znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 362/2010-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 14. septembra 2010 predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti M., s. r. o., B., zastúpenej Advokátskou kanceláriou   U.,   B.,   ktorou   namieta   porušenie   svojho   základného   práva   na   súdnu   a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, základného   práva   na   vlastníctvo   podľa   čl.   20   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   práva   na majetok   podľa   čl.   1   Dodatkového   protokolu   k   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu Žiar nad Hronom č. k. 9 C 112/09-111 z 24. septembra 2009 a rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 15 Co 378/2009-145 z 10. marca 2010, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť spoločnosti M., s. r. o.,   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. mája 2010 doručená sťažnosť M., s. r. o., B. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietala porušenie svojho   základného   práva   na   súdnu   a inú   právnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“), základného   práva   na   vlastníctvo   podľa   čl.   20   ústavy   a   práva   na   majetok   podľa   čl.   1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len   „dodatkový   protokol“)   rozsudkom   Okresného   súdu   Žiar   nad   Hronom   (ďalej   len „okresný súd“) č. k. 9 C 112/09-111 z 24. septembra 2009 a rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) č. k. 15 Co 378/2009-145 z 10. marca 2010 a žiadala vydať tento nález:

„Ústavný súd Slovenskej republiky určuje, že rozhodnutím Okresného súdu Žiar nad Hronom Rozsudkom č. k.: 9 C/112/2009-145 (správne má byť č. k. 9 C 112/09-111, pozn.) a rozhodnutím Krajského súdu v Banskej Bystrici Rozsudkom č. k. 15 Co/378/2009-145 boli porušené základné ľudské práva sťažovateľa podľa čl. 20, 46 ods. 1 Ústavy SR a zároveň podľa článku 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a podľa čl. 1 Dodatkového protokolu č. 1 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   Rozsudok   Okresného   súdu   Žiar   nad   Hronom   č.   k.: 9 C/112/2009-145 (správne má byť č. k. 9 C 112/09-111, pozn.) a Rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici Rozsudkom č. k. 15 Co/378/2009-145 zrušuje a vec vracia Okresnému súdu Žiar nad Hronom na nové konanie.“

Ako   vyplynulo   zo   sťažnosti   doručenej   ústavnému   súdu   a   spisu   okresného   súdu sp. zn.   9   C   112/2009,   ktorý   si   ústavný   súd   pripojil   pre   rozhodovanie   o   sťažnosti sťažovateľa,   sťažovateľ   bol   ako   žalobca   účastníkom   konania   vedeného   pred   okresným súdom pod sp. zn. 9 C 112/2009, v ktorom sa domáhal proti A. B. a PhDr. A. S. (ďalej len „žalované“) náhrady škody vo výške 33 193,92 €, ktorá mu mala byť spôsobená tým, že žalované   porušili   svoju   právnu   povinnosť   previesť   sťažovateľovi   do   vlastníctva nehnuteľnosť na základe platne uzatvorených kúpnych zmlúv.

Žalovaná A. B. uzatvorila ako predávajúca so sťažovateľom ako kupujúcim 26. apríla 2006 kúpnu zmluvu, ktorej predmetom bol prevod vlastníckeho práva k nehnuteľnosti – pozemku EKN parc. č. 204/1 o výmere 13 275 m2, orná pôda, zapísanej na LV č. 2676 pre k. ú. Ž.. Žalovaná PhDr. A. S. uzatvorila ako predávajúca so sťažovateľom ako kupujúcim

24. apríla 2006 kúpnu zmluvu, ktorej predmetom bol prevod spoluvlastníckeho podielu vo veľkosti ½ k nehnuteľnosti – pozemku EKN parc. č. 203/1 o výmere 5 630 m2, orná pôda, a EKN parc. č. 203/2 o výmere 5 623 m2, orná pôda, zapísané na LV č. 2692 pre k. ú. Ž. Predávajúce a sťažovateľ doručili 26. apríla 2009 Katastrálnemu úradu v B, Správa katastra v Ž. (ďalej len „správa katastra“), návrh na povolenie vkladu vlastníckeho práva podľa týchto zmlúv. Žalované od uzatvorených kúpnych zmlúv odstúpili 24. apríla 2006, resp. 26. apríla 2006.

Sťažovateľ   sa   domáhal   určenia   neplatnosti   odstúpení   od   kúpnych   zmlúv   proti žalovaným v konaní pred okresným súdom vedenom pod sp. zn. 13 C 38/2007, v ktorom bolo rozhodnuté 29. septembra 2007 tak, že súdnym zmierom bolo určené, že odstúpenia od zmlúv sú neplatné a kúpne zmluvy medzi sťažovateľom a predávajúcimi trvajú.

