znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 36/2010-21

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 4. februára 2010 predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti H., GmbH, H., Spolková republika Nemecko, zastúpenej advokátom JUDr. O. K., B., vo veci namietaného porušenia základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   postupom   Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Sžf 54/2008 a jeho rozsudkom z 21. júla 2009 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť spoločnosti H., GmbH, o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. novembra 2009 doručená sťažnosť spoločnosti H., GmbH, H., Spolková republika Nemecko (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   a   práva   zaručeného   v   čl.   6   ods.   1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Sžf 54/2008 a jeho rozsudkom z 21. júla 2009.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že rozhodnutím Colného úradu v Trenčíne (ďalej len „colný úrad“) sp. zn. RCD 669501060009, č. j. 878/2006-6661 z 10. januára 2006 bola sťažovateľke   uložená «podľa   § 198   ods.   3   písm.   d)   Colného   zákona   č.   180/1996   Z.   z. v znení neskorších predpisov(ďalej len „Colný zákon 180/1996 Z. z.“) a v súvislosti s čl. 115   ods.   1   písm. d)   Časť   IV.,   Prílohy   I   Dohovoru   o   spoločnom   tranzitnom   režime, uverejnenom v zbierke zákonov SR ako Oznámenie MZV SR č. 187/1996 Z. z. o pristúpení Slovenskej republiky k dohovoru o spoločnom tranzitnom režime v znení neskorších zmien a doplnení   (ďalej   len   „dohovor“)   povinnosť   zaplatiť   colný   dlh   v sume   51   507,-   Sk(...), ktorý» jej „vznikol podľa § 198 ods. 2 colného zákona 180/1996 Z. Z. a v súvislosti s čl. 114 ods. 1 písm. a) Časť IV. Prílohy I Dohovoru, nezákonným odňatím tovaru(...)“.

Proti   tomuto   rozhodnutiu   podala   sťažovateľka   odvolanie,   o ktorom   Colné riaditeľstvo   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „colné   riaditeľstvo“)   rozhodlo   rozhodnutím č. 14829/06-1410   z   28. júla   2006   tak,   že «výrokovú   časť   prvostupňového   rozhodnutia vypúšťa   a nahrádza   ju   nasledovným   textom:   „Colné   riaditeľstvo   SR   ukladá   právnickej osobe H. GmbH... (ďalej len „dlžník“)... povinnosť zaplatiť colný dlh v sume 51 507 Sk(...), ktorý dlžníkovi vznikol podľa § 198 ods. 1 Colného zákona č. 180/1996 Z. z. nezákonným odňatím tovaru. (...) Za okamih vzniku colného dlhu bol podľa § 198 ods. 2 Colného zákona č. 180/1996 Z. z. určený deň 27. 2. 2001, t. j. deň, kedy sa tovar nachádzal v situácii, s ktorou je vznik colného dlhu spojený(...)».

Sťažovateľka žalobou z 22. septembra 2006 doručenou Krajskému súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) 5. októbra 2006 iniciovala konanie o preskúmanie zákonnosti rozhodnutí colného riaditeľstva a colného úradu. V žalobe namietala, že postup colných orgánov bol v rozpore s § 91 zákona č. 199/2004 Z. z. Colný zákon a o zmene a doplnení niektorých   zákonov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „colný   zákon“)   v   spojení s § 458 zákona č. 238/2001 Z. z. Colný zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon   č.   238/2001   Z. z.“).   Colné   orgány   nepostupovali   v   súlade   so   zákonom,   keď aplikovali   hmotnoprávne   ustanovenia   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 180/1996 Z. z. Colný zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 180/1996 Z. z.), ktoré boli účinné v období, keď došlo k rozhodnej udalosti, ale už neboli účinné v období,   keď   začalo   colné   konanie.   Ďalej   sťažovateľka   v   žalobe   namietala,   že prvostupňové   rozhodnutie   o   vzniku   colného   dlhu   vydal   miestne   nepríslušný   orgán   na základe nedostatočne zisteného skutkového a právneho stavu veci.

Krajský súd žalobu sťažovateľky rozsudkom č. k. 1 S 370/2006-73 zo 6. marca 2008 zamietol. Sťažovateľka napadla rozsudok krajského súdu odvolaním, o ktorom najvyšší súd rozhodol rozsudkom sp. zn. 5 Sžf 54/2008 z 21. júla 2009 tak, že napadnutý rozsudok krajského súdu ako vecne správny potvrdil.

