znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 361/2010-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 14. septembra 2010 predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti M., s. r. o., B., zastúpenej Advokátskou kanceláriou   U.,   B.,   ktorou   namieta   porušenie   svojho   základného   práva   na   súdnu   a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 46 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, práva na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd, práva na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, základného práva na vlastníctvo podľa čl. 20 Ústavy Slovenskej republiky a práva na majetok podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu Žiar nad Hronom č. k. 13 C 115/09-96 zo 7. októbra 2009 a rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 12 Co 417/2009-101 z 11. februára 2010, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť spoločnosti M., s. r. o.,   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. mája 2010 doručená sťažnosť spoločnosti M., s. r. o., B. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietala porušenie svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 46 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), práva na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru, základného práva na vlastníctvo podľa čl. 20 ústavy a práva na majetok podľa   čl. 1 Dodatkového protokolu   k   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   (ďalej   len   „dodatkový   protokol“) rozsudkom Okresného súdu Žiar nad Hronom (ďalej len „okresný súd“) č. k. 13 C 115/09-96 zo 7. októbra 2009 a rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) č. k. 12 Co 417/2009-101 z 11. februára 2010 a žiadala vydať tento nález:

„Ústavný súd Slovenskej republiky určuje, že rozhodnutím Okresného súdu Žiar nad Hronom Rozsudkom č. k.: 13 C/115/2009-75 (správne má byť č. k. 13 C 115/09-96, pozn.) a rozhodnutím Krajského súdu v Banskej Bystrici Rozsudkom č. k.: 12 Co/417/2009-101 boli porušené základné ľudské práva sťažovateľa podľa čl. 20, 46 ods. 1 Ústavy SR a podľa čl. 46 ods. 3 Ústavy SR a zároveň podľa článku 6 a 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a podľa čl. 1 Dodatkového protokolu č. 1 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Ústavný súd Slovenskej republiky Rozsudok Okresného súdu Žiar nad Hronom č. k.: 13C /115/2009 – 75 (správne má byť č. k. 13 C 115/09-96, pozn.) a Rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici Rozsudkom č. k.: 12 Co/417/2009-101 zrušuje a vec vracia Okresnému súdu Žiar nad Hronom na nové konanie.“

Ako   vyplynulo   zo   sťažnosti   doručenej   ústavnému   súdu   a   spisu   okresného   súdu sp. zn.   13   C   115/2009,   ktorý   si   ústavný   súd   pripojil   pre   rozhodovanie   o   sťažnosti sťažovateľa,   sťažovateľ   bol   ako   žalobca   účastníkom   konania   vedeného   pred   okresným súdom pod sp. zn. 13 C 115/2009, v ktorom sa domáhal od Slovenskej republiky – Ú. (ďalej len   „žalovaný“)   náhrady   škody   vo   výške   33   193,92   €,   ktorá   mu   mala   byť   spôsobená nesprávnym úradným postupom orgánu štátu, a to Správy katastra v Ž. (ďalej len „správa katastra“) a Ú. Nesprávnosť úradného postupu správy katastra mala spočívať v nevyznačení plomby o zmene práva k nehnuteľnosti v roku 2002 na základe návrhu na vklad podľa kúpnej zmluvy uzatvorenej medzi A. B. ako predávajúcou a Slovenskou republikou – S. ako kupujúcim. Ú. si nesplnil svoju inšpekčnú povinnosť vo vzťahu k správe katastra. Uplatnená náhrada škody zodpovedala zmluvnej pokute, ktorú sťažovateľ zaplatil (29. decembra 2008) na základe zmluvy o budúcej zmluve uzatvorenej 26. apríla 2006 medzi sťažovateľom ako budúcim predávajúcim a spoločnosťou E., a. s., ako budúcim kupujúcim (pretože nemohol v prospech   tejto   spoločnosti   previesť   vlastnícke   právo   k   nehnuteľnosti,   keďže   toto   sám nenadobudol, hoci uzatvoril už prv ako kupujúci zmluvu o prevode vlastníctva k rovnakej nehnuteľnosti), ktorou sa zaviazal rovnakú nehnuteľnosť previesť do vlastníctva budúceho kupujúceho na základe jeho výzvy na uzatvorenie budúcej zmluvy, ktorú bol sťažovateľovi oprávnený doručiť budúci kupujúci v období od 29. mája 2006 do 31. decembra 2006.Sťažovateľ totiž uzatvoril 26. apríla 2006 ako kupujúci kúpnu zmluvu s A. B. ako predávajúcou, ktorej predmetom bol prevod vlastníckeho práva k nehnuteľnosti zapísanej na LV č. 2676, k. ú. Ž., a to parc. reg. „E“ č. 204/1 o výmere 13 275 m2 vychádzajúc zo stavu zápisu v katastri nehnuteľnosti ku dňu podpisu kúpnej zmluvy, podľa ktorého predávajúca bola vedená ako vlastník takto špecifikovanej nehnuteľnosti. Pod č. V 391/2002 bol však ešte 2. mája 2002 povolený vklad vlastníckeho práva na základe kúpnej zmluvy, ktorou previedla vlastnícke právo rovnaká predávajúca v prospech S. k časti tejto parcely o výmere 494 m2 podľa geometrického plánu č. 31628826-83-2001 z 25. júna 2001. K zmene výmery parc. reg. „E“ č. 204/1 (k zníženiu výmery o 494 m2, teda na výmeru 12 781 m2) v katastri však   došlo   až   18. septembra   2007,   teda   takmer   rok   po   podpise   kúpnej   zmluvy   medzi sťažovateľom   a A.   B.;   až   vtedy   správa   katastra   zosúladila   právny   stav   v   katastrálnom operáte so stavom právnym.

