znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 36/2015-35

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 10. marca 2015 v senátezloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcov Sergeja Kohuta a LadislavaOrosza (sudca spravodajca) vo veci sťažnosti ⬛⬛⬛⬛,zastúpenej   advokátkou   JUDr.   Mariannou   Lechmanovou,   Štúrova   20,   Košice,   ktorounamieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahovpodľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   práva   na   prejednanie   záležitostiv primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základnýchslobôd postupom Okresného súdu Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. 20 C 39/2005,za účasti Okresného súdu Košice II, takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo ⬛⬛⬛⬛ na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahovpodľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie jej záležitostiv primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základnýchslobôd postupom Okresného súdu Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. 20 C 39/2005p o r u š e n é   b o l i.

2. Okresnému   súdu   Košice   II   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   20   C   39/2005p r i k a z u j e konať bez zbytočných prieťahov.

3. ⬛⬛⬛⬛ p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 2 000 € (slovomdvetisíc eur), ktoré jej j e Okresný súd Košice II p o v i n n ý zaplatiť do dvoch mesiacovod právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný súd Košice II j e   p o v i n n ý uhradiť ⬛⬛⬛⬛ trovy konania vsume   284,08   €   (slovom   dvestoosemdesiatštyri   eur   a   osem   centov)   na   účet   jej   právnejzástupkyne   JUDr.   Marianny   Lechmanovej,   Štúrova   20,   Košice,   do   dvoch   mesiacovod právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. novembra2014   doručená   sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ (ďalej   len„sťažovateľka“),   zastúpenej   advokátkou   JUDr.   Mariannou   Lechmanovou,   Štúrova   20,Košice,   ktorou   namieta   porušenie   svojho   základného   práva   na   prerokovanie   vecibez zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len„ústava“) a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoruo ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresnéhosúdu Košice II (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 20 C 39/2005 (ďalejaj „napadnuté konanie“).

Zo   sťažnosti   a   z   príloh   k   nej   priložených   vyplýva,   že   sťažovateľka   sa   spoločneso svojou   sestrou ⬛⬛⬛⬛ a   bratom ⬛⬛⬛⬛ domáhajú   žaloboudoručenou okresnému súdu 22. júla 2005 určenia, že dôvod vydedenia podľa § 469a ods. 1písm. b) Občianskeho zákonníka neexistuje. Sťažovateľka poukazuje na to, že:

„V   danom   prípade   nejde   o   takú   zložitosť   (právnu   ani   skutkovú),   ktorá   by odôvodňovala skutočnosť, že za viac ako deväť a pol roka od podania žaloby súd vo veci právoplatne   nerozhodol.   Podľa   názoru   sťažovateľky   Okresný   súd   Košice   II   konal neefektívne   a   množstvom   súdnych   pojednávaní   a   úkonov,   ktoré   považoval   za   potrebné vo veci uskutočniť navyšoval trovy konania všetkých účastníkov súdneho sporu a zároveň ich nechával počas dlhého obdobia v stave právnej neistoty. Okresný súd Košice II v danom prípade opakovane po dobu niekoľkých mesiacov vôbec nekonal a nevykonával   úkony. V tomto prípade ide o nekomplikovanú vec, ktorú bolo nutné posúdiť a rozhodnúť v zmysle príslušných zákonných ustanovení ako aj v zmysle dostupnej judikatúry. V konaní pod č. k. 20 C/39/2005 súd vôbec nekonal plynulo aj keď vec právne ale ani fakticky zložitá nebola a nebola zložitá ani povaha prejednávanej veci t. j. určenie, že dôvody vydedenia žalobcov v 1. až 3. rade ich otcom ⬛⬛⬛⬛, ktorý zomrel dňa 13. 02. 2005 uvedené v závete – listine o vydedení zo dňa 03. 7. 2000 neexistujú. Sťažovateľka má za to, že... okresný súd je zodpovedný za celkovú neprimeranú dĺžku namietaného konania v trvaní 9 a pol roka od podania žalobného návrhu, počas ktorej nekoná efektívne a bez zbytočných prieťahov takým spôsobom, aby poskytol sťažovateľke v namietanom konaní relevantnú ochranu jej práv a oprávnených nárokov v zmysle návrhu vo veci samej, ako aj namietaných práv v zmysle ňou podanej sťažnosti ústavnému súdu. Správanie účastníka konania t. j. sťažovateľky v žiadnom prípade neprispelo k prieťahom v súdnom konaní. Sťažovateľka mala a má právny záujem na rýchlom prejednaní veci a rozhodnutí vo veci, v súdnom   konaní   vedenom   na   Okresnom   súde   Košice   II,   č.   k.   20   C/39/2005.   Správanie sťažovateľky, ktorá bez zbytočných odkladov realizovala úkony, ba dokonca sťažnosťou na prieťahy   v súdnom   konaní   sa   obrátila   na   súd,   bolo   aktívne,   súčinnostné   a   neprispelo žiadnym spôsobom k predĺženiu lehoty.“

