znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 36/2012-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 14. marca 2012 v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa, zo sudkyne Ivetty Macejkovej a sudcu Sergeja   Kohuta   prerokoval   návrh   vlády   Slovenskej   republiky   podaný   prostredníctvom vládou   poverenej   ministerky   spravodlivosti   Slovenskej   republiky   L.   Ž.   na vyhlásenie predpojatosti   sudcov   Milana Ľalíka   a   Petra   Brňáka   vo   veci   vedenej   na Ústavnom   súde Slovenskej republiky pod sp. zn. Rvp 281/2011 a takto

r o z h o d o l :

Sudcovia Milan Ľalík a Peter Brňák   n i e   s ú   v y l ú č e n í   z výkonu sudcovskej funkcie vo veci sp. zn. Rvp 281/2011.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bol 7. februára 2011 doručený návrh JUDr. V. D., V. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. B. N., B., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 12 ods. 2, čl. 30 ods. 4 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods.   2   a   čl.   141a   ods.   3   ústavy   uznesením   vlády   Slovenskej   republiky   č. 37/2011 z 19. januára 2011.

Vec   bola   podľa   rozvrhu   práce   ústavného   súdu   pridelená   sudkyni   spravodajkyni Marianne Mochnáčovej, členke I. senátu ústavného súdu.

Ústavnému súdu bolo faxom 23. februára 2011 a následne poštou 28. februára 2011 doručené podanie vlády Slovenskej republiky, ktorá uznesením č. 127 z 23. februára 2011 poverila   ministerku   spravodlivosti   Slovenskej   republiky   L.   Ž.   (ďalej   len   „ministerka spravodlivosti“) „podať   námietku   predpojatosti   členov   senátu   JUDr.   Milana   Ľalíka... a JUDr. Petra Brňáka podľa § 27 a nasl. zákona č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov v konaní vo veci nesúladu rozhodnutia vlády č. 37 zo dňa 19. januára 2011 o odvolaní členov Súdnej rady Slovenskej republiky a vymenovaní nových členov Súdnej rady   Slovenskej   republiky   so   základnými   právami   sťažovateľa.“ (Dostupné na internete: <http://www.rokovania.sk/Rokovanie.aspx/BodRokovaniaDetail?idMaterial=1957>).

Sudkyňa   spravodajkyňa   z uvedených   dôvodov   predložila   podanie   ministerky spravodlivosti   na   rozhodnutie   o   predpojatosti   II.   senátu   ústavnému   súdu   ako   senátu príslušnému podľa rozvrhu práce ústavného súdu na rok 2011 (čl. IV bod 1) o tejto veci konať a rozhodnúť.

Ministerka   spravodlivosti   námietky   predpojatosti   uvedených   sudcov   odôvodnila takto: „1. JUDr. Brňák a JUDr. Ľalík boli vo funkcii členov Súdnej rady SR. Preto je dôvodná obava, že obaja sudcovia sú predpojatí k predmetu veci, keďže s ohľadom na ich bývalé pôsobenie vo funkcii členov súdnej rady môžu mať záujem na rozhodnutí v prospech členov Súdnej rady.

2.   Dôvodná   obava   o   predpojatosti   JUDr.   Brňáka   aj   JUDr.   Ľalíka   vyplýva   tiež zo skutočnosti, že obaja sudcovia majú blízky vzťah k JUDr. Š. H. a svojimi vlastnými konkrétnymi   aktivitami   podporovali   súčasného   predsedu   Súdnej   rady   SR   JUDr. Š.   H. v obhajobe jeho práv a záujmov, ktorý má aktuálne zjavný záujem na rozhodnutí v prospech sťažovateľa v predmetnej veci. Podstatnou skutočnosťou v tejto súvislosti tiež je, že dvoch z odvolaných   členov   súdnej   rady   navrhoval   práve   JUDr.   H.   ako   vtedajší   minister spravodlivosti, a preto je zrejmé, že má záujem na tom, aby títo bývalí členovia súdnej rady pokračovali vo svojej funkcii.