Podľa   sťažovateľky   napadnutým   rozhodnutím   najvyššieho   súdu   v   spojení s rozhodnutím krajského súdu boli potvrdené nezákonné rozhodnutia správnych orgánov, čím   všeobecné   súdy   porušili   označené   základné   práva   sťažovateľky.   Nezákonnosť rozhodnutí správnych orgánov sťažovateľka namietala z týchto dôvodov:„- rozhodnutie Colného úradu Trenčín bolo vydané v rozpore s § 458 zák. č. 238/2001 Z. z.

- rozhodnutie bolo vydané v rozpore s § 7 ods. 1 zák. č. 240/2001 Z. z.

- colné orgány v konaní postupovali v rozpore s § 3, 32 a 34 z toho dôvodu, že nezistili objektívne skutkový stav veci,

- ak colné orgány mali preukázané, že vznikol colný dlh, tak spoločným a nerozdielnym dlžníkom bol aj dopravca.“

Sťažovateľka ďalej uvádza:«1) Krajský súd v Bratislave dospel k záveru, že postup správnych orgánov nebol v rozpore s § 91 zák. č. 199/2004 Z. z. v spojení s § 458 zák. č. 238/2001 Z. z. a colné orgány   postupovali   v   súlade   so   zákonom,   keď   postupovali   podľa   hmotnoprávnych ustanovení zák. č. 180/1996 Z. z., ktoré boli účinné, keď došlo k rozhodnej udalosti. Krajský súd dospel k záveru, že v danom prípade bolo konanie začaté pred 01. 07. 2001. (Ústavný súd zistil, že konanie bolo začaté na podklade tranzitného colného dokladu T1 č. VAB 5 05376 z 22. februára 2001 spod colného dohľadu, pretože predmetný tovar nebol v lehote určenej colným úradom odoslania do 26. februára 2001 predložený colnému úradu určenia, pozn.)

(...) najvyšší súd vo svojom rozhodnutí konštatuje, že Colné riaditeľstvo i Colný úrad Trenčín v napadnutých rozhodnutiach konštitutívne nerozhodovali,   ale iba deklaratórne konštatovali skutočnosti, ktoré nastali za jeho účinnosti.

2) K otázke, že rozhodnutie bolo vydané v rozpore s § 7 ods. 1 zák. č. 240/2001 Z. z., krajský súd uviedol, že Colný úrad Trenčín konal ako príslušný orgán. Najvyšší súd sa s jeho závermi stotožnil.

3) (...) nesprávne zistenie skutkového stavu veci, pretože colné orgány nepostupovali v súlade s § 34 správneho poriadku.

Podľa   názoru   Krajského   súdu,   s ktorým   sa   stotožnil   aj   Najvyšší   súd   SR,   bol objektívne zistený skutkový stav veci(...) Námietkou sťažovateľa, že colný úrad nevykonal ním   navrhnutý   dôkaz,   teda   vypočuť   vodiča,   sa   krajský   súd   ani   najvyšší   súd   vôbec nezaoberal.

4)   Námietkou   žalobcu,   že   dlžníkom   mal   byť   aj   dopravca(...)   sa   krajský   súd nezaoberal vôbec. Najvyšší súd k tejto námietke uviedol, citujem: „(...) Preto je potrebné, aby colné orgány konali v tejto veci aj s príjemcom tovaru označeným v dokladoch, ako aj s ďalšími osobami, okruh ktorých stanovuje colný zákon (§ 198 ods. 3 zák. č. 180/1996 Z. z.)   a   vo   veci   povinnosti   zaplatiť   colný   dlh   vydali   rozhodnutie,   ktorým   uloží   predmetnú povinnosť aj ďalším osobám podľa § 198 ods. 3 citovaného zákona(...).“».

Sťažovateľka   tvrdí, „že   právne   závery   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   vo všetkých   štyroch   bodoch   v   spojení   s   rozsudkom   Krajského   súdu   Bratislave   sú   zjavne neodôvodnené až arbitrárne, a z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné a majú za následok porušenie základných práv a slobôd“.