Sťažovateľka poukazuje ďalej aj na skutočnosť, že v zmysle judikatúry ústavnéhosúdu   je   zrušenie   rozhodnutí   prvostupňového   súdu   odvolacím   súdom   a   vrátenie   vecina ďalšie konanie dôkazom existencie zbytočných prieťahov, a uvádza, že „V tomto prípade boli vynesené zrušujúce rozsudky dva.... pričom odvolací súd prvostupňovému súdu už pri prvom zrušujúcom rozsudku uviedol akými intenciami sa má zaoberať a čím sa má riadiť, to však zo strany Okresného súdu Košice II rešpektované nebolo.“.

Na základe uvedeného sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd po prijatí sťažnostina ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1.   Základné   právo ⬛⬛⬛⬛...   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. č. k. 20 C/39/2005 porušené bolo.

2.   Okresnému   súdu   Košice   II   sa   prikazuje,   aby   v   konaní   vedenom   pod   č.   k. 20 C/39/2005 konal bez zbytočných prieťahov.

3. ⬛⬛⬛⬛...   sa   priznáva   primerané   finančné   zadosťučinenie   vo   výške 7.000,00 Eur...

4. Okresný súd Košice II je povinný nahradiť sťažovateľke trovy konania vo výške 284,08 Eur...“

Priznanie   primeraného   finančného   zadosťučinenia   sťažovateľka   odôvodňuje   takto:„Sťažovateľke v priamej súvislosti s odopieraním poskytnutia spravodlivosti a včasného prejednania jej veci v namietanom konaní vzniká teda nemajetková ujma spočívajúca najmä v   pocitoch   úplnej   neistoty   a   bezmocnosti   zo   stavu   v   namietanom   konaní,   ktoré   trvá neprimeranú dobu takmer 10 rokov pričom sa v namietanom konaní nejedná o skutkovo a ani právne zložitú vec, keď príslušný súd v namietanom konaní o jej nároku od roku 2005 právoplatne nerozhodol a podľa jej názoru pokračuje v neefektívnej činnosti a nečinnosti, čím jej nepriamo bráni reálnemu uplatneniu a vymoženiu ňou uplatnených práv.“

Ústavný súd sťažnosť predbežne prerokoval a uznesením č. k. II. ÚS 36/2015-20 z 15.januára 2015 ju prijal na ďalšie konanie.

Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie vyzval ústavný súd predsedu okresného súdu,aby sa vyjadril k sťažnosti a zároveň oznámil, či trvá na tom, aby sa vo veci konalo ústnepojednávanie.   Predseda   okresného   súdu   v   prípise   sp.   zn.   1   SprV   76/2015   doručenomústavnému   súdu   6.   februára   2015   poukázal   na   skutočnosť,   že   ústavnému   súdu   podalasťažnosť aj ďalšia účastníčka napadnutého konania – ⬛⬛⬛⬛ (žalobkyňa v 2. rade),pripojil   prehľad   procesných   úkonov   vykonaných   v napadnutom   konaní   a oznámil,   žezotrváva na argumentoch, ktoré uviedol vo vyjadrení k sťažnosti doručenej ústavnému súdužalobkyňou v 2. rade, pričom rovnopis tohto vyjadrenia predložil ústavnému súdu.