Keďže   predávajúca   A.   B.   od   kúpnej   zmluvy   so   sťažovateľom   odstúpila,   bolo katastrálne konanie zastavené. Neplatnosť odstúpenia od zmluvy bola predmetom konania pred   okresným súdom   vedeného pod   sp.   zn. 13   C 38/2007,   v ktorom   bolo rozhodnuté 29. septembra   2007   tak,   že   súdnym zmierom   bolo   určené,   že odstúpenie od   zmluvy je neplatné a kúpna zmluva medzi sťažovateľom a predávajúcou A. B. trvá. Po právoplatnosti tohto rozhodnutia okresného súdu sťažovateľ zistil, že medzičasom bol zápis na LV č. 2676, k. ú. Ž. zosúladený s právnym stavom a parc. reg. „E“ č. 2041/1 je vedená s výmerou 12 781 m2. Správa katastra prerušila vkladové konanie pre nesúlad výmery prevádzanej parcely   v   kúpnej   zmluve   a   výmery   zapísanej   v   liste   vlastníctva.   Sťažovateľ   vyzval predávajúcu na uzatvorenie dodatku ku kúpnej zmluve z 26. apríla 2006 týkajúceho sa zmeny výmery, avšak predávajúca A. B. dodatok ku kúpnej zmluve odmietla uzatvoriť. Okresný súd v konaní vedenom pod sp. zn. 13 C 53/2008 rozsudkom z 18. septembra 2008 zamietol   žalobu sťažovateľa,   ktorou   sa   domáhal uloženia   povinnosti   A.   B.   previesť   na žalobcu vlastnícke právo k parc. reg. „E“ č. 2041/1 s výmerou 12 781 m2 (právoplatnosť nadobudol 20. februára 2009). Sťažovateľ sa nestal vlastníkom predmetnej nehnuteľnosti.Okresný súd žalobu sťažovateľa vo veci sp. zn. 13 C 115/2009 rozsudkom č. k. 13 C 115/09-96 zo 7. októbra 2009 zamietol. Vychádzal z toho, že správa katastra skutočne nesprávne   úradne   postupovala,   keď   nevyznačila   plombu   o   zmene   práva   v   roku   2002 a k zosúladeniu právneho stavu v katastrálnom operáte s právnym stavom podľa povoleného vkladu vlastníckeho práva č. k. V 391/2002 došlo až v roku 2007, pričom v rokoch 2002 – 2007 nezačala správa katastra ani konanie o oprave chyby v katastrálnom operáte. Žalobu však   zamietol   z   dôvodu,   že   nesprávny   úradný   postup   žalovaného   nebol   priamou a bezprostrednou   príčinou   vzniku   povinnosti   sťažovateľa   zaplatiť zmluvnú pokutu   tretej osobe, pretože uvedený sled javov a priamu príčinnú súvislosť prerušuje samostatný právny úkon   (zmluva   o   budúcej   zmluve   uzatvorená   sťažovateľom)   nezávisle   od   katastrálneho konania,   a tým   aj jeho zmluvný záväzok,   ktorý   nebol   v   priamom   pôsobení   príčiny   na následok. Ďalej okresný súd dodal, že k zmenšeniu majetku sťažovateľa nedošlo práve (iba) nesprávnym   úradným   postupom   v   katastrálnom   konaní   sp.   zn.   V   391/02,   pretože nasledovalo ďalšie katastrálne konanie (sp. zn. V 272/06), v ktorom i predávajúca odstúpila od kúpnej zmluvy uzatvorenej so sťažovateľom, a následne potom, ako uznala neplatnosť tohto   odstúpenia   od   zmluvy,   odmietla   uzatvoriť   so   sťažovateľom   novú   kúpnu   zmluvu so zmenenou   výmerou   (resp.   dodatok   k   pôvodnej   zmluve).   Sťažovateľ   navyše   sám a slobodne uzatvoril zmluvu o budúcej zmluve s treťou osobou a vzal na seba záväzok zmluvnej   pokuty   pre   prípad,   že   k   naplneniu   zmluvy   o   budúcej   zmluve   nedôjde,   a   to z akýchkoľvek dôvodov. Postup správy katastra preto nebol priamou a nesprostredkovanou príčinou   zmenšenia   majetku   sťažovateľa.   Keďže   sťažovateľ   nepreukázal   v   konaní existenciu   príčinnej   súvislosti   medzi   nesprávnym   úradným   postupom   žalovaného a znížením   svojho   majetku,   nebola   preukázaná   ani   zodpovednosť   žalovaného   za   škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom.

