znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 359/2015-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 11. júna 2015 v senátezloženom   z predsedníčky   Ľudmily   Gajdošíkovej   a zo   sudcov   Sergeja   Kohutaa Ladislava Orosza   (sudca   spravodajca)   predbežne   prerokoval   sťažnosti   obchodnejspoločnosti Pohotovosť, s. r. o., Pribinova 25, Bratislava, zastúpenej Fridrich Paľko, s. r. o.,Grösslingová 4, Bratislava, konajúca prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. BranislavaFridricha,   PhD.,   vedené   pod   spisovými   značkami:   Rvp   14029/2014,   Rvp   14030/2014,Rvp 14031/2014, Rvp 14032/2014, Rvp 14033/2014, Rvp 14034/2014, Rvp 14035/2014,Rvp 14036/2014, Rvp 14037/2014, Rvp 14038/2014, Rvp 14039/2014, Rvp 14040/2014,Rvp 14041/2014, Rvp 14042/2014, Rvp 14043/2014, Rvp 14044/2014, Rvp 14045/2014,Rvp 14046/2014, Rvp 14047/2014 a Rvp 14048/2014, ktorými namieta porušenie svojichzákladných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právapodľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uzneseniamiKrajského súdu v Žiline sp. zn. 8 NcC 261/2013 z 28. marca 2013, sp. zn. 7 NcC 43/2014z 22. júla 2014, sp. zn. 6 NcC 56/2014 z 25. augusta 2014, sp. zn. 5 NcC 49/2014 z 25. júla2014, sp. zn. 10 NcC 262/2013 z 27. marca 2013, sp. zn. 6 NcC 127/2013 zo 14. februára2013, sp. zn. 6 NcC 130/2013 zo 14. februára 2013, sp. zn. 9 NcC 122/2013 z 19. februára2013, sp. zn. 7 NcC 128/2013 zo 14. februára 2013, sp. zn. 9 NcC 36/2014 z 15. mája 2014,sp. zn. 9 NcC 41/2014 z 15. mája 2014, sp. zn. 9 NcC 55/2014 z 5. augusta 2014, sp. zn.10 NcC 25/2014 z 20. marca 2014, sp. zn. 10 NcC 56/2014 z 28. augusta 2014, sp. zn.7 NcC   243/2013   z 5.   marca   2013,   sp.   zn.   7   NcC   44/2014   z 22.   júla   2014,   sp.   zn.6 NcC 48/2014   z 24.   júla   2014,   sp.   zn.   5   NcC   260/2013   z 28.   februára   2013,   sp.   zn.9 NcC 53/2014 zo 17. júla 2014 a sp. zn. 5 NcC 180/2013 zo 7. marca 2013, a takto

r o z h o d o l :

1. Sťažnosti   obchodnej   spoločnosti   Pohotovosť,   s.   r.   o.,   vedené   pod   spisovýmiznačkami:   Rvp 14029/2014,   Rvp   14030/2014,   Rvp   14031/2014,   Rvp   14032/2014,Rvp 14033/2014, Rvp 14034/2014, Rvp 14035/2014, Rvp 14036/2014, Rvp 14037/2014,Rvp 14038/2014, Rvp 14039/2014, Rvp 14040/2014, Rvp 14041/2014, Rvp 14042/2014,Rvp 14043/2014, Rvp 14044/2014, Rvp 14045/2014, Rvp 14046/2014, Rvp 14047/2014a Rvp   14048/2014 s p á j a   na   spoločné   konanie,   ktoré   bude   ďalej   vedené   pod   sp.   zn.Rvp 14029/2014.

