znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 360/2010-119

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 14. septembra 2010 predbežne prerokoval sťažnosť 1. M. O., T.; 2. M. J., T.; 3. M. K., T.; 4. J. Z., T.; 5. J. S., T.; 6. J. P., T.; 7. J. T., T.; 8. S. B., T.; 9. M. D., T.; 10. M. K., T.; 11. M. B., T.; 12. V. P., T.; 13. R. L., T.; 13. B. M., T.; 15. D. L., T.; 16. Ľ. G., T.; 17. M. M., T.; 18. J. H., T.; 19. A. J., T.; 20. B. Č., T.; 21. J. S., T.; 22. M. M., T.; 23. K. H., T.; 24. B. L., T.; 25. S. M., T.; 26. J. Š., T.; 27. M. T., T.; 28. O. M., T.; 29. V. Š., T.; 30. D. S., T.; 31. J. B., T.; 32. L. M., T; 33. F. Č., T.; 34. J. S., T.; 35. M. M., T.; 36. J. L., T.; 37. Ľ. Š., T.; 38. A. K., T.; 39. A. H., T.; 40. M. M., T.; 41. Š. F., T.; 42. A. K., T.; 43. J. B., T.; 44. V. S., T.; 45. J. D., T.; 46. K. M., T.; 47. RNDr. F. O., T.; 48. P. K., T.; 49. P. B., T.; 50. D. S., T.; 51. K. B., T.; 52. K. K., T.; 53. J. P., T.; 54. A. Š., T.; 55. J. K., T.; 56. Š. M., T.; 57. Ing. J. Č., T.; 58. I. V., T.; 59. M. M., T.; 60. D. H., T.; 61. E. M., T.; 62. O. V., T.; 63. M. M., T.; 64. J. R., T.; 65. J. V., T.; 66. M. K., T.; 67. L. S., T.; 68. P. B., T.; 69. A. H., T.; 70. A. S., T.; 71. M. M., T.; 72. M. B., T.; 73. K. H., T.; 74. R. K., T.; 75. I. M., T.; 76. H. P., T.; 77. Š. L., T.; 78. P. S., T.; 79. M. S., T.; 80. J. Č., T.; 81. V. T., T.; 82. Ľ. H., T.; 83. R. R., T.; 84. M. B., T.; 85. E. B., T.; 86. Z. T., T.; 87. V. S., T.; 88. M. B., T.; 89. P. B., T.; 90. L. C., T.; 91. J. Č., T.; 92. V. M., T.; 93. I. O., T.; 94. I. N., T.; 95. J. D., T.; 96. M. Š., T.; 97. A. M., T.; 98. J. G., T.; 99. O. H., T.; 100. F. Š., T.; 101. R. V., T.; 102. J. P., T.; 103. J. M., T.; 104. P. J., T.; 105. M. S., T.; 106. A. S., T.; 107. Mgr. I. M., T.; 108. F. C., T.; 109. M. Š., T.; 110. F. H., T.; 111. L. F., T.; 112. M. T., T.; 113. J. H., T.; 114. V. V., T.; 115. M. H., T.; 116. R. K., T.; 117. R. K., T.; 118. Š. K., T.; 119. M. M., T.; 120. Ľ. K., T.; 121. M. L., T.; 122. A. C., T.; 123. L. V., T.; 124. Š. K., T.; 125. P. B., T.; 126. Z. K., T.; 127. J. V., T.; 128. J. M., T.; 129. I. H., T.; 130. J. J., T.; 131. I. J., T.; 132. J. K., T.; 133. M. D., T.; 134. K. Z., T.; 135. P. F., T.; 136. D. K., T., zastúpených advokátkou JUDr. A. S., D., vo veci namietaného porušenia   základného   práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej republiky, základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s princípom právnej istoty zaručenej v čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy   Slovenskej   republiky   v spojení   s právom   na   rovnaké   zaobchádzanie   zaručeným v čl. 12   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Krajského   súdu   v   Bratislave v konkurznom konaní vedenom pod sp. zn. 3 K 105/99 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť sťažovateľov   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. marca 2009   doručená   sťažnosť   M.   O.,   T.   (ďalej   len   „sťažovateľ   v 1. rade“),   ktorou   – prostredníctvom svojej splnomocnenej advokátky – namietal porušenie svojho základného práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ústava“), základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods.   2   ústavy   v   spojení   s princípom   právnej   istoty   zaručenej   v   čl.   1   ods. 1   ústavy a základného   práva   vlastniť majetok   podľa   čl.   20 ods.   1 ústavy v   spojení s právom   na rovnaké   zaobchádzanie   zaručeným   v   čl.   12   ods.   1   ústavy   postupom   Krajského   súdu v Bratislave (ďalej aj „krajský súd“) v konkurznom konaní vedenom pod sp. zn. 3 K 105/99 (ďalej aj „napadnuté konanie“).