3.   Blízky   vzťah   medzi   JUDr.   Brňákom   a   JUDr.   H.   okrem   skutočností   bližšie uvedených   vo   výňatkoch   z   verejnej   tlače,   ktoré   preukazujú   blízky   vzťah   medzi JUDr. Ľalíkom a JUDr. Brňákom s JUDr. Š. H. a ktoré sú doložené k tomuto podaniu, dokladá tiež skutočnosť, že JUDr. Brňák bol poslancom politického hnutia HZDS a práve toto hnutie presadilo JUDr. H. ako ministra spravodlivosti Slovenskej republiky.“

Ku   vznesenej   námietke   sudca   Milan   Ľalík   uviedol: «1.   námietka   predpojatosti vo veci sp. zn. Rvp 281/2011 nie je kvalifikovaná, pretožea)niekdajšie moje členstvo v Súdnej rade Slovenskej republiky (2002-2007) nemôže samo osebe prezumovať moju predpojatosť jednak preto, že v minulosti išlo o môj bežný profesný vzťah k tomuto orgánu verejnej moci (i), takže opak by bez ďalšieho predpokladal, že každý sudca ústavného súdu bez rozdielu bude vylúčený z prejednávania a rozhodovania veci vo vzťahu k tomu účastníkovi, s ktorým bol v minulosti v nejakom právnom vzťahu (napr. bývalý poslanec Národnej rady Slovenskej republiky voči Národnej rade Slovenskej republiky, sudca všeobecného súdu voči súdu, prokurátor voči prokuratúre apod.), a jednak preto, že Súdna rada Slovenskej republiky nie je účastníkom konania (ii),

b)a   c)   JUDr.   Š.   H.   nie   je   účastníkom   konania,   takže   môj   vzťah   k   nemu v posudzovanej veci je irelevantný, a naviac, pokiaľ mám vedomosť, voči jednému s ním navrhovaných členov Súdnej rady (D. Hudákovi) už ústavný súd veľmi rýchlo rozhodol, takže je vyfabulované konštatovanie ministerky spravodlivosti, že „... má záujem, aby títo členovia pokračovali vo svojej funkcii“;

2. tvrdenie o spojení vecí Rvp 281/2011 a Rvp 283/2011 je opäť len v rovine fabulácií namietateľky.

V   uvedenom   vidím   len   snahu   orgánu   verejnej   moci   obchádzať   ústavný   princíp zákonného   sudcu   a   spôsobovať   prieťahy   v   konaní   prostriedkami,   ktoré   sú   podobné niektorým účastníkom konania.

Zároveň   môžem   konštatovať,   že   nemám   žiaden   taký   pomer   k   veci,   k   účastníkom konania alebo k ich zástupcom, ktorý by vzbudzoval pochybnosti o mojej predpojatosti.»

Ku   vznesenej   námietke   sudca   Peter   Brňák   uviedol: „reagujúc   na   Vašu   ústnu požiadavku   z   9.   marca   2011   a   po   oboznámení   sa   s   obsahom   námietky   predpojatosti ministerky spravodlivosti Slovenskej republiky p. Ž. z 23. februára 2011 (okrem iných aj) voči   mojej   osobe   uvádzam,   že   sa   necítim   byť   zaujatý   v   súvislosti   s   prejednávaním a rozhodovaním vo veci sp. zn. Rvp 281/2011 so zreteľom na pomer k veci, účastníkom, resp.   ich   právnym   zástupcom.   K   namietaným   skutočnostiam   iba   v   krátkosti   uvádzam: potvrdzujem,   že   som   bol   v   minulosti   členom   Súdnej   rady   Slovenskej   republiky,   nemám blízky vzťah k JUDr. Š. H. (pozri tiež moje vyjadrenie v súvislosti s vecou sp. zn. I. ÚS 408/2010 v spojitosti s vecou sp. zn. II. US 278/2010) a je pravdou, že som bol v minulosti členom politického hnutia HZDS.“

II.

Podľa   § 27 ods.   1 zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom   súde“)   je   sudca vylúčený z výkonu sudcovskej funkcie v konaní vo veci, ak so zreteľom na jeho pomer k veci,   účastníkom   konania   alebo   k   ich   zástupcom   možno   mať   pochybnosti   o   jeho predpojatosti.

Podľa   § 28 ods.   1 zákona o ústavnom   súde účastník konania môže vyhlásiť,   že niektorého zo sudcov odmieta pre jeho predpojatosť. Ak dôvody, ktoré vedú k vyhláseniu o odmietnutí sudcu pre jeho predpojatosť vznikli do začiatku ústneho pojednávania, môže ju účastník konania vyhlásiť najneskôr na začiatku ústneho pojednávania.

