znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 361/09-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 21. októbra 2009 predbežne prerokoval sťažnosť Z. B., Š., zastúpenej advokátom JUDr. Ľ. D., Š., vo veci namietaného   porušenia   práva   na   spravodlivý   súdny   proces   zaručeného   v   čl.   6   ods.   1 Dohovoru   o ochrane ľudských   práv a základných   slobôd   a práva na účinný prostriedok nápravy   zaručeného   v   čl.   13   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd rozsudkom Okresného súdu Levice sp. zn. 12 C 117/06 z 29. februára 2008, rozsudkom Krajského súdu v Nitre sp. zn. 7 Co 146/08 z 5. decembra 2008 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo 96/09 z 18. júna 2009 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Z. B. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 30. septembra 2009   faxom   a   2.   októbra   2009   poštou   doručená   sťažnosť   Z.   B.,   Š.   (ďalej   len „sťažovateľka“),   vo   veci   namietaného   porušenia   práva   na   spravodlivý   súdny   proces zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na účinný prostriedok nápravy zaručeného v čl. 13 dohovoru rozsudkom Okresného súdu Levice (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 12 C 117/06 z 29. februára 2008, rozsudkom   Krajského   súdu   v   Nitre   (ďalej   len   „krajský   súd“)   sp.   zn.   7 Co   146/08 z 5. decembra   2008   a   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „najvyšší súd“) sp. zn. 3 Cdo 96/09 z 18. júna 2009.

Zo   sťažnosti   a z jej príloh   vyplýva, že v   konaní vedenom   okresným   súdom   pod sp. zn. 12 C 117/06 sa sťažovateľka žalobou domáhala od žalovaných zaplatenia zmluvnej pokuty za oneskorené zaplatenie časti dohodnutej kúpnej ceny. Okresný súd rozsudkom z 29. februára 2008 žalobu sťažovateľky zamietol, pričom na základe jej odvolania krajský súd   rozsudkom   sp.   zn.   7   Co   146/08   z   5.   decembra   2008   rozhodnutie   okresného   súdu potvrdil. Rozsudok okresného súdu v spojení s rozsudkom krajského súdu nadobudli podľa sťažovateľky právoplatnosť 5. februára 2009. O následnom dovolaní sťažovateľky proti rozsudku krajského súdu rozhodol najvyšší súd uznesením sp. zn. 3 Cdo 96/09 z 18. júna 2009 tak, že jej dovolanie odmietol, pretože smerovalo proti rozhodnutiu, proti ktorému dovolanie   nie   je   prípustné.   Uznesenie   najvyššieho   súdu   malo   podľa   sťažovateľky nadobudnúť právoplatnosť 31. júla 2009.

Sťažovateľka   v   sťažnosti   v   podstate   polemizuje,   resp.   vyjadruje   svoj   nesúhlas so skutkovým stavom tak, ako ho zistili okresný súd a krajský súd, pričom týmto súdom vyčíta,   že   nezohľadnili   všetky   okolnosti   skutkového   stavu   (napr.   podľa   sťažovateľky neoprávnené zníženie dohodnutej kúpnej ceny žalovanými z dôvodu vady predmetu kúpy, ktorú   sťažovateľka   nezavinila, a   pod.),   ako   aj to,   že   nesprávne   právne   posúdili   otázku primeranosti, resp. proporcionality výšky zmluvnej pokuty a istiny. Pokiaľ ide o namietané rozhodnutie najvyššieho súdu, sťažovateľka svoju sťažnosť bližšie neodôvodnila.

Sťažovateľka v sťažnosti okrem iného uviedla: „Z uvedeného mám za to, že rozhodnutie odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci v zmysle ustanovenia § 241 ods. 2 písm. c) O. s. p. a že v konaní došlo k vadám uvedeným v § 237 písm. f) O. s. p., t. j. že účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred odvolacím súdom.

Tým, že odvolací súd v napadnutom potvrdzujúcom rozsudku samostatným výrokom nevyslovil, že je proti nemu prípustné dovolanie (238 ods. 3 O. s. p.), mi odňal právo na súdnu a inú právnu ochranu (čl. 36 Listiny základných práv a slobôd), právo na spravodlivé súdne rozhodnutie.“

Vzhľadom na uvedené sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd po prijatí jej sťažnosti na ďalšie konanie rozhodol týmto nálezom:

„Základné právo Z. B. na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd, právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 Dohovoru o   ochrane   ľudských   práv   a   slobôd   a   právo   na   súdnu   a   inú   právnu   ochranu   podľa Dodatkového protokolu k Dohode o ochrane ľudských práv a slobôd rozsudkom Okresného súdu v Leviciach č. k. 12 C 117/2006-115 zo dňa 29. 2. 2008, rozsudkom Krajského súdu v Nitre č. k. 7 Co 146/2008-136 zo dňa 5. 12. 2008 a uznesením Najvyššieho súdu SR č. k. 3Cdo 96/2009 zo dňa 18. 6. 2009 porušené boli.

