znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 361/08-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 2. októbra 2008 predbežne prerokoval sťažnosť A. R. a D. R., obaja bytom H., zastúpených advokátkou JUDr. E. P., Ž., vo veci namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom Okresného súdu Žiar nad Hronom v konaní vedenom pod sp. zn. 6 C 663/00 a postupom Okresného súdu Zvolen v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C 516/00 a vo veci namietaného porušenia   základného   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy Slovenskej   republiky   a práva   podľa   čl.   6   ods. 1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   rozsudkom   Okresného   súdu   Zvolen   č.   k.   9 C 516/00-387 zo 14. septembra 2006 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 16 Co   296/06   z 28.   júna   2007   a uznesením   Krajského   súdu   v Banskej   Bystrici   č.   k. 9 C 516/00-493 zo 16. októbra 2007 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť A. R. a D. R.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. novembra 2007 doručená sťažnosť A. R. a D. R., obaja bytom H. (ďalej len „sťažovatelia“), ktorou namietali   porušenie   svojho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Žiar nad Hronom v konaní vedenom pod sp. zn. 6 C 663/00 a postupom Okresného súdu Zvolen v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C 516/00 a vo veci namietaného porušenia základného práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa   čl.   6   ods. 1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len „dohovor“) rozsudkom Okresného súdu Zvolen č. k. 9 C 516/00-387 zo 14. septembra 2006 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 16   Co   296/06   z 28.   júna   2007   a uznesením   krajského   súdu   č.   k.   9   C   516/00-493   zo 16. októbra 2007.

Z obsahu   sťažnosti   vyplynulo,   že: «...   Sťažovatelia   prostredníctvom   právnej zástupkyne uvádzame, že k 23. 6. 2000 sme podali žalobu na Okresný súd v Žiari nad Hronom, v ktorej sme sa domáhali uloženia povinnosti uzatvoriť zmluvu o prevode bytu do vlastníctva podľa osobitného predpisu zákona č. 182/1993 Z. z....

Od   podania   návrhu   na   súd   uplynulo   niekoľko   mesiacov   a   súd   vo   veci   nekonal. Sťažovateľ v 1. rade bol som vec osobne urgovať. Neskôr som zistil, že Okresný súd v ZH sa cítil vo veci zaujatý (z dôvodu, že som tu v dávnej minulosti pôsobila ako prísediaci) a preto vec č. k. 6 C 663/00 predložil na rozhodnutie KS v Banskej Bystrici. Bolo to však až po 5 mesiacoch od podania návrhu. KS v B. Bystrici rozhodol o vylúčení sudcov OS v ZH a na rozhodovanie vec prikázal OS vo Zvolene uznesením 17 Nc 308/00 vydaným 16. 11. 2000. Už v tomto prípade došlo na strane Okresného súdu v Žiari nad Hronom k prieťahom v konaní. Námietku zaujatosti sudcov bolo podľa nášho názoru možné vyriešiť v 30-dňovej lehote od podania návrhu, nakoľko nebolo potrebné vo veci vykonať dokazovanie, ako napr. vypočutie svedkov, alebo obstaranie iných listinných dôkazov....

Okresný súd vo Zvolene ako súd prikázaný vec prejednával v konaní 9 C 516/2000 liknavo.   Začal   konať   k   19.   02.   2001,   t.   j.   minimálne   49   dní   po   postúpení   spisu,   keď predpokladáme, že spis bol na OS do Zvolena odstúpený k 31. 12. 2000. Okrem liknavosti súd niekoľkokrát konanie vo veci prerušil z dôvodu, že odporca (v tomto konaní A., a. s., H.) podával na nás žaloby na Okresnom súde v ZH a to: o vypratanie bytu, o vypratanie garáže,   neplatenie   nájmu   za   garáž   atď.   V   týchto   konaniach   už   Okresný   súd   v   ZH rozhodoval bez problémov, necítil sa vo veci zaujatý. K vyneseniu rozsudku po všetkých vyššie popísaných peripetiách došlo na Okresnom súde vo Zvolene k 14. 09. 2006. Následne sme sa odvolali na Krajský súd do Banskej Bystrice, ktorý vo veci rozhodol rozsudkom 16 Co 296/06 28. 06. 2007, t. j. celkom po 7-mich rokoch od podania návrhu....

Vyššie popísaným postupom Okresného súdu v Žiari nad Hronom a prikázaného súdu vo Zvolene došlo k porušeniu ústavného práva, ktoré nám zaručuje čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, t. j. každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom.

Článok 46 a nasl. Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd nám zaručujú právo na spravodlivé súdne konanie. Spravodlivosť súdneho konania spočíva aj v správnom vyhodnotení predložených dôkazov tak, ako to ukladá ustanovenie § 132 O. s. p., t. j. dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti., pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo najavo včítane toho, čo uviedli účastníci.

