SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
II. ÚS 361/2015-7
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 11. júna 2015 v senátezloženom z predsedu Sergeja Kohuta, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu LajosaMészárosa (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnostiCD Consulting s. r. o., Politických vězňů 1272/21, Nové Město, Praha 1, Česká republika,zastúpenej advokátom doc. JUDr. Branislavom Fridrichom, PhD., Advokátska kanceláriaFridrich Paľko, s. r. o., Grösslingová 4, Bratislava, vo veci namietaného porušeniazákladného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právana spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práva základných slobôd postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici v konaní vedenom podsp. zn. 16 Co 334/2013 a jeho uznesením z 28. novembra 2013, postupom Krajského súduv Banskej Bystrici v konaní vedenom pod sp. zn. 43 CoZm 35/2014 a jeho uznesenímz 30. septembra 2014, postupom Krajského súdu v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn.5 Co 603/2014 a jeho uznesením z 13. októbra 2014 a postupom Krajského súdu v Prešovev konaní vedenom pod sp. zn. 15 Co 32/2014 a jeho uznesením z 23. apríla 2014 a takto
r o z h o d o l :
1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti CD Consulting s. r. o., vedené pod spisovýmiznačkami: Rvp 2385/2014, Rvp 16970/2014, Rvp 16971/2014 a Rvp 16972/2014 s p á j ana spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. Rvp 2385/2014.
2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti CD Consulting s. r. o., o d m i e t a ako zjavneneopodstatnené.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 13. marca2014 a 30. decembra 2014 doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti CD Consulting s. r. o.(ďalej len „sťažovateľka“), ktorými namieta porušenie svojho základného práva na súdnuochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a právana spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práva základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom a uznesením Krajského súduv Banskej Bystrici sp. zn. 16 Co 334/2013 z 28. novembra 2013, postupom a uznesenímKrajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 43 CoZm 35/2014 z 30. septembra 2014,postupom a uznesením Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 5 Co 603/2014 z 13. októbra2014 a postupom a uznesením Krajského súdu v Prešove (spolu ďalej len „krajské súdy“)sp. zn. 15 Co 32/2014 z 23. apríla 2014 (spolu ďalej len „napadnuté uznesenia krajskýchsúdov“).
2. Sťažovateľka v sťažnostiach okrem iného uviedla, že Okresný súd RimavskáSobota, Okresný súd Banská Bystrica, Okresný súd Michalovce a Okresný súd Bardejov(ďalej len „okresné súdy“) jej uzneseniami uložili povinnosť zaplatiť súdny poplatok„za spracovanie hromadného podania podľa položky č. 20b Sadzobníka súdnych poplatkov (príloha zákona č. 71/1992 Zb.).
Sťažovateľ s uložením povinnosti nesúhlasil a preto podal proti rozhodnutiu odvolanie, kde uviedol všetky právne dôvody spochybňujúce právne závery okresného súdu a poukázal aj na konštantnú judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky produkovanú vo veci povinnosti zaplatiť súdny poplatok.“.
3. O odvolaní sťažovateľky rozhodli krajské súdy napadnutými uzneseniami tak, žeuznesenia okresných súdov o uložení povinnosti zaplatiť súdny poplatok potvrdili.
4. Podľa názoru sťažovateľky krajské súdy postupom v napadnutých konaniacha napadnutými uzneseniami porušili jej „základné práva, konkrétne:
1) právo na súdnu ochranu zaručené čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky...;
2) právo na spravodlivý súdny proces zaručené čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd...;
3) právo vlastniť majetok zaručené čl. 20 ods. 1 Ústavy;
4) právo na pokojné užívanie majetku zaručené čl. 1 Protokolu č. 1 k Dohovoru;“.
5. Podľa sťažovateľky krajské súdy porušili jej právo na súdnu ochranu a právo naspravodlivý súdny proces tým, že „svoje rozhodnutie formulovali na základe nesprávneho právneho posúdenia veci a s použitím chybnej aplikácie a interpretácie práva a osobitne aplikácie protiústavnej úpravy bez toho, aby vyvolali konanie na potvrdenie domnienky o ústavnosti, ktorá je však vyvrátiteľná rozhodnutím o abstraktnej kontrole ústavnosti“.
