SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
II. ÚS 359/2015-11
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 11. júna 2015 v senátezloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcov Sergeja Kohutaa Ladislava Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosti obchodnejspoločnosti Pohotovosť, s. r. o., Pribinova 25, Bratislava, zastúpenej Fridrich Paľko, s. r. o.,Grösslingová 4, Bratislava, konajúca prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. BranislavaFridricha, PhD., vedené pod spisovými značkami: Rvp 14029/2014, Rvp 14030/2014,Rvp 14031/2014, Rvp 14032/2014, Rvp 14033/2014, Rvp 14034/2014, Rvp 14035/2014,Rvp 14036/2014, Rvp 14037/2014, Rvp 14038/2014, Rvp 14039/2014, Rvp 14040/2014,Rvp 14041/2014, Rvp 14042/2014, Rvp 14043/2014, Rvp 14044/2014, Rvp 14045/2014,Rvp 14046/2014, Rvp 14047/2014 a Rvp 14048/2014, ktorými namieta porušenie svojichzákladných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právapodľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uzneseniamiKrajského súdu v Žiline sp. zn. 8 NcC 261/2013 z 28. marca 2013, sp. zn. 7 NcC 43/2014z 22. júla 2014, sp. zn. 6 NcC 56/2014 z 25. augusta 2014, sp. zn. 5 NcC 49/2014 z 25. júla2014, sp. zn. 10 NcC 262/2013 z 27. marca 2013, sp. zn. 6 NcC 127/2013 zo 14. februára2013, sp. zn. 6 NcC 130/2013 zo 14. februára 2013, sp. zn. 9 NcC 122/2013 z 19. februára2013, sp. zn. 7 NcC 128/2013 zo 14. februára 2013, sp. zn. 9 NcC 36/2014 z 15. mája 2014,sp. zn. 9 NcC 41/2014 z 15. mája 2014, sp. zn. 9 NcC 55/2014 z 5. augusta 2014, sp. zn.10 NcC 25/2014 z 20. marca 2014, sp. zn. 10 NcC 56/2014 z 28. augusta 2014, sp. zn.7 NcC 243/2013 z 5. marca 2013, sp. zn. 7 NcC 44/2014 z 22. júla 2014, sp. zn.6 NcC 48/2014 z 24. júla 2014, sp. zn. 5 NcC 260/2013 z 28. februára 2013, sp. zn.9 NcC 53/2014 zo 17. júla 2014 a sp. zn. 5 NcC 180/2013 zo 7. marca 2013, a takto
r o z h o d o l :
1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti Pohotovosť, s. r. o., vedené pod spisovýmiznačkami: Rvp 14029/2014, Rvp 14030/2014, Rvp 14031/2014, Rvp 14032/2014,Rvp 14033/2014, Rvp 14034/2014, Rvp 14035/2014, Rvp 14036/2014, Rvp 14037/2014,Rvp 14038/2014, Rvp 14039/2014, Rvp 14040/2014, Rvp 14041/2014, Rvp 14042/2014,Rvp 14043/2014, Rvp 14044/2014, Rvp 14045/2014, Rvp 14046/2014, Rvp 14047/2014a Rvp 14048/2014 s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn.Rvp 14029/2014.
2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti Pohotovosť, s. r. o., o d m i e t a pre nedostatokprávomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky na ich prerokovanie.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli31. októbra 2014 doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti Pohotovosť, s. r. o.,Pribinova 25, Bratislava (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej Fridrich Paľko, s. r. o.,Grösslingová 4, Bratislava, konajúca prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. BranislavaFridricha, PhD., ktorými namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uzneseniamiKrajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 8 NcC 261/2013 z 28. marca 2013,sp. zn. 7 NcC 43/2014 z 22. júla 2014, sp. zn. 6 NcC 56/2014 z 25. augusta 2014, sp. zn.5 NcC 49/2014 z 25. júla 2014, sp. zn. 10 NcC 262/2013 z 27. marca 2013, sp. zn.6 NcC 127/2013 zo 14. februára 2013, sp. zn. 6 NcC 130/2013 zo 14. februára 2013, sp. zn.9 NcC 122/2013 z 19.februára 2013, sp. zn. 7 NcC 128/2013 zo 14. februára 2013, sp. zn.9 NcC 36/2014 z 15. mája 2014, sp. zn. 9 NcC 41/2014 z 15. mája 2014, sp. zn.9 NcC 55/2014 z 5. augusta 2014, sp. zn. 10 NcC 25/2014 z 20. marca 2014, sp. zn.10 NcC 56/2014 z 28. augusta 2014, sp. zn. 7 NcC 243/2013 z 5. marca 2013, sp. zn.7 NcC 44/2014 z 22. júla 2014, sp. zn. 6 NcC 48/2014 z 24. júla 2014, sp. zn.5 NcC 260/2013 z 28. februára 2013, sp. zn. 9 NcC 53/2014 zo 17. júla 2014 a sp. zn.5 NcC 180/2013 zo 7. marca 2013 (ďalej spolu aj „napadnuté uznesenia“).
