SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 361/2015-7

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 11. júna 2015 v senátezloženom z predsedu Sergeja Kohuta, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu LajosaMészárosa   (sudca   spravodajca)   predbežne   prerokoval   sťažnosti   obchodnej   spoločnostiCD Consulting s. r. o., Politických vězňů 1272/21, Nové Město, Praha 1, Česká republika,zastúpenej advokátom doc. JUDr. Branislavom Fridrichom, PhD., Advokátska kanceláriaFridrich   Paľko,   s.   r.   o.,   Grösslingová   4,   Bratislava,   vo   veci   namietaného   porušeniazákladného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právana   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práva základných slobôd postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici v konaní vedenom podsp. zn. 16 Co 334/2013 a jeho uznesením z 28. novembra 2013, postupom Krajského súduv Banskej Bystrici   v konaní vedenom pod sp. zn. 43 CoZm   35/2014 a jeho uznesenímz 30. septembra 2014, postupom Krajského súdu v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn.5 Co 603/2014 a jeho uznesením z 13. októbra 2014 a postupom Krajského súdu v Prešovev konaní vedenom pod sp. zn. 15 Co 32/2014 a jeho uznesením z 23. apríla 2014 a takto

r o z h o d o l :

1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti CD Consulting s. r. o., vedené pod spisovýmiznačkami: Rvp 2385/2014, Rvp 16970/2014, Rvp 16971/2014 a Rvp 16972/2014   s p á j ana spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. Rvp 2385/2014.

2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti CD Consulting s. r. o., o d m i e t a   ako zjavneneopodstatnené.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 13. marca2014 a 30. decembra 2014 doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti CD Consulting s. r. o.(ďalej len „sťažovateľka“), ktorými namieta porušenie svojho základného práva na súdnuochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a právana spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práva základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   postupom   a   uznesením   Krajského   súduv Banskej Bystrici sp. zn. 16 Co 334/2013 z 28. novembra 2013, postupom a uznesenímKrajského   súdu   v Banskej   Bystrici   sp.   zn.   43   CoZm   35/2014   z 30.   septembra   2014,postupom a uznesením Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 5 Co 603/2014 z 13. októbra2014 a postupom a uznesením Krajského súdu v Prešove (spolu ďalej len „krajské súdy“)sp. zn. 15 Co 32/2014 z 23. apríla 2014 (spolu ďalej len „napadnuté uznesenia krajskýchsúdov“).

2.   Sťažovateľka   v   sťažnostiach   okrem   iného   uviedla,   že   Okresný   súd   RimavskáSobota, Okresný súd Banská Bystrica, Okresný súd Michalovce a Okresný súd Bardejov(ďalej   len   „okresné   súdy“)   jej   uzneseniami   uložili   povinnosť   zaplatiť   súdny   poplatok„za spracovanie hromadného podania podľa položky č. 20b Sadzobníka súdnych poplatkov (príloha zákona č. 71/1992 Zb.).

Sťažovateľ   s   uložením   povinnosti   nesúhlasil   a   preto   podal   proti   rozhodnutiu odvolanie, kde uviedol všetky právne dôvody spochybňujúce právne závery okresného súdu a poukázal aj na konštantnú judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky produkovanú vo veci povinnosti zaplatiť súdny poplatok.“.

3. O odvolaní sťažovateľky rozhodli krajské súdy napadnutými uzneseniami tak, žeuznesenia okresných súdov o uložení povinnosti zaplatiť súdny poplatok potvrdili.

4.   Podľa   názoru   sťažovateľky   krajské   súdy   postupom   v   napadnutých   konaniacha napadnutými uzneseniami porušili jej „základné práva, konkrétne:

1) právo na súdnu ochranu zaručené čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky...;

2) právo na spravodlivý súdny proces zaručené čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd...;

3) právo vlastniť majetok zaručené čl. 20 ods. 1 Ústavy;

4) právo na pokojné užívanie majetku zaručené čl. 1 Protokolu č. 1 k Dohovoru;“.

