znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 359/09-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 21. októbra 2009 predbežne prerokoval sťažnosť L. C. a K. C., obaja bytom G., zastúpených advokátom Mgr. J. B., B., vo veci namietaného porušenia základného práva vlastniť majetok zaručeného v čl. 20   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   práva   zaručeného   v   čl.   1   Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu Nové Zámky sp. zn. 16 C 160/04 z 15. apríla 2005, rozsudkom Krajského súdu v Nitre sp.   zn.   5   Co   71/08   z   26.   novembra   2008   a   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky sp. zn. 2 Cdo 78/09 zo 14. mája 2009, ako aj vo veci namietaného porušenia základného   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   zaručeného   v   čl.   46   ods.   1   Ústavy Slovenskej republiky a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a základného práva na prerokovanie veci v prítomnosti účastníka, aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom, zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej   republiky   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp. zn. 2 Cdo 78/09 zo 14. mája 2009 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť L. C. a K. C. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 27. augusta 2009 doručená sťažnosť L. C. a K. C., obaja bytom G. (ďalej len „sťažovatelia“), vo veci namietaného   porušenia   základného   práva   vlastniť   majetok   zaručeného   v   čl.   20   ods.   1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva zaručeného v čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) rozsudkom Okresného súdu Nové Zámky (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 16 C 160/04 z 15. apríla 2005, rozsudkom Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.   5   Co   71/08   z 26. novembra   2008   a uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 2 Cdo 78/09 zo 14. mája 2009, ako aj vo veci namietaného porušenia základného práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 46 ods.   1   ústavy   a práva   zaručeného   v   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   a   základného   práva   na   prerokovanie   veci v prítomnosti   účastníka,   aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým   vykonávaným   dôkazom, zaručeného   v   čl.   48   ods.   2   ústavy   uznesením   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   2   Cdo   78/09 zo 14. mája 2009.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovatelia sa žalobou podanou okresnému súdu 7. septembra 2004 domáhali proti žalovaným určenia vlastníckeho práva k parcele č. 1300/3 nachádzajúcej sa v katastrálnom území G., vedenej na LV 1251, ktorú nadobudli vo výmere 1811 m2 do vlastníckeho práva v roku 1988 na základe kúpnej zmluvy. Uvedenú žalobu sťažovatelia podali z dôvodu, že výmera ich pozemku bola rozhodnutím Správy katastra N. (ďalej len „správa katastra“) č. X-358/2002 z 15. januára 2003 znížená o 48 m2, a to na výmeru 1763 m z dôvodu zistenia a opravy údajnej chyby v operáte správy katastra, pričom   o   túto   výmeru   sa   súčasne   zväčšil   susedný   pozemok   žalovaných.   Uvedené rozhodnutie správy katastra bolo potvrdené aj rozhodnutím Katastrálneho úradu v N. č. Xo 6/03-2/Br z 19. marca 2003.

Okresný súd rozsudkom sp. zn. 16 C 160/04 z 15. apríla 2005 žalobu sťažovateľov zamietol, pričom na základe ich odvolania krajský súd rozsudkom sp. zn. 5 Co 214/05 z 8. februára   2006   rozsudok   okresného   súdu   potvrdil.   Následne   na   základe   dovolania podaného sťažovateľmi najvyšší súd rozsudkom sp. zn. 2 Cdo 298/06 z 26. februára 2008 rozsudok krajského súdu z 8. februára 2006 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Po vrátení veci krajský súd rozsudkom sp. zn. 5 Co 71/08 z 26. novembra 2008 opätovne potvrdil   rozsudok   okresného   súdu   z   15.   apríla   2005.   Dovolanie   sťažovateľov   proti opätovnému   rozhodnutiu   krajského   súdu   najvyšší   súd   napádaným   uznesením   sp.   zn. 2 Cdo 78/09 zo 14. mája 2009 odmietol ako neprípustné.

Sťažovatelia sťažnosťou podanou ústavnému súdu namietajú porušenie označených základných   práv   a   práv   zaručených   v   ústave,   dohovore   a   dodatkovom   protokole s odôvodnením, že im všeobecné súdy (okresný súd, krajský súd a najvyšší súd) odňali vlastnícke právo k spornej parcele, a navyše aj tým, že najvyšší súd napadnutým uznesením sp. zn. 2 Cdo 78/09 zo 14. mája 2009 nesprávne právne posúdil ich dovolanie, keď ho ako neprípustné odmietol. Podľa sťažovateľov bolo dovolanie prípustné podľa § 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“), pretože postupom krajského súdu, ako aj postupom okresného súdu im bolo znemožnené konať pred súdom tým, že nebolo vyhovené ich návrhu na vykonanie dokazovania znaleckým posudkom, a tiež krajský súd pojednával v ich   neprítomnosti,   hoci   právny   zástupca   sťažovateľov   svoju   neprítomnosť   včas ospravedlnil.