Ústavný   súd   v danej   súvislosti   zdôrazňuje,   že   požiadavka   nestrannosti   sudcu   sa dotýka   samej   podstaty   spravodlivosti   a jej   vnímania.   Nestrannosť   znamená   absenciu zaujatosti   či   predsudku,   znamená,   že   sudca   nemá   žiaden   osobný   záujem   na   výsledku konania (porov. Barak, A. Judge in a Democracy. Princeton University Press 2008, s. 101 a nasl.),   resp.   nevzniká   navonok   legitímny   dojem,   že   by   takýto   záujem   mohol   mať. Alegóriou nestrannosti je justícia s prekrytými očami (napr. vo frontóne rizalitu budovy ústavného súdu). Rozhodovanie sudcom, ktorý nie je nestranný, nie je len popretím rovnosti účastníkov konania, ale ide svojím spôsobom aj o rozhodovanie vo vlastnej veci (nemo iudex in causa sua; porov. bod 5 usnesení Nejvyššího správního soudu ČR ze dne 11. 6. 2010, čj. Nao 46/2010-78; www.nssoud.cz) a vôbec o popretie zmyslu súdnictva a práva.

Rozhodovať nestranne nie je právom, výsadou či privilégiom sudcov. Ide o základnú povinnosť   sudcov,   o štrukturálny   prvok   súdneho   systému.   Právny   poriadok   a procesná teória kladúc dôraz na princíp nestrannosti tradične konštruovali koncept nespôsobilého alebo nevhodného sudcu, iudex inhabilis. Nespôsobilý sudca je zaujatý, „stranný“ priamo na základe   zákona. Ide   tu   o inštitucionálnu, objektívnoprávnu ochranu nestranného výkonu spravodlivosti. Dôvody na vylúčenie nespôsobilého sudcu sú objektivizovateľné a takýto sudca   je   vylúčený   z konania,   aj   keby   samotní   účastníci   konania   vnímali   sudcu   ako nestranného. Akt súdu, ktorým sa vyjadruje nespôsobilosť sudcu, je aktom deklaratórnym. Zákon   o ústavnom   súde   upravuje   inštitút   sudcu   nespôsobilého   v   §   27,   pričom   používa pojem vylúčený sudca.

Popri   nespôsobilom   sudcovi   rozoznáva   právny   poriadok   a procesná   teória   sudcu podozrivého, iudex suspectus (v dobovej terminológii sudca pochybný, porov. Mičura, M., Moys,   Š. Občiansky   sporový   poriadok.   2.   vyd.,   Bratislava   1943,   s.   46).   Na rozdiel   od objektívnych dôvodov vylúčenia pri sudcovi podozrivom majú buď samotní účastníci alebo sudca sám subjektívny pocit zaujatosti v danej veci. Ide tu o ochranu subjektívneho práva na nestranného   sudcu,   o ochranu   ľudskoprávnu.   Akt   súdu,   ktorým   sa   konštatuje   vylúčenie sudcu   pre   podozrivosť,   je   aktom   konštitutívnym.   Latinská   terminológia   definuje iudex suspectus takto: Iudex suspectus est iudex quem pars propter graves rationes recusare potest exempli gratia quia aliae parti propinquus, amicus aut inimicus est. – Podozrivý je ten sudca, ktorého jedna (sporová) strana môže odmietnuť na základe vážnych dôvodov, napr. pretože je druhej (sporovej) strane blízky, priateľ alebo nepriateľ. Zákon o ústavnom súde upravuje inštitút sudcu podozrivého v § 28, pričom používa pojem odmietnutý sudca.V praxi dochádza k určitému prelínaniu a stieraniu rozdielov medzi inštitútmi sudcu nespôsobilého   a sudcu   podozrivého.   Dôvodom   je   tiež   skutočnosť,   že   Občiansky   súdny poriadok (ďalej len „OSP“) z roku 1950 opustil dôsledné rozlišovanie medzi vylúčeným (v užšom   slova   zmysle)   a odmietnutým   sudcom   a zároveň   stanovil   v rozpore   s tradične ľahko identifikovateľnými a presnými dôvodmi vylúčenia zo zákona všeobecnejšie dôvody vylúčenia pre pomer k veci, účastníkom a zástupcom. Tento koncept pretrváva na úrovni civilného   procesu   dodnes.   Zákon   o ústavnom   súde   sa   síce   vrátil   k rozlišovaniu   medzi vylúčeným   a odmietnutým   sudcom,   ale   pri   vylúčenom   sudcovi   stanovil   (na   rozdiel   od federálnej úpravy v § 25 a § 26 zákona č. 491/1991 Zb. o organizácii Ústavného súdu Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky a o konaní pred ním) všeobecné, nie ľahko objektivizovateľné dôvody podobne ako v § 14 ods. 1 OSP.

