SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
II. ÚS 360/2015-27
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 11. júna 2015 v senátezloženom z predsedu Sergeja Kohuta, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu LajosaMészárosa (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, a ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, zastúpených JUDr. Jánom Čisárom, Advokátskakancelária, Murgašova 3, Košice, vo veci namietaného porušenia ich základných práv podľačl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 1 Dodatkovéhoprotokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajskéhosúdu v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Co 314/2012 a jeho rozsudkom č. k.2 Co 314/2012-369 z 23. mája 2013 v časti o potvrdení rozsudku Okresného súdu Košice IIč. k. 13 C 17/2007-297 z 29. júna 2012 o určení, že nehnuteľnosť patrí do spoluvlastníctvaúčastníčok konania, a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ a o d m i e t a ako neprípustnú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 1. augusta2013 doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ a (ďalej len „sťažovateľky“) vo veci namietaného porušenia ich základných práv podľa čl. 20ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a právpodľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len„dohovor“) a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práva základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) postupom Krajského súduv Košiciach (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Co 314/2012 a jehorozsudkom č. k. 2 Co 314/2012-369 z 23. mája 2013 v časti o potvrdení rozsudkuOkresného súdu Košice II (ďalej len „okresný súd“) č. k. 13 C 17/2007-297 z 29. júna 2012o určení, že nehnuteľnosť patrí do spoluvlastníctva účastníčok konania (ďalej aj „napadnutýrozsudok“).
2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva v právnej veci pôvodne vedenej na okresnomsúde pod sp. zn. 13 C 17/2007 sa ⬛⬛⬛⬛ (ďalej ten „žalobkyňa“) na základenávrhu na začatie konania a jeho zmien domáhala proti sťažovateľkám, ako aj (ďalej len „žalovaný“) určenia, že nehnuteľnosť vyšpecifikovaná v žalobe (ďalejlen „stavba“) patrí do zaniknutého bezpodielového spoluvlastníctva manželov (ďalej len„BSM“) žalobkyne a jej nebohého manžela ⬛⬛⬛⬛ staršieho (ďalej len„stavebník“), alebo určenia, že podielovou spoluvlastní
kou stavby je popri sťažovateľkách aj žalobkyňa v podiele vo veľkosti 1/2 k celku.
3. V právnej veci žaloby okresný súd rozhodol rozsudkom č. k. 13 C 17/2007-297z 29. júna 2012 tak, že žalobu v časti čo do určenia, že nehnuteľnosť patrí do zaniknutéhoBSM sťažovateľky a stavebníka (otca sťažovateliek, pozn.), zamietol, pričom určil, že tátotvorí podielové spoluvlastníctvo žalobkyne - v podiele vo veľkosti 1/2 k celkua sťažovateliek - každej z nich v podiele vo veľkosti 1/6 k celku.
4. Keďže žalobkyňa a aj sťažovateľky proti rozsudku okresného súdu č. k.13 C 17/2007-297 z 29. júna 2012 podali riadne a včas odvolanie, krajský súd napadnutýmrozsudkom rozhodol tak, že odvolaniami napadnutý rozsudok okresného súdu ako vecnesprávny potvrdil. Napadnutý rozsudok krajského súdu v spojení s označeným rozsudkomokresného súdu nadobudol právoplatnosť 10. júna 2013.
5. Sťažovateľky vzniesli proti napadnutému rozsudku krajského súdu viacerénámietky, ktoré možno rozdeliť do troch skupín.
5.1 Sťažovateľky po prvé tvrdia, že postupom označených všeobecných súdov boloporušené ich právo na rovnosť v konaní a tiež im bola odňatá aj možnosť konať pred súdom.
