znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 361/2013-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 26. júna 2013 predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej advokátom doc.   JUDr.   B.   F.,   PhD.,   Advokátska   kancelária   F.,   s. r. o.,   B.,   vedené   pod sp. zn. Rvp 14689/2012 až sp. zn. Rvp 14692/2012 vo veci namietaného porušenia jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom a uzneseniami Okresného súdu Skalica sp. zn. 3 Er 181/2009 z 12. októbra 2011, sp. zn. 1 Er 4687/2008 z 28. septembra 2011, sp. zn. 3 Er 1124/2008 z 27. septembra 2011 a sp. zn. 1 Er 4687/2008 z 28. septembra 2011, ako aj postupom a uzneseniami Krajského súdu v Trnave sp. zn. 21 CoE 98/2012 z 31. augusta 2012, sp. zn. 6 CoE 53/2012 zo 14. augusta 2012, sp. zn. 3 CoE 130/2012 z 20. septembra 2012 a sp. zn. 6 CoE 85/2012 zo 14. augusta 2012 a takto

r o z h o d o l :

1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., vedené pod sp. zn. Rvp 14689/2012 až sp. zn. Rvp 14692/2012   s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. Rvp 14689/2012.

2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a   pre neprípustnosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 7. decembra 2012 doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorými namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   postupom   a uzneseniami   Okresného   súdu Skalica   (ďalej   len   „okresný   súd“)   sp.   zn.   3 Er 181/2009   z 12. októbra   2011,   sp.   zn. 1 Er 4687/2008 z 28. septembra 2011, sp. zn. 3 Er 1124/2008 z 27. septembra 2011 a sp. zn. 1 Er 4687/2008 z 28. septembra 2011 (ďalej spolu len „napadnuté rozhodnutia okresného súdu“), ako aj postupom a uzneseniami Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 21 CoE 98/2012 z 31. augusta 2012, sp. zn. 6 CoE 53/2012 zo 14. augusta 2012, sp. zn. 3 CoE 130/2012 z 20. septembra 2012 a sp. zn. 6 CoE 85/2012 zo 14. augusta 2012 (ďalej spolu len „napadnuté rozhodnutia krajského súdu“).

Zo sťažností a z ich príloh vyplýva, že sťažovateľka sa v rámci svojej podnikateľskej činnosti zaoberá inter alia poskytovaním úverov z vlastných zdrojov. V rámci zmluvných vzťahov   založených   zmluvami   o   úvere   sťažovateľka   pristúpila   po   dohode   s   dlžníkmi k spísaniu notárskych zápisníc, ktoré obsahovali okrem iných náležitostí súhlas povinných osôb   s ich   vykonateľnosťou,   resp.   k uzavretiu   rozhodcovských   doložiek,   ktorými   bola založená   právomoc   Stáleho   rozhodcovského   súdu   zriadeného   S.,   a. s.,   B.   Z dôvodu nesplnenia povinností zo strany dlžníkov bola sťažovateľka nútená domáhať sa splatenia pohľadávok aj s príslušenstvom prostredníctvom exekúcií na podklade exekučných titulov (notárska   zápisnica,   rozsudky   rozhodcovského   súdu).   Okresný   súd   poveril   súdneho exekútora vykonaním exekúcií, avšak v priebehu ich vykonávania následne napadnutými rozhodnutiami   vyhlásil   exekúcie   za   neprípustné   a zastavil   ich.   Na   základe   odvolania sťažovateľky   boli   napadnuté   rozhodnutia   okresného   súdu   potvrdené   napadnutými rozhodnutiami krajského súdu.

V   sťažnostiach   sťažovateľka   uvádza,   že   sa   nemohla „... stotožniť   s odôvodnením označeného   rozhodnutia   porušovateľa   a to   tak   po   stránke   právnej,   ako   aj   po   stránke skutkovej   a preto   podal   proti   nemu   odvolanie.   Navyše,   sťažovateľ   podal   po   podaní odvolania návrh na prerušenie konania postupom podľa ust. § 109 ods. 1 písm. c) OSP a čl. 267 zmluvy o fungovaní EÚ! Porušovateľ v prvom rade a ani porušovateľ v druhom rade   nerozhodli   do   skončenia   konania   o návrhu   sťažovateľa   na   prerušenie   konania! Porušovateľ v druhom rade rozhodol priamo o odvolaní sťažovateľa a to tak, že uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil... V danom rozhodnutí sa súd vôbec nezmieňuje o procesnom návrhu   sťažovateľa!   Práve   chýbajúca   procesná   činnosť   porušovateľov   vecne   vyjadrená vydaním   rozhodnutia   o návrhu   sťažovateľa   na   prerušenie   konania   postupom   podľa   ust. § 109 ods. 1 písm. c) OSP a čl. 267 zmluvy o fungovaní EÚ, ako aj úplná ignorácia právnej argumentácie   a tvrdení   sťažovateľa   vo   vzťahu   k nutnosti   súdu   konať   položením prejudiciálnych   otázok   Súdnemu   dvoru   Európskej   únie,   zásadným   spôsobom   porušila základné práva sťažovateľa...“.