Doplňujúcimi podaniami označenými ako „návrh na vstup do konania“, ktoré boli ústavnému súdu doručené 23. marca 2009 a 2. apríla 2009, právna zástupkyňa rozšírila okruh sťažovateľov o osoby uvedené v záhlaví tejto ústavnej sťažnosti v bode 2 až 136, pričom všetci sťažovatelia sa stotožnili s obsahom sťažnosti doručeným ústavnému súdu 2. marca 2009.

Zo sťažnosti a z jej doplnení vyplynulo, že sťažovateľom boli pridelené do užívania byty, ktorých vlastníkom boli v minulosti T., š. p., T. Užívacie právo k týmto bytom sa od 1. januára 1992 zmenilo podľa § 871 ods. 1 Občianskeho zákonníka na nájom bytov. Rozhodnutím č. 329/1992 z 11. apríla 1992 Ministerstvo pre správu a privatizáciu národného   majetku   Slovenskej   republiky   rozhodlo   o   schválení   privatizačného   projektu štátneho podniku T., š. p., podľa zákona č. 92/1991 Zb. o podmienkach prevodu majetku štátu na iné osoby v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 92/1991 Zb.“).

Časť majetku vyňatého z majetku T., š. p., určeného privatizačným projektom na privatizáciu   bola   Fondom   národného   majetku   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „fond národného majetku“) vložená do novovzniknutej obchodnej spoločnosti T., a. s., na základe notárskej zápisnice JUDr. J. P. č. N 72/92, Nz 75/92 z 21. apríla 1992. Tento majetok bol prevedený na spoločnosť T., spol. s r. o., ktorá zanikla zmenou právnej formy s právnym nástupcom T., a. s. (od 1. júna 1999 ako „T., a. s.“), T.

Uznesením sp. zn. 3 K/105/99 z 21. decembra 1999 Krajský súd v Bratislave vyhlásil konkurz na majetok spoločnosti T., a. s. v likvidácii, T., a za správcu konkurznej podstaty úpadcu   bol   ustanovený   JUDr.   D.   P.   (ďalej   aj   „správca   JUDr. P.“).   Podľa   informácií sťažovateľov   správca   konkurznej   podstaty   zapísal   do   súpisu   majetku   aj   byty,   ktorých nájomcami sú sťažovatelia.

