SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
II. ÚS 36/2015-35
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 10. marca 2015 v senátezloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcov Sergeja Kohuta a LadislavaOrosza (sudca spravodajca) vo veci sťažnosti ⬛⬛⬛⬛,zastúpenej advokátkou JUDr. Mariannou Lechmanovou, Štúrova 20, Košice, ktorounamieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahovpodľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie záležitostiv primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základnýchslobôd postupom Okresného súdu Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. 20 C 39/2005,za účasti Okresného súdu Košice II, takto
r o z h o d o l :
1. Základné právo ⬛⬛⬛⬛ na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahovpodľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie jej záležitostiv primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základnýchslobôd postupom Okresného súdu Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. 20 C 39/2005p o r u š e n é b o l i.
2. Okresnému súdu Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. 20 C 39/2005p r i k a z u j e konať bez zbytočných prieťahov.
3. ⬛⬛⬛⬛ p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 2 000 € (slovomdvetisíc eur), ktoré jej j e Okresný súd Košice II p o v i n n ý zaplatiť do dvoch mesiacovod právoplatnosti tohto nálezu.
4. Okresný súd Košice II j e p o v i n n ý uhradiť ⬛⬛⬛⬛ trovy konania vsume 284,08 € (slovom dvestoosemdesiatštyri eur a osem centov) na účet jej právnejzástupkyne JUDr. Marianny Lechmanovej, Štúrova 20, Košice, do dvoch mesiacovod právoplatnosti tohto nálezu.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. novembra2014 doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len„sťažovateľka“), zastúpenej advokátkou JUDr. Mariannou Lechmanovou, Štúrova 20,Košice, ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie vecibez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len„ústava“) a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoruo ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresnéhosúdu Košice II (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 20 C 39/2005 (ďalejaj „napadnuté konanie“).
Zo sťažnosti a z príloh k nej priložených vyplýva, že sťažovateľka sa spoločneso svojou sestrou ⬛⬛⬛⬛ a bratom ⬛⬛⬛⬛ domáhajú žaloboudoručenou okresnému súdu 22. júla 2005 určenia, že dôvod vydedenia podľa § 469a ods. 1písm. b) Občianskeho zákonníka neexistuje. Sťažovateľka poukazuje na to, že:
„V danom prípade nejde o takú zložitosť (právnu ani skutkovú), ktorá by odôvodňovala skutočnosť, že za viac ako deväť a pol roka od podania žaloby súd vo veci právoplatne nerozhodol. Podľa názoru sťažovateľky Okresný súd Košice II konal neefektívne a množstvom súdnych pojednávaní a úkonov, ktoré považoval za potrebné vo veci uskutočniť navyšoval trovy konania všetkých účastníkov súdneho sporu a zároveň ich nechával počas dlhého obdobia v stave právnej neistoty. Okresný súd Košice II v danom prípade opakovane po dobu niekoľkých mesiacov vôbec nekonal a nevykonával úkony. V tomto prípade ide o nekomplikovanú vec, ktorú bolo nutné posúdiť a rozhodnúť v zmysle príslušných zákonných ustanovení ako aj v zmysle dostupnej judikatúry. V konaní pod č. k. 20 C/39/2005 súd vôbec nekonal plynulo aj keď vec právne ale ani fakticky zložitá nebola a nebola zložitá ani povaha prejednávanej veci t. j. určenie, že dôvody vydedenia žalobcov v 1. až 3. rade ich otcom ⬛⬛⬛⬛, ktorý zomrel dňa 13. 02. 2005 uvedené v závete – listine o vydedení zo dňa 03. 7. 2000 neexistujú. Sťažovateľka má za to, že... okresný súd je zodpovedný za celkovú neprimeranú dĺžku namietaného konania v trvaní 9 a pol roka od podania žalobného návrhu, počas ktorej nekoná efektívne a bez zbytočných prieťahov takým spôsobom, aby poskytol sťažovateľke v namietanom konaní relevantnú ochranu jej práv a oprávnených nárokov v zmysle návrhu vo veci samej, ako aj namietaných práv v zmysle ňou podanej sťažnosti ústavnému súdu. Správanie účastníka konania t. j. sťažovateľky v žiadnom prípade neprispelo k prieťahom v súdnom konaní. Sťažovateľka mala a má právny záujem na rýchlom prejednaní veci a rozhodnutí vo veci, v súdnom konaní vedenom na Okresnom súde Košice II, č. k. 20 C/39/2005. Správanie sťažovateľky, ktorá bez zbytočných odkladov realizovala úkony, ba dokonca sťažnosťou na prieťahy v súdnom konaní sa obrátila na súd, bolo aktívne, súčinnostné a neprispelo žiadnym spôsobom k predĺženiu lehoty.“
Sťažovateľka poukazuje ďalej aj na skutočnosť, že v zmysle judikatúry ústavnéhosúdu je zrušenie rozhodnutí prvostupňového súdu odvolacím súdom a vrátenie vecina ďalšie konanie dôkazom existencie zbytočných prieťahov, a uvádza, že „V tomto prípade boli vynesené zrušujúce rozsudky dva.... pričom odvolací súd prvostupňovému súdu už pri prvom zrušujúcom rozsudku uviedol akými intenciami sa má zaoberať a čím sa má riadiť, to však zo strany Okresného súdu Košice II rešpektované nebolo.“.
