znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 359/08-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 2. októbra 2008 predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti L., s. r. o., B., právne zastúpenej advokátom JUDr. J. T., N., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky a základného práva vlastniť majetok podľa   čl.   20   Ústavy   Slovenskej   republiky   uznesením   Okresného   súdu   Čadca   č.   k. Er 1990/99-228 z 3. júna 2005 a uznesením Krajského súdu v Žiline č. k. 23 CoE 140/2005-309 z 31. decembra 2007 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť spoločnosti L., s. r. o., B.,   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 27. júna 2008 doručená sťažnosť spoločnosti L., s. r. o., B. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ústavy uznesením Okresného súdu Čadca (ďalej len „okresný súd“) č. k. Er 1990/99-228 z 3. júna 2005 a uznesením Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) č. k. 23 CoE 140/2005-309 z 31. decembra 2007, ktorou sťažovateľ žiadal vydať tento nález:

„1. Základné právo spoločnosti L., s. r. o., B., na súdnu a inú právnu ochranu podľa 2 hlavy, 7 oddielu Ústavy SR právoplatným rozhodnutím Okresného súdu v Čadci č. k.: Er 1990/99-288,   EX   1032/99   zo dňa   3.   6.   2005   o schválení   rozvrhu   výťažku   z dražby porušené bolo.

2.   Základné   právo   spoločnosti   L.,   s.   r.   o.,   B.,   vlastniť   majetok   podľa   2   hlavy, 2 oddielu Ústavy SR právoplatným rozhodnutím Okresného súdu v Čadci č. k.: Er 1990/99- 288, EX 1032/99 zo dňa 3. 6. 2005 o schválení rozvrhu výťažku z dražby porušené bolo.

3. Základné právo spoločnosti L., s. r. o., B., na súdnu a inú právnu ochranu podľa 2 hlavy, 7 oddielu Ústavy SR právoplatným rozhodnutím Krajského súdu v Žiline sp. zn.: 23 CoE/140/2005 zo dňa 31. 12. 2007 porušené bolo.

4. Uznesenie Okresného súdu v Čadci č. k.: Er 1990/99-288, EX 1032/99 zo dňa 3. 6. 2005 o schválení rozvrhu výťažku z dražby sa zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie.

5.   Spoločnosti   L.,   s.   r.   o.,   B.,   sa   priznáva   primerané   zadosťučinenie   v sume 1.000.000,-   Sk   (slovom   jedenmilión   slovenských   korún),   ktoré   je   Okresný   súd   v Čadci povinný vyplatiť do dvoch mesiacov do právoplatnosti nálezu.

6. Okresný súd v Čadci je povinný zaplatiť spoločnosti L., s. r. o., B., náhradu trov právneho zastúpenia v celkovej výške 6.734,- Sk (za dva úkony právnej pomoci v zmysle § 14 ods. 1 písm. a) a c) a v zmysle § 11 ods. 1 vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z. z.) á 3.176,- Sk   +   2   x   réžijný   paušál   á 191,-Sk)   na   účet   advokáta,   JUDr.   J.   T.,   do   15   dní od právoplatnosti nálezu.“

Ako vyplynulo zo sťažnosti doručenej ústavnému súdu a pripojených exekučných spisov   okresného   súdu   (sp.   zn.   Er   1958/99,   sp.   zn.   Er   1959/99   a sp.   zn.   Er   1990/99) sťažovateľ bol ako oprávnený účastníkom dvoch exekučných konaní (sp. zn. Er 1958/99 a sp. zn.   Er   1959/99)   vedených   proti   povinnému   S.,   a.   s.   „v   likvidácii“.   Pôvodným oprávneným v oboch exekučných veciach bola P., a. s. Sťažovateľ nadobudol vymáhané pohľadávky   v priebehu   exekučného   konania   a   jeho   vstup   do   exekučných   konaní   bol pripustený uzneseniami okresného súdu č. k. Er 1958/99-76 z 23. augusta 2007, resp. č. k. Er   1959/1999-157   z 12.   mája   2008.   Predmetom   exekučného   konania   vedeného   pred okresným súdom pod sp. zn. Er 1958/99 bolo vymoženie pohľadávky v sume 5 800 000 Sk s príslušenstvom a predmetom exekučného konania vedeného pred okresným súdom pod sp. zn. Er   1959/99 bolo vymoženie pohľadávky   v sume 3 200 000 Sk s príslušenstvom. Vykonaním oboch exekučných konaní bola pôvodne poverená Mgr. A. M. ako zástupkyňa JUDr.   M.   M.,   exekučné   veci   boli vedené   u súdneho   exekútora   pod   sp.   zn.   EX   363/99 a sp. zn. EX 417/99.