6. Tvrdenie o porušení označených práv sťažovateľka odôvodnila tiež tým, že„Z napadnutého uznesenia vôbec nie je zrejmé, ktoré podania súd vyhodnotil ako také, ktoré tvoria spoločne hromadné podanie... Podľa ust. § 1 zákona č. 71/1992 Zb. súdne poplatky sa vyberajú za jednotlivé úkony alebo konanie súdov, ak sa vykonávajú na návrh. Poplatky sa môžu vyberať aj za konanie a úkony vykonávané bez návrhu v prospech poplatníka, ale len ak je to v sadzobníku výslovne uvedené. V položke 20b nie je výslovne uvedené, že poplatok za spracovanie hromadného podania je možné vyberať bez návrhu poplatníka na vykonanie úkonu súdu... Z napadnutého uznesenia vôbec nie je zrejmé, prečo boli podania súdom vyhodnotené ako také, ktoré tvoria súčasť iných, viac než desiatich podaní podaných tým istým subjektom v ten istý deň..., či spoplatnené podanie je vo vzťahu k skupine podaní (hromadnému podaniu) podaním v poradí desiatym alebo iným a či má byť, alebo nemá byť spoplatnené...
Napadnuté uznesenie neobsahuje podstatnú náležitosť tohto druhu rozhodnutia a tým je odôvodnenie.“.
7. Podľa názoru sťažovateľky „porušovateľ, alebo súd prvého stupňa, mali prerušiť konanie podľa ust. § 109 ods. 1 písm. b) OSP. Totižto všeobecne záväzný právny predpis, konkrétne položka č. 20b Sadzobníka súdnych poplatkov (príloha zákona č. 71/1992 Zb.), ktorý sa týka veci, je v rozpore s ústavou. Porušovateľ, alebo súd prvého stupňa, mali v tomto prípade postúpiť návrh ústavnému súdu na zaujatie stanoviska. Porušovateľ pokračoval v konaní, aj keď mal zákonnú povinnosť podrobiť aplikovanú právnu úpravu kontrole ústavnosti.“. Sťažovateľka ďalej uviedla, v čom spočíva podľa jej názoru rozporpoložky 20b) sadzobníka súdnych poplatkov [príloha zákona Slovenskej národnej radyč. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v zneníneskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdnych poplatkoch“)] s ústavou.
8. V nadväznosti na uvedené sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd vydal nález,ktorým vysloví porušenie jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6ods. 1 dohovoru napadnutými uzneseniami krajských súdov a postupom predchádzajúcimich vydaniu, namietané uznesenia krajských súdov zruší, veci vráti krajským súdom naďalšie konanie a prizná jej primerané finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania.
II.
9. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd aleboľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jehosudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súdnávrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tentozákon neustanovuje inak.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na ktorýchprerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísanénáležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako ajnávrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuťuznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavneneopodstatnený.
10. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, ak namietanýmrozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom orgánu verejnej moci nemohlo vôbec dôjsťk porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď prenedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným rozhodnutím, opatrením aleboiným zásahom orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušeniektorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť pretomožno považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnumožnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jejprijatí na ďalšie konanie (porov. napr. I. ÚS 105/06, II. ÚS 66/2011, III. ÚS 155/09, IV. ÚS35/02).
III.
1. K spojeniu veci
11. Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povahaveci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanoveniazákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len„OSP“).
12. V zmysle § 112 ods. 1 OSP v záujme hospodárnosti konania môže súd spojiť naspoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú týchistých účastníkov.
13. Zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlades citovaným § 31a zákona o ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ústavypoužiť na prípadné spojenie vecí primerane § 112 ods. 1 OSP. S prihliadnutím na obsahsťažností uvedených vo výrokovej časti tohto uznesenia a z tohto obsahu vyplývajúcuprávnu a skutkovú súvislosť týchto sťažností, a taktiež prihliadajúc na totožnosť v osobesťažovateľky, rozhodol ústavný súd, uplatniac citované právne normy, tak, ako to je uvedenév bode l výroku tohto uznesenia.
2. Všeobecne k prieskumu rozhodnutí o poplatkovej povinnosti
14. Ústavný súd zdôrazňuje, že rozhodovanie o uložení povinnosti zaplatiť súdnypoplatok spravidla nemôže byť predmetom ústavnej ochrany, pretože aj keď sa jehovýsledok sekundárne dotýka účastníka konania, samotný „spor“ o povinnosť zaplatiť súdnypoplatok vzhľadom na podstatu konania v zásade nedosahuje intenzitu opodstatňujúcuporušenie základných práv a slobôd sťažovateľa. Rozhodnutie o tom, či sú splnené zákonomustanovené podmienky na uloženie povinnosti zaplatiť súdny poplatok, patrí zásadne dorozhodovacej sféry všeobecných súdov (porov. mutatis mutandis uznesenie Ústavného súduČeskej republiky sp. zn. III. ÚS 788/09).