Proti   rozsudku   okresného   súdu   č.   k.   13   C   115/09-96   zo   7.   októbra   2009   podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd rozsudkom č. k. 12 Co 417/2009-101 z   11.   februára   2010   tak,   že   rozsudok   súdu   prvého   stupňa   ako   vecne   správny   potvrdil a odporcovi náhradu trov konania nepriznal.

Rozsudok   okresného   súdu   č.   k.   13   C   115/09-96   zo   7.   októbra   2009   v   spojení s rozsudkom   krajského súdu   č.   k.   12   Co 417/2009-101   z 11. februára   2010   nadobudol právoplatnosť 4. marca 2010.

Porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 3 ústavy v sťažnosti   doručenej   ústavnému   súdu   rozsudkami   okresného   súdu   a   krajského   súdu sťažovateľ odôvodnil tým, že všeobecné súdy mu nepriznali jeho zákonné právo na náhradu škody, hoci reálne uplatnenie tohto základného práva predpokladá, že účastníkovi súdneho konania musí byť súdna ochrana poskytnutá v zákonom predpokladanej kvalite bez toho, aby súd bezdôvodne zbavil štátny orgán zodpovednosti za škodu, ktorú skutočne spôsobil. Rozhodnutia oboch súdov sú založené na ústavne nekonformnom výklade aplikovaných zákonných ustanovení, ktorým bol popretý ideál spravodlivosti a rozumný výklad hmotného práva.   Súdy   rozhodovali   na   základe   reštriktívneho   výkladu   aplikovaných   zákonných ustanovení,   nerešpektovali   podstatu   a   zmysel   inštitútu   náhrady   škody   pri   nesprávnom úradnom postupe, a takto zásadne popreli účel a význam nápravy škody spôsobenej štátnym orgánom.   K   veci   pristupovali   príliš   jednostranne,   čím   ochranu   práva   sťažovateľa zakotveného   v   ústave   urobili   iluzórnou   a   nerealizovateľnou.   Rozhodnutia   všeobecných súdov   sú   arbitrárne   a v rozpore   s princípom   právnej   istoty   ako súčasti   právneho štátu. Ich právne závery sú v nesúlade s vykonanými skutkovými zisteniami a nevyplývajú z nich. Z odôvodnení oboch rozhodnutí všeobecných súdov nemožno zistiť, ako sa vysporiadali so skutočnosťou,   prečo   príslušná   správa   katastra   nekonala,   hoci   jej   to   ukladal   zákon, a nezaoberali sa ani skutočnosťou, že práve neexistencia plomby, ktorú mala správa katastra vyznačiť   na   liste   vlastníctva   počas   dlhého   časového   obdobia,   bola   príčinou,   pre   ktorú sťažovateľovi škoda vznikla.

Porušenie   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   dohovoru   a práva   na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru rozsudkami okresného súdu a krajského súdu sťažovateľ odôvodnil tým, že napadnutými rozhodnutiami bola porušená spravodlivá rovnováha, ktorá musí byť zachovaná medzi náhradou škody a požiadavkami správneho úradného postupu. Rozhodnutia všeobecných súdov spôsobili sťažovateľovi stratu nároku na   náhradu   škody.   Krajský   súd   nepripustil   sťažovateľovi   možnosť   podať   dovolanie. Povinnosť, aby sťažovateľ zisťoval, či príslušná správa katastra konala v súlade s právnymi predpismi, kladie na sťažovateľa neprimerané bremeno v rozpore s dohovorom. Všeobecné súdy vo svojich rozhodnutiach vec nesprávne právne posúdili, keď uprednostnili striktný text   zákona   pred   inštitútom   spravodlivosti.   Výsledok   konania   tak   nezodpovedá   účelu sledovanému zákonom č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom (ďalej len „zákon č. 58/1969 Zb.“).Sťažovateľ vo svojej sťažnosti namietal aj porušenie čl. 20 ústavy a čl. 1 ods. 1 dodatkového   protokolu   oboma   rozsudkami   všeobecných   súdov   s   odôvodnením,   že   obe rozhodnutia všeobecných súdov   mu spôsobili stratu nároku   na náhradu   škody   namiesto nadobudnutia vlastníckeho práva k nehnuteľnosti.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti sťažovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa   porušenia   základných   práv   a   slobôd   vtedy,   ak   o   ochrane   týchto   práv   a   slobôd nerozhoduje iný súd. Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   zistí,   že   ochrany   toho   základného   práva   alebo slobody, porušenie ktorých sťažovateľ namieta, sa sťažovateľ môže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí takúto sťažnosť ústavný súd odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie (napr. I. ÚS 103/02).

