znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 36/2016-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 21. januára 2016 v senátezloženom z predsedu Sergeja Kohuta (sudca spravodajca) a zo sudcov Lajosa Mészárosaa Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti M&L FRESH s. r. o.,Poľná 1060/6, Veľký Krtíš, zastúpenej advokátkou JUDr. Máriou Kuttnerovou,Kozačeka 2003/40, Zvolen, vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 1ods. 1, čl. 20 ods. 1, čl. 35 ods. 1, čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 ÚstavySlovenskej republiky, práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práva základných slobôd, základného práva podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôda práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práva základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.4 Sžf 56/2014 z 2. júna 2015 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť spoločnosti M&L FRESH s. r. o., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. septembra2015 doručená sťažnosť spoločnosti M&L FRESH s. r. o., Poľná 1060/6, Veľký Krtíš(ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia čl. 1 ods. 1, čl. 20 ods. 1, čl. 35ods. 1, čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len„ústava“), čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len„dohovor“), čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a čl. 1Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalejlen „dodatkový protokol“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len„najvyšší súd“) sp. zn. 4 Sžf 56/2014 z 2. júna 2015 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“).

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľovi bol rozhodnutím Daňového úradu BanskáBystrica, pobočka Lučenec č. 9611401/5/3701446/2013/Ber zo 6. augusta 2013 vyrubenýrozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie apríl 2012 v sume 21,33 eura zároveň mu bola vyrubená vlastná daňová povinnosť na dani z pridanej hodnoty v sume34 261,30 eur. Rozhodnutie Daňového úradu Banská Bystrica, pobočka Lučenec bolopotvrdenérozhodnutímFinančnéhoriaditeľstvaSlovenskejrepublikyč. 1100307/1/543668/2013/4884 zo 14. novembra 2013. Proti potvrdzujúcemu rozhodnutiuFinančného riaditeľstva Slovenskej republiky podal sťažovateľ žalobu podľa druhej hlavy,piatej časti zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov.Sťažovateľ sa proti rozsudku č. k. 23 S 342/2013-46 z 19. marca 2014, ktorým Krajský súdv Banskej Bystrici podanú žalobu zamietol, odvolal na najvyššom súde, ktorý napadnutýmrozhodnutím rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici potvrdil.

Sťažovateľ v rámci odôvodnenia svojej sťažnosti uviedol:„Sťažovateľ v tejto súvislosti namieta nepreskúmateľnosť rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky..., nakoľko tento sa stotožnil s rozhodnutím Krajského súdu v Banskej Bystrici..., bez toho, aby sa zaoberal dôvodmi svojho postupu a tento vysvetlil.... Sťažovateľ namieta porušenie jeho práv..., v súvislosti s absenciou riadneho zákonného odôvodnenia napadnutého rozhodnutia Porušovateľa práva – rozsudku 4Sžf/56/2014 zo dňa 02.06.2015, pre ktoré Sťažovateľ považuje napadnuté rozhodnutie za nepreskúmateľné....

Sťažovateľ ďalej namieta porušenie jeho práv... v súvislosti Sťažovateľ vzhliada porušenie svojich práv - práva vlastniť majetok a práva podnikať v tej skutočnosti, že Porušiteľ práva, aj napriek námietkam Sťažovateľa o nezákonne vedenej daňovej kontrole, ktorá nebola ukončená zákonným spôsobom, potvrdil rozhodnutie prvostupňového orgánu súdnej moci, čím bol dôvodný nárok Sťažovateľa, na vrátenie nadmerného odpočtu za zdaňovacie obdobie apríl 2012, vyplývajúci mu ex lege účelovo odopretý a daňový orgán v tejto súvislosti vyrubil Sťažovateľovi vlastnú daňovú povinnosť na dani z pridanej hodnoty v sume 34.261,30 EUR....

Sťažovateľ v tejto súvislosti namieta, že zo znenia citovaného odôvodnenia nie je zrejmé, ktoré listinné dôkazy vyvracajú a ktoré potvrdzujú, že poľský daňový subjekt bol v období mesiaca apríl 2012 registrovaný pre daň z pridanej hodnoty, nakoľko to Porušovateľ práva v odôvodnení napadnutého rozhodnutia neuvádza a teda z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia Porušovateľa práva nie je ani zrejmé, ktoré listinné dôkazy po ich vyhodnotení každého zvlášť a vo vzájomnej súvislosti Porušovateľ práva považoval za rozhodujúce pre vyvodenie záveru, či bol alebo nebol poľský daňový subjekt registrovaný v období apríl 2012 pre daň z pridanej hodnoty....