Vo vyjadrení predsedu okresného súdu sa predovšetkým uvádza:„Vzhľadom na chronológiu vo veci vykonaných úkonov nemožno súhlasiť s tvrdením sťažovateľky,   že   súd   vo   veci   dlhodobo   nekonal.   Pojednávania   boli   odročované   vždy na určitý   termín   a v súlade   s objektívnymi   možnosťami   a organizáciou   práce   zákonnej sudkyne v jej súdnom oddelení. V konaní bolo už dvakrát meritórne rozhodnuté, rozsudky však boli odvolacím súdom opakovane zrušené. V oboch prípadoch bol po vrátení spisu určený termín pojednávania. Obdobia, keď sa spis nachádzal na odvolacom Krajskom súde v Košiciach nie som oprávnený žiadnym spôsobom hodnotiť či posudzovať, som však toho názoru, že pri rozhodovaní ústavného súdu tieto nemôžu byť pripísané na ťarchu tunajšieho súdu,   ktorý   v konaní   postupoval   v zásade   plynulo.“ Predseda   okresného   súdu   zároveň ústavnému súdu oznámil, že netrvá na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie.

Ústavný súd vyzval právnu zástupkyňu sťažovateľky, aby sa vyjadrila ku vhodnostiústneho pojednávania, a zároveň jej zaslal vyjadrenie predsedu okresného súdu k sťažnostina   vedomie   a   prípadné   zaujatie   stanoviska.   Právna   zástupkyňa   sťažovateľky   v   podanídoručenom ústavnému súdu 20. februára 2015 oznámila, že netrvá na ústnom pojednávanívo veci, a k vyjadreniu predsedu okresného súdu predovšetkým uviedla:

«Konanie   sťažovateľky   nie   je   právoplatne   ukončené   po   dobu   deväť   a pol   roka od podania žaloby. Súd vo veci právoplatne doteraz nerozhodol. Sťažovateľka trvá na tom, že Okresný súd Košice II konal neefektívne a množstvom súdnych pojednávaní a úkonov, ktoré považoval za potrebné vo veci uskutočniť navyšoval trovy konania všetkých účastníkov súdneho sporu a zároveň ju nechával počas dlhého obdobia v stave právnej neistoty..» Vzhľadom   na   oznámenia   právnej   zástupkyne   sťažovateľky   a   predsedu   okresnéhosúdu, podľa ktorých netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie, ústavný súdv   súlade   s §   30   ods.   2   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jehosudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom   súde“)   upustilod ústneho pojednávania, pretože dospel k záveru, že od neho nemožno očakávať ďalšieobjasnenie veci.

II.

Zo sťažnosti, z obsahu spisu okresného súdu sp. zn. 20 C 39/2005 a z písomnýchvyjadrení účastníkov konania ústavný súd zistil tento priebeh napadnutého konania:Dňa   22.   júla   2005   bola   okresnému   súdu   doručená   žaloba   sťažovateľky   a   spol.(žalobcovia v 1. až 3. rade, pozn.) proti žalovanej podľa § 469 ods. 1 písm. b) Občianskehozákonníka o určenie, že dôvod vydedenia neexistuje (ďalej len „žaloba“).

Okresný súd vyzval 31. augusta 2005 žalobcov v 1. až 3. rade na zaplatenie súdnehopoplatku (poplatok bol zaplatený 10. novembra 2005).

Dňa   4.   augusta   2006   okresný   súd   vyzval   žalovanú,   aby   sa   vyjadrila   k žalobe;žalovaná 24. augusta 2006 požiadala o ustanovenie právneho zástupcu z radov advokátov. Dňa   10.   októbra   2006   okresný   súd   dopytoval   Geodetický   a   kartografický   ústavv Bratislave v súvislosti s vlastníctvom nehnuteľností žalovanej; ktorý na výzvu reagoval23. októbra 2006.