5. Podľa sťažovateľky krajské súdy porušili jej právo na súdnu ochranu a právo naspravodlivý súdny proces tým, že „svoje rozhodnutie formulovali na základe nesprávneho právneho posúdenia veci a s použitím chybnej aplikácie a interpretácie práva a osobitne aplikácie protiústavnej úpravy bez toho, aby vyvolali konanie na potvrdenie domnienky o ústavnosti, ktorá je však vyvrátiteľná rozhodnutím o abstraktnej kontrole ústavnosti“.

6.   Tvrdenie   o   porušení   označených   práv   sťažovateľka   odôvodnila   tiež   tým,   že„Z napadnutého uznesenia vôbec nie je zrejmé, ktoré podania súd vyhodnotil ako také, ktoré tvoria spoločne hromadné podanie... Podľa ust. § 1 zákona č. 71/1992 Zb. súdne poplatky sa vyberajú za jednotlivé úkony alebo konanie súdov, ak sa vykonávajú na návrh. Poplatky   sa   môžu   vyberať   aj   za   konanie   a   úkony   vykonávané   bez   návrhu   v   prospech poplatníka, ale len ak je to v sadzobníku výslovne uvedené. V položke 20b nie je výslovne uvedené, že poplatok za spracovanie hromadného podania je možné vyberať bez návrhu poplatníka na vykonanie úkonu súdu... Z napadnutého uznesenia vôbec nie je zrejmé, prečo boli podania súdom vyhodnotené ako také, ktoré tvoria súčasť iných, viac než desiatich podaní podaných tým istým subjektom v ten istý deň..., či spoplatnené podanie je vo vzťahu k skupine podaní (hromadnému podaniu) podaním v poradí desiatym alebo iným a či má byť, alebo nemá byť spoplatnené...

Napadnuté uznesenie neobsahuje podstatnú náležitosť tohto druhu rozhodnutia a tým je odôvodnenie.“.

7. Podľa názoru sťažovateľky „porušovateľ, alebo súd prvého stupňa, mali prerušiť konanie podľa ust. § 109 ods. 1 písm. b) OSP. Totižto všeobecne záväzný právny predpis, konkrétne položka č. 20b Sadzobníka súdnych poplatkov (príloha zákona č. 71/1992 Zb.), ktorý sa týka veci, je v rozpore s ústavou. Porušovateľ, alebo súd prvého stupňa, mali v tomto   prípade   postúpiť   návrh   ústavnému   súdu   na   zaujatie   stanoviska.   Porušovateľ pokračoval v konaní, aj keď mal zákonnú povinnosť podrobiť aplikovanú právnu úpravu kontrole ústavnosti.“. Sťažovateľka ďalej uviedla, v čom spočíva podľa jej názoru rozporpoložky   20b) sadzobníka   súdnych   poplatkov   [príloha   zákona   Slovenskej   národnej radyč. 71/1992   Zb.   o   súdnych   poplatkoch   a   poplatku   za   výpis   z   registra   trestov   v zneníneskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdnych poplatkoch“)] s ústavou.

8. V nadväznosti na uvedené sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd vydal nález,ktorým vysloví porušenie jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6ods. 1 dohovoru napadnutými uzneseniami krajských súdov a postupom predchádzajúcimich vydaniu, namietané uznesenia krajských súdov zruší, veci vráti krajským súdom naďalšie konanie a prizná jej primerané finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania.

II.

9. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd aleboľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z.   z.o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jehosudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súdnávrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tentozákon neustanovuje inak.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   návrhy   vo   veciach,   na ktorýchprerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom   predpísanénáležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako ajnávrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuťuznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavneneopodstatnený.

10.   O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   vtedy,   ak   namietanýmrozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom orgánu verejnej moci nemohlo vôbec dôjsťk porušeniu   základného   práva   alebo   slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a   to   buď   prenedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným rozhodnutím, opatrením aleboiným   zásahom   orgánu   verejnej   moci   a   základným   právom   alebo   slobodou,   porušeniektorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť pretomožno   považovať   tú,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súd   nezistil   žiadnumožnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jejprijatí na ďalšie konanie (porov. napr. I. ÚS 105/06, II. ÚS 66/2011, III. ÚS 155/09, IV. ÚS35/02).