Zo sťažností vyplýva, že sťažovateľka doručila Okresnému súdu Čadca, Okresnémusúdu Žilina a Okresnému súdu Martin (ďalej spolu len „okresné súdy“) žaloby o náhradumajetkovej škody a nemajetkovej ujmy, ktorými sa proti Slovenskej republike, zastúpenejMinisterstvom spravodlivosti Slovenskej republiky, domáha svojich nárokov podľa zákonač. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmeneniektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „žaloby o náhradu škody“).Ku vzniku škody malo podľa nej dôjsť kontinuálnym a zásadným zásahomdo jej základných práv, najmä práva na poskytnutie súdnej ochrany v zákonompredpokladanej kvalite a práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahovv exekučných konaniach vedených okresnými súdmi, ktorých účastníkom bola sťažovateľka(oprávnená, pozn.).
Sťažovateľka v sťažnostiach poukazuje predovšetkým na skutočnosť, že právenesprávny úradný postup okresných súdov poznačený zbytočnými prieťahmi bol dôvodompodania jej žalôb o náhradu škody okresným súdom, ktoré sú zároveň podľa Občianskehosúdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) súdmi príslušnými na prerokovanie a rozhodnutie týchtovecí.
Sťažovateľka v záujme ochrany svojho práva na spravodlivé konanie sformulovala„už v úvode podanej žaloby požiadavku na to, aby nadriadený súd rozhodol pred prvotným prejednaním veci o prikázaní veci (tohto sporu) inému súdu, pretože sudcovia miestne a vecne príslušného Okresného súdu... sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci vzhľadom na ich pomer k veci a k účastníkovi konania (námietka zaujatosti z objektívneho pohľadu)“. V rámci odôvodnenia svojej požiadavky okrem iného poukázala na skutočnosť,že okresné súdy, ktoré zapríčinili svojím nesprávnym úradným postupom vznik škody na jejstrane, nemôžu byť zároveň orgánom súdnej moci, ktorý bude o tejto škode rozhodovať,ďalej na to, že takýmto postupom by došlo k nerešpektovaniu zásady nemo debet esse iudexin propria causa, a taktiež poukázala na judikatúru ústavného súdu týkajúcu sa rozhodovaniao nestrannosti zákonného sudcu.
Krajský súd napadnutými uzneseniami rozhodol inter alia tak, že nevylúčil všetkýchsudcov príslušných okresných súdov, ale ponechal týmto súdom právomoc rozhodnúťvo veciach sťažovateľky.
Napadnuté uznesenia krajského súdu sú podľa sťažovateľky nesprávne, spôsobujúcezásah do jej práv, konkrétne:
«- základného práva zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, t. j. práva na súdnu ochranu a osobitne práva na zákonného sudcu (čl. 48 ods. 1 Ústavy SR) a práva na prerokovanie veci nestranným súdom;
- základného práva na spravodlivý súdny proces zaručeného čl.6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej aj „Dohovor“), t. j. práva na nestranný súd zriadený zákonom.»
