znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 360/2012-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 20. septembra 2012 predbežne prerokoval sťažnosť Ľ. G. – V., P., zastúpenej advokátom JUDr. J. K., P., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu a inú právnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na rovnosť účastníkov v konaní zaručeného v čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s porušením čl. 12 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práva a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn. 20 Co 44/2011 z 29. septembra 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ľ. G. – V. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. januára 2012 doručená sťažnosť Ľ. G. – V., P. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie základného   práva   na   súdnu   a   inú   právnu   ochranu   zaručeného   v   čl.   46   ods.   1   Ústavy Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“),   základného   práva   na   rovnosť   účastníkov   v konaní zaručeného v čl. 47 ods. 3 ústavy v spojení s porušením čl. 12 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práva a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 20 Co 44/2011 z 29. septembra 2011.

Z obsahu sťažnosti a z jej príloh vyplynulo, že sťažovateľka sa ako navrhovateľka v konaní   vedenom   Okresným   súdom   Prešov   (ďalej   len   „okresný   súd“)   pod   sp.   zn. 28 C 209/2009   domáhala   proti   odporkyni   zaplatenia   sumy   1 327,76   €   s   príslušenstvom z titulu   nezaplatenia   dohodnutej   odmeny   z   mandátnej   zmluvy   o   obstaraní   predaja nehnuteľnosti.

Okresný   súd   na   pojednávaní   7.   marca   2011   vyhlásil   rozsudok,   ktorým   návrhu sťažovateľky v merite veci vyhovel, ale o trovách konania rozhodol tak, že ich náhradu sťažovateľke nepriznal s odvolaním sa na ustanovenie § 150 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej   aj   „OSP“).   Svoje   rozhodnutie   odôvodnil   tým,   že   neúspešná   odporkyňa   bola v priebehu konania oslobodená od súdnych poplatkov, v dôsledku čoho boli dostatočne zistené jej majetkové pomery.

Proti   rozhodnutiu   okresného   súdu   podali   obe   účastníčky   konania   odvolanie. Sťažovateľka   tak   urobila   vo   vzťahu   k   časti   týkajúcej   sa   trov   konania.   Krajský   súd o riadnych opravných prostriedkoch účastníčok rozhodol rozsudkom sp. zn. 20 Co 44/2011 z 29. septembra 2011 tak, že prvostupňový rozsudok potvrdil a účastníčkam náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.

Sťažovateľka   nesúhlasí   s   rozhodnutím   krajského   súdu   v   časti   týkajúcej   sa   trov konania (s použitím   ustanovenia § 150 OSP),   ako aj v časti   týkajúcej sa náhrady   trov odvolacieho   konania   a   považuje   ho   za   porušenie   svojich   práv   zaručených   ústavou a dohovorom.

V   konrétnostiach   sťažovateľka   uvádza: „Konanie   vo   veci   28   C   209/2009 nevykazovalo   žiadne   zvláštne   okolnosti,   nebolo   ničím   výnimočné,   keďže   išlo   o   spor o plnenie zo zmluvy. Ja predtým, než som podala žalobu na súd, vyzvala som odporkyňu na plnenie a to listom z 9. 4. 2008, na ktorý odporkyňa reagovala prostredníctvom svojho právneho zástupcu listom z 21. 4. 2008 pričom v ďalšom období som reagovala ďalším listom zo dňa 17. 9. 2008, kde v záujme predídenia vzniku trov konania som nevylúčila ani možnosť   primeranej   zľavy,   ale   keďže   na   túto   ponuku   nebolo   reagované,   tak   som   až   v januári 2009 podala návrh na vydanie platobného rozkazu.“

Sťažovateľka zároveň uvádza: „Z vyššie uvedeného vyplýva, že s podaním návrhu na súd som sa neunáhlila a odporkyňa mala dostatočný časový priestor na to, aby prípadne aj v   splátkach   pohľadávku   uhradila   a   keďže   na   možnosť   uplatňovania   trov   konania   bola upozornená, svojim postupom tieto trovy vyvolala. Ja som rovnako v súlade s ustanovením § 150 ods. 1 O. s. p. včas uviedla skutočnosti a dôkazy, na základe ktorých aj súd rozhodol. To že odporkyňa bola oslobodená od zaplatenia súdneho poplatku samo o sebe nie je automaticky dôvodom pre to, aby takýto účastník nemohol byť zaviazaný k náhrade trov konania v prípade jeho neúspechu v spore. Konštatovanie odvolacieho súdu, že kúpnu cenu vo výške 1.300.000,- Sk, ktorú získala odporkyňa za predaj bytu odstúpila svojim rodičom je iba jej tvrdením. Aj v takomto prípade bola nadobudnutá nehnuteľnosť jej rodičmi, ktorá má značnú hodnotu vzhľadom na lokalitu, kde sa táto nehnuteľnosť nachádza a v tejto nehnuteľnosti má bývanie aj odporkyňa...