Na základe uvedeného sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd po prijatí sťažnostina ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:
„1. Základné právo ⬛⬛⬛⬛... podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. č. k. 20 C/39/2005 porušené bolo.
2. Okresnému súdu Košice II sa prikazuje, aby v konaní vedenom pod č. k. 20 C/39/2005 konal bez zbytočných prieťahov.
3. ⬛⬛⬛⬛... sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 7.000,00 Eur...
4. Okresný súd Košice II je povinný nahradiť sťažovateľke trovy konania vo výške 284,08 Eur...“
Priznanie primeraného finančného zadosťučinenia sťažovateľka odôvodňuje takto:„Sťažovateľke v priamej súvislosti s odopieraním poskytnutia spravodlivosti a včasného prejednania jej veci v namietanom konaní vzniká teda nemajetková ujma spočívajúca najmä v pocitoch úplnej neistoty a bezmocnosti zo stavu v namietanom konaní, ktoré trvá neprimeranú dobu takmer 10 rokov pričom sa v namietanom konaní nejedná o skutkovo a ani právne zložitú vec, keď príslušný súd v namietanom konaní o jej nároku od roku 2005 právoplatne nerozhodol a podľa jej názoru pokračuje v neefektívnej činnosti a nečinnosti, čím jej nepriamo bráni reálnemu uplatneniu a vymoženiu ňou uplatnených práv.“
Ústavný súd sťažnosť predbežne prerokoval a uznesením č. k. II. ÚS 36/2015-20 z 15.januára 2015 ju prijal na ďalšie konanie.
Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie vyzval ústavný súd predsedu okresného súdu,aby sa vyjadril k sťažnosti a zároveň oznámil, či trvá na tom, aby sa vo veci konalo ústnepojednávanie. Predseda okresného súdu v prípise sp. zn. 1 SprV 76/2015 doručenomústavnému súdu 6. februára 2015 poukázal na skutočnosť, že ústavnému súdu podalasťažnosť aj ďalšia účastníčka napadnutého konania – ⬛⬛⬛⬛ (žalobkyňa v 2. rade),pripojil prehľad procesných úkonov vykonaných v napadnutom konaní a oznámil, žezotrváva na argumentoch, ktoré uviedol vo vyjadrení k sťažnosti doručenej ústavnému súdužalobkyňou v 2. rade, pričom rovnopis tohto vyjadrenia predložil ústavnému súdu.
Vo vyjadrení predsedu okresného súdu sa predovšetkým uvádza:„Vzhľadom na chronológiu vo veci vykonaných úkonov nemožno súhlasiť s tvrdením sťažovateľky, že súd vo veci dlhodobo nekonal. Pojednávania boli odročované vždy na určitý termín a v súlade s objektívnymi možnosťami a organizáciou práce zákonnej sudkyne v jej súdnom oddelení. V konaní bolo už dvakrát meritórne rozhodnuté, rozsudky však boli odvolacím súdom opakovane zrušené. V oboch prípadoch bol po vrátení spisu určený termín pojednávania. Obdobia, keď sa spis nachádzal na odvolacom Krajskom súde v Košiciach nie som oprávnený žiadnym spôsobom hodnotiť či posudzovať, som však toho názoru, že pri rozhodovaní ústavného súdu tieto nemôžu byť pripísané na ťarchu tunajšieho súdu, ktorý v konaní postupoval v zásade plynulo.“ Predseda okresného súdu zároveň ústavnému súdu oznámil, že netrvá na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie.