Uznesením č. k. 25 K/2/2007-70 z 12. septembra 2007 Okresný súd Trnava (ďalej len „okresný súd“) vyhlásil konkurz aj na majetok T., š. p., pričom za správcu konkurznej podstaty úpadcu bol ustanovený Mgr. P. O. (ďalej len „správca Mgr. O.“), ktorý 16. októbra 2007 zapísal nehnuteľnosti, v ktorých sa byty sťažovateľov nachádzajú (ďalej len „byty“), do súpisu všeobecnej podstaty úpadcu s poznámkou spornosti „v prospech tretej osoby 1. T., a. s. v konkurze, a 2. JUDr. D. P., správca konkurznej podstaty úpadcu – T., a. s.“. Dôvodom spísania bytov do konkurznej podstaty správcom Mgr. O. je podľa jeho názoru absolútna neplatnosť prevodov/prechodov vlastníckeho práva k súpisovej zložke majetku od úpadcu – T., š. p., na fond národného majetku. Podľa názoru správcu Mgr. O. v danom prípade „nedošlo   k   prechodu   vlastníckeho   práva   k   súpisovej   zložke   majetku   z   dôvodu priameho rozporu prechodu vlastníckeho práva k súpisovej zložke majetku s rozhodnutím Ministerstva pre správu a privatizáciu národného majetku Slovenskej republiky č. 329/92 z 11.   apríla   1992   o schválení   privatizačného   projektu   a uznesením   vlády   Slovenskej republiky   č.   590   zo 16. júna   1992   o   schválení   privatizačného   projektu   úpadcu,   ktorých predmetom nebol prechod/prevod súpisovej zložky majetku od úpadcu na Fond národného majetku a následné prevody na ďalšie osoby. Prechod vlastníckeho práva je sankcionovaný absolútnou neplatnosťou pre priamy rozpor s platnými ustanoveniami § 1, § 5, § 6 ods. 1 písm. a), § 10, § 11 ods. 2 a iných ustanovení zákona č. 92/1991 Zb. a je v priamom rozpore s ustanovením § 39, § 132 ods. 1 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka. Následné prevody súpisovej zložky majetku od fondu národného majetku na T., a. s.,..., ďalej na T. spol.   s r. o.,...,   ďalej   na   T.,   a. s.   (v   súčasnosti   T.,   a.s.   v   konkurze)   sú   sankcionované absolútnou   neplatnosťou   pre   rozpor   s   právnou   zásadou   „nemo   plus   iuris“   a podľa ustanovenia   §   37   ods.   2   Občianskeho   zákonníka,   keďže   právny   predchodca   -   Fond národného majetku nebol vlastníkom súpisovej zložky majetku.“. Dňa 6. novembra 2007 bolo   správcovi   JUDr.   P.   doručené   oznámenie   správcu   Mgr. O.   o   zapísaní   bytov   – nehnuteľností do všeobecnej podstaty úpadcu T., š. p.

Dňa 26. novembra 2007 správca JUDr. P. podal proti správcovi Mgr. O. na okresnom súde žalobu o vylúčenie nehnuteľností z konkurznej podstaty, pričom súdne konanie bolo vedené pod sp. zn. 44 Cbi/6/2007. Uznesením č. k. 25 K/2/2007-823 z 12. decembra 2007 okresný súd za nového správcu konkurznej podstaty úpadcu T., š. p., ustanovil Mgr. Ing. P. K. Rozsudkom č. k. 44 Cbi/6/2007-653 z 26. marca 2008 okresný súd zamietol žalobu správcu   JUDr.   P.   o vylúčenie   nehnuteľností   zo   súpisu   všeobecnej   podstaty   úpadcu. Dňa 7. mája 2008 správca JUDr. P. podal odvolanie proti predmetnému rozsudku; odvolacie konanie bolo vedené na Krajskom súde v Trnave pod sp. zn. 21 CoKr/4/2008. Krajský súd v Trnave rozsudkom č. k. 21 CoKr/4/2008-767 z 23. septembra 2008 potvrdil rozsudok okresného   súdu   č.   k.   44   Cbi/6/2007-653   z 26. marca   2008.   Rozsudok   Krajského   súdu v Trnave   nadobudol   právoplatnosť   20. novembra   2008.   Proti   rozsudku   Krajského   súdu v Trnave č. k. 21 CoKr/4/2008-767 z 23. septembra 2008 podal 18. decembra 2008, resp. 24. novembra 2008 žalobca a vedľajší účastník na jeho strane dovolanie, o ktorom konal Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Obdo   8/2009.   Najvyšší   súd   vo   veci   rozhodol   uznesením   sp.   zn.   6   Obdo   38/2009 z 18. februára   2010   tak,   že   dovolanie   žalobcu   a   vedľajšieho   účastníka   odmietol   pre neprípustnosť.

Podľa názoru sťažovateľov z uvedených rozhodnutí je zrejmé, že byty, ktorých sú nájomcami, sú vo vlastníctve T., š. p. v konkurze. Sťažovatelia preto ešte v roku 2008 požiadali   o   prevod   vlastníckeho   práva   k   bytom,   avšak   tieto   byty   im   dosiaľ   odpredané neboli.