Po   právoplatnosti   tohto   rozhodnutia   okresného   súdu   sťažovateľ   zistil,   že   správa katastra medzičasom zápis nehnuteľností na LV č. 2676 a LV č. 2692, k. ú. Ž. zosúladila s právnym   stavom   tak,   že   zmenila   (znížila)   v   listoch   vlastníctva   zapísanú   výmeru prevádzaných   nehnuteľností,   v   dôsledku   prevodu   časti   nehnuteľností   žalovanými   ešte v roku 2002 v prospech S. Sťažovateľ preto doručil žalovaným dodatky k uzatvoreným kúpnym zmluvám (6. februára 2009), ktoré však žalované nepodpísali. Vkladové konania sp. zn. V 150/2007 a V 151/2007 vedené správou katastra boli rozhodnutiami zo 7. apríla 2009 zastavené.

V   konaniach   vedených   pred   okresným   súdom   pod   sp.   zn.   13   C 53/08   a   sp.   zn. 4 C 55/08 sa sťažovateľ domáhal uloženia povinnosti žalovaným previesť na sťažovateľa vlastnícke   právo   k   nehnuteľnostiam.   V   obidvoch   konaniach   boli   žaloby   sťažovateľa právoplatne zamietnuté (20. februára 2009 a 17. decembra 2008) s poukazom na to, že zo žiadneho platného právneho predpisu ani žiadnej platnej zmluvy nevyplýva pre žalované povinnosť previesť na sťažovateľa vlastnícke právo k nehnuteľnostiam.

Sťažovateľom uplatnená náhrada škody proti žalovaným v konaní pred okresným súdom zodpovedala zmluvnej pokute, ktorú sťažovateľ zaplatil (29. decembra 2008) na základe zmluvy o budúcej zmluve uzatvorenej 26. apríla 2006 medzi sťažovateľom ako budúcim predávajúcim a spoločnosťou E., a. s., ako budúcim kupujúcim. Touto zmluvou o budúcej   zmluve   sa   sťažovateľ   zaviazal   rovnaké   nehnuteľnosti   previesť   do   vlastníctva budúceho kupujúceho na základe jeho výzvy na uzatvorenie budúcej zmluvy, ktorú bol sťažovateľovi   oprávnený   doručiť   budúci   kupujúci   v   období   od   29.   mája   2006   do 31. decembra 2006. Keďže sťažovateľ nenadobudol vlastnícke právo k nehnuteľnostiam od žalovaných, nesplnil ani svoju povinnosť uzatvoriť budúcu kúpnu zmluvu so spoločnosťou E., a. s.

Podľa tvrdenia sťažovateľa sa tak stalo v dôsledku zavineného konania žalovaných. Konanie žalovaných považoval sťažovateľ za priamo úmyselné. Vychádzal z toho, že ak okresný súd v konaní sp. zn. 13 C 38/2007 rozhodol súdnym zmierom a určil, že odstúpenia od zmlúv sú neplatné a kúpne zmluvy medzi sťažovateľom a predávajúcimi trvajú, týmto jeho rozhodnutím bola potvrdená platnosť kúpnych zmlúv a o tejto otázke vznikla prekážka veci   rozsúdenej.   Príčinnú   súvislosť   sťažovateľ   kvalifikoval   tak,   že   žalované   úmyselne nepreviedli vlastnícke právo k nehnuteľnostiam na sťažovateľa napriek platne uzatvoreným kúpnym zmluvám. Svoju žalobu sťažovateľ odôvodnil poukazom na ustanovenie § 420 ods. 1   Občianskeho   zákonníka,   podľa   ktorého   každý   zodpovedá   za   škodu   spôsobenú porušením právnej povinnosti.

Okresný   súd   žalobu   sťažovateľa   vo   veci   sp.   zn.   9   C   112/2009   rozsudkom   č.   k. 9 C 112/09-111   z   24.   septembra   2009   zamietol   a   zaviazal   ho   na   náhradu   trov   konania žalovaným. V odôvodnení svojho rozhodnutia okresný súd uviedol:

„Esenciálnymi predpokladmi takejto zodpovednosti (za škodu podľa § 420 ods. 1 Občianskeho   zákonníka,   pozn.) je   existencia   protiprávneho   úkonu,   spôsobenie   škody a príčinná   súvislosť   medzi   protiprávnym   úkonom   a   škodou.   V   niektorých   prípadoch   sa vyžaduje i zavinenie. Zodpovednosť a to občiansko-právna za vznik škody môže vzniknúť jednak   z   porušenia   zákonom   uložených   povinností,   avšak   môže   dôjsť   k   vzniku   takejto zodpovednosti   i   titulom   porušenia   zmluvných,   resp.   záväzkových   povinností.   V   oboch prípadoch predpokladom vzniku takejto zodpovednosti je porušenie určitej povinnosti, či už vyplývajúcej priamo zo zákona alebo záväzkovo-právneho vzťahu.