V súvislosti s porušením označeného ústavného práva uvádzame, že k žalobnému návrhu sme doložili aj znenie zmluvy o prevode bytu do vlastníctva. Ako vzor sme použili kúpnu zmluvu na základe ktorej vlastník bytového domu (A., a. s., H.) predal byt v bytovke do vlastníctva nájomcu. Táto zmluva bola vypracovaná vlastníkom domu, ktorý v spore vystupuje ako žalovaná strana a v čase podania žaloby bol už vklad vlastníckeho práva v tejto zmluve obsiahnutý, príslušným katastrálnym úradom povolený....

Okresný súd vo Zvolene nami predložené dôkazy vyhodnotil nesprávne a následne aj nesprávne vo veci rozhodol, keď náš návrh zamietol z dôvodu nesprávností v doloženom návrhu zmluvy o prevode vlastníctva bytu. Pritom išlo o náležitosti zmluvy ktoré sme museli akceptovať z dôvodu, že takto vypracovaná zmluva, už bola na príslušnej správe katastra odvkladovaná.   Bola   vypracovaná   vlastníkom   domu,   t.   j.   v   tomto   spore   žalovaným A., a. s., H.

Podiel priestoru na spoločných častiach a zariadeniach domu bol určený v rovnakej výške ako v doloženej zmluva z dôvodu, že „náš“ byt je rovnakej výmery ako byt odpredaný. Garáž   je   aj   v   tejto   zmluve   označená   ako   príslušenstvo   bytu   a   je   do   celkovej podlahovej plochy bytu započítaná. Zápis o vlastníctve bytu č. 4 a nebytového priestoru - garáže absentuje aj na liste vlastníctva č. 1461 vedenom pre k. ú. H., kde pod por. č. 4 je v prospech vlastníka domu – A., a. s., H. zápis s označením: byt č. 0, podiel priestoru na spoločných častiach a zariadeniach domu vo veľkosti 1/4-ina....

Povinnosťou súdu bolo podľa nášho názoru zaoberať sa okrem náležitostí zmluvy aj zápisom obsiahnutým na označenom liste vlastníctva č. 1461. Vlastník nemôže previesť vlastnícke právo k nehnuteľnosti, ktorú nemá zapísanú na platnom liste vlastníctva resp. nemôže predať nehnuteľnosti inak označené, než je zápis na LV.

Pokiaľ   skutkový   stav   nezodpovedá   stavu   právnemu   je   vlastník   povinný   zjednať nápravu. Bolo teda povinnosťou vlastníka (v tomto prípade žalovaného) požiadať o zápis zmeny na LV č. 1461. Touto nami namietanou otázkou sa súd nezaoberal.

Tiež je zmätočné dokazovanie, pokiaľ ide o určenie ceny sporných nehnuteľností. Prikázanému   súdu   vo   Zvolene   sme   predložili   znalecký   posudok   znalca   V.   J.   pod č. 1100/101/94/1995 zo dňa 12. 12. 1992. Takto určenú cenu nehnuteľností súd neskúmal. Z uvedených   skutočností   vyplýva,   že   súd   nesprávne   vyhodnotil   nami   predložené   dôkazy v dôsledku   čoho   potom nesprávne rozhodol   vo veci   samej,   ktorá   skutočnosť   vyplýva aj z odôvodnenia namietaných rozsudkov.

Potom je predčasné a nespravodlivé aj uznesenie Okresného súdu vo Zvolene vydané na základe zrušujúceho výroku Krajského súdu v Banskej Bystrici o výške priznaných trov právneho zastúpenia....

Počas   doby   trvania   súdneho   konania   nás   vlastník   domu   A.,   a.   s.,   H.   neustále „šikanoval“ tým, že nám zvyšoval nájomné za byt a garáž a podával na nás žaloby jednak o zaplatenie nájomného ako aj o privolenie k výpovedi z nájmu bytu a vypratanie garáže. Všetky tieto konania už prebiehali na Okresnom súde v Žiari nad Hronom, ktorý sa v týchto veciach   necítil   zaujatý.   Príkladom   uvádzame   čísla   týchto   konaní   4 C   622/2000,   9 C 732/2002, 9 C 4/2004, 6 C 672/2002, 5 C 63/2002. Celkom sme za obdobie trvania súdneho konania v napadnutej veci, zaplatili vlastníkovi domu na trovách konania a zvyšovanom nájomnom za byt a garáž spolu: 241 810,- Sk.

Vyššie označeným postupom súdov boli porušené naše práva zaručené Ústavou SR... V   našom   prípade   sme   vyčerpali   všetky   riadne   opravné   prostriedky   prípustné v súdnom konaní podľa Občianskeho súdneho priadku. Niet teda iného súdu, na ktorom by sme sa mohli domáhať ochrany vyššie uvedených ústavných práv.

