znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 361/2014-49

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 27. mája 2015 v senátezloženom z predsedu Sergeja Kohuta (sudca spravodajca) a zo sudcov Lajosa Mészárosaa Ladislava Orosza prerokoval prijatú sťažnosť

, zastúpeného advokátkou JUDr. Ivetou Kalinovou, Advokátskakancelária, Cukrová 14, Bratislava, vo veci namietaného porušenia jeho základných právpodľa čl. 19 ods. 2, čl. 41 ods. 1 a 4 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právpodľa čl. 6 ods. 1 a čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesenímOkresného   súdu Michalovce   č. k. 17   Em   1/2012-119   z 18.   októbra   2012 a uznesenímKrajského súdu v Košiciach č. k. 8 CoP 521/2012-145 z 26. júna 2013 a takto

r o z h o d o l :

1. Konanie v časti namietaného porušenia základných práv podľa čl. 19 ods. 2, čl. 41 ods. 1 a 4 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právpodľa čl. 6 ods. 1 a čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesenímOkresného súdu Michalovce č. k. 17 Em 1/2012-119 z 18. októbra 2012 z a s t a v u j e.

2. Základné práva podľa čl. 19 ods. 2, čl. 41 ods. 1 a 4a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 8 Dohovoruo ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   uznesením   Krajského   súdu   v   Košiciachč. k. 8 CoP 521/2012-145 z 26. júna 2013 p o r u š e n é   b o l i.

3. Uznesenie Krajského súdu v Košiciach č. k. 8 CoP 521/2012-145 z 26. júna 2013z r u š u j e a vec mu v r a c i a   na ďalšie konanie.

4. p r i z n á v a   finančné zadosťučinenie v sume 3 000€   (slovom   tritisíc   eur),   ktoré mu j e   Krajský   súd   v Košiciach p o v i n n ý   vyplatiťdo dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

5. p r i z n á v a   náhradu   trov   právneho   zastúpeniav sume 275,94 € (slovom dvestosedemdesiatpäť eur a deväťdesiatštyri centov), ktorú j eKrajský súd v Košiciach p o v i n n ý   vyplatiť na účet jeho právnej zástupkyne JUDr. IvetyKalinovej,   Advokátska   kancelária,   Cukrová   14, Bratislava,   do jedného   mesiacaod právoplatnosti tohto nálezu.

6. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesenímč. k. II. ÚS 361/2014-17 z 9. júla 2014 podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskejrepubliky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konanípred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákono ústavnom súde“) prijal na ďalšie konanie sťažnosť

(ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušeniajeho základných práv podľa čl. 19 ods. 2, čl. 41 ods. 1 a 4 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskejrepubliky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudskýchpráv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Okresného súdu Michalovce(ďalej   len   „okresný   súd“)   č.   k.   17   Em   1/2012-119   z   18.   októbra   2012   a uznesenímKrajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) č. k. 8 CoP 521/2012-145 z 26. júna2013 (spolu ďalej len „napadnuté rozhodnutia“).

2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplynulo, že sťažovateľ je otcom maloletých detí,, a,, obe štátneobčianky Írska (ďalej len „maloleté deti“). Rodičia maloletých detí uzavreli manželstvov roku 2004 na Slovensku a v tom istom roku sa presťahovali do Írska, kde sťažovateľ začalvykonávať prax lekára. Dňa 6. januára 2011 matka maloleté deti neoprávnene premiestnilaz Írska, krajiny ich obvyklého pobytu, na Slovensko a odmieta sa vrátiť.

Sťažovateľ 31. januára 2011 doručil Okresnému súdu Bratislava I návrh na nariadenienávratu   maloletých   detí   na   územie   ich   obvyklého   pobytu,   t.   j.   do Írska.   Okresný   súdBratislava I uznesením sp. zn. 1 P 50/2011 z 1. júla 2011 (ďalej aj „rozhodnutie o nariadenínávratu“) nariadil návrat maloletých detí na územie a pod jurisdikciu krajiny ich obvykléhopobytu   do   Írska,   a zaviazal   sťažovateľa „po   návrate   maloletých   detí   do   Írska,   matke a maloletým   deťom   zabezpečiť   ubytovanie   v   prenajatom   byte   na   adrese

a prispievať na výživu detí a matky sumou 500 eur mesačne, k rukám matky od návratu detí do Írska až do právoplatného ukončenia konania o úprave výkonu rodičovských práv a povinností pred Írskymi justičnými orgánmi“.

Matka   maloletých   detí   podala   proti   označenému   rozhodnutiu   v zákonnej   lehoteodvolanie. Krajský súd v Bratislave uznesením sp. zn. 20 CoP 57/2011 z 26. októbra 2011odvolaním   napadnuté   uznesenie   súdu   prvého   stupňa   potvrdil.   Rozhodnutie   o nariadenínávratu nadobudlo právoplatnosť 2. decembra 2011 a vykonateľnosť 8. júla 2011.

Keďže matka na žiadosť sťažovateľa, aby mu odovzdala maloleté deti, nereagovalaa dobrovoľne neplnila vykonateľné rozhodnutie o nariadení návratu, sťažovateľ 6. februára2012 doručil okresnému súdu návrh na súdny výkon rozhodnutia.

Okresný   súd   9.   februára   2012   vyzval   matku   na   podrobenie   sa   a rešpektovaniepovinností vyplývajúcich z rozhodnutia Okresného súdu Bratislava I sp. zn. 1 P 50/2011z 1. júla 2011 v spojení s rozhodnutím Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 20 CoP 57/2011z 26. októbra 2011. Matka na výzvu nereagovala.

Matka   1.   marca   2012   doručila   okresnému   súdu   návrh   na   prerušenie   konanias odôvodnením,   že   podala   podnet   generálnemu   prokurátorovi   Slovenskej   republikyna podanie   mimoriadneho   dovolania.   Okresný   súd   uznesením   sp.   zn.   17   Em   1/2012z 26. marca 2012 konanie o výkon rozhodnutia prerušil.

Následne sťažovateľ 12. júla 2012 doručil okresnému súdu návrh na pokračovaniev konaní. Okresný súd uznesením zo 14. augusta 2012 zrušil svoje uznesenie o prerušenívýkonu rozhodnutia z 26. marca 2012, pretože odpadli dôvody prerušenia.

Uznesením č. k. 17 Em 1/2012-119 z 18. októbra 2012 okresný súd zamietol návrhna súdny výkon rozhodnutia o nariadení návratu. Proti tomuto uzneseniu okresného súdupodal   sťažovateľ   15.   novembra   2012   odvolanie.   Krajský   súd   uznesenímč. k. 8 CoP 521/2012-145   z   26.   júna   2013   uznesenie   prvostupňového   súdu   potvrdil.Potvrdzujúce rozhodnutie krajského súdu bolo sťažovateľovi doručené 23. augusta 2013.

Namietané porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavya práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru sťažovateľ odôvodňuje„Popretím   účelu“ a „nesprávnym   výkladom“ relevantných   ustanovení   zákonač. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“),nariadenia rady (ES) č. 2201/2003 z 27. novembra 2003 o súdnej právomoci a uznávanía výkone rozsudkov v manželských veciach a vo veciach rodičovských práv a povinností,ktorým sa zrušuje nariadenie (ES) č. 1347/2000 (ďalej len „nariadenie rady“), a ustanoveníDohovoru   o občianskoprávnych   aspektoch   medzinárodných   únosov   detí   (ďalej   len„Haagsky   dohovor“).   Podľa   názoru   sťažovateľa   sú   právne   závery   prvostupňovéhoi odvolacieho súdu „do takej miery zjavne neodôvodnené a arbitrárne, že zásadne popreli účel a význam zákonného predpisu“, teda Občianskeho súdneho poriadku, nariadenia radya Haagskeho dohovoru. V tejto súvislosti sťažovateľ bližšie argumentuje:

„Prvostupňový aj odvolací súd odôvodnili svoje rozhodnutie tým, že matke nebola uznesením Okresného súdu Bratislava I. zo dňa 1. 7. 2011, č. k. 1 P/50/2011, uložená žiadna konkrétna povinnosť, a teda nemožno pristúpiť k nariadeniu výkonu rozhodnutia podľa § 273 ods. 1 alebo ods. 4 O. s. p., neexistuje žiadne právoplatné a vykonateľné rozhodnutie, ktorým by bola matke uložená povinnosť odovzdať niekomu dieťa alebo, že by bolo dieťa zverené otcovi týmto rozhodnutím. Podľa názoru súdu mala byť v rozhodnutí uložená povinnosť matke alebo inej povinnej osobe zabezpečiť návrat detí a v akej lehote alebo termíne.

Sťažovateľ vo svojom odvolaní zo dňa 15. 11. 2012 argumentoval, že súd nesprávne aplikoval ustanovenia § 273 ods. 1 a § 273 ods. 4 O. s. p. Podľa § 273a ods. 1. O. s. p. ustanovenia § 272 a § 273 ods. 2 a 3 sa použijú primerane aj na výkon rozhodnutia vo veciach   neoprávneného   premiestnenia   alebo   zadržania   dieťaťa   podľa   medzinárodnej zmluvy,   ktorou   je   Slovenská   republika   viazaná.   Podľa   tohto   ustanovenia   teda   logicky vyplýva, že ustanovenia § 273 ods. 1 a ods. 4 sa nepoužijú. Odvolací súd sa s týmito argumentmi sťažovateľa nijako nevysporiadal.

V tomto konaní nejde o výkon rozhodnutia o výchove maloletých detí, nejde teda o konanie   vo   veciach   starostlivosti   súdu   o   maloletých,   lebo   samotné   konanie   podľa Nariadenia Rady a Haagskeho dohovoru sa začína na návrh, nejde teda o konanie, ktoré je možné začať aj bez návrhu. V tomto prípade ide o výkon rozhodnutia podľa medzinárodnej zmluvy, ktorou je Slovenská republika viazaná. Nariadenie Rady ani Haagsky dohovor neurčujú   ako   má   znieť   výrok   rozhodnutia   súdu   o   nariadení   návratu   maloletých   detí do krajiny   obvyklého   pobytu.   Oprávnenou   osobou   je   ten   rodič,   od   ktorého   bolo   dieťa neoprávnene   premiestnené.   Povinnou   osobou   je   každý,   u   koho   sa   dieťa   neoprávnene nachádza. Každá osoba, ktorá dieťa neoprávnene zadržuje, tak nerešpektuje vykonateľné rozhodnutie o návrate dieťaťa do krajiny pôvodu.

Výrok Okresného súdu Bratislava I. jasne určil povinnosť pre každého, keď nariadil návrat maloletých detí na územie a pod jurisdikciu krajiny ich obvyklého pobytu do Írska. Podľa dôvodovej správy návrhu zákona č. 388/2011 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok, v bode 53 k § 272 sa uvádza, že pod širší pojem   „vykonateľné   rozhodnutie   súdu“   možno   subsumovať   napríklad   aj   vykonateľné uznesenie o vrátení dieťaťa, ktoré bolo neoprávnene premiestnené alebo zadržané, ktoré sa vydá podľa ustanovenia § 176 ods. 2…

V bode 54 k § 273 dôvodovej správy sa uvádza, že zákon špecifikuje, že v prípadoch neoprávnene premiestneného alebo zadržaného dieťaťa môže súd v súčinnosti s príslušným štátnym   orgánom   zariadiť   odňatie   dieťaťa   tomu,   u   koho   podľa   rozhodnutia   nemá   byť, a postarať sa o jeho odovzdanie tomu, kto je oprávnený neoprávnene premiestnené alebo zadržané   dieťa   prevziať.   Týmto   príslušným   štátnym   orgánom   je   orgán   sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately. Zákon v odseku 4 upravuje, že dieťa sa odníma tomu, u koho podľa rozhodnutia nemá byť. Zákon nestotožňuje túto osobu s povinným, keďže povinný nemusí mať v čase realizácie výkonu odňatím dieťaťa u seba.