V   prejednávanej   veci   navrhovateľ   tvrdil,   že   protiprávnosť   konania   zo   strany odporkýň v rade 1, 2, v dôsledku ktorého došlo i k vzniku škody na strane navrhovateľa spočívala   v   porušení   zmluvnej   povinnosti   vyplývajúcej   pre   odporkyne   z   pôvodne uzatvorených kúpnych zmlúv medzi odporkyňami ako predávajúcimi,... s navrhovateľom ako   kupujúcim.   V   pôvodných   kúpnych   zmluvách,   ktoré   uzatvorili   odporkyne   ako predávajúce s navrhovateľom ako kupujúcim dohodli sa na prevode vlastníckych práv k pozemkovým   nehnuteľnostiam,...   ktoré   boli   individualizované   a   konkretizované   a   takto uzatvorené kúpne zmluvy do súčasnej doby trvajú, návrh na vklad vlastníckeho práva podali všetci   účastníci   konania,   t.j.   odporkyne   žiadnym   spôsobom   nezavinili   skutočnosť,   že následne   od   času   uzatvorenia   takýchto   kúpnych   zmlúv   do   vkladového   konania   došlo   k zmene výmer... v predchádzajúcich... rozhodnutiach Okresného súdu v Žiari nad Hronom v spojitosti s rozhodnutím Krajského súdu v Banskej Bystrici (konania 13 C 53/08, 13 C 189/08, 4 C 55/08, 14 Co 218/08) konštatovali, že pre odporkyne zo žiadneho platného právneho predpisu nevyplýva povinnosť previesť na navrhovateľa nehnuteľnosti v zmysle pôvodne uzatvorených zmlúv. Je nutné konštatovať, že na strane odporkýň neexistuje žiadna právna či už zákonom uložená alebo zmluvne dohodnutá povinnosť uzatvoriť dodatky k pôvodným kúpnym zmluvám.

Na   základe   takto   vykonaného   dokazovania   súd   potom   rozhodol   tak,   že   návrh navrhovateľa v celom rozsahu ako nedôvodný, pokiaľ sa domáhal náhrady škody, zamietol, pretože navrhovateľ nepreukázal prioritnú podmienku vzniku zodpovednosti a to existenciu protiprávneho   konania   na   strane   odporkýň,   ktoré   konanie   má   pôvod   či   už   v   porušení zákonnej, resp. zmluvnej povinnosti.“

Sťažovateľ podal proti tomuto rozsudku odvolanie 19. novembra 2009 z dôvodu nesprávnych   skutkových   zistení   a   nesprávneho   právneho   posúdenia   veci   [§   205   ods.   2 písm. d) a f) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“)] a navrhol odvolaciemu súdu, aby napadnuté rozhodnutie zmenil a žalobe vyhovel. Poukázal na to, že kúpne zmluvy so žalovanými   pripravoval   sťažovateľ   na   základe   výpisu   z   aktuálneho   listu   vlastníctva k prevádzaným   nehnuteľnostiam,   a   vychádzal   teda   z   údajov   katastra.   Povinnosťou žalovaných bolo zaviazať sa len na také plnenie, ktoré vedia splniť. O tom, že výmery prevádzaných nehnuteľností boli už v tom čase znížené, žalované museli vedieť, pretože samy   previedli   už prv   ich   časti   tretiemu   subjektu.   Postupovali   teda   v   rozpore   s §   415 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého každý je povinný počínať si tak, aby nedochádzalo ku škodám na zdraví, majetku, na prírode a životnom prostredí. Žalované sa zaviazali ako predávajúce na prevod vlastníctva k predmetu, ktorého vlastníkmi v celom rozsahu neboli a konali v rozpore s dobrými mravmi, ako aj v rozpore s uzatvoreným právnym úkonom.Krajský súd o odvolaní sťažovateľa rozhodol rozsudkom č. k. 15 Co 378/2009-145 z 10. marca 2010 tak, že rozsudok okresného súdu vo výroku o zamietnutí žaloby ako vecne správny potvrdil, vo výroku o náhrade trov konania zmenil (výšku náhrady trov zvýšil) a priznal žalovaným náhradu trov odvolacieho konania.

Rozsudok okresného súdu č. k. 9 C 112/09-111 z 24. septembra 2009 v spojení s rozsudkom   krajského   súdu   č.   k.   15   Co   378/2009-145   z   10.   marca   2010   nadobudol právoplatnosť 22. marca 2010.

Porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy v sťažnosti   doručenej   ústavnému   súdu   rozsudkami   okresného   súdu   a   krajského   súdu sťažovateľ odôvodnil tým, že všeobecné súdy mu nepriznali jeho zákonné právo na náhradu škody, hoci reálne uplatnenie tohto základného práva predpokladá, že účastníkovi súdneho konania   musí   byť   súdna   ochrana   poskytnutá   v   zákonom   predpokladanej   kvalite. Rozhodnutia oboch súdov sú založené na ústavne nekonformnom výklade aplikovaných zákonných ustanovení, ktorým bol popretý ideál spravodlivosti a rozumný výklad hmotného práva.   Súdy   rozhodovali   na   základe   reštriktívneho   výkladu   aplikovaných   zákonných ustanovení,   nerešpektovali   podstatu   a   zmysel   inštitútu   náhrady   škody,   a   takto   zásadne popreli   účel   a význam   nápravy   škody   spôsobenej   sťažovateľovi   žalovanými.   K   veci pristupovali   príliš   jednostranne,   čím   ochranu   práva   sťažovateľa   urobili   iluzórnou a nerealizovateľnou.