Z uvedených dôvodov v praxi sudcovia vyhlasujú svoj pomer v podstate nie v režime iudex   inhabilis,   ale   v režime   iudex   suspectus.   K   prelínaniu   medzi   inštitútmi   sudcu nespôsobilého   a sudcu   podozrivého   dochádza   aj   preto,   že   účastníci   konania   namietajú zaujatosť sudcov pre pomer k veci a účastníkom, teda využívajú terminológiu, ktorú zákon explicitne používa pri inštitúte iudex inhabilis, aj keď je, samozrejme, platná aj pre inštitút iudex   suspectus   (k   pojmom   iudex   inhabilis   a iudex   suspectus   a k pojmom   vylúčený a odmietnutý sudca porov. tiež: Filip, J., Holländer, P., Šimíček, V. Zákon o Ústavním soudu. 2. vydání, 2007, s. 174 a nasl.; Filip, J. Vybrané kapitoly ke studiu ústavního práva. Brno:   Masarykova   univerzita   2004,   s.   174; Wagnerová,   E.,   Dostál,   M.,   Langášek, T., Pospíšil, I. Zákon o ústavním soudu s komentářem. Praha: ASPI 2007, s. 121 a nasl.; Hora,   V.   Učebnice   civilního   práva   procesního.   Praha   Všehrd:   1947,   s.   61   a nasl.; Jaworowski v. Poľsko, sťažnosť č. 30214/96, rozhodnutie o prijateľnosti z 23. marca 1999). Tým, že sa právo na nestranného sudcu stalo základným ústavným právom, došlo k spojeniu tradícií civilistických s požiadavkami ústavnoprávnymi.

Z pohľadu ľudskoprávneho, z pohľadu práva na nestranného sudcu ako komponentu práva na spravodlivý proces vyvinul Európsky súd pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“) dve previazané stránky nestrannosti. Táto judikatúra sa vyvíja už viac ako 30 rokov (Piersack v. Belgium, sťažnosť č. 8692/79, rozsudok z 1. októbra 1982; Pohoska v. Poland, sťažnosť č. 33530/06, rozsudok z 10. januára 2012). Nestrannosť má stránku subjektívnu a stránku objektívnu,   a tie   sú   overované   rovnomennými   testami.   Európsky   súd   pre   ľudské   práva zdôrazňuje   význam   nestrannosti   sudcu   pre   dôveru   verejnosti   v súdnictvo,   a to   jednak vo všeobecnosti (Olujić v. Croatia, sťažnosť č. 22330/05, rozsudok z 5. februára 2005, bod 57),   ale   osobitne   pri   objektívnom   teste   (Kinský   v.   The   Czech   Republic,   sťažnosť č. 42856/06,   rozsudok   z   9.   februára   2012,   bod   87).   Nestrannosť   je   vo   vnímaní   ESĽP absencia   zaujatosti   či   predsudku   vo   veci,   pričom   nestrannosť   môže   byť   overovaná   už spomenutým   subjektívnym   a objektívnym   testom.   Východiskom   je   subjektívny   test, v ktorom sa zisťuje osobné presvedčenie, postoj sudcu, resp. jeho záujem v prejednávanej veci.   Osobná   nestrannosť   sudcu   sa   predpokladá,   kým   sa   nepreukáže   opak.   Takýmto „opakom“ môže byť sudcom prejavené nepriateľstvo, neznášanlivosť alebo ak si napríklad sudca   z osobných   dôvodov   vyhradí   prejednanie   veci   pre   seba.   Požiadavka   nestrannosti nemôže   byť dostatočne   naplnená   len   subjektívnym testom,   ktorý   je   náročný   z hľadiska preukazovania. Na subjektívny test teda plynule nadväzuje test objektívny, ktorý si všíma, či   sudca   vykazuje   legitímne   pochybnosti   z hľadiska   jeho   nestrannosti.   Tu   je   dôležitá perspektíva nestranného pozorovateľa a relevantné je aj zdanie (ne)strannosti. „Justice must not only be done, it must also be seen to be done.“ Podľa ESĽP musí byť ustálené, či existujú zistiteľné skutočnosti, ktoré môžu vzbudzovať pochybnosti o nestrannosti sudcov, a v tomto zmysle môže mať aj zdanie určitú dôležitosť, pretože „v stávke“ je dôvera, ktorú musia súdy v spoločnosti vzbudzovať, nehovoriac o dôvere samotných účastníkov konania (Daktaras v. Lithuania, sťažnosť č. 42095/98, rozsudok z 10. októbra 2000, bod 32). Pozícia namietajúceho má v objektívnom teste dôležitý význam, avšak rozhodujúce je, či je jeho obava aj objektívne akceptovateľná. Ústavný súd z hľadiska teoretického upozorňuje, že test objektívnosti   a zákonné   dôvody   nespôsobilosti   sudcu   sa   môžu   prekrývať,   ale   nejde o totožné inštitúty.