Sťažovateľka   podala   v priebehu   konaní   pred   všeobecnými   súdmi   návrhy na prerušenie konaní postupom podľa § 109 ods. 1 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) a čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie, ktoré odôvodnila tým, že «súd   sa   nijako   nevysporiadal   s výkladovými   pravidlami   uvedenými   v smernici   Rady 93/13/EHS   a nijako   nezdôvodnil   prečo   považuje   rozhodcovskú   doložku (resp. splnomocnenie   ako   jednostranný   právny   úkon,   ktorým   dlžník   dobrovoľne   splnomocnil fyzickú osobu na spísanie notárskej zápisnice ako exekučného titulu, pozn.) za neprijateľnú podmienku v zmluve o úvere. Máme za to, že v danom prípade je nutné požiadať o výklad pojmu „nekalá zmluvná podmienka“ v kontexte tohto sporu Súdny dvor Európskej únie... Súdnemu dvoru Európskej únie by mala byť daná príležitosť posúdiť exekučné konanie týkajúce   sa   záväzkových   vzťahov   v rámci   spotrebiteľských   zmlúv   komplexne   tak,   aby účastníkov konania zbavilo právnej neistoty vyplývajúcej z doterajšieho výkladu úniového práva a následnej aplikácii vnútroštátnymi súdmi Slovenskej republiky.   Máme za to, že v danom prípade je potrebné požiadať Súdny dvor Európskej únie aj o výklad čl. 17 a čl. 47 Charty   základných   práv   EÚ   a to   v súvislosti   s výkladom   pojmu   „neprijateľná   zmluvná podmienka“   v kontexte   smernice   Rady   93/13/EHS   a jej   následnej   aplikácii   exekučným súdom a dopadom na existujúce právne vzťahy.».

Podľa sťažovateľky „Všeobecný súd mal zákonnú povinnosť zaoberať sa návrhom sťažovateľa   a umožniť   mu   tak   dosiahnuť   stav   (resp.   minimálne   ovplyvniť   pokračovanie civilného   procesu),   v ktorom   by   sa   právna   vec   pred   vnútroštátnym   súdom   rozhodovala na základe   správneho   a adekvátneho   právneho   základu,   súčasťou   ktorého   je   aj   výklad práva   spoločenstva   (či   úniového   práva)   podľa   čl. 267   Zmluvy   o fungovaní   EÚ   Súdnym dvorom Európskej únie v konaní o prejudiciálnej otázke.“.

Sťažovateľka   na   základe   argumentácie   uvedenej   v sťažnostiach   navrhuje,   aby ústavný súd rozhodol nálezom, v ktorom vysloví porušenie jej základného práva podľa čl. 46   ods. 1   ústavy   a   práva   podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   postupom   a napadnutými rozhodnutiami   okresného   súdu,   alternatívne   postupom   a napadnutými   rozhodnutiami krajského súdu, napadnuté rozhodnutia krajského súdu zruší a veci vráti na ďalšie konanie a zároveň jej prizná primerané finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania.

II.

Podľa   §   31a   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane   ustanovenia   zákona   č.   99/1963   Zb.   Občianskeho   súdneho   poriadku   v znení neskorších predpisov.

V   zmysle   §   112   ods.   2   OSP   v   záujme   hospodárnosti   konania   môže   súd   spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa u neho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov.

S   prihliadnutím   na   obsah   sťažností   vedených   ústavným   súdom   pod   sp. zn. Rvp 14689/2012   až   sp. zn.   Rvp   14692/2012   a   z   neho   vyplývajúcu   právnu   a   skutkovú súvislosť, ako aj na totožnosť v osobe sťažovateľky a okresného súdu a krajského súdu, proti   ktorým   tieto   sťažnosti   smerujú,   rozhodol   ústavný   súd   o   spojení   týchto   sťažností na spoločné konanie tak, ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto uznesenia.