Sťažovatelia namietajú porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy v spojení s princípom právnej istoty zaručenej v čl. 1 ods. 1 ústavy a základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy v spojení s právom na rovnaké zaobchádzanie zaručeným v čl. 12 ods. 1 ústavy, ktoré vzniklo a trvá predovšetkým v dôsledku nečinnosti Krajského súdu v Bratislave v konkurznom konaní vedenom pod sp. zn. 3 K/105/99, v ktorom bol konkurz na majetok spoločnosti T., a. s., vyhlásený ešte uznesením sp. zn. 3 K/105/99 z 21. decembra 1999. Tvrdia, že výrok rozsudku okresného súdu č. k. 44 Cbi/6/2007-653 z 26. marca 2008 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Trnave č. k. 21 CoKr/4/2008-767 z 23. septembra 2008 o zamietnutí vylučovacej žaloby je záväzný nielen pre správcu konkurznej podstaty T., a. s., ale i pre konkurzný súd, pred ktorým sa konkurzné konanie na majetok tohto úpadcu vedie.

Porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a subsidiárne základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1   ústavy   zo   strany   krajského   súdu   odôvodňujú   sťažovatelia   neprimeranou   dĺžkou konania krajského súdu od právoplatného rozhodnutia o zamietnutí žaloby o vylúčenie ich bytov z konkurznej podstaty T., a. s., keď krajský súd nevykonal počas tohto obdobia pri výkone dohľadu nad činnosťou správcu T., a. s., žiadne úkony, čo nemožno ospravedlniť žiadnymi relevantnými dôvodmi a stav právnej neistoty sťažovateľov tak trvá dosiaľ.Podľa   názoru   sťažovateľov   správca   JUDr.   P.   ako   správca   konkurznej   podstaty spoločnosti T., a. s., má rovnaké postavenie ako by mali iné osoby, ktoré by nerešpektovali právoplatné   rozsudky   o zamietnutí   vylučovanej   žaloby   a   ktoré   by   odmietali   odovzdať majetok, ktorého vlastníctvo sa vo vylučovacom súdnom konaní nepreukázalo. V súlade s uvedeným   sa   postavenie   správcu   JUDr. P.   nemôže   zvýhodňovať   v porovnaní   s   inými osobami, pretože by došlo k porušeniu ústavného princípu rovnakého zaobchádzania podľa čl. 12 ods. 1 ústavy.

Sťažovatelia   využili   všetky   zákonné   možnosti   dosiahnuť   odpredaj   bytov   v   ich prospech, správca konkurznej podstaty T., š. p., vyjadril ochotu im tieto byty odpredať, pričom jedinou prekážkou takéhoto postupu je skutočnosť, že predmetné byty sú súčasne naďalej zapísané aj v súpise majetku úpadcu T., a. s., a správca konkurznej podstaty tohto úpadcu odmieta byty z konkurznej podstaty vylúčiť a odovzdať ich správcovi konkurznej podstaty   T.,   š.   p.   Preto   aj   v   prípade,   ak   by   sťažovatelia   podali   žalobu   proti   správcovi konkurznej podstaty T., a. s., o uloženie povinnosti byty im odpredať, takáto žaloba by musela   byť   zamietnutá   pre   nedostatok   pasívnej   legitimácie   z   dôvodov,   pre   ktoré   bola zamietnutá žaloba správcu tejto konkurznej podstaty o ich vylúčenie z podstaty T., š. p. Navyše, správca konkurznej podstaty T., a. s., odmieta vydať správcovi konkurznej podstaty T., š. p., dokumentáciu k bytom nevyhnutnú na ich prevod (výzvy z 29. septembra 2009, 21. októbra   2008,   28.   októbra   2008, 25.   novembra   2008,   27.   januára 2009,   6.   februára 2009).   Krajský   súd   v   Bratislave   napriek   opakovaným   žiadostiam   správcu   konkurznej podstaty   T.,   a.   s.,   nevydal   opatrenie   správcovi   konkurznej   podstaty   úpadcu   T.,   a.   s., o uložení   povinnosti   vylúčiť   dotknutý   majetok   zo   súpisu   konkurznej   podstaty.   Ukladať pokuty, povinnosti či iné sankcie správcovi JUDr. P. v tejto situácii je podľa sťažovateľov oprávnený iba konkurzný súd – Krajský súd v Bratislave. Krajský súd v Bratislave ako súd konkurzný však dosiaľ bez relevantných dôvodov vôbec nevyužil vo vzťahu k správcovi JUDr. P. už uvedené prostriedky, účelom ktorých je zabezpečenie účinnej a rýchlej ochrany práv   účastníkov   konkurzného   konania   a   ostatných   subjektov   s   právnym   záujmom   na výsledku   konania,   napriek   tomu,   že   bol   správcom   Mgr.   Ing.   K.   niekoľkokrát   písomne vyzvaný, a tak dochádza v konkurznom konaní k zbytočným prieťahom.