2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti Pohotovosť, s. r. o., o d m i e t a pre nedostatokprávomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky na ich prerokovanie.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   boli31. októbra 2014   doručené   sťažnosti   obchodnej   spoločnosti   Pohotovosť,   s.   r.   o.,Pribinova 25,   Bratislava   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   zastúpenej   Fridrich   Paľko,   s.   r.   o.,Grösslingová 4, Bratislava, konajúca prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. BranislavaFridricha, PhD., ktorými namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uzneseniamiKrajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 8 NcC 261/2013 z 28. marca 2013,sp. zn. 7 NcC 43/2014 z 22. júla 2014, sp. zn. 6 NcC 56/2014 z 25. augusta 2014, sp. zn.5 NcC   49/2014   z   25.   júla   2014,   sp.   zn.   10   NcC   262/2013   z   27.   marca   2013,   sp.   zn.6 NcC 127/2013 zo 14. februára 2013, sp. zn. 6 NcC 130/2013 zo 14. februára 2013, sp. zn.9 NcC 122/2013 z 19.februára 2013, sp. zn. 7 NcC 128/2013 zo 14. februára 2013, sp. zn.9 NcC   36/2014   z   15.   mája   2014,   sp.   zn.   9   NcC   41/2014   z   15.   mája   2014,   sp.   zn.9 NcC 55/2014 z 5. augusta 2014, sp. zn. 10 NcC 25/2014 z 20. marca 2014, sp. zn.10 NcC 56/2014 z 28. augusta 2014, sp. zn. 7 NcC 243/2013 z 5. marca 2013, sp. zn.7 NcC 44/2014   z   22.   júla   2014,   sp.   zn.   6   NcC   48/2014   z   24.   júla   2014,   sp.   zn.5 NcC 260/2013 z 28. februára 2013, sp. zn. 9 NcC 53/2014 zo 17. júla 2014 a sp. zn.5 NcC 180/2013 zo 7. marca 2013 (ďalej spolu aj „napadnuté uznesenia“).

Zo sťažností vyplýva, že sťažovateľka doručila Okresnému súdu Čadca, Okresnémusúdu Žilina a Okresnému súdu Martin (ďalej spolu len „okresné súdy“) žaloby o náhradumajetkovej škody a nemajetkovej ujmy, ktorými sa proti Slovenskej republike, zastúpenejMinisterstvom spravodlivosti Slovenskej republiky, domáha svojich nárokov podľa zákonač. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmeneniektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „žaloby o náhradu škody“).Ku vzniku   škody   malo   podľa   nej   dôjsť   kontinuálnym   a   zásadným   zásahomdo jej základných   práv,   najmä   práva   na   poskytnutie   súdnej   ochrany   v   zákonompredpokladanej   kvalite   a   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahovv exekučných konaniach vedených okresnými súdmi, ktorých účastníkom bola sťažovateľka(oprávnená, pozn.).

Sťažovateľka   v   sťažnostiach   poukazuje   predovšetkým   na   skutočnosť,   že   právenesprávny úradný postup okresných súdov poznačený zbytočnými prieťahmi bol dôvodompodania jej žalôb o náhradu škody okresným súdom, ktoré sú zároveň podľa Občianskehosúdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) súdmi príslušnými na prerokovanie a rozhodnutie týchtovecí.

Sťažovateľka v záujme ochrany svojho práva na spravodlivé konanie sformulovala„už v úvode podanej žaloby požiadavku na to, aby nadriadený súd rozhodol pred prvotným prejednaním veci o prikázaní veci (tohto sporu) inému súdu, pretože sudcovia miestne a vecne príslušného Okresného súdu... sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci vzhľadom na ich pomer k veci a k účastníkovi konania (námietka zaujatosti z objektívneho pohľadu)“. V rámci odôvodnenia svojej požiadavky okrem iného poukázala na skutočnosť,že okresné súdy, ktoré zapríčinili svojím nesprávnym úradným postupom vznik škody na jejstrane, nemôžu byť zároveň orgánom súdnej moci, ktorý bude o tejto škode rozhodovať,ďalej na to, že takýmto postupom by došlo k nerešpektovaniu zásady nemo debet esse iudexin propria causa, a taktiež poukázala na judikatúru ústavného súdu týkajúcu sa rozhodovaniao nestrannosti zákonného sudcu.