Rozhodnutia všeobecných súdov sú arbitrárne a v rozpore s princípom právnej istoty ako súčasti právneho štátu. Ich právne závery sú v nesúlade s vykonanými skutkovými zisteniami   a   nevyplývajú   z   nich.   Z   odôvodnení   oboch   rozhodnutí   všeobecných   súdov nemožno zistiť, ako sa vysporiadali so skutočnosťou, že nie je predsa možné na ťarchu sťažovateľa posudzovať stav, že sa niekto zaviaže na plnenie a takéto plnenie nesplní riadne a včas. Súdy vôbec neprihliadli na skutočnosť, že konanie žalovaných, ktoré porušili svoje zmluvné   povinnosti,   a   navyše   aj   generálnu   prevenčnú   klauzulu   (§   415   Občianskeho zákonníka), možno považovať za úmyselné.

Porušenie práva   na spravodlivé súdne konanie podľa   čl.   6   dohovoru   rozsudkami okresného súdu a krajského súdu sťažovateľ odôvodnil tým, že napadnutými rozhodnutiami bola porušená spravodlivá rovnováha, ktorá musí byť zachovaná medzi náhradou škody a úmyselným konaním žalovaných. S ohľadom na okolnosti daného prípadu povinnosť, aby sťažovateľ   zisťoval,   či   žalované   sa   úmyselne   nesnažia   spôsobiť   mu   škodu   podpísaním kúpnych zmlúv na časti pozemkov, ktoré ani nevlastnia, kladie na sťažovateľa neprimerané bremeno   v   rozpore   s   dohovorom.   Nárok   sťažovateľa   okresný   súd   ani   krajský   súd neanalyzovali vo svetle spôsobenej škody úmyselným konaním.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti namietal aj porušenie čl. 20 ústavy a čl. 1 ods. 1 dodatkového   protokolu   oboma   rozsudkami   všeobecných   súdov   s   odôvodnením,   že   obe rozhodnutia všeobecných súdov   mu spôsobili stratu nároku   na náhradu   škody   namiesto nadobudnutia vlastníckeho práva k nehnuteľnosti.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti sťažovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa   porušenia   základných   práv   a   slobôd   vtedy,   ak   o   ochrane   týchto   práv   a   slobôd nerozhoduje iný súd. Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   zistí,   že   ochrany   toho   základného   práva   alebo slobody, porušenie ktorých sťažovateľ namieta, sa sťažovateľ môže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí takúto sťažnosť   odmietnuť   z   dôvodu   nedostatku   svojej   právomoci   na   jej   prerokovanie (napr. I. ÚS 103/02).

Ako   vyplýva   z   obsahu   i   petitu   sťažnosti,   sťažovateľ   sa   sťažnosťou   domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, základného práva   na vlastníctvo   podľa   čl.   20   ústavy   a   práva   na   majetok   podľa   čl.   1 dodatkového protokolu tak rozsudkom okresného súdu č. k. 9 C 112/09-111 z 24. septembra 2009, ako aj rozsudkom krajského súdu č. k. 15 Co 378/2009-145 z 10. marca 2010.

Ústavný súd sa najprv zaoberal tou časťou sťažnosti, ktorá smerovala proti rozsudku okresného   súdu   č.   k.   9   C   112/09-111   z   24.   septembra   2009.   V   súlade   s   princípom subsidiarity svojej právomoci skúmal, či sú splnené podmienky konania pred ním o tejto časti   sťažnosti   sťažovateľa,   a   dospel   k   záveru,   že   vzhľadom   na   princíp   subsidiarity vyplývajúci   z   čl.   127   ústavy   je   vylúčená   právomoc   ústavného   súdu   meritórne   konať a rozhodovať   o   sťažovateľom   uplatnených   námietkach   porušenia   jeho   základných   práv týmto rozhodnutím okresného súdu, pretože preskúmavanie jeho postupu zveruje Občiansky súdny   poriadok   v   tomto   prípade   odvolaciemu   súdu.   Odvolací   súd   vo   veci   o   podanom odvolaní sťažovateľa rozhodol rozsudkom č. k. 15 Co 378/2009-145 z 10. marca 2010. Krajský súd ako súd odvolací bol súdom, ktorému patrí právomoc posúdiť, či odvolanie sťažovateľa bolo dôvodné, a rozhodnúť o ňom.

Odlišná je situácia pri tej časti sťažnosti, ktorá sa týka rozsudku krajského súdu č. k. 15 Co 378/2009-145 z 10. marca 2010 – v tejto časti sťažnosti je právomoc ústavného súdu daná.   Vo   vzťahu   k   rozsudku   krajského   súdu   namietal   sťažovateľ   porušenie   svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, základného práva na vlastníctvo podľa čl. 20 ústavy a práva na majetok podľa čl. 1 dodatkového protokolu.