5.1.1 V tejto súvislosti sťažovateľky zdôraznili najmä to, že „len pomer medzi žalobkyňou a stavebníkom, ktorý mal podľa zistenia okresného súdu, spočívať v tom, že už pred uzavretím manželstva 01.06.1995, resp. počas zhotovenia stavby, mali žiť spolu a viesť spoločnú domácnosť, nemôže byť bez ďalšieho dostatočným a ani logickým dôvodom (základom) pre záver o nadobudnutí spornej stavby do podielového spoluvlastníctva, keďže nadobudnutie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti podľa súdnej judikatúry ani medzi manželmi nie je považovaná za vec bežnú. Totiž náklady na stavbu, resp. na jej nadobudnutie, obzvlášť o takomto rozsahu (850 m2 podlahovej plochy v širšom centre mesta, pozn.) a hodnote (cca 365.000 pozn.) sa nepochybne vymkýňajú bežným výdavkom spojených s vedením domácnosti. Tu podotýkame, že spolužitie v nemanželskom vzťahu môže mať rôzne podoby formy, či rozmery a z tohto dôvodu bez akýchkoľvek priamych dôkazov preukazujúcich materiálnu a najmä finančnú účasť žalobkyne na spracovaní veci (stavby), nemožno dospieť k záveru o jej nadobudnutí do podielového spoluvlastníctva. V danom prípade záver označených súdov o nadobudnutí stavby do podielového spoluvlastníctva nemožno oprieť ani svedecké výpovede svedkyne ⬛⬛⬛⬛ a, ktoré súdy hodnotili jednostranne, resp. do odôvodnenia rozhodnutí uviedli len časti, ktoré vyznievajú v prospech žalobkyne.... Paradoxne však označené súdy nebrali do úvahy, resp. nevyhodnotili svedeckú výpoveď ⬛⬛⬛⬛... Naviac v konaní, okrem tvrdení žalobkyne, nebol predložený jediný priamy dokaz o tom, že by sa žalobkyňa do uzavretia manželstva so stavebníkom podieľala na stavbe aj finančne, resp., že by bola uhradila, čo i len jednu nákladovú položku vo vzťahu k stavbe.... Z napadnutého rozsudku krajského súdu opierajúceho sa o rozsudok okresného súdu nijako nevyplýva, na základe akých konkrétnych (aj priamych) dôkazov alebo skutočností dospeli k zisteniu, že medzi žalobkyňou a stavebníkom bola, čo i len konkludentne uzavretá dohoda (Zmluva o zhotovení stavby), z ktorej by spoľahlivo vyplývalo, že ohľadne stavby mali vôľu založiť spoluvlastníctvo.... Nakoľko napadnutý rozsudok krajského súdu v spojení s rozsudkom okresného súdu vychádzajú z krajne jednostranného hodnotenia dôkazov, t. j. dôkazom svedčiacim v prospech žalobkyne je oproti dôkazom svedčiacim v prospech sťažovateliek pripisovaná neprimeraná a aj neodôvodnená dôkazná sila, najmä oproti výpovediam žalobkyne a jej synov sú účastnícke výpovede sťažovateliek bez ďalšieho označené iba za účelové, úvahe pri hodnotení dôkazov v ich vzájomnej súvislosti chýba dostatočná logickosť, dôsledkom čoho je odôvodnenie nedostatočné a nepresvedčivé, čím bolo porušené právo sťažovateliek na rovnosť v konaní a tak odňatá možnosť konať pred súdom.“.
5.2 Ďalej sťažovateľky argumentujú, že označené všeobecné súdy dospelik nesprávnym skutkových zisteniam.
5.2.1 Na tomto mieste sťažovateľky dôvodia, že „pokiaľ krajský súd sa v napadnutom rozsudku stotožnil so závermi okresného súdu o tom, že nakoľko žalobkyňa a stavebník spolu žili, mali spoločnú domácnosť, spoločne uzavreli dohodu o zhotovení stavby, obidvaja sa podieľali na jej financovaní, osobne sa zúčastňovali na jej výstavbe, túto stavbu pôvodne obidvaja nadobudli do podielového spoluvlastníctva, pričom ich podiely sú rovnaké, na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym a svojvoľným skutkovým zisteniam. Sťažovateľky vyjadrujú svoje presvedčenie, že pre opísané skutkové zistenia opierajúce sa iba výlučne o tvrdenia žalobkyne a jej synov, t. j. žalovaného a svedka
, ktorí ako už bolo uvedené mali na výsledku konania zjavný záujem, pre ich nevierohodnosť nemôžu byť dostatočným základom. ... Napokon v priebehu súdneho konania nebol predložený jediný priamy dôkaz o tom, že by sa bola žalobkyňa do uzavretia manželstva so stavebníkom, t.j. do 1. júna 1995 podieľala na uskutočnení stavby materiálne a uhradila, čo i len jednu nákladovú položku spojenú s jej uskutočnením. Avšak podľa presvedčenia sťažovateliek pre spravodlivé posúdenie veci by mali byť rozhodujúcou skutočnosťou práve náklady spojené s uskutočnením stavby (prevádzkových a obytných miestností za účelom prevádzkovania penziónu, pozn.) resp. to, že tieto znášal stavebník. Vzhľadom na vyššie uvedené nijako nemožno spoľahlivo dospieť k skutkovému zisteniu, že žalobkyňa sa na uskutočňovaní stavby podieľala, prípadne spolupodieľala takým spôsobom, ktorý by bol dostatočným základom pre založenie jej podielového spoluvlastníctva...“.