Preto navrhujeme, aby Ústavný súd našu sťažnosť po predbežnom prerokovaní prijal na ďalšie konanie a po jej prerokovaní o sťažnosti takto rozhodol:

1. Právo sťažovateľov 1 a 2 na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov priznané čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky v konaní 6 C 663/2000 začatom na Okresnom súde v Žiari nad Hronom a v konaní 9 C 516/2000 pred Okresným súdom vo Zvolene porušené bolo.

2. Právo sťažovateľov 1 a 2 na spravodlivý súdny proces zaručené čl. 46 a nasl. Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd v konaní na Okresnom súde 9 C 516/2000 vo Zvolene porušené bolo.

3. Ústavný súd Slovenskej republiky podľa č. 127 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky ruší rozsudok Okresného súdu vo Zvolene 9 C 516/2000 v spojení s rozsudkom Krajského súdu   v   Banskej   Bystrici   16   Co   296/06   a   uznesením   Okresného   súdu   vo   Zvolene   9 C 516/2000-493. Vec vracia na ďalšie konanie Okresnému súdu vo Zvolene a zároveň mu prikazuje, aby upustil od ďalšieho porušovania práva.

4. Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva sťažovateľom 1 a 2 finančnú ujmu ktorá im počas konania vznikla vo výške 241 810,- Sk, ktorú je povinný Okresný súd v Žiari nad Hronom spoločne s Okresným súdom vo Zvolene vyplatiť im do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

5.   Ústavný súd   Slovenskej republiky   priznáva   náhradu trov   právneho   zastúpenia právnej zástupkyni sťažovateľov vo výške platnej advokátskej tarify, tak ako bude vyčíslená za jednotlivé úkony po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie....»

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto   práva   alebo   slobody   na   strane   druhej.   Inými   slovami,   ak   ústavný   súd   nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou,   porušenie   ktorých   navrhovateľ   namieta,   vysloví   zjavnú   neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (mutatis mutandis I. ÚS 12/01, I. ÚS 124/03).

1. Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovatelia namietajú predovšetkým porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupom Okresného súdu Žiar nad Hronom v konaní vedenom pod sp. zn. 6 C 663/00 a postupom Okresného súdu Zvolen v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C 516/00.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

1.1 Pokiaľ ide o namietané porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   postupom   Okresného   súdu   Žiar   nad Hronom v konaní vedenom pod sp. zn. 6 C 663/00, ústavný súd poukazuje na to, že podľa ustanovenia § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde jednou z podmienok prijatia sťažnosti fyzickej   osoby   na   konanie   pred   ústavným   súdom   je   podanie   sťažnosti   v lehote   dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu, pričom táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ   mohol   o opatrení   alebo   inom   zásahu   dozvedieť   (pozri   napr.   I. ÚS   120/02, I. ÚS 124/04).   Zákon   o ústavnom   súde   neumožňuje   zmeškanie   tejto   kogentnej   lehoty odpustiť (napr. IV. ÚS 14/03).

Ústavný súd už rozhodol, že v kontexte ustanovenia § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy je v zásade „iným zásahom“ pre počítanie lehoty pre včasnosť podania sťažnosti (I. ÚS 161/02, I. ÚS 6/03).

Lehota na podanie sťažnosti podľa čl. 127 ústavy začala v okolnostiach danej veci plynúť dňom, keď sa sťažovatelia dozvedeli o zbytočných prieťahoch, teda o „inom zásahu“ Okresného súdu Žiar nad Hronom, ktorého označili za účastníka tohto konania. Keďže v napadnutom   konaní   -   ako   to   sami   sťažovatelia   vo   svojej   sťažnosti   uviedli   – „KS v B. Bystrici...   na   rozhodovanie   vec   prikázal   OS   vo   Zvolene   uznesením   17   Nc   308/00 vydaným   16. 11. 2000“, sťažovatelia   sa   o namietaných   zbytočných   prieťahoch   mohli dozvedieť najneskôr doručením uvedeného rozhodnutia ešte koncom roka 2000. Pretože predmetná sťažnosť bola podaná na ústavnom súde v čase (8. novembra 2007), keď už dávno uplynula lehota ustanovená v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde, ústavný súd sa už nemohol   zaoberať   opodstatnenosťou   námietok   uvedených   v sťažnosti.   Z uvedených dôvodov bolo potrebné sťažnosť v tejto časti posúdiť ako návrh podaný oneskorene.

1.2 Pokiaľ ide o namietané porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   postupom   Okresného   súdu   Zvolen v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C 516/00, ústavný súd poukazuje na to, že podľa jeho konštantnej   judikatúry   podstatou,   účelom   a cieľom   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty. Ústavný súd preto poskytuje ochranu tomuto základnému právu len vtedy, ak bola na ústavnom súde uplatnená v čase, keď namietané porušenie označeného práva ešte trvalo (napr. I. ÚS 22/01, I. ÚS 77/02, I. ÚS   116/02).   Ak   v čase,   keď   došla   sťažnosť   ústavnému   súdu,   už   nedochádza k namietanému porušovaniu označeného práva, ústavný súd sťažnosť odmietne ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde) bez ohľadu na to, z akých dôvodov skončilo toto porušovanie (II. ÚS 139/02).