Krajský súd napadnutými uzneseniami rozhodol inter alia tak, že nevylúčil všetkýchsudcov   príslušných   okresných   súdov,   ale   ponechal   týmto   súdom   právomoc   rozhodnúťvo veciach sťažovateľky.

Napadnuté uznesenia krajského súdu sú podľa sťažovateľky nesprávne, spôsobujúcezásah do jej práv, konkrétne:

«- základného práva zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, t. j. práva na súdnu ochranu a osobitne práva na zákonného sudcu (čl. 48 ods. 1 Ústavy SR) a práva na prerokovanie veci nestranným súdom;

- základného práva na spravodlivý súdny proces zaručeného čl.6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej aj „Dohovor“), t. j. práva na nestranný súd zriadený zákonom.»

V rámci svojej argumentácie sťažovateľka poukázala na právne závery obsiahnutév judikatúre   ústavného   súdu   (napr.   II.   ÚS   283/09,   III.   ÚS   116/06,   II.   ÚS   336/09,III. ÚS 47/05,   III.   ÚS   71/97,   I.   ÚS   46/05,   IV.   ÚS   345/09),   ako   aj   Európskeho   súdupre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) týkajúce sa rozhodovania o nestrannosti zákonnéhosudcu (rozsudok ESĽP Findlay v. Spojené kráľovstvo z 25. 2. 1997, bod 73; rozsudok ESĽPKyprianou v. Cyprus z 15. 12. 2005).

V   predmetných   konaniach   vedených   okresnými   súdmi   bude   podľa   sťažovateľkynevyhnutné   na   základe   vykonaného   dokazovania   posúdiť,   či   a   akým   spôsobom   došlok uskutočneniu   nesprávneho   úradného   postupu,   pričom   pri   danom   právnom   stave   budútakéto   posudzovanie   uskutočňovať   súdy,   ktoré   nesprávny   úradný   postup   vykonalia spôsobili   ním   škodu   žalobcovi.   V   tomto   prípade   preto   existuje   legitímny   dôvodpochybovať   o nestrannosti   okresných   súdov,   ako   aj   nestrannosti   sudcov   týchto   súdov,a to najmä preto, že:

„a) Žalobca chce, aby v konaní boli vypočutí ako svedkovia sudcovia okresného súdu na ktorom došlo k vykonaniu nesprávneho úradného postupu, a taktiež aby ako svedok vystúpil pred súdom predseda okresného súdu poverený riadením súdu, ako aj podpredseda okresného súdu a to z dôvodu dlhého časového rozsahu zásahu, ktorý pokrýva obdobie, kedy   boli   do   hodnoteného   úradného   postupu   zapájaní   všetci   zamestnanci   súdu.   Preto rovnako tak do úvahy prichádzajú ako svedkovia aj vyšší súdny úradníci, či zamestnanci administratívy   okresného   súdu,   ktorý   nesprávny   úradný   postup   uskutočnil.   V   prípade nevylúčenia okresného súdu z rozhodovania dôjde k ústavne neakceptovateľnej situácii, kedy budú proti sebe vypovedať sudcovia, ktorí zároveň pojednávajú rovnakú vec a síce sudcovia súdu, ktorý uskutočnil nesprávny úradný postup. V takejto situácii nie je možné rozumne   predpokladať,   že   výpovede   budú   objektívne   pravdivé,   pretože   sudca   bude vypovedať pred kolegom sudcom, ktorý následne bude vypovedať pred ním o tej istej veci. Následné reťazenie výpovedí v sporoch rovnakého druhu na tom istom súde nemôže priniesť zdanie o spravodlivom výkone súdnej moci. Sudcovia a zamestnanci súdu by mali nutne v sporovom konaní v pozícii svedka predsudky, ktoré spochybňujú naplnenie požiadavky nestrannosti.