Sťažovatelia v sťažnosti okrem iného uviedli: «Najvyšší   súd   SR   odmietnutím   dovolania   odmietol   sťažovateľom   vykonanie spravodlivosti (degenatio   iustitiae),   čo je   v   rozpore s čl.   46   ods.   1   Ústavy   SR   a čl.   6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Svojim postupom Najvyšší súd SR akceptoval   právny   status,   keď   o   vlastníckom   vysporiadaní   účastníkov   konania   rozhodli správne orgány na úseku správy katastra(...)

Podľa názoru sťažovateľov nevykonanie tak závažného dôkazu je odňatím možnosti konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f) O. s. p. a teda ak Najvyšší súd vyhodnotil tento stav ako vyhovujúci a z tohto dôvodu odmietol dovolanie, „posvätil“ tým nespravodlivé konanie odvolacieho súdu ako aj prvostupňového súdu, ich zásah do vlastníckeho práva sťažovateľov. (...)

Tým že Najvyšší súd de facto potvrdil rozhodnutia nižšie inštančných súdov, prispel k právnej neistote sťažovateľov, a to v dôsledku toho, že sa na v katastri nehnuteľností akceptuje stav, že parcela 1300/1 má v skutočnosti väčšiu výmeru ako je evidovaná na liste vlastníctva, a tým nemožno určiť správne ani hranice medzi susednými parcelami, a že v katastri nehnuteľnosti sa v súčasnosti eviduje nižšia výmera parcely 1300/3, ako k nej nadobudli sťažovatelia vlastnícke právo v roku 1988.

Porušenie čl. 48 ods. 2 Ústavy SR sťažovatelia vidia v tom, že Najvyšší súd svojim napadnutým uznesením odmietol dovolanie z dôvodov, že konaním odvolacieho súdu nebola účastníkom   odňatá   možnosť   konať   pred   súdom,   a   to   napriek   tomu,   že   odvolací   súd pojednával (na odvolacom súde v konaní, č. k. 5Co/71/2008-246 bolo nariadené len jedno pojednávanie) v neprítomnosti právneho zástupcu sťažovateľov, hoci svoju neprítomnosť včas ospravedlnil.»

Vzhľadom na uvedené sťažovatelia žiadajú, aby ústavný súd po prijatí ich sťažnosti na ďalšie konanie takto rozhodol:

„1. Najvyšší súd SR uznesením zo dňa 14. 05. 2009, sp. zn.: 2 Cdo 78/2009-234, v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Nitre zo dňa 26. 11. 2008, sp. zn.: 5 Co/71/2008- 216, a v spojení s rozsudkom Okresného súdu Nové Zámky zo dňa 15. 04. 2005, sp. zn.: 16 C 160/04, vydanými v právnej veci žalobcov (sťažovateľov): 1/ L. C.(...) a 2/ K. C.(...) proti žalovaným: 1/ T. B.(...) a 2/ A. B.(...), o určenie vlastníckeho práva, porušil základné právo L. C.(...) a K. C.(...) vlastniť majetok a na ochranu vlastníctva majetku podľa článku 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na pokojné užívanie majetku podľa čl. I. Dodatkového protokolu č. 1 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Najvyšší súd SR uznesením zo dňa 14. 05. 2009, sp. zn.: 2 Cdo 78/2009-234, porušil základné právo L. C.(...) a K. C.(...) na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

3. Najvyšší súd SR uznesením zo dňa 14. 05. 2009, sp. zn.: 2 Cdo 78/2009-234, porušil základné právo L. C.(...) a K. C.(...), na prerokovanie veci v prítomnosti účastníka konania podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

4. Najvyšší súd SR uznesením zo dňa 14. 05. 2009, sp. zn.: 2 Cdo 78/2009-234, porušil základné právo L. C.(...) a K. C.(...) vyjadriť sa k všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

5. Uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 14. 05. 2009, sp. zn.: 2 Cdo 78/2009-234, sa zrušuje vo všetkých výrokoch a vec sa vracia na ďalšie konanie.