15. Ústavný súd už judikoval, že samotná povinnosť zaplatiť súdny poplatok, resp.samotné nepriznanie oslobodenia od súdneho poplatku, samo osebe ešte nesignalizujeporušenie základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu (porov. mutatis mutandisII. ÚS 142/04, III. ÚS 344/2012).
16. Rozhodovanie o tom, či sú splnené zákonom ustanovené predpokladyna oslobodenie od súdnych poplatkov alebo uloženie povinnosti zaplatiť súdny poplatok,spadá výlučne do rozhodovacej právomoci všeobecných súdov.
17. Ústavný súd však na tomto mieste konštatuje, že je oprávnený v ojedinelýchprípadoch zasiahnuť do rozhodnutí všeobecných súdov o poplatkovej povinnosti, a to iba zapredpokladu, že by rozhodnutie všeobecného súdu o uložení povinnosti zaplatiť súdnypoplatok bolo zjavne arbitrárne a nemalo oporu v ustanoveniach príslušného všeobecnezáväzného právneho predpisu upravujúcich ukladanie povinnosti uhradiť súdne poplatkya ich výšku.
3. Všeobecne k princípom spravodlivého procesu
18. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanovenýmpostupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovenýchzákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo,verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadenýmzákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o akomkoľvektrestnom čine, z ktorého je obvinený.
19. Ústavný súd poukazuje na svoju doterajšiu judikatúru, v ktorej opakovaneuvádza, že k úlohám právneho štátu patrí aj vytvorenie právnych a faktických garancií nauplatňovanie a ochranu základných práv a slobôd ich nositeľov, t. j. fyzických osôba právnických osôb. Ak je na uplatnenie alebo ochranu základného práva alebo slobodypotrebné uskutočniť konanie pred orgánom verejnej moci, úloha štátu spočíva v zabezpečeníprávnej úpravy takýchto konaní, ktoré sú dostupné bez akejkoľvek diskriminácie každému znositeľov základných práv a slobôd. Koncepcia týchto konaní musí zabezpečovať reálny
8
výkon a ochranu základného práva alebo slobody, a preto ich imanentnou súčasťou súprocesné záruky základných práv a slobôd. Existenciou takýchto konaní sa všaknevyčerpávajú ústavné požiadavky späté s uplatňovaním základných práv a slobôd.Ústavnosť týchto konaní predpokladá aj to, že orgán verejnej moci, pred ktorým sa takétokonania uskutočňujú, koná zásadne nestranne, nezávisle a s využitím všetkým zákonomustanovených prostriedkov na dosiahnutie účelu takých procesných postupov. Ústavný súdz tohto hľadiska osobitne pripomína objektivitu takého postupu orgánu verejnej moci (II.ÚS 9/00, II. ÚS 143/02). Len objektívnym postupom sa v rozhodovacom procese vylučujesvojvôľa v konaní a rozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci. Objektívny postuporgánu verejnej moci sa musí prejaviť nielen vo využití všetkých dostupných zdrojovzisťovania skutkového základu na rozhodnutie, ale aj v tom, že takéto rozhodnutie obsahujeaj odôvodnenie, ktoré preukázateľne vychádza z týchto objektívnych postupov a ichvyužitia v súlade s procesnými predpismi (IV. ÚS 719/2013, I. ÚS 9/2014).
20. Účelom citovaného čl. 46 ods. 1 ústavy je zaručiť každému prístup k súdnejochrane, k súdu alebo inému orgánu právnej ochrany. Základné právo zaručené čl. 46 ods. 1ústavy umožňuje každému, aby sa stal po splnení predpokladov ustanovených zákonomúčastníkom súdneho konania. Ak osoba splní predpoklady ustanovené zákonom, súd jejefektívne umožní (mal by umožniť) stať sa účastníkom konania so všetkými procesnýmioprávneniami, ale aj povinnosťami, ktoré z tohto postavenia vyplývajú.
21. Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), ktorú siosvojil aj ústavný súd, vyplýva, že „právo na súd“, ktorého jedným aspektom je právo naprístup k súdu, nie je absolútne a môže podliehať rôznym obmedzeniam. Uplatnenieobmedzení však nesmie obmedziť prístup jednotlivca k súdu takým spôsobom a v takejmiere, že by uvedené právo bolo dotknuté v samej svojej podstate. Okrem toho tietoobmedzenia sú zlučiteľné s čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorý garantuje právo na spravodlivésúdne konanie, len vtedy, ak sledujú legitímny cieľ a keď existuje primeraný vzťah medzipoužitými prostriedkami a týmto cieľom (napr. Guérin c. Francúzsko, 1998).
22. Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napr. IV. ÚS 77/02,IV. ÚS 299/04, II. ÚS 78/05) do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právokaždého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môžemať základ v právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodnýchzmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorýpredpisuje zákon. Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavnesúladný výklad aplikovanej právnej normy. Z toho vyplýva, že k reálnemu poskytnutiusúdnej ochrany dôjde len vtedy, ak sa na zistený stav veci použije ústavne súladneinterpretovaná platná a účinná právna norma (IV. ÚS 77/02).
23. Integrálnou súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1ústavy je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasnea zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiaces predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu(IV. ÚS 115/03, III. ÚS 60/04). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázkynastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenierozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasneobjasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektuje plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (III. ÚS 209/04).
24. Aj ESĽP vo svojej judikatúre zdôrazňuje, že čl. 6 ods. 1 dohovoru zaväzuje súdyodôvodniť svoje rozhodnutia, ale nemožno ho chápať tak, že vyžaduje, aby na každýargument strany bola daná podrobná odpoveď. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľapovahy rozhodnutia. Otázku, či súd splnil svoju povinnosť odôvodniť rozhodnutievyplývajúcu z čl. 6 ods. 1 dohovoru, možno posúdiť len so zreteľom na okolnosti danéhoprípadu. Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorýje pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak všakide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď právena tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. 12. 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, bod 29;
10
Hiro Balani c. Španielsko z 9. 12. 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Gréckoz 29. 5. 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. 2. 1998).
25. Ústavný súd poukazuje na to, že čl. 46 ods. 1 ústavy je primárnym východiskompre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušnýchna poskytovanie právnej ochrany ústavou garantovanej v siedmom oddiele druhej hlavyústavy (čl. 46 až čl. 50 ústavy). V súvislosti so základným právom podľa čl. 46 ods. 1ústavy treba mať zároveň na zreteli aj čl. 46 ods. 4 ústavy, podľa ktorého podmienkya podrobnosti o súdnej ochrane ustanoví zákon, resp. čl. 51 ods. 1 ústavy, podľa ktorého samožno domáhať práv uvedených okrem iného v čl. 46 ústavy len v medziach zákonov, ktorétoto ustanovenie vykonávajú (I. ÚS 56/01).
4. Aplikácia uvedených princípov na vec sťažovateľky
26. Uvedené východiská boli povinné dodržiavať v konaní a pri rozhodovanío namietanej veci aj krajské súdy, a preto bolo úlohou ústavného súdu v rámci predbežnéhoprerokovania sťažností aspoň rámcovo posúdiť, či ich skutočne rešpektovali, a to minimálnev takej miere, ktorá je z ústavného hľadiska akceptovateľná a udržateľná, a na tomto základeformulovať záver, či sťažnosti nie sú zjavne neopodstatnené.
27. Podstatou sťažností je tvrdenie sťažovateľky o porušení jej základného právapodľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutými uzneseniamikrajských súdov, ktorými krajské súdy v odvolacom konaní potvrdili uznesenia súdovprvého stupňa o povinnosti sťažovateľky zaplatiť súdny poplatok, ako aj postupom, ktorýpredchádzal ich vydaniu. Krajské súdy podľa sťažovateľky nešpecifikovali, ktoré podaniavyhodnotili ako hromadné, a namietala, že úkon súdu, ktorým je spracovanie hromadnéhopodania, krajským súdom nenavrhla, preto nebolo možné poplatok za spracovaniehromadného podania podľa položky 20b) sadzobníka súdnych poplatkov uložiť.Sťažovateľka tiež v sťažnostiach namietala nedostatok odôvodnenia napadnutých uzneseníkrajských súdov, ako aj postup krajských súdov, ktoré konania neprerušili podľa § 109ods. 1 písm. b) OSP a nepodali návrh ústavnému súdu na vyslovenie nesúladu položky 20b)sadzobníka súdnych poplatkov s ústavou.
