znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 36/05-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. februára 2005 predbežne prerokoval sťažnosť Jána Martikána, Ž., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 16 ods. 1, čl. 19 ods. 2 a 3 a čl. 22 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 8 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Ústavu na výkon väzby Žilina., Okresnej prokuratúry v Žiline, Krajskej prokuratúry v Žiline, Generálneho riaditeľstva Zboru väzenskej a justičnej stráže Slovenskej republiky a Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Jána Martikána o d m i e t a   z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. novembra 2004 doručená sťažnosť Jána Martikána, Ž. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 16 ods. 1, čl. 19 ods. 2 a 3 a čl. 22 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 8 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“) postupom Ústavu na výkon väzby Žilina (ďalej len „Ústav“), Okresnej prokuratúry v Žiline, Krajskej prokuratúry v Žiline, Generálneho riaditeľstva Zboru väzenskej a justičnej stráže Slovenskej republiky a Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky.

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ namieta, že mu jemu adresovaná korešpondencia z Vojenskej   obvodovej   prokuratúry   Banská   Bystrica   a vojenskej   súčasti   Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky bola doručená otvorená, a vyslovuje názor, že „došlo k cenzúre tejto korešpondencie a teda k porušeniu zákona, porušeniu ústavy a dohovoru“. Tento názor sťažovateľ opiera predovšetkým o svoj výklad § 9 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 156/1993 Z. z. o výkone väzby v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o výkone väzby“).

Z priloženej   dokumentácie   vyplýva,   že   sťažovateľ   vo   veci   „cenzúry“   jeho korešpondencie   podal   viacero   podnetov   a sťažností   adresovaných   Vojenskej   obvodovej prokuratúre   Banská   Bystrica,   Okresnej   prokuratúre   v Žiline,   Generálnej   prokuratúre Slovenskej   republiky   a Ministerstvu   spravodlivosti   Slovenskej   republiky,   ktoré   boli v konečnom dôsledku vyhodnotené ako neopodstatnené.

Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd vo veci jeho sťažnosti prijal tento nález:

1. Právo sťažovateľa Jána Martikána bolo porušené, a to porušením čl. 16 ods. 1 Ústavy SR.

2. Právo sťažovateľa uvedené v čl. 19 ods. 2, 3 bolo porušené.

3. Právo sťažovateľa uvedené v čl. 22 ods. 1, 2 Ústavy SR bolo porušené.

4. Právo sťažovateľa uvedené v čl. 8 ods. 1, 2 Dohovoru bolo porušené – v bodoch 1 až 4 konaním odporcu.

5. Ústavný súd zakazuje odporcovi pokračovať v porušovaní práv sťažovateľa.

6. Sťažovateľovi Jánovi Martikánovi sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie za ujmu na jeho právach, ktoré spôsobil odporca, ktorého určí Ústavný súd SR v sume 5 000 000 Sk, slovom päť miliónov korún slovenských, ktoré odporca je povinný zaplatiť do dvoch mesiacov od nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia.

7.   Odporca   je   povinný   uhradiť   trovy   konania   na   účet   ustanoveného   zástupcu určeného ústavným súdom do 15 dní od právoplatnosti rozhodnutia.“.

Spolu so sťažnosťou predložil sťažovateľ ústavnému súdu aj návrh na ustanovenie právneho zástupcu na konanie pred ústavným súdom s odôvodnením, že „sa nachádzam vo väzbe, nevlastním žiaden majetok, nemám žiadny príjem... a podaním tejto žiadosti spĺňam procesné predpoklady pre navrhovaný úkon súdu.“.

Ústavný súd po doručení sťažnosti vyzval sťažovateľa, aby v určenej lehote predložil kópie   listov,   ktoré   mu   boli   doručené   otvorené.   Sťažovateľ   na   výzvu   ústavného   súdu reagoval   podaním   doručeným   ústavnému   súdu   9.   decembra   2004,   ku   ktorému   priložil nasledovné dokumenty:

1.   List   Vojenskej   obvodovej   prokuratúry   Banská   Bystrica   č.   k.   Opv   127/04-29 zo 6. apríla 2004, ktorým bol upovedomený o výsledku preskúmania postupu policajného orgánu podľa § 167 Trestného poriadku.