6. Sťažovateľom L. C.(...) a K. C.(...) sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 2.660 EUR.

7. Najvyšší súd SR je povinný uhradiť právnemu zástupcovi sťažovateľov L. C.(...) a K. C.(...) trovy konania o podanej ústavnej sťažnosti pred Ústavným súdom SR vo výške 281,22 EUR na účet právneho zástupcu sťažovateľov.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

1. K namietanému porušeniu práv sťažovateľov rozhodnutím najvyššieho súdu

Podstata   sťažnostných   námietok sťažovateľov   proti rozhodnutiu   najvyššieho súdu sp. zn.   2   Cdo   78/09   zo   14.   mája   2009   je   založená   jednak   na   tvrdení,   že   v   dôsledku odmietnutia   dovolania   sťažovateľov   najvyšší   súd   v   podstate   odobril   právny   stav verifikovaný okresným súdom a krajským súdom, čím malo byť porušené ich základné právo   a   právo   vlastniť   a   pokojne   užívať   majetok   podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy   a   čl.   1 dodatkového protokolu, a jednak na tvrdení, že najvyšší súd nesprávne vyhodnotil dovolací dôvod sťažovateľov proti rozhodnutiu krajského súdu podľa § 237 písm. f) OSP. Podľa sťažovateľov bol tento dovolací dôvod naplnený, pretože tak krajský súd, ako aj pred ním okresný   súd   nevykonali   sťažovateľmi   navrhované   znalecké   dokazovanie   na   objasnenie skutkového stavu, takže protichodným názorom najvyššieho súdu v tomto smere malo byť porušené   základné   právo   sťažovateľov   na   spravodlivé   súdne   konanie   zaručené   v   čl. 46 ods. 1 ústavy a ich právo zaručené v čl. 6 ods. 1 dohovoru. Podľa sťažovateľov bol dovolací dôvod podľa § 237 písm. f) OSP naplnený aj tým, že krajský súd vec „prejednával(...) v neprítomnosti   právneho   zástupcu   sťažovateľov,   hoci   svoju   neprítomnosť   včas ospravedlnil“, čím bolo podľa sťažovateľov rozsudkom najvyššieho súdu porušené aj ich základné právo na prerokovanie veci v ich prítomnosti, aby sa mohli vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom, zaručené v čl. 48 ods. 2 ústavy.

Ústavný súd pripomína, že jeho úlohou nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým   prislúcha   interpretácia   a   aplikácia   zákonov.   Ústavný   súd   je   v   súlade so svojou všeobecnou právomocou vyjadrenou v čl. 124 ústavy súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Táto právomoc spolu s právomocou podľa čl. 127 ods. 1 ústavy mu umožňuje preskúmať aj napadnuté rozhodnutia všeobecných súdov, avšak iba z hľadiska, či je, alebo nie   je   v   súlade   s   ústavno-procesnými   zásadami   upravenými   v   ústave.   Ústavný   súd nevykladá iné ako ústavné zákony, a preto musí preskúmavať len to, či sa tieto zákony nevyložili spôsobom, ktorý je svojvoľný (arbitrárny) alebo ústavne neudržateľný pre zjavné pochybenia alebo omyly v posudzovaní obsahu takýchto právnych úprav.

Skutkové   a   právne   závery   všeobecného   súdu   môžu   byť   predmetom   kontroly zo strany ústavného súdu iba vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, I. ÚS 117/05). Ak nie sú splnené tieto predpoklady na preskúmanie rozhodnutí všeobecných súdov, ústavný súd nemôže dospieť k záveru o vecnej spojitosti medzi základnými právami alebo slobodami, ktorých   porušenie   sa   namieta,   a   napádaným   rozhodnutím   všeobecných   súdov,   prípadne postupom, ktorý im predchádzal.

Najvyšší súd svoje rozhodnutie odôvodnil takto:«Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   ako   súd   dovolací   (§   10a   ods.   1   O. s. p.)   po zistení,   že   dovolanie   podal   včas   účastník   konania   (§   240   ods.   1   O. s. p.),   skúmal   bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O. s. p.), či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, ktoré v zmysle § 236 a nasl. O. s. p. možno napadnúť dovolaním. Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O. s. p.). Je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu v prípadoch uvedených v ustanovení § 237 písm. a) až g) O. s. p. a proti rozsudku odvolacieho súdu je prípustné ešte aj v prípadoch uvedených v ustanovení § 238 O. s. p. V   prejednávanej   veci   dovolanie   smeruje   proti   rozsudku   odvolacieho   súdu,   ktorý potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa, pričom nevyslovil prípustnosť dovolania a nešlo ani o prípad, že by sa odvolací súd v tejto veci odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu. Keďže dovolaním napadnutý potvrdzujúci rozsudok odvolacieho súdu nevykazuje niektorý zo znakov uvedených v § 238 ods. 1, 2 a 3 O. s. p. je zrejmé, že ide o prípad, v ktorom Občiansky súdny poriadok dovolanie podľa citovaného zákonného ustanovenia nepripúšťa. S   prihliadnutím   na   ustanovenie   §   242   ods.   1   veta   druhá   O. s. p.   ukladajúce dovolaciemu súdu povinnosť prihliadnuť vždy na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237 O. s. p.   (či   už   to   účastník   namieta   alebo   nie),   neobmedzil   sa   Najvyšší   súd   Slovenskej republiky   len   na   skúmanie   podmienok   prípustnosti   dovolania   smerujúceho   proti potvrdzujúcemu rozsudku, ale sa zaoberal aj otázkou, či podané dovolanie nie je prípustné podľa   §   237   O. s. p.   Uvedené   zákonné   ustanovenie   pripúšťa   dovolanie   proti   každému rozhodnutiu   (rozsudku   alebo   uzneseniu)   odvolacieho   súdu,   ak   konanie,   v   ktorom   bolo vydané, je postihnuté niektorou zo závažných procesných vád vymenovaných v písmenách a) až g) tohto ustanovenia(...) Prípustnosť dovolania z hľadiska ustanovenia § 237 O. s. p. pritom   nie   je   založená   už   tým,   že   dovolateľ   tvrdí,   že   rozhodnutie   odvolacieho   súdu   je postihnuté niektorou vadou uvedenou v § 237 O. s. p. ale nastáva až vtedy, ak rozhodnutie odvolacieho súdu vadou uvedenou v citovanom zákonnom ustanovení skutočne trpí. So zreteľom   na žalobcami tvrdený dôvod prípustnosti dovolania sa Najvyšší súd Slovenskej republiky osobitne zameral na otázku opodstatnenosti tvrdenia dovolateľov, že v prejednávanej veci im postupom súdu bola odňatá možnosť pred ním konať (§ 237 písm. f) O. s. p.).