b) Na rovnakom mechanizme ako je opísaný pod písm. a) je založené spochybnenie zdania spravodlivosti v prípade výkonu dokazovania listinnými dôkazmi. Ak sudca bude vykonávať dôkaz listinou zo súdneho spisu (alebo súdneho oddelenia) kolegu a následne tento kolega bude vykonávať dôkaz listinou z jeho súdneho spisu (alebo súdneho oddelenia), pričom   pôjde   o   spor   rovnakého   druhu,   je   zrejmé,   že   spravodlivé   posúdenie   nemožno predpokladať.   Nemožno   tiež   predpokladať   spravodlivé   zadovažovanie   listín   zo   súdneho oddelenia.

c)   Otázky,   ktoré   by   museli   v   súvislosti   s   posudzovaním   nesprávneho   úradného postupu sudcovia, ktorí sú kolegovia na tom istom súde, paralelne riešiť, a spôsob ako by ich riešili, by prejudikoval stanovisko súdu a nenáležite ovplyvňoval vývoj iných sporov rovnakého   druhu   prebiehajúcich   na   tom   istom   súde.   V   takomto   prípade   nemožno predpokladať   zdanie   spravodlivého   výkonu   súdnej   moci.   Sudcovia   by   opäť   mali   nutne v sporovom konaní predsudky, ktoré spochybňujú naplnenie požiadavky nestrannosti.

d) Súd musí byť inter alia nezávislí od strán v spore. Ak je súdom Okresný súd Zvolen a na strane žalovaného stojí zástupca Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky, ktorý obhajuje postupy sudcu a zamestnancov Okresného súdu Zvolen, aby tak dokázal, že v danej veci nešlo o nesprávny úradný postup Okresného súdu Zvolen a škoda nenastala, nemožno hovoriť o tom, že súd je nezávislí od žalovaného ako strany v spore. Navyše ak podľa úpravy regresnej náhrady v zmysle ust. § 21 a nasl. zákona č. 514/2003 Z. z. bude Ministerstvo   spravodlivosti   Slovenskej   republiky   tým,   kto   bude   uplatňovať   regresnú náhradu   voči   súdu   a   následne   súd   bude   povinný   uplatňovať   regresnú   náhradu   voči zodpovednej osobe, teda sudcovi. Sudca má záujem na tom, aby žalovaný bol v spore úspešný a aby sa tak predišlo uplatňovaniu regresnej náhrady voči nemu, či jeho kolegom, zamestnancom súdu. Sudcovia by mali nutne v sporovom konaní predsudky vo vzťahu k ich regresnému   postihu.   Predsudky   tohto   druhu   spochybňujú   naplnenie   požiadavky nestrannosti.“

Podľa sťažovateľky objektívna skutočnosť spočívajúca v tom, že jej žaloby o náhraduškody   spôsobenej   rozhodovaním   sudcov   okresných   súdov   majú   byť   prerokovanéa rozhodnuté sudcami tých istých okresných súdov, ktorí majú medzi sebou „minimálne kolegiálny a väčšina isto i priateľský vzťah“, vyvoláva dôvodnú pochybnosť o nezaujatostivšetkých sudcov okresných súdov, ktorí sa vzhľadom na dané okolnosti prípadu nemôžujaviť v očiach strán ako nezávislí. V tejto súvislosti sťažovateľka uviedla, že Krajský súdv Trnave,   Krajský   súd   v   Nitre   a   Krajský   súd   v   Prešove   dospeli   vo   viacerých   svojichrozhodnutiach v skutkovo a právne obdobných veciach k opačnému právnemu záveru akokrajský súd vo svojich napadnutých uzneseniach.