Zrušuje rozsudok Krajského súdu v Nitre č. k. 7 Co 146/2008-136 zo dňa 5. 12. 2008 a prikazuje Krajskému súdu v Nitre vo veci konať a znovu rozhodnúť.

Zrušuje rozsudok Okresného súdu v Leviciach č. k. 12 C 117/2006-115 zo dňa 29. 2. 2008. Z. B. priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 3.319,39 €(...), ktoré sú povinné zaplatiť Okresný súd v Leviciach v sume 1.659,69 € a Krajský súd v Nitre sumou 1.659,70 €, do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia.

Krajský súd v Nitre je povinný uhradiť trovy právneho zastúpenia v sume 759,48 € (2 úkony právnej pomoci – prevzatie a príprava veci a podanie vo veci samej – po 379,74 € a   2x   režijný   paušál   po   6,95   €   ),   spolu   773,38   €   na   účet   advokáta(...)   do   15   dní   od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich   základných   práv   alebo   slobôd,   alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

1. K namietanému porušeniu práv sťažovateľky rozhodnutím okresného súdu

Sťažovateľka namieta porušenie označených práv rozsudkom okresného súdu sp. zn. 12 C 117/06 z 29. februára 2008 z dôvodu, že okresný súd podľa jej tvrdení nedostatočne zistil skutkový stav, a tiež, že mal nesprávne posúdiť otázku proporcionality uplatnenej zmluvnej pokuty a nezaplatenej časti dohodnutej kúpnej ceny.

Vzhľadom   na   princíp   subsidiarity [„ak(...)   nerozhoduje   iný   súd“],   ktorý   vyplýva z citovaného čl.   127 ods.   1   ústavy, môže   ústavný   súd poskytnúť ochranu konkrétnemu právu alebo slobode, porušenie ktorých je namietané, iba vtedy, ak sa ich ochrany fyzická osoba   alebo   právnická   osoba   nemôže   domôcť   v   žiadnom   inom   konaní   pred   súdnymi orgánmi Slovenskej republiky.

Inými slovami, pokiaľ je o ochrane sťažovateľkou označeného práva alebo slobody oprávnený konať alebo rozhodovať iný všeobecný súd, ústavný súd jej sťažnosť už po predbežnom prerokovaní odmietne pre nedostatok svojej právomoci.

Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zisťoval, či ochranu toho práva,   porušenie   ktorého   sťažovateľka   namieta,   t. j.   práva   na   spravodlivý   súdny   proces a práva   na   účinný   prostriedok   nápravy,   k   porušeniu   ktorých   malo   dôjsť   v   dôsledku nedostatočného   dokazovania   a   sťažovateľkou   tvrdeného   nesprávneho   právneho   názoru okresného   súdu,   neposkytuje   iný   všeobecný   súd   na   základe   sťažovateľke   dostupných opravných prostriedkov predstavujúcich účinné právne prostriedky nápravy namietaného porušenia jej práv.

Podľa názoru ústavného súdu sťažovateľka mala možnosť domáhať sa preskúmania rozsudku   okresného   súdu   sp.   zn.   12   C   117/06   z   29.   februára   2008   využitím   riadneho opravného   prostriedku,   a   to   odvolania,   ktoré   sťažovateľka   napokon   (ako   to   vyplýva   aj zo sťažnosti) aj účinne využila. Na základe sťažovateľkou podaného odvolania sa krajský súd   v   rozsahu   svojho   preskúmavacieho   oprávnenia   odvolacieho   súdu   musel   v   podstate vyrovnať   s   rovnakými   skutkovými   a   právnymi   argumentmi,   ako   sťažovateľka   uvádza v konaní pred ústavným súdom.

Vychádzajúc z postavenia ústavného súdu ako nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy), ktorý nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96), ústavný súd sťažnosť sťažovateľky v tejto časti (vo vzťahu k okresnému súdu) už po jej predbežnom prerokovaní odmietol pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

2. K namietanému porušeniu práv sťažovateľky rozhodnutím krajského súdu

Sťažovateľka namieta porušenie svojho práva na spravodlivý súdny proces a práva na   účinný   prostriedok   nápravy   aj   rozhodnutím   krajského   súdu   sp.   zn.   7   Co   146/08 z 5. decembra 2008, a to z tých istých dôvodov ako v prípade okresného súdu.