Ústavný súd sa najprv zaoberal tvrdeniami sťažovateľa, podľa ktorých rozsudkom krajského súdu č. k. 15 Co 378/2009-145 z 10. marca 2010 bolo porušené základné právo sťažovateľa   na   súdnu   a   inú   právnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   a   právo   na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podstatou sťažnosti na porušenie označených práv sťažovateľa rozsudkom krajského súdu č. k. 15 Co 378/2009-145 z 10. marca 2010 je tvrdenie sťažovateľa, podľa ktorého mu súdna   ochrana   nebola   krajským   súdom   poskytnutá   v   zákonom   predpokladanej   kvalite v dôsledku   toho,   že   rozsudok   krajského   súdu   je   založený   na   ústavne   nekonformnom reštriktívnom   výklade   aplikovaných   zákonných   ustanovení,   ktorým   bol   popretý   ideál spravodlivosti, rozumný výklad hmotného práva, a tým aj zmysel a účel inštitútu náhrady škody.   Ani   odôvodnenie   rozsudku   krajského   súdu   nezodpovedá   zákonnej   požiadavke, pretože z neho nemožno zistiť, ako sa krajský súd vysporiadal so skutočnosťou, že nie je možné na ťarchu sťažovateľa posudzovať stav, keď sa žalované zaviazali na plnenie, ktoré nesplnili,   a   ani   neprihliadol   na   skutočnosť,   že   konanie   žalovaných   bolo   porušením   ich zmluvných povinnosti a § 415 Občianskeho zákonníka.

Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom nie je chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými   zásahmi   do   jeho   práv,   ktoré   sú   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné   (I.   ÚS   17/01).   Z   rozdelenia   súdnej   moci   v   ústave   medzi   ústavný   súd a všeobecné   súdy   totiž   vyplýva,   že   ústavný   súd   nie   je   opravnou   inštanciou   vo   veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. I. ÚS 19/02).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav veci a aké skutkové zistenia a právne závery zo   skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na kontrolu zlučiteľnosti takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o   ľudských   právach   a základných   slobodách   (I.   ÚS   13/00,   mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

Ústavný   súd   v   súlade   so   svojou   ustálenou   judikatúrou   konštatuje,   že   obsahom základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru sú obdobné záruky, že vec bude spravodlivo prerokovaná nezávislým a nestranným súdom postupom ustanoveným zákonom. Z uvedeného dôvodu v týchto právach nemožno vidieť podstatnú odlišnosť (II. ÚS 27/07).

Krajský súd v odôvodnení rozsudku č. k. 15 Co 378/2009-145 z 10. marca 2010 uviedol:

„Krajský súd, ako súd odvolací, prejednal odvolanie účastníkov v rozsahu danom ustanovením § 212 ods.1, 2 O.s.p. a bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods.1, 2 O.s.p. potvrdil rozhodnutie okresného súdu vo veci samej ako vecne správne podľa § 219 ods. 1, 2 O.s.p...

Preskúmaním veci odvolací súd zistil, že rozhodnutie okresného súdu je vo výroku správne. Odvolací súd sa stotožňuje aj s právnymi závermi súdu prvého stupňa v celom rozsahu, keď tento dospel k záveru, že neboli splnené základné predpoklady pre priznanie nároku, nakoľko nebolo preukázané, že by odporkyne sa dopustili protiprávneho úkonu. Z   odvolania   navrhovateľa   nevyplýva,   že   by   tento   namietal   nedostatočne   zistený skutkový stav, poukazuje na doteraz zistené skutkové okolnosti veci a právne argumentuje poukazujúc   na   okolnosti   uzatvárania   zmlúv   ako   aj   nato,   že   svoj   nárok   odôvodňuje s odkazom na § 415 O.z. Odvolací súd v zhodne so súdom prvého stupňa uvádza, že na strane odporkýň nebola zistená žiadna taká skutočnosť, z ktorej by bolo možné usudzovať nato, že bol naplnený jeden z predpokladov vzniku škody, a to existencia protiprávneho úkonu. Okresný súd správne poukázal na ďalšie konania, ktoré prebehli v danej veci pred okresným súdom, zvlášť aj na rozhodnutie Krajského súdu Banská Bystrica 14 Co/218/08. Odvolací   súd   zvlášť   poukazuje   na   rozhodnutie   odvolacieho   súdu   13   Co/189/08,   kedy odvolací súd konal vo veci Okresného súdu v Žiari nad Hronom sp. zn. 13 C/53/2008, v ktorom   odvolací   súd   podrobne   argumentoval   a   právne   zdôvodnil   všetky   okolnosti uzatvorenia   daných   zmlúv.   V každom   prípade   je   konštatované,   že   nemožno   odporkyne prinútiť na uzatvorenie dodatku ku kúpnym zmluvám. V žiadnom z týchto konaní nebolo preukázané tvrdenie navrhovateľa, že by sa dopustili porušenia svojich povinností, naviac, že by v príčinnej súvislosti s týmto konaním vznikla navrhovateľovi škoda. Po uzatvorení kúpnych zmlúv v roku 2002 odporkyňami so S., kde bol vyhotovený aj riadny geometrický plán, odporkyniam boli doručené len zmluvy s vyznačeným rozhodnutím o povolení vkladu vlastníckeho   práva.   Vzhľadom   na   výmeru   spornej   nehnuteľnosti   nebol   dôvod,   aby odporkyne   nejakým   spôsobom   sa   zaujímali   o   to,   akým   spôsobom   je   zmena   v   katastri nehnuteľností vykonaná a ako je zapísaná výmera týchto nehnuteľností. Na základe zmluvy nemali ani vedomosť, aká výmera zostávajúceho pozemku im zostala. Nemožno im pričítať za vinu to, že pri uzatváraní zmluvy s navrhovateľom tento sám, keď pripravoval zmluvu, uviedol   nesprávnu   výmeru   prevádzaných   nehnuteľností,   a   to   bez   ohľadu   nato,   že navrhovateľ   vychádzal   z   údajov   katastra.   Navrhovateľky   nemali   žiadnu   povinnosť   pri uzatváraní danej zmluvy a ani nemohli vedieť, že výmera uvedená navrhovateľom v návrhu na uzatvorenie zmluvy nie je správna.