Namietané porušenie princípu právnej istoty podľa čl. 1 ods. 1 ústavy ako imanentnej súčasti   princípu   materiálneho   právneho   štátu   sťažovatelia   odôvodňujú   najmä „nerešpektovaním   právne   záväzného   rozhodnutia   súdu   (rozsudku   Okresného   súdu   č.   k. 44Cbi/6/2007-   653   zo   dňa   26.03.2008,   v spojení   s potvrdzujúcim   rozsudkom   Krajského súdu   v   Trnave   dňa   23.09.2008,   č.   k.   21CoKr/4/2008-767.   Rozsudok   Okresného   súdu nadobudol právoplatnosť dňa 20.11.2008) zo strany správcu konkurznej podstaty T., a.s.,...

- JUDr. P., a rovnako tak zo strany Porušovateľa, sú ohrozované a porušované práva“ sťažovateľov tým, že nie je zabezpečená reálna možnosť uplatnenia ich práv.

Porušenie   základného   práva   vlastniť   majetok   zaručeného   čl.   20   ods.   1   ústavy v spojení   so   základným   právom   na   rovnaké   zaobchádzanie   podľa   čl.   12   ods.   1   ústavy odôvodňujú sťažovatelia tým, že každý nájomca – fyzická osoba má v zmysle osobitných ustanovení zákona č. 182/1993 Z. z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov v znení neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   vlastníctve   bytov“)   právo   žiadať,   aby   naňho v zákone určený vlastník domu previedol vlastníctvo k bytu, ktorého je nájomcom, ak ide o nájom   na   dobu   neurčitú.   Tomuto   právu   nájomcov   zodpovedá   povinnosť   v   zákone určených subjektov uzatvoriť zmluvu o prevode vlastníctva bytu do dvoch rokov odo dňa, keď nájomca požiada o prevod vlastníctva bytu (§ 29 ods. 2 zákona o vlastníctve bytov). Sťažovatelia sú fyzickými osobami, ktoré sa stali nájomcami bytu na dobu neurčitú a ktorí požiadali o prevod vlastníctva k bytu, ktorého sú nájomcami. Napriek splneniu všetkých zákonných podmienok na prevedenie bytov do vlastníctva nájomcov k ich prevodu nedošlo, a   to   v   priamej   súvislosti   v   dôsledku   postupu   (nečinnosti)   Krajského   súdu   v Bratislave. Na podporu svojho tvrdenia sťažovatelia poukázali na rozhodnutie ústavného súdu sp. zn. PL.   ÚS   38/95,   podľa   ktorého:   „V   prípade,   že   ide   o   veci,   ktoré   môžu   byť   predmetom vlastníctva rôznych subjektov (napríklad fyzických osôb, právnických osôb, štátu), všetci vlastníci musia mať rovnaké zákonom ustanovené práva a povinnosti bez ohľadu na povahu vlastníka.“ Z čl. 20 ods. 1 ústavy možno bez pochybností vyvodiť rovnaký zákonný obsah vlastníckeho práva všetkých vlastníkov, t. j. vlastníci druhovo rovnakej veci musia mať rovnaký zákonom ustanovený obsah svojho vlastníckeho práva. Článok 20 ods. 1 ústavy zároveň   garantuje   každému   rovnaké   predpoklady   a možnosti   nadobudnúť   veci   do vlastníctva   za   podmienok   uvedených   v   ústave   alebo   v ďalších   zákonoch   (porov.   nález sp. zn. I. ÚS 59/94, nález sp. zn. I. ÚS 128/95). Napriek splneniu všetkých zákonných podmienok   na   prevedenie   bytu   do   vlastníctva   nájomcov   k   ich   prevodu   v   zákonnej dvojročnej   lehote   nedošlo   a   kontraktačnú   povinnosť   vlastníka   nájomných   bytov   nie   je možné v súčasnosti splniť, predovšetkým a najmä v dôsledku postupu správcu JUDr. P. a Krajského   súdu   v   Bratislave   v   konkurznom   konaní,   ktorý   svojou   nečinnosťou spočívajúcou v nevylúčení dotknutých bytov (i ďalších nehnuteľností) zo súpisu majetku úpadcu T., a. s., bráni speňaženiu majetku podliehajúcemu konkurzu (podľa § 93 ods. 1 zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov) vedeného na okresnom súde.

