znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 360/09-20

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 21. októbra 2009 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. Š. G., V., zastúpeného advokátkou JUDr. L. M., P., vo veci namietaného porušenia základného práva na slobodu prejavu zaručeného v čl. 26 ods. 1 a 2 prvej vete Ústavy Slovenskej republiky a základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na slobodu prejavu zaručeného v čl. 10 bode 1 prvej a druhej vete Dohovoru o   ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd,   základného   práva   na   slobodu   prejavu zaručeného v čl. 17 ods. 1 a 2 Listiny základných práv a slobôd, základného práva domáhať sa   ustanoveným   postupom   svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   zaručeného v čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a základného práva na rovnosť v konaní zaručeného v čl. 37 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd postupom Okresného súdu Vranov   nad   Topľou   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   3   C   227/2008   a   jeho   rozsudkom z 19. decembra 2008 a postupom Krajského súdu v Prešove v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Co 51/2009, 3 Co 52/2009, 3 Co 93/2009 a jeho rozsudkom z 10. júna 2009 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. Š. G. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. septembra 2009   faxom   a   8.   septembra   2009   poštou   doručená   sťažnosť   Ing.   Š.   G.,   V.   (ďalej   len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie základného práva na slobodu prejavu zaručeného v čl. 26 ods. 1 a 2 prvej vete Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a základného práva   na   súdnu   ochranu   zaručeného   v   čl.   46   ods.   1   a   čl.   47   ods.   3   ústavy,   práva   na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na slobodu prejavu zaručeného v čl. 10 bode 1 prvej a druhej vete dohovoru, základného práva na slobodu prejavu zaručeného v čl. 17 ods. 1 a 2 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), základného práva domáhať   sa   ustanoveným   postupom   svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde zaručeného v čl. 36 ods. 1 listiny a základného práva na rovnosť v konaní zaručeného v čl. 37 ods. 3 listiny postupom Okresného súdu Vranov nad Topľou (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 3 C 227/2008 a jeho rozsudkom z 19. decembra 2008 a postupom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Co 51/2009, 3 Co 52/2009, 3 Co 93/2009 a jeho rozsudkom z 10. júna 2009.

Z   obsahu   sťažnosti   a   jej   príloh   vyplýva,   že   žalobou   podanou   okresnému   súdu 22. októbra 2003 sa spoločnosť B., s. r. o., V. (ďalej len „žalobca“), domáhala ochrany pred neoprávneným zásahom do dobrej povesti právnickej osoby proti sťažovateľovi (v tomto prípade   žalovaný),   ktorý   v   týždenníku   V.   (ďalej   len   „týždenník“)   zverejnil   príspevok s názvom „Nech prehovoria skutky“.

Okresný   súd   vyhovel   návrhu   žalobcu   a   rozsudkom   č.   k.   3   C   227/2008-40 z 19. decembra 2008 prikázal žalovanému uverejniť v týždenníku ospravedlnenie žalobcovi za svoj príspevok.

Proti   predmetnému   rozsudku   okresného   súdu   sa   sťažovateľ   odvolal.   O odvolaní rozhodol   krajský   súd   rozsudkom   sp.   zn.   3   Co   51/2009,   3   Co   52/2009,   3   Co   93/2009 z 10. júna 2009 tak, že potvrdil rozsudok okresného súdu.

Podľa   sťažovateľa   okresný   súd   i   krajský   súd „vysporiadali   sa   so   vznesenými námietkami spôsobom, ktorým porušili základné práva a slobody“ uvedené v sťažnosti.

Vychádzajúc z uvedených skutočností sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie rozhodol týmto nálezom:

„Práva sťažovateľa: Ing. Š. G. podľa Čl. 26 ods. 1 a ods. 2 prvá veta, Čl. 46 ods. 1, Čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, podľa Článku 6 bod 1 a Článku 10 bod 1 prvá, druhá   veta   Európskeho   dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   - Oznámenie č. 209/1992 Zb. a podľa Čl. 17 ods. 1 a 2 a Čl. 36 ods. 1, Čl. 37 ods. 3 Ústavného zákona č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd ako ústavný   zákon   Federálneho   zhromaždenia   Českej   a   Slovenskej   Federatívnej   Republiky konaním a rozhodnutiami Okresného súdu Vranov nad Topľou a Krajského súdu v Prešove pod č. k. 3 C/227/2008 a č. k 3 Co/51/2009, 3 Co/52/2009, 3 Co/93/2009 boli porušené. Rozsudok   Okresného   súdu   Vranov   nad   Topľou   sp.   zn.   3   C/227/2008-40   zo   dňa 19. 12. 2008 a Rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. 3 Co/51/2009, 3 Co/52/2009, 3 Co/93/2009 zo dňa 10. 06. 2009 ruší sa a vec sa vracia na ďalšie konanie Okresnému súdu Vranov nad Topľou.

