. 86 vzniká len pozostalým nezaopatreným obojstranne osirelým deťom, nie však nezaopatreným deťom jednostranne osirelým, dôsledkom čoho sťažovateľku a jej brata ako jednostranne osirelé deti zomretého policajta diskriminuje.

V tejto súvislosti ústavný súd pripomína, že do obsahu základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, ako aj práva na spravodlivý proces zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru nepatrí právo účastníka konania (dotknutej   osoby)   dožadovať   sa   toho,   aby   všeobecné   súdy   preberali   alebo   sa   riadili výkladom   všeobecne   záväzných   právnych   predpisov,   ktorý   účastník   konania   predkladá (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03).

Rozhodne   postup   krajského   súdu   pri   odôvodňovaní   právneho   názoru   vo   veci sťažovateľky spôsobom, že v zmysle ustanovenia § 89 ods. 4 v spojení s ods. 3 výnosu č. 86 patrí   nárok   na   úmrtné   po   zomretom   policajtovi   iba,   ak   sú   pozostalé   nezaopatrené   deti obojstranne   osirelé   (bez   ohľadu   na   to,   či   tieto   pochádzajú   z   manželstva   alebo mimomanželského   vzťahu,   prípadne   boli   ich   rodičia   ku   dňu   smrti   policajta   rozvedení), pretože sociálna situácia obojstranne osirelých detí je podstatne horšia ako jednostranne osirelých detí, nemožno považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny.

V danom prípade práve naopak, „prebíjanie nároku“ sťažovateľky na úmrtné, vrátane „nároku“ na úmrtné jej brata ako nezaopatrených jednostranne osirelých detí zomretého policajta v zmysle § 89 ods. 4 výnosu č. 86 cez nárok na úmrtné, ktorý by bol v zmysle ustanovenia § 89 ods. 3 výnosu č. 86 vznikol ich matke ako pozostalej manželke, ak by ich rodičia neboli rozvedení, prostredníctvom ustanovení § 85 zákona o rodine v znení účinnom v   rozhodujúcom   období   upravujúcich   vyživovaciu   povinnosť   rodičov   k   ich   deťom,   sa zjavne prieči účelu a významu ustanovení § 89 ods. 3 a 4 výnosu č. 86.

V tejto súvislosti ústavný súd dodáva, že aj keď na jednej strane je pravdou, že uspokojenie nároku na úmrtné pozostalej manželky, ktorá je zároveň aj matkou pozostalých nezaopatrených   detí   zomretého   policajta   (nemusí   tomu   tak   vždy   byť,   pozn.),   môže ovplyvniť jej možnosti a schopnosti pri plnení si svojej vyživovacej povinnosti v prospech týchto detí, avšak na strane druhej možnosti a schopnosti matky vo vzťahu k nároku na úmrtné sú objektívne ohraničené ustanovením § 89 ods. 3 výnosu č. 86, ktorý nárok na úmrtné priznáva len pozostalej manželke, a nie bývalej manželke.

Napokon, výklad ustanovenia § 89 ods. 4 v spojení s ods. 3 výnosu č. 86 nijako nemožno viazať na ustanovenia zákona o rodine, pretože kým účel a význam ustanovení výnosu č. 86 spočíva okrem iného v úprave práv a povinností vyplývajúcich zo služobného pomeru   policajta,   ako   aj   otázok   jeho   hmotného   zabezpečenia   vrátane   hmotného zabezpečenia   pozostalých   pre   prípad jeho smrti,   ustanovenia   zákona o   rodine   upravujú rodinnoprávne vzťahy, a teda ide o úpravu úplne iného okruhu spoločenských vzťahov. O   svojvôli   pri   výklade   a   aplikácii   všeobecne   záväzného   právneho   predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu predmetný právny výklad krajského súdu takéto nedostatky nevykazuje, a preto   ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľky   aj   v   tejto   časti   už   pri   jeho   predbežnom prerokovaní odmietol pre zjavnú neopodstatnenosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

2. K námietke porušenia základných práv zaručených v čl. 41 ods. 1 a 3 ústavy a práva zaručeného v čl. 3 ods. 2 dohovoru o právach dieťaťa v spojení s porušením ustanovenia čl. 12 ods. 2 ústavy rozsudkom krajského súdu sp. zn. 3 Co 238/2010 z 22. februára 2011

V zmysle ustanovenia čl. 41 ods. 1 ústavy manželstvo, rodičovstvo a rodina sú pod ochranou zákona. Zaručuje sa osobitná ochrana detí a mladistvých.

V zmysle ustanovenia čl. 41 ods. 3 ústavy deti narodené v manželstve i mimo neho majú rovnaké práva.

V zmysle čl. 3 ods. 2 dohovoru o právach dieťaťa štáty, ktoré sú zmluvnou stranou dohovoru, sa zaväzujú zabezpečiť dieťaťu takú ochranu a starostlivosť, aká je nevyhnutná pre jeho blaho...

V   zmysle   čl.   12   ods.   2   ústavy   základné   práva   a   slobody   sa   zaručujú   na   území Slovenskej republiky všetkým bez ohľadu... na sociálny pôvod, príslušnosť k národnosti alebo   etnickej   skupine,   majetok,   rod   alebo   iné   postavenie.   Nikoho   nemožno   z   týchto dôvodov poškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať.

Keďže   z obsahu   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľka   porušenie   základných   práv zaručených v čl. 41 ods. 1 a 3 ústavy a práva zaručeného v čl. 3 ods. 2 dohovoru o právach dieťaťa v spojení s čl. 12 ods. 2 ústavy odvíja z porušenia práv zaručených v čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru, porušenie ktorých ústavný súd nezistil, preto ústavný súd   sťažnosť   aj   v tejto   časti   odmietol   ako   zjavne neopodstatnenú   (§   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde).

Keďže   sťažnosť   bola   odmietnutá   ako   celok   a   rozhodnutie   o   uložení   zákazu krajskému   súdu   pokračovať   v   porušovaní   sťažovateľkou   označených   práv   zaručených ústavou, dohovorom a dohovorom o právach dieťaťa v spojení s ustanovením čl. 12 ods. 2 ústavy, o zrušení sťažnosťou   napadnutého rozsudku   krajského súdu   vrátane rozhodnutia o priznaní   trov   konania   je   viazané   na   vyslovenie   porušenia   práva   alebo   slobody sťažovateľky   (čl.   127   ods.   2   prvá   veta   ústavy),   ústavný   súd   o   tejto   časti   sťažnosti   už nerozhodoval.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. augusta 2011