Vzhľadom na uvedené podstatné skutočnosti sťažovatelia navrhli, aby ústavný súd ich sťažnosť prijal na ďalšie konanie a následne nálezom takto rozhodol:

„Krajský súd v Bratislave, v konaní vedenom na Krajskom súde v Bratislave pod sp. zn. 3K/105/99, svojou nečinnosťou porušil právo M. O. a sťažovateľov v 1./ až 136./ rade podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy (právo vlastniť majetok) v spojení s čl. 12 ods. 1 Ústavy (právo na rovnaké zaobchádzanie) a v spojení s čl. 46 ods. 1 Ústavy (právo na súdnu ochranu) a čl. 48 ods. 2 Ústavy (právo na konanie bez zbytočných prieťahov).

Krajský súd v Bratislave, v konaní vedenom na Krajskom súde v Bratislave pod sp. zn. 3K/105/99, svojou nečinnosťou porušil čl. 1 ods. 1 Ústavy (princíp právnej istoty). Krajskému   súd   v   Bratislave   sa   prikazuje   v   konaní   vedenom   na   Krajskom   súde v Bratislave pod sp. zn. 3K/105/99 konať bez zbytočných prieťahov.

Krajský   súd   v   Bratislave   je   povinný   zaplatiť   Sťažovateľom   v   1./   až   136./   rade náhradu   trov   súdneho   konania   vo   výške   27.156,66   EUR,   k   rukám   právneho   zástupcu Sťažovateľov do troch dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

2. V rámci prípravy sťažnosti na predbežné prerokovanie veci sa na základe žiadosti ústavného súdu k prijateľnosti sťažnosti vyjadrili:

2.1 Právna zástupkyňa sťažovateľov v relevantnej časti svojich stanovísk uviedla, že niektorí zo sťažovateľov sú ako veritelia účastníkmi konkurzného konania vedeného na majetok úpadcu T., a. s. (P., M., J., S., H., L., Š., S., B., M., L.), pretože si prihlásili pohľadávky, avšak toto ich postavenie sa vzťahuje iba na uspokojenie ich pohľadávok. Ďalších   66   sťažovateľov   si   uplatnilo   pohľadávky   proti   konkurznej   podstate   z   titulu nevyplatených preplatkov.

2.2 Z prípisu predsedníčky Krajského súdu v Bratislave č. Spr. 3140/2009 z 5. júna 2009 vyplýva, že pokiaľ ide o tvrdenia sťažovateľov, podľa ktorých nečinnosť súdu spočíva v tom, že konkurzný súd v danom prípade riadne nerealizoval svoju dohliadaciu právomoc na činnosť správcu konkurznej podstaty, treba mať na zreteli, že „dohliadacia právomoc konkurzného súdu sa realizuje rôznymi spôsobmi - podľa § 18 ods. 1, § 14b ods. 2, § 28 ods. 2, § 29 ods. 1 ZKV a pri dohľade rozhoduje vždy opatrením. Konkurzný súd však nemá v kompetencii   určovať   a   rozhodovať   o   postupe   správcu,   ktorého   právomoci   upravujú konkurzné predpisy a zákon o správcoch. Poukázala na to, že v danom prípade absentuje riešenie problematiky súbehu dvoch právnych predpisov, a to ZKV a zákona č. 7/2005 Z. z. o   konkurze   a   reštrukturalizácii,   a   to   v   časti   zápisu   totožného   majetku   do   rôznych konkurzných podstát. Súd nemá možnosť riešiť túto situáciu podľa § 12 ZKV.“.