Sťažovateľke   bola   uložená   povinnosť   zaplatiť   colný   dlh   bez   toho,   aby   bola   jej zodpovednosť   riadne   preukázaná,   na   druhej   strane   colné   orgány   konanie   dopravcu nekvalifikovali   ako   konanie,   ktoré   zakladá   jeho   zodpovednosť   za   colný   dlh,   ak   je preukázané, že tovar bol odňatý spod colného dohľadu v územnom obvode colného úradu. Rozhodnutím   colných   orgánov   bolo   zasiahnuté   do   práva   sťažovateľky   tým,   že   jej   bola uložená povinnosť zaplatiť colný dlh v rozpore s čl. 13 písm. a) ústavy z dôvodov uvedených v sťažnosti.

Sťažovateľka   tvrdí,   že „Najvyšší   súd,   ani   Krajský   súd   mu   neposkytli   ústavou garantovanú právnu ochranu v požadovanej kvalite“.

Vychádzajúc   z   uvedených   skutočností   sťažovateľka   navrhuje,   aby   ústavný   súd uznesením   prijal jej sťažnosť   na ďalšie konanie a   po   prerokovaní veci   rozhodol   týmto nálezom:

„1. Právo sťažovateľa vo veci porušenia jeho práva na domáhanie sa svojho práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd Najvyšším súdom vo veci sp. zn. 5 Sžf 54/2008 zo dňa 21. júla 2009 porušené bolo.

2. Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5 Sžf 54/2008 zo dňa 21. júla 2009.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť trovy právneho zastúpenia advokátovi JUDr. O. K. vo výške 106,98 €(...) a 13,90 € režijný paušál(...) do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

Predmetom sťažnosti je namietané porušenie označených práv sťažovateľky, ktoré podľa nej spočíva v tom, že najvyšší súd rozsudkom sp. zn. 5 Sžf 54/2008 z 21. júla 2009 jej neposkytol ústavou garantovanú právnu ochranu v požadovanej kvalite a jej odvolanie proti rozsudku krajského súdu č. k. 1S 370/2006-73 zo 6. marca 2008 odmietol.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.

Ústavný súd vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru už judikoval, že formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym režimom   súdnej   ochrany   podľa   dohovoru   (II.   ÚS   71/97).   Z   uvedeného   dôvodu   preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (IV. ÚS 195/07).

Z   odôvodnenia   napadnutého   rozsudku   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   5   Sžf   54/2008 vyplýva:

«Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 O. s. p.) preskúmal napadnutý   rozsudok   súdu   prvého   stupňa   z   dôvodov   ä   v   rozsahu   uvedenom   v   odvolaní žalobcu (§ 212 ods. 1 O. s. p. § 246c ods. 1 O. s. p.), bez nariadenia pojednávania (§ 250ja ods. 2 prvá veta O. s. p.) a podľa § 250ja ods. 3 druhá veta O. s. p. v spojení s § 219 ods. 1, 2 O. s. p. napadnutý rozsudok krajského súdu ako vecne správny potvrdil.

Podľa   §   219   ods.   2   O. s. p.   ak   sa   odvolací   súd   v   celom   rozsahu   stotožňuje   s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, pripadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

V odvolacom konaní boli medzi účastníkmi konania sporné tie isté otázky ako v prvostupňovom konaní. Spornou bola právna otázka, či žalovaný správny orgán i správny orgán prvého stupňa aplikovali v napadnutých rozhodnutiach na posúdenie vzniku colného dlhu účinný hmotnoprávny právny predpis. Žalobca tvrdil porušenie ust. § 458 ods. 1 zák. č. 238/2001 Z. z. (Colný zákon).

Najvyšší súd zistil z úvodných ustanovení napadnutého rozhodnutia žalovaného i z prvostupňových   rozhodnutí,   že   správne   orgány   procesné   postupovali   podľa   zákona č. 199/2004 Z. z. Colný zákon, účinného v čase vydania napadnutých rozhodnutí, t. j. v roku 2006. Na posúdenie podmienok vzniku colného dlhu a určenie colného dlhu aplikovali ust. § 198 ods. 1, 2 a 3 zákona č. 180/1996 Z. z. (Colný zákon v znení neskorších zmien a doplnkov, účinný do 30. 06. 2001).

Podľa § 91 ods. 1 zákona č. 199/2004 Z. z. Colný zákon účinný od 01. 05. 2004, na konanie začaté pred nadobudnutím platnosti zmluvy o pristúpení Slovenskej republiky k Európskej únii, sa použijú doterajšie predpisy.