Odôvodňovanie nemajetnosti odporkyne s tým, že je študentkou, nie je ešte dôkazom jej nemajetnosti, keďže v čase predaja nehnuteľnosti, v čase začatia konania, ako aj v jeho priebehu odporkyňa pracovala v zahraničí – v A., ktorá skutočnosť bola súdom známa, keďže z tohto dôvodu dvakrát žiadala o odročenie stanovených termínov pojednávania.“

Sťažovateľka krajskému súdu vytýka aj to, že v jej prípade pri rozhodovaní o trovách konania mohol rozhodnúť aj tak, že by priznal iba čiastočnú náhradu trov konania, pretože nepriznaním trov bola sťažovateľka znevýhodnená ako účastník konania a výsledok konania rozhodnutím   o   trovách   bol   znehodnotený,   keď   na   vymoženie   istiny   v sume   1 327,60   € musela sťažovateľka znášať náklady v sume 1 018,01 €.

Sťažovateľka   v   postupe   krajského   súdu   pri   rozhodovaní   o   trovách   konania   vidí porušenie zásady rovnosti účastníkov konania, ako aj práva na spravodlivý proces.

Podľa   názoru   sťažovateľky   je   odôvodnenie   rozsudku   krajského   súdu   vo   vzťahu k rozhodnutiu o trovách odvolacieho konania nepresvedčivé. Vytýka mu, že nezohľadnil princíp zavinenia vzniku sporu.

Na základe uvedeného sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo sťažovateľky na súdnu a inú právnu ochranu podľa článkov 46 ods. 1 Ústavy SR, a základné právo na rovnosť účastníkov v konaní podľa článku 47 ods. 3 Ústavy SR, v spojení s čl. 12 ods. 1 Ústavy SR a právo na spravodlivé súdne konanie podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd bolo rozsudkom Krajského súdu v Prešove zo dňa 29. 9. 2011 sp. zn. 20 Co 44/2011 vo výroku o náhrade trov konania porušené.

2.   Zrušuje   rozsudok   Krajského   súdu   v   Prešove   zo   dňa   29.   9.   2011   sp.   zn. 20 Co 44/2011 v časti, potvrdzujúcej rozsudok Okresného súdu v Prešove zo dňa 7. 3. 2011 sp. zn. 28 C 209/2009-108, a to ohľadne výroku o náhrade trov prvostupňového konania, ako aj výroku o nepriznaní náhrady trov odvolacieho konania, a v rozsahu tohto zrušenia mu vec vracia na ďalšie konanie.

3.   Krajský   súd   v   Prešove   je   povinný   nahradiť   sťažovateľke   trovy   jej   právneho zastúpenia v lehote 2 mesiacov od doručenia tohto nálezu na účet ich právneho zástupcu...“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo   právnických   osôb,   ak   namietajú   porušenie   svojich   základných   práv   alebo   slobôd podľa   ústavy   alebo ľudských   práv a základných slobôd vyplývajúcich   z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo   slobody   podľa   odseku   1,   a   zruší   také   rozhodnutie,   opatrenie   alebo   iný   zásah... Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podstatou   ústavnej   sťažnosti   proti   rozhodnutiu   krajského   súdu   je   odlišný   právny názor sťažovateľky na výklad a aplikáciu ustanovenia § 150 OSP, podľa ktorého ak sú dané dôvody hodné osobitného zreteľa, nemusí súd výnimočne náhradu trov konania celkom alebo sčasti priznať. Sťažovateľka nesúhlasí s rozhodnutím krajského súdu, podľa ktorého stav u žalovanej bol dôvodom na nepriznanie náhrady jej trov konania, hoci bola v konaní vo veci samej v plnom rozsahu úspešná. Sťažovateľka namieta aj to, že krajský súd svoje rozhodnutie nedostatočne odôvodnil v časti týkajúcej sa rozhodnutia o trovách odvolacieho konania.

Podľa   čl.   12 ods.   1   ústavy   ľudia   sú   slobodní   a rovní   v dôstojnosti   i   v právach. Základné práva a slobody sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Ústavný súd už v minulosti uviedol, že rozhodovanie o náhrade trov je súčasťou súdneho konania, a preto všeobecný súd pri poskytovaní súdnej ochrany podľa čl. 46 ods. 1 ústavy môže postupom, ktorý nie je v súlade so zákonom (čl. 46 ods. 4 a čl. 51 ods. 1 ústavy),   porušiť   základné   právo   účastníka   konania   na   súdnu   ochranu   (obdobne II. ÚS 56/05).