2.3 Podaním sp. zn. Spr. 3140/2009 z 21. decembra 2009 predsedníčka krajského súdu predložila ústavnému súdu vyjadrenie správcu konkurznej podstaty úpadcu T., a. s., JUDr. P. zo 7. decembra 2009. V tomto vyjadrení správca konkurznej podstaty JUDr. P. uviedol, že zo strany veriteľov žiadne sťažnosti v súvislosti s prieťahmi v konaní podané neboli; nájomcovia bytov nie sú účastníkmi konkurzného konania; postavenie účastníkov konania   majú   iba   tí   nájomcovia   bytov,   ktorí   si   uplatnili   najneskôr   na   prieskumnom pojednávaní svoju pohľadávku z titulu preplatku na nájomnom a službách. Nájomcovia boli priebežne informovaní o stave konkurzného konania (listami napr. z 18. novembra 2003 a 16.   februára   2008),   žiadnu   sťažnosť   nepodali.   Skončeniu   konkurzu   bránia   už   iba incidenčné   konania   na   krajskom   súde,   doklady   o priebehu   ktorých   predložil   v prílohe svojho podania, a to sp. zn. 61 Cbi 108/01 (žalobcu Ing. J. C., správca konkurznej podstaty S., a. s. v likvidácii, proti žalovanému JUDr. P. – správcovi konkurznej podstaty úpadcu T., a. s.,   o   vylúčenie   veci   z   podstaty)   a   sp.   zn.   68 Cbi 10/00   (žalobcu   Ing.   L.   K.   proti žalovanému JUDr. D. P. – správcovi konkurznej podstaty úpadcu T., a. s., o vylúčenie veci z podstaty).   Toto   podanie   doplnil   JUDr.   P.   podaním   z 27. januára   2010   (doručeným ústavnému súdu v prílohe podania krajského súdu sp. zn. Spr. 3140/2009 z 8. februára 2010), v ktorom uviedol, že v konkurznej veci sp. zn. 3 K 105/99 nejde o prieťahy v konaní, keďže   krajský   súd nemôže vo   veci   konať,   pokiaľ nebudú   rozhodnuté   incidenčné spory vedené vo veci.II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovatelia namietajú porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (v širšom slova zmysle podľa čl. 46 ods. 1 ústavy) nečinnosťou Krajského súdu v Bratislave v konkurznom konaní vedenom pod sp. zn. 3 K 105/99, pričom dôsledkom nečinnosti krajského súdu v napadnutom   konaní   je   podľa   sťažovateľov   aj   porušenie   princípu   ich   právnej   istoty zaručenej v čl. 1 ods. 1 ústavy a základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy v spojení s právom na rovnaké zaobchádzanie zaručeným v čl. 12 ods. 1 ústavy.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť podľa čl. 127 ústavy nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv a slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Ústavný súd v súlade s princípom subsidiarity svojej právomoci podľa citovaného ustanovenia zákona o ústavnom súde v danej veci skúmal, či   sú   splnené podmienky na konanie   pred   ním.   V nadväznosti   na   to   ústavný   súd   v súlade   so   svojou   doterajšou judikatúrou vyžaduje, aby v prípadoch sťažností podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, v ktorých je namietané   porušenie   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov v konaní pred všeobecným súdom, sťažovateľ preukázal aj využitie právneho prostriedku, na   uplatnenie   ktorého   má   právo   podľa   §   17   ods.   1   zákona   Slovenskej   národnej   rady č. 80/1992   Zb.   o sídlach   a obvodoch   súdov   Slovenskej   republiky,   štátnej   správe   súdov, vybavovaní   sťažností   a o voľbách   prísediacich   (zákon   o   štátnej   správe   súdov)   v znení neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o štátnej   správe   súdov“)   v spojení   s § 6   zákona č. 335/1991   Zb.   o súdoch   a sudcoch   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o súdoch   a sudcoch“),   t.   j.   podanie   sťažnosti   na   prieťahy   v konaní   predsedovi prvostupňového súdu.