III.

1. K spojeniu veci

11. Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povahaveci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanoveniazákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len„OSP“).

12. V zmysle § 112 ods. 1 OSP v záujme hospodárnosti konania môže súd spojiť naspoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú týchistých účastníkov.

13. Zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlades citovaným § 31a zákona o ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ústavypoužiť na prípadné spojenie vecí primerane § 112 ods. 1 OSP. S prihliadnutím na obsahsťažností   uvedených   vo   výrokovej   časti   tohto   uznesenia   a z tohto   obsahu   vyplývajúcuprávnu a skutkovú súvislosť týchto sťažností, a taktiež prihliadajúc na totožnosť v osobesťažovateľky, rozhodol ústavný súd, uplatniac citované právne normy, tak, ako to je uvedenév bode l výroku tohto uznesenia.

2. Všeobecne k prieskumu rozhodnutí o poplatkovej povinnosti

14. Ústavný súd zdôrazňuje, že rozhodovanie o uložení povinnosti zaplatiť súdnypoplatok   spravidla   nemôže   byť   predmetom   ústavnej   ochrany,   pretože   aj   keď   sa   jehovýsledok sekundárne dotýka účastníka konania, samotný „spor“ o povinnosť zaplatiť súdnypoplatok   vzhľadom   na   podstatu   konania   v zásade   nedosahuje   intenzitu   opodstatňujúcuporušenie základných práv a slobôd sťažovateľa. Rozhodnutie o tom, či sú splnené zákonomustanovené podmienky na uloženie povinnosti zaplatiť súdny poplatok, patrí zásadne dorozhodovacej sféry všeobecných súdov (porov. mutatis mutandis uznesenie Ústavného súduČeskej republiky sp. zn. III. ÚS 788/09).

15. Ústavný súd už judikoval, že samotná povinnosť zaplatiť súdny poplatok, resp.samotné   nepriznanie   oslobodenia   od   súdneho   poplatku,   samo   osebe   ešte   nesignalizujeporušenie   základného   práva   sťažovateľa   na   súdnu   ochranu   (porov.   mutatis   mutandisII.   ÚS   142/04, III. ÚS 344/2012).

16.   Rozhodovanie   o   tom,   či   sú   splnené   zákonom   ustanovené   predpokladyna oslobodenie od súdnych poplatkov alebo uloženie povinnosti zaplatiť súdny poplatok,spadá výlučne do rozhodovacej právomoci všeobecných súdov.

17. Ústavný súd však na tomto mieste konštatuje, že je oprávnený v ojedinelýchprípadoch zasiahnuť do rozhodnutí všeobecných súdov o poplatkovej povinnosti, a to iba zapredpokladu,   že   by   rozhodnutie   všeobecného   súdu   o uložení   povinnosti   zaplatiť   súdnypoplatok   bolo   zjavne   arbitrárne   a nemalo   oporu   v ustanoveniach   príslušného   všeobecnezáväzného právneho predpisu upravujúcich ukladanie povinnosti uhradiť súdne poplatkya ich výšku.

3. Všeobecne k princípom spravodlivého procesu

18.   Podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   každý   sa   môže   domáhať   zákonom   ustanovenýmpostupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovenýchzákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo,verejne   a   v   primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a   nestranným   súdom   zriadenýmzákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o akomkoľvektrestnom čine, z ktorého je obvinený.

19.   Ústavný   súd   poukazuje   na   svoju   doterajšiu   judikatúru,   v   ktorej   opakovaneuvádza, že k úlohám právneho štátu patrí aj vytvorenie právnych a faktických garancií nauplatňovanie   a   ochranu   základných   práv   a   slobôd   ich   nositeľov,   t.   j.   fyzických   osôba právnických osôb. Ak je na uplatnenie alebo ochranu základného práva alebo slobodypotrebné uskutočniť konanie pred orgánom verejnej moci, úloha štátu spočíva v zabezpečeníprávnej úpravy takýchto konaní, ktoré sú dostupné bez akejkoľvek diskriminácie každému znositeľov základných práv a slobôd. Koncepcia týchto konaní musí zabezpečovať reálny