Ústavný súd vyzval právnu zástupkyňu sťažovateľky, aby sa vyjadrila ku vhodnostiústneho pojednávania, a zároveň jej zaslal vyjadrenie predsedu okresného súdu k sťažnostina vedomie a prípadné zaujatie stanoviska. Právna zástupkyňa sťažovateľky v podanídoručenom ústavnému súdu 20. februára 2015 oznámila, že netrvá na ústnom pojednávanívo veci, a k vyjadreniu predsedu okresného súdu predovšetkým uviedla:
«Konanie sťažovateľky nie je právoplatne ukončené po dobu deväť a pol roka od podania žaloby. Súd vo veci právoplatne doteraz nerozhodol. Sťažovateľka trvá na tom, že Okresný súd Košice II konal neefektívne a množstvom súdnych pojednávaní a úkonov, ktoré považoval za potrebné vo veci uskutočniť navyšoval trovy konania všetkých účastníkov súdneho sporu a zároveň ju nechával počas dlhého obdobia v stave právnej neistoty..» Vzhľadom na oznámenia právnej zástupkyne sťažovateľky a predsedu okresnéhosúdu, podľa ktorých netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie, ústavný súdv súlade s § 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jehosudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) upustilod ústneho pojednávania, pretože dospel k záveru, že od neho nemožno očakávať ďalšieobjasnenie veci.
II.
Zo sťažnosti, z obsahu spisu okresného súdu sp. zn. 20 C 39/2005 a z písomnýchvyjadrení účastníkov konania ústavný súd zistil tento priebeh napadnutého konania:Dňa 22. júla 2005 bola okresnému súdu doručená žaloba sťažovateľky a spol.(žalobcovia v 1. až 3. rade, pozn.) proti žalovanej podľa § 469 ods. 1 písm. b) Občianskehozákonníka o určenie, že dôvod vydedenia neexistuje (ďalej len „žaloba“).
Okresný súd vyzval 31. augusta 2005 žalobcov v 1. až 3. rade na zaplatenie súdnehopoplatku (poplatok bol zaplatený 10. novembra 2005).
Dňa 4. augusta 2006 okresný súd vyzval žalovanú, aby sa vyjadrila k žalobe;žalovaná 24. augusta 2006 požiadala o ustanovenie právneho zástupcu z radov advokátov. Dňa 10. októbra 2006 okresný súd dopytoval Geodetický a kartografický ústavv Bratislave v súvislosti s vlastníctvom nehnuteľností žalovanej; ktorý na výzvu reagoval23. októbra 2006.
Okresný súd požiadal 6. decembra 2006 Mestský úrad mestskej časti Košice-Západo oznámenie týkajúce sa poskytovania opatrovateľskej služby žalovanej, ktorý na výzvureagoval 20. decembra 2006.
Uznesením sp. zn. 20 C 39/2005 z 20. decembra 2006 okresný súd ustanovilžalovanej zástupcu z radov advokátov (ďalej len „uznesenie z 20. decembra 2006“). Dňa 9. februára 2007 okresný súd nariadil pojednávanie na 23. október 2007(žalovaná 28. septembra 2007 ospravedlnila svoju neúčasť na tomto pojednávaní);pojednávanie sa uskutočnilo a bolo odročené na 18. marec 2008.
Dňa 8. novembra 2007 právny zástupca žalobcov v 1. až 3. rade oznámil úmrtiežalobcu v 3. rade a navrhol vypočuť svedka; do konania vstúpila manželka žalobcuv 3. rade.
Okresný súd uznesením sp. zn. 20 C 39/2005 zo 7. februára 2008 zrušil výrokuznesenia okresného súdu z 20. decembra 2006, ktorým bol žalovanej ustanovený advokátna zastupovanie v konaní, z dôvodu, že žalovaná si právneho zástupcu zvolila sama. Dňa 17. marca 2008 právny zástupca žalobcov ospravedlnil svoju neúčasťna pojednávaní nariadenom na 18. marec 2008.
Pojednávanie nariadené na 18. marec 2008 bolo odročené na 19. september 2008. Dňa 14. mája 2008 okresný súd rozhodol o priznaní odmeny a o náhrade hotovýchvýdavkov právnemu zástupcovi žalovanej.
Pojednávanie odročené na 19. september 2008 bolo odročené na 21. október 2008na účely predvolania svedkov.