Podľa § 458 ods. 1 zák. č. 238/2001 Z. z. Colný zákon v znení neskorších zmien a doplnkov, účinný od 01. 07. 2001 do 30. 04. 2004, na konanie začaté pred 01. júlom 2001 sa použijú doterajšie predpisy.

Podľa § 458 ods. 4 zák. č. 238/2001 Z. z. (Colný zákon v znení neskorších zmien a doplnkov), ak vznikol colný dlh iným spôsobom ako prijatím colného vyhlásenia, colný dlh sa oznámi dlžníkovi vydaním osobitného rozhodnutia.

Podľa § 198 ods. 1 zák. č. 180/1996 Z. z. (Colný zákon účinný do 30. 06. 2001) colný dlh pri dovoze tovaru, ktorý podlieha dovoznému clu, vzniká jeho nezákonným odňatím spod colného dohľadu.

Podľa § 198 ods. 2 zák. č. 180/1996 Z. z. (Colný zákon účinný do 30. 6. 2001) colný dlh vznikne v okamihu odňatia tovaru spod colného dohľadu.

Najvyšší súd zhodne so súdom prvého stupňa konštatuje, že k odňatiu tovaru spod colného dlhu došlo jeho nedodaním v lehote určenej colným úradom odoslania, k čomu došlo za účinnosti Colného zákona č. 180/1996 Z. z. Colný dlh vzniká fakticky, priamo splnením   zákonom   predpokladaných   skutočností   (§   198   ods.   2   zák.   č.   180/1996   Z.   z.). Rozhodnutie   colného   úradu   túto   skutočnosť   iba   deklaruje.   Rovnako   je   rozhodnutie deklaratórne i v časti určenia dlžníka – žalobcu. Na základe takto zistených skutočností najvyšší súd konštatuje, že žalovaný i Colný úrad Trenčín v napadnutých rozhodnutiach konštitutívne nerozhodovali – neaplikovali vtom čase už neúčinný právny predpis – Colný zákon č. 180/1996 Z. z., ale iba deklarovali skutočnosti, ktoré nastali za jeho účinnosti. Colný úrad Trenčín konal ako príslušný orgán, keďže v územnom obvode Colného úradu Trenčín došlo k naplneniu právnych aj skutkových podmienok vzniku colného dlhu, t. j. ku vzniku colného dlhu jeho nezákonným odňatím spod colného dohľadu.

Odvolací súd z obsahu pripojeného administratívneho spisu zistil, že colné orgány vo veci   vykonali   rozsiahle   šetrenie,   preverovali   údaje   o   spoluúčasti   firiem   na   dovoze predmetného tovaru, ako aj o objednávateľovi prepravy a o príjemcovi uvedeného tovaru. Dňa   01.   07.   2005   bol   pobočke   Colného úradu   v   Trenčíne   doručený výsledok šetrenia, v ktorom oddelenie riadenia výkonu služby konštatovalo, že spoločnosť A., s. r. o., B., ktorá mala byť príjemcom predmetného tovaru, sa na uvedenej adrese nenachádza, pričom táto adresa, ktorá bola uvedená aj v tranzitnom vyhlásení, bola osobne preverená pracovníkmi colných   orgánov   s   negatívnym   výsledkom.   Rovnako   konateľ   uvedenej   spoločnosti   sa   v mieste   trvalého   pobytu   nezdržiava,   je   odsťahovaný.   Rovnako   bolo   zistené,   že   všetky potrebné colné dokumenty boli opatrené len jednou osobnou pečiatkou č. 10734801, a to na dvoch pobočkách colných úradov súčasne   -   5268 a 5263.   Tento   odtlačok pečiatky bol odtlačený na ústrižku dielu 5, dokladu TI a v minulosti bol aj predmetom skúmania, pričom bolo   zistené,   že   je   falošný,   čo   potvrdilo   preverovanie   colných   orgánov   v   spolupráci   s Kriminalistickým   a   expertíznym   ústavom   Policajného   zboru   SR,   ktorého   výsledkom   je Odborné vyjadrenie č. ČES: VKE-5746/KEÚ-BA-EXP-2002 zo dňa 19. 11. 2002.