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   o   ústavnom   súde   každý   návrh   predbežne prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   navrhovateľa,   ak   tento   zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľka namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom a napadnutými rozhodnutiami okresného súdu a krajského súdu, ktorými krajský súd potvrdil napadnuté rozhodnutia okresného súdu o zastavení exekúcií, čo malo mať za následok porušenie jej označených práv podľa ústavy a dohovoru.

Podľa § 24 písm. a) zákona o ústavnom súde návrh nie je prípustný, ak sa týka veci, o ktorej   ústavný   súd   rozhodol,   okrem   prípadov,   v ktorých   sa   rozhodovalo   len o podmienkach konania, ak v ďalšom návrhu už podmienky konania boli splnené.

Ak ústavný súd zistí, že sťažnosť sa týka toho istého sťažovateľa a tej istej veci, odmietne ju ako neprípustnú už po jej predbežnom prerokovaní.

Ústavný súd zo spisov pôvodne vedených pod sp. zn. Rvp 14484/2012 až sp. zn. Rvp 14487/2012   zistil,   že   sťažovateľka   6.   decembra   2012   doručila   ústavnému   súdu obdobné   sťažnosti,   v ktorých   (zhodne   s týmito   sťažnosťami)   namietala   okrem   iného   aj porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru   postupom   a napadnutými   rozhodnutiami   okresného   súdu   a postupom a napadnutými rozhodnutiami krajského súdu, pričom v týchto sťažnostiach okrem iného formuluje   aj výhrady   voči   tomu,   že   v predmetných   veciach   konajúce   súdy   nepožiadali Súdny dvor Európskej únie o rozhodnutie o prejudiciálnej otázke. O týchto sťažnostiach ústavný súd rozhodol uznesením sp. zn. I. ÚS 153/2013 z 13. marca 2013 tak, že tieto spojil na spoločné konanie a následne ich odmietol.

Ústavný súd porovnaním posudzovaných   sťažností   a sťažností   pôvodne vedených pod sp. zn. Rvp 14484/2012 až sp. zn. Rvp 14487/2012, ktoré spojil na spoločné konanie a o ktorých rozhodol uznesením sp. zn. I. ÚS 153/2013 z 13. marca 2013 (ktoré odmietol z dôvodu   nedostatku   právomoci   a zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti),   zistil,   že sťažovateľka nimi namieta postup okresného súdu a krajského súdu v totožnom súdnom (exekučnom) konaní a žiada v nich vysloviť porušenie tých istých práv a zrušiť totožné uznesenia krajského súdu.

Z   uvedeného   teda   nespochybniteľne   vyplýva,   že   ústavný   súd   už   o sťažnostiach sťažovateľky   s totožným   petitom,   teda   aj   predmetom   konania,   rozhodol   uznesením sp. zn. I. ÚS   153/2013   z   13.   marca   2013.   Uvedené   zistenie   odôvodňuje   odmietnutie posudzovaných sťažností ako neprípustných podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde, keďže tým došlo k naplneniu dôvodu neprípustnosti zakotveného v § 24 písm. a) zákona o ústavnom súde. Na tomto závere nič nemení ani skutočnosť, že posudzované sťažnosti obsahujú podrobnejšiu argumentáciu   vo vzťahu k povinnosti všeobecného súdu   prerušiť napadnuté   konanie   v súvislosti   s prejudiciálnou   otázkou.   Pokiaľ   sťažovateľka   chcela rozšíriť alebo doplniť argumentáciu k už skôr doručeným sťažnostiam, mohla tak urobiť formou ich doplnenia. Keďže sťažovateľka namiesto uvedeného postupu zvolila podanie nových sťažností, ktorých predmetom je porušenie identických práv postupom okresného súdu a postupom krajského súdu v totožnom konaní, vystavila sa tak riziku, že posudzované sťažnosti budú odmietnuté z dôvodu ich neprípustnosti.

Pretože sťažnosti boli odmietnuté ako celok, ústavný súd už o ďalších návrhoch sťažovateľky (vrátane návrhu na odklad vykonateľnosti) v nich uplatnených nerozhodoval.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. júna 2013