V rámci svojej argumentácie sťažovateľka poukázala na právne závery obsiahnutév judikatúre ústavného súdu (napr. II. ÚS 283/09, III. ÚS 116/06, II. ÚS 336/09,III. ÚS 47/05, III. ÚS 71/97, I. ÚS 46/05, IV. ÚS 345/09), ako aj Európskeho súdupre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) týkajúce sa rozhodovania o nestrannosti zákonnéhosudcu (rozsudok ESĽP Findlay v. Spojené kráľovstvo z 25. 2. 1997, bod 73; rozsudok ESĽPKyprianou v. Cyprus z 15. 12. 2005).
V predmetných konaniach vedených okresnými súdmi bude podľa sťažovateľkynevyhnutné na základe vykonaného dokazovania posúdiť, či a akým spôsobom došlok uskutočneniu nesprávneho úradného postupu, pričom pri danom právnom stave budútakéto posudzovanie uskutočňovať súdy, ktoré nesprávny úradný postup vykonalia spôsobili ním škodu žalobcovi. V tomto prípade preto existuje legitímny dôvodpochybovať o nestrannosti okresných súdov, ako aj nestrannosti sudcov týchto súdov,a to najmä preto, že:
„a) Žalobca chce, aby v konaní boli vypočutí ako svedkovia sudcovia okresného súdu na ktorom došlo k vykonaniu nesprávneho úradného postupu, a taktiež aby ako svedok vystúpil pred súdom predseda okresného súdu poverený riadením súdu, ako aj podpredseda okresného súdu a to z dôvodu dlhého časového rozsahu zásahu, ktorý pokrýva obdobie, kedy boli do hodnoteného úradného postupu zapájaní všetci zamestnanci súdu. Preto rovnako tak do úvahy prichádzajú ako svedkovia aj vyšší súdny úradníci, či zamestnanci administratívy okresného súdu, ktorý nesprávny úradný postup uskutočnil. V prípade nevylúčenia okresného súdu z rozhodovania dôjde k ústavne neakceptovateľnej situácii, kedy budú proti sebe vypovedať sudcovia, ktorí zároveň pojednávajú rovnakú vec a síce sudcovia súdu, ktorý uskutočnil nesprávny úradný postup. V takejto situácii nie je možné rozumne predpokladať, že výpovede budú objektívne pravdivé, pretože sudca bude vypovedať pred kolegom sudcom, ktorý následne bude vypovedať pred ním o tej istej veci. Následné reťazenie výpovedí v sporoch rovnakého druhu na tom istom súde nemôže priniesť zdanie o spravodlivom výkone súdnej moci. Sudcovia a zamestnanci súdu by mali nutne v sporovom konaní v pozícii svedka predsudky, ktoré spochybňujú naplnenie požiadavky nestrannosti.
b) Na rovnakom mechanizme ako je opísaný pod písm. a) je založené spochybnenie zdania spravodlivosti v prípade výkonu dokazovania listinnými dôkazmi. Ak sudca bude vykonávať dôkaz listinou zo súdneho spisu (alebo súdneho oddelenia) kolegu a následne tento kolega bude vykonávať dôkaz listinou z jeho súdneho spisu (alebo súdneho oddelenia), pričom pôjde o spor rovnakého druhu, je zrejmé, že spravodlivé posúdenie nemožno predpokladať. Nemožno tiež predpokladať spravodlivé zadovažovanie listín zo súdneho oddelenia.
c) Otázky, ktoré by museli v súvislosti s posudzovaním nesprávneho úradného postupu sudcovia, ktorí sú kolegovia na tom istom súde, paralelne riešiť, a spôsob ako by ich riešili, by prejudikoval stanovisko súdu a nenáležite ovplyvňoval vývoj iných sporov rovnakého druhu prebiehajúcich na tom istom súde. V takomto prípade nemožno predpokladať zdanie spravodlivého výkonu súdnej moci. Sudcovia by opäť mali nutne v sporovom konaní predsudky, ktoré spochybňujú naplnenie požiadavky nestrannosti.