Proti   rovnakému   povinnému   S.,   a.   s.   „v   likvidácii“,   bola   pred   okresným   súdom vedená i exekúcia pre vymoženie 6 293 422 Sk v prospech iného vymáhajúceho veriteľa (sp. zn. Er 1990/99), ktorej vykonaním bol poverený súdny exekútor JUDr. J. R. (sp. zn. EX 1032/99). V rámci tohto exekučného konania bola vykonaná i dražba nehnuteľností vo vlastníctve povinného (garáž, dielne, prístrešok, sklad HSV-PSV s kanceláriou, pozemky, to všetko zapísané na LV č. 340, k. ú. K.). Výťažok z dražby majetku povinného predstavoval sumu 3 566 857,30 Sk.

Súdny   exekútor   vykonávajúci   exekúciu   v prospech   sťažovateľa   v exekučnej   veci vedenej pred okresným súdom pod sp. zn. Er 1958/99 podaním z 20. mája 2003 doručeným súdnemu exekútorovi JUDr. J. R. 29. marca 2003 do dražby nehnuteľností vo vlastníctve povinného   konanej   3.   júna   2003   prihlásil   pohľadávku   sťažovateľa   v   sume   spolu 11 653 465,50 Sk, ako aj trovy exekúcie v sume 1 237 755,90 Sk s ich vyčíslením v prílohe. Následne podaním z 22. marca 2005 požiadal súdneho exekútora JUDr. J. R. o zaradenie do rozvrhového pojednávania trov exekučného konania ako uspokojenú pohľadávku v skupine c) spolu s oprávneným ako záložným veriteľom, na dôkaz čoho pripojil k podaniu výpis z „LV   č.   340,   v ktorom   je   zriadené   záložné   právo   v prospech   P.,   a.   s.   K.“.   Podaním z 20. júna 2005 požiadal súdny exekútor JUDr. M. M., zastúpený Mgr. A. M., o poukázanie výťažku z dražby na svoj účet súdneho exekútora. Uvedené skutočnosti vyplývajú zo spisu sp. zn. Er 1958/99, č. l. 90 – 93.

Obdobne   postupoval   súdny   exekútor   JUDr.   M.   M.,   zastúpený   Mgr.   A.   M., i v exekučnej veci vedenej pred okresným súdom pod sp. zn. Er 1959/99, v ktorej prihlásil v prospech   sťažovateľa   do   dražby   nehnuteľností   konanej   JUDr.   J.   R.   3.   júna   2003 pohľadávku oprávneného v celkovej sume 6 154 880,50 Sk a trovy exekúcie v celkovej sume   1 200 595,30   Sk.   Toto   podanie   bolo   doručené   JUDr.   J.   R.   29.   mája   2003   spolu s vyúčtovaním trov exekúcie. Následne podaním z 22. marca 2005 požiadal súdny exekútor JUDr.   M.   M.,   zastúpený   Mgr.   A.   M.,   súdneho   exekútora   JUDr.   J.   R.   o zaradenie do rozvrhového   pojednávania   trov   exekučného   konania   ako   uspokojenú   pohľadávku v skupine c) spolu s oprávneným ako záložným veriteľom, na dôkaz čoho pripojil k podaniu výpis z „LV č. 340, v ktorom je zriadené záložné právo v prospech P., a. s., K.“. Podaním z 20. júna 2005 požiadal súdny exekútor JUDr. M. M., zastúpený Mgr. A. M., poukázať výťažok z dražby na svoj účet súdneho exekútora. Uvedené skutočnosti vyplývajú zo spisu sp. zn. Er 1959/99, č. l. 114 – 117.