Z podania sťažovateľov a z pripojených listinných dôkazov vyplýva, že napadnuté konanie bolo na Okresnom súde Zvolen v merite veci právoplatne skončené 17. septembra 2007.   Sťažovatelia   sa   napriek   tomu   na   ústavný   súd   obrátili   so   svojou   sťažnosťou   až podaním 8. novembra 2007, t. j. v čase, keď porušenie označeného základného práva na súde, ktorý sťažovatelia označili za účastníka konania, už netrvalo a konanie o ich sťažnosti pred ústavným súdom nebolo spôsobilé naplniť účel ochrany, ktorý ústavný súd poskytuje vo vzťahu k právu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (mutatis mutandis I. ÚS 6/03).

Vzhľadom   na uvedené   skutočnosti,   a pretože   sťažovatelia   sa   v predmetnej   veci domáhali   ochrany   svojho   základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   v čase,   keď v označenom konaní pred Okresným súdom Zvolen namietané porušenie práva už netrvalo, a teda bola odstránená ich právna neistota, pripadalo do úvahy odmietnutie predmetnej ústavnej sťažnosti aj pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

1.3   Okrem   uvedeného,   pokiaľ   ide   o namietané   porušenie   základného   práva   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   postupom Okresného súdu Žiar nad Hronom v konaní vedenom pod sp. zn. 6 C 663/00 a postupom Okresného súdu Zvolen v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C 516/00, ústavný súd dodáva, že podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť podľa čl. 127 ústavy nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na   ochranu   jeho   základných   práv   a slobôd   účinne   poskytuje   a na   ktorých   použitie   je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Ústavný súd v súlade s princípom subsidiarity svojej právomoci podľa citovaného ustanovenia zákona o ústavnom súde v danej veci skúmal, či   sú   splnené podmienky na konanie   pred   ním.   V nadväznosti   na   to   ústavný   súd   v súlade   so   svojou   doterajšou judikatúrou vyžaduje, aby v prípadoch sťažností podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, v ktorých je namietané   porušenie   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov v konaní pred všeobecným súdom, sťažovateľ preukázal aj využitie právneho prostriedku, na   uplatnenie   ktorého   má   právo   podľa   §   17   ods.   1   zákona   Slovenskej   národnej   rady č. 80/1992   Zb.   o sídlach   a obvodoch   súdov   Slovenskej   republiky,   štátnej   správe   súdov, vybavovaní   sťažností   a o voľbách   prísediacich   (zákon   o   štátnej   správe   súdov)   v znení neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o štátnej   správe   súdov“)   v spojení   s § 6   zákona č. 335/1991   Zb.   o súdoch   a sudcoch   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o súdoch   a sudcoch“),   t.   j.   podanie   sťažnosti   na   prieťahy   v konaní   predsedovi prvostupňového súdu.

Ústavný   súd   už   viackrát   rozhodol   (mutatis   mutandis   I.   ÚS   34/98,   I.   ÚS   16/99, I. ÚS 21/99), že účelom práva účastníka konania pred všeobecným súdom podať sťažnosť na prieťahy v konaní je poskytnutie príležitosti tomuto súdu, aby sám odstránil protiprávny stav   zapríčinený   porušením   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov. Preto ústavný súd o sťažnosti, ktorou je namietané porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, koná iba za predpokladu, ak sťažovateľ preukáže, že využil označené právne prostriedky podľa zákona o štátnej správe súdov v spojení so zákonom o súdoch a sudcoch, alebo ak sa preukáže, že sťažovateľ túto podmienku nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa (§ 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Podľa názoru ústavného súdu sa podanie sťažnosti na prieťahy v konaní podľa § 17 ods. 1 zákona o štátnej správe súdov v spojení s § 6 zákona o súdoch a sudcoch naďalej, aj po nadobudnutí účinnosti nového čl. 127 ústavy, zásadne považuje za účinný prostriedok ochrany takých základných práv, ktoré súvisia so základným právom na súdnu ochranu, ako aj so   základným právom   na konanie bez zbytočných   prieťahov (napr. IV.   ÚS   153/03). Účinnosť   takého   právneho   prostriedku   ochrany   pred   zbytočnými   prieťahmi   v súdnom konaní potvrdzuje aj znenie zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení   niektorých   zákonov   v znení   neskorších   predpisov,   ktorý   vo   viacerých ustanoveniach zdôrazňuje povinnosť sudcu konať bez zbytočných prieťahov a ustanovuje za také prieťahy aj disciplinárnu zodpovednosť [§ 2 ods. 2, § 30 ods. 4, § 52 ods. 1, § 116 ods. 1 písm. b) a § 118 ods. 1 citovaného zákona].