Odňatím možnosti konať sa v zmysle uvedeného ustanovenia rozumie taký závadný procesný postup súdu,   ktorým sa účastníkovi znemožní realizácia tých jeho procesných práv, ktoré mu Občiansky súdny poriadok priznáva za účelom ochrany jeho práv a právom chránených záujmov.

Žalobcovia   v   dovolaní   namietajú,   že   odvolací   súd   im   znemožnil   realizáciu procesného práva zhrnúť na záver svoje návrhy a vyjadriť sa k dokazovaniu i k právnej stránke veci (§ 118 ods. 4 O. s. p.).

Podľa § 118 ods. 4 O. s. p. ak sa pojednávanie neodročuje pred jeho skončením súd vyzve účastníkov, aby zhrnuli svoje návrhy a vyjadrili sa k dokazovaniu i k právnej stránke veci. Na záver súd uznesením vyhlási dokazovanie za skončené. I keď toto ustanovenie predsedovi   senátu   neukladá,   aby   pojednávanie   formálne   ukončil,   musí,   ak   podľa   jeho názoru   je   už   jeho   predmet   vyčerpaný,   účastníkovi   dať   možnosť   predniesť   na   záver pojednávania   svoje   návrhy,   vyjadriť   sa   k   dokazovaniu   i   k   právnej   stránke   veci.   Ide o neodňateľné právo účastníka, ak mu ho súd odoprie, odníme mu možnosť konať pred súdom a realizovať procesné práva účastníka konania.

V „záverečnej reči“ môžu účastníci (rovnako ich zástupcovia) zhrnúť svoje návrhy, vyjadriť   svoj   návrh   na   vykonané   dokazovanie   z   hľadiska   jeho   úplnosti,   zákonnosti a hodnotenia   jednotlivých   dôkazov.   Vyjadriť   sa   môžu   nielen   k   skutkovej   stránke   veci (z akých skutkových záverov by mal súd vychádzať), ale tiež k právnej stránke veci (môžu uviesť, ako by mal súd vec posúdiť po právnej stránke). „Záverečnú reč“ nemusí predniesť osobne   účastník   konania,   môže   ju   za   neho   predniesť   jeho   zástupca.   Podstatný   obsah „záverečnej reči“ treba uviesť do zápisnice o pojednávaní. Spravidla je na „záverečnú reč“ vyzvaný žalobca pred žalovaným, je však na úvahe predsedu senátu, kedy účastníkov vyzve, aby predniesli „záverečné reči“, a v akom poradí im udelí slovo.

„Záverečnou rečou“ nie je však len ten procesný úkon účastníka (jeho zástupcu), ktorý je takto označený aj formálne. Za „záverečnú reč“ možno aj bez tohto formálneho označenia považovať aj iný, na záver pojednávania urobený procesný úkon účastníka (jeho zástupcu), ktorým zhrňuje svoje návrhy, vyjadruje sa k dokazovaniu a k právnej stránke veci. Z   obsahu   spisu   vyplýva,   že   odvolací   súd   na   odvolacom   pojednávaní   dňa 26. novembra 2008 (č. l. 203 spisu) oboznámil obsah spisu, umožnil žalobcom predniesť a bližšie odôvodniť odvolanie. I keď z tejto zápisnice nevyplýva, že by účastníci urobili procesný úkon výslovne označený ako „záverečná reč“,   predsa len je z nej zrejmé,   že odvolací   súd   vytvoril   žalobcom   možnosť   zhrnúť   skutkové   a   právne   závery,   z   ktorých vyvodzovali opodstatnenosť svojej žaloby. Žalobca 1) túto jeho možnosť využil a vysvetlil v čom podľa neho spočíva zásah do jeho vlastníckych práv. Súdu ozrejmil(...)