Dňa 9. októbra 2008 žalovaná predložila okresnému súdu listinný dôkaz. Dňa 21. októbra 2008 sa uskutočnilo pojednávanie, ktoré bolo odročené na 3. február2009 (z pojednávania nariadeného na 3. február 2009 sa ospravedlnila svedkyňa).Pojednávanie, ktoré bolo nariadené na 3. február 2009, bolo odročené na 20. marec2009. Dňa 20. marca 2009 sa uskutočnilo pojednávanie, ktoré bolo odročené na 2. apríl2009. Na pojednávaní, ktoré sa uskutočnilo 2. apríla 2009, okresný súd nepripustilrozšírenie petitu v zmysle návrhu z 21. októbra 2008 a vyhlásil rozsudok, ktorým žalobuv celom rozsahu zamietol (ďalej len „rozsudok okresného súdu z 2. apríla 2009“). Žalobkyne doručili okresnému súdu 28. mája 2009 odvolanie proti rozsudkuokresného súdu z 2. apríla 2009.
Dňa 27. augusta 2009 sťažovateľka doručila okresnému súdu žiadosť o oslobodenieod platenia súdneho poplatku.
Spis vzťahujúci sa na napadnuté konanie bol predložený Krajskému súdu v Košiciach(ďalej len „krajský súd“) na rozhodnutie o odvolaní 4. septembra 2009.
Krajský súd uznesením sp. zn. 9 CoD 74/2009 z 10. novembra 2010 (ďalej len„uznesenie krajského súdu z 10. novembra 2010“) zrušil rozsudok okresného súduz 2. apríla 2009 vo výroku, ktorým bola žaloba zamietnutá, a vo výroku o náhrade trovkonania a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie. Spis vzťahujúci sa na napadnutékonanie bol okresnému súdu vrátený 16. decembra 2010.
Dňa 7. januára 2011 okresný súd vyzval právneho zástupcu žalobkýň na predloženienávrhu na vykonanie dokazovania a následne 3. februára 2011 nariadil pojednávaniena 5. apríl 2011.
Pojednávanie nariadené na 5. apríl 2011 bolo odročené z dôvodu žiadosti právnehozástupcu žalovanej (kolízia s pojednávaním na Okresnom súde Spišská Nová Ves)na 31. máj 2011.
Dňa 24. marca 2011 sťažovateľka požiadala okresný súd o pridelenie zástupcuz radov advokátov, v nadväznosti na túto žiadosť okresný súd vyzval sťažovateľkuna predloženie vyplneného potvrdenia o osobných, majetkových a zárobkových pomeroch;sťažovateľka potvrdenie okresnému súdu doručila 11. apríla 2011.
Dňa 13. apríla 2011 okresný súd uznesením č. k. 20 C 39/2005-154 ustanovilsťažovateľke zástupcu na zastupovanie v konaní (Centrum právnej pomoci).
Dňa 25. mája 2011 vedúca kancelárie Centra právnej pomoci požiadala o odročeniepojednávania nariadeného na 31. máj 2011 z dôvodu nevyhnutnosti naštudovania spisovéhomateriálu. Pojednávanie nariadené na 31. máj 2011 bolo odročené na 18. október 2011. Dňa 18. októbra 2011 sa uskutočnilo pojednávanie, ktoré bolo odročenéna 24. január 2012 na účely predvolania svedkov.
Pojednávanie, ktoré sa uskutočnilo 24. januára 2012, bolo odročené na 22. máj 2012na účely predvolania ďalších svedkov.
Dňa 15. mája 2012 sťažovateľka predložila okresnému súdu návrh na vykonaniedôkazu.
Dňa 22. mája 2012 sa uskutočnilo pojednávanie, ktoré bolo odročené na 23. október2012.
Okresný súd urobil 14. augusta 2012 dopyt na Slovenskú poštu, a. s., ktorá na výzvureagovala 13. septembra 2012, a zároveň na pojednávanie nariadené na 23. október 2012predvolal svedka.
Dňa 23. októbra 2012 sa uskutočnilo pojednávanie, na ktorom bol vyhlásenýrozsudok, ktorým bola žaloba zamietnutá (ďalej len „rozsudok okresného súdu z 23. októbra2012“).
Dňa 14. decembra 2012 bolo okresnému súdu doručené odvolanie sťažovateľky protirozsudku okresného súdu z 23. októbra 2012 a zároveň odvolanie žalobkyne v 2. rade, ktoráv odvolaní súčasne namietla zaujatosť vo veci konajúcej sudkyne.