5.3 Po tretie sťažovateľky namietajú, že označené všeobecné súdy vec nesprávneprávne posúdili.
5.3.1 K tomuto bodu sťažovateľky doplnili argumentáciu, podľa ktorej «napriek tomu, že už okresný súd v rámci odôvodňovania právneho názoru o tom, že vlastníkom stavby môže byť aj osoba odlišná od stavebníka (v zmysle stavebného práva) poukazovala na rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky (ďalej len „NS ČR“) 2 Cdon 1312/1996 z 29. júla 1999 ako aj na rozsudok NS ČR 22 Cdo 1174/2001 z 5. novembra 2002, avšak pokiaľ aj krajský súd dospel k záveru, že medzi účastníkmi bola uzavretá dohoda o založení podielového spoluvlastníctva ohľadom spornej stavby je tento právny názor arbitrárny.... V danej súvislosti je totiž nevyhnutné rozlišovať na strane jednej medzi právne relevantne prejaveným úmyslom vytvoriť novú vec spracovaním pre seba, resp. mať stavbu pre seba, ešte v čase pred začatím uskutočňovania stavby, prípadne v jeho priebehu a na strane druhej medzi dodatočným účelovým tvrdením žalobkyne a jej synov o prípadnej jej osobnej účasti na uskutočňovaní stavby, ktorá mohla mať v tom čase nanajvýš iba charakter osobnej výpomoci so zámerom si túto bez akéhokoľvek materiálneho, či finančného spolupodieľania sa na jej nákladoch privlastniť. Napokon z napadnutého rozsudku krajského súdu ako ani z označeného rozsudku okresného súdu nijako nie je zrejmé na základe akej relevantnej právnej normy je založený právny názor o vzniku podielového spoluvlastníctva žalobkyne a stavebníka k stavbe pred uzavretím manželstva.... Pokiaľ teda krajský súd označený rozsudok okresného súdu aj v časti právneho záveru, že žalobkyňa a stavebník pôvodne nadobudli stavbu do podielového spoluvlastníctva, dôsledkom čoho je aj žalobkyňa jeho podielovou spoluvlastníckou v podiele vo veľkosti 1/2- ice k celku ako vecne správny potvrdil, vec tak isto nesprávne právne posúdil, čím arbitrárnym spôsobom ukrátil sťažovateľky (právne nástupkyne - dcéry stavebníka, pozn.) na ich spoluvlastníckych podieloch.».
5.4 Nutné je upozorniť aj na v sťažnosti uvedené vyhlásenie sťažovateliek, že„sťažovateľky podaním doručeným okresnému súdu 28. júna 2013 podali proti rozsudku krajského súdu č. k. 2 Co 314/2012-369 z 23. mája 2013 aj dovolanie - mimoriadny opravný prostriedok“ a v čase podania sťažnosti je podľa vyjadrenia sťažovateliek „konanie o dovolaní vedené ešte na okresnom súde pod sp. zn. 13 C 17/2007“.
6. Sťažovateľky navrhli vydať tento nález:„Základné právo 1. ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, 2., ⬛⬛⬛⬛ a 3. ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, na súdnu ochranu zaručené v
l. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základné právo na rovnosť v konaní zaručené v čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, základné právo vlastniť majetok zaručené v čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj právo na spravodlivé súdne konanie zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a právo pokojne užívať svoj majetok zaručené v čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských a základných slobôd postupom Krajského súdu v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Co 314/2012 a jeho rozsudkom č. k. 2 Co 314/2012-369 z 23. mája 2013 v časti o potvrdení rozsudku Okresného súdu Košice II č. k. 13 C 17/2007-297 z 29. júna 2012, čo do výroku o určení, že nehnuteľnosť patrí do podielového spoluvlastníctva účastníčok konania, resp. čo do výroku, ktorým bolo žalobe vyhovené, porušené bolo. Rozsudok Krajského súdu v Košiciach. k. 2 Co 314/2012-369 z 23. mája 2013 v časti o potvrdení rozsudku Okresného súdu Košice II, č. k. 13 C 17/2007-297 z 29. júna 2012, čo do výroku o určení, že nehnuteľnosť patrí do podielového spoluvlastníctva účastníčok konania, zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie a rozhodnutie.
Krajský súd v Košiciach je povinný zaplatiť 1. ⬛⬛⬛⬛,
, 2. ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ a 3. ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ spoločne a nerozdielne trovy tohto konania (trovy právneho zastúpenia) na účet ich právneho zástupcu v lehote do 2 mesiacov od nadobudnutia právoplatnosti nálezu.“
II.
7. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd aleboľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jehosudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súdnávrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tentozákon neustanovuje inak.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na ktorýchprerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísanénáležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako ajnávrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuťuznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavneneopodstatnený.
III.