Sťažovateľ   ako   oprávnený   subjekt   môže   žiadať   o   vynútené   uspokojenie   jemu priznaného nároku aj proti vôli povinného subjektu. Toto právo musí rešpektovať každý a oprávnená osoba sa ho môže domáhať voči všetkým, čo ho dobrovoľne nerešpektujú. Úlohou súdu v rámci preventívnej činnosti je zistiť toho, kto právo porušuje, pričom to môže byť   ktokoľvek,   nielen   rodič   dieťaťa.   Pokiaľ   by   sa   dieťa   nenachádzalo   u   matky,   ale na akomkoľvek   inom   mieste,   napríklad   u   príbuzných,   súd   je   oprávnený   odňať   dieťa   aj takejto osobe. Pokiaľ by tomu tak nebolo, účel zákona by to nenaplnilo, keďže by bolo jednoduché obchádzať zákon tým, že by dieťa nebolo u povinnej matky, ale u inej osoby. Tak   isto   z   oprávnení   sudcu   uvedených   v   ustanoveniach   §   273aa   O.   s.   p.   jasne vyplýva, že sudca má právo odňať dieťa každej osobe, u ktorej sa dieťa nachádza.

Nie je možné súhlasiť s názorom prvostupňového súdu, že matke alebo inej povinnej osobe mala byť v rozhodnutí uložená povinnosť zabezpečiť návrat detí a v akej lehote alebo termíne. Nariadenie Rady ani Haagsky dohovor neprikazuje rodičovi – únoscovi návrat do krajiny pôvodu detí. Účelom Nariadenia Rady a Haagskeho dohovoru je zabezpečenie a obnovenie   pôvodného   stavu   dieťaťa   pred   únosom,   teda   navrátenie   dieťaťa   do   miesta obvyklého bydliska. Nariadenie Rady ani Haagsky dohovor neprikazujú rodičovi – únoscovi žiadne   povinnosti.   Povinnosti   vyplývajúce   z   Nariadenia   Rady   a   Haagskeho   dohovoru vyplývajú pre justičný alebo správny orgán zmluvného štátu, keď podľa čl. 12 Haagskeho dohovoru justičný alebo správny orgán zmluvného štátu nariadi okamžite návrat dieťaťa. Európsky   súd   pre   ľudské   práva   skonštatoval,   že   aj   keď   sa   výkon   rozhodnutí   spravuje vnútroštátnym právom, je dôležité, aby orgány členského štátu uplatňovali normy, ktoré zabezpečia účinný a rýchly výkon rozhodnutí vydaných podľa nariadenia, aby sa neoslabili ním sledované ciele.“

Sťažovateľ   súčasne   namieta   porušenie   svojho   základného   práva   na   ochranupred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života zaručeného v čl. 19ods. 2 ústavy, základného práva na ochranu rodičovstva a na starostlivosť o deti a ichvýchovu zaručeného v čl. 41 ods. 1 a 4 ústavy, ako aj práva na rešpektovanie rodinnéhoživota zaručeného v čl. 8 dohovoru. Namietané porušenie označených práv odôvodňujepostupom konajúcich súdov v namietanom konaní, ktorým mu bola odňatá možnosť staraťsa osobne o svoje maloleté deti, a teda vykonávať svoje rodičovské práva a povinnosti. Podľa sťažovateľa: „Nerešpektovaním ustanovení medzinárodných zmlúv slovenské súdy bránia sťažovateľovi vo výkone jeho rodičovských práv.

Európsky súd pre ľudské práva v tejto súvislostí opakovane rozhodol, že orgány zmluvného štátu Haagskeho dohovoru majú povinnosť prijať primerané a účinné opatrenia na   zabezpečenie   návratu   dieťaťa.   Neprijatím   takýchto   opatrení   je   porušením   článku   8 Európskeho   dohovoru   o   ľudských   právach   (napr.   prípad   Iglesias   Gil   a   A. U. I. proti Španielsku zo dňa 29. 7. 2003, bod 62).

Každý zmluvný štát musí vytvoriť primerané a účinné prostriedky, aby boli v súlade s povinnosťami podľa čl. 8 Európskeho dohovoru (napr. prípad Maire proti Portugalsku zo dňa   26.   6.   2003,   bod   76   a   Ignaccolo-Zenide   proti   Rumunsku   zo   dňa   25.   1.   2000, bod 108).

Na základe týchto skutočností je sťažovateľ toho názoru, že právo na rešpektovanie rodinného   života   sťažovateľa   nebolo   chránené   účinnými   spôsobom,   ako   to   vyžaduje Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd.“

3. Vychádzajúc z uvedeného, sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd takto rozhodol: „1. Základné   právo   sťažovateľa   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   uznesením   Okresného   súdu   Michalovce zo dňa 18. 10. 2012, č. k. 17Em/1/2012-119, a uznesením Krajského súdu v Košiciach zo dňa 26. 6. 2013, č. k. 8CoP/521/2012-145, porušené bolo.

2. Právo sťažovateľa na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného   života   podľa   článku   19   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   právo na rešpektovanie   svojho   súkromného   a   rodinného   života   podľa   článku   8.   Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, právo na ochranu rodičovstva podľa čl. 41 ods. 1 Ústavy SR a právo na starostlivosť o deti a ich výchovu podľa čl. 41 ods. 4 Ústavy SR uznesením   Okresného   súdu   Michalovce   zo   dňa   18.   10.   2012,   č.   k.   17Em/1/2012-119, a uznesením Krajského súdu v Košiciach zo dňa 26. 6. 2013, č. k. 8CoP/521/2012-145, porušené bolo.

3. Uznesenie Krajského súdu v Košiciach zo dňa 26. 6. 2013, č. k. 8CoP/521/2012- 145 sa zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie.

4. Sťažovateľovi sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 8.000 €.

5. Sťažovateľovi sa priznáva náhrada trov právneho zastúpenia vo výške 275,94 € na účet   advokátky   JUDr.   Ivety   Kalinovej,   Advokátska   kancelária,   Cukrová   14, 811 08 Bratislava.“

4. Na základe žiadosti ústavného súdu sa k veci písomne vyjadrili všetci účastnícikonania:   okresný   súd,   zastúpený   jeho   predsedom   JUDr. Martinom   Stretavským,   listomsp. zn. 1SprV460/2014 z 10. septembra 2014; krajský súd, zastúpený jeho predsedom JUDr.Imrichom Volkaiom, listom sp. zn. 1Spr V/741/2014 zo 6. októbra 2014; ako aj sťažovateľstanoviskom k uvedeným vyjadreniam z 30. októbra 2014 a jeho doplnením z 1. februára2014.

4.1 Predseda okresného súdu vo svojom vyjadrení k veci uviedol: «Ústavnú sťažnosť považujeme za nedôvodnú a žiadame, aby jej ústavný súd nevyhovel.

Postup   Okresného   súdu   Michalovce   v   konaní   o   výkone   rozhodnutia pod sp. zn. 17Em/1/2012 hodnotíme ako správny v časti týkajúcej sa vyjadreného právneho názoru. Napadnuté rozhodnutie nie je ojedinelé, ale korešponduje s rozhodovacou praxou i na iných súdoch, ktoré v obdobných prípadoch rozhodujú rovnako. Zo súdneho spisu 17Em/1/2012 totiž vyplýva, že pred rozhodnutím o zastavení výkonu rozhodnutia sa sudkyňa oboznámila   i s rozhodnutím Krajského súdu v   Banskej   Bystrici, ktorého právny   názor ohľadne nutnosti zastavenia výkonu rozhodnutia za absencie uloženia povinnosti konkrétnej osobe, ktorá má deti vydať podľa titulu pre výkon rozhodnutia, je totožný s rozhodnutím Okresného súdu Michalovce. Rozhodnutie Krajského súdu v Banskej Bystrici tvorí súčasť spisu 17Em/1/2012 /č. l. 102-109/...

Podľa § 237 písm. f/ O. s. p., dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom.

Za   odňatie   možnosti   konať   pred   súdom   sa   rozumie   taký   procesný   postup   súdu, ktorým sa účastníkovi znemožní realizácia jeho procesných práv, ktoré mu Občiansky súdny poriadok /O. s. p./ priznáva za účelom ochrany jeho práv a právom chránených záujmov. Podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, každý má právo domáhať sa zákonom ustanoveným spôsobom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne SR.

Podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, každý má právo na   to,   aby jeho   záležitosť bola   spravodlivo,   verejne a   v primeranej lehote   prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.

Vada konania podľa § 237 písm. f/ O. s. p., podľa konštantnej judikatúry Najvyššieho súdu   SR   /napr.   3Obdo47/11,   4Cdo39/2013/,   zakladá   prípustnosť   dovolania   proti rozhodnutiu odvolacieho súdu bez ohľadu na jeho procesnú formu a predmet konania. Odňatím možnosti konať pred súdom v zmysle spomenutého zákonného ustanovenia treba rozumieť   taký   závadný   procesný   postup   súdu,   ktorým   sa   účastník   zbaví   realizácie významných procesných práv upravených Občianskym súdnym poriadkom.

Obsah práva na spravodlivý súdny proces nespočíva len v tom, že osobám nemožno brániť k uplatneniu práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatnení, ale obsahom tohto práva   je   i   relevantné   konanie   súdov   a   iných   orgánov   SR.   Každé   rozhodnutie   súdu, až na zákonom stanovené výnimky, musí obsahovať úplné a výstižné odôvodnenie. Podľa § 157   ods.   2   O.   s.   p.,   súd   musí   rozsudok   odôvodniť   ohľadne   všetkých   rozhodujúcich skutočností, ktoré boli významné pre rozhodnutie. Myšlienkový postup súdu a jeho úvah musí byť vysvetlený tak, aby zodpovedal výsledkom dokazovania, zisteným skutočnostiam a vyvodeným záverom. Odôvodnenie rozhodnutia musí zároveň spĺňať dostatočný podklad pre prieskum v odvolacom ale i v dovolacom konaní. Ak rozhodnutie odvolacieho súdu neobsahuje náležitosti podľa § 157 ods. 2 O. s. p., pokladá sa za nepreskúmateľné, teda arbitrárne porušujúce práva účastníka na spravodlivý súdny proces a v konečnom dôsledku mu odníma možnosť konať pred súdom.