Okresný súd 19. decembra 2012 doručil žalovanej odvolania žalobkýň v 1. a 2. rade. Spis vzťahujúci sa na napadnuté konanie bol predložený krajskému súduna rozhodnutie o opravnom prostriedku 20. februára 2013.
Krajský súd uznesením č. k. 7 CoD 14/2013-278 z 28. februára 2014 zrušil rozsudokokresného súdu z 23. októbra 2012 (spis bol okresnému súdu vrátený 1. apríla 2014). Dňa 5. augusta 2014 okresný súd nariadil pojednávanie na 18. november 2014. Pojednávanie, ktoré sa uskutočnilo 18. novembra 2014, bolo odročené na 17. marec2015.
III.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Sťažovateľka sa sťažnosťou domáhala vyslovenia porušenia svojho základného právapodľa čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec verejneprerokovala bez zbytočných prieťahov.
Sťažovateľka zároveň namietala aj porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa ktoréhokaždý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehoteprejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom. Ústavný súd sipri výklade práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov osvojil judikatúruEurópskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ideo právo na prejednanie veci v primeranej lehote. Z uvedeného dôvodu nemožno v obsahutýchto práv vidieť zásadnú odlišnosť (II. ÚS 55/98, I. ÚS 28/01, I. ÚS 20/02).
Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základnéhopráva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (čo platí, aj pokiaľ ide o čl. 6 ods. 1 dohovoru) vychádzazo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou „Účelom základného práva na prerokovanieveci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádzaosoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súdesa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istotydochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídanýmspôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutímsúdu“ (m. m. IV. ÚS 221/04).
Základnou povinnosťou súdu a sudcu je preto zabezpečiť taký procesný postupv súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastníkobrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.
Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len„OSP“), ktorý súdom prikazuje, aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konaniapostupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľaktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vecbola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.
Sudca je podľa § 117 ods. 1 OSP povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa zabezpečilosplnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov. Ďalšia významná povinnosťpre sudcu vyplýva z § 119 ods. 1 OSP, podľa ktorého sa pojednávanie môže odročiť lenz dôležitých dôvodov, ktoré sa musia oznámiť. Ak sa pojednávanie odročuje, predsedasenátu alebo samosudca spravidla oznámi deň, kedy sa bude konať nové pojednávanie.
Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní,a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1dohovoru, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (III. ÚS 111/02,IV. ÚS 74/02, III. ÚS 142/03) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktickázložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postupsamotného súdu (3). V súlade s judikatúrou ESĽP v rámci prvého kritéria ústavný súdprihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význampre sťažovateľa (I. ÚS 19/00, II. ÚS 32/02). Podľa uvedených kritérií posudzoval ústavnýsúd aj sťažnosť sťažovateľky.
1. Pokiaľ ide o kritérium právna a faktická zložitosť veci, ústavný súd konštatuje, žepredmet napadnutého konania (žalobkyne sa domáhajú určenia, že neexistujú dôvodyvydedenia) po skutkovej ani právnej stránke nie je možné hodnotiť ako taký zložitý, abyodôvodňoval a ospravedlňoval jeho doterajšiu zjavne neprimeranú dĺžku (viac ako deväťrokov).
2. Správanie účastníkov konania je druhým kritériom pri rozhodovaní o tom, čiv konaní pred súdom došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného právana prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľačl. 6 ods. 1 dohovoru. Ústavný súd zo spisovej dokumentácie nezistil žiadne zásadnejšieokolnosti, ktorými sťažovateľka mohla prispieť ku vzniku prieťahov v napadnutom konaní.
3. Ďalším kritériom, podľa ktorého ústavný súd hodnotil, či v napadnutom konanídošlo k zbytočným prieťahom, bol postup okresného súdu v napadnutom konaní. Ústavnýsúd pritom vychádzal zo svojej konštantnej judikatúry, v zmysle ktorej zbytočné prieťahyv konaní môžu byť zapríčinené nielen samotnou nečinnosťou všeobecného súdu, ale aj jehoneefektívnou činnosťou, teda takým konaním, ktoré nevedie efektívne k odstráneniu právnejneistoty (II. ÚS 32/03, IV. ÚS 267/04, IV. ÚS 182/08).