Ako   vyplýva   zo   zápisnice   o rozvrhu   výťažku   z   dražby   nehnuteľností   spísanej JUDr. J. R. 22. marca 2005, na dražbe konanej 20. septembra 2000 udelil súdny exekútor JUDr.   J. R.   príklep   vydražiteľovi   B.,   s.   r.   o.,   a okresný   súd   udelenie   príklepu   schválil uznesením č. k. Er 1990/99-201 z 9. septembra 2004. Výťažok dražby predstavoval sumu 3 566 857,30 Sk a bol rozvrhnutý na rozvrhovom pojednávaní konanom 22. marca 2005.Uznesením okresného súdu č. k. Er 1990/99-228 z 3. júna 2005 bol schválený rozvrh výťažku z dražby nehnuteľností zapísaných na LV č. 340, k. ú. K. Ako vyplýva z tohto uznesenia v skupine a), pripadla z rozvrhovanej sumy JUDr. J. R. odmena za záložné právo na nehnuteľnosti zvýšená o daň z pridanej hodnoty a náhrada hotových výdavkov (spolu suma 9 935,70 Sk). Do skupiny c) (pohľadávky zabezpečené záložným právom zákonným, zmluvným,   sudcovským   alebo   exekučným   atď.)   bola   zaradená   i pohľadávka   prihlásená súdnou exekútorkou Mgr. A. M. v sume 17 808 346 Sk (11 653 465,50 Sk + 6 154 880,50 Sk) a trovy exekúcie v sume 2 438 351,20 Sk (1 237 755,90 Sk + 1 200 593,30 Sk), pričom vo   vzťahu   k pohľadávke   trov   exekučného   konania   bolo   v uznesení   uvedené,   že   ide o pohľadávky zabezpečené zriadeným exekučným právom. Jednotlivé pohľadávky (spolu 9 veriteľov) zaradené do skupiny c) boli uspokojované podľa času vzniku záložného práva. O pohľadávke   sťažovateľa   bolo   vo výroku   uznesenia   uvedené: „prihlásená   pohľadávka súdnym exekútorom Bc. A. M. v prospech veriteľa P., a. s. K., t. č. postúpené na S., a. s., B., pohľadávka vo výške 17.808.346,- Sk na základe poverenia č. 5502004991 zo dňa 22. 9. 1999   a poverenia   č.   5502004992   zo   dňa   22.   9.   1999   a trovy   exekúcie   Ex   363/99   a Ex 417/99 vo výške 2.438.351,20,- Sk (uhradené z predchádzajúcich rozvrhov 1.984.803,60,- Sk),   zostatok   pohľadávky   15.823.502,40,-   Sk   –   pohľadávka   uspokojená   vo   výške 3.556.921,60,-   Sk.“ Pohľadávky   žiadnych   iných   veriteľov   v tejto   ani   inej   skupine   už uspokojené z tohto rozvrhu neboli z dôvodu nedostatku finančných prostriedkov.

Proti uzneseniu okresného súdu č. k. Er 1990/99-228 z 3. júna 2005, ktorým bol schválený   rozvrh   výťažku   z dražby,   podal   právny   predchodca   sťažovateľa   odvolanie, ktorým žiadal napadnuté uznesenie okresného súdu zrušiť. V odvolaní uviedol dva dôvody, pre ktoré považuje napadnuté uznesenie za nezákonné. Prvým bol názor odvolateľa, že odmena súdneho exekútora nepodlieha dani z pridanej hodnoty, nárok súdneho exekútora na   daň   z pridanej   hodnoty   nevyplýva   zo   žiadneho   právneho   predpisu,   a preto   ak   bola navýšená odmena súdneho exekútora o daň z pridanej hodnoty, ponížil tým súdny exekútor JUDr. J.   R.   rozdeľovanú   podstatu.   Druhým   argumentom   odvolateľa   bolo   tvrdenie,   že napriek   tomu,   že   súdny   exekútor   JUDr.   M.   M.,   zastúpený   Mgr.   A.   M.,   prihlásil   svoju pohľadávku trov exekúcie spolu s pohľadávkou sťažovateľa, pri rozvrhu výťažku nemala byť jeho pohľadávka   trov   exekúcie   zaradená   do   skupiny   c),   ale mala byť zaradená do skupiny   g)   (ako   boli   zaradené   i pohľadávky   trov   exekúcie   iných   exekútorov),   a preto správne   mala   byť   pohľadávka   sťažovateľa   uspokojená   do   výšky   celého   zostatku rozdeľovaného   výťažku   po   znížení   o pohľadávku   v skupine   a).   Dôsledkom   takto schváleného rozvrhu výťažku v takom prípade totiž bude to, že súdny exekútor JUDr. M. M., zastúpený Mgr. A. M., v exekučných konaniach vedených pred okresným súdom pod sp. zn. Er 1958/99 a sp. zn. Er 1959/99 poukáže predchodcovi sťažovateľa jeho pohľadávku zníženú o sumu trov exekúcie.