V predmetnej veci sa namietalo, že sudcovia ústavného súdu Peter Brňák a Milan Ľalík majú pomer k prerokúvanej veci, pretože sú bývalými členmi Súdnej rady Slovenskej republiky (ďalej len „súdna rada“), a tak môžu mať záujem na rozhodnutí v prospech člena súdnej rady – sťažovateľa. Okrem toho sa namieta, že sudcovia Peter Brňák a Milan Ľalík majú blízky vzťah k Š. H., ktorý ako vtedajší minister spravodlivosti navrhol sťažovateľa do súdnej rady, pričom osobitne bolo poukázané na politickú minulosť Petra Brňáka a Š. H.

V danom prípade ide o námietku vlády ako účastníka konania o ústavnej sťažnosti, pričom vláda navrhuje, aby ústavný súd rozhodol, že daní sudcovia sú predpojatí. Ústavný súd   teda   musel   vykonať   test   subjektívnosti   a objektívnosti,   ktoré   sú   v danom   prípade previazané.

Ústavný súd sa domnieva, že väzba medzi sudcami Petrom Brňákom a Milanom Ľalíkom a predmetom veci je stále príliš vzdialená a vágna na konštatovanie predpojatosti z objektívneho   hľadiska   (Švarc   a   Kavnik   v.   Slovenia,   sťažnosť   č. 75617/01,   rozsudok z 8. februára 2007, bod 43). Z bývalého členstva v súdnej rade nemožno samostatne ani s ďalšími faktmi odvodzovať záujem namietaných ústavných sudcov na skutočnosti, aby sťažovateľ bol ostal členom súdnej rady. Možno tiež uviesť, že sťažovateľ nebol členom súdnej rady v čase tamojšieho pôsobenia Petra Brňáka a Milana Ľalíka.

Ústavný   súd   nezistil   tak   bezprostredne   blízky   vzťah   namietaných   sudcov k sťažovateľovi, z ktorého by mohlo vyplývať, že by mali záujem na jeho návrate do súdnej rady. Vzťah sudcov ústavného súdu k súdnej rade ako orgánu verejnej moci, inštitúcii je príliš abstraktný   na   vyvodenie   záveru,   že   by   sudcovia   ústavného   súdu   mali záujem   na konkrétnej personálnej podobe súdnej rady.

Okrem toho vo veci možno uplatniť argument, že predpojatosť sudcov vo vzťahu k orgánom verejnej moci, resp. k osobám za ne konajúcim (predseda súdnej rady) je nutné vykladať   reštriktívnejšie   než   voči ostatným   účastníkom   konania   (porov. usnesení Nejvyššího   správního   soudu   ČR   ze   dne   11.   6.   2010, čj.   Nao   46/2010-78,   dostupné   aj s právnou vetou na www.nssoud.cz).

Ústavný súd vychádza z názoru, že kolegiálne vzťahy medzi aktérmi právneho života (právnikmi)   vrátane   sudcov   ústavného   súdu   bez   ďalšieho   nemôžu   byť   dôvodom   na spochybnenie nestrannosti sudcov ústavného súdu a na ich vylúčenie z prerokúvania veci z tohto dôvodu (mutatis mutandis IV. ÚS 124/2010). Aj v tejto časti rozhodnutia ústavný súd konštatuje, že väzba po línii (1)   sudcovia Peter Brňák a Milan Ľalík, (2)   predseda najvyššieho   súdu,   (3)   súdna   rada   a (4)   sťažovateľ   je   akokoľvek   stále   špekulatívna ku konštatovaniu nezaujatosti aj z pozície testu objektivity, a to vrátane bývalej politickej príslušnosti Petra Brňáka.

Ústavný   súd   ešte   dopĺňa,   že   venuje   takú   pozornosť   konaniu   o   námietkach,   aby zabezpečil   riadny   chod   rozhodovania   v   jemu   zverených   agendách.   Pritom   s   osobitnou starostlivosťou   dbá   o   to,   aby   nedošlo   k   znefunkčneniu   súdu   a   príliš   formalistickému posudzovaniu, ktoré by k takémuto znefunkčneniu mohlo smerovať.

Na základe uvedeného II. senát ústavného súdu podľa § 27 ods. 1 zákona o ústavnom súde nezistil dôvody na vylúčenie sudcov ústavného súdu Milana Ľalíka a Petra Brňáka z konania a rozhodovania v uvedenej veci, preto rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. marca 2012