Ako   vyplýva   z   obsahu   i   petitu   sťažnosti,   sťažovateľ   sa   sťažnosťou   domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods.   1   a   čl.   46   ods.   3   ústavy,   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie podľa   čl.   6   ods.   1 dohovoru, práva na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru, základného práva na vlastníctvo podľa čl. 20 ústavy a práva na majetok podľa čl. 1 dodatkového protokolu jednak   rozsudkom   okresného   súdu   č.   k.   13   C   115/09-96   zo   7.   októbra   2009   a   jednak rozsudkom krajského súdu č. k. 12 Co 417/2009-101 z 11. februára 2010.

Ústavný súd sa najprv zaoberal tou časťou sťažnosti, ktorá smerovala proti rozsudku okresného súdu č. k. 13 C 115/09-96 zo 7. októbra 2009. V súlade s princípom subsidiarity svojej právomoci skúmal, či sú splnené podmienky konania pred ním o tejto časti sťažnosti sťažovateľa, a dospel k záveru, že vzhľadom na princíp subsidiarity vyplývajúci z čl. 127 ústavy je vylúčená právomoc ústavného súdu meritórne konať a rozhodovať o sťažovateľom uplatnených   námietkach   porušenia   jeho   základných   práv   týmto   rozhodnutím   okresného súdu, pretože preskúmavanie jeho postupu zveruje Občiansky súdny poriadok (ďalej len „OSP“) v tomto prípade odvolaciemu súdu. Odvolací súd vo veci o podanom odvolaní sťažovateľa rozhodol rozsudkom č. k. 12 Co 417/2009-101 z 11. februára 2010. Krajský súd ako súd odvolací bol súdom, ktorému patrí právomoc posúdiť, či odvolanie sťažovateľa bolo dôvodné a rozhodnúť o ňom.

Odlišná je situácia pri tej časti sťažnosti, ktorá sa týka rozsudku krajského súdu č. k. 12 Co 417/2009-101 z 11. februára 2010 – k tejto časti sťažnosti je právomoc ústavného súdu daná. Vo vzťahu k rozsudku krajského súdu sťažovateľ namietal porušenie svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 46 ods. 3 ústavy, práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru,   práva   na   účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru, základného práva na vlastníctvo podľa čl. 20 ústavy a práva na majetok podľa čl. 1 dodatkového protokolu.

Ústavný súd sa najprv zaoberal tvrdeniami sťažovateľa, podľa ktorých rozsudkom krajského súdu č. k. 12 Co 417/2009-101 z 11. februára 2010 bolo porušené základné právo na   súdnu   a   inú   právnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   a   čl.   46   ods.   3   ústavy,   právo   na spravodlivé súdne konanie podľa   čl.   6 ods.   1 dohovoru   a právo na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   46   ods.   3   ústavy   každý   má   právo   na   náhradu   škody   spôsobenej nezákonným   rozhodnutím   súdu,   iného   štátneho   orgánu   či   orgánu   verejnej   správy   alebo nesprávnym úradným postupom.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa čl. 13 dohovoru každý, koho práva a slobody priznané týmto dohovorom boli porušené, musí mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom, aj keď sa porušenia dopustili osoby pri plnení úradných povinností.

Podstatou sťažnosti na porušenie označených práv rozsudkom krajského súdu č. k. 12 Co 417/2009-101 z 11. februára 2010 je tvrdenie sťažovateľa, podľa ktorého mu súdna ochrana nebola krajským súdom poskytnutá v zákonom predpokladanej kvalite v dôsledku toho,   že rozsudok   krajského   súdu   je   založený   na ústavne   nekonformnom   reštriktívnom výklade   aplikovaných   zákonných   ustanovení,   ktorým   bol   popretý   ideál   spravodlivosti, rozumný   výklad   hmotného   práva,   a   tým   aj   zmysel   a   účel   inštitútu   náhrady   škody   pri nesprávnom   úradnom   postupe.   Ani   odôvodnenie   rozsudku   krajského   súdu   nezodpovedá zákonnej   požiadavke,   pretože   z   neho   nemožno   zistiť,   ako   sa   krajský   súd   vysporiadal so skutočnosťou,   prečo   príslušná   správa   katastra   nekonala,   hoci   jej   to   ukladal   zákon, a nezaoberal sa ani skutočnosťou, že práve neexistencia plomby, ktorú mala správa katastra vyznačiť   na   liste   vlastníctva   počas   dlhého   časového   obdobia,   bola   príčinou,   pre   ktorú sťažovateľovi škoda vznikla. Krajský súd porušil právo sťažovateľa na účinný prostriedok nápravy, pretože nepripustil sťažovateľovi možnosť podať dovolanie.

Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom nie je chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými   zásahmi   do   jeho   práv,   ktoré   sú   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné   (I.   ÚS   17/01).   Z   rozdelenia   súdnej   moci   v   ústave   medzi   ústavný   súd a všeobecné   súdy   totiž   vyplýva,   že   ústavný   súd   nie   je   opravnou   inštanciou   vo   veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. I. ÚS 19/02).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav veci a aké skutkové zistenia a právne závery zo   skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na kontrolu zlučiteľnosti takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o   ľudských   právach   a základných   slobodách   (I.   ÚS   13/00,   mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

Ústavný   súd   v   súlade   so   svojou   ustálenou   judikatúrou   konštatuje,   že   obsahom základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru sú obdobné záruky, že vec bude spravodlivo prerokovaná nezávislým a nestranným súdom a postupom ustanoveným zákonom. Z uvedeného dôvodu v týchto právach nemožno vidieť podstatnú odlišnosť (II. ÚS 27/07).

Krajský súd v odôvodnení rozsudku č. k. 12 Co 417/2009-101 z 11. februára 2010 uviedol:

„Krajský súd preskúmal rozsudok okresného súdu v rozsahu určenom ust. § 212 ods.1 O.s.p. a tento rozsudok bez nariadenia pojednávania v súlade s § 214 ods.2 O.s.p. potvrdil ako vecne správny s poukazom na ust. § 219 ods.1 O.s.p.

Odvolací súd pri preskúmaní veci zistil, že bol v potrebnom rozsahu zistený skutkový stav a bol z tohto skutkového stavu vyvodený aj zodpovedajúci právny záver. Odvolanie navrhovateľa teda nie je dôvodné, lebo z tých skutočností, ktoré sú v ňom uvedené, nemožno dospieť k inému právnemu záveru, ako k nemu dospel prvostupňový súd. Odvolací súd zároveň poukazuje aj na ust. § 219 ods.2 O.s.p., z ktorého vyplýva, že ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Odvolací súd na dôvody rozsudku okresného súdu poukazuje, pretože si ich v celom rozsahu   osvojil   a   dodáva   len   niektoré   skutočnosti,   ktoré   potvrdzujú   správnosť   úsudku prvostupňového   súdu,   najmä   pokiaľ   ide   o   splnenie   podmienok   zodpovednosti   za   škodu podľa osobitného predpisu.

Nemožno súhlasiť s tvrdením navrhovateľa, že konanie predávajúcej A. B. nemohlo mať vplyv na konanie katastra a nemohlo byť udalosťou, ktorá by vymedzila zodpovednosť štátu   iným   spôsobom,   ako   konštatovaním,   že   nesprávny   úradný   postup   katastra   nebol jedinou príčinou vzniku škody. Účastníci zmluvného vzťahu, ktorý predchádzal uzavretiu zmluvy   s   ďalším   subjektom   na   základe   zmluvy   o   budúcej   zmluve,   sa   posudzuje   podľa predpisov   súkromného   práva   a   každý   zmluvný   vzťah   dáva   možnosť   niektorému   z   jeho účastníkov   okrem   iného   od   zmluvy   odstúpiť.   V   danom   prípade   sa   tak   stalo   a   jeden z účastníkov   kúpnej   zmluvy   od   tejto   kúpnej   zmluvy   odstúpil.   Možno   prisvedčiť   v plnom rozsahu tvrdeniu odporcu odporcu, že v zmysle katastrálnych predpisov nie je oprávnením katastra   nehnuteľnosti   skúmať   dôvody   takéhoto   úkonu   účastníka   zmluvného   vzťahu; kataster je oprávnený len skúmať, či takýto prejav vôle je známy aj druhému účastníkovi zmluvy a pokiaľ ide o vkladové konanie, nemá možnosť návrhu na vklad zmluvy vyhovieť. Táto okolnosť bola nesporne príčinou, prečo nebola zavkladovaná zmluva v prvom štádiu konania medzi pani B. a navrhovateľom. To, že uvedené časové súvislosti vyplývajúce zo zmluvy   o   budúcej   zmluve   nemohli   byť   do   konca   roku   2006   vyriešené   vyplýva   aj   zo správneho postupu navrhovateľa, ktorý sa dožadoval na príslušnom orgáne vyslovenia, že odstúpenie   od   zmluvy   zo   strany   pani   B.   nie   je   opodstatnené.   V dôvodoch   rozsudku okresného súdu sa presne uvádza, kedy došlo k uzatvoreniu zmieru medzi týmito účastníkmi a ku konštatovaniu, že účastníci konania sa majú cítiť viazaní pôvodnou kúpnou zmluvou a opäť došlo k ďalšej skutočnosti, ktorá jednoznačne predstavovala vôľu účastníkov tohto zmluvného vzťahu a to k postupu, ktorý mal viesť k uzatvoreniu dodatku ku kúpnej zmluve, s ktorým pani B. nesúhlasila. Je pravda, že sa takýmto spôsobom mohla vyriešiť otázka nesprávneho právneho postupu odporcu a všetky otázky týkajúce sa prípravy zmluvy pre ďalšieho účastníka, pre ktorého obstarával nehnuteľnosť navrhovateľ, ale nič to nemení na skutočnosti   a na   konštatovaní,   že v   príčinnej súvislosti   so   vznikom škody nie   je   jedine a výlučne nesprávny úradný postup katastra nehnuteľností. V konečnom dôsledku možno súhlasiť aj s tým záverom uvedeným vo vyjadrení odporcu, že aj pri absolútne platnom a správnom   právnom   úkone,   ktorým   je   zmluva   uzavretá   medzi   účastníkmi   konania predložená na vkladové konanie, by mohlo dôjsť k určitým skutočnostiam, pre ktoré by kataster   z   formálnych   dôvodov   nevyhovel   návrhu   na   vklad   nehnuteľnosti   do   katastra nehnuteľností a navrhovateľ ani nemohol ovplyvniť takéto prípadné závery, ktoré rovnako mohli viesť k oddialeniu pozitívneho vkladového konania a k splneniu ustanovení zmluvy o budúcej zmluve, ktorá obsahovala aj sankciu za nedodržanie termínu v ňom obsiahnutého pre riadne uzatvorenie kúpnej zmluvy. Preto niet dôvodov odkloniť sa od záverov, ktoré už boli judikované, že vzťah príčiny a následku musí byť priamy, bezprostredný a neprerušený a zodpovednosť nie je možné robiť závislou na neobmedzenej kauzalite, lebo zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom orgánu štátu môže byť daná len vo vzťahu ku   škode,   ktorá bola   spôsobená práve   (iba)   namietaným   úradným postupom orgánu štátu.