Krajský súd podľa sťažovateľky v napadnutých uzneseniach dostatočne nevyhodnotildôvody vylúčenia sudcov okresných súdov z prerokovávania a rozhodovania predmetnýchvecí, ktorými sú:

„a) pomer sudcu k veci, ktorý má za následok jeho zaujatosť, v danej veci vyplýva aj z   právneho   záujmu   sudcu   na   prejednávanej   veci,   pretože   môže   byť   rozhodnutím   súdu priamo dotknutý vo svojich právach;

b)   nutnosť   vylúčenia   sudcu,   ktorý   získal   o   veci   poznatky   iným   spôsobom,   než z dokazovania na konaní;

c) ekonomickú závislosť.“

Sťažovateľka   v sťažnostiach   reaguje   na   uznesenie   ústavného   súdu   sp.   zn.I. ÚS 89/2013 zo 6. februára 2013, ktorým boli jej obsahovo obdobné sťažnosti odmietnutéz dôvodu nedostatku právomoci ústavného súdu na ich prerokovanie a rozhodnutie, pričomtvrdí,   že „podmienka   subsidiarity   jednoznačne   bola   splnená   a   sťažnosť   nie   je   možné odmietnuť ústavným súdom pre nedostatok právomoci. V danej veci nie je možné nastoliť nápravu porušených práv podaním dovolania z dôvodu podľa ust. § 237 písm. g) OSP (dovolanie nie je prípustné)!“.

V tejto súvislosti sťažovateľka poukázala na konania ústavného súdu vo veciachvedených pod sp. zn. I. ÚS 265/05, sp. zn. III. ÚS 24/05 a sp. zn. III. ÚS 74/2011, v ktorýchtento   preskúmaval   rozhodnutia   súdov   o   zaujatosti   sudcov.   Ústavný   súd   však   uvedenúrozhodovaciu prax podľa sťažovateľky bez akéhokoľvek zdôvodnenia porušil práve a lenv jej   prípade.   Sťažovateľka   taktiež   poukázala   na   odôvodnenie   publikovaného   uznesenia(40/1998 ZSP) Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.3 Cdo   20/97,   v   ktorom   tento   súd   vyslovil: ,,Na   prejednanie   opravného   prostriedku (odvolania či dovolania) proti rozhodnutiu nadriadeného súdu, ktorým tento rozhodoval o vylúčení sudcov príslušného súdu, nie je daná príslušnosť žiadneho súdu. Preto Najvyšší súd v takomto prípade konanie o opravnom prostriedku zastaví (§ 104 ods. 1 v spojení s § 243 C O. s. p.).“

V   nadväznosti   na   uvedené   sťažovateľka   navrhuje,   aby   ústavný   súd   vydal   nález,v ktorom vysloví, že napadnutými uzneseniami krajského súdu boli porušené jej základnépráva podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, citovanéuznesenia   krajského   súdu   zruší,   veci   vráti   krajskému   súdu   na   ďalšie   konania   a   priznájej primerané finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania.

Sťažovateľka súčasne navrhuje, aby ústavný súd podľa § 52 ods. 2 zákona Národnejrady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskejrepubliky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalejlen   „zákon   o   ústavnom   súde“) „vydal   dočasné   opatrenie,   ktorým   rozhodne   o   odklade vykonateľnosti napadnutého uznesenia...“.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežneprerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   navrhovateľa,   ak   tento   zákonneustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého   návrhu   ústavný   súd   skúma,či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšiekonanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavnýsúd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhyalebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môžeústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľka namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutými uzneseniami krajského súdu.Zo   zistení   ústavného   súdu   vyplýva,   že   napadnutými   uzneseniami   krajský   súdrozhodol inter alia tak, že nevylúčil všetkých sudcov príslušných okresných súdov, aleponechal týmto súdom právomoc rozhodnúť vo veciach sťažovateľky.

II.1 K bodu 1 výroku tohto uznesenia

Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha vecito   nevylučuje,   použijú   sa   na   konanie   pred   ústavným   súdom   primerane   ustanoveniaObčianskeho súdneho poriadku.