V podanom odvolaní sťažovateľ právne argumentuje ust. § 273a ods. 1, § 272a, § 273 ods.   2,   3   O.   s.   p..   Poukazuje   na   účel   Haagskeho   dohovoru   –   zabezpečenie   stavu pred únosom i na znenie čl. 3 Haagskeho dohovoru, čl. 2 Nariadenia Rady ES i na to, na základe akých právnych a skutkových skutočností by matka mala byť povinnou osobou v konaní o výkone rozhodnutia. Za lehotu na zabezpečenie návratu sťažovateľ označil deň vykonateľnosti rozhodnutia Okresného súdu Bratislava 1 – 8. 7. 2011. Cituje i ust. § 273a ods. 2 O. s. p., podľa ktorého sa dieťa má odňať každej osobe, u ktorej sa nachádza. Podľa sťažovateľa   i v praktickej   príučke   používania   Nariadenia   Brusel   II.   je   uvedené,   že „...Európsky súd pre ľudské práva dôsledne stanovil, že akonáhle orgány zmluvného štátu Haagskeho dohovoru zistia, že dieťa bolo premiestnené na základe dohovoru, majú tieto orgány povinnosť snažiť sa zodpovedajúcim a účinným spôsobom zabezpečiť návrat dieťaťa. Opomenutie tejto snahy je porušenie čl.8 Európskeho dohovoru o ľudských právach /právo na rešpektovanie rodinného života/... Každý zmluvný štát sa musí vybaviť zodpovedajúcimi a účinnými prostriedkami na zabezpečenie súladu s jeho pozitívnymi povinnosťami podľa čl. 8   Dohovoru  ...“.   V   odôvodnení   svojho   rozhodnutia   Krajský   súd   v   Košiciach   nedáva odpoveď na sťažovateľom stanovené otázky v odvolaní, ktoré sú práve pre rozhodnutie vo veci podstatné. Ak odvolací súd tvrdí, že prvostupňový súd sa dostatočne s dôvodmi odvolateľa vysporiadal, nemohol tak urobiť, pretože odvolacie dôvody Okresnému súdu Michalovce známe neboli. Prvostupňový súd vychádzal z právnej argumentácie sťažovateľa uvedenej v návrhu na výkon rozhodnutia.

Ako   bolo   naznačené   v   predošlom   texte,   odňatie   možnosti   konať   pred   súdom   je dovolacím dôvodom podľa § 237 písm. f/ O. s. p.. Tento dovolací dôvod sa týka všetkých rozhodnutí, teda i tých, u ktorých je podľa § 238 ods. 4 a § 239 ods. 3 O. s. p. dovolanie vylúčené – veci upravených v Zákone o rodine.

Podľa § 53 ods. 1 zák. č. 38/1993/ Z. z., o organizácii Ústavného súdu SR a o konaní pred ním, sťažnosť nie je prípustná ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky, alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov. Právnym prostriedkom nápravy vadných súdnych rozhodnutí je mimoriadny opravný prostriedok – dovolanie. Ten sťažovateľ nepodal. Jeho sťažnosť teda prípustná nie je. Podľa § 50 ods. 3 zák. č. 38/1993 Z. z., o organizácii Ústavného súdu SR, ak sa sťažovateľ   domáha   primeraného   finančného   zadosťučinenia,   musí   uviesť   rozsah,   ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha.

Podľa § 56 ods. 5 zák. č. 38/1993 Z. z., o organizácii Ústavného súdu SR, ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo,   alebo   slobodu   porušil,   je   povinný   ho   vyplatiť   sťažovateľovi   do   2-och   mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovateľ   označuje   za   porušovateľa   svojho   základného   práva   Okresný   súd Michalovce a Krajský súd v Košiciach, teda 2 štátne orgány. Požaduje primerané finančné zadosťučinenie   8.000.-   EUR.   Nekonkretizuje,   akú   časť   z   tejto   sumy   za   porušenie   jeho základných   práv   má   znášať   za   štát   Okresný   súd   Michalovce.   Ak   sa   na   konanie pred ústavným súdom primerane majú použiť stanovenia Občianskeho súdneho poriadku, je potrebné uviesť,   že v prípadoch ak predmetom návrhu je peňažné plnenie, musí byť v návrhu uvedená presná výška peňažnej sumy, ktorú navrhovateľ požaduje. Ak to tak nie je, návrh nespĺňa náležitosti požadované zákonom. Ak navrhovateľ požaduje peňažné plnenie od niekoľkých   odporcov,   môže   sa   domáhať   buď   vyslovenia   solidarity,   alebo   môže od každého z odporcov požadovať určitú presne vymedzenú sumu /napr. rozsudok NS SR 5Cdo79/2003/.   V   tejto   časti   ústavnej   sťažnosti   sa   jedná   o   vadu   návrhu,   ktorá   bráni ústavnému súdu sťažnosti vyhovieť.

K výške požadovaného primeraného finančného zadosťučinenia je potrebné uviesť, že nezodpovedá   skutočnému   zásahu   do   základných   práv   sťažovateľa.   Z   titulu   pre   výkon rozhodnutia – uznesenia Okresného súdu Bratislava I i napadnutého uznesenia Okresného súdu Michalovce je zrejmé, že svedkyňa – sestra manželky sťažovateľa vypovedala nielen o častých hádkach medzi účastníkmi, ale i o tom, že sám sťažovateľ svoju manželku i deti posielal zo spoločného bytu preč. To svedčí o tom, že sťažovateľ k svojím deťom nemal vytvorený kladný a láskyplný vzťah. Preto tvrdenia sťažovateľa o frustráciách, pocitoch neistoty a krivdy spôsobenej absenciou kontaktu so svojimi deťmi na základe týchto dôkazov vyznievajú   účelovo,   v   snahe   dosiahnuť   v   dôsledku   napadnutých   súdnych   rozhodnutí majetkový prospech.

Napriek   tomu,   že   Ústavný   súd   SR   svojím   rozhodnutím   z   9.   7.   2014   sťažnosť prijal   na   ďalšie   konanie,   podľa   názoru   Okresného   súdu Michalovce nie je prípustná, a preto jej vyhovieť nemožno.»

4.2 Predseda krajského súdu vo svojom vyjadrení k veci uviedol:«... Okresný súd Michalovce uznesením z 18. 10. 2012, č. k. 17 Em 1/2012-119 zamietol návrh na súdny výkon rozhodnutia (uznesenia Okresného súdu Bratislava I zo dňa 01. 07. 2011, sp. zn. 1 P 50/2011 v spojení s uznesením Krajského súdu v Bratislave zo dňa 26.   10.   2011,   sp.   zn.   20   CoP   57/2011)   o   nariadenie   návratu   maloletých   detí a, do krajiny ich obvyklého pobytu.

V odôvodnení uznesenia okresný súd po citácii § 272 ods. 1, 2 O. s. p., § 273 ods. 1-4 O. s. p., § 273a ods. 1 O. s. p. konštatoval, že (vyššie označeným) uznesením Okresného súdu Bratislava I bol nariadený návrat maloletých detí ) na územie a pod jurisdikciu krajiny ich obvyklého pobytu, do Írska. Týmto rozhodnutím nebol   upravený   výkon   rodičovských   práv   a   povinností   k   maloletým   deťom.   Uznesením Okresného súdu Michalovce zo dňa 16. 05. 2011, sp. zn. 17 P 6/2011 bolo nariadené predbežné   opatrenie,   ktorým   maloleté   deti boli   dočasne   zverené   do   osobnej starostlivosti matky a dočasne bola upravená vyživovacia povinnosť otca v nevyhnutnej miere   voči   maloletým   deťom.   Okresný   súd   (Michalovce)   bol   príslušný   na   nariadenie predbežného opatrenia podľa ustanovení Nariadenia Rady (ES) č. 2201/2003. Vychádzajúc zo zisteného skutkového stavu dospel súd k záveru, že v čase nariadenia návratu maloletých detí do Írska (uznesením Okresného súdu Bratislava I), boli už maloleté deti (dočasne) zverené do osobnej starostlivosti matky, a tejto nebola uložená žiadna povinnosť vo vzťahu k zabezpečeniu   nariadeného   návratu   maloletých   detí.   Pretože   v   tomto   rozhodnutí (Okresného súdu Bratislava I) matke maloletých detí (povinnej) nebola uložená žiadna konkrétna povinnosť so zabezpečením návratu detí, a tak nemohol pristúpiť k nariadeniu výkonu rozhodnutia podľa § 273 ods. 1, 4 O. s. p.

Výkon rozhodnutia súd posúdil jednak podľa vnútroštátneho práva, tak aj podľa Nariadenia Rady (ES č. 2201/2003) o súdnej právomoci a uznávaní a výkone rozsudkov v manželských veciach a vo veciach rodičovských práv a povinností, ktorým bolo zrušené Nariadenie (ES č. 1347/2000). Podľa čl. 60 písm. e/ Nariadenia Rady (ES) č. 2201/2003 má toto nariadenie vo vzťahoch medzi členskými štátmi prednosť pred Haagskym dohovorom o občianskoprávnych aspektoch medzinárodných únosoch detí z 25. 10. 1980.

Aj keď Haagsky dohovor ani Nariadenie Rady (ES) č. 2201/2003 neurčujú, ako má znieť výrok rozhodnutia súdu o nariadení návratu maloletých detí do krajiny obvyklého pobytu, je potrebné podľa názoru súdu u rozhodnutí o vrátení maloletého dieťaťa, ktoré bolo neoprávnene premiestnené, určiť osobu oprávnenú a povinnú, aby bolo možné rozhodnutie o   nariadení   vrátenia   dieťaťa   vykonať.   V   prípade,   že   nie   je   možné   nariadiť   výkon rozhodnutia, lebo z exekučného titulu nevyplýva osoba povinná, ani určenie povinnosti takejto povinnej osobe, nie je možné takýto exekučný titul vykonať.

Na odvolanie oprávneného (sťažovateľa) Krajský súd v Košiciach uznesením zo dňa 26. júna 2013, č. k. 8 CoP 521/2012-145 potvrdil uznesenie Okresného súdu Michalovce z 18. 10. 2012, č. k. 17 Em 1/2012-119.

V dôvodoch uznesenia odvolací súd po zohľadnení všetkých relevantných skutočností vo vzťahu k predmetu odvolacieho konania dospel k totožnému záveru ako okresný súd, že neboli splnené podmienky pre súdny výkon rozhodnutia a nariadenie návratu maloletých detí do krajiny ich obvyklého pobytu.

Právne   závery,   ku   ktorým   dospel   odvolací   súd   pri   rozhodovaní   presvedčivo odôvodnil.   Podstata   odôvodnenia   spočíva   v   tom,   že   matke   maloletých   detí   nebola právoplatným uznesením súdu uložená žiadna konkrétna povinnosť a súdna exekúcia, môže byť   nariadená   iba   na   základe   titulu,   ktorý   je   vykonateľný   po   stránke   formálnej   aj materiálnej.

V predmetnej veci exekučný titul nie je vykonateľný. Dôvody uvedené v „namietanom“ uznesení považujeme za zrozumiteľné a dostatočne logické,   ktoré   vychádzali   zo   skutkových   okolností   daného   prípadu   a   relevantných procesných noriem.

Podľa   nášho   názoru,   rozhodnutie   odvolacieho   súdu   nevykazuje   znaky   svojvôle. K záverom   uvedeným   v   odôvodnení   odvolací   súd   dospel   na   základe   vlastných myšlienkových postupov a hodnotení.

Domnievame sa, že odvolací súd neporušil základné právo sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ani jeho právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru.»