8

výkon a ochranu základného práva alebo slobody, a preto ich imanentnou súčasťou súprocesné   záruky   základných   práv   a   slobôd.   Existenciou   takýchto   konaní   sa   všaknevyčerpávajú   ústavné   požiadavky   späté   s   uplatňovaním   základných   práv   a slobôd.Ústavnosť týchto konaní predpokladá aj to, že orgán verejnej moci, pred ktorým sa takétokonania uskutočňujú, koná zásadne nestranne, nezávisle a s využitím všetkým zákonomustanovených prostriedkov na dosiahnutie účelu takých procesných postupov. Ústavný súdz tohto hľadiska osobitne pripomína objektivitu takého postupu orgánu verejnej moci (II.ÚS 9/00, II. ÚS 143/02). Len objektívnym postupom sa v rozhodovacom procese vylučujesvojvôľa v konaní a rozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci. Objektívny postuporgánu   verejnej   moci   sa   musí   prejaviť   nielen   vo   využití   všetkých   dostupných   zdrojovzisťovania skutkového základu na rozhodnutie, ale aj v tom, že takéto rozhodnutie obsahujeaj   odôvodnenie,   ktoré   preukázateľne   vychádza   z   týchto   objektívnych   postupov   a   ichvyužitia v súlade s procesnými predpismi (IV. ÚS 719/2013, I. ÚS 9/2014).

20. Účelom citovaného čl. 46 ods. 1 ústavy je zaručiť každému prístup k súdnejochrane, k súdu alebo inému orgánu právnej ochrany. Základné právo zaručené čl. 46 ods. 1ústavy umožňuje každému, aby sa stal po splnení predpokladov ustanovených zákonomúčastníkom súdneho konania. Ak osoba splní predpoklady ustanovené zákonom, súd jejefektívne umožní (mal by umožniť) stať sa účastníkom konania so všetkými procesnýmioprávneniami, ale aj povinnosťami, ktoré z tohto postavenia vyplývajú.

21. Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), ktorú siosvojil aj ústavný súd, vyplýva, že „právo na súd“, ktorého jedným aspektom je právo naprístup   k súdu,   nie   je   absolútne   a   môže   podliehať   rôznym   obmedzeniam.   Uplatnenieobmedzení však nesmie obmedziť prístup jednotlivca k súdu takým spôsobom a v takejmiere,   že   by   uvedené   právo   bolo   dotknuté   v   samej   svojej   podstate.   Okrem   toho   tietoobmedzenia sú zlučiteľné s čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorý garantuje právo na spravodlivésúdne konanie, len vtedy, ak sledujú legitímny cieľ a keď existuje primeraný vzťah medzipoužitými prostriedkami a týmto cieľom (napr. Guérin c. Francúzsko, 1998).

22.   Podľa   stabilizovanej   judikatúry   ústavného   súdu   (napr.   IV.   ÚS   77/02,IV. ÚS 299/04, II. ÚS 78/05) do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právokaždého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môžemať   základ   v právnom   poriadku   Slovenskej   republiky   alebo   v   takých   medzinárodnýchzmluvách,   ktoré   Slovenská   republika   ratifikovala   a   boli   vyhlásené   spôsobom,   ktorýpredpisuje zákon. Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavnesúladný výklad aplikovanej právnej normy. Z toho vyplýva, že k reálnemu poskytnutiusúdnej   ochrany   dôjde   len   vtedy,   ak   sa   na   zistený   stav   veci   použije   ústavne   súladneinterpretovaná platná a účinná právna norma (IV. ÚS 77/02).

23. Integrálnou súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1ústavy je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasnea zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiaces predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu(IV. ÚS 115/03, III. ÚS 60/04). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázkynastolené   účastníkom   konania,   ale   len   na   tie,   ktoré   majú   pre   vec   podstatný   význam,prípadne   dostatočne   objasňujú   skutkový   a   právny   základ   rozhodnutia.   Odôvodnenierozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasneobjasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektuje plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (III. ÚS 209/04).