Žalobkyňa 2) sa k veci nevyjadrila. Z   uvedeného   dôvodu   dospel   dovolací   sud   k   záveru,   že   odvolací   súd   žalobcom neodňal procesné oprávnenie zhrnúť svoje návrhy a vyjadriť sa k dokazovaniu i k právnej stránke veci (§ 118 ods. 4 O. s. p.).

O vadu konania v zmysle ustanovenia § 237 písm. f) O. s. p. nejde ani vtedy, ak odvolací súd nevykonal dôkazy navrhnuté účastníkom, alebo ak bez doplnenia dokazovania meritórne rozhodol o podanom odvolaní. K týmto nedostatkom v odvolacom konaní môže dovolací súd prihliadnuť len v prípade, ak je splnený základný predpoklad prípustnosti dovolania,   v   dôsledku   ktorého   sa   preň   otvorí   možnosť   prieskumnej   činnosti   vo   vzťahu k napadnutému   rozsudku   odvolacieho   súdu.   Pokiaľ   ide   o   namietané   vady   v   zmysle ustanovenia § 241 ods. 2 písm. b) O. s. p., že rozhodnutie vychádza zo skutkového zistenia, ktoré   nemá   v   podstatnej   časti   oporu   vo   vykonanom   dokazovaní   ako   aj   vadu   v   zmysle ustanovenia § 241 ods. 2 písm. c) O. s. p., že rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení, k týmto vadám však dovolací súd môže prihliadnuť len za podmienky prípustnosti dovolania, nejde ale o postup, ktorým by žalobcom bola odňatá možnosť konať pred súdom. Na   námietku   dovolateľov   spochybňujúcu   správnosť   zistenia   skutkových   záverov nižších súdov či nedostatočné zistenie skutkového stavu vo veci možno uviesť len to, že v zmysle ustanovenia § 241 ods. 2 O. s. p. dôvodom dovolania nemôže byť samo osebe nesprávne   skutkové   zistenie.   Dovolanie   totiž   nie   je   „ďalším“   odvolaním   ale   je mimoriadnym   opravným   prostriedkom   určeným   na   nápravu   len   výslovne   uvedených procesných (§ 241 ods. 2 písm. a) a b) O. s. p.) a hmotnoprávnych (§ 241 ods. 2 písm. c) O. s. p.) vád. Preto sa dovolaním nemožno úspešne domáhať ako revízie skutkových zistení urobených   súdmi   prvého   a   druhého   stupňa   tak   ani   prieskumom   nimi   vykonaného dokazovania.

Nakoľko   prípustnosť   dovolania   žalobcov   nemožno   vyvodiť   z   ustanovenia   §   238 O. s. p.   ani   z   §   237   O. s. p.,   odmietol   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   ich   dovolanie v súlade s ustanovením § 243b ods. 5 O. s. p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c) O. s. p. ako dovolanie   smerujúce   proti   rozhodnutiu,   proti   ktorému   je   tento   opravný   prostriedok neprípustný.   Pritom   riadiac   sa   právnou   úpravou   dovolacieho   konania,   nezaoberal   sa napadnutým rozsudkom odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti a námietok dovolateľov,   z   ktorých   niektoré   sú   už   neaktuálne   (napr.   dovolací   dôvod   o   nedostatku v skutkových zisteniach, od účinnosti zákona č. 353/2003 Z. z. neexistuje).»

Ústavný   súd   v   prvom   rade   podotýka,   že   pri   podaní   dovolania   je   nevyhnutné odlišovať na jednej strane otázku prípustnosti tohto mimoriadneho opravného prostriedku ako takého a na strane druhej otázku prípustnosti dôvodov dovolania. Procesnú prípustnosť dovolania ako takého skúma dovolací súd ako otázku primárnu a až v prípade, že dospeje k zisteniu, že dovolanie je po procesnej stránke prípustné, t. j. že smeruje proti rozhodnutiu, ktoré   týmto   mimoriadnym   opravným   prostriedkom   možno   napadnúť,   dovolací   súd   až sekundárne posudzuje prípustnosť dôvodov dovolania a následne aj ich opodstatnenosť. Inými slovami, v prípade, že dovolací súd zistí, že dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré týmto mimoriadnym opravným poriadkom nemožno napadnúť, t. j. že dovolanie nie je procesne   prípustné,   dovolací   súd   už   neskúma   prípustnosť   a   ani   dôvodnosť   dovolacích dôvodov.