Odvolací súd sa stotožňuje s argumentáciou odporkýň, že predmetom zmluvy ako aj zmluvy o budúcej zmluve bolo nemožné plnenie a odvolací súd nad rámec rozhodnutia okresného súdu a jeho dôvodov poukazuje na § 37 ods.2 O.z., podľa ktorého právny úkon, ktorého predmetom je plnenie nemožné, je neplatný.

V   danom   prípade   ide   o   absolútnu   neplatnosť,   na   ktorú   súd   musí   prihliadnuť   aj z úradnej povinnosti. Nič na tom nemení ani skutočnosť, že súd schválil zmier účastníkov v konaní   13   C/38/2007-192,   aj   keď   podľa   názoru   odvolacieho   súdu   súd   takýto   zmier schváliť   nemal   vzhľadom   na   obsah   takéhoto   zmieru,   ktorý   sa   týka   platnosti   právnych úkonov. V takomto prípade ide totiž o rozhodnutie, ktoré by malo byť založené na základe rozhodnutia súdu a nemôže byť závislé od vyhlásenia a od vôle účastníkov v prípade, ak ide o absolútnu neplatnosť právneho úkonu.

Odvolací súd zároveň poukazuje na uzavretú zmluvu o budúcej zmluve, ktorou sa navrhovateľ zaviazal, že prevedie vlastnícke právo do 31.12.2006, pričom sa sám vystavil riziku, že túto požiadavku nemusí splniť. Naviac, zaviazal sa k plneniu i napriek tomu, že v čase uzatvárania tejto zmluvy nebol ešte vlastníkom sporných nehnuteľností a nemal ani právo   s   nimi   nakladať,   keďže   nenastali   účinky   vkladu   do   katastra   nehnuteľností,   teda zmluva sa nestala účinnou. Avšak zato, že nenastali tieto účinky, nemožno viniť odporkyne, resp. oni svojim konaním nespôsobili prípadnú škodu, ktorá by mala vzniknúť na strane navrhovateľa, keďže absentuje príčinná súvislosť medzi ich konaním a takto vzniknutou škodou. Údajná škoda totiž nevznikla v dôsledku konania odporkýň, ale v dôsledku konania navrhovateľa pri uzatváraní zmluvy o budúcej zmluve, keď túto uzatvoril aj napriek tomu, že   nemal právo na dispozíciu s predmetom zmlúv – pozemkami, ktorých vlastníkom ešte nebol. Z   týchto   dôvodov   odvolací   súd   rozhodnutie   okresného   súdu   potvrdil   ako   vecne správne...“

Ústavný súd uznáva, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia,   ktoré   jasne   a   zrozumiteľne   dáva   odpovede   na   všetky   právne   a   skutkovo relevantné   otázky   súvisiace   s   predmetom   súdnej   ochrany,   t.   j.   s   uplatnením   nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Vyjadruje to aj znenie § 157 ods. 2 OSP, podľa ktorého „v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ domáhal a z akých dôvodov, ako sa   vo   veci   vyjadril   odporca,   prípadne   iný   účastník   konania,   stručne,   jasne   a   výstižne vysvetlí,   ktoré   skutočnosti   považoval   za   preukázané   a   ktoré   nie,   z   ktorých   dôkazov vychádzal   a   akými   úvahami   sa   pri   hodnotení   dôkazov   riadil,   prečo   nevykonal   ďalšie navrhnuté dôkazy a ako právne vec posúdil“. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03).