V tejto súvislosti Sťažovateľ namieta, že dôkazy, ktoré Porušovateľ práva uvádza ako hodnoverné a preukazujúce, že IČ DPH: bolo pridelené p.

až dňa 03.08.2012 s platnosťou od 07.08.2012 (informácia z medzinárodného dožiadania a informácia zo systému VIES) pochádzajú z rovnakého zdroja - z daňovej správy Poľskej republiky, rovnako tak ako všetky dokumenty, ktoré predložil v konaní na súde prvého aj druhého stupňa Sťažovateľ, z ktorých vyplýva, že menovaný poľský daňový subjekt bol v rozhodujúcom čase registrovaný na daň z pridanej hodnoty.

Sťažovateľ namieta, že z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia Porušovateľa práva právne korektným spôsobom nevyplýva, z akého zákonného dôvodu konajúci súd pri vydaní rozhodnutia neprihliadal na žiaden z dôkazov, získaných od poľskej daňovej správy, ktoré predložil na podporu svojich tvrdení žalobca......

Porušovateľ práva prihliadal pri svojom rozhodovaní výhradne na obsah dokumentov, poskytnutých poľskou daňovou správou, ktorými disponoval konajúci správca dane a týmto aj konajúci súd prisúdil väčšiu dôkaznú silu, ako dôkazom Sťažovateľa, hoci pochádzali z rovnakého zdroja - z daňovej správy Poľskej republiky....

Dôkazy žalobcu aj žalovaného poskytnuté poľskou daňovou správou by mali mať v tomto konaní, čo do váhy, rovnakú dôkaznú silu, nakoľko pochádzajú z rovnakého zdroja.“

Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd rozhodol takto:„1. Rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. 4Sžf/56/2014 zo dňa 02.júna 2015 bolo porušené základné právo Sťažovateľa, obchodnej spoločnosti M&L FRESH s.r.o., so sídlom: Poľná 1060/6, 990O1 Veľký Krtíš, IČO:44 236 841, zapísaná v OR OS Banská Bystrica, odd.: Sro., vl. č. 19253/S, ZI: 5.000 Eur, RS: 5.000 Eur, vyplývajúce z ustanovení zákona číslo 460/1992 Zb. v znení neskorších predpisov (Ústava Slovenskej republiky) a to prvého oddielu článok 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky - princíp právnej istoty, druhého oddielu článok 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky - práva vlastniť majetok a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, piateho oddielu článok 35 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky - práva podnikať a práva na pokojné užívanie majetku a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, siedmeho oddielu článok 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky - práva na súdnu a inú ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a základného práva podľa čl. 36 Listiny základných práv a slobôd, článok 47 ods. 3 a článok 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky - práva na súdnu a inú ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods.1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a základného práva podľa čl. 36 Listiny základných práv a slobôd.

2. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. 4Sžf/56/2014 zo dňa 02.júna 2015 zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť Sťažovateľovi, obchodnej spoločnosti M&L FRESH s.r.o. so sídlom: Poľná 1060/6, 990 01 Veľký Krtíš, IČO:44 236 841, zapísaná v OR OS Banská Bystrica, odd.: Sro. vl.č. 19253/S, ZI: 5.000 Eur, RS: 5.000 Eur trovy konania vo výške 279,66 € do 15 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia na účet na účet právneho zástupcu žalovaného JUDr. Márie Kuttnerovej, vedený v.“

Sťažovateľ ďalej navrhoval, aby ústavný súd v zmysle § 52 ods. 2 zákona Národnejrady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskejrepubliky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších prepisov (ďalejlen „zákon o ústavnom súde“) rozhodol o dočasnom opatrení a odložil vykonateľnosťnapadnutého právoplatného rozhodnutia:

„Sťažovateľ sa v tejto súvislosti domáha, aby Ústavný súd Slovenskej republiky uložil Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky, ktorý podľa Sťažovateľa porušil základné práva Sťažovateľa, aby sa zdržal vykonávania právoplatného rozhodnutia - Rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. 4Sžf/56/2014 zo dňa 02.júna 2015 a rovnako, aby Ústavný súd Slovenskej republiky uložil Finančnému riaditeľstvu Slovenskej republiky a Daňovému úradu Banská Bystrica, pobočka Lučenec, aby sa do rozhodnutia vo veci o tejto sťažnosti proti porušovaniu základných práv a slobôd a ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy podľa čl. 127 Ústavy Slovenskej republiky, dočasne zdržali oprávnenia im priznaného právoplatným rozhodnutím - Rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. 4Sžf/56/2014 zo dňa 02. júna 2015.“