Z   citovaného   rozhodnutia   najvyššieho   súdu   je   zrejmé,   že   najvyšší   súd   už preskúmaním primárnej otázky o prípustnosti dovolania dospel k zisteniu, že dovolanie sťažovateľov nie je prípustné, preto dovolací súd už nemal dôvod meritórne preskúmať dovolaním napadnuté rozhodnutie krajského súdu.

Prípustnosť   dovolania   pritom   sťažovatelia   (v   konaní   pred   všeobecnými   súdmi v procesnom postavení žalobcov) odvodzovali od § 237 písm. f) OSP, podľa ktorého je univerzálnym dovolacím dôvodom postup súdu, ktorým súd odníme účastníkovi možnosť konať pred súdom. Za postup súdu v zmysle citovaného ustanovenia § 237 písm. f) OSP považovali   sťažovatelia   postup,   ktorým   krajský   súd   jednak   nevyhovel   ich   návrhu   na vykonanie znaleckého dokazovania pre účely zistenia skutkového stavu, a jednak postup, ktorým krajský súd vec prerokoval bez prítomnosti ich právneho zástupcu, čím im mal znemožniť vyjadriť sa k veci.

Ústavný súd v rámci svojej rozhodovacej činnosti už vyslovil, že všeobecný súd nemá v sporovom konaní povinnosť vykonať všetky dôkazy označené účastníkmi konania, pretože princíp voľného hodnotenia dôkazov v konaní pred súdom v spojení so zásadou spravodlivého rozhodnutia veci umožňuje sudcovi (resp. senátu) vykonať len tie dôkazy, ktoré   podľa   jeho   uváženia   k   takémuto   rozhodnutiu   vedú   a   sú   preň   relevantné   (napr. I. ÚS 64/97, I. ÚS 98/97, II. ÚS 84/02, III. ÚS 203/07). Reálne uplatnenie základného práva na   súdnu   ochranu   však   zároveň   predpokladá,   že   sa   účastníkovi   súdneho   konania   táto ochrana dostane v zákonom predpokladanej kvalite, pričom výklad a používanie príslušných zákonných ustanovení musí v celom rozsahu rešpektovať základné právo účastníkov na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Z tohto hľadiska   musí   všeobecný   súd   prihliadať   na   spravodlivú   rovnováhu   pri   poskytovaní materiálnej ochrany uplatňovaným právam a oprávneným záujmom účastníkov sporového konania, ktoré sú vo vzájomnom konflikte (napr. III. ÚS 271/05).

Vzhľadom na uvedené sa ústavný súd v rámci predbežného prerokovania sťažnosti zaoberal otázkou, či výkon právomoci najvyššieho súdu v súvislosti s jeho rozhodnutím o dovolaní sťažovateľov uznesením sp. zn. 2 Cdo 78/09 zo 14. mája 2009 je zlučiteľný s ústavnými   limitmi   vyplývajúcimi   zo   sťažovateľmi   označeného   základného   práva   na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Ústavný súd dospel k presvedčeniu, že vzhľadom na už uvedené najvyšší súd pri vyhodnotení námietky sťažovateľov týkajúcej sa   nevykonania nimi navrhnutého dôkazu súdmi nižších stupňov dospel logickým výkladom a vyčerpávajúcim odôvodnením k záveru o   nenaplnení   dovolacieho   dôvodu   podľa   §   237   písm.   f)   OSP.   Konštatovaniu   o neprípustnosti dovolania sťažovateľov predchádzal racionálny, podrobný, a teda ústavne konformný výklad relevantnej právnej úpravy, ktorý nepopiera jej účel a podstatu a na základe ktorého bol najvyšším súdom ustálený dôvod na odmietnutie dovolania pre jeho neprípustnosť.   Z tohto   hľadiska   teda   ústavný   súd   nezistil   príčinnú   súvislosť   medzi napadnutým uznesením najvyššieho súdu a čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Sťažovatelia v sťažnosti tiež uviedli, že z tohto istého dôvodu, t. j. z dôvodu, že odvolací krajský súd nevykonal nimi navrhovaný dôkaz (znalecké dokazovanie), už raz podali v predmetnej veci dovolanie podľa § 237 písm. f) OSP, pričom v konaní o tomto dovolaní uspeli a najvyšší súd rozsudkom sp. zn. 2 Cdo 298/06 z 26. februára 2008 zrušil dovolaním napadnuté rozhodnutie krajského súdu sp. zn. 5 Co 214/05 z 8. februára 2006 a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Na tomto mieste ústavný súd však podotýka, že z rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 2   Cdo   298/06   z   26.   februára   2008   vyplýva,   že   najvyšší   súd   konštatoval   prípustnosť dovolania   sťažovateľov   podľa   §   237   písm.   f)   OSP,   tak   ako   to   v   dovolaní   označili   aj sťažovatelia, avšak najvyšší súd dospel k tomuto presvedčeniu z iného ako sťažovateľmi uvádzaného   dôvodu.   Sťažovatelia   totižto   považovali   tento   dovolací   dôvod   za   naplnený z dôvodu,   že sa   nevyhovelo   ich   návrhom   na vykonanie znaleckého   dokazovania, avšak najvyšší   súd   považoval   tento   dovolací   dôvod   za   naplnený   z   dôvodu,   že   odvolací   súd rozhodol na základe iných právnych skutočností ako prvostupňový súd, a teda sťažovatelia sa   k   nim   nemali   možnosť   vyjadriť,   pretože   sa   o   nich   mohli   prvýkrát   dozvedieť   až z odvolacieho rozhodnutia.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   sa   ústavne   súladným   spôsobom   najvyšší   súd v napádanom   uznesení   vysporiadal   aj   s   tvrdením   sťažovateľov   o   naplnení   dovolacieho dôvodu podľa § 237 písm. f) OSP tým, že odvolací krajský súd im mal svojím postupom znemožniť vyjadriť sa k prerokúvanej veci.