Keďže zo sťažnosti doručenej ústavnému súdu vyplýva, že sťažovatelia - ktorí sú kvalifikovane právne zastúpení - sťažnosť na prieťahy v konaní nepodali a ani netvrdia, že ju nepodali z dôvodov hodných osobitného zreteľa, a existenciu takýchto dôvodov nemožno vyvodiť ani z obsahu ich sťažnosti (§ 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde), ústavný súd opierajúc sa o svoju stabilnú judikatúru (napr. IV. ÚS 44/03, II. ÚS 7/04, II. ÚS 107/04) dospel   k záveru,   že   vzhľadom   na   okolnosti   prípadu   niet   dôvodu   predpokladať,   že   by využitie   sťažnosti   podľa   §   17   a nasl.   zákona   o štátnej   správe   súdov   (s   účinnosťou   od 1. apríla 2005 podľa § 62 a nasl. zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých   zákonov)   neumožnilo   účinnú   ochranu   základného   práva   sťažovateľov priznaného im podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a preto podľa § 25 ods. 2 v spojení s § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde bolo potrebné ich sťažnosť odmietnuť aj z dôvodu neprípustnosti.

2.   Predmetom   sťažnosti   je   tvrdené   porušenie   základných   práv   sťažovateľov   na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   a podľa   čl.   6   ods. 1   dohovoru rozsudkom Okresného súdu Zvolen č. k. 9 C 516/00-387 zo 14. septembra 2006 v spojení s rozsudkom krajského súdu sp. zn. 16 Co 296/06 z 28. júna 2007 a uznesením krajského súdu č. k. 9 C 516/00-493 zo 16. októbra 2007.

2.1 Ústavný súd predovšetkým konštatuje, že predmetnou sťažnosťou sťažovatelia napadli postup a rozhodnutie Okresného súdu Zvolen č. k. 9 C 516/00-387 zo 14. septembra 2006, ako aj postup a rozhodnutie krajského súdu sp. zn. 16 Co 296/06 z 28. júna 2007. Avšak vzhľadom na princíp subsidiarity, ktorý vyplýva z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy, ústavný súd nemá právomoc preskúmavať postup a rozhodnutie Okresného súdu Zvolen, pretože jeho postup a rozhodnutie preskúmal v dôsledku   odvolania   krajský   súd.   Z tohto dôvodu   bolo   potrebné   sťažnosť   v tejto   časti   (teda   vo vzťahu   k označenému   okresnému súdu) odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu.  

2.2 Pokiaľ ide o namietané porušenie základného práva sťažovateľov na spravodlivé súdne   konanie   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   a podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   rozsudkom krajského súdu sp. zn. 16 Co 296/06 z 28. júna 2007, ústavný súd pripomína, že podľa svojej   ustálenej judikatúry   nemá   zásadne   oprávnenie   preskúmavať,   či   v konaní   pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (II. ÚS 21/96). Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré   sú   z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné   a neudržateľné   (I. ÚS 17/01). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. I. ÚS 19/02).

Ústavný súd vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej právomoci   nezávislého   súdneho   orgánu   ústavnosti   (čl.   124   ústavy)   nemôže   zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov, a že jeho úloha   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (napr. I. ÚS 13/01).

Z odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského súdu okrem iného vyplýva, že: „... Krajský súd preskúmaním spisového materiálu dospel k záveru, že súd prvého stupňa v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav veci a vyvodil z neho aj správny právny záver.   S   dôvodmi   uvedenými   v   napadnutom   rozsudku,   sa   krajský   súd   stotožňuje a v podrobnostiach   na   ne   odkazuje.   Okresný   súd   správne   postupoval,   keď   návrh o nahradenie prejavu vôle odporcu zamietol pre nedostatky návrhu,   na ktoré podrobne poukázal vo vzťahu k čl. I., II., III., právneho úkonu, ktorý má byť nahradený. Okresný súd správne konštatoval,   že návrh   obsahu právneho úkonu   nemôže   sám   žiadnym   spôsobom meniť,   ak   zistí   že   navrhované   znenie   právneho   úkonu   má   nedostatky.   K   dôvodom prvostupňového rozhodnutia krajský súd ešte dodáva:

