znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 359/2012-24

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 20. septembra 2012 predbežne prerokoval sťažnosť MUDr. D. S., S., zastúpeného advokátom JUDr. T. S., PhD., K., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky,   základného   práva   na   rovnosť   účastníkov   v konaní   zaručeného   v   čl.   47   ods.   3   Ústavy   Slovenskej   republiky,   základného   práva   na zákonného sudcu zaručeného v čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva vyjadriť   sa   ku   všetkým   vykonávaným   dôkazom   zaručeného   v čl.   48   ods.   2   Ústavy Slovenskej   republiky   a   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   zaručeného   v   čl.   6   ods.   1 Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   postupom   Krajského   súdu   v Prešove v konaní vedenom pod sp. zn. 2 NcC 12/2011 a jeho uznesením z 31. augusta 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť MUDr. D. S. o d m i e t a pre neprípustnosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 21. decembra 2011   doručená   sťažnosť   MUDr.   D.   S.,   S.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namietal porušenie základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky   (ďalej   len   „ústava“),   základného   práva   na rovnosť   účastníkov   v   konaní zaručeného v čl. 47 ods. 3 ústavy, základného práva na zákonného sudcu zaručeného v čl. 48   ods.   1   ústavy,   základného   práva   vyjadriť   sa   ku všetkým   vykonávaným   dôkazom zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“) postupom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 2 NcC 12/2011 a jeho uznesením z 31. augusta 2011.

V konkrétnostiach sťažovateľ uviedol, že „Čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky ako aj čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd bol porušený tým, že Krajský súd v Prešove vydal uznesenie z 31. augusta 2011 sp. zn. 2 NcC 12/2011 s... nezrozumiteľným   výrokom“,   v   dôsledku   čoho „už   samotné   nesplnenie   požiadavky zrozumiteľnosti   výroku   napadnutého   uznesenia   je   dôvodom   na   zrušenie   sťažnosťou napadnutého   uznesenia   Krajského   súdu   v   Prešove“.   Sťažovateľ   tiež   uviedol,   že odôvodnenie   uznesenia   krajského   súdu   považuje   za   arbitrárne   a   z   ústavného   hľadiska neudržateľné   do   tej   miery,   že „to   malo   za   následok   porušenie   označených ústavnoprocesných práv sťažovateľa“, konkrétne „základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd“.

Pokiaľ   ide   o   porušenie   základného   práva   zaručeného   v   čl.   48   ods.   1   ústavy, sťažovateľ uviedol, že „neaplikovaním zákonného ustanovenia § 11 ods. 1 vety druhej O. s. p.   Krajským   súdom   v Prešove   došlo   k porušeniu   základného práva   na zákonného sudcu   podľa   čl.   48   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   ako   aj   k   porušeniu   práva   na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd“, pričom „Porušením základného práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky došlo k porušeniu práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky“, pretože „O nariadení predbežného opatrenia nemôže rozhodnúť súd, ktorý je podľa § 11 ods. 1 O. s. p. miestne nepríslušný.“.

Pokiaľ ide o porušenie čl. 47 ods. 3 ústavy, sťažovateľ uviedol, že konanie krajského súdu „... je jednostranné, odôvodnenie uznesenia... nesie znak arbitrárnosti a zároveň je porušené právo na rovnosť v konaní pred súdom podľa čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky“.

Pretože krajský súd nedal sťažovateľovi podľa jeho tvrdenia možnosť vyjadriť sa k vykonávaným dôkazom, porušil jeho základné právo zaručené v čl. 48 ods. 2 ústavy – právo vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom.

Pokiaľ ide o porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru, sťažovateľ uviedol: „Pretože krajský súd   nepostupoval   v   súlade   s   princípom   rovnosti   zbraní   a   princípom   kontradiktórnosti konania porušil napadnutým uznesením právo na spravodlivé súdne konanie v zmysle čl. 6 ods. 1 Dohovoru.“

Sťažovateľ preto tvrdil, že „Pre dosiahnutie nápravy vo veci je nevyhnutné, aby Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   využil   svoju   právomoc   podľa   čl.   127   ods.   2   Ústavy Slovenskej republiky a preto aby vyhovel návrhu sťažovateľa a zrušil označené uznesenie Krajského súdu v Prešove a vec mu vrátil na ďalšie konanie a rozhodnutie.“.

Na základe uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd prijal jeho sťažnosť na ďalšie konanie a nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo MUDr. D. S. na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základné právo na rovnosť účastníkov v konaní pred súdom podľa čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, základné právo na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky ako aj právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   postupom   Krajského   súdu v Prešove   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   2   NcC   12/2011   a   uznesením   Krajského   súdu v Prešove sp. zn. 2 NcC 12/2011 z 31. augusta 2011 porušené bolo.