24. Aj ESĽP vo svojej judikatúre zdôrazňuje, že čl. 6 ods. 1 dohovoru zaväzuje súdyodôvodniť   svoje   rozhodnutia,   ale   nemožno   ho   chápať   tak,   že   vyžaduje,   aby   na   každýargument strany bola daná podrobná odpoveď. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľapovahy   rozhodnutia.   Otázku,   či   súd   splnil   svoju   povinnosť   odôvodniť   rozhodnutievyplývajúcu z čl. 6 ods. 1 dohovoru, možno posúdiť len so zreteľom na okolnosti danéhoprípadu. Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorýje pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak všakide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď právena tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. 12. 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, bod 29;

10

Hiro   Balani   c.   Španielsko   z   9.   12.   1994,   séria   A,   č.   303-B;   Georgiadis   c.   Gréckoz 29. 5. 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. 2. 1998).

25. Ústavný súd poukazuje na to, že čl. 46 ods. 1 ústavy je primárnym východiskompre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušnýchna poskytovanie právnej ochrany ústavou garantovanej v siedmom oddiele druhej hlavyústavy (čl. 46 až čl. 50 ústavy). V súvislosti so základným právom podľa čl. 46 ods. 1ústavy treba mať zároveň na zreteli aj čl. 46 ods. 4 ústavy, podľa ktorého podmienkya podrobnosti o súdnej ochrane ustanoví zákon, resp. čl. 51 ods. 1 ústavy, podľa ktorého samožno domáhať práv uvedených okrem iného v čl. 46 ústavy len v medziach zákonov, ktorétoto ustanovenie vykonávajú (I. ÚS 56/01).

4. Aplikácia uvedených princípov na vec sťažovateľky

26.   Uvedené   východiská   boli   povinné   dodržiavať   v   konaní   a   pri   rozhodovanío namietanej veci aj krajské súdy, a preto bolo úlohou ústavného súdu v rámci predbežnéhoprerokovania sťažností aspoň rámcovo posúdiť, či ich skutočne rešpektovali, a to minimálnev takej miere, ktorá je z ústavného hľadiska akceptovateľná a udržateľná, a na tomto základeformulovať záver, či sťažnosti nie sú zjavne neopodstatnené.

27. Podstatou sťažností je tvrdenie sťažovateľky o porušení jej základného právapodľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutými uzneseniamikrajských   súdov,   ktorými   krajské   súdy   v   odvolacom   konaní   potvrdili   uznesenia   súdovprvého stupňa o povinnosti sťažovateľky zaplatiť súdny poplatok, ako aj postupom, ktorýpredchádzal ich vydaniu. Krajské súdy podľa sťažovateľky nešpecifikovali, ktoré podaniavyhodnotili ako hromadné, a namietala, že úkon súdu, ktorým je spracovanie hromadnéhopodania,   krajským   súdom   nenavrhla,   preto   nebolo   možné   poplatok   za   spracovaniehromadného   podania   podľa   položky   20b)   sadzobníka   súdnych   poplatkov   uložiť.Sťažovateľka tiež v sťažnostiach namietala nedostatok odôvodnenia napadnutých uzneseníkrajských súdov, ako aj postup krajských súdov, ktoré konania neprerušili podľa § 109ods. 1 písm. b) OSP a nepodali návrh ústavnému súdu na vyslovenie nesúladu položky 20b)sadzobníka súdnych poplatkov s ústavou.

28.   Sťažovateľka   v   sťažnostiach   taktiež   namietala,   že   krajské   súdy   nesprávneaplikovali § 42a OSP o hromadnom podaní a ustanovenie prílohy [sadzobník súdnychpoplatkov položka 20b) zákona o súdnych poplatkoch] a napadnuté uznesenia neodôvodnili,čím malo dôjsť k porušeniu jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl.6 ods. 1 dohovoru.

29.   Krajské   súdy   napadnutými uzneseniami   potvrdili uznesenia okresných súdovo uložení povinnosti sťažovateľke zaplatiť súdny poplatok ako vecne správne, keď sa plnestotožnili so závermi súdov prvého stupňa, ako aj s dôvodmi týchto rozhodnutí.