Krajský   súd   o podanom   odvolaní   rozhodol   uznesením   sp.   zn.   23   CoE   140/2005 z 31. decembra 2007 tak, že uznesenie okresného súdu ako vecne správne potvrdil.Uznesenie okresného súdu č. k. Er 1990/99-228 z 3. júna 2005 v spojení s uznesením krajského súdu č. k. 23 CoE 140/2005-309 z 31. decembra 2007 nadobudlo právoplatnosť 12. mája 2008, ako to vyplýva z doložky o jeho právoplatnosti.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti ústavnému súdu tvrdil, že rozvrhové pojednávanie bolo vykonané v rozpore so zákonom v prvom rade preto, že rozdeľovanú podstatu tvorí nielen najvyššie podanie, ale aj úroky z neho, pričom v tomto prípade bola rozvrhovaná iba suma najvyššieho podania, čo je v rozpore s § 156 Exekučného poriadku. Správne mal byť rozvrhovaný súčet sumy najvyššieho podania a úrokov odo dňa zloženia zábezpeky do rozvrhového   pojednávania,   pričom   z rozvrhu   malo   vyplynúť   aj   to,   že   podľa rozvrhom stanoveného kľúča   bude rozvrhnutá i suma úrokov z najvyššieho   podania   odo   dňa   jeho zaplatenia do skutočného vyplatenia rozvrhnutých súm jednotlivým veriteľom. Ak sa tak nestalo, utrpel sťažovateľ ujmu na svojom majetku, ktorý sa nerozšíril o tieto úroky, hoci sa v zmysle zákona mal. Takto vzniknutú ujmu sťažovateľ vyčíslil sumou 1 000 000 Sk pri ročnom úroku 4 %. Tieto skutočnosti mal vziať do úvahy okresný i krajský súd, pretože inak oba súdy schválili rozvrh výťažku spôsobom, ktorý je v rozpore so zákonom. Tým bolo porušené nielen základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu, ale aj jeho základné právo na majetok, pretože za majetok sťažovateľa treba považovať aj pohľadávku sťažovateľa na úroky,   ktoré   sťažovateľovi   v zmysle   zákona   patrili,   a mal   teda   legitímnu   nádej   na   ich nadobudnutie.

Vo   vzťahu   k uzneseniu   okresného   súdu   č.   k.   Er   1990/99-228   z 3.   júna   2005 sťažovateľ   ďalej   uviedol,   že   toto   rozhodnutie   je   nepreskúmateľné,   dostatočne neodôvodnené,   vychádza   z nesprávneho   právneho   posúdenia   veci,   je postihnuté   aj   inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Pokiaľ bola uspokojovaná aj pohľadávka trov exekúcie vedenej JUDr. M. M., v zastúpení Mgr. A. M., v skupine c), stalo sa   tak   bez   náležitého   odôvodnenia   a potrebnej   špecifikácie   tejto   pohľadávky,   pretože z uznesenia   okresného   súdu   nemožno   zistiť,   z čoho   tieto   trovy   pozostávajú.   Z výroku uznesenia   okresného   súdu   týkajúceho   sa   pohľadávky   sťažovateľa   nie je zrejmé,   že   ide o pohľadávky   dve,   z ktorých   každá   bola   vymáhaná   v osobitnom   exekučnom   konaní a vznikla   z iného   exekučného   titulu.   Napriek   tomu   boli   uspokojované   ako   pohľadávka jediná. Navyše zmluvné záložné právo predchodcu sťažovateľa nepochybne vzniklo skôr, než exekučné záložné právo, existenciou ktorého bolo odôvodnené zaradenie pohľadávky trov exekučného konania do skupiny c). Konečne z príslušného výroku uznesenia okresného súdu nemožno zistiť ani to, aká časť zo sumy 3 556 921,80 Sk je určená na uspokojenie sťažovateľa a aká na uspokojenie trov exekučného konania.