2. Uznesenie Krajského súdu v Prešove sp. zn. 2 NcC 12/2011 z 31. augusta 2011 zrušuje a vec vracia Krajskému súdu v Prešove na ďalšie konanie.

3. Priznáva MUDr. D. S. primerané finančné zadosťučinenie vo výške 10.000,- €, ktoré   je   povinný   vyplatiť   Krajský   súd   v   Prešove   MUDr.   D.   S.   do   dvoch   mesiacov   od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Krajský súd v Prešove je povinný nahradiť MUDr. D. S. trovy konania v sume 261,82   €...   do   dvoch   mesiacov   od   právoplatnosti   tohto   nálezu   na   účet   jeho   právneho zástupcu JUDr. T. S., PhD. advokáta so sídlom v K.“

II.

Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo   slobody   podľa   odseku   1,   a   zruší   také   rozhodnutie,   opatrenie   alebo   iný   zásah... Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní základných práv a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd...

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa, ak zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom   predpísané náležitosti, neprípustné návrhy, návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

Predmetom   sťažnosti   je   tvrdenie   sťažovateľa   o   porušení   jeho   základných práv zaručených v čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 1 a 2 ústavy, ako aj práva zaručeného   v čl.   6   ods.   1   dohovoru   postupom   krajského   súdu   v   konaní   vedenom   pod sp. zn. 2   NcC   12/2011   a   jeho   uznesením   z   31.   augusta   2011,   ktorým   rozhodol,   že   na konanie   vo   veci   starostlivosti   súdu   o   maloleté   deti   sťažovateľa   (vrátane   konania o predbežnom opatrení) je príslušný Okresný súd Ružomberok. Z uvedeného vyplýva, že napriek tomu, že sťažovateľ namietal porušenie viacerých základných práv, podstata jeho sťažnosti   spočíva   v namietanom   porušení   základného   práva   na   zákonného   sudcu   podľa čl. 48 ods. 1 ústavy, keďže o predbežnom opatrení v právnej veci starostlivosti súdu o jeho maloleté deti mal rozhodnúť Okresný súd Prešov, a nie Okresný súd Ružomberok. Tým, že krajský súd rozhodol, že týmto súdom je Okresný súd Ružomberok, podľa sťažovateľa porušil jeho základné právo na zákonného sudcu.

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Podľa § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd neodmietne prijatie sťažnosti, aj keď sa nesplnila podmienka podľa odseku 1, ak sťažovateľ preukáže, že túto podmienku nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa.

Ústavný súd už viackrát uznal, že medzi takéto účinné právne prostriedky nápravy možno   v   určitých   prípadoch   považovať aj dovolanie   podľa   § 236   a nasl.   Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“). Hoci Občiansky súdny poriadok v ustanovení § 238 ods. 4 vylučuje prípustnosť dovolania vo veciach upravených zákonom č. 36/2005 Z. z. o rodine   a   o   zmene   a   doplnení   niektorých   zákonov   v   znení   neskorších   predpisov (s výnimkou rozsudku o obmedzení alebo pozbavení rodičovských práv a povinností alebo o pozastavení ich výkonu, o priznaní rodičovských práv a povinností maloletému rodičovi dieťaťa, o určení rodičovstva, o zapretí rodičovstva alebo o osvojení), ústavný súd vo svojej judikatúre   k   prípustnosti   dovolania   vyslovil,   že   prípustnosť   dovolania   opierajúceho   sa o niektorý z dôvodov podľa § 237 OSP je založená na princípe univerzality, čo znamená, že dovolaním možno napadnúť každé rozhodnutie odvolacieho súdu bez ohľadu na povahu predmetu konania, ak sa v ňom namieta niektorá z procesných vád konania uvedených v tomto   ustanovení.   V   takýchto   prípadoch   možno   napadnúť aj rozhodnutia   vo   veciach,   v ktorých je inak dovolanie vylúčené (III. ÚS 171/06, IV. ÚS 238/07, II. ÚS 1/08).