Návrh na dočasné opatrenie sťažovateľ odôvodnil tak, že„... hrozí závažná ujma, spočívajúca v negatívnom ekonomickom dopade na ďalšiu jeho podnikateľskú činnosť, nakoľko rozhodnutie o nepriznaní uplatneného nadmerného odpočtu vo výške 21,33 Eur a uložení platobnej povinnosti vo výške 34.261,30 Eur, možno bez ďalšieho považovať za rozhodnutie, okamžitým výkonom ktorého by Sťažovateľovi hrozila závažná ujma predpokladaná procesných predpisom.“.

II.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežneprerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákonneustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, čidôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšiekonanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavnýsúd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhyalebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môžeústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti v zmysle judikatúry ústavného súdu ide vtedy,keď namietaným postupom alebo rozhodnutím orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsťk porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď prenedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi namietaným postupom alebo rozhodnutímorgánu štátu a základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, aleboz iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť možno preto považovať tú, pripredbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí možnosť porušenia označenéhozákladného práva alebo slobody, ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšiekonanie (II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05).

Ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľa a skúmal, či nie sú danédôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde, ktoré bránia jej prijatiu na ďalšiekonanie.

Podľa čl. 1 ods. 1 ústavy Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právnyštát. Neviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo.

Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právovšetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpores právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.

Podľa čl. 35 ods. 1 ústavy každý má právo na slobodnú voľbu povolania a prípravunaň, ako aj právo podnikať a uskutočňovať inú zárobkovú činnosť.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupomsvojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonomna inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bezzbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkýmvykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdomzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch aleboo oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojhopráva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právopokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejnéhozáujmu a za podmienok, ktoré stanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd aleboľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systémuvšeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochranyústavnosti. Z tohto ústavného postavenia vyplýva, že úlohou ústavného súdu nie jezastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikáciazákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejtointerpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvouo ľudských právach a základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05).

Ústavný súd môže preskúmavať také rozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaní,ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného právaalebo slobody, pričom skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetompreskúmavania vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne,a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, zároveň by mali za následokporušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, mutatis mutandis I. ÚS 37/95,II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00) a tiež by mali za následok porušenie niektoréhoz princípov spravodlivého procesu, ktoré neboli napravené v inštančnom (opravnom)postupe všeobecných súdov.

Po preskúmaní napadnutého rozhodnutia ústavný súd argumentáciu sťažovateľanevyhodnotil ako spôsobilú spochybniť ústavnú udržateľnosť záverov najvyššieho súdu.Ústavný súd nezistil, že by najvyšším súdom aplikovaný postup pri zistení a hodnotenískutkového stavu veci a pri ustálení právnych záverov mohol zakladať dôvod na zásahústavného súdu do napadnutého rozhodnutia v súlade s jeho právomocami ustanovenýmiv čl. 127 ods. 2 ústavy. Ústavný súd nezistil, že by napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdubolo svojvoľné alebo v zjavnom vzájomnom rozpore, či urobené v zrejmom omylea v nesúlade s platnou právnou úpravou, či nedostatočne odôvodnené. Pokiaľ ideo povinnosť najvyššieho súdu odôvodniť svoje rozhodnutie, tak ústavný súd konštatuje, žetejto povinnosti nezodpovedá povinnosť vysporiadať sa s každým argumentom strany a daťnaň podrobnú a vyčerpávajúcu odpoveď.

Najvyšší súd v odôvodnení napadnutého rozhodnutia uvádza:«Odvolací súd vyhodnotil rozsah a dôvody odvolania vo vzťahu k napadnutému rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici po tom, ako sa oboznámil s obsahom administratívneho a súdneho spisu a s prihliadnutím na ustanovenie § 219 ods. 2 O.s.p. dospel k záveru, že nezistil dôvod na to, aby sa odchýlil od logických argumentov a relevantných právnych záverov spolu so správnou citáciou dotknutých právnych noriem obsiahnutých v dôvodoch napadnutého rozsudku, ktoré vytvárajú dostatočne východiská pre vyslovenie výroku rozsudku. S týmito sa odvolací súd stotožňuje v celom rozsahu.