Okresný súd požiadal 6. decembra 2006 Mestský úrad mestskej časti Košice-Západo oznámenie týkajúce sa poskytovania opatrovateľskej služby žalovanej, ktorý na výzvureagoval 20. decembra 2006.

Uznesením   sp.   zn.   20   C   39/2005   z   20.   decembra   2006   okresný   súd   ustanovilžalovanej zástupcu z radov advokátov (ďalej len „uznesenie z 20. decembra 2006“). Dňa   9.   februára   2007   okresný   súd   nariadil   pojednávanie   na   23.   október   2007(žalovaná   28.   septembra   2007   ospravedlnila   svoju   neúčasť   na   tomto   pojednávaní);pojednávanie sa uskutočnilo a bolo odročené na 18. marec 2008.

Dňa 8. novembra 2007 právny zástupca žalobcov v 1. až 3. rade oznámil úmrtiežalobcu   v 3. rade   a   navrhol   vypočuť   svedka;   do   konania   vstúpila   manželka   žalobcuv 3. rade.

Okresný súd uznesením sp. zn. 20 C 39/2005 zo 7. februára 2008 zrušil výrokuznesenia okresného súdu z 20. decembra 2006, ktorým bol žalovanej ustanovený advokátna zastupovanie v konaní, z dôvodu, že žalovaná si právneho zástupcu zvolila sama. Dňa   17. marca   2008   právny   zástupca   žalobcov   ospravedlnil   svoju   neúčasťna pojednávaní nariadenom na 18. marec 2008.

Pojednávanie nariadené na 18. marec 2008 bolo odročené na 19. september 2008. Dňa 14. mája 2008 okresný súd rozhodol o priznaní odmeny a o náhrade hotovýchvýdavkov právnemu zástupcovi žalovanej.

Pojednávanie odročené na 19. september 2008 bolo odročené na 21. október 2008na účely predvolania svedkov.

Dňa 9. októbra 2008 žalovaná predložila okresnému súdu listinný dôkaz. Dňa 21. októbra 2008 sa uskutočnilo pojednávanie, ktoré bolo odročené na 3. február2009 (z pojednávania nariadeného na 3. február 2009 sa ospravedlnila svedkyňa).Pojednávanie, ktoré bolo nariadené na 3. február 2009, bolo odročené na 20. marec2009. Dňa 20. marca 2009 sa uskutočnilo pojednávanie, ktoré bolo odročené na 2. apríl2009. Na   pojednávaní,   ktoré   sa   uskutočnilo   2.   apríla   2009,   okresný   súd   nepripustilrozšírenie petitu v zmysle návrhu z 21. októbra 2008 a vyhlásil rozsudok, ktorým žalobuv celom rozsahu zamietol (ďalej len „rozsudok okresného súdu z 2. apríla 2009“). Žalobkyne   doručili   okresnému   súdu   28.   mája   2009   odvolanie   proti   rozsudkuokresného súdu z 2. apríla 2009.

Dňa 27. augusta 2009 sťažovateľka doručila okresnému súdu žiadosť o oslobodenieod platenia súdneho poplatku.

Spis vzťahujúci sa na napadnuté konanie bol predložený Krajskému súdu v Košiciach(ďalej len „krajský súd“) na rozhodnutie o odvolaní 4. septembra 2009.

Krajský súd uznesením sp. zn. 9 CoD 74/2009 z 10. novembra 2010 (ďalej len„uznesenie   krajského   súdu   z 10.   novembra   2010“)   zrušil   rozsudok   okresného   súduz 2. apríla 2009 vo výroku, ktorým bola žaloba zamietnutá, a vo výroku o náhrade trovkonania a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie. Spis vzťahujúci sa na napadnutékonanie bol okresnému súdu vrátený 16. decembra 2010.

Dňa 7. januára 2011 okresný súd vyzval právneho zástupcu žalobkýň na predloženienávrhu   na   vykonanie   dokazovania   a následne   3.   februára   2011   nariadil   pojednávaniena 5. apríl 2011.

Pojednávanie nariadené na 5. apríl 2011 bolo odročené z dôvodu žiadosti právnehozástupcu   žalovanej   (kolízia   s   pojednávaním   na   Okresnom   súde   Spišská   Nová   Ves)na 31. máj 2011.