Vzhľadom   na   zistenie,   že   sťažovateľka   podala   proti   napadnutému   rozsudku krajského   súdu   dovolanie,   ktoré   však   najvyšší   súd   odmietol   ako   procesné   neprípustné, a teda sa ani nezaoberal meritórnym preskúmaním rozsudku krajského súdu, ústavný súd pripúšťa, že by bolo v jeho právomoci preskúmanie tohto rozsudku krajského súdu, pretože sťažovateľka   už   proti   nemu   reálne   nedisponovala   žiadnym   mimoriadnym   opravným prostriedkom, ktorým by sa mohla domôcť ochrany svojich práv.

Jednou zo základných podmienok prijatia sťažnosti na ďalšie konanie je jej podanie v lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Táto lehota je dvojmesačná a začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu, pričom pri opatrení alebo inom zásahu sa počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol   o   opatrení   alebo   inom   zásahu   dozvedieť.   Nedodržanie   tejto   lehoty   je   zákonom ustanoveným   dôvodom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   podanej   oneskorene   (§   25   ods.   2 zákona o ústavnom súde). V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty nemožno zmeškanie tejto lehoty odpustiť, pretože kogentné ustanovenie § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde to nedovoľuje.

Ústavný   súd   pri   svojej   rozhodovacej   činnosti   opakovane   vyslovil   právny   názor, že sťažnosť   podľa   čl.   127   ústavy   nemožno   považovať   za   časovo   neobmedzený právny prostriedok   ochrany   základných   práv   alebo   slobôd   (I.   ÚS   33/02,   II.   ÚS   29/02, III. ÚS 108/02, IV. ÚS 158/04, I. ÚS 218/06).

Sťažovateľka sťažnosťou pred ústavným súdom napáda rozhodnutie krajského súdu sp.   zn.   7   Co   146/08   z   5.   decembra   2008,   ktoré   podľa   nej   nadobudlo   právoplatnosť 5. februára 2009.

Od   5.   februára   2009,   keď   napádané   rozhodnutie   krajského   súdu   nadobudlo právoplatnosť,   do   30.   septembra   2009,   keď   sťažovateľka   faxom   podala   sťažnosť adresovanú ústavnému súdu (na poštovú prepravu bola podaná 1. októbra 2009 a ústavnému súdu   bola poštou   doručená   2.   októbra 2009),   nepochybne uplynula dvojmesačná   lehota podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť sťažovateľky vo vzťahu k napádanému rozhodnutiu   krajského   súdu   už   po   jej   predbežnom   prerokovaní   odmietol   ako   podanú oneskorene podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Nad rámec ústavný súd ešte raz podotýka, že vo vzťahu k napádanému rozhodnutiu krajského súdu   nebolo možné sťažnosť odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu,   t. j.   z   dôvodu   možnosti   jeho   meritórneho   preskúmania   iným všeobecným   súdom, pretože sťažovateľka sa síce domáhala preskúmania tohto rozhodnutia aj pred iným súdom podaním mimoriadného opravného prostriedku (dovolania), avšak toto bolo odmietnuté už pre   jeho   procesnú   neprípustnosť,   takže   dovolací   najvyšší   súd   označené   rozhodnutie krajského súdu ani meritórne nepreskúmaval.

3. K namietanému porušeniu práv sťažovateľky rozhodnutím najvyššieho súdu

Pokiaľ   ide   o tvrdenie   sťažovateľky,   že   jej   právo   na   spravodlivý   súdny   proces zaručené v čl. 6 ods. 1 dohovoru a jej právo na účinný prostriedok nápravy zaručené v čl. 13 dohovoru bolo porušené aj rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 96/09 z 18. júna 2009,   ústavný   súd   konštatuje,   že   sťažovateľka   toto   svoje   tvrdenie   žiadnym   spôsobom neodôvodnila   (napr.   nevytkla   žiadne   nedostatky   rozhodnutiu   najvyššieho   súdu   alebo procesné pochybenia v jeho procesnom postupe).

Podľa prvej vety § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde návrh na začatie konania sa ústavnému súdu podáva písomne. Návrh musí obsahovať, akej veci sa týka, kto ho podáva, prípadne   proti   komu   návrh   smeruje,   akého   rozhodnutia   sa   navrhovateľ   domáha, odôvodnenie návrhu a navrhované dôkazy.