V súlade s čl. 51 ods. 1 ústavy sa práva na súdnu ochranu a v jeho rámci na náhradu trov súdneho konania možno domáhať len spôsobom a v medziach zákona, ktorý upravuje podmienky na jej priznanie, t. j. v danom prípade Občiansky súdny poriadok. Ustanovenie jeho § 150 umožňuje súdu, aby v rámci svojho uváženia celkom alebo sčasti nepriznal náhradu trov konania tomu účastníkovi, ktorému inak podľa zákona patrí. Dôvodom na použitie uvedeného ustanovenia však môžu byť len okolnosti hodné osobitného zreteľa, ktoré zákon neuvádza ani exemplifikatívne, čo však neznamená, že tým vytvára priestor pre neobmedzenú a ničím neohraničenú voľnú úvahu súdu. Pri skúmaní, či existujú dôvody hodné osobitného zreteľa, je podľa stabilizovanej judikatúry všeobecných súdov potrebné prihliadať   na   osobné,   zárobkové,   majetkové   a   iné   pomery   účastníkov,   procesný   postoj účastníkov   na   obidvoch   stranách   sporu,   okolnosti,   ktoré   viedli   k   súdnemu   uplatneniu nárokov, pričom medze sudcovskej úvahy sú dané účelom právnej úpravy náhrady trov konania,   ktorá   jej   nepriznanie   úspešnému   účastníkovi   pripúšťa   len   ako   výnimku zo všeobecného procesného princípu zodpovednosti za výsledok sporového konania (§ 142 ods. 1 OSP).

Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy (a podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho   rozhodnutia,   ktoré   jasne   a   zrozumiteľne   dáva   odpovede   na   všetky   právne a skutkovo   relevantné   otázky   súvisiace   s   predmetom   súdnej   ochrany   (III.   ÚS   209/04, IV. ÚS 115/03). Európsky súd pre ľudské práva v rámci svojej judikatúry vyslovil, že právo na spravodlivý proces zahŕňa aj právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia   však   neznamená,   že   na   každý   argument   sťažovateľa   je   súd   povinný   dať podrobnú odpoveď. Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je preto vždy posudzované so zreteľom na konkrétny prípad (napr. Georgidias v. Grécko z 29. mája 1997, Recueil III/1997).

Požiadavka ústavne konformného odôvodnenia súdneho rozhodnutia sa vzťahuje na každý výrok rozhodnutia, teda aj na rozhodnutie o nepriznaní náhrady trov konania. Krajský súd v odvolacom konaní preskúmal rozsudok okresného súdu v časti týkajúcej sa výroku o nepriznaní   náhrady   trov   konania   a   v   odôvodnení   rozsudku   sp.   zn.   20   Co   44/2011 z 29. septembra 2011, ktorým potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti, uviedol:

„Odvolací súd v súvislosti s odvolaním navrhovateľky proti napadnutému rozsudku, t. j. konkrétne proti výroku o náhrade trov konania, poukazuje na to, že súd prvého stupňa správne aplikoval ust. § 150 ods. 1 O. s. p. a odvolací súd sa stotožňuje s aplikáciou uvedeného ustanovenia.

Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje na to, že je pravdou, že odporkyňa bola uznesením Okresného súdu Prešov zo dňa 30. 11. 2009 č. k. 28 C 209/2009-46 oslobodená od súdnych poplatkov.

Odporkyňa je totiž študentkou P. univerzity bez príjmu, taktiež nie je vlastníčkou žiadneho   motorového   vozidla   a   nie   je   vlastníčkou   majetku   väčšej   hodnoty.   Dôvodom hodným osobitného zreteľa v danej veci sú majetkové pomery odporkyne a dopad platenia prípadných trov konania v uplatnenej výške 1.018,01 € (porov. Nález Ústavného súdu ČR I. ÚS 3698/10), a to za stavu, keď odporkyňa hodnotu bytu 1.300.000,- Sk postúpila rodičom za účelom kúpy domu (č. l. 77 spisu). Sociálne dôvody sú najrozšírenejšie dôvody hodné osobitného zreteľa, a preto odvolací súd považoval za dôvodné aplikovať ust. § 150 ods. 1 O.   s.   p.   V   tejto   súvislosti   odvolací   súd   skúmal   aj   majetkové   pomery   navrhovateľky, konkrétne vlastníctvo nehnuteľností LV č..., LV č..., LV č... k. ú. P...