Z uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 2 Cdo 78/09 zo 14. mája 2009 vyplýva, že sťažovatelia boli na pojednávaní odvolacieho súdu riadne prítomní a krajským súdom im bol   vytvorený   dostatočný   priestor   na   vyjadrenie   sa   k prerokúvanej   veci,   takže   z   tohto hľadiska   sa   námietka   sťažovateľov   o   naplnení   dovolacieho   dôvodu   javila   ako neopodstatnená a závery najvyššieho súdu v tomto smere za ústavne akceptovateľné.

Pokiaľ sťažovatelia v sťažnosti pred ústavným súdom namietajú, že odvolací súd pojednával v neprítomnosti ich právneho zástupcu aj napriek tomu, že sa včas a riadne ospravedlnil,   ústavný   súd   konštatuje,   že   z   dovolania   sťažovateľov   podaného   proti rozhodnutiu krajského súdu sp. zn. 5 Co 71/08 z 26. novembra 2008, o ktorom najvyšší súd rozhodoval   napadnutým   uznesením,   vyplýva,   že   túto   skutočnosť   sťažovatelia   v   rámci podaného dovolania nenamietali a prvýkrát ju uviedli až v konaní pred ústavným súdom.

Okrem tohto ústavný súd v tejto súvislosti tiež konštatuje, že účastníkovi konania, ktorý bol prítomný na pojednávaní a súhlasil s tým, aby súd pojednával, hoci jeho zástupca zvolený   na   celé   konanie   nebol   na   pojednávaní   prítomný,   nemohla   byť   postupom   súdu odňatá možnosť konať pred súdom. Zo zistení najvyššieho súdu v napádanom uznesení, ako ani   z   tvrdení   sťažovateľov   nevyplýva,   že   by   sa   proti   postupu   krajského   súdu,   ktorý pojednával iba s prítomnými sťažovateľmi bez ich právneho zástupcu, sťažovatelia ohradili už na tomto odvolacom pojednávaní, práve naopak, sťažovatelia využili možnosť, aby sa sami   vyjadrili   k prerokúvanej   veci   a   vyslovene   nežiadali,   aby   bolo   pojednávanie   kvôli neprítomnosti ich právneho zástupcu odročené.

Ústavný   súd   tiež   poznamenáva,   že   ak   bez   prítomnosti   právneho   zástupcu sťažovateľov mal pojednávať krajský súd, nemohlo potom z tohto dôvodu dôjsť k porušeniu čl. 48 ods. 2 ústavy v príčinnej súvislosti s rozhodnutím najvyššieho súdu.

Zjavne neopodstatneným návrhom je návrh, ktorým sa namieta taký postup orgánu verejnej moci, ktorým nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namieta, ako aj vtedy, ak v konaní pred orgánom   verejnej   moci   vznikne   procesná   situácia   alebo   procesný   stav,   ktoré   vylučujú, aby tento   orgán   porušoval   označené   základné   právo,   pretože   uvedená   situácia   alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (napr. II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 288/05, II. ÚS 298/06).