V   zmysle   §   112   ods.   1   OSP   v   záujme   hospodárnosti   konania   môže   súd   spojiťna spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú týchistých účastníkov.

Zákon   o   ústavnom   súde   nemá   osobitné   ustanovenie   o   spojení   vecí   na   spoločnékonanie, avšak v súlade s § 31a zákona o ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti podľačl. 127 ústavy primerane použiť na prípadné spojenie vecí § 112 ods. 1 OSP.

S   prihliadnutím   na   obsah   sťažností   vedených   ústavným   súdom   pod   sp.   zn.Rvp 14029/2014, Rvp 14030/2014, Rvp 14031/2014, Rvp 14032/2014, Rvp 14033/2014,Rvp 14034/2014, Rvp 14035/2014, Rvp 14036/2014, Rvp 14037/2014, Rvp 14038/2014,Rvp 14039/2014, Rvp 14040/2014, Rvp 14041/2014, Rvp 14042/2014, Rvp 14043/2014,Rvp 14044/2014, Rvp 14045/2014, Rvp 14046/2014, Rvp 14047/2014 a Rvp 14048/2014,z ktorých   vyplýva   ich   právna   a   skutková   súvislosť,   a   prihliadajúc   taktiež   na   totožnosťv osobe sťažovateľky a rozhodnutia krajského súdu, proti ktorým tieto sťažnosti smerujú,rozhodol ústavný súd, aplikujúc § 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 112 ods. 1OSP, tak ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto uznesenia.

II.2 K bodu 2 výroku tohto uznesenia

Sťažovateľka sťažnosťami namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46ods. 1 a čl. 48 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutými uzneseniamikrajského súdu, ktorým tento inter alia nevylúčil všetkých sudcov príslušných okresnýchsúdov, ale ponechal týmto súdom právomoc rozhodnúť vo veciach sťažovateľky.

Ústavný súd je súdnym orgánom ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy). Túto ochranuposkytuje aj základným právam účastníkov v konaní o ich veci pred súdmi (všeobecnými)alebo pred inými orgánmi Slovenskej republiky v prípadoch ustanovených zákonom. Tietopráva vyplývajú z ústavno-procesných princípov konania pred uvedenými orgánmi (čl. 46až čl. 50 ústava) a patrí medzi ne aj právo každého na rozhodnutie jeho veci tým sudcom,ktorého určuje zákon.

Základné právo na prerokovanie a rozhodnutie veci nestranným súdom podľa čl. 46ods. 1 ústavy je v Občianskom súdnom poriadku garantované prostredníctvom vylúčeniasudcu   z   jej   ďalšieho   prejednávania   a   rozhodnutia   pre   zaujatosť   (§   14   až   §   16   OSP).Okolnosť, že o veci napriek tomu rozhoduje sudca, ktorý mal byť podľa subjektívnehonázoru účastníka konania z ďalšej účasti na jej prejednávaní a rozhodovaní vylúčený, jedôvodom   na   uplatnenie   riadnych   a   mimoriadnych   opravných   prostriedkov   podľapríslušných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku.

Obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy však nie jepovinnosť súdu vyhovieť návrhu oprávnených osôb (v danom prípade sťažovateľky, ktorápodala   námietku   zaujatosti   proti   sudcom   okresných   súdov)   a   vylúčiť   ňou   označenýchsudcov z ďalšieho prerokúvania a rozhodovania vecí pre zaujatosť. Jeho obsahom je lenpovinnosť   súdu   prerokovať   každý   návrh   oprávnenej   osoby   (v   tomto   prípade   návrhna vylúčenie všetkých sudcov z ďalšieho prerokúvania a rozhodnutia veci pre zaujatosť)a rozhodnúť o ňom. V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na svoje rozhodnutia, podľaktorých   všeobecné   súdy   sú   primárne   zodpovedné   aj   za   dodržiavanie   základných   práva slobôd, ktoré ústava alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám zaručuje,preto   je   právomoc   ústavného   súdu   subsidiárna   a   nastupuje   až   vtedy,   ak   nie   je   danáprávomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07). Ak ústavný súd pri predbežnomprerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany svojich základných práv alebo slobôdmôže   domôcť   využitím   jemu   dostupných   a   účinných   prostriedkov   nápravy   pred   iným(všeobecným) súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jejprerokovanie (m. m. IV. ÚS 115/07). Za situácie, ak právny poriadok pripúšťa iné možnostinápravy uplatnením riadnych a mimoriadnych opravných prostriedkov podľa Občianskehosúdneho poriadku, nemožno sa domáhať ochrany svojich práv v konaní pred ústavnýmsúdom.