Colné orgány preverovali aj mieru spoluúčasti prepravcov tovaru – spoločnosti D., s. r.   o.,   P.   na   predmetnom   dovoze,   a   to   prostredníctvom   Generálneho   riaditeľstva   ciel Českej republiky, ktoré malo listom zo dňa 15. 12. 2004 oznámiť, že predmetný dovoz bol organizovaný a riadený z územia Slovenskej republiky v úzkej spolupráci s odberateľmi tovaru ázijskej národnosti. Všetky výpovede vypočutých vodičov prepravcu uvádzali zhodne meno, pána Š. V., prezývaného „P.“, ktorý sa mal aktívne zúčastniť vybavovania všetkých colných   formalít   ako   aj   na   vykládkach   tovaru.   Vodiči   uviedli,   že   vykládka   tovaru   sa realizovala v B. na ul. S.

Menovaný Š. V. bol vypočutý dňa 09. 06. 2005 na Colnom úrade v Bratislave; Zo zápisnice   č.:   35403/2005-5233   odvolací   súd   zistil,   že   s   uvedeným   prepravcom spolupracoval najmä pri dovoze textílií a obuvi v kontajneroch na Slovensko, a to ako sprostredkovateľ pre osobu čínskej národnosti p. Lei, ktorá si colné formality vybavovala osobne. Pri preclení už Š. V. prítomný nebol, nepreberal žiadne colné dokumenty. V prípade potreby len naviedol vodičov na miesto vykládky, na S. v B.

Odvolací súd na podklade zistených skutočností konštatuje, že dospel k záveru, že Š. V. netvrdil, že tovar bol predložený na konanie Colnému úradu v Bratislave, uviedol len, kde mal byť tovar vyložený a že colné konanie mala na dovezený tovar vybaviť osoba čínskeho   pôvodu,   čo   sa   však   v   colnom   konaní   nepotvrdilo.   Pokiaľ   by   porušili   svoje povinnosti samotní colníci, ako to tvrdí žalobca, mal podať trestné oznámenie, na podklade ktorého by mohlo byť uvedené pochybenie prešetrené orgánmi činnými v trestnom konaní, a to vrátane toho, či a komu bol tovar na S. v B. aj dodaný.

S poukazom na uvedené skutočnosti považuje súd skutkový stav veci za dostatočne zistený, keďže je preukázané, kto bol prepravcom tovaru, kde bol tovar reálne vyložený. V konám nebolo preukázané, že by bol dovezený tovar predložený colnému úradu určenia, boli predložené len ústrižky colných dokladov s falošnou pečiatkou. Uvedené zistenia viedli odvolací   súd   k   záveru,   že   v   tomto   prípade   bol   tovar   nezákonne   odňatý   spod   colného dohľadu.

Podľa   názoru   odvolacieho   súdu   skutočnosť,   že   príjemca   tovaru,   uvedený   v tranzitnom colnom doklade, je v mieste sídla zapísaného v obchodnom registri neznámy, nespôsobuje zánik jeho zodpovednosti za splnenie colného dlhu. Preto je potrebné, aby colné orgány konali v tejto veci aj s príjemcom tovaru označeným v dokladoch, ako aj s ďalšími osobami, okruh ktorých stanovuje colný zákon (§ 198 ods. 3 zákona č. 180/1996 Zb.), a vo veci povinnosti zaplatiť colný dlh vydali rozhodnutie, ktorým uloží predmetnú povinnosť aj ďalším osobám podľa § 198 ods. 3 citovaného zákona, keďže podľa § 208 zákona   č.   180/1996   Zb.,   ak   je   za   splnenie   colného   dlhu   zodpovedných   niekoľko   osôb, považujú sa za spoločných a nerozdielnych dlžníkov.»