d) Súd musí byť inter alia nezávislí od strán v spore. Ak je súdom Okresný súd Zvolen a na strane žalovaného stojí zástupca Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky, ktorý obhajuje postupy sudcu a zamestnancov Okresného súdu Zvolen, aby tak dokázal, že v danej veci nešlo o nesprávny úradný postup Okresného súdu Zvolen a škoda nenastala, nemožno hovoriť o tom, že súd je nezávislí od žalovaného ako strany v spore. Navyše ak podľa úpravy regresnej náhrady v zmysle ust. § 21 a nasl. zákona č. 514/2003 Z. z. bude Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky tým, kto bude uplatňovať regresnú náhradu voči súdu a následne súd bude povinný uplatňovať regresnú náhradu voči zodpovednej osobe, teda sudcovi. Sudca má záujem na tom, aby žalovaný bol v spore úspešný a aby sa tak predišlo uplatňovaniu regresnej náhrady voči nemu, či jeho kolegom, zamestnancom súdu. Sudcovia by mali nutne v sporovom konaní predsudky vo vzťahu k ich regresnému postihu. Predsudky tohto druhu spochybňujú naplnenie požiadavky nestrannosti.“
Podľa sťažovateľky objektívna skutočnosť spočívajúca v tom, že jej žaloby o náhraduškody spôsobenej rozhodovaním sudcov okresných súdov majú byť prerokovanéa rozhodnuté sudcami tých istých okresných súdov, ktorí majú medzi sebou „minimálne kolegiálny a väčšina isto i priateľský vzťah“, vyvoláva dôvodnú pochybnosť o nezaujatostivšetkých sudcov okresných súdov, ktorí sa vzhľadom na dané okolnosti prípadu nemôžujaviť v očiach strán ako nezávislí. V tejto súvislosti sťažovateľka uviedla, že Krajský súdv Trnave, Krajský súd v Nitre a Krajský súd v Prešove dospeli vo viacerých svojichrozhodnutiach v skutkovo a právne obdobných veciach k opačnému právnemu záveru akokrajský súd vo svojich napadnutých uzneseniach.
Krajský súd podľa sťažovateľky v napadnutých uzneseniach dostatočne nevyhodnotildôvody vylúčenia sudcov okresných súdov z prerokovávania a rozhodovania predmetnýchvecí, ktorými sú:
„a) pomer sudcu k veci, ktorý má za následok jeho zaujatosť, v danej veci vyplýva aj z právneho záujmu sudcu na prejednávanej veci, pretože môže byť rozhodnutím súdu priamo dotknutý vo svojich právach;
b) nutnosť vylúčenia sudcu, ktorý získal o veci poznatky iným spôsobom, než z dokazovania na konaní;
c) ekonomickú závislosť.“
Sťažovateľka v sťažnostiach reaguje na uznesenie ústavného súdu sp. zn.I. ÚS 89/2013 zo 6. februára 2013, ktorým boli jej obsahovo obdobné sťažnosti odmietnutéz dôvodu nedostatku právomoci ústavného súdu na ich prerokovanie a rozhodnutie, pričomtvrdí, že „podmienka subsidiarity jednoznačne bola splnená a sťažnosť nie je možné odmietnuť ústavným súdom pre nedostatok právomoci. V danej veci nie je možné nastoliť nápravu porušených práv podaním dovolania z dôvodu podľa ust. § 237 písm. g) OSP (dovolanie nie je prípustné)!“.
V tejto súvislosti sťažovateľka poukázala na konania ústavného súdu vo veciachvedených pod sp. zn. I. ÚS 265/05, sp. zn. III. ÚS 24/05 a sp. zn. III. ÚS 74/2011, v ktorýchtento preskúmaval rozhodnutia súdov o zaujatosti sudcov. Ústavný súd však uvedenúrozhodovaciu prax podľa sťažovateľky bez akéhokoľvek zdôvodnenia porušil práve a lenv jej prípade. Sťažovateľka taktiež poukázala na odôvodnenie publikovaného uznesenia(40/1998 ZSP) Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.3 Cdo 20/97, v ktorom tento súd vyslovil: ,,Na prejednanie opravného prostriedku (odvolania či dovolania) proti rozhodnutiu nadriadeného súdu, ktorým tento rozhodoval o vylúčení sudcov príslušného súdu, nie je daná príslušnosť žiadneho súdu. Preto Najvyšší súd v takomto prípade konanie o opravnom prostriedku zastaví (§ 104 ods. 1 v spojení s § 243 C O. s. p.).“
V nadväznosti na uvedené sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd vydal nález,v ktorom vysloví, že napadnutými uzneseniami krajského súdu boli porušené jej základnépráva podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, citovanéuznesenia krajského súdu zruší, veci vráti krajskému súdu na ďalšie konania a priznájej primerané finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania.