4.3 Sťažovateľ vo svojom stanovisku k vyjadreniam všeobecných súdov konajúcichv jeho veci predovšetkým uviedol:

«Okresný súd Michalovce vo svojom vyjadrení uviedol, že „sa sudkyňa oboznámila s rozhodnutím   Krajského   súdu   v   Banskej   Bystrici...,   ktorého   právny   názor...   je   totožný s rozhodnutím   Okresného   súdu   Michalovce“.   Rozhodnutie   krajského   súdu   však   nie   je judikatúrou a nie je nijakým spôsobom právne záväzné. Spôsob rozhodovania Okresného súdu Michalovce na základe rozhodnutia iného všeobecného súdu navyše odporuje zásade nezávislosti a nestrannosti sudcu a vedie k spochybneniu objektivity súdneho rozhodnutia. Ústavná zásada nezávislosti a nestrannosti sudcu zabezpečuje, aby každý v konaní pred súdom mal reálne zaručené právo na to, aby o jeho veci rozhodoval nezávislý sudca. Okresný   súd   tiež   uviedol,   že   „napadnuté   rozhodnutie   nie   je   ojedinelé,   ale korešponduje s rozhodovacou praxou i na iných súdoch, ktoré v obdobných prípadoch rozhodujú rovnako“. V tejto veci posielam Ústavnému súdu SR uznesenie Krajského súdu v Žiline zo dňa 18. 7. 2011, č. k. 2CoE/3/2011-71, ktorý rozhodoval v konaní o výkon rozhodnutia v rovnakej veci. Krajský súd v Žiline sa však s názorom matky, že jej nebola uložená žiadna povinnosť, nestotožnil a uznesenie okresného súdu potvrdil. Keďže súdy Slovenskej republiky v rovnakej veci rozhodujú rôznym spôsobom, takéto rozhodovanie súdov predstavuje pre sťažovateľa právnu neistotu...

Okresný   súd   Michalovce   namietal,   že   sťažovateľ   nepodal   mimoriadny   opravný prostriedok – dovolanie a jeho sťažnosť preto nie je prípustná. Podľa § 239 ods. 1 písm. a) O. S. P. dovolanie v tejto veci nebolo prípustné, keďže odvolací súd nezmenil uznesenie súdu prvého stupňa. Podanie mimoriadneho dovolania nie je podmienkou podania ústavnej sťažnosti. Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu na vyhovenie podnetu fyzických osôb alebo právnických osôb na podanie mimoriadneho dovolania neexistuje právny nárok, t. j. osobe, ktorá takýto podnet podala, nevzniká právo na jeho prijatie, resp. akceptovanie, a teda generálny prokurátor nemá povinnosť takémuto podnetu vyhovieť. Je na voľnej úvahe generálneho prokurátora rozhodnúť o tom, či podá alebo nepodá mimoriadne dovolanie. Ústavný súd v tejto súvislosti viackrát vyslovil, že oprávnenie na podanie mimoriadneho dovolania nemá charakter práva, ktorému je poskytovaná ústavnoprávna ochrana (I. ÚS 19/01, II. ÚS 176/03, IV. ÚS 344/04, II. ÚS 144/05). Z uvedeného vyplýva, že podanie mimoriadneho dovolania ako opravného prostriedku nápravy súdneho rozhodnutia nie je podmienkou na podanie ústavnej sťažnosti a nemožno ho považovať za účinne poskytnutý prostriedok nápravy.

Napokon   k   vyjadreniu   okresného   súdu   k   výške   požadovaného   finančného zadosťučinenia   uvádzam,   že   argumenty   predsedu   Okresného   súdu   Michalovce   sú neprimerané a nepodložené, keďže išlo o výpoveď svedkyne, ktorá je sestrou matky detí. Okresný súd Bratislava I. k tejto výpovedi neprihliadal, keďže nariadil návrat maloletých detí   do   krajiny   obvyklého   pobytu.   Sťažovateľ   vyvinul   veľké   úsilie,   aby   dosiahol   návrat maloletých detí do Írska. Niekoľkokrát cestoval na Slovensko, zúčastnil sa pojednávaniach a snažil   sa   aj   stretnúť   so   svojimi   deťmi,   čo   mu   matka   ani   raz   neumožnila.   Pokiaľ   by sťažovateľ nemal k svojím deťom úprimný a láskyplný vzťah, nevyvinul by množstvo úsilia, času a finančných prostriedkov na to, aby dosiahol návrat svojich detí. Tvrdenia predsedu Okresného súdu Michalovce dokazujú jeho zaujatosť v tejto veci. Sťažovateľ požiadal Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny Michalovce a Obecný úrad Klokočov o poskytnutie pomoci a   súčinnosti   pri   realizovaní   styku   otca   s   maloletými   deťmi   dňa   13.   6.   a   14.   6.   2013 pred bytom matky. Oba úrady mu však náležitú pomoc neposkytli a uspokojili sa s tvrdením matky, že je pracovne zaneprázdnená. Sťažovateľ tak cestoval na Slovensko zbytočne, keďže sa so svojimi deťmi nestretol...

Vyjadrenie Krajského súdu v Košiciach neobsahuje konkrétne argumenty. Ako však správne uviedol krajský súd, maloleté deti boli dočasne zverené do osobnej starostlivosti matky. Dočasná úprava teda mala zabezpečiť starostlivosť o maloleté deti do času, kým súd nerozhodne meritórne.»

V doplnení svojho stanoviska sťažovateľ uviedol, že «Vzhľadom k tomu, že Okresný súd Michalovce uznesením zo dňa 18. 10. 2012 zamietol návrh sťažovateľa na súdny výkon rozhodnutia o nariadenie návratu maloletých detí a Krajský súd v Košiciach dňa 26. 6. 2013   uznesenie   prvostupňového   súdu   potvrdil,   sťažovateľ   podal   dňa   5.   6.   2014 na Okresnom súde Bratislava I. návrh na určenie povinnej a oprávnenej osoby o nariadenie návratu   maloletých   detí   do   krajiny   obvyklého   pobytu.   Svoj   návrh   odôvodnil   tým,   že uznesenie Okresného súdu Bratislava I. zo dňa 1. 7. 2011, č. k. 1P/50/2011, ktorým súd nariadil   návrat   maloletých   detí   do   krajiny   pôvodu,   je   právoplatné,   avšak   vzhľadom na uznesenie   Okresného   súdu   Michalovce   zo   dňa   18.   10.   2012,   č.   k.   17Em/1/2012,   je nevykonateľné.   Sťažovateľ   preto   žiadal,   aby   Okresný   súd   Bratislava   I.   určil   povinnú a oprávnenú osobu o nariadenie návratu maloletých detí do krajiny obvyklého pobytu, ako aj lehotu na odovzdanie maloletých detí.

Dňa 6.11.2014 Okresný súd Bratislava I., č. k. 1 P/82/2014, konanie o určenie povinnej a oprávnenej osoby o nariadenie návratu maloletých detí do krajiny ich obvyklého pobytu zastavil z dôvodu prekážky právoplatne rozhodnutej veci v zmysle § 159 ods. 3 O. s. p. Prekážku právoplatne rozhodnutej veci odôvodnil tým, že v identickej právnej veci medzi   rovnakými   účastníkmi   na   tunajšom   súde   už   bolo   rozhodnuté.   Okresný   súd Bratislava I. v odôvodnení svojho rozhodnutia poukázal na to, že „Pokiaľ Okresný súd Michalovce   vyzval   povinnú   matku   na   rešpektovanie   povinností   a   sám   aj   konštatuje, že matka je povinná podrobiť sa rozhodnutiu tunajšieho súdu, je otázne, prečo pri výkone rozhodnutia má   pochybnosť o   povinnej osobe a   uloženej povinnosti. Haagsky   dohovor a Nariadenie Rady (ES) č. 2201/2003 neuvádzajú ako má znieť výrok rozhodnutia súdu o nariadení návratu maloletých detí do krajiny obvyklého pobytu.“...

Sťažovateľ   dáva   Ústavnému   súdu   SR   na   vedomie   skutočnosť,   že   Okresný   súd Bratislava   I.   konanie   o   určenie   povinnej   a   oprávnenej   osoby   o   nariadenie   návratu maloletých detí do krajiny ich obvyklého pobytu zastavil z dôvodu prekážky právoplatne rozhodnutej veci. Sťažovateľ sa voči tomuto rozhodnutiu odvolal. Pokiaľ by však sťažovateľ bol neúspešný aj pred odvolacím súdom, nemohol by právoplatné rozhodnutie Okresného súdu   Bratislava   I.   zo   dňa   1.   7.   2011,   č.   k.   1   P/50/2011,   ktorým   súd   nariadil   návrat maloletých   detí,   vykonať.   Pre   sťažovateľa   predstavuje   preto   uvedená   situácia   právnu neistotu a nepredvídateľnosť rozhodnutí súdov. Účelom Haagskeho dohovoru a Nariadenia Rady (ES) č. 2201/2003 je zabezpečenie a obnovenie pôvodného stavu dieťaťa pred únosom, teda navrátenie dieťaťa do miesta obvyklého bydliska. Tým, že Okresný súd Michalovce zamietol návrh na súdny výkon rozhodnutia o nariadenie návratu maloletých detí a Krajský súd   v Košiciach   toto   rozhodnutie   potvrdil,   tieto   súdy   znemožnili   sťažovateľovi   výkon právoplatného   rozhodnutia   Okresného   súdu   Bratislava   I.   zo   dňa   1.   7.   2011, č. k. 1P/50/2011.».

5. Ústavný súd 26. marca 2015 zaslal matke maloletých detí na vedomie uznesenie č. k. II. ÚS 361/2014-17 z 9. júla 2014 (ďalej aj „uznesenie o prijatísťažnosti“)   s tým,   že   sa   k nemu   môže   vyjadriť   v lehote   7   dní   od   doručenia.   Matkamaloletých detí sa k uzneseniu o prijatí sťažnosti v stanovenej lehote ani neskôr nevyjadrila.

6. Na výzvu ústavného súdu účastníci konania oznámili, že súhlasia s prerokovanímveci bez ústneho pojednávania. Ústavný súd preto využil možnosť podľa § 30 ods. 2 zákonao ústavnom súde a upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sas ich stanoviskami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávanianemožno očakávať ďalšie objasnenie veci namietaného porušenia označených práv podľaústavy a dohovoru.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Predmetom   sťažnosti   je   sťažovateľom   namietané   porušenie   jeho   základných   právpodľa čl. 19 ods. 2, čl. 41 ods. 1 a 4 a čl. 46 ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 8dohovoru   uznesením   okresného   súdu   č.   k.   17   Em   1/2012-119   z 18.   októbra   2012a uznesením   krajského   súdu   č.   k.   8   CoP   521/2012-145   z 26.   júna   2013,   ktorými   bolzamietnutý návrh sťažovateľa na súdny výkon rozhodnutia o nariadenie návratu maloletýchdetí do krajiny ich obvyklého pobytu.

II.1   K   namietanému   porušeniu   sťažovateľom   označených   práv   uznesením okresného súdu č. k. 17 Em 1/2012-119 z 18. októbra 2012

Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha vecito   nevylučuje,   použijú   sa   na   konanie   pred   ústavným   súdom   primerane   ustanoveniaObčianskeho súdneho poriadku alebo Trestného poriadku.

Podľa ustanovenia § 103 OSP prihliada kedykoľvek za konania súd na to, či súsplnené podmienky, za ktorých môže konať vo veci (podmienky konania).

Podľa ustanovenia § 104 ods. 1 prvej vety OSP ak ide o taký nedostatok podmienkykonania, ktorý nemožno odstrániť, súd konanie zastaví.