To, čo je možné žalobou uplatniť, t. j. vydania akého výroku sa môže žalobca na súde s úspechom domáhať, stanovuje ustanovenie § 80 O. s. p. Žaloba na vyhlásenie vôle tam uvedená nie je - predpokladá ju však ustanovenie § 161 ods. 3 O. s. p., podľa ktorého právoplatné rozsudky ukladajúce vyhlásenie vôle nahradzujú toto vyhlásenie. Výrok, ktorým súd   žalovanému   uloží,   aby   vyhlásil   svoju   vôľu,   je   pojmovo   podmienený   dvomi skutočnosťami: Jednak tým, že žalovaný je svoju vôľu určitého obsahu povinný prejaviť a ďalej, jeho neochotu tak urobiť. Povinnosť vyhlásiť vôľu môže žalovanému uložiť právny predpis   alebo   záväzok   (zmluva),   prípadne   pre   neho   môže   vyplynúť   z jeho   vlastného protiprávneho   chovania.   Vyhlásenie   vôle,   ktorého   sa   žalobca   domáha,   je   vo   všetkých prípadoch splnenie povinnosti v zmysle ustanovenia § 80 písm. b) O. s. p. Táto povinnosť môže spočívať len v jednom zo štyroch druhov konania (dare, facere, omittere, pati). Podľa svojej   povahy   je   povinnosť   vyhlásiť   vôľu   povinnosťou   k druhému   z   týchto   konaní,   t.   j. povinnosťou niečo vykonať. Ide teda v prípade žaloby na prejav vôle o žalobu na plnenie podľa ustanovenia § 80 písm. b) O. s. p. Určitá zvláštnosť tu síce je, netýka sa však žaloby ale výkonu rozsudku, ktorým sa žalobe vyhovuje. Pri nedostatku pravidla, obsiahnutého v § 161   ods.   3   O.   s.   p.,   by   bolo   možné   vynútiť   takýto   výrok   len   exekúciou   na   tzv. nezastupiteľný čin podľa § 351 O. s. p. A pretože ani tento postup by nemusel zaručiť, že žalovaný svoju povinnosť (vyhlásiť vôľu) splní, kladie zákon medzi týmto vyhlásením a právomocným   výrokom   súdu   o ňom   z   hľadiska   právnych   účinkov   rovnakú   váhu,   t.   j.: Ak bolo žalovanému právomocne uložené, aby vôľu vyhlásil, je to isté, ako keby to bol urobil.   Ak   má   byť   rozsudkom   súdu   nahradené   vyhlásenie   vôle   niektorého   z   účastníkov zmluvy o kúpe nehnuteľnosti, musí byť obsah tejto zmluvy uvedený vo výroku rozsudku, poprípade musí byť vo výroku rozsudku uvedený odkaz na obsah pripojeného písomného vyhotovenia zmluvy, ktorá sa tak stáva súčasťou výroku rozsudku. Ak nie je vo výroku rozsudku predávaná nehnuteľnosť náležité individualizovaná a ak neobsahuje tento výrok, tiež   údaj   o   správnej   výške   kúpnej   cene,   nemôže   takýto   rozsudok   nahradiť   nedostatok prejavu   vôle   predávajúceho   s   uzavretím   kúpnej   zmluvy.   O   žalobe,   žiadajúcej   uloženie povinnosti uzavrieť zmluvu určitého obsahu uvedeného v návrhu na začatie konania, môže súd rozhodnúť len tak, že návrhu celkom vyhovie alebo návrh zamietne; nemôže však sám obsah zmluvy modifikovať. Nejde však o prípad opačného postupu porušenia zákona v ust. § 153 ods. 2 O. s. p. ale v ust. § 161 ods. 3 O. s. p.

Z   hľadiska   hore   uvedeného   právneho   názoru   správne   okresný   súd   poukázal   na skutočnosť,   že   tie   jednotlivé   články   navrhovanej   zmluvy,   kde   sú   vykázané   nedostatky (podrobne rozobrané a uvedené v dôvodoch napadnutého rozsudku na č. l. 391 a 391 p. v) navrhovanej zmluvy nie je možné vyčleniť. Súd je viazaný takýmto návrhom navrhovateľov podľa § 153 ods. 2 O. s. p. Vychádzajúc z tejto skutočnosti, keď navrhovatelia aj v rámci odvolacieho konania opätovne trvali na tom, že spoluvlastnícky podiel má predstavovať 90,97/363,88 podiel, v ktorom má byť zahrnutý aj nebytový priestor garáže č. 4, za celkovú kúpnu cenu 24 380,- Sk, nebolo možné ani zmenenému návrhu navrhovateľov vyhovieť. Z tohoto   dôvodu   krajský   súd   v   zmysle   ust.   §   95   ods.   2   O.   s.   p.   takúto   zmenu   návrhu navrhovateľov   nepripustil.   Okresný   súd   zamietol návrh   navrhovateľov   z   dôvodov nedostatku   návrhu   v   označení   predmetu   zmluvy,   v   označení   veľkosti   spoluvlastníckeho podielu v nehnuteľnosti, v popise a rozlohe bytu ako aj v kúpnej cene bytu. Krajský súd sa s takýmto záverom prvostupňového súdu stotožnil, aj s dôvodmi zamietnutia v tejto časti. Okresný súd správne návrh zamietol., preto krajský súd rozsudok okresného súdu potvrdil. Krajský súd zdôrazňuje, že ani opätovne zmenený návrh navrhovateľov nie je takým návrhom, ktorý by obsahoval zmluvu, spôsobilú na zápis do katastra nehnuteľností a ktorá by zodpovedala ust. § 5 zák. č. 182/93 Z. z. Dokazovanie, ktoré navrhovali navrhovatelia vykonať na stanovenie ceny bytu nezodpovedá zmenenému návrhu navrhovateľov, ktorý do ceny bytu obsiahol aj cenu nebytového priestoru ako garáže č. 4, o ktorom tvrdili, že je príslušenstvom bytu Na základe toho kúpna cena, navrhovateľmi určená ako 24 380,- Sk, v žiadnom prípade nemôže predstavovať kúpnu cenu bytu a garáže. Keďže samotná zmluva je   vadná,   takto   navrhované   dokazovanie   považuje   krajský   súd   za   nadbytočné   a neodôvodnené.