2.   List   Vojenskej   obvodovej   prokuratúry   Banská   Bystrica   č.   k.   Opn   7049/04-11 z 13. apríla 2004, ktorým bol upovedomený o odovzdaní veci.

3. Uznesenie Vojenskej obvodovej prokuratúry Banská Bystrica č. k. Opv 127/04-26 zo 6. apríla 2004 o zastavení trestného stíhania.

4. Oznámenie vojenskej súčasti Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky č. k. HPt 2110/04-7 zo 17. mája 2004 o postúpení podnetu.

Podaním doručeným ústavnému súdu 23. decembra 2002 doplnil sťažovateľ svoju reakciu   na výzvu   ústavného súdu   predložením   ďalšieho dokumentu,   ktorý   mu mal byť doručený ako otvorený, a to uznesenia povereného príslušníka Zboru väzenskej a justičnej stráže č. k. ČVS:UVV-4/04 DVS/2004 z 8. júna 2004 o odmietnutí oznámenia o trestnom čine.

Sťažovateľ svoju sťažnosť ďalším podaním doručeným ústavnému súdu 12. januára 2005   doplnil   o päť   listinných   dôkazov   súvisiacich   s namietaným   porušením   jeho   práv v súvislosti   s korešpondenciou   so   svojím   obhajcom,   pričom   vo   svojom   podaní   opäť pomocou   dátumov   doručovania   mu   písomností   dochádza   k záveru   o cenzurovaní   mu korešpondencie a o porušení jeho základných („ústavných“) práv.

II.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

V súlade   s konštantnou   judikatúrou   ústavného   súdu   možno   o zjavnej neopodstatnenosti návrhu hovoriť vtedy, keď namietaným postupom orgánu štátu nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným   postupom   orgánu   štátu   a základným právom   alebo slobodou,   porušenie ktorých   sa   namietalo, prípadne   z iných   dôvodov.   Za zjavne neopodstatnený návrh je preto možné považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98).  

Ústavný súd nespochybňuje právo sťažovateľa namietať porušenie ním označených základných práv upravených v čl. 16 ods. 1, čl. 19 ods. 2 a 3 a čl. 22 ods. 1 a 2 ústavy a v čl. 8   ods.   1   Dohovoru   v súvislosti   s doručovaním   mu   korešpondencie   do   Ústavu príslušnými orgánmi verejnej moci.

„Cenzurovanie“ korešpondencie sťažovateľa zamestnancami Ústavu by bolo možné považovať za „iný zásah do sťažovateľom označených základných práv.“ Zisťovanie, kto „cenzuroval“ korešpondenciu sťažovateľa, však nepatrí prioritne do právomoci ústavného súdu.   Zisťovanie   potrebných   skutkových   okolností   patrí   orgánom   verejnej   moci ustanoveným v zákone o výkone väzby a v zákone č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre v znení neskorších predpisov.

Predpokladom toho, aby sa ústavný súd vecou zaoberal, je požiadavka, aby vec bola skutkovo objasnená. Ústavný súd nie je „skutkový súd“, a preto je potrebné, aby sťažovateľ označil skutočnosti, z ktorých by vyplynulo, že tak Ústav, ako aj označené orgány verejnej moci sú porušovateľmi jeho základných práv. Súčasne by malo byť z týchto skutočností zrejmé, že nie je daná právomoc iného orgánu verejnej moci, ktorý by bol oprávnený vo veci konať a rozhodnúť.

Sťažovateľ ústavnému súdu   takéto zistenia nepredložil, t. j. nepreukázal príčinnú súvislosť   medzi   postupom   Ústavu   a ním   označených   orgánov   a namietaným   porušením označených základných práv sťažovateľa. Preto ústavný súd odmietol sťažnosť sťažovateľa už pri jej predbežnom prerokovaní z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Po   odmietnutí   sťažnosti   sťažovateľa   bolo   už   bez   právneho   dôvodu   zaoberať   sa žiadosťou sťažovateľa o ustanovenie právneho zástupcu.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. februára 2005