Z ustanovenia § 31a zákona o ústavnom súde týkajúceho sa primeraného použitiaustanovení   Občianskeho   súdneho   poriadku   v konaní   pred   ústavným   súdom   v spojenís ustanovením § 103 OSP vyplýva povinnosť ústavného súdu prihliadnuť kedykoľvek počaskonania   o sťažnosti   na   to,   či   sú   splnené   podmienky   konania   ustanovené   zákonomo ústavnom súde. Ak ústavný súd po predbežnom prerokovaní sťažnosti dodatočne zistínesplnenie podmienky konania pred ústavným súdom, ktorej nedostatok sa nedá odstrániť,konanie o sťažnosti zastaví podľa ustanovenia § 104 ods. 1 prvej vety OSP (III. ÚS 92/02).

Významnou podmienkou ústavného súdu limitujúcou jeho rozhodovaciu právomocv konaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby vyjadrenou v citovanom čl. 127ods. 1 ústavy je, že o ochrane základných práv alebo slobôd sťažovateľa, porušenie ktorýchpred ústavným súdom namieta, nerozhoduje iný súd (princíp subsidiarity).

Proti   napadnutému   uzneseniu   okresného   súdu   bol   prípustný   riadny   opravnýprostriedok  odvolanie (ktoré sťažovateľ aj využil), o ktorom bol oprávnený a aj povinnýrozhodnúť krajský súd. Právomoc krajského súdu rozhodnúť v posudzovanej veci o odvolanísťažovateľa vylučuje právomoc ústavného súdu. Ústavný súd preto rozhodol, že konanieo prijatej sťažnosti v časti namietaného porušenia označených práv napadnutým uznesenímokresného súdu č. k. 17 Em 1/2012-119 z 18. októbra 2012 zastavuje (bod 1 výroku nálezu).

II.2.1 K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu č. k. 8 CoP 521/2012-145 z 26. júna 2013

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupomsvojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonomna inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdomzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch aleboo oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného právapodľa čl. 46 ods. 1 ústavy a obsahom práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemožno vidieťzásadnú odlišnosť (m. m. II. ÚS 71/97). Z tohto vyplýva, že právne východiská, na základektorých ústavný súd preskúmava, či došlo k ich porušeniu, sú vo vzťahu k obom označenýmprávam v zásade identické (IV. ÚS 147/08).

Podstatou   námietok   sťažovateľa   vo   vzťahu   k namietanému   porušeniu   základnéhopráva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je jeho nesúhlass právnym názorom krajského súdu, ktorý namietaným uznesením potvrdil výrok uzneseniaokresného   súdu   o zamietnutí   návrhu   na   súdny   výkon   rozhodnutia   o nariadení   návratumaloletých detí. Podľa sťažovateľa konajúce súdy nesprávnym výkladom a popretím účeluaplikovaných   právnych   noriem   (Občianskeho   súdneho   poriadku,   nariadenia   radya Haagskeho   dohovoru)   dospeli   k záverom,   ktoré   sú   zjavne   neodôvodnené   a arbitrárne.Sťažovateľ namieta, že prvostupňový súd v preskúmavanom prípade nesprávne aplikovalustanovenia § 273 ods. 1 a 4 OSP, pričom odvolací súd sa s touto odvolacou námietkousťažovateľa nijako nevysporiadal. Podľa názoru sťažovateľa okresný súd mal po tom, čo jehovýzva na dobrovoľné splnenie povinnosti zostala bezvýsledná, priamo prikročiť k odňatiudetí podľa § 273a a § 273aa OSP.

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavného   súdu   tento   nie   je   súčasťou   systémuvšeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým orgánom ochrany ústavnosti. Priuplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať právnenázory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiuvo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebolnáležite   zistený   skutkový   stav   a aké   skutkové   a právne   závery   zo   skutkového   stavuvšeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnostiúčinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvamio ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS. 13/00, I. ÚS 17/01).

Posúdenie   veci   všeobecným   súdom   sa   môže   stať   predmetom   kritiky   zo   stranyústavného súdu v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaníriadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výkladea aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade,ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ichúčel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 1/05, I. ÚS 382/06).

Nútený výkon súdnych a iných rozhodnutí vrátane súdnej exekúcie podľa zákonaNárodnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnejčinnosti   (Exekučný   poriadok)   a o zmene   a doplnení   ďalších   zákonov   je   podľa   stabilnejjudikatúry ústavného súdu (PL. ÚS 21/00, I. ÚS 5/00, II. ÚS 143/02, III. ÚS 60/04) súčasťouzákladného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.

Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočívav tom,   že   každý   sa   môže   domáhať   ochrany   svojich   práv   na   súde.   Tomuto   oprávneniuzodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktoréhoporušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok ústavyo základnom práve na súdnu ochranu vykonáva (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51ústavy).

Podľa   stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napr.   IV.   ÚS 77/02) do   obsahuzákladného práva na súdnu ochranu patrí tiež právo každého na to, aby sa v jeho vecirozhodovalo   podľa   relevantnej   právnej   normy,   ktorá   má   základ   v   platnom   právnomporiadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenskárepublika ratifikovala   a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon. Súčasne mákaždý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal výklad dotknutej právnej normy, ktorý jev súlade s ústavou, čo je základným predpokladom pre ústavne konformnú aplikáciu tejtoprávnej normy na zistený skutkový stav veci.

Pri preskúmavaní namietaného rozhodnutia krajského súdu ústavný súd vychádzalzo svojho   ustáleného   právneho   názoru,   podľa   ktorého   odôvodnenia   rozhodnutíprvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane (II. ÚS 78/05,III. ÚS   264/08,   IV.   ÚS 372/08),   pretože   prvostupňové   a   odvolacie   konanie   z   hľadiskapredmetu konania tvoria jeden celok.

Vzhľadom na stotožnenie sa krajského súdu s dôvodmi uznesenia okresného súdu, naktoré krajský súd v napadnutom uznesení odkázal v súlade s § 219 ods. 2 OSP, považovalústavný   súd   za   podstatné   citovať   najskôr   relevantnú   časť   odôvodnenia   uzneseniaprvostupňového   súdu.   Okresný   súd   vo   svojom   uznesení   č.   k.   17   Em   1/2012-119z 18. októbra 2012 predovšetkým uviedol:

,,Uznesením   Okresného   súdu   Bratislava   I   v   Bratislave   bol   nariadený   návrat maloletých   detí na   územie   a   pod   jurisdikciu   krajiny   ich obvyklého pobytu do Írska. Týmto rozhodnutím nebol upravený výkon rodičovských práv a povinností   k   maloletým   deťom.   Tunajším   súdom   uznesením   zo   dňa   16.   5.   2011 sp. zn. 17P 6/2011 (správne má byť uznesením sp. zn. 15 P 58/2011 zo 17. mája 2011, pozn.) bolo nariadené predbežné opatrenie, ktorým maloleté deti boli dočasne zverené do osobnej starostlivosti matky a dočasne bola upravená vyživovacia povinnosť otca v nevyhnutnej miere voči maloletým deťom vychádzajúc z ust. § 76 a nasl. O. s. p.. Na vydanie predbežného opatrenia bol súd príslušný podľa ustanovení Nariadenia Rady (ES),   číslo   2201/2003.   Týmto   predbežným   opatrením   boli   upravené   dočasné   pomery maloletých   detí   z   dôvodu   nutnej   potreby,   až   do   konečného   doriešenia   úpravy   výkonu rodičovských práv a povinností, ktoré spadá do jurisdikcie krajiny ich obvyklého pobytu do Írska pred írskymi justičnými orgánmi (čl. 20 NR ( ES )).

Vychádzajúc   z   uvedeného   zisteného   skutkového   stavu   súd   dospel   k   záveru,   že uznesením   Okresného   súdu   Bratislava   I   v   Bratislave,   ktorým   bol   nariadený   návrat maloletých detí do Írska nebola matke, ktorej boli v čase tohto nariadenia už predbežným opatrením,   maloleté   deti   dočasne   zverené   do   osobnej   starostlivosti   uložená   žiadna povinnosť vo vzťahu k zabezpečeniu nariadeného návratu maloletých detí. Predmetným uznesením   bol   nariadený   návrat   detí   bez   určenia   konkrétnej   povinnosti   matke   pri zabezpečení tohto návratu a bez určenia lehoty, v ktorej by mala matka zabezpečiť tento návrat. Súd poukazuje na tú skutočnosť, že predmetné uznesenie vo výroku riešilo otázku jurisdikcie tejto veci, ďalej riešilo otázku povinnosti otca zabezpečiť po návrate maloletých detí do Írska matke a maloletým deťom ubytovanie a otázku výživného do právoplatného ukončenia konania o úprave výkonu rodičovských práv a povinností pred írskymi justičnými úradmi. Podľa názoru súdu, ak boli riešené tieto otázky v rozhodnutí mala byť vyriešená a uložená povinnosť matke alebo inej povinnej osobe zabezpečiť návrat detí a v akej lehote alebo termíne. Tieto náležitosti predmetné rozhodnutie o výkon ktorého oprávnený otec žiada v tomto konaní chýbajú a nie sú uvedené, preto súd musí konštatovať, že za takéhoto stavu nie je možné riadne vykonať a nariadiť výkon predmetného rozhodnutia Okresného súdu v Bratislave, pretože nemožno konštatovať, že z tohto uznesenia vyplýva, že povinnou v otázke zabezpečenia návratu maloletých detí je matka a nemožno konštatovať, že matka pri   zabezpečení   návratu   maloletých   detí   sa   dopustila   porušenia   nejakej   konkrétnej povinnosti   vyplývajúcej   z predmetného   rozhodnutia.   Súd   musel   konštatovať,   že   v   tomto rozhodnutí jej nebola uložená žiadna konkrétna povinnosť v súvislosti so zabezpečením návratu detí, a teda nemožno pristúpiť k nariadeniu výkonu rozhodnutia podľa § 273 ods. 1 alebo   ods.   4   O.   s.   p..   Ako   bolo   uvedené   vyššie   neexistuje   tiež   žiadne   právoplatné a vykonateľné rozhodnutie, ktorým by bola uložená matke povinnosť odovzdať niekomu dieťa alebo, že by bolo dieťa zverené otcovi takýmto rozhodnutím.