Sťažovateľ uplatňuje si náhradu trov konania s tým spojenú.“

II.

Ústavný súd ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti rozhoduje podľa čl. 127 ods.   1   ústavy   o   sťažnostiach   fyzických   osôb   alebo   právnických   osôb,   ak   namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 prvej vety ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene,   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdenie, či postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 3 C 227/2008 a jeho rozsudkom z 19. decembra 2008 a postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Co 51/2009, 3 Co 52/2009, 3 Co   93/2009   a   jeho   rozsudkom   z   10.   júna   2009   došlo   k   porušeniu   základných   práv zaručených   v čl.   26   ods.   1   a   2   prvej   vete,   čl. 46   ods.   1   a   čl.   47   ods.   3   ústavy,   práv zaručených v čl. 6 ods. 1 a čl. 10 bode 1 prvej a druhej vete dohovoru a základných práv zaručených v čl. 17 ods. 1 a 2, čl. 36 ods. 1 a čl. 37 ods. 3 listiny.

1. Podľa názoru ústavného súdu na konanie o tej časti sťažnosti, v ktorej sťažovateľ namieta   porušenie   označených   práv   postupom   okresného   súdu   v   konaní   vedenom   pod sp. zn.   3   C   227/2008   a   jeho   rozsudkom   z   19.   decembra   2008,   nie   je   daná   právomoc ústavného súdu.

Ako vyplýva z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy, právomoc ústavného súdu je daná iba   vtedy,   ak o ochrane základných   práv   alebo slobôd nerozhoduje   iný súd.   Právomoc ústavného   súdu   je   preto   v   týchto   prípadoch   subsidiárna.   O   ochrane   práv   sťažovateľa, ktorých   porušenie   namieta,   vo   vzťahu   ku   konaniu   okresného   súdu   (vo   veci   rozhodol rozsudkom z 19. decembra 2008), a proti ktorému sťažovateľ podal odvolanie, rozhodoval v odvolacom konaní krajský súd (rozsudok z 10. júna 2009). Vzhľadom na uvedenú zásadu subsidiarity preto nie je v právomoci ústavného súdu preskúmať konanie okresného súdu vedené pod sp. zn. 3 C 227/2008 a jeho rozsudok z 19. decembra 2008.

Vychádzajúc   z   uvedených   skutočností   ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľa   v   časti namietajúcej porušenie označených práv postupom okresného súdu v predmetnom konaní po predbežnom prerokovaní odmietol pre nedostatok svojej právomoci podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

2.   Sťažovateľ   namietal   porušenie   označených   práv   aj   postupom   krajského   súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Co 51/2009, 3 Co 52/2009, 3 Co 93/2009 a jeho rozsudkom z 10. júna 2009, ktorým potvrdil rozsudok okresného súdu.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi   označeným   postupom   všeobecného   súdu   a   základným   právom   alebo   slobodou, porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie.

Krajský súd v odôvodnení svojho rozsudku uviedol:«Odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1, 3 O. s. p.) zistil, že súd prvého stupňa správne zistil skutkový stav veci. Vec správne aj právne posúdil (§ 153 ods. 1 O. s. p.). Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia a len pre zdôraznenie dodáva:

Pri neoprávnenom použití názvu právnickej osoby sa možno domáhať na súde, aby sa   neoprávnený   užívateľ   zdržal   jeho   užívania   a   odstránil   závadný   stav;   možno   sa   tiež domáhať primeraného zadosťučinenia, ktoré sa môže požadovať aj v peniazoch (§ 19b ods. 2 Občianskeho zákonníka).

Ods. 2 platí primerane aj pre neoprávnený zásah do dobrej povesti právnickej osoby (§ 19b ods. 3 Občianskeho zákonníka).

Právo na ochranu proti neoprávneným zásahom do dobrej povesti právnickej osoby pôsobí voči všetkým subjektom týchto zásahov, ktoré neoprávnene zasiahli (teda spôsobili škodlivý následok) do dobrej povesti právnickej osoby. Len v prípade, ak by ten, kto bol použitý právnickou alebo fyzickou osobou k výkonu jej činnosti, vybočil z rámca činnosti právnickej,   čí   fyzickej   osoby,   t. j.   dopustil   sa   tzv.   excesu,   len   v   takomto   prípade   by občianskoprávna sankcia podľa § 19b ods. 2, 3 Občianskeho zákonníka smerovala priamo proti tejto osobe.