30. Ústavný súd preskúmal napadnuté uznesenia krajských súdov a konštatuje, žekrajské súdy sa v napadnutých uzneseniach zaoberali a ústavne akceptovateľným spôsobomaj vysporiadali so všetkými odvolacími námietkami sťažovateľky, s ktorými sa nestotožnili,a   preto predmetné   uznesenia   okresných   súdov   ako   vecne   správne   potvrdili. Napadnutéuznesenia krajských súdov nemožno podľa názoru   ústavného súdu považovať za zjavneneodôvodnené a ani za arbitrárne, t. j. také, ktoré by boli založené na právnych záveroch,ktoré nemajú oporu v zákone, resp. popierajú podstatu, zmysel a účel v napadnutom konaníaplikovaných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku (upravujúcich hromadné podanie)a   zákona o   súdnych   poplatkoch   [položka 20b) sadzobníka   súdnych poplatkov].   Zjavneneobstojí ani námietka sťažovateľky o nedostatočnom odôvodnení napadnutých uzneseníkrajských súdov. Ústavný súd sa z obsahu napadnutých uznesení presvedčil, že krajské súdysa   námietkami   sťažovateľky   zaoberali   v   rozsahu,   ktorý   postačuje   na   konštatovanie,   žesťažovateľka v konaniach dostala odpoveď na všetky právne a skutkovo relevantné otázkysúvisiace   s   predmetom   súdnej   ochrany.   Odôvodnenie   napadnutých   uznesení   krajskýchsúdov preto spĺňa všetky požiadavky vyplývajúce zo základného práva na súdnu ochranu

12

a práva na spravodlivý proces vo vzťahu k odôvodneniu súdneho rozhodnutia, pretože jasneobjasňujú skutkový a právny základ rozhodnutí vo veci sťažovateľky.  

31.   Vo   vzťahu   k   argumentácii   sťažovateľky,   že „porušovateľ,   alebo   súd   prvého stupňa, mali prerušiť konanie podľa ust. § 109 ods. 1 písm. b) OSP. Totižto všeobecne záväzný právny predpis, konkrétne položka č. 20b Sadzobníka súdnych poplatkov (príloha zákona č. 71/1992 Zb.), ktorý sa týka veci, je v rozpore s ústavou. Porušovateľ, alebo súd prvého   stupňa,   mali   v   tomto   prípade   postúpiť   návrh   ústavnému   súdu   na   zaujatie stanoviska“, ústavný súd uvádza, že podľa § 109 ods. 1 písm. b) OSP je súd povinnýprerušiť   konanie   a predložiť   vec   ústavnému   súdu   na   zaujatie   stanoviska,   ak   predrozhodnutím vo veci dospel k záveru, že všeobecne záväzný právny predpis, ktorý sa týkaveci, je v rozpore s ústavou, zákonom alebo medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenskárepublika viazaná.

32. Zo znenia § 109 ods. 1 písm. b) OSP zjavne vyplýva, že k záveru o nesúladevšeobecne   záväzného   predpisu   s   ústavou,   ústavným   zákonom   alebo   medzinárodnouzmluvou, ktorý sa má v predmetnej veci aplikovať, musí dospieť súd, nie účastník konania.V posudzovanej veci z dokumentácie predloženej sťažovateľkou nevyplýva, že by v jej vecikonajúce súdy dospeli k záveru, že § 42a OSP alebo položka 20b) sadzobníka súdnychpoplatkov tvoriaca prílohu zákona o súdnych poplatkoch je v rozpore s právnymi predpismivyššieho stupňa právnej sily.

33.   Na   základe   uvedeného   ústavný   súd   konštatuje,   že   medzi   napadnutýmiuzneseniami a postupom krajských súdov, ktorý predchádzal ich vydaniu, a základnýmprávom podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právom podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorých porušeniesťažovateľka namieta, neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe ktorej by ústavný súd poprípadnom prijatí sťažností na ďalšie konanie mohol reálne dospieť k záveru o ich porušení.Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosti sťažovateľky podľa § 25ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnené.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. júna 2015

14