Vychádzajúc   z   hore   uvedeného   krajský   súd   sa   stotožnil   so   závermi   súdu   prvého stupňa a vo veci samej rozsudok okresného súdu ako vecne správny potvrdil.“

Podľa   názoru   ústavného   súdu   právny   názor   krajského   súdu   v danej   veci   je zdôvodnený   vyčerpávajúcim   spôsobom,   krajský   súd   na   zásadné   námietky   sťažovateľov zaujal stanovisko, a preto aj ústavný súd ho považuje za ústavne relevantný. V citovanej časti odôvodnenia napadnutého rozhodnutia krajský súd dostatočným spôsobom uviedol dôvody,   pre   ktoré   bolo   potrebné   odvolanie   sťažovateľov   považovať   za   neodôvodnené a napadnuté rozhodnutie súdu prvého stupňa potvrdiť.  

V každom prípade tento postup krajského súdu pri odôvodňovaní svojho právneho záveru vo veci sťažovateľov nemožno považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny. Skutočnosť, že sťažovatelia sa s právnym názorom krajského súdu nestotožňujú, nemôže sama   osebe   viesť   k záveru   o   zjavnej   neodôvodnenosti   alebo   arbitrárnosti   tohto   názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným už ani   preto,   že   ústavný   súd   nie   je   opravným   súdom   právnych   názorov   krajského   súdu. Ingerencia ústavného súdu do výkonu tejto právomoci krajského súdu je opodstatnená len v prípade   jeho   nezlučiteľnosti   s ústavou   alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou. Aj keby   ústavný   súd   nesúhlasil   s interpretáciou   zákonov   všeobecnými   súdmi,   ktoré   sú „pánmi   zákonov“,   v zmysle   citovanej   judikatúry   by   mohol   nahradiť   napadnutý   právny názor krajského súdu iba v prípade, ak by ten bol svojvoľný, zjavne neodôvodnený, a teda ústavne nekonformný. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu predmetný právny výklad krajským súdom takéto nedostatky nevykazuje, a preto bolo potrebné sťažnosť v tejto časti odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú.

2.3   Sťažovatelia   namietali   aj   porušenie   svojho   základného   práva   na   spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu č. k. 9 C 516/00-493 zo 16. októbra 2007.

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že jej podstatou je nesúhlas sťažovateľov s právnym názorom   krajského   súdu,   s   jeho   interpretáciou   príslušných   zákonných   ustanovení a aplikáciou   na   skutkový   stav   vo   veci   sťažovateľov,   ktoré   je   v napadnutom   uznesení odôvodnené takto:

„... V súlade s právnym názorom odvolacieho súdu, pri výpočte tarifnej odmeny advokáta za jednotlivé úkony právnej pomoci súd vychádzal z hodnoty predmetu sporu t. j. z ceny bytu a garáže, ku ktorým sa navrhovatelia domáhali prevodu vlastníctva kúpnou zmluvou. Nakoľko pri prevode bytu do vlastníctva doterajších nájomcov sa vychádza z ceny určenej v zmysle zákona č. 182/1993 Z. z., súd pri posúdení hodnoty bytu vychádzal z takto určenej   ceny.   Keďže   cena   bytu   a   garáže   nebola   stanovená   znaleckým   posudkom,   súd prihliadol na cenu garáží č. 1 až 3 o rovnakej podlahovej ploche (16,75 m2) nachádzajúcich sa v dome súp. č. 568 : ktoré ceny boli určené znaleckými posudkami znalca V. P. v sume 88.800,- Sk. Pri určení ceny bytu súd zohľadnil ceny ostatných bytov č 1 až 3 (o rovnakej podlahovej ploche 90,97 m 2) nachádzajúcich sa v dome súp. č. 568 pri ich prevode do vlastníctva nájomcov. Súd potom pri výpočte tarifnej odmeny advokáta vychádzal z hodnoty predmetu sporu t. j. bytu a garáže vo výške 113.260,- Sk.