Dňa   24. marca   2011   sťažovateľka   požiadala   okresný   súd   o   pridelenie   zástupcuz radov   advokátov,   v nadväznosti   na   túto   žiadosť   okresný   súd   vyzval   sťažovateľkuna predloženie vyplneného potvrdenia o osobných, majetkových a zárobkových pomeroch;sťažovateľka potvrdenie okresnému súdu doručila 11. apríla 2011.

Dňa   13.   apríla   2011   okresný   súd   uznesením   č.   k.   20   C   39/2005-154   ustanovilsťažovateľke zástupcu na zastupovanie v konaní (Centrum právnej pomoci).

Dňa 25. mája 2011 vedúca kancelárie Centra právnej pomoci požiadala o odročeniepojednávania nariadeného na 31. máj 2011 z dôvodu nevyhnutnosti naštudovania spisovéhomateriálu. Pojednávanie nariadené na 31. máj 2011 bolo odročené na 18. október 2011. Dňa   18.   októbra   2011   sa   uskutočnilo   pojednávanie,   ktoré   bolo   odročenéna 24. január 2012 na účely predvolania svedkov.

Pojednávanie, ktoré sa uskutočnilo 24. januára 2012, bolo odročené na 22. máj 2012na účely predvolania ďalších svedkov.

Dňa 15. mája 2012 sťažovateľka predložila okresnému súdu návrh na vykonaniedôkazu.

Dňa 22. mája 2012 sa uskutočnilo pojednávanie, ktoré bolo odročené na 23. október2012.

Okresný súd urobil 14. augusta 2012 dopyt na Slovenskú poštu, a. s., ktorá na výzvureagovala 13. septembra 2012, a zároveň na pojednávanie nariadené na 23. október 2012predvolal svedka.

Dňa   23.   októbra   2012   sa   uskutočnilo   pojednávanie,   na   ktorom   bol   vyhlásenýrozsudok, ktorým bola žaloba zamietnutá (ďalej len „rozsudok okresného súdu z 23. októbra2012“).

Dňa 14. decembra 2012 bolo okresnému súdu doručené odvolanie sťažovateľky protirozsudku okresného súdu z 23. októbra 2012 a zároveň odvolanie žalobkyne v 2. rade, ktoráv odvolaní súčasne namietla zaujatosť vo veci konajúcej sudkyne.

Okresný súd 19. decembra 2012 doručil žalovanej odvolania žalobkýň v 1. a 2. rade. Spis   vzťahujúci   sa   na   napadnuté   konanie   bol   predložený   krajskému   súduna rozhodnutie o opravnom prostriedku 20. februára 2013.

Krajský súd uznesením č. k. 7 CoD 14/2013-278 z 28. februára 2014 zrušil rozsudokokresného súdu z 23. októbra 2012 (spis bol okresnému súdu vrátený 1. apríla 2014). Dňa 5. augusta 2014 okresný súd nariadil pojednávanie na 18. november 2014. Pojednávanie, ktoré sa uskutočnilo 18. novembra 2014, bolo odročené na 17. marec2015.

III.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľka sa sťažnosťou domáhala vyslovenia porušenia svojho základného právapodľa   čl.   48   ods.   2   ústavy,   podľa   ktorého   každý   má   právo,   aby   sa   jeho   vec   verejneprerokovala bez zbytočných prieťahov.

Sťažovateľka zároveň namietala aj porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa ktoréhokaždý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehoteprejednaná   nezávislým   a   nestranným   súdom   zriadeným   zákonom.   Ústavný   súd   sipri výklade   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   osvojil   judikatúruEurópskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ideo právo na prejednanie veci v primeranej lehote. Z uvedeného dôvodu nemožno v obsahutýchto práv vidieť zásadnú odlišnosť (II. ÚS 55/98, I. ÚS 28/01, I. ÚS 20/02).