Podľa   §   219   ods.   2   OSP   ak   sa   odvolací   súd   v   celom   rozsahu   stotožňuje s odôvodnením   napadnutého   rozhodnutia,   môže   sa   v   odôvodnení   obmedziť   len   na skonštatovanie   správnosti   dôvodov   napadnutého   rozhodnutia,   prípadne   doplniť   na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Vychádzajúc z týchto ústavne významných úvah zaoberal sa ústavný súd posúdením obsahu napadnutého rozhodnutia z uvedených hľadísk a dospel k záveru, že krajský súd na argumentáciu sťažovateľa reagoval primeraným spôsobom, vysporiadal sa s okolnosťami, ktoré   majú pre vec podstatný   význam a ktoré   dostatočne   objasňujú skutkový   a právny základ rozhodnutia, a do odôvodnenia svojho rozhodnutia uviedol postup, akým dospel k svojmu rozhodnutiu. Z odôvodnenia rozsudku krajského súdu je zrejmé, že dôvodom, pre ktorý   nebolo   možné   vyhovieť   žalobe   sťažovateľa,   bolo   to,   že   sťažovateľ   v   konaní nepreukázal   porušenie   právnej   povinnosti   žalovanými.   Pokiaľ   ide   o   argumentáciu sťažovateľa ustanovením § 415 Občianskeho zákonníka (podľa ktorého je každý povinný počínať si tak, aby nedochádzalo ku škodám na zdraví, na majetku, na prírode a životnom prostredí) v odvolaní, odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia vysvetlil, z akých dôvodov dospel k záveru, že ani tento argument sťažovateľa neobstojí a žalované neporušili ani túto všeobecnú povinnosť. Krajský súd tento svoj názor odôvodnil jednak tým, že kúpne zmluvy, ktoré mali byť uzatvorené medzi sťažovateľom ako kupujúcim a žalovanými ako predávajúcimi,   pripravil   samotný   sťažovateľ   a   sťažovateľ   do   nich   uviedol   výmeru pozemkov   a   jednak   tým,   že   žalovaným   boli   po   predchádzajúcom   prevode   časti nehnuteľností S. v roku 2002 doručené len zmluvy s vyznačeným rozhodnutím o povolení vkladu   vlastníckeho   práva   (na   základe   ktorých   nemali   ani   vedomosť,   aká   výmera zostávajúceho pozemku im ostala), v dôsledku čoho im nemožno pričítať za vinu to, že v zmluve   pripravenej   a   predloženej   im   sťažovateľom   bola   uvedená   nesprávna   výmera nehnuteľnosti.

Keďže sťažovateľ tvrdil, že rozhodnutie krajského súdu je založené na svojvoľnej aplikácii   práva,   zaoberal   sa   ústavný   súd   ďalej   tým,   či   výklad   podmienok   vzniku zodpovednosti   za   škodu,   najmä   pokiaľ   ide   o   otázku,   že   jednou   z   podmienok   vzniku zodpovednosti je existencia protiprávneho úkonu, nebol svojvoľnou aplikáciou práva.

Krajský súd sa stotožnil s formulovaním podmienok vzniku zodpovednosti za škodu okresným   súdom,   ktorý   v   odôvodnení   svojho   rozhodnutia   uviedol,   že „esenciálnymi predpokladmi   zodpovednosti   je   existencia   protiprávneho   úkonu,   spôsobenie   škody a príčinná súvislosť medzi protiprávnym úkonom a škodou“, pričom „zodpovednosť... za vznik škody môže vzniknúť jednak z porušenia zákonom uložených povinností, avšak môže dôjsť   k   vzniku   takejto   zodpovednosti   i   titulom   porušenia   zmluvných,   resp.   záväzkových povinností. V oboch prípadoch predpokladom vzniku takejto zodpovednosti je porušenie určitej povinnosti, či už vyplývajúcej priamo zo zákona alebo záväzkovoprávneho vzťahu“.

Ústavný súd považuje takto formulované princípy posudzovania podmienok vzniku zodpovednosti   za   škody   za   zodpovedajúce   právnej   úprave   i   záverom   právnej   teórie a stotožňuje   sa   s   nimi.   Ani   samotný   sťažovateľ   bližšie   svoj   názor   o   tom,   že   žalované porušili právnu povinnosť vyplývajúcu priamo zo zákona, resp. záväzkovoprávneho vzťahu, neodôvodnil. V priebehu konania (a aj v sťažnosti doručenej ústavnému súdu) tvrdil iba to, že   žalované   porušili   ustanovenie   §   415   Občianskeho   zákonníka   a   nesplnili   povinnosť previesť vlastnícke k nehnuteľnosti na sťažovateľa, na čo sa zaviazali v kúpnych zmluvách.

Spôsob, akým sa s týmito argumentmi vysporiadal krajský súd, považuje ústavný súd za ústavne konformnú aplikáciu práva (vo vzťahu k nemožnosti aplikovať na vec § 415 Občianskeho zákonníka, pozri už uvedené), stotožňuje sa aj s jednotlivými dôvodmi, ktoré krajský   súd   použil,   podľa   ktorých „predmetom   zmluvy (uzatvorenej   medzi   účastníkmi, pozn.) bolo nemožné plnenie“ s následkom podľa § 37 ods. 2 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého právny úkon, ktorého predmetom je plnenie nemožné, je neplatný, pričom ide o neplatnosť absolútnu, ku ktorej prihliada súd z úradnej povinnosti. Žalované nemohli preto porušiť zmluvnú povinnosť vyplývajúcu pre ne z pôvodne uzatvorených kúpnych zmlúv medzi odporkyňami ako predávajúcimi so sťažovateľom ako kupujúcim, a preto na strane   žalovaných   neexistuje   žiadna   právna   či   už   zákonom   uložená   alebo   zmluvne dohodnutá   povinnosť   uzatvoriť   dodatky   k   pôvodným   kúpnym   zmluvám.   Právnym následkom vzniknutej situácie môže byť potom iba povinnosť na vrátenie (prípadne už poskytnutých) vzájomných plnení z neplatnej zmluvy, avšak nie náhrada škody.