Podľa   platnej   právnej   úpravy   konania   pred   všeobecnými   súdmi   a   judikatúryvšeobecného súdnictva sú ich závažné procesné pochybenia (vrátane porušenia základnéhopráva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy) dôvodom na podanie odvolania(§ 201 a nasl. OSP), príp. (za splnenia zákonom ustanovených podmienok) aj na podaniedovolania [§ 237 písm. g) OSP (pozri napr. IV. ÚS 26/04, IV. ÚS 201/04)]. Pokiaľ podľanázoru sťažovateľky krajský súd na jej námietky neprihliadal a napadnutými uzneseniamirozhodol zjavne neodôvodnene, potom sa jej sťažnosti podané ústavnému súdu javia akopredčasné,   keďže   v   ďalšom   konaní   v   merite   veci   pred   všeobecnými   súdmi   môžesťažovateľka   postupovať   už   uvedeným   spôsobom   a   domáhať   sa   ochrany   svojich   právpodaním   odvolania   proti   rozhodnutiam   prvostupňového   súdu,   prípadne   dovolania   protirozhodnutiam odvolacieho súdu. V tomto prípade teda v predmetných konaniach existuje„iný súd“, a to krajský súd, resp. najvyšší súd, povolaný na poskytnutie ochrany základnýmprávam   sťažovateľky.   Ústavný   súd   v   tejto   súvislosti   poukazuje   aj   na   rozhodnutienajvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 153/96 z 21. augusta 1997, v ktorom sa inter alia uvádza:„Neexistencia   žiadneho   rozhodnutia   alebo   existencia   právoplatného   rozhodnutia nadriadeného súdu o tom, že sudca je alebo nie je vylúčený z prejednávania a rozhodovania vecí, nebráni dovolaciemu súdu pri skúmaní podmienok prípustnosti dovolania v zmysle ustanovenia § 237 písm. g) O. s. p., posúdiť túto otázku samostatne a prípadne i inak, než ju posúdil nadriadený súd súdu procesnému, ktorý vo veci rozhodoval, ak v námietke boli uvedené nové skutočnosti.“ Ústavný súd preto zastáva názor, že v posudzovaných veciachsťažovateľky nemá dostatok právomoci na meritórne preskúmanie jej námietok smerujúcichproti napadnutým uzneseniam krajského súdu.

Ústava ani zákon o ústavnom súde nepripúšťajú, aby účastník konania domáhajúci saochrany svojich základných práv sám rozhodol o tom, či sa jej bude domáhať v konaní predvšeobecnými súdmi alebo ústavným súdom. Naopak, z čl. 127 ods. 1 ústavy zjavne vyplýva,že pred podaním sťažnosti ústavnému súdu musí účastník konania vyčerpať všetky riadnei mimoriadne opravné prostriedky, resp. iné prostriedky nápravy, ktoré sú mu dostupnév konaní pred všeobecnými súdmi.

Ústavný   súd   vzhľadom   na   uvedené   sťažnosti   sťažovateľky   pri   ich   predbežnomprerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok svojejprávomoci.

Keďže   sťažnosti   boli   odmietnuté,   ústavný   súd   o   ďalších   návrhoch   sťažovateľkyuplatnených v sťažnostiach nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. júna 2015