Pretože odvolanie nebolo dôvodné a nebolo možné na jeho základe prijať iný právny záver, odvolací súd rozsudok okresného súdu považoval za správny a potvrdil ho.“

Ústavný súd uznáva, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia,   ktoré   jasne   a   zrozumiteľne   dáva   odpovede   na   všetky   právne   a   skutkovo relevantné   otázky   súvisiace   s   predmetom   súdnej   ochrany,   t.   j.   s   uplatnením   nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Vyjadruje to aj znenie § 157 ods. 2 OSP, podľa ktorého „v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ domáhal a z akých dôvodov, ako sa   vo   veci   vyjadril   odporca,   prípadne   iný   účastník   konania,   stručne,   jasne   a   výstižne vysvetlí,   ktoré   skutočnosti   považoval   za   preukázané   a   ktoré   nie,   z   ktorých   dôkazov vychádzal   a   akými   úvahami   sa   pri   hodnotení   dôkazov   riadil,   prečo   nevykonal   ďalšie navrhnuté dôkazy a ako právne vec posúdil“. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03).

Podľa   §   219   ods.   2   OSP   ak   sa   odvolací   súd   v   celom   rozsahu   stotožňuje s odôvodnením   napadnutého   rozhodnutia,   môže   sa   v   odôvodnení   obmedziť   len   na skonštatovanie   správnosti   dôvodov   napadnutého   rozhodnutia,   prípadne   doplniť   na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Vychádzajúc z týchto ústavne významných úvah zaoberal sa ústavný súd posúdením obsahu napadnutého rozhodnutia z uvedených hľadísk a dospel k záveru, že krajský súd na argumentáciu sťažovateľa reagoval primeraným spôsobom, vysporiadal sa s okolnosťami, ktoré   majú pre vec podstatný   význam a ktoré   dostatočne   objasňujú skutkový   a právny základ rozhodnutia, a do odôvodnenia svojho rozhodnutia uviedol postup, akým dospel k svojmu rozhodnutiu. Z odôvodnenia rozsudku krajského súdu je zrejmé, že dôvodom, pre ktorý   nebolo   možné   vyhovieť   žalobe   sťažovateľa,   bolo   to,   že   sťažovateľ   v   konaní nepreukázal príčinnú súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom správy katastra, ktorá na nehnuteľnosti nevyznačila plombu pri predchádzajúcom vkladovom konaní týkajúcom sa nehnuteľnosti (a ani neskôr nezosúladila stav právny a stav zápisu v katastri), a zmenšením majetku sťažovateľa, čo znamená, že sťažovateľ nepreukázal zodpovednosť žalovaného za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom.

Keďže sťažovateľ tvrdil, že rozhodnutie krajského súdu je založené na svojvoľnej aplikácii   práva,   zaoberal   sa   ústavný   súd   ďalej   tým,   či   výklad   podmienok   vzniku zodpovednosti   za   škodu   spôsobenú   nesprávnym   úradným   postupom,   najmä   pokiaľ   ide o príčinnú   súvislosť   medzi   nesprávnym úradným   postupom   a   vznikom   škody   na strane sťažovateľa   krajským   súdom,   zodpovedal   účelu   a   zmyslu   inštitútu   náhrady   škody spôsobenej nezákonným úradným postupom.

