znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 360/08-18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 2. októbra 2008 predbežne prerokoval sťažnosť L. M., S., zastúpenej advokátom JUDr. J. C., T., vo veci namietaného   poručenia   základných   práv   podľa   čl.   21   ods.   1   a   2   Ústavy   Slovenskej republiky   a   podľa   čl.   12   ods.   1   a   2   Listiny   základných   práv   a slobôd   vydaním príkazu na vykonanie domovej prehliadky Okresným súdom Martin z 15. júla 2008 sp. zn. OSMT-V-8-1/2008 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť L. M.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. augusta 2008 doručená sťažnosť L. M. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 21 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a podľa čl. 12 ods. 1 a 2 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) vydaním príkazu na vykonanie domovej prehliadky Okresným súdom Martin (ďalej len „okresný súd“) z 15. júla 2008 sp. zn. OSMT-V-8-1/2008.

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   18.   júla   2008   vyšetrovateľ   Okresného   riaditeľstva Policajného zboru M. (ďalej len „vyšetrovateľ“) vykonal domovú prehliadku v rodinnom dome v S., ktorý je jej vlastníctvom a ktorý užíva. Pri vykonaní prehliadky jej vyšetrovateľ doručil aj príkaz na domovú prehliadku vydaný okresným súdom. Až v uvedenom momente sa prvýkrát dozvedela o príkaze na vydanie povolenia na vykonanie domovej prehliadky. Povolenie   bolo   vydané   na   základe   podozrenia   z výroby   a predaja   omamných   látok kanabinoidného typu rastlinného pôvodu v jej rodinnom dome. Pri prehliadke sa však nič nenašlo.   Okresný   súd   pri   povolení   vydania   na   výkon   domovej   prehliadky   postupoval v rozpore s § 100 Trestného poriadku. Rozhodnutie riadne neodôvodnil, a bez toho, aby zisťoval materiálne predpoklady na povolenie takého úkonu. Sťažovateľka poukázala aj na konanie   v rozpore   s ustanovením   §   99   Trestného   poriadku.   Vykonanie,   resp.   povolenie domovej prehliadky nesplnilo podmienky na jej vykonanie, čo vo svojej sťažnosti rozoberá. Poukazuje na relevantné skutočnosti so zdôraznením toho, že z povolenia nie je známe, aký vzťah mali mať informácie pre policajného orgány ku konkrétnej veci, a nie je odôvodnené ani podozrenie na spáchanie trestného činu. Okresný súd navyše neprihliadol k osobám, u ktorých sa mala vykonať domová prehliadka, pretože tie neboli nikdy trestne stíhané. Na vykonanie domovej prehliadky nebol teda daný žiadny dôvod, preto došlo k porušeniu jej základných práv, na základe čoho žiadala o vydanie tohto nálezu:

„1. Právo sťažovateľky na nedotknuteľnosť obydlia zakotvené v Čl. 21, ods. 1, ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, Čl. 12, ods. 1, ods. 2 Listiny základných práv a slobôd a Čl. 8, ods. 1, ods. 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, vydaním príkazu na vykonanie domovej prehliadky Okresným súdom Martin, zo dňa 15. 7. 2008, Č. p.: OSMT- V-8-1/2008, porušené bolo.

2. Sťažovateľke sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 50.000,- Sk, ktoré   je   Okresný   súd   Martin   povinný   zaplatiť   sťažovateľovi   do   dvoch   mesiacov   od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

3.   Kancelárii   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky   sa   ukladá   povinnosť   zaplatiť trovy právneho zastúpenia sťažovateľky vo výške 8.011,- Sk, na účet právneho zástupcu sťažovateľky advokáta JUDr. J. C., T...“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   s medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene,   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom   alebo   slobodou   na   jednej   strane   a namietaným   konaním   alebo   iným   zásahom do takého práva alebo slobody   na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou,   porušenie   ktorých   navrhovateľ   namieta,   vysloví   zjavnú   neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (mutatis mutandis I. ÚS 12/01, I. ÚS 124/03).

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že jej podstatou je nesúhlas sťažovateľky s napadnutým uznesením okresného súdu a jeho skutkovým a právnym záverom uvedeným v napadnutom rozhodnutí, teda s interpretáciou príslušných zákonných ustanovení v jej veci.

Z citovaného   čl.   127   ústavy   vyplýva,   že   ústava   rozdeľuje   ústavnú   ochranu základných   práv   alebo slobôd,   alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich z príslušnej medzinárodnej zmluvy medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom systém tejto   ochrany   je   založený   na   princípe   subsidiarity,   ktorý   určuje   aj   rozsah   právomoci ústavného   súdu   k právomoci   všeobecných   súdov   (čl.   142   ods.   1   ústavy),   a to   tak,   že všeobecné   súdy   sú   primárne   zodpovedné   za   výklad   a aplikáciu   zákonov,   ale   aj   za dodržiavanie základných práv a slobôd (čl. 144 ods. 1 a čl. 52 ods. 4 ústavy).

Ústavný súd vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru je povinný pripomenúť, že nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu   všeobecný   súd vyvodil.   Úloha ústavného súdu   sa vymedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a aplikácie   s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu v prípade,   ak   v konaní,   ktoré   mu   predchádzalo,   alebo   samotným   rozhodnutím   došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (II. ÚS 55/98).

Pretože v danej veci nebola vylúčená právomoc všeobecného súdu, pri predbežnom prerokovaní bolo v právomoci ústavného súdu len posúdenie, či účinky výkonu právomoci všeobecného   súdu   (v danom   prípade   okresného   súdu)   vo   veci   sťažovateľky,   t.   j. rozhodovanie o povolení výkonu domovej prehliadky sp. zn. OSMT-V-8-1/2008 z 15. júla 2008, bolo zlučiteľné s citovanými článkami ústavy.

Vec   bola   na   okresnom   súde   vedená   so   stupňom   utajenia.   Ústavný   súd   sa   však z pripojeného   spisu   okresného   súdu   oboznámil   s celým   obsahom   tohto   spisu   a dospel k záveru, že postup okresného súdu pri odôvodňovaní svojho skutkového a právneho záveru vo   veci   sťažovateľky   nemožno   považovať   za   zjavne   neodôvodnený   alebo   arbitrárny. Skutočnosť,   že   sťažovateľka   sa   s názorom   okresného   súdu   nestotožňuje,   nemôže   sama osebe   viesť   k záveru   o zjavnej   neopodstatnenosti   alebo   arbitrárnosti   tohto   názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak sa tieto natoľko odchýlili od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne popreli ich účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu napadnuté rozhodnutie okresného   súdu   takéto   nedostatky   nevykazuje   a na   meritórne   preskúmanie   uvedeného rozhodnutia preto ústavný súd nie je oprávnený. Inak povedané, po preskúmaní spôsobu a rozsahu odôvodnenia napadnutého rozhodnutia okresného súdu a s ohľadom na dôvody, ktoré sťažovateľka uviedla v predmetnej sťažnosti, ústavný súd nezistil taký jeho výklad ustanovení Trestného zákona a Trestného poriadku citovaných v napadnutom rozhodnutí, ktoré by mohli vyvolať účinky nezlúčiteľné s označenými článkami ústavy a listiny. Preto bolo potrebné sťažnosť sťažovateľky odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. októbra 2008