O   trovách   odvolacieho   konania   bolo   rozhodnuté   podľa   §   224   ods.   1   O.   s.   p. s poukazom na ust. § 142 ods. 1 O. s. p. a vychádzajúc zo zásady úspešnosti neúspešnej navrhovateľke   a   odporkyni   v   odvolacom   konaní   nebolo   dôvodné   priznať   náhradu   trov odvolacieho konania.“

Ústavný súd vo svojej judikatúre zdôrazňuje, že nie je alternatívou ani mimoriadnou opravnou   inštitúciou   vo   veciach   patriacich   do   právomoci   všeobecných   súdov   (mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecných súdov, ani preskúmavať, či v konaní bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil, ale je oprávnený posúdiť, či v konaní pred všeobecnými súdmi nedošlo k porušeniu ústavnoprávnych princípov konania (čl. 46 až čl. 50 ústavy), a tým k porušeniu základných práv alebo slobôd sťažovateľov. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne   nedôvodné   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02).

V okolnostiach prípadu preto ústavný súd konštatuje, že dôvody hodné osobitného zreteľa zistil krajský súd v majetkových pomeroch a sociálnych dôvodoch žalovanej. Podľa názoru ústavného súdu krajský súd v uznesení sp. zn. 20 Co 44/2011 z 29. septembra 2011 dostatočne odôvodnil, v ktorých okolnostiach na strane žalovanej, ako aj sťažovateľky videl dôvody hodné osobitného zreteľa na aplikáciu ustanovenia § 150 OSP, a dospel k záveru, že jeho skutkové a právne závery nie sú v rozpore s účelom a zmyslom právnej úpravy náhrady trov konania, a preto ich nie je možné označiť za nepreskúmateľné, svojvoľné a vybočujúce z   rámca   zákonného   ustanovenia.   Ústavný   súd   preto   nemá   dôvod   ani   oprávnenie prehodnocovať tieto závery a nahrádzať ich vlastnými. Ústavný súd nezistil, že by postup a rozsudok krajského súdu sp. zn. 20 Co 44/2011 z 29. septembra 2011 v časti týkajúcej sa jeho rozhodnutia o trovách odvolacieho konania boli svojvoľné. Krajský súd dostatočne odôvodnil,   z   akého   dôvodu   náhradu   trov   odvolacieho   konania   sťažovateľke   nepriznal. Právny záver krajského súdu považuje ústavný súd za súladný so zákonom, a preto nemá dôvod tento prehodnocovať, prípadne nahrádzať.

Ústavný súd ďalej uvádza, že obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) nie   je   ani   záruka,   že   rozhodnutie   súdu   bude   spĺňať   očakávania   a   predstavy   účastníka konania.   Ústavný   súd   vo   svojej   judikatúre   viackrát   konštatoval,   že   postup   súdu vychádzajúci z aplikácie konkrétnej zákonnej procesnoprávnej úpravy nemožno hodnotiť per   se   ako   nezákonný   (I.   ÚS   8/96,   I.   ÚS   6/97)   napriek   tomu,   že   nespĺňa   očakávania účastníka konania. Z týchto dôvodov bolo potrebné sťažnosť sťažovateľky v tejto časti odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

Pokiaľ ide o namietané porušenie základného práva na rovnosť účastníkov v konaní zaručeného   v   čl.   47   ods.   3   ústavy,   ako   aj   porušenie   čl.   12   ods.   1   ústavy   postupom a rozhodnutím krajského súdu, ústavný súd poznamenáva, že sťažovateľka toto v podstate odvodzuje od zásahu do jej základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy. Keďže ústavný súd nedospel k záveru, že by postup a rozhodnutie krajského súdu nespĺňalo   požiadavky   obsiahnuté   čl.   46   ods.   1   ústavy,   neprichádzalo   do   úvahy   ani konštatovanie porušenia základného práva na rovnosť účastníkov v konaní a napokon ani porušenia   čl.   12   ods.   1   ústavy.   Aj   v   tejto   časti   je   teda   sťažnosť   sťažovateľky   zjavne neopodstatnená, čo bolo dôvodom na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok, ústavný súd sa ďalšími požiadavkami sťažovateľky (zrušiť napadnuté rozhodnutie krajského súdu, vrátiť vec na ďalšie konanie a priznať náhradu trov právneho zastúpenia) nezaoberal z dôvodu, že rozhodovanie o nich je podmienené   vyslovením   porušenia   základného   práva   alebo   slobody,   k   čomu   v   tomto prípade nedošlo.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. septembra 2012