Výkon rozhodnutia v tomto prípade je potrebné skúmať v kontexte širšej právnej úpravy vyplývajúcej jednak z nášho vnútroštátneho práva, podľa ktorého sa výkon realizuje, podľa   Nariadenia   Rady   (ES   č.   2201/2003)   o   súdnej   právomoci   a   uznávaní   a   výkone rozsudkov v manželských veciach a vo veciach rodičovských práv a povinností, ktorým sa zrušuje Nariadenie (ES č. 1347/2000). Podľa článku 60 písm. e Nariadenia Rady (ES) č. 2201/2003   má   toto   nariadenie   vo   vzťahoch   medzi   členskými   štátny   prednosť   pred Haagskym   dohovorom   o   občianskoprávnych   aspektoch   medzinárodných   únosov   detí z 25.10.1980. I keď Haagsky dohovor, ani Nariadenie Rady (ES) č. 2201/2003 neurčujú ako má znieť výrok rozhodnutia súdu o nariadení návratu maloletých detí do krajiny obvyklého pobytu je potrebné podľa názoru súdu v rozhodnutí o vrátení maloletého dieťaťa, ktoré bolo neoprávnene premiestnené určiť osobu oprávnenú a povinnú, aby bolo možné rozhodnutie o nariadení vrátenia dieťaťa vykonať. Výkon rozhodnutia môže byť nariadený len na základe titulu, ktorý je vykonateľný po každej stránke. Súd je povinný skúmať, či sú splnené zákonné predpoklady na vedenie výkonu rozhodnutia. V prípade, že nie je možné nariadiť výkon rozhodnutia z dôvodov ako sú uvedené vyššie, pretože z exekučného titulu nevyplýva osoba povinná ani určenie povinnosti takejto povinnej osobe, potom nemožno takýto exekučný titul vykonať   a   súd   nemá   inú   možnosť   iba   takýto   návrh   na   nariadenie   výkonu   rozhodnutia zamietnuť, keďže v tomto prípade výkon rozhodnutia ešte nariadený nebol.“

Krajský   súd   v namietanom rozhodnutí,   ktorým   potvrdil   rozhodnutie   súdu   prvéhostupňa ako vecne správne, svoj právny záver odôvodnil takto:

„Odvolací súd na základe odvolania oprávneného preskúmal napadnuté uznesenie aj s konaním, ktoré mu predchádzalo... a dospel k záveru, že súd prvého stupňa rozhodol správne, ak zamietol návrh na súdny výkon rozhodnutia o nariadenie návratu mal. detí do krajiny ich obvyklého pobytu. Konajúci súd sa vysporiadal s námietkami oprávneného uplatnenými v odvolaní, ktoré tvorili jeho obranu už v priebehu konania na súde prvého stupňa   a   oprávnený   ani   v   priebehu   odvolacieho   konania   neuviedol   žiadne   relevantné skutočnosti, ktoré by mali za následok iné rozhodnutie o jeho návrhu na súdny výkon rozhodnutia.   Odvolací   súd   po   zohľadnení   všetkých   relevantných   skutočností   vo   vzťahu k predmetu odvolacieho konania dospel k totožnému právnemu záveru ako súd prvého stupňa, že neboli splnené podmienky pre súdny výkon rozhodnutia o nariadení návratu mal. detí do krajiny ich obvyklého pobytu, pretože odňatie mal. detí povinnej podľa § 273a ods. 2 O.   s.   p.   by   bolo   v   rozpore   s   uznesením   Okresného   súdu   Michalovce   zo   16.   5.   2011 sp. zn. 17P/6/2011 (správne má byť sp. zn. 15 P 58/2011 zo 17. mája 2011, pozn.), ktorým boli mal. deti zverené do osobnej starostlivosti matky (v tomto konaní povinnej) a rovnako aj s exekučným titulom. Tým nebolo rozhodnuté, že by mal. deti nemali byť v starostlivosti povinnej a že by ich mala odovzdať oprávnenému, ale bolo vyslovené, že mal. deti sa majú vrátiť do krajiny ich obvyklého pobytu. Z uvedených dôvodov súd nemôže v rámci súdneho výkonu rozhodnutia nariadiť odňatie mal. detí povinnej podľa § 273a ods. 2 O. s. p., pretože žiadnym rozhodnutím nebolo vyslovené, že deti u nej nemajú byť, a že majú byť podľa rozhodnutia   zverené   resp.   vrátené   oprávnenému.   Navyše,   uznesením   Okresného   súdu Michalovce   zo   16.   5.   2011   sp.   zn.   17P/6/2011   boli   mal.   deti   zverené   do   osobnej starostlivosti   matky   (v   tomto   konaní   povinnej   –   pozn.   odvolacieho   súdu),   ktoré   je rozhodnutím   o opatrovníckom   práve,   ktoré   v   sebe   zahŕňa   aj   právo   určiť   deťom   miesto pobytu. Súdna exekúcia môže byť nariadená len na základe titulu, ktorý je vykonateľný po stránke formálnej aj materiálnej. Exekučný titul, ktorý je predmetom súdneho výkonu rozhodnutia nie je vykonateľný, pretože výkon rozhodnutia spôsobom, ktorý je vyjadrený v § 273a O. s. p. – odobratím detí matke (povinnej) a ich odovzdaním otcovi (oprávnenému) – by bol v rozpore s právom priznaným matke (v tomto konaní povinnej – pozn. odvolacieho súdu) predbežným opatrením, ktorým jej boli mal. deti zverené do osobnej starostlivosti. Vzhľadom k tomu, že súd v rámci súdneho výkonu rozhodnutia o nariadení návratu mal. detí do krajiny ich obvyklého pobytu v zmysle § 273a ods. 1 O. s. p. neukladá pokuty, ale priamo pristupuje k odňatiu detí tomu z rodičov, u ktorého dieťa nemá byť a tento spôsob bol uznaný za nevykonateľný, odvolací súd potvrdil napadnuté uznesenie podľa § 219 ods. 1 O. s. p. ako vecne správne.“

Ako   to   vyplýva   z odôvodnenia   namietaného   rozhodnutia   krajského   súdu,nadväzujúceho   na   dôvody   rozhodnutia   okresného   súdu,   konajúce   súdy   založili   svojezamietavé   rozhodnutia   na   právnom   závere   o nevykonateľnosti   výroku   vykonávanéhorozhodnutia, v ktorom matke maloletých detí (alebo inej povinnej osobe) nebola uloženážiadna konkrétna povinnosť v súvislosti so zabezpečením návratu maloletých detí a anilehota na splnenie tejto povinnosti. Konajúce súdy ďalej konštatovali, že neboli splnenépodmienky na súdny výkon rozhodnutia, pretože odňatie maloletých detí matke (povinnej)podľa   §   273a   ods.   2   OSP   by   bolo   v rozpore   s uznesením   okresného   súdusp. zn. 15 P 58/2011   zo   17.   mája   2011,   ktorým   boli   maloleté   deti   dočasne   zverené   doosobnej   starostlivosti   matky.   Z uvedených   dôvodov   preto   nebolo   možné   pristúpiťk nariadeniu výkonu rozhodnutia spôsobom podľa § 273a OSP, teda odobratím maloletýchdetí matke (povinnej).

Podľa čl. 1 ods. 2 ústavy Slovenská republika uznáva a dodržiava všeobecné pravidlámedzinárodného   práva,   medzinárodné   zmluvy,   ktorými   je   viazaná   a svoje   ďalšiemedzinárodnoprávne záväzky.

Podľa čl. 7 ods. 2 druhej vety ústavy právne záväzné akty Európskych spoločenstieva Európskej únie majú prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky.

Podľa čl. 17 preambuly nariadenia rady v prípadoch neoprávneného premiestneniadieťaťa sa má bez odkladu dosiahnuť návrat dieťaťa, a na tento účel by sa mal naďalejuplatňovať Haagsky dohovor z 25.10.1980 doplnený ustanoveniami tohto nariadenia, najmäčl. 11.

Podľa čl. 1 Haagskeho dohovoru cieľom tohto dohovoru je

a)   zabezpečiť   okamžitý   návrat   detí,   ktoré   boli   neoprávnene   premiestnenédo niektorého zmluvného štátu alebo sú v ňom zadržiavané, a

b)   zabezpečiť,   aby   opatrovnícke   práva   a   práva   styku   podľa   právneho   poriadkujedného zmluvného štátu sa účinne dodržiavali v ostatných zmluvných štátoch.

Podľa čl. 2 Haagskeho dohovoru zmluvné štáty prijmú všetky primerané opatreniana zabezpečenie cieľov dohovoru na svojom území. Na tento účel použijú konania, ktorézabezpečia čo najrýchlejšie skončenie veci.

Podľa čl. 5 písm. a) Haagskeho dohovoru na účely tohto dohovoru „opatrovníckeprávo“ zahŕňa práva týkajúce sa starostlivosti o osobu dieťaťa a najmä právo určiť miestojeho pobytu.

Podľa čl. 12 Haagskeho dohovoru ak bolo dieťa neoprávnene premiestnené alebozadržané podľa čl. 3..., nariadi príslušný orgán okamžite návrat dieťaťa....

Podľa § 251 ods. 1 OSP ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľnérozhodnutie, oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona;ak ide o rozhodnutie o výchove maloletých detí, návrh na súdny výkon rozhodnutia.

Podľa § 272 ods. 1 OSP súd je oprávnený nariadiť výkon rozhodnutia na základe

a) vykonateľného rozhodnutia súdu,

b)   rozhodnutia   cudzieho   orgánu,   cudzej   verejnej   listiny   alebo   dohody   uzavretejv cudzine, ktoré sú vykonateľné v Slovenskej republike podľa osobitného predpisu. Podľa   odseku   3   citovaného   ustanovenia   Občianskeho   súdneho   poriadku   prednariadením výkonu rozhodnutia podľa odseku 1 súd písomne vyzve povinného, ktorý saodmieta podrobiť rozhodnutiu podľa odseku 1, aby sa rozhodnutiu podrobil. V tejto výzveupozorní tiež na následky neplnenia povinností ustanovených v rozhodnutí....

Podľa § 273a ods. 1 OSP ustanovenia § 272 a § 273 ods. 2 a 3 sa použijú primeraneaj na výkon rozhodnutia vo veciach neoprávneného premiestnenia alebo zadržania dieťaťapodľa medzinárodnej zmluvy, ktorou je Slovenská republika viazaná.

Podľa odseku 2 citovaného ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku ak výzvapodľa § 272 ods. 2 zostane bezvýsledná, súd vykoná v súčinnosti so štátnymi orgánmiodňatie dieťaťa tomu, u koho nemá byť, a zabezpečí jeho odovzdanie tomu, komu má byťpodľa rozhodnutia vrátené alebo komu bolo podľa rozhodnutia zverené.

Predovšetkým je potrebné zdôrazniť osobitosť výkonu rozhodnutí o návrate dieťaťa,ktoré bolo na územie Slovenskej republiky neoprávnene premiestnené alebo je na jej územíneoprávnene   zadržiavané.   Tá   spočíva   v špecifickej   povahe   týchto   rozhodnutí,   ktoré   súvydávané slovenskými justičnými orgánmi na základe prameňov medzinárodného práva(Haagsky   dohovor)   a európskeho   práva   (nariadenie   rady).   Nútený   výkon   takéhotorozhodnutia,   i keď   je   upravený   v rámci   výkonu   rozhodnutia   o výchove   maloletých   detí(§ 272 a nasl. OSP), je špecifickým druhom výkonu rozhodnutia. Ide o výkon rozhodnutiapodľa medzinárodnej zmluvy, kedy je potrebné prihliadať na účel Haagskeho dohovorua nariadenia rady. Účelom nariadenia rady a Haagskeho dohovoru je prioritne ochrana právdieťaťa   a jeho   okamžitý   návrat   do   krajiny   obvyklého   pobytu   (teda   do   pôsobnosti   jehozákonného   sudcu),   ako   aj   ochrana   práv   toho   z rodičov,   ktorému   sa   neoprávnenýmpremiestnením   dieťaťa   porušili   jeho   opatrovnícke   práva.   Vzťah   nariadenia   radyk Haagskemu   dohovoru   je   komplementárny,   teda   vo   vzťahoch   medzi   členskými   štátmiEurópskej únie sa prednostne použije nariadenie rady pre rovnaký okruh otázok, ktoré riešiaj Haagsky dohovor (čl. 60 nariadenia rady).