Krajský súd sa stotožnil s formulovaním definovania príčinnej súvislosti tak, ako bola obsiahnutá v rozsudku okresného súdu. Okresný súd v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol: „Vzťah príčinnej súvislosti (kauzálny nexus) medzi nesprávnym úradným postupom a škodou, zák. č. 58/1969 Zb. nevysvetľuje. V právnej teórii sa týmto vzťahom označuje priama väzba javov (objektívnych súvislostí), v rámci ktorého jeden jav (príčina ) vyvolá jav druhý   (následok).   O   vzťah   príčinnej   súvislosti   ide,   ak   je   medzi   nesprávnym   úradným postupom a škodou vzťah príčiny a následku. Ak bola príčinou vzniku škody iná skutočnosť, zodpovednosť za škodu nenastáva. Otázka príčinnej súvislosti nie je otázkou právnou, ide o otázku skutkovú, ktorá môže byť vyriešená len v konkrétnych súvislostiach. Pri zisťovaní príčinnej súvislosti treba škodu izolovať zo všeobecných súvislostí a treba skúmať, ktorá príčina ju vyvolala. Pritom nie je rozhodujúce časové hľadisko ale vecná súvislosť príčiny a následku.“

Ústavný súd považuje takto formulované princípy posudzovania príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody za zodpovedajúce právnej úprave i záverom právnej teórie a stotožňuje sa aj s konštatovaním okresného súdu o tom, že otázka posúdenia príčinnej súvislosti musí byť predmetom dokazovania a dôkazné bremeno o tejto otázke znáša žalobca. V kontexte prípadu sťažovateľa to znamená, že v konaní mohol byť úspešný   iba   v   prípade,   ak   by   preukázal,   že   príčinou   vzniku   škody,   ktorá   (ako   to   sám uviedol) spočívala v znížení jeho majetku spôsobenom splnením jeho povinnosti zaplatiť zmluvnú pokutu tretej osobe (a nie v iných dôvodoch), bol nesprávny úradný postup správy katastra. Je pritom zrejmé, že dôvodom, pre ktorý bol sťažovateľ povinný zmluvnú pokutu tretej osobe zaplatiť, bola skutočnosť, že sťažovateľ neuzatvoril budúcu zmluvu v období, v ktorom sa tak (sám) zaviazal urobiť, a to v období od 29. mája 2006 do 31. decembra 2006. Rovnako zrejmé z obsahu spisu je i to, že kúpnu zmluvu s A. B. ako predávajúcou sťažovateľ ako kupujúci uzatvoril 26. apríla 2006 a A. B. od tejto kúpnej zmluvy odstúpila listom doručeným správe katastra 5. mája 2006 a sťažovateľovi 3. mája 2006. O neplatnosti tohto   odstúpenia   od   zmluvy   bolo   rozhodnuté   okresným   súdom   v   samostatnom   konaní (sp. zn. 13 C 38/2007) 29. septembra 2007. Preto aj ústavný súd považuje za správny záver okresného súdu i krajského súdu o tom, že splnenie povinnosti sťažovateľa zaplatiť tretej osobe   zmluvnú   pokutu   v   dôsledku   neuzatvorenia   budúcej   zmluvy   najneskôr   do 31. decembra 2006 nebolo vo vzťahu príčinnej súvislosti následkom skoršieho nesprávneho úradného postupu správy katastra.

Ústavný   súd   nepovažoval   preto   právny   názor   krajského   súdu,   na   ktorom   založil potvrdenie napadnutého rozsudku okresného súdu, za svojvoľný či arbitrárny. Aplikácia príslušných   ustanovení   zákona   č.   58/1969   Zb.   na   vec   sťažovateľa   krajským   súdom nepoprela ich účel a zmysel. Krajský súd podľa názoru ústavného súdu postupoval v súlade i   so   zásadou   ústavne   konformného   výkladu,   pretože   nepoužil   taký   výklad   dotknutých ustanovení, ktorý by poprel realizáciu ústavou garantovaných práv fyzických osôb alebo právnických osôb.

Ústavný súd na rozdiel od sťažovateľa zastáva názor, podľa ktorého výkon súdnej moci krajským súdom vo veci sťažovateľa smeroval k uplatneniu ideálu spravodlivosti, rešpektoval procesné pravidlá aj požiadavku rozumného výkladu hmotného práva.Z týchto dôvodov odmietol ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde sťažnosť sťažovateľa v časti namietajúcej porušenie jeho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 3 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a to z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