Vzhľadom na uvedené, ako aj vzhľadom na to, že sťažovateľka je v konaní pred ústavným súdom kvalifikovane právne zastúpená, ústavný súd sťažnosť sťažovateľky v tejto časti (vo vzťahu k najvyššiemu súdu) už po jej predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí. Nad   rámec   ústavný   súd   poznamenáva,   že   najvyšší   súd   v odôvodnení   svojho rozhodnutia okrem iného uviedol:

«(...) odvolací súd považoval skutkové zistenia súdu stupňa za úplné a ich právne posúdenie súdom prvého stupňa za správne; v dôsledku toho dospel k záveru, že sú dané zákonné dôvody pre potvrdenie odvolaním napadnutého rozsudku (§ 219 ods. 1 O. s. p.). V danom prípade: a) nebolo potrebné dokazovanie zopakovať ani doplniť, b) súd prvého stupňa   rozhodol   po   nariadení   pojednávania   a c)   obsah   spisu   nesvedčí   o   tom,   že   by nariadenie odvolacieho pojednávania vyžadoval dôležitý verejný záujem. Vzhľadom na to dospel dovolací súd k záveru, že odvolací súd postupoval v súlade so zákonom, pokiaľ prejednal   odvolanie   proti   rozhodnutiu   vo   veci   samej   bez   nariadenia   odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 O. s. p.); jeho postupom nebola žalobkyni odňatá možnosť pred súdom konať.

Námietka žalobkyne, že „sudkyňu súdu prvého stupňa viackrát upozorňovala na jej spôsob diktovania do zápisnice, keď jej vyjadrenia a návrhy sa vôbec nedostali do zápisnice alebo   sa   dostali   v   pozmenenej   podobe“,   nemá   oporu   v   spise   –   zo   žiadnej   zápisnice o pojednávaní pred súdom prvého stupňa nevyplýva, že by žalobkyňa alebo jej zástupca poukazovali na nesprávnu protokoláciu alebo že by sa domáhali opravy alebo doplnenia zápisnice. Pri posudzovaní otázky prípustnosti dovolania v zmysle § 237 písm. f) O. s. p. na takéto tvrdenie, ktoré nie je ničím podložené, nebolo možné vziať zreteľ.

Pokiaľ žalobkyňa namieta, že odvolací súd svoje rozhodnutie založil na nesprávnom právnom posúdení veci (v otázke rozporu dohody o zmluvnej pokute s dobrými mravmi, jej čiastočnej nezrozumiteľnosti a nejasnosti, hrubého nepomeru medzi výškou požadovanej zmluvnej pokuty a výškou včas neuhradenej časti kúpnej ceny) a tiež prehliadnutím toho, že „uplatnenie   moderačného   práva   vo   vzťahu   k   zmluvnej   pokute   sa   v   občianskoprávnych vzťahoch neumožňuje“, dovolací súd poukazuje na to, že i keby odvolací súd vec prípadne nesprávne   právne   posúdil   (dovolací   súd   napadnuté   rozhodnutie   z   tohto   hľadiska neposudzoval),   zostáva   nesprávne   právne   posúdenie   veci   (iba)   relevantným   dovolacím dôvodom   v   zmysle   §   241   ods.   2   písm.   c)   O. s. p.,   ktorý   možno   uplatniť   v   procesne prípustnom   dovolaní;   samo   nesprávne   právne   posúdenie   ale   nie   je   procesnou   vadou konania a nezakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 O. s. p. Ustanovenie § 237 písm. f) O. s. p.   dáva   odňatie   možnosti   konať   pred   súdom   výslovne   do   súvislosti   s   faktickou činnosťou súdu, a nie s jeho právnym hodnotením veci zaujatým v napadnutom rozhodnutí. Právnym   posúdením   veci   súdom,   spočívajúcim   v   aplikácii   hmotnoprávneho   alebo procesného predpisu na zistený skutkový stav sa vo všeobecnosti účastníkovi neodníma možnosť   uplatnenia   jeho   procesných   práv   v   zmysle   §   237   písm.   f)   O. s. p.   (viď   najmä R 43/2003).

Ani   údajné   nezohľadnenie   skutkových   okolností,   na   ktoré   žalobkyňa   poukázala v dovolaní   (argumentáciou,   že   nehnuteľnosť   chcela   pôvodne   predať   za   vyššiu   sumu,   že konanie žalovaných bolo „nekorektné a miestami až podvodné“ a že k poškodeniu omietky v dome   mohlo   dôjsť   v   dôsledku   stavebných   úprav   uskutočnených   žalovanými)   nesvedčí o tom, že by žalobkyni v konaní bola odňatá možnosť pred súdom konať a že by z tohto dôvodu bolo jej dovolanie prípustné (§ 237 písm. f) O. s. p.).