Vychádzajúc z obsahu spisu nie je možné stotožniť sa s názorom odvolateľov, že konanie žalovaného ako pisateľa článku, ktorý bol uverejnený v okresnom týždenníku V. 10. 12. 2001 pod titulkom „Nech prehovoria skutky“ (ďalej len inkriminovaný článok) bolo konaním   zamestnanca,   ktorý   si   iba   plnil   svoje   povinnosti   vyplývajúce   mu   z   platných právnych predpisov, zo založeného pracovného pomeru, konajúceho v súlade so svojou pracovnou náplňou a v súlade so závermi predstavenstva Mestského bytového podniku z 9. 11. 2001.

V   zápisnici   z   rokovania   predstavenstva   Mestského   bytového   podniku,   a. s. z 9. 11. 2001 niet totiž ani zmienka o tom, aby žalovaný mal informovať verejnosť o stave majetku mesta, ktorý bol zverený vedľajšiemu účastníkovi mestom V. do správy. Aj keď žalovaný predložil v priebehu konania ako dôkaz čestné vyhlásenia členov predstavenstva Mestského bytového podniku, a. s. účastných pri rokovaní predstavenstva dňa 9. 11. 2001, z obsahu ktorých vyplýva (č. 1. 34 - 39 spisu), že „predstavenstvo Mestského bytového podniku, a. s. v roku 2001 od riaditeľa požadovalo, aby v médiách informoval verejnosť o stave spravovaného majetku, vrátane stavu, v akom Mestský bytový podnik, a. s. majetok do správy prevzala,“ vychádzajúc z konkrétnych okolností prejednávanej veci a na základe hodnotenia   vykonaných   dôkazov   odvolací   súd   sa   stotožňuje   s   názorom   prvostupňového súdu, že žalovaný nekonal v rámci plnenia pracovných povinností z funkcie riaditeľa, ale konal mimo rámca svojich pracovných povinnosti ako súkromná osoba.

Ak by žalovaný bol skutočne konal v rámci plnenia pracovných povinnosti, ktoré mu vyplývali z funkcie riaditeľa, v súlade so svojou pracovnou náplňou a v súlade so závermi predstavenstva Mestského bytového podniku, a. s. z 9. 11. 2001, inkriminovaný článok by bol napísaný v inom duchu, t. j. len ako informácia o stave spravovaného majetku, vrátane stavu, v akom Mestský bytový podnik, a. s. majetok do svojej správy prevzal. Tým je daná vecná pasívna legitimácia na strane žalovaného v predmetnom konaní.

Z neoprávnených zásahov do dobrej povesti právnickej osoby sú vzhľadom k svojej publicite zvlášť nebezpečné zásahy, ku ktorým dochádza prostredníctvom tlače. Správne postupoval prvostupňový súd, ak posudzoval, či v prejednávanej vecí ide o kritiku alebo či skutočnosti uvádzané v inkriminovanom článku už za kritiku nemožno považovať. V rámci kritiky podľa okolností a povahy konkrétneho prípadu možno totiž pripustiť určitú mieru zveličovania, ironizovania či použitia relatívne ostrejších výrazov, ktoré by mohli byt' za iných   okolností   považované   za   urážlivé.   Táto   miera   je   však   limitovaná   skutkovými okolnosťami uvedenými v článku, ktoré použitie týchto prostriedkov či výrazov umožňujú. Ak však takéto zveličovanie či ironizovanie určitých javov nemožno zo skutkových okolností uvedených v článku vyvodiť, nejde o kritiku právom prípustnú, ale o tvrdenie, ktoré nemá základ v skutkovom deji.

V prejednávanej veci za takýto prejav v článku žalovaného treba považovať úvod článku v znení: „Snáď len bývali zamestnanci B. vedeli do čoho a za akých podmienok ideme,   bolo   to   oveľa   horšie,   ako   sme   si   to   vedeli   predtým   predstaviť.   Zdedili   sme vyrabované   mestské   priestory,   značne   zanedbané   bytové   hospodárstvo,   zdevastované rozvody tepla, rad nefunkčných kotlov a riadiacich systémov na kotolniach i vykradnutý centrálny   riadiaci   systém.   K   dispozícií   nebola   takmer   žiadna   technická   a   ekonomická agenda a navyše ostal ešte aj balíček dlhov... A nám sa podarilo zlikvidovať b. dedičstvo pozostávajúce z viac ako 1200 zalepených a nefunkčných radiátorových článkov.“ Uvedený text aj podľa názoru odvolacieho súdu nemožno označiť za kritiku žalobcu. Z textu totiž vyplýva,   že   pisateľ   článku   bez   toho,   aby   uviedol   skutočnosti   k   spôsobu   hospodárenia žalobcu s mestským majetkom, ktorého správcom bol do 30. 6. 2001 na základe mandátnej zmluvy uzavretej s mestom V. naznačuje, že činnosť žalobcu bola nezákonná. Na základe čoho k takémuto záveru žalovaný dospel však nemožno z obsahu inkriminovaného článku zistiť. Dôkazy predložené v konaní žalovaným, t. j. audit o tepelnom hospodárstve vykonaný spoločnosťou   R.,   s. r. o,   korešpondencia   vo   veci   chýbajúcej   technickej   dokumentácie, účtovné doklady o vykonaných opravách nesvedčia o nezákonnosti postupu žalobcu v čase spravovania majetku mesta V.