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o   sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základnéhopráva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (čo platí, aj pokiaľ ide o čl. 6 ods. 1 dohovoru) vychádzazo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou „Účelom základného práva na prerokovanieveci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádzaosoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súdesa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istotydochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídanýmspôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutímsúdu“ (m. m. IV. ÚS 221/04).

Základnou   povinnosťou   súdu   a   sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postupv súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastníkobrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len„OSP“),   ktorý   súdom   prikazuje,   aby   v   súčinnosti   so   všetkými   účastníkmi   konaniapostupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľaktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vecbola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Sudca je podľa § 117 ods. 1 OSP povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa zabezpečilosplnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov. Ďalšia významná povinnosťpre sudcu vyplýva z § 119 ods. 1 OSP, podľa ktorého sa pojednávanie môže odročiť lenz dôležitých   dôvodov,   ktoré   sa   musia   oznámiť.   Ak   sa   pojednávanie   odročuje,   predsedasenátu alebo samosudca spravidla oznámi deň, kedy sa bude konať nové pojednávanie.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní,a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1dohovoru,   ústavný   súd   v   súlade   so   svojou   doterajšou   judikatúrou   (III.   ÚS   111/02,IV. ÚS 74/02, III. ÚS 142/03) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktickázložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postupsamotného súdu (3). V súlade s judikatúrou ESĽP v rámci prvého kritéria ústavný súdprihliada   aj   na   predmet   sporu   (povahu   veci)   v   posudzovanom   konaní   a   jeho   význampre sťažovateľa (I. ÚS 19/00, II. ÚS 32/02). Podľa uvedených kritérií posudzoval ústavnýsúd aj sťažnosť sťažovateľky.

1. Pokiaľ ide o kritérium právna a faktická zložitosť veci, ústavný súd konštatuje, žepredmet   napadnutého   konania   (žalobkyne   sa   domáhajú   určenia,   že   neexistujú   dôvodyvydedenia) po skutkovej ani právnej stránke nie je možné hodnotiť ako taký zložitý, abyodôvodňoval a ospravedlňoval jeho doterajšiu zjavne neprimeranú dĺžku (viac ako deväťrokov).

2. Správanie účastníkov konania je druhým kritériom pri rozhodovaní o tom, čiv konaní pred súdom došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného právana prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľačl. 6 ods. 1 dohovoru. Ústavný súd zo spisovej dokumentácie nezistil žiadne zásadnejšieokolnosti, ktorými sťažovateľka mohla prispieť ku vzniku prieťahov v napadnutom konaní.

3. Ďalším kritériom, podľa ktorého ústavný súd hodnotil, či v napadnutom konanídošlo k zbytočným prieťahom, bol postup okresného súdu v napadnutom konaní. Ústavnýsúd pritom vychádzal zo svojej konštantnej judikatúry, v zmysle ktorej zbytočné prieťahyv konaní môžu byť zapríčinené nielen samotnou nečinnosťou všeobecného súdu, ale aj jehoneefektívnou činnosťou, teda takým konaním, ktoré nevedie efektívne k odstráneniu právnejneistoty (II. ÚS 32/03, IV. ÚS 267/04, IV. ÚS 182/08).

Ústavný súd konštatuje, že napadnuté konanie vedené okresným súdom pod sp. zn.20 C 39/2005, ktoré sa začalo 22. júla 2005, trvá viac ako deväť rokov a dosiaľ nie jeprávoplatne skončené.

Ústavný   súd   v tejto   súvislosti   poukazuje   na   obdobia   opakovanej   nečinnostiokresného súdu (napr. od novembra 2005, keď bol zaplatený súdny poplatok, do augusta2006, keď okresný súd vyzval žalovanú na vyjadrenie sa k žalobe, a od decembra 2006, keďokresný súd ustanovil žalovanej zástupcu z radov advokátov, do októbra 2007, keď okresnýsúd uskutočnil pojednávanie vo veci, ako aj od apríla 2014, keď bol spis vzťahujúci sana napadnuté konanie vrátený okresnému súdu, až do novembra 2014, keď sa uskutočnilopojednávanie vo veci).