Z   uvedeného dôvodu   ústavný súd   konštatoval, že „závažné procesné   pochybenia súdov (vrátane porušenia základného práva na zákonného sudcu)... sú jednak dôvodom na podanie odvolania... a jednak dovolania podľa § 237 písm. g ) OSP“, takže „porušenie ústavou garantovaného základného práva neodňateľnosti zákonnému sudcovi odôvodňuje podanie tak riadneho ako aj mimoriadneho opravného prostriedku“ (IV. ÚS 10/02). Taký je aj prípad sťažovateľa, ktorý namietal, že krajský súd postupom a označeným uznesením porušil   jeho   základné   právo   na   zákonného sudcu   podľa   čl.   48   ods.   1   ústavy.   V   rámci Občianskeho súdneho poriadku ide o zákonný dôvod dovolania podľa § 237 písm. g) OSP, t. j.   „nesprávne   obsadený   súd“,   keďže   „Účelom   práva   podľa   čl.   48   ods.   1   ústavy   je zabezpečiť občanovi, aby ochranu jeho právam poskytol sudca ako predstaviteľ tej zložky súdnej moci, ktorá má právomoc o veci konať a aby ochranu práva v rámci súdnej moci poskytol sudca zo súdu ktorý je vecne a miestne príslušný“ (II. ÚS 87/01).

Prípustnosť   dovolania   proti   rozhodnutiu   odvolacieho   súdu   vydanému   v   konaní postihnutom   niektorou   procesnou   vadou   uvedenou   v   §   237   OSP   (a   to   aj   vo   veciach, v ktorých   je   inak   dovolanie   podľa   §   238   ods.   4   OSP   vylúčené)   vyplýva   aj   z   praxe Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (rozsudok   sp.   zn.   5   Cdo   147/01).   Zo   sťažnosti sťažovateľa a ani z jej príloh však nevyplynulo, že by na ochranu svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 1 ústavy (okrem odvolania) využil aj dovolanie s poukazom na niektorý z dôvodov   podľa   §   237   OSP,   keď   bol   toho   názoru,   že   v   jeho   veci   je   použiteľné   len mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora Slovenskej republiky (ďalej len „generálny prokurátor“). Ústavný súd preto uvádza, že skutočnosť, že sťažovateľ nevyužil svoje právo na   podanie   dovolania   ako   účinného   a dostupného   právneho   prostriedku   ochrany   svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 1 ústavy, nemôže byť dôvodom na to, aby ústavný súd jeho   procesné   pochybenie   napravoval   prostredníctvom   a   v   rámci   konania   o   ústavnej sťažnosti, pretože nie je ani alternatívou a ani mimoriadnou opravnou inštanciou vo veciach patriacich   do   právomoci   všeobecných   súdov   (II.   ÚS   1/95,   II.   ÚS   21/96).   Z uvedeného vyplýva, že sťažovateľ sa mal domáhať ochrany svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 1 ústavy prostredníctvom dovolania podľa § 236 a nasl. OSP v systéme všeobecného súdnictva, a nie ústavnou sťažnosťou v konaní pred ústavným súdom podľa čl. 127 ods. 1 ústavy.

V zásade rovnaké odôvodnenie ústavný súd použil aj vo vzťahu k namietanému porušeniu ďalších práv (čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj čl. 6 ods. 1 dohovoru),   podstata   ktorých   podľa   sťažovateľa   spočívala   v   odňatí   (nezákonnom obmedzení) ich reálneho uplatnenia v konaní pred krajským súdom. Ústavný súd preto uvádza, že pokiaľ bol sťažovateľ presvedčený o závažnom porušení aj týchto práv, mal aj v tomto   prípade   k   dispozícii   účinný   právny   prostriedok   nápravy   v   rámci   všeobecného súdnictva, a to dovolanie podľa § 237 písm. f) OSP (odňatie možnosti konať pred súdom) vo vzťahu a prostredníctvom označených procesných práv.

Ako   vyplýva   zo   sťažnosti,   sťažovateľ   ani   proti   prípadnému   porušovaniu   týchto základných práv a slobôd nevyužil dovolanie a pridržiaval sa argumentácie o mimoriadnom dovolaní generálneho prokurátora.

Z uvedených dôvodov bolo potrebné sťažnosť sťažovateľa odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre jej neprípustnosť, pretože nevyčerpal možnosť podania dovolania podľa § 236 a nasl. OSP ako účinného opravného prostriedku, hoci na to mal právo.

Keďže sťažnosť sťažovateľa   bola odmietnutá   ako celok,   neprichádzalo do   úvahy zaoberať   sa   jeho   ďalšími   požiadavkami   (zrušiť   napadnuté   rozhodnutie   a   vrátiť   vec krajskému   súdu   na   ďalšie   konanie,   priznať   sťažovateľovi   primerané   finančné zadosťučinenie a náhradu trov právneho zastúpenia), rozhodovanie o ktorých je podmienené vyslovením porušenia základného práva alebo slobody, k čomu v tomto prípade nedošlo.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. septembra 2012