Postulát   o špecifickosti   výkonu   rozhodnutia   o nariadení   návratu   akcentuje   ajdôvodová správa k ustanoveniu § 273a OSP (účinnému od 1. januára 2002), ktorá odkazujepráve   na   rozhodnutia   podľa   Haagskeho   dohovoru,   pričom   uvádza,   že „V   týchto medzinárodných   veciach   je   pri   výkone   rozhodnutia   na   jednej   strane   žiadúce   dodržať obdobný postup ako pri výkone rozhodnutí o výchove detí, avšak súčasne je potrebné tento proces urýchliť a sprísniť. Vzhľadom na špecifickú situáciu sa ukladanie pokút v týchto prípadoch neodporúča a navrhuje sa mandatórne odňatie dieťaťa a vrátenie dieťaťa tomu, komu má byť podľa rozhodnutia vrátené...“.

Pokiaľ   ide   o vymedzenie   účastníkov   konania   o výkone   rozhodnutia   vo   veciachstarostlivosti súdu o maloletých, platí všeobecná definícia účastníkov konania, teda sú nimití, o právach alebo povinnostiach ktorých sa má konať (§ 272 ods. 2 OSP). Širšie poňatieúčastníka konania zdôvodňuje literatúra práve tým, že výkon rozhodnutia možno vykonaťvoči   všetkým   osobám,   u ktorých   sa   dieťa   nachádza   (WINTEROVÁ,   A.   Civilní   právoprocesní. 5. vyd. Praha: Linde, 2008, s. 603).

V súlade   s princípom   právnej   istoty   a predvídateľnosti   súdneho   rozhodovania   jepožiadavka,   aby   aj   v   rozhodnutí   o nariadení   návratu   boli   určené   konkrétne   právaa povinnosti   účastníkov   (pôvodného)   konania   súvisiace   so   zabezpečením   návratu,   akoaj lehota,   v ktorej   má   dôjsť   k ich   splneniu.   Ústavný   súd   však   zároveň   zastáva   názor,že v prípade, ak vymedzenie týchto konkrétnych práv a povinností vo výroku rozhodnutiaabsentuje, je možné tento nedostatok preklenúť použitím ústavne konformného výkladu.

Ústavný súd sa vo svojej doterajšej judikatúre už priklonil k zásade prednosti ústavnekonformného výkladu, ktorú uplatňuje aj v konaniach o návrhoch fyzických osôb aleboprávnických osôb, pričom zdôrazňuje, že z tejto zásady „vyplýva tiež požiadavka, abyv prípadoch,   ak   pri   uplatnení   štandardných   metód   výkladu   prichádzajú   do úvahy   rôznevýklady   súvisiacich   právnych   noriem,   bol   uprednostnený   ten,   ktorý   zabezpečíplnohodnotnú,   resp.   plnohodnotnejšiu   realizáciu   ústavou   garantovaných   práv   fyzickýchosôb alebo právnických osôb. Inak povedané, všetky orgány verejnej moci sú povinnév pochybnostiach   vykladať   právne   normy   v   prospech   realizácie   ústavou   (a tiežmedzinárodnými   zmluvami)   garantovaných   základných   práv   a   slobôd“   (II.   ÚS   148/06,m. m. napr. IV. ÚS 96/07).

Ústavný   súd   vo   svojej   rozhodovacej   činnosti   uprednostňuje   materiálne   poňatieprávneho štátu, ktoré spočíva okrem iného na interpretácii právnych predpisov z hľadiskaich   účelu   a   zmyslu,   pričom   pri   riešení   (rozhodovaní)   konkrétnych   prípadov   sa   nesmieopomínať, že prijaté riešenie (rozhodnutie) musí byť akceptovateľné aj z hľadiska všeobecneponímanej spravodlivosti (m. m. IV. ÚS 1/07, IV. ÚS 75/08, I. ÚS 57/07, I. ÚS 82/07, IV.ÚS   182/07).   Priorizovanie   formálnych   požiadaviek   vyplývajúcich   z   noriem   bežnéhozákonodarstva   (formálne   poňatie   právneho   štátu)   môže   totiž   v   konkrétnych   súdnychkonaniach (alebo iných právom upravených konaniach pred orgánom verejnej moci) viesť krozhodnutiam, ktoré budú v zjavnom rozpore s účelom a zmyslom príslušnej právnej úpravya v konečnom dôsledku môžu v súdnych konaniach spôsobiť porušenie práva na spravodlivýproces.

Vychádzajúc   z uvedeného,   bolo   povinnosťou   konajúcich   súdov   vykladať   výrokrozhodnutia o nariadení návratu materiálne, teda v kontexte jeho odôvodnenia, prihliadajúcpritom   na   účel   a cieľ   medzinárodnej   zmluvy,   na   základe   ktorej   bolo   toto   rozhodnutievydané, najmä ak samotný Haagsky dohovor ani nariadenie rady neurčujú, ako má znieťvýrok   rozhodnutia   súdu   o nariadení   návratu   maloletých   detí.   Vo   výroku   vykonávanéhorozhodnutia sa vo všeobecnosti nariaďuje návrat maloletých detí do krajiny ich obvykléhopobytu   bez   určenia   konkrétnych   povinností   účastníkov   konania   v súvislostiso zabezpečením   tohto   návratu.   Z odôvodnenia   vykonávaného   rozhodnutia   všakjednoznačne vyplýva, kto neoprávnene maloleté deti premiestnil, u koho sa nachádzajú,a teda kto je povinný ich vrátiť (povinná osoba), ako aj to, koho opatrovnícke právo boloneoprávneným   premiestnením   maloletých   detí   porušené,   a teda   kto   je   oprávnený   ichprevziať   (osoba   oprávnená).   Napokon   o povinnej osobe   nemal   pochybnosť   ani   samotnýokresný súd uskutočňujúci výkon rozhodnutia, ktorý 9. februára 2012 pred nariadenímvýkonu rozhodnutia vyzval matku maloletých detí ako povinnú na dobrovoľné splnenierozhodnutia   o nariadení   návratu,   poučil   ju   o jej   povinnostiach   a upozornil   na   následkynesplnenia povinností vyplývajúcich z tohto rozhodnutia.

Na   základe   uvedeného   ústavný   súd   považuje   záver   konajúcich   súdovo nevykonateľnosti výroku rozhodnutia o nariadení návratu za ústavne neudržateľný a zavýsledok ústavne nekonformného výkladu relevantných ustanovení Občianskeho súdnehoporiadku o výkone rozhodnutia, Haagskeho dohovoru a nariadenia rady popierajúceho účela zmysel vo veci aplikovaných právnych noriem.

Ústavný   súd   považuje   za   svojvoľný   a zjavne   neodôvodnený   aj   právny   záverkrajského súdu, že výkon rozhodnutia spôsobom vyjadreným v § 273a OSP (odobratímmaloletých   detí   matke   –   povinnej)   nie   je   možný/je „nevykonateľný“,   pretože   by   bolv rozpore s právom priznaným matke predbežným opatrením okresného súdu.

Podľa čl. 17 Haagskeho dohovoru skutočnosť, že v dožiadanom štáte bolo vydanéalebo je uznateľné rozhodnutie o opatrovníckom práve, nie je dôvodom na odmietnutienávratu dieťaťa podľa tohto dohovoru, ale justičné alebo správne orgány dožiadaného štátumôžu dôvody, ktoré viedli k vydaniu takéhoto rozhodnutia, vziať do úvahy pri postupepodľa dohovoru.

Z uznesenia okresného súdu sp. zn. 15 P 58/2011 zo 17. mája 2011 o nariadení predbežného opatrenia, ktorým boli maloleté deti dočasne zverené do osobnej starostlivosti matke a sťažovateľovi bola uložená povinnosť prispievať na ich výživu v nevyhnutnej miere, vyplýva, že toto „predbežné opatrenie je dočasného charakteru a bolo nariadené... do doby právoplatného skončenia konania o návrhu otca na návrat maloletých detí do krajiny ich obvyklého pobytu“.

Uvedený   záver   krajského   súdu   o   nevykonateľnosti   exekučného   titulu   spôsobompodľa § 273a OSP z dôvodu existencie predbežného opatrenia, ktorého účinky pominulipráve   právoplatným   skončením   konania   o nariadenie   návratu   maloletých   detí,   tedaprávoplatnosťou rozhodnutia, ktoré je predmetom výkonu, sa preto podľa ústavného súdunezakladá na relevantných dôvodoch.

Ústavný súd, sumarizujúc dosiaľ uvedené, dospel k záveru, že postup krajského súdupri rozhodovaní vo veci sťažovateľa bol striktne formálny a ústavne neudržateľný, keďpotvrdil zamietnutie návrhu sťažovateľa na súdny výkon rozhodnutia o nariadení návratu.Právny záver krajského súdu o nevykonateľnosti rozhodnutia o nariadení návratu spôsobompredpokladaným v ustanovení § 273a OSP nie je výsledkom ústavne konformného výkladuvo veci aplikovaných ustanovení a nezakladá sa na relevantných dôvodoch. Krajský súdv dôsledku príliš formalistického výkladu vo veci aplikovaných ustanovení, nerešpektujúcúčel   Haagskeho   dohovoru   a   nariadenia   rady,   konal   v zjavnom   rozpore   so   svojoupovinnosťou vyplývajúcou z čl. 152 ods. 4 ústavy, a to až do tej miery, že svoje rozhodnutiezaťažil   prvkami   arbitrárnosti   a svojvôle.   Ústavný   súd   preto   vyslovil,   že   namietanýmrozhodnutím   krajského súdu došlo   k porušeniu základného práva sťažovateľa na súdnuochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a jeho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6ods. 1 dohovoru (bod 2 výroku nálezu).

II.2.2   K   namietanému   porušeniu   základného   práva   na   ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života podľa čl. 19 ods. 2   ústavy   a   práva   na   rešpektovanie   rodinného   života   podľa   čl.   8   dohovoru uznesením krajského súdu č. k. 8 CoP 521/2012-145 z 26. júna 2013

Podľa   čl.   19   ods.   2   ústavy   každý   má   právo   na   ochranu   pred   neoprávnenýmzasahovaním do súkromného a rodinného života.

Podľa   čl.   8   dohovoru   každý   má   právo   na   rešpektovanie   svojho   súkromnéhoa rodinného života, obydlia a korešpondencie (odsek 1). Štátny orgán nemôže do výkonutohto   práva   zasahovať   okrem   prípadov,   keď   je   to   v   súlade   so   zákonom   a   nevyhnutnév demokratickej   spoločnosti   v záujme   národnej   bezpečnosti,   verejnej   bezpečnosti,hospodárskeho blahobytu krajiny, predchádzania nepokojom a zločinnosti, ochrany zdraviaalebo morálky alebo ochrany práv a slobôd iných (odsek 2).

Ústavný súd už vo svojej predchádzajúcej judikatúre zdôraznil, že niektoré články ústavy a medzinárodných zmlúv o ľudských právach a základných slobodách neukladajú štátu a jeho orgánom iba povinnosť zdržať sa zásahov do garantovaných základných (ľudských) práv a slobôd, ale k tomu môže pristúpiť aj ich pozitívny záväzok zabezpečiť účinný rešpekt k nim – prijatie pozitívnych opatrení, dokonca aj v oblasti vzťahov medzi jednotlivcami (napr. II. ÚS 8/96, II. ÚS 47/97, I. ÚS 4/02).