Vzhľadom   na   predmet   posudzovaného   konania,   jeho   celkovú   doterajšiu   dĺžkua opakované   zrušenie   rozsudkov   okresného   súdu   v   odvolacom   konaní   (z   uzneseniakrajského súdu z 10. novembra 2010 vyplýva, že dôvodom zrušenia rozsudku okresnéhosúdu   z   2.   apríla   2009   bolo   nesprávne   právne   posúdenie   veci   a nedostatočné   zistenieskutkového stavu) je namieste záver, že napadnuté konanie ako celok charakterizuje ajneefektívny   postup   okresného   súdu.   Neefektívnosť   konania   sa   prejavila   najmäv nesústredenom   postupe   okresného   súdu   pri   zisťovaní   skutkového   stavu   veci   a   jehoprávnom   posúdení,   keď   rozsudky   okresného   súdu   boli   opätovne   zrušené   v   odvolacomkonaní a vec bola vrátená na ďalšie konanie (obdobne I. ÚS 731/2014).

Na tomto základe ústavný súd dospel k záveru, že okresný súd svojou nečinnosťoua neefektívnou činnosťou v napadnutom konaní spôsobil vznik zbytočných prieťahov, čímporušil základné právo sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľačl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj jej právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľačl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku tohto nálezu).

Vzhľadom   na   skutočnosť,   že   napadnuté   konanie   nebolo   v   čase   rozhodovaniaústavného súdu ešte právoplatne skončené, ústavný súd podľa čl. 127 ods. 2 ústavy prikázalokresnému súdu, aby v konaní vedenom pod sp. zn. 20 C 39/2005 konal bez zbytočnýchprieťahov (bod 2 výroku tohto nálezu).

IV.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhoviesťažnosti, priznať tomu, koho   práva podľa   odseku 1   boli   porušené, primerané   finančnézadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeranéhofinančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa hodomáha. Z ustanovenia § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde vyplýva, že ak ústavný súdrozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právoalebo   slobodu   porušil,   je   povinný   ho   vyplatiť   sťažovateľovi   do   dvoch   mesiacovod právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušenéhozákladného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorývyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen vyslovenie porušenia, prípadne príkazna ďalšie konanie bez porušovania základného práva (m. m. napr. IV. ÚS 210/04).

Sťažovateľka sa domáha priznania primeraného finančného zadosťučinenia v sume7 000 € z dôvodov citovaných v časti I tohto nálezu.

Pri   rozhodovaní   o   primeranom   finančnom   zadosťučinení   ústavný   súd   vychádzazo zásad   spravodlivosti,   z   ktorých   vychádza   aj   ESĽP,   ktorý   spravodlivé   finančnézadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Vychádzajúc   z   doterajšej   dĺžky   napadnutého   konania,   ako   aj   s   prihliadnutímna charakter   neefektívnej   a   nesústredenej   činnosti   okresného   súdu,   ústavný   súd   dospelk názoru,   že   priznanie   finančného   zadosťučinenia   v   sume   2 000   €   bude   primeranékonkrétnym okolnostiam posudzovanej veci (bod 3   výroku tohto nálezu).   Ústavný   súdpri rozhodovaní   o výške   primeraného   finančného   zadosťučinenia   vzal   do   úvahy   tiežskutočnosť, že ho v sume 2 000 € priznal aj ďalšej žalobkyni v napadnutom konaní (pozrinález I. ÚS 731/2014 z 21. januára 2015).

Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnenýchprípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, abyúplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Podľa vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z.o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskoršíchpredpisov (ďalej len „vyhláška“) vznikol sťažovateľke nárok na úhradu trov za dva úkonyprávnej služby poskytnuté v roku 2014 (prevzatie a príprava zastúpenia a podanie sťažnosti)po 134 € (§ 11 ods. 3 vyhlášky), čo spolu s režijným paušálom 2 x 8,04 € (§ 16 ods. 3vyhlášky) predstavuje sumu 284,08 €.

Trovy   konania   je   okresný   súd   povinný   uhradiť   na   účet   právnej   zástupkynesťažovateľky (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. marca 2015