Základná sadzba tarifnej odmeny advokáta vypočítaná z hodnoty predmetu sporu v zmysle   §   13   ods.   1   vyhlášky   č.   240/1990   Zb.   predstavuje   sumu   1.440,-   Sk/úkon   pri úkonoch č. 1 až 3; sumu 4.047,80,- Sk/úkon pri úkonoch č. 4 a 5 podľa § 13 ods. 1 vyhlášky č. 163/2002 Z. z.; sumu 4.250,- Sk/úkon pri úkonoch č. 6 až 9 a č. 11, 12 podľa § 10 ods. 1 vyhlášky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb (ďalej len „vyhláška“); sumu 2.125,- Sk za úkon č. 10 (1/2 odmeny podľa § 14 ods. 2 písm. c) vyhlášky); režijný paušál vo výške 105,- Sk/úkon pri úkonoch č. 1 až 3, 136,- Sk/úkon pri úkonoch 4 a 5, 164,-Sk/úkon pri úkonoch č. 6 až 11 a 178,- Sk pri úkone č. 12 podľa § 19 ods. 3 vyhlášky č. 240/1990 Zb., č. 163/2002 Z. z a § 16 ods. 3 vyhlášky č. 655/2004 Z. z.; náhrada za stratu času pri ceste na pojednávania zo Ž. do Z. a späť za 2 polhodiny   pri   každej   jednotlivej   ceste   vo   výške   566,-   Sk/polhodinu   podľa   §   20   ods.   1 vyhlášky č. 163/2002 Z. z. pri úkone č. 5 a 273,-Sk/polhodinu podľa § 17 ods. 1 vyhlášky č. 655/2004 Z. z. pri úkonoch č. 6 až 9 a 296,60,- Sk/polhodinu pri úkone č. 12; cestovné náhrady za použitie osobného motorového vozidla podľa § 19 ods. 4 vyhlášky č. 163/2002 Z. z. a § 16 ods. 4 vyhlášky č. 655/2004 Z. z. v zmysle zákona č. 283/2002 Z. z, o cestovných náhradách pri cestách na 5 pojednávaní (úkony č. 5 až 9) zo Ž. do Z. a späť motorovým vozidlom   Honda   Accord   2.0i,   pri   vzdialenosti   jednej   cesty   jednosmerne   25   km,   sume základnej náhrady 4,60 Sk/km (pri úkone č. 5 podľa opatrenia č. 198/2003 Z. z.) a 6,20 Sk/km (pri úkonoch 6 až 9 podľa opatrenia č. 260/2004 Z. z.), priemernej spotrebe 9,7 l/100km a cene PHM 36,50 Sk/1 (1. cesta), 39,50 Sk/l (2., 3. a 4. cesta) a 41,50 Sk/l (5. cesta);   cestovné   náhrady   za   použitie   osobného   motorového   vozidla   pri   ceste   na pojednávanie pred odvolacím súdom (úkon č. 12) zo Ž. do B. a späť motorovým vozidlom Ford Mondeo, pri vzdialenosti jednej cesty jednosmerne 45 km, sume základnej náhrady 6,20 Sk/km, priemernej spotrebe 7,7 l/100km a cene PHM 38,60 Sk/l. Spolu trovy právneho zastúpenia odporcu predstavujú sumu 49 513 Sk (1.440,-Sk x 3 + 4.047,80 Sk x 2 + 4.250 Sk x 6 + 2.125,- Sk + 3 x 105,- Sk + 2 x 136,- Sk + 6 x 164,- Sk + 178,- Sk + 566,- Sk x 2+ 273,- Sk x 2 x 4 + 296,60 x 4 + 385,- Sk + 500,- Sk + 500,- Sk + 500,- Sk + 510,- Sk + 825,30-Sk). Tieto trovy súd považoval za potrebné a účelne vynaložené pri bránení práva odporcu a preto uložil navrhovateľom povinnosť mu ich nahradiť spoločne a nerozdielne, v zmysle ust. § 149 ods. 1 O. s. p. na účet jeho právneho zástupcu...“

Ústavný   súd   ani   v uvedenom   prípade   nezistil   taký   výklad   ustanovení   citovaných v napadnutom   rozhodnutí,   ktorých   uplatnenie   vo   veci   sťažovateľov   by   mohlo   vyvolať účinky   nezlučiteľné   s označenými článkami ústavy,   a ani uvedené   rozhodnutie   nemožno považovať za arbitrárne alebo zjavne neodôvodnené, preto bola sťažnosť aj v tejto časti odmietnutá pre zjavnú neopodstatnenosť.

Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde rozhodol tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. októbra 2008