Uvedené závery boli podkladom pre rozhodnutie ústavného súdu, ktorý sťažnosť sťažovateľov v časti namietaného porušenia čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 48 ods. 2 ústavy rozhodnutím najvyššieho súdu už po jej predbežnom prerokovaní odmietol ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

V súvislosti s namietaným porušením základného práva vlastniť majetok zaručeného v čl. 20 ods. 1 ústavy a práva pokojne užívať svoj majetok zaručeného v čl. 1 dodatkového protokolu ústavný súd odkazuje na svoju judikatúru, podľa ktorej základné právo zaručené v čl. 20 ods. 1 (čo v celom rozsahu platí, aj pokiaľ ide o právo zaručené v čl. 1 dodatkového protokolu)   zahŕňa   požiadavku   minimálnych   garancií   procesnej   povahy   ustanovených priamo   v   označenom   článku   ústavy,   ktorých   nedodržanie   môže   mať   za   následok   jeho porušenie iba popri porušení základného práva na súdnu a inú právnu ochranu (čl. 46 ods. 1 ústavy),   a   taktiež   zahŕňa   požiadavku   spravodlivosti   súdneho   konania   (m.   m.   napr. I. ÚS 23/01, III. ÚS 328/05, I. ÚS 150/09).

Ústavný súd konštatuje, že ak rozhodnutím najvyššieho súdu v označenom konaní nedošlo k porušeniu čl. 46 ods. 1 ústavy, potom už neprichádzalo do úvahy ani vyslovenie porušenia základného práva sťažovateľov podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a ich práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu.

Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľov   aj   vo   vzťahu k namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 1 dodatkového   protokolu   už   po   jej   predbežnom   prerokovaní   odmietol   ako   zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

2. K namietanému porušeniu práv sťažovateľov rozhodnutím okresného súdu a rozhodnutím krajského súdu

Sťažovatelia   v   sťažnosti   tvrdia,   že   okresný   súd   rozsudkom   sp.   zn.   16   C   160/04 z 15. apríla 2005 porušil ich základné právo a právo vlastniť majetok zaručené v čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 1 dodatkového protokolu, a to tým, že verifikoval rozhodnutia správnych orgánov na úseku katastra, ktoré podľa sťažovateľov svojvoľne rozhodli o zmene výmery ich pozemku, čo je v rozpore aj s údajom o jeho výmere uvedeným v zodpovedajúcom liste vlastníctva.

Sťažovatelia namietajú porušenie svojho základného práva a práva vlastniť a pokojne užívať   majetok   zaručených   v   čl.   20   ods.   1   ústavy   a   čl.   1   dodatkového   protokolu   aj rozhodnutím krajského súdu sp. zn. 5 Co 71/08 z 26. novembra 2008, a to z tých istých dôvodov ako v prípade okresného súdu, a tiež z dôvodu, že krajský súd nevyhovel ich návrhu a nepripustil nimi požadovaný dôkaz znaleckým dokazovaním.

Jednou zo základných podmienok prijatia sťažnosti na ďalšie konanie je jej podanie v lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Táto lehota je dvojmesačná a začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu, pričom pri opatrení alebo inom zásahu sa počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol   o   opatrení   alebo   inom   zásahu   dozvedieť.   Nedodržanie   tejto   lehoty   je   zákonom ustanoveným   dôvodom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   podanej   oneskorene   (§   25   ods.   2 zákona o ústavnom súde). V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty nemožno zmeškanie tejto lehoty odpustiť, pretože kogentné ustanovenie § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde to nedovoľuje.

Ústavný   súd   pri   svojej   rozhodovacej   činnosti   opakovane   vyslovil   právny   názor, že sťažnosť   podľa   čl.   127   ústavy   nemožno   považovať   za   časovo   neobmedzený právny prostriedok   ochrany   základných   práv   alebo   slobôd   (I.   ÚS   33/02,   II.   ÚS   29/02, III. ÚS 108/02, IV. ÚS 158/04, I. ÚS 218/06).

Sťažovatelia sťažnosťou pred ústavným súdom napádajú rozhodnutie okresného súdu sp. zn. 16 C 160/04 z 15. apríla 2005 a rozhodnutie krajského súdu sp. zn. 5 Co 71/08 z 26. novembra   2008,   ktoré   podľa   zistenia   ústavného   súdu   nadobudli   právoplatnosť 29. januára 2009.

Od   29.   januára   2009,   keď   napádané   rozhodnutie   krajského   súdu   nadobudlo právoplatnosť,   do   24.   augusta   2009,   keď   sťažovatelia   podali   sťažnosť   adresovanú ústavnému súdu na poštovú prepravu (ústavnému súdu bola doručená 27. augusta 2009), nepochybne uplynula dvojmesačná lehota podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde.

Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľov   v časti   namietaného porušenia   označených   práv   rozhodnutiami   okresného   súdu   a   krajského   súdu   už   po   jej predbežnom prerokovaní odmietol ako podanú oneskorene (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 21. októbra 2009