Rovnakými nedostatkami podľa názoru sťažovateľa trpí i uznesenie krajského súdu sp.   zn. 23   CoE   140/2005 z 31.   decembra   2007,   pretože   tieto skutočnosti   boli dôvodmi podaného odvolania, avšak krajský súd sa s nimi nezaoberal, resp. v odôvodnení svojho rozhodnutia neuviedol, ako sa s nimi vyporiadal. Preto je aj výrok rozhodnutia odvolacieho súdu   nezrozumiteľný   a nejednoznačný.   Sťažovateľ   nesúhlasí   ani   s právnym   názorom odvolacieho   súdu,   podľa   ktorého   pohľadávka   trov   exekúcie   bola   správne   zaradená   do skupiny c) preto, že bola zabezpečená exekučným záložným právom, pretože exekučné záložné právo sa zriaďuje len za účelom zabezpečenia pohľadávky oprávneného, a nie trov exekúcie, na ktoré sa nevzťahuje. Záložným veriteľom z tohto práva je výlučne oprávnený a nikdy nie súdny exekútor. Odvolací súd navyše nesprávne právne vec posúdil aj preto, že „trovami exekúcie“ v zmysle § 157 ods. 1 písm. a) Exekučného poriadku, ako aj v zmysle § 157 ods. 3 Exekučného poriadku sa rozumejú iba trovy toho exekútora, ktorý vykonal dražbu nehnuteľností. Ak by tomu tak nebolo, bola z jedného zálohu uhradená odmena viacerých exekútorov, čo by znamenalo, že odmena je uhradená duplicitne a bez toho, aby sa   ten   z exekútorov,   ktorý   záloh   nedražil,   akokoľvek   zaslúžil   o vymoženie   pohľadávky oprávneného,   v prospech   ktorého   exekúciu   vykonáva.   Primárnym   účelom   exekučného konania nie je uspokojenie odmeny súdneho exekútora, tobôž bez ohľadu na zásluhovosť, ale vymoženie pohľadávky oprávneného.

V závere   odôvodnenia   svojej   sťažnosti   sťažovateľ   popisuje   okolnosti   časovo nasledujúce   po   nadobudnutí   právoplatnosti   uznesenia   krajského   súdu   sp.   zn. 23 CoE 140/2005   z 31.   decembra   2007.   V zmysle   uznesenia   okresného   súdu   č.   k. Er 1990/99-228   z 3.   júna   2005   v spojení   s uznesením   krajského   súdu   č.   k. 23 CoE 140/2005-309 z 31. decembra 2007 poukázal súdny exekútor JUDr. J. R. čiastku 3 556 921,60 Sk v prospech účtu súdneho exekútora JUDr. M. M., zastúpeného Mgr. A. M. Sťažovateľovi bola následne vyplatená suma približne 1,138 tis. Sk a zostávajúcu sumu si zadržal   súdny   exekútor   na   svojom   účte.   To   je   dôsledkom   nejasného,   vo   väčšej   časti nepreskúmateľného a dostatočne neodôvodneného rozhodnutia tak okresného súdu, ako aj odvolacieho súdu. Preto oboma týmito rozhodnutiami došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu, ako aj základného práva na majetok.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej   republiky, o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   predovšetkým   vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva,   ktoré   označil   sťažovateľ,   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi označeným postupom tohto orgánu a základným právom, ktorého porušenie sa namietalo, ale aj vtedy,   ak v konaní pred   orgánom   verejnej   moci   vznikne   procesná   situácia   alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takúto možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 50/05 a IV. ÚS 288/05).

Ako výslovne vyplýva z petitu sťažnosti sťažovateľa, k porušeniu jeho základných práv malo dôjsť jednak uznesením okresného súdu č. k. Er 1990/99-228 z 3. júna 2005 a jednak uznesením krajského súdu č. k. 23 CoE 140/2005-309 z 31. decembra 2007.

1. Ústavný súd sa zaoberal najprv tou časťou sťažnosti sťažovateľa na porušenie ním označených práv, ktorá smerovala proti uzneseniu okresného súdu č. k. Er 1990/99-228 z 3. júna 2005.

Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa   porušenia   základných   práv   a slobôd   vtedy,   ak   o ochrane   týchto   práv   a slobôd nerozhoduje iný súd. Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   zistí,   že   ochrany   toho   základného   práva   alebo slobody, porušenie ktorých sťažovateľ namieta, sa sťažovateľ môže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí takúto sťažnosť ústavný súd odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie (napr. I. ÚS 103/02).

Vzhľadom na princíp subsidiarity vyplývajúci z čl. 127 ústavy je vylúčená právomoc ústavného   súdu   meritórne   konať   a rozhodovať   o sťažovateľom   uplatnených   námietkach porušenia jeho základných práv uznesením okresného súdu č. k. Er 1990/99-228 z 3. júna 2005.   O ochrane   práv   sťažovateľa   proti   ich   namietanému   porušeniu,   pokiaľ   ide   o toto rozhodnutie okresného súdu, bol oprávnený rozhodovať krajský súd ako súd odvolací na základe   podaného   odvolania   sťažovateľa.   Sťažovateľ   túto   možnosť   využil   a   uznesenie okresného   súdu   č.   k.   Er   1990/99-228   z 3.   júna   2005   preskúmal   odvolací   súd   v konaní sp. zn. 23 CoE 140/2005.