V citovanej časti odôvodnenia napadnutého rozhodnutia najvyšší súd zrozumiteľným a   jednoznačným   spôsobom   uviedol   dôvody,   pre   ktoré   odvolaním   napadnutý   rozsudok krajského   súdu   vo   vzťahu   k   sťažovateľke   potvrdil.   V   každom   prípade   tento   postup najvyššieho   súdu   pri   odôvodňovaní   právneho   záveru   vo   veci   sťažovateľky   nemožno považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny, teda najvyšší súd v danom prípade neporušil označené práva sťažovateľky „nesprávnou a svojvoľnou aplikáciou a výkladom práva“. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s právnym názorom najvyššieho súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor najvyššieho súdu svojím vlastným. V konečnom dôsledku však ústavný súd nie je opravným súdom právnych názorov   najvyššieho   súdu.   Ingerencia   ústavného   súdu   do   výkonu   tejto   právomoci najvyššieho   súdu   je   opodstatnená   len   v   prípade   jeho   nezlučiteľnosti   s   ústavou   alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou. Aj keby ústavný súd nesúhlasil s interpretáciou zákonov všeobecných súdov, ktoré sú „pánmi zákonov“, v zmysle citovanej judikatúry by mohol nahradiť napadnutý právny názor najvyššieho súdu iba v prípade, ak by ten bol svojvoľný,   zjavne   neodôvodnený,   resp.   ústavne   nekonformný.   O   svojvôli   pri   výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu predmetný právny výklad najvyšším súdom takéto nedostatky nevykazuje, a preto bolo potrebné sťažnosť sťažovateľky odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Ústavný   súd   nad   rámec   po   preskúmaní   sťažnosti   a   jej   príloh,   predovšetkým rozsudkov   krajského   súdu   aj   najvyššieho   súdu,   k   jednotlivým   námietkam   sťažovateľky uvádza:

Derogáciou zákona nastáva zánik jeho platnosti, čo však nemožno úplne stotožniť so zánikom jeho účinnosti. Vznik právnych vzťahov a ich obsah sa posudzuje podľa právnej úpravy účinnej v čase, keď došlo k správaniu, a tak niekedy dochádza k situácii, že zrušené právne   predpisy   sa   aplikujú   aj   po   zániku   ich   platnosti.   Akt   aplikácie   práva   v   takomto prípade deklaruje určité skutočnosti so spätnými účinkami. Časový stret dvoch právnych noriem   riešia   spravidla   intertemporálne   ustanovenia   obsiahnuté   v   novom   platnom a účinnom právnom predpise. V posudzovanom prípade to bolo ustanovenie § 458 ods. 1 zákona č. 238/2001 Z. z., ktoré ustanovuje, že na konanie začaté pred 1. júlom 2001 sa použijú doterajšie predpisy, t. j. ustanovenia zákona č. 180/1996 Z. z. V posudzovanom prípade nebolo sporným, že skutočnosti zakladajúce vznik colného dlhu nastali za účinnosti doterajšieho predpisu, t. j. zákona č. 180/1996 Z. z. Colné vyhlásenie, ktorým sťažovateľka navrhovala prepustenie tovaru do režimu tranzitu, bolo podané sťažovateľkou 22. februára 2001   na   základe   tranzitného   vyhlásenia   Colného   úradu   HZA   H.,   Nemecko,   č.   VAB 5 05376. Vstup tovaru na colné územie Slovenskej republiky bol zaevidovaný 26. februára 2001 pod č. ROT 6622 03101538 (vstup na dohodu). Okamihom vzniku colného dlhu bol podľa   colného   úradu   27. február   2001,   t. j.   deň,   ktorý   nasledoval   po   dni,   keď   márne uplynula   lehota   na   predloženie   tovaru   colnému   orgánu   určenia.   Hmotnoprávnym predpisom, ktorým sa spravoval predmetný colnoprávny vzťah, bol teda zákon č. 180/1996 Z.   z. Za účinnosti tohto colného zákona boli naplnené všetky   materiálne znaky vzniku colného dlhu a je nepochybné, že v predmetnom prípade vznikol v zmysle § 198 ods. 3 písm. d) zákona č. 180/1996 Z. z. ex lege colný dlh. Sporným sa podľa sťažovateľky stalo posúdenie, za účinnosti ktorého právneho predpisu začalo colné konanie. Podľa ustanovenia § 76 ods. 3 zákona č. 238/2001 Z. z. colné konanie začína podaním colného vyhlásenia, ktorým sa navrhuje prepustenie tovaru do režimu alebo pridelenie iného colne schváleného určenia.   Z už   uvedeného   vyplýva,   že   táto   skutočnosť   nastala   za   účinnosti   zákona č. 180/1996 Z. z. V rámci tohto konania vydal colný úrad aj rozhodnutie, ktorým oznámil sťažovateľke sumu colného dlhu. Toto rozhodnutie nemožno považovať za individuálny právny akt vydaný v osobitnom colnom konaní, ktoré začalo vydaním rozhodnutia o vzniku colného dlhu, ale ako osobitný typ rozhodnutia, ktoré colný úrad vydal v rámci colného konania začatého podaním colného vyhlásenia (m. m. III. ÚS 186/09).

Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. februára 2010