Ústavný súd konštatuje, že napadnuté konanie vedené okresným súdom pod sp. zn.20 C 39/2005, ktoré sa začalo 22. júla 2005, trvá viac ako deväť rokov a dosiaľ nie jeprávoplatne skončené.
Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na obdobia opakovanej nečinnostiokresného súdu (napr. od novembra 2005, keď bol zaplatený súdny poplatok, do augusta2006, keď okresný súd vyzval žalovanú na vyjadrenie sa k žalobe, a od decembra 2006, keďokresný súd ustanovil žalovanej zástupcu z radov advokátov, do októbra 2007, keď okresnýsúd uskutočnil pojednávanie vo veci, ako aj od apríla 2014, keď bol spis vzťahujúci sana napadnuté konanie vrátený okresnému súdu, až do novembra 2014, keď sa uskutočnilopojednávanie vo veci).
Vzhľadom na predmet posudzovaného konania, jeho celkovú doterajšiu dĺžkua opakované zrušenie rozsudkov okresného súdu v odvolacom konaní (z uzneseniakrajského súdu z 10. novembra 2010 vyplýva, že dôvodom zrušenia rozsudku okresnéhosúdu z 2. apríla 2009 bolo nesprávne právne posúdenie veci a nedostatočné zistenieskutkového stavu) je namieste záver, že napadnuté konanie ako celok charakterizuje ajneefektívny postup okresného súdu. Neefektívnosť konania sa prejavila najmäv nesústredenom postupe okresného súdu pri zisťovaní skutkového stavu veci a jehoprávnom posúdení, keď rozsudky okresného súdu boli opätovne zrušené v odvolacomkonaní a vec bola vrátená na ďalšie konanie (obdobne I. ÚS 731/2014).
Na tomto základe ústavný súd dospel k záveru, že okresný súd svojou nečinnosťoua neefektívnou činnosťou v napadnutom konaní spôsobil vznik zbytočných prieťahov, čímporušil základné právo sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľačl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj jej právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľačl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku tohto nálezu).
Vzhľadom na skutočnosť, že napadnuté konanie nebolo v čase rozhodovaniaústavného súdu ešte právoplatne skončené, ústavný súd podľa čl. 127 ods. 2 ústavy prikázalokresnému súdu, aby v konaní vedenom pod sp. zn. 20 C 39/2005 konal bez zbytočnýchprieťahov (bod 2 výroku tohto nálezu).
IV.
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhoviesťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančnézadosťučinenie.
Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeranéhofinančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa hodomáha. Z ustanovenia § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde vyplýva, že ak ústavný súdrozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právoalebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacovod právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.
Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušenéhozákladného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorývyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen vyslovenie porušenia, prípadne príkazna ďalšie konanie bez porušovania základného práva (m. m. napr. IV. ÚS 210/04).
Sťažovateľka sa domáha priznania primeraného finančného zadosťučinenia v sume7 000 € z dôvodov citovaných v časti I tohto nálezu.
Pri rozhodovaní o primeranom finančnom zadosťučinení ústavný súd vychádzazo zásad spravodlivosti, z ktorých vychádza aj ESĽP, ktorý spravodlivé finančnézadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.
Vychádzajúc z doterajšej dĺžky napadnutého konania, ako aj s prihliadnutímna charakter neefektívnej a nesústredenej činnosti okresného súdu, ústavný súd dospelk názoru, že priznanie finančného zadosťučinenia v sume 2 000 € bude primeranékonkrétnym okolnostiam posudzovanej veci (bod 3 výroku tohto nálezu). Ústavný súdpri rozhodovaní o výške primeraného finančného zadosťučinenia vzal do úvahy tiežskutočnosť, že ho v sume 2 000 € priznal aj ďalšej žalobkyni v napadnutom konaní (pozrinález I. ÚS 731/2014 z 21. januára 2015).
Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnenýchprípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, abyúplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.
Podľa vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z.o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskoršíchpredpisov (ďalej len „vyhláška“) vznikol sťažovateľke nárok na úhradu trov za dva úkonyprávnej služby poskytnuté v roku 2014 (prevzatie a príprava zastúpenia a podanie sťažnosti)po 134 € (§ 11 ods. 3 vyhlášky), čo spolu s režijným paušálom 2 x 8,04 € (§ 16 ods. 3vyhlášky) predstavuje sumu 284,08 €.
Trovy konania je okresný súd povinný uhradiť na účet právnej zástupkynesťažovateľky (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 10. marca 2015