Ústavný súd už viackrát rozhodol (m. m. I. ÚS 34/98, I. ÚS 16/99, I. ÚS 21/99), že účelom   práva   účastníka   konania   pred   všeobecným   súdom   podať   sťažnosť   na   prieťahy v konaní   je   poskytnutie   príležitosti   tomuto   súdu,   aby   sám   odstránil   protiprávny   stav zapríčinený porušením základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Ústavný súd preto o sťažnosti, ktorou je namietané porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, koná iba za predpokladu, ak sťažovateľ preukáže, že využil označené právne prostriedky podľa zákona o štátnej správe súdov v spojení so zákonom o súdoch a sudcoch, alebo ak sa preukáže, že sťažovateľ túto podmienku nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa (§ 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Podľa názoru ústavného súdu sa podanie sťažnosti na prieťahy v konaní podľa § 17 ods. 1 zákona o štátnej správe súdov v spojení s § 6 zákona o súdoch a sudcoch naďalej, aj po nadobudnutí účinnosti nového čl. 127 ústavy, zásadne považuje za účinný prostriedok ochrany takých základných práv, ktoré súvisia so základným právom na súdnu ochranu, ako aj so   základným právom   na konanie bez zbytočných   prieťahov (napr. IV.   ÚS   153/03). Účinnosť   takého   právneho   prostriedku   ochrany   pred   zbytočnými   prieťahmi   v súdnom konaní potvrdzuje aj znenie zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení   niektorých   zákonov   v znení   neskorších   predpisov,   ktorý   vo   viacerých ustanoveniach zdôrazňuje povinnosť sudcu konať bez zbytočných prieťahov a ustanovuje za také prieťahy aj disciplinárnu zodpovednosť [§ 2 ods. 2, § 30 ods. 4, § 52 ods. 1, § 116 ods. 1 písm. b) a § 118 ods. 1 citovaného zákona].

Keďže zo sťažnosti a jej doplnení, z vyjadrenia predsedníčky krajského súdu, ako aj správcu konkurznej podstaty JUDr. P. vyplýva, že sťažovatelia – ktorí sú kvalifikovane právne   zastúpení   –   sťažnosť   na   prieťahy   v napadnutom   konkurznom   konaní (najmä   do doručenia tejto sťažnosti ústavnému súdu) nepodali a ani netvrdia, že ju nepodali z dôvodov hodných osobitného zreteľa, a existenciu takýchto dôvodov nemožno vyvodiť ani z obsahu ich   sťažnosti   (§   53   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde),   ústavný   súd   opierajúc sa   o svoju stabilnú judikatúru (napr. IV. ÚS 44/03, II. ÚS 7/04, II. ÚS 107/04) dospel k záveru, že vzhľadom na okolnosti prípadu niet dôvodu predpokladať, že by využitie sťažnosti podľa § 17 a nasl. zákona o štátnej správe súdov (s účinnosťou od 1. apríla 2005 podľa § 62 a nasl. zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov) neumožnilo účinnú ochranu základného práva sťažovateľov priznané im podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, a preto podľa § 25 ods. 2 v spojení s § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde bolo potrebné ich sťažnosť odmietnuť z dôvodu neprípustnosti.

V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom   alebo   slobodou   na   jednej   strane   a namietaným   konaním   alebo   iným   zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou,   porušenie   ktorých   navrhovateľ   namieta,   vysloví   zjavnú   neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (mutatis mutandis I. ÚS 12/01, I. ÚS 124/03).

Pretože sťažovatelia odvíjali porušenie svojich práv od nečinnosti konkurzného súdu, a keďže ústavný súd nevyslovil porušenie základného práva sťažovateľov na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (v širšom slova zmysle podľa čl. 46 ods. 1 ústavy), v okolnostiach danej veci nemohlo dôjsť ani k porušeniu princípu ich právnej istoty zaručenej v čl. 1 ods. 1 ústavy a základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy v spojení s právom na rovnaké zaobchádzanie zaručeným v čl. 12 ods. 1 ústavy.   Preto   v tejto   časti   bolo   potrebné   ich   sťažnosť   odmietnuť   pre   zjavnú neopodstatnenosť.

Nad   rámec   uvedeného   ústavný   súd   poznamenáva,   že   napriek   kvalifikovanému právnemu   zastúpeniu   sťažovateľov   vo   vzťahu   k väčšine   sťažovateľov   možno   mať oprávnené   pochybnosti   o ich   aktívnej   legitimácii   na   podanie   tejto   sťažnosti,   pretože   sa nestali účastníkmi napadnutého konkurzného konania (svoje pohľadávky neuplatnili vôbec alebo uplatnili voči konkurznej podstate), preto pripadalo do úvahy odmietnutie prevažnej väčšiny sťažností aj preto, že sťažnosti boli podané niekým zjavne neoprávneným.  

Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde rozhodol tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. septembra 2010