Ústavný   súd   nepovažoval   preto   právny   názor   krajského   súdu,   na   ktorom   založil potvrdenie napadnutého rozsudku okresného súdu, za svojvoľný či arbitrárny. Aplikácia príslušných   ustanovení   Občianskeho   zákonníka   na   vec   sťažovateľa   krajským   súdom nepoprela ich účel a zmysel. Krajský súd podľa názoru ústavného súdu postupoval v súlade i   so   zásadou   ústavne   konformného   výkladu,   pretože   nepoužil   taký   výklad   dotknutých ustanovení,   ktorý   by   poprel   realizáciu   ústavou   garantovaných   práv   fyzických   alebo právnických   osôb.   Ústavný   súd   preto   na   rozdiel   od   sťažovateľa   zastáva   názor,   podľa ktorého výkon súdnej moci krajským súdom vo veci sťažovateľa smeroval k uplatneniu ideálu   spravodlivosti,   rešpektoval   procesné   pravidlá   aj   požiadavku   rozumného   výkladu hmotného práva.

Z týchto dôvodov odmietol ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde sťažnosť sťažovateľa v časti namietajúcej porušenie jeho základného práva na súdnu a inú právnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   a práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru,   a   to z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti namietal aj porušenie čl. 20 ústavy a čl. 1 ods. 1 dodatkového   protokolu   oboma   rozsudkami   všeobecných   súdov   s   odôvodnením,   že   obe rozhodnutia všeobecných súdov   mu spôsobili stratu nároku   na náhradu   škody   namiesto nadobudnutia vlastníckeho práva k nehnuteľnosti.

Podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy   každý   má   právo   vlastniť   majetok.   Vlastnícke   právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje.

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva.

Sťažovateľ odôvodňuje porušenie svojho základného práva na vlastníctvo a práva na majetok   rozsudkom   krajského súdu   tým,   že   podľa   jeho názoru   mal legitímnu   nádej   na nadobudnutie práva na náhradu škody voči žalovaným, pretože splnil všetky podmienky na vznik takéhoto nároku a napriek tomu krajský súd rozsudok okresného súdu o zamietnutí jeho žaloby potvrdil.

Ústavný súd sa najprv zaoberal posúdením toho, či vo vzťahu k nehnuteľnosti platilo, že ide o „majetok“ sťažovateľa v zmysle čl. 1 dodatkového protokolu.

Za majetok v zmysle čl. 1 dodatkového protokolu podľa judikatúry Európskeho súdu pre   ľudské   práva   sa   považuje   nielen   existujúci   majetok   vo   vlastníctve   fyzickej   alebo právnickej osoby, teda veci alebo iné aktíva, ktorých vlastníkom je táto osoba, ale i majetok, nadobudnutie   vlastníctva   ku   ktorému   môže   fyzická   alebo   právnická   osoba   legitímne očakávať (ako to ostatne uvádza aj samotný sťažovateľ).

Ako je zrejmé z tvrdení sťažovateľa, podľa jeho názoru mu svedčila legitímna nádej na   nadobudnutie   majetku   (náhrady   škody),   pretože   splnil   všetky   zákonom   ustanovené podmienky. Tieto tvrdenia sťažovateľa by mohli byť správne, avšak iba v prípade, že ich sťažovateľ skutočne splnil. Ako však už bolo uvedené vo vzťahu k tvrdeniam sťažovateľa o porušení čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru, ústavný súd je toho názoru, že záver okresného súdu i krajského súdu o tom, že sťažovateľ nepreukázal splnenie podmienok vzniku zodpovednosti za škodu, je nielen ústavne konformný, ale aj správny.

V   situácii,   keď   sťažovateľ   nesplnil   zákonné   podmienky   na   vznik   jeho   nároku, nemožno uvažovať ani o legitímnej   nádeji na nadobudnutie náhrady   škody.   Sťažovateľ nemohol   v   čase   vydania rozhodnutia   krajského súdu   legitímne bez splnenia   zákonných podmienok očakávať, že náhradu škody získa, keď nesplnil podmienky na jej priznanie.

Z   uvedených   dôvodov   sťažovateľovi   nepatrila   podľa   názoru   ústavného   súdu   ani legitímna   nádej   na   nadobudnutie   náhrady   škody   proti   štátu,   a   preto   je   vylúčené,   aby rozhodnutím krajského súdu došlo k porušeniu jeho práva na majetok tak, ako je toto právo garantované v čl. 1 dodatkového protokolu (a rovnako aj v čl. 20 ústavy).

Z uvedeného je zrejmé, že napadnutým rozhodnutím krajského súdu nemohlo dôjsť k porušeniu označeného práva sťažovateľa pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným rozhodnutím krajského súdu a základným právom, ktorého porušenie sa namietalo, a z tohto dôvodu ústavný súd odmietol sťažnosť sťažovateľa aj tejto jej časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti rozhodol ústavný súd tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. septembra 2010