28. Sťažovateľka v sťažnostiach taktiež namietala, že krajské súdy nesprávneaplikovali § 42a OSP o hromadnom podaní a ustanovenie prílohy [sadzobník súdnychpoplatkov položka 20b) zákona o súdnych poplatkoch] a napadnuté uznesenia neodôvodnili,čím malo dôjsť k porušeniu jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl.6 ods. 1 dohovoru.
29. Krajské súdy napadnutými uzneseniami potvrdili uznesenia okresných súdovo uložení povinnosti sťažovateľke zaplatiť súdny poplatok ako vecne správne, keď sa plnestotožnili so závermi súdov prvého stupňa, ako aj s dôvodmi týchto rozhodnutí.
30. Ústavný súd preskúmal napadnuté uznesenia krajských súdov a konštatuje, žekrajské súdy sa v napadnutých uzneseniach zaoberali a ústavne akceptovateľným spôsobomaj vysporiadali so všetkými odvolacími námietkami sťažovateľky, s ktorými sa nestotožnili,a preto predmetné uznesenia okresných súdov ako vecne správne potvrdili. Napadnutéuznesenia krajských súdov nemožno podľa názoru ústavného súdu považovať za zjavneneodôvodnené a ani za arbitrárne, t. j. také, ktoré by boli založené na právnych záveroch,ktoré nemajú oporu v zákone, resp. popierajú podstatu, zmysel a účel v napadnutom konaníaplikovaných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku (upravujúcich hromadné podanie)a zákona o súdnych poplatkoch [položka 20b) sadzobníka súdnych poplatkov]. Zjavneneobstojí ani námietka sťažovateľky o nedostatočnom odôvodnení napadnutých uzneseníkrajských súdov. Ústavný súd sa z obsahu napadnutých uznesení presvedčil, že krajské súdysa námietkami sťažovateľky zaoberali v rozsahu, ktorý postačuje na konštatovanie, žesťažovateľka v konaniach dostala odpoveď na všetky právne a skutkovo relevantné otázkysúvisiace s predmetom súdnej ochrany. Odôvodnenie napadnutých uznesení krajskýchsúdov preto spĺňa všetky požiadavky vyplývajúce zo základného práva na súdnu ochranu
12
a práva na spravodlivý proces vo vzťahu k odôvodneniu súdneho rozhodnutia, pretože jasneobjasňujú skutkový a právny základ rozhodnutí vo veci sťažovateľky.
31. Vo vzťahu k argumentácii sťažovateľky, že „porušovateľ, alebo súd prvého stupňa, mali prerušiť konanie podľa ust. § 109 ods. 1 písm. b) OSP. Totižto všeobecne záväzný právny predpis, konkrétne položka č. 20b Sadzobníka súdnych poplatkov (príloha zákona č. 71/1992 Zb.), ktorý sa týka veci, je v rozpore s ústavou. Porušovateľ, alebo súd prvého stupňa, mali v tomto prípade postúpiť návrh ústavnému súdu na zaujatie stanoviska“, ústavný súd uvádza, že podľa § 109 ods. 1 písm. b) OSP je súd povinnýprerušiť konanie a predložiť vec ústavnému súdu na zaujatie stanoviska, ak predrozhodnutím vo veci dospel k záveru, že všeobecne záväzný právny predpis, ktorý sa týkaveci, je v rozpore s ústavou, zákonom alebo medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenskárepublika viazaná.
32. Zo znenia § 109 ods. 1 písm. b) OSP zjavne vyplýva, že k záveru o nesúladevšeobecne záväzného predpisu s ústavou, ústavným zákonom alebo medzinárodnouzmluvou, ktorý sa má v predmetnej veci aplikovať, musí dospieť súd, nie účastník konania.V posudzovanej veci z dokumentácie predloženej sťažovateľkou nevyplýva, že by v jej vecikonajúce súdy dospeli k záveru, že § 42a OSP alebo položka 20b) sadzobníka súdnychpoplatkov tvoriaca prílohu zákona o súdnych poplatkoch je v rozpore s právnymi predpismivyššieho stupňa právnej sily.
33. Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že medzi napadnutýmiuzneseniami a postupom krajských súdov, ktorý predchádzal ich vydaniu, a základnýmprávom podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právom podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorých porušeniesťažovateľka namieta, neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe ktorej by ústavný súd poprípadnom prijatí sťažností na ďalšie konanie mohol reálne dospieť k záveru o ich porušení.Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosti sťažovateľky podľa § 25ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnené.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 11. júna 2015
14