8. Úvodným slovom k záverom o predbežnom prerokovaní sťažnosti je ústavný súdpovinný upriamiť pozornosť na skutočnosť, že sťažovateľky doručili ústavnému súdu kópiunimi podaného dovolania proti napadnutému rozsudku krajského súdu (kópia dovolaniaopatrená pečiatkou okresného súdu s dátumom 28. jún 2013 s podpisom príslušnéhopracovníka podateľne a pečiatkou o osobnom podaní). Po ďalšie, aj v samotnej sťažnostisťažovateľky potvrdili, že podaním doručeným okresnému súdu 28. júna 2013 podali protinapadnutému rozsudku krajského súdu aj dovolanie. Podľa informácie z krajského súduz listinných dôkazov nachádzajúcich sa v spise okresného súdu sp. zn. 13 C 17/2007vyplýva, že sťažovateľky 28. júna 2013 podali dovolanie proti napadnutému rozsudkukrajského súdu. Podľa informácie z Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len„najvyšší súd“) vyplýva, že ku dňu predbežného prerokovania sťažnosti ústavným súdomnebolo dovolanie sťažovateliek predložené najvyššiemu súdu na rozhodnutie.
9. Ústavný súd v tejto súvislosti poznamenáva, že je potrebné vzhľadom na uvedenéposúdiť prípustnosť sťažnosti z pohľadu princípu subsidiárnej právomoci ústavného súdu,a teda z pohľadu vyčerpania efektívnych opravných prostriedkov alebo iných právnychprostriedkov, ktoré sťažovateľkám právny poriadok na ochranu ich základných práva slobôd účinne poskytuje.
10. Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľnevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranujeho základných práv a slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľoprávnený podľa osobitných predpisov.
11. Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práva slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecnýchsúdov je ústavou založená primárne („ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje inýsúd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.
12. Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranuzákladným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôdnerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri zakladaní svojej právomoci riadi zásadou,že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto jeprávomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomocvšeobecných súdov (porov. II. ÚS 13/01, IV. ÚS 102/09). Ak ústavný súd pri predbežnomprerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany základných práv alebo slobôd môžedomôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným súdom, musítakúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie (porov. I. ÚS20/02, III. ÚS 152/03).
13. Ústavou daná právomoc neumožňuje ústavnému súdu nahrádzať rozhodovaciučinnosť (právomoc) všeobecných súdov, ak je založená zákonom alebo na základe zákona.V danom prípade sťažovateľky podané dovolanie proti napadnutému rozsudku krajskéhosúdu opierajú o dovolacie dôvody podľa § 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku.
14. Ústavný súd môže uplatniť svoju právomoc v konaní o sťažnosti podľa čl. 127ods. 1 ústavy až vtedy, ak fyzická alebo právnická osoba nemala inú ústavnú a zákonnúmožnosť účinnej ochrany svojich práv. Ústava ani zákon o ústavnom súde nepripúšťajú, abysi sťažovateľ ako účastník konania zvolil medzi súdnymi orgánmi ochrany porušenýchzákladných práv a slobôd, naopak, čl. 127 ods. 1 ústavy jednoznačne požaduje vyčerpanievšetkých sťažovateľovi dostupných a účinných prostriedkov nápravy. Aj podľa stabilnejjudikatúry ústavný súd nie je oprávnený poskytovať ochranu ústavnosti vo veciach,v ktorých sa sťažovateľ mohol domôcť ochrany v konaní pred všeobecným súdomvlastnými, dovolenými a Občianskym súdnym poriadkom ustanovenými procesnýmiúkonmi (I. ÚS 161/02, I. ÚS 79/07).
15. Ku dňu predbežného prerokovania sťažnosti nebolo rozhodnuté o podanomdovolaní sťažovateliek proti napadnutému rozsudku krajského súdu, a teda sťažovateľkydosiaľ materiálne nevyčerpali mimoriadny opravný prostriedok, ktorý im zákon na ochranuich práv účinne poskytuje a na ktorého použitie boli oprávnené v zmysle Občianskehosúdneho poriadku (ktorý aj využili), čo zakladá neprípustnosť ich sťažnosti.
16. Posudzujúc sťažnosť sťažovateliek, ústavný súd uzatvára, že prijatím ich sťažnostina ďalšie konanie by došlo k vzniku ústavne neakceptovateľného stavu, keď by v zásadeo rovnakej veci rozhodovali paralelne viaceré orgány súdneho typu – najvyšší súd a ústavnýsúd (porov. mutatis mutandis II. ÚS 1/08, II. ÚS 393/2014, III. ÚS 632/2014,IV. ÚS 146/08, IV. ÚS 420/2011). Išlo by o taký stav, ktorý je v právnom štáteneaprobovateľný, pretože by mohol viesť k rozdielnym rozhodnutiam v rovnakej veci, čo bymalo negatívne (a len obťažne odstrániteľné) dôsledky na právnu istotu, ktorá tvoríintegrálnu súčasť princípov právneho štátu.
17. Na základe uvedeného ústavný súd sťažnosť sťažovateliek pri jej predbežnomprerokovaní podľa § 25 ods. 2 v spojení s § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde odmietolako neprípustnú.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 11. júna 2015