Ústavný   súd   taktiež   zdôraznil,   že   orgány   štátu   sú   povinné   zabezpečiť   efektívnuochranu práv garantovaných ústavou a príslušnými medzinárodnými zmluvami o ľudskýchprávach   a základných   slobodách   a že   tejto   ich   povinnosti   musí   zodpovedať   aj   výklada uplatňovanie zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov (I. ÚS 22/01,I. ÚS 4/02).

Z pohľadu dohovoru je zásahom do rodinného života, ktorý musí byť ospravedlnenýpodľa   čl.   8   ods.   2   dohovoru,   už   samotné   právoplatné   rozhodnutie   o navrátení   alebonenavrátení   uneseného   dieťaťa,   pritom   nie   je   potrebné,   aby   bolo   takéto   rozhodnutievykonané [rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) č. 14737/09z 12. 7. 2011 vo veci Šneersone a Kampanella v. Taliansko].

Podľa judikatúry ESĽP vo veciach medzinárodných únosov detí je potrebné záväzkyštátu   podľa   čl.   8   dohovoru   interpretovať   vo   svetle   Haagskeho   dohovoru   a Dohovoruo právach dieťaťa (rozsudok ESĽP č. 41615/07 zo 6. 7. 2010 vo veci Neulinger a Shurukv. Švajčiarsko),   a ak   je   to   relevantné,   taktiež   v duchu   nariadenia   rady   (rozsudok   ESĽPč. 6457/09 z 26. júla 2011 vo veci Shaw v. Maďarsko). Čo sa týka samotného výkonurozhodnutia o navrátení, štát má pozitívny záväzok prijať všetky nevyhnutné kroky, ktorémožno rozumne vyžadovať k umožneniu výkonu rozsudku v oblasti rodinného práva (užcitovaný rozsudok vo veci Shaw v. Maďarsko).

Keďže   vo   veci   návrhu   na   nútený   výkon   rozhodnutia   o nariadení   návratu konajúci   súd   rozhodol   arbitrárne,   nerešpektujúc   účel   Haagskeho   dohovoru a nariadenia   rady,   v rovine   pozitívneho   záväzku   poskytnúť   sťažovateľovi   ochranu pred neoprávneným zásahom do jeho súkromného a rodinného života, svoju úlohu nesplnil. Ústavný súd preto vyslovil aj porušenie základného práva sťažovateľa podľa čl. 19 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 8 dohovoru namietaným uznesením krajského súdu (bod 2 výroku nálezu).

II.2.3 K namietanému porušeniu základných práv na ochranu rodičovstva a na starostlivosť o deti a ich výchovu podľa čl. 41 ods. 1 a 4 ústavy uznesením krajského súdu č. k. 8 CoP 521/2012-145 z 26. júna 2013

Podľa čl.   41   ods.   1   ústavy   (v znení   účinnom   do   31.   augusta   2014)   manželstvo,rodičovstvo   a rodina   sú   pod   ochranou   zákona.   Zaručuje   sa   osobitná   ochrana   detía mladistvých.

Podľa čl. 41 ods. 4 ústavy starostlivosť o deti a ich výchova je právom rodičov; detimajú   právo   na   rodičovskú   výchovu   a starostlivosť.   Práva   rodičov   možno   obmedziťa maloleté   deti   možno   od   rodičov   odlúčiť   proti   vôli   rodičov   len   rozhodnutím   súduna základe zákona.

Ako už bolo uvedené, účelom samotného konania podľa Haagskeho dohovoru jeokamžitý návrat uneseného dieťaťa do krajiny obvyklého pobytu, a tým obnovenie stavupred porušením, resp. vrátenie dieťaťa do pôsobnosti jeho zákonného sudcu, aby ten moholrozhodnúť   o opatrovníckom   práve.   Pojem   „opatrovnícke   právo“   v Haagskom   dohovorea v nariadení rady (čl. 2 bod 9) zodpovedá v podmienkach právneho poriadku Slovenskejrepubliky pojmu „rodičovské práva a povinnosti“.

V zmysle   čl.   19   Haagskeho   dohovoru   rozhodnutie   o návrate   dieťaťa   nemožnopovažovať za rozhodnutie o určení opatrovníckeho práva.

Je nesporné, že namietaným rozhodnutím nebolo rozhodnuté o opatrovníckom právesťažovateľa,   resp.   o jeho rodičovských   právach,   či   povinnostiach   k maloletým   deťom(starostlivosť   o maloleté   deti,   úprava   styku).   Na   druhej   strane   niet   pochýb   o   tom,že neoprávneným premiestnením maloletých detí došlo k porušeniu opatrovníckeho právasťažovateľa, ktorému je z tohto dôvodu znemožnený, resp. sťažený výkon jeho rodičovskýchpráv. Keďže v dôsledku arbitrárneho rozhodnutia krajského súdu nedošlo k naplneniu účeluHaagskeho   dohovoru   výkonom   rozhodnutia   o nariadení   návratu   maloletých   detí,   a týmk obnoveniu porušeného opatrovníckeho práva sťažovateľa, došlo ním aj k zásahu do jehorodičovských práv. Z tohto dôvodu ústavný súd rozhodol aj o porušení čl. 41 ods. 1 a 4ústavy (bod 2 výroku tohto nálezu).

III.

V zmysle   čl.   127   ods.   2   ústavy   ak   ústavný   súd   vyhovie   sťažnosti   a svojímrozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím boli porušené práva alebo slobody,takéto rozhodnutie zruší. Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie.

Keďže ústavný súd konštatoval porušenie základných práv sťažovateľa zaručenýchústavou a práv zaručených dohovorom, tak ako to je uvedené vo výrokovej   časti tohtorozhodnutia,   v zmysle   §   56   ods.   2   a   3   písm.   b)   zákona   o ústavnom   súde   rozhodnutiekrajského súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie (bod 3 výroku nálezu), v ktorom jekrajský súd viazaný právnym názorom ústavného súdu vysloveným v tomto rozhodnutí(§ 56 ods. 6 zákona o ústavnom súde).

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhoviesťažnosti, priznať tomu, koho   práva podľa   odseku 1   boli   porušené, primerané   finančnézadosťučinenie.

Sťažovateľ v sťažnosti žiadal aj o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia ako náhrady nemajetkovej ujmy v sume 4 000 € za každé dieťa, spolu v sume 8 000 €, s prihliadnutím   na   povahu   a dôležitosť   dotknutých   práv.   Priznanie   finančného zadosťučinenia v požadovanej sume sťažovateľ odôvodnil tým, že „Samotné deklarovanie porušenia základných práv a slobôd ústavným súdom nemožno považovať v tomto prípade za dostatočné, pretože zásah do rodičovských práv sa už nedá napraviť   ani odstrániť. Nemajetková ujma sťažovateľa spočíva v pocitoch neistoty a krivdy, ktoré boli vyvolané postupom   súdov   a   ujmy   spôsobenej   absenciou   kontaktu   sťažovateľa   so   svojimi   deťmi. Postupom súdov bola sťažovateľovi odňatá možnosť osobne sa stretávať so svojimi deťmi, starať sa o ne, vychovávať ich, tráviť s nimi voľné chvíle, čo je pre otca frustrujúce. Deti tak vyrastajú bez jeho vplyvu a vzájomnej lásky.

... Uvedené zadosťučinenie zohľadňuje duševnú ujmu, ktorú musí znášať sťažovateľ. Preto konanie súdov ako kompetentných štátnych orgánov, ktoré ochranu práv zaručených ústavou a medzinárodným dohovorom môžu zabezpečiť, je pre sťažovateľa ujmou, ktorú ani ďalší priebeh konania nemôže napraviť. Nemajetková ujma sťažovateľa spočíva v pocitoch neistoty a krivdy, ktoré boli vyvolané postupom súdov, a pocit márnosti jeho snahy dovolať sa spravodlivosti je v súčasnosti nevyvrátiteľný.“.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   priznanie   primeraného   finančného zadosťučinenia prichádza do úvahy predovšetkým v tých prípadoch, keď porušenie základného   práva   alebo   slobody   nie   je   už   možné   napraviť.   To   znamená,   že neprichádza   do   úvahy   zrušenie   rozhodnutia   alebo   opatrenia,   resp.   uvedenie   do pôvodného stavu (I. ÚS 15/02, I. ÚS 87/04). Hoci v tomto prípade došlo k zrušeniu rozhodnutia krajského súdu, táto skutočnosť nepostačuje na nápravu stavu, ktorý vznikol porušením označených práv sťažovateľa. Ústavný súd preto rozhodol aj o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia pre sťažovateľa.

Pri rozhodovaní o výške priznaného finančného zadosťučinenia mal ústavný súd na zreteli skutočnosť, že ústavne nekonformný postup krajského súdu sa dotkol jednej z najintímnejších oblastí života sťažovateľa – jeho rodinného súkromia, a v rámci neho vzťahu s maloletými deťmi.

Ústavný súd preto priznal sťažovateľovi finančné zadosťučinenie v sume 3 000 €, ktorá podľa jeho názoru zohľadňuje predmet a charakter posudzovaného konania, povahu   a význam   dotknutých   práv   a s tým   spojenú   nemajetkovú   ujmu   spôsobenú dlhodobou absenciou kontaktu sťažovateľa so svojimi maloletými deťmi, ktorú môže ďalší   priebeh   konania   zvrátiť   len   čiastočne   (bod   4   výroku   nálezu).   Zvyšnej   časti uplatneného primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd nevyhovel (bod 6 výroku nálezu).

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   podľa   §   36   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   ajo úhrade   trov   konania   sťažovateľa,   ktoré   mu   vznikli   v   súvislosti   s   jeho   právnymzastupovaním advokátkou JUDr. Ivetou Kalinovou. Advokátka si uplatnila nárok na úhradutrov konania v celkovej sume 275,94 € (za dva úkony právnej služby uskutočnené v roku2013).

Pri výpočte trov právneho zastúpenia sťažovateľa ústavný súd vychádzal z ustanovení§ 1 ods. 3, § 11 ods. 3 a § 13a ods. 1 písm. a) a c) a § 16 ods. 3 vyhlášky Ministerstvaspravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátovza poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“).Základná sadzba odmeny za jeden úkon právnej služby uskutočnený v roku 2013 je 130,16€ a hodnota režijného paušálu je 7,81 €.

Za dva úkony vykonané v roku 2013 tak priznal po 130,16 €, t. j. spolu 260,32 €,a režijný paušál (§ 16 ods. 3 vyhlášky) za 2 úkony po 7,81 €, čo spolu predstavuje sumu275,94 € (bod 5 výroku nálezu).

Úhradu   za   písomné   stanovisko   k   vyjadreniam   okresného   súdu   a krajského   súduz 30. októbra   2014   a za   doplnenie   stanoviska   z 1.   februára   2014   ústavný   súd   nepriznalvzhľadom na skutočnosť, že si ju právna zástupkyňa sťažovateľa neuplatnila.

Priznanú   úhradu   trov   konania   je   krajský   súd   povinný   zaplatiť   na   účet   právnejzástupkyne sťažovateľa (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

Vzhľadom   na   čl.   133   ústavy,   podľa   ktorého   proti   rozhodnutiu   ústavného   súdunemožno   podať   opravný   prostriedok,   treba   pod   právoplatnosťou   rozhodnutia   uvedenouvo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.V Košiciach 27. mája 2015