Sťažovateľka súčasne navrhuje, aby ústavný súd podľa § 52 ods. 2 zákona Národnejrady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskejrepubliky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalejlen „zákon o ústavnom súde“) „vydal dočasné opatrenie, ktorým rozhodne o odklade vykonateľnosti napadnutého uznesenia...“.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežneprerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákonneustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma,či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšiekonanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavnýsúd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhyalebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môžeústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Sťažovateľka namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutými uzneseniami krajského súdu.Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že napadnutými uzneseniami krajský súdrozhodol inter alia tak, že nevylúčil všetkých sudcov príslušných okresných súdov, aleponechal týmto súdom právomoc rozhodnúť vo veciach sťažovateľky.
II.1 K bodu 1 výroku tohto uznesenia
Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha vecito nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanoveniaObčianskeho súdneho poriadku.
V zmysle § 112 ods. 1 OSP v záujme hospodárnosti konania môže súd spojiťna spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú týchistých účastníkov.
Zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí na spoločnékonanie, avšak v súlade s § 31a zákona o ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti podľačl. 127 ústavy primerane použiť na prípadné spojenie vecí § 112 ods. 1 OSP.
S prihliadnutím na obsah sťažností vedených ústavným súdom pod sp. zn.Rvp 14029/2014, Rvp 14030/2014, Rvp 14031/2014, Rvp 14032/2014, Rvp 14033/2014,Rvp 14034/2014, Rvp 14035/2014, Rvp 14036/2014, Rvp 14037/2014, Rvp 14038/2014,Rvp 14039/2014, Rvp 14040/2014, Rvp 14041/2014, Rvp 14042/2014, Rvp 14043/2014,Rvp 14044/2014, Rvp 14045/2014, Rvp 14046/2014, Rvp 14047/2014 a Rvp 14048/2014,z ktorých vyplýva ich právna a skutková súvislosť, a prihliadajúc taktiež na totožnosťv osobe sťažovateľky a rozhodnutia krajského súdu, proti ktorým tieto sťažnosti smerujú,rozhodol ústavný súd, aplikujúc § 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 112 ods. 1OSP, tak ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto uznesenia.
II.2 K bodu 2 výroku tohto uznesenia
Sťažovateľka sťažnosťami namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46ods. 1 a čl. 48 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutými uzneseniamikrajského súdu, ktorým tento inter alia nevylúčil všetkých sudcov príslušných okresnýchsúdov, ale ponechal týmto súdom právomoc rozhodnúť vo veciach sťažovateľky.
Ústavný súd je súdnym orgánom ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy). Túto ochranuposkytuje aj základným právam účastníkov v konaní o ich veci pred súdmi (všeobecnými)alebo pred inými orgánmi Slovenskej republiky v prípadoch ustanovených zákonom. Tietopráva vyplývajú z ústavno-procesných princípov konania pred uvedenými orgánmi (čl. 46až čl. 50 ústava) a patrí medzi ne aj právo každého na rozhodnutie jeho veci tým sudcom,ktorého určuje zákon.
Základné právo na prerokovanie a rozhodnutie veci nestranným súdom podľa čl. 46ods. 1 ústavy je v Občianskom súdnom poriadku garantované prostredníctvom vylúčeniasudcu z jej ďalšieho prejednávania a rozhodnutia pre zaujatosť (§ 14 až § 16 OSP).Okolnosť, že o veci napriek tomu rozhoduje sudca, ktorý mal byť podľa subjektívnehonázoru účastníka konania z ďalšej účasti na jej prejednávaní a rozhodovaní vylúčený, jedôvodom na uplatnenie riadnych a mimoriadnych opravných prostriedkov podľapríslušných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku.
Obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy však nie jepovinnosť súdu vyhovieť návrhu oprávnených osôb (v danom prípade sťažovateľky, ktorápodala námietku zaujatosti proti sudcom okresných súdov) a vylúčiť ňou označenýchsudcov z ďalšieho prerokúvania a rozhodovania vecí pre zaujatosť. Jeho obsahom je lenpovinnosť súdu prerokovať každý návrh oprávnenej osoby (v tomto prípade návrhna vylúčenie všetkých sudcov z ďalšieho prerokúvania a rozhodnutia veci pre zaujatosť)a rozhodnúť o ňom. V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na svoje rozhodnutia, podľaktorých všeobecné súdy sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie základných práva slobôd, ktoré ústava alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám zaručuje,preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je danáprávomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07). Ak ústavný súd pri predbežnomprerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany svojich základných práv alebo slobôdmôže domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným(všeobecným) súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jejprerokovanie (m. m. IV. ÚS 115/07). Za situácie, ak právny poriadok pripúšťa iné možnostinápravy uplatnením riadnych a mimoriadnych opravných prostriedkov podľa Občianskehosúdneho poriadku, nemožno sa domáhať ochrany svojich práv v konaní pred ústavnýmsúdom.
Podľa platnej právnej úpravy konania pred všeobecnými súdmi a judikatúryvšeobecného súdnictva sú ich závažné procesné pochybenia (vrátane porušenia základnéhopráva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy) dôvodom na podanie odvolania(§ 201 a nasl. OSP), príp. (za splnenia zákonom ustanovených podmienok) aj na podaniedovolania [§ 237 písm. g) OSP (pozri napr. IV. ÚS 26/04, IV. ÚS 201/04)]. Pokiaľ podľanázoru sťažovateľky krajský súd na jej námietky neprihliadal a napadnutými uzneseniamirozhodol zjavne neodôvodnene, potom sa jej sťažnosti podané ústavnému súdu javia akopredčasné, keďže v ďalšom konaní v merite veci pred všeobecnými súdmi môžesťažovateľka postupovať už uvedeným spôsobom a domáhať sa ochrany svojich právpodaním odvolania proti rozhodnutiam prvostupňového súdu, prípadne dovolania protirozhodnutiam odvolacieho súdu. V tomto prípade teda v predmetných konaniach existuje„iný súd“, a to krajský súd, resp. najvyšší súd, povolaný na poskytnutie ochrany základnýmprávam sťažovateľky. Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje aj na rozhodnutienajvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 153/96 z 21. augusta 1997, v ktorom sa inter alia uvádza:„Neexistencia žiadneho rozhodnutia alebo existencia právoplatného rozhodnutia nadriadeného súdu o tom, že sudca je alebo nie je vylúčený z prejednávania a rozhodovania vecí, nebráni dovolaciemu súdu pri skúmaní podmienok prípustnosti dovolania v zmysle ustanovenia § 237 písm. g) O. s. p., posúdiť túto otázku samostatne a prípadne i inak, než ju posúdil nadriadený súd súdu procesnému, ktorý vo veci rozhodoval, ak v námietke boli uvedené nové skutočnosti.“ Ústavný súd preto zastáva názor, že v posudzovaných veciachsťažovateľky nemá dostatok právomoci na meritórne preskúmanie jej námietok smerujúcichproti napadnutým uzneseniam krajského súdu.
Ústava ani zákon o ústavnom súde nepripúšťajú, aby účastník konania domáhajúci saochrany svojich základných práv sám rozhodol o tom, či sa jej bude domáhať v konaní predvšeobecnými súdmi alebo ústavným súdom. Naopak, z čl. 127 ods. 1 ústavy zjavne vyplýva,že pred podaním sťažnosti ústavnému súdu musí účastník konania vyčerpať všetky riadnei mimoriadne opravné prostriedky, resp. iné prostriedky nápravy, ktoré sú mu dostupnév konaní pred všeobecnými súdmi.
Ústavný súd vzhľadom na uvedené sťažnosti sťažovateľky pri ich predbežnomprerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok svojejprávomoci.
Keďže sťažnosti boli odmietnuté, ústavný súd o ďalších návrhoch sťažovateľkyuplatnených v sťažnostiach nerozhodoval.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 11. júna 2015