Ústavný súd považuje ďalej za vylúčené, aby rozhodnutím krajského súdu došlo k porušeniu práva na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru. Pokiaľ sťažovateľ argumentuje tým, že nemohol proti rozhodnutiu krajského súdu podať dovolanie, zabudol na to, že „právo na súd“, ktorého jedným aspektom je právo na prístup k súdu, nie je absolútne   a   môže   podliehať rôznym   obmedzeniam.   Uplatnenie   obmedzení   však   nesmie obmedziť prístup jednotlivca k súdu takým spôsobom a v takej miere, že by uvedené právo bolo dotknuté v samej svojej podstate. Okrem toho tieto obmedzenia sú zlučiteľné s čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorý garantuje právo na spravodlivé súdne konanie, len vtedy, ak sledujú legitímny   cieľ   a keď   existuje primeraný vzťah medzi   použitými prostriedkami a týmto cieľom   (napr.   Guérin   c.   Francúzsko,   1998). Pravidlá   týkajúce sa   prípustnosti   dovolania majú za cieľ zaistiť riadny výkon spravodlivosti a zvlášť rešpektovať princíp právnej istoty, ktorá bola nastolená právoplatným rozhodnutím. Dotknuté osoby musia počítať s tým, že tieto pravidlá budú aplikované. Jednako tieto pravidlá alebo ich používanie nemôžu týmto osobám zabrániť, aby využili existujúci opravný prostriedok (napr. I. ÚS 4/00; vec Pérez De Rada Cavanilles c. Španielsko, rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 28. októbra 1998). Sťažovateľ mal k dispozícii účinný prostriedok nápravy, ktorý aj využil, keď proti rozhodnutiu okresného súdu podal odvolanie, o ktorom rozhodoval krajský súd. Ochrana právam sťažovateľa bola poskytnutá okresným súdom i krajským súdom, ktoré vzťah medzi sťažovateľom   a   ich   odporcom   v   konaní   vyriešili   konečným   spôsobom   a   v   súlade s procesnými predpismi, ktoré neukladajú povinnosť dovolaciemu súdu bezpodmienečne pripustiť proti svojmu rozhodnutiu dovolanie.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti namietal aj porušenie čl. 20 ústavy a čl. 1 ods. 1 dodatkového   protokolu   oboma   rozsudkami   všeobecných   súdov   s   odôvodnením,   že   obe rozhodnutia všeobecných súdov   mu spôsobili stratu nároku   na náhradu   škody   namiesto nadobudnutia vlastníckeho práva k nehnuteľnosti.

Podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy   každý   má   právo   vlastniť   majetok.   Vlastnícke   právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje.

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva.

Sťažovateľ odôvodňuje porušenie svojho základného práva na vlastníctvo a práva na majetok   rozsudkom   krajského súdu   tým,   že   podľa   jeho názoru   mal legitímnu   nádej   na nadobudnutie práva na náhradu škody voči štátu, pretože splnil všetky podmienky na vznik takéhoto nároku, a napriek tomu krajský súd rozsudok okresného súdu o zamietnutí jeho žaloby potvrdil.

Ústavný súd sa najprv zaoberal posúdením toho, či vo vzťahu k nehnuteľnosti platilo, že ide o „majetok“ sťažovateľa v zmysle čl. 1 dodatkového protokolu.

Za majetok v zmysle čl. 1 dodatkového protokolu podľa judikatúry Európskeho súdu pre   ľudské   práva   sa   považuje   nielen   existujúci   majetok   vo   vlastníctve   fyzickej   alebo právnickej osoby, teda veci alebo iné aktíva, ktorých vlastníkom je táto osoba, ale i majetok, nadobudnutie   vlastníctva   ku   ktorému   môže   fyzická   alebo   právnická   osoba   legitímne očakávať.

Ako je zrejmé z tvrdení sťažovateľa, podľa jeho názoru mu svedčila legitímna nádej na   nadobudnutie   majetku   (náhrady   škody),   pretože   splnil   všetky   zákonom   ustanovené podmienky. Tieto tvrdenia sťažovateľa by mohli byť správne, avšak iba v prípade, že ich sťažovateľ skutočne splnil. Ako však už bolo uvedené vo vzťahu k tvrdeniam sťažovateľa o porušení čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru, ústavný súd je toho názoru, že záver okresného súdu i krajského súdu o tom, že sťažovateľ nepreukázal splnenie podmienok vzniku zodpovednosti za škodu, je nielen ústavne konformný, ale aj správny.

V   situácii,   keď   sťažovateľ   nesplnil   zákonné   podmienky   na   vznik   jeho   nároku, nemožno uvažovať ani o legitímnej   nádeji na nadobudnutie náhrady   škody.   Sťažovateľ nemohol   v   čase   vydania rozhodnutia   krajského súdu   legitímne bez splnenia   zákonných podmienok očakávať, že náhradu škody získa, keď nesplnil podmienky na jej priznanie.

Z   uvedených   dôvodov   sťažovateľovi   nepatrila   podľa   názoru   ústavného   súdu   ani legitímna   nádej   na   nadobudnutie   náhrady   škody   proti   štátu,   a   preto   je   vylúčené,   aby rozhodnutím krajského súdu došlo k porušeniu jeho práva na majetok, tak ako je toto právo garantované v čl. 1 dodatkového protokolu (a rovnako aj v čl. 20 ústavy).

Z uvedeného je zrejmé, že napadnutým rozhodnutím krajského súdu nemohlo dôjsť k porušeniu označeného práva sťažovateľa pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným rozhodnutím krajského súdu a základným právom, ktorého porušenie sa namietalo, a z tohto dôvodu ústavný súd odmietol sťažnosť sťažovateľa aj v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti rozhodol ústavný súd tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. septembra 2010