Pokiaľ žalobkyňa naznačuje, že k odňatiu jej možnosti konať pred súdom došlo tým, že súd prvého stupňa nevykonal dokazovanie ňou navrhovanou ohliadkou nehnuteľnosti, dovolací súd uvádza, že účastníci sú síce povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení, súd však rozhodne, ktoré z označených dôkazov vykoná. Súd nie je viazaný návrhmi účastníkov na vykonanie dokazovania a nie je povinný vykonať všetky navrhované dôkazy. Posúdenie návrhu na vykonanie dokazovania a rozhodnutie, ktoré z nich budú v rámci dokazovania vykonané, je vždy vecou súdu (viď § 120 ods. 1 O. s. p.), a nie účastníkov konania   (viď   R   37/1993).   Na   rovnakom   závere   je   založené   rozhodnutie   R   125/1999, v zmysle ktorého ak súd v priebehu konania nevykonal všetky navrhované dôkazy alebo vykonal iné dôkazy na zistenie skutočného stavu, dovolanie proti rozhodnutiu odvolacieho súdu podľa § 237 písm. f) O. s. p. nie je prípustné.

Zo   všetkých   uvedených   dôvodov   dospel   dovolací   súd   k   záveru,   že   prípustnosť dovolania žalobkyne proti potvrdzujúcemu výroku napadnutého rozsudku odvolacieho súdu nemožno vyvodiť nielen z § 238 O. s. p., ani z § 237 O. s. p.

Žalobkyňa navrhla zrušiť rozsudok odvolacieho súdu ako celok. Pokiaľ dovolaním napadla výrok tohto rozsudku o trovách konania, smeruje jej dovolanie proti rozhodnutiu, ktoré je síce súčasťou rozsudku odvolacieho súdu,   má ale charakter uznesenia a tento charakter nestráca, i keď rozhodnutie o trovách s meritórnym rozhodnutím vo veci súvisí a je   do   neho   pojaté   (§   167   ods.   1   O. s. p.).   Vzhľadom   na   túto   povahu   rozhodnutia odvolacieho súdu o trovách konania treba prípustnosť dovolania proti nemu smerujúceho posudzovať podľa ustanovení, ktoré vymedzujú, kedy je prípustné dovolanie proti uzneseniu (§ 239 O. s. p.). Prípustnosť dovolania proti uzneseniu odvolacieho súdu o trovách konania je ale výslovne vylúčená ustanovením § 239 ods. 3 O. s. p. So zreteľom na to, že vo vzťahu k tomuto   výroku   nebola   preukázaná   procesná   vada   konania   zakladajúca   zmätočnosť, nemožno prípustnosť dovolania proti tomuto výroku vyvodiť ani z § 237 O. s. p.

Keďže prípustnosť dovolania žalobkyne nemožno vyvodiť zo žiadneho ustanovenia Občianskeho   súdneho   poriadku,   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   tento   jej   opravný prostriedok odmietol (§ 243b ods. 5 O. s. p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c) O. s. p.) ako procesné neprípustný. So zreteľom na odmietnutie dovolania sa nezaoberal napadnutým rozhodnutím odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti.»

Z   rozhodnutia   najvyššieho   súdu   vyplýva,   že   do   odôvodnenia   svojho   rozhodnutia uviedol postup, akým dospel k záverom o odmietnutí dovolania proti rozsudku krajského súdu sp. zn. 7 Co 146/08 z 5. decembra 2008. Jeho rozhodnutie obsahuje výklad právnych noriem Občianskeho súdneho poriadku, ktorý nemožno považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny. Podľa názoru ústavného súdu najvyšší súd vykonal ústavne súladný výklad platných právnych predpisov, ktorý nie je svojvoľný a nepopiera zmysel interpretovaných a použitých právnych noriem.

Na   tomto   závere   treba   trvať   napriek   tomu,   že   sťažovateľka   nesúhlasí   s právnym názorom najvyššieho súdu, pretože porušenie základného práva nemožno vidieť len v tom, že najvyšší súd postupoval a rozhodoval bez toho, aby sa stotožnil s právnym názorom sťažovateľky.

Vzhľadom   na   už   uvedené   dôvody   ústavný   súd   mohol   sťažnosť   v tejto   časti odmietnuť aj ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 21. októbra 2009