Z uvedeného preto treba vyvodiť záver, že za kritiku nemožno považovať tvrdenia – názory,   ktorých   výsledok   nemožno   vyvodiť   zo   skutkových   okolností   uvádzaných v opisovanom   skutkovom   deji.   Aj   podľa   názoru   odvolacieho   súdu   citovaný   výrok v inkriminovanom článku je spôsobilý zasiahnuť do dobrej povesti žalobcu ako právnickej osoby. Pre posúdenie, či určitým prejavom uverejneným v inkriminovanom článku možno zasiahnuť do dobrej povesti právnickej osoby je rozhodujúce pravdivé opísanie skutkových okolností. Pre ustálenie, čo treba považovať za pravdivé opísanie skutočnosti, ktoré majú tvoriť predmet zásahu možno vychádzať zo základného významu pojmu pravda,   ktorým podľa Slovníka slovenského jazyka treba rozumieť súhlas výroku, názoru so skutočnosťou, správne zmýšľanie, správny názor. Z tohto vymedzenia pojmu pravda je zrejmá nerozlučná spojitosť súhlasu názoru a zmýšľania so skutočnosťou. Za pravdu v tomto zmysle treba považovať   pravdivé   opísanie   skutkových   okolností.   Za   pravdivé   opísanie   skutkových okolností však nemožno považovať prípad, keď pisateľ článku síce uvedie skutočnosti, ktoré sú pravdivé, ale niektoré skutočnosti skutkového deja neuvedie. Inak povedané, za pravdivé opísanie skutkového deja teda nemožno považovať jeho opísanie spôsobom, ktorý čitateľovi neumožňuje   z   opisu   deja   urobiť   si   vlastný   hodnotiaci   úsudok.   Uvedenie   neúplného skutkového deja má potom za následok, že tento skutkový dej nebol opísaný pravdivo, a teda nie   je   pravdou.   Ak   potom   na   základe   nepravdivého   opisu   skutkových   okolností   pisateľ článku   vyjadril   svoj   hodnotiaci   úsudok   o   skutočnostiach,   ktorými   možno   zasiahnuť   do dobrej povesti právnickej osoby, ide o úsudok, ktorý neumožňuje čitateľovi urobiť si vlastný úsudok o veci vychádzajúci z pravdivých skutočností a môže mať preto za následok aj skreslenie hodnotiaceho úsudku čitateľom.

Vychádzajúc z vyššie uvedeného, keďže súd prvého stupňa správne zistil skutkový stav veci a na základe zistených skutočností vec správne aj právne posúdil, odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny postupom podľa § 219 ods. 2 O. s. p.»Z rozhodnutia krajského súdu vyplýva, že do odôvodnenia svojho rozsudku uviedol postup,   akým   dospel   k   záverom   o   potvrdení   rozsudku   okresného   súdu,   jeho   rozsudok obsahuje   výklad   právnych   noriem   Občianskeho   súdneho   poriadku,   ktorý   nemožno považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny. Krajský súd sa stotožnil s postupom a rozsudkom   okresného   súdu   spôsobom,   z   ktorého   je   zrejmé,   že   postup   a   rozsudok okresného súdu považuje za zodpovedajúci zákonu. Krajský súd podľa názoru ústavného súdu vykonal ústavne súladný výklad platných právnych predpisov, ktorý nie je svojvoľný a nepopiera zmysel interpretovaných a použitých právnych noriem.

Na   tomto   závere   treba   trvať   napriek   tomu,   že   sťažovateľ   nesúhlasí   s   právnym názorom krajského súdu, pretože porušenie základného práva nemožno vidieť len v tom, že krajský   súd   postupoval   a   rozhodoval   bez   toho,   aby   sa   stotožnil   s   právnym   názorom sťažovateľa.

Vzhľadom   na už uvedené dôvody   ústavný súd vyslovil, že sťažnosť sťažovateľa v časti   namietajúcej   porušenie   označených   práv   postupom   krajského   súdu   je   zjavne neopodstatnená, a preto ju odmietol už na predbežnom prerokovaní sťažnosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 21. októbra 2009