Základnou podmienkou na oslobodenie tovaru odoslaného alebo prepraveného z tuzemska do iného členského štátu predávajúcim... je, aby nadobúdateľ bol osobou identifikovanou pre daň v inom členskom štáte. Takéto oslobodenie od dane musí platiteľ dane preukázať.

Pokiaľ ide o dokazovanie v daňovom konaní, dôkaznú povinnosť má prioritne daňový subjekt....

Najvyšší súd sa stotožnil s názorom krajského súdu, že žalobca nepreukázal v zmysle § 43 ods. 5 zákona o DPH, že sú splnené podmienky pre oslobodenie od dane. Žalobca neuniesol ani v administratívnom ani v súdnom konaní dôkazné bremeno.... V administratívnom spise sa síce nachádzajú aj dôkazy, podľa ktorých bol poľský daňový subjekt v období apríla 2012 osobou identifikovanou pre daň v inom členskom štáte, avšak v spise sú doložené aj listinné dôkazy, ktoré túto skutočnosť vyvracajú.... Z priložených listinných dôkazov, po ich vyhodnotení každého zvlášť a vo vzájomnej súvislosti, nemožno vyvodiť, že poľský daňový subjekt bol v období mesiaca apríl 2012 registrovaný pre daň z pridanej hodnoty.

Najvyšší súd mal v konaní za preukázané, a to nielen z údajov zo systému VIES, ale aj na základe medzinárodnej výmeny daňových informácií, že IČ DPH:, bolo pridelené p. až dňa 03.08.2012 s platnosťou od 07.08.2012. Týmto dokladom bolo potvrdené, že registrácia na DPH, už realizovanie intrakomunitárnych transakcií, mu bola pridelená až od 03.08.2012 a preto žalobca nemohol v zdaňovacom období apríl 2012 dodať tovar odberateľovi v Poľsku s oslobodením od dane podľa § 43 zákona o DPH....

Kontaktné oddelenie Poľska vo Formulári „SCAC 2004“ – odpoveď zahraničnej daňovej správy zo dňa 02.01.2013 (na Základe čl. 7 Nariadenia. Rady č. 904/2010) uvádza na str. 6, že je aktívnym platiteľom DPH od 03.08.2012, obchodnú činnosť registroval od 07.02.2012, registráciu na DPH urobil kvôli realizovaniu IC transakcií od 03.08.2012.

Pravdivosť údajov v predloženom „Potvrdení o platcovi dane od tovarov a služieb“ zo dňa 08.02.2013, podľa ktorého mal byť p. od dňa 07.02.2012 zaevidovaný ako platca DPH... bola vyvrátená výsledkom medzinárodného dožiadania.... Súd považuje za hodnoverný a smerodajný dôkaz zistený správcom dane prostredníctvom medzinárodnej výmeny informácií - opakovane potvrdenú odpoveď príslušných finančných orgánov Poľskej republiky, potvrdenú informáciami získanými prostredníctvom systému VIES.»

V súvislosti s namietaným porušením označených práv podľa ústavy, dohovoru,listiny a dodatkového protokolu napadnutým rozhodnutím vydaným v správnom súdnictvebolo podľa názoru ústavného súdu potrebné zohľadniť špecifiká správneho súdnictva,ktorého úlohou nie je nahradzovať činnosť orgánov verejnej správy, ale len preskúmať„zákonnosť“ rozhodnutí a postupov orgánu verejnej správy, o ktorých fyzická osoba aleboprávnická osoba tvrdí, že boli nezákonné a ukrátili ju na jej právach (§ 247 ods. 1Občianskeho súdneho poriadku), teda preskúmať to, či kompetentné orgány pri riešeníkonkrétnych otázok v konkrétnom druhu správneho konania rešpektovali príslušné hmotno-právne a procesno-právne predpisy a v súlade so zákonom rozhodli. Bolo treba vziať pretodo úvahy, že správny súd spravidla nie je súdom skutkovým, ale je súdom, ktorý posudzujeiba právne otázky napadnutého postupu alebo rozhodnutia orgánu verejnej správy(IV. ÚS 160/2014).

Ústavný súd vzhľadom na uvedené skutočnosti nedospel k názoru, že by napadnutérozhodnutie najvyššieho súdu bolo možné kvalifikovať ako zjavne neodôvodnené aleboarbitrárne, a tak nezlučiteľné s označenými článkami ústavy, dohovoru, listinya dodatkového protokolu, a preto sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnomsúde ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e :Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 21. januára 2016