Z týchto dôvodov ústavný súd tú časť sťažnosti sťažovateľa, ktorá smerovala proti uzneseniu okresného súdu č. k. Er 1990/99-228 z 3. júna 2005, podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

2.   Pokiaľ   ide   o zostávajúcu   časť   sťažnosti,   ktorou   sťažovateľ   namietal   porušenie svojich   základných   práv   uznesením   krajského   súdu   č.   k.   23   CoE   140/2005-309 z 31. decembra 2007, sťažovateľ svoju sťažnosť na porušenie základného práva na súdnu ochranu   odôvodnil   v prvom   rade   tým,   že   toto   rozhodnutie   je   nejasné,   vo   väčšej   časti nepreskúmateľné, dostatočne neodôvodnené a arbitrárne.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav veci a aké skutkové zistenia a právne závery zo   skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje na kontrolu   zlučiteľnosti   takejto   interpretácie   a   aplikácie   s ústavou,   prípadne medzinárodnými   zmluvami   o ľudských   právach   a základných   slobodách   (I.   ÚS   13/00 mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01). Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutia všeobecných súdov z hľadiska svojvoľnosti a arbitrárnosti rozhodnutia, resp. jeho odôvodnenia.

Krajský   súd v odôvodnení uznesenia č.   k. 23 CoE 140/2005-309 z 31.   decembra 2007 uviedol:

„Súd rozvrh výťažku neschváli, ak zistí vady, ktoré sú na ujmu toho, kto sa zúčastnil rozvrhového konania, alebo ak zistí iné porušenie zákona.

Za   takúto   vadu,   resp.   porušenie   zákona,   nemožno   považovať   priznanie   dane z pridanej hodnoty v rámci odmeny exekútora, i keď by v tom čase malo absentovať zákonné ustanovenie,   podľa   ktorého   si   súdny   exekútor   môže (má,   či   je   povinný)   účtovať   i daň z pridanej hodnoty v súvislosti s náhradou jeho odmeny pri trovách exekúcie. Nepriznanie však   tejto   súčasti   náhrady   trov   konania   nemá   totiž   oporu   v zákone,   ale   sa   len   opiera o medzeru v právnej úprave tak, ako konštatoval v obdobnej veci Ústavný súd SR vo svojom Náleze č. II. ÚS 31/04-30, zo dňa 17. decembra 2004.

V tomto náleze Ústavný súd konštatoval, že pohľadávka na náhradu trov konania musí   byť   účastníkovi   priznaná   v celom   zákonom   upravenom   rozsahu   vrátane   dane z pridanej   hodnoty,   ak   je   účastník   zo   sumy   priznanej   náhrady   povinný   podľa   platného Zákona   o dani   z pridanej   hodnoty   zaplatiť   túto   daň.   Konštatoval,   že   je   potrebné,   aby všeobecný súd interpretoval zákonom ustanovené predpoklady pre priznanie náhrady trov konania v súlade i s ústavným výkladom článku 20 ods. 1 ústavy v súvislosti s článkom 1 dodatkového   protokolu   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd,   čo   je   osobitne dôležité v prípadoch, v ktorých nie je jednoznačné znenie navzájom súvisiacich zákonov (Občiansky súdny poriadok, Exekučný poriadok, Zákon o dani z pridanej hodnoty) pripúšťa viaceré výklady a výsledky interpretácie.

Konštatoval, že do pojmu majetok v zmysle vyššie uvedených článkov patria veci, práva a pohľadávky, a i náhrada trov konania patriaca súdnemu exekútorovi, je potom považovaná   za   majetok,   ktorý   sa   nadobúda   právoplatným   výrokom   všeobecného   súdu o jeho priznaní a požíva v plnom rozsahu ochranu v zmysle vyššie uvedených ústavných článkov.   Pri   rozhodovaní   o náhrade   trov   exekučného   konania   potom   je   súd   povinný zohľadniť   zmysel   a účel   náhrady   trov   konania   a zohľadniť   najmä,   že   pokiaľ   zákon neupravuje výnimku pre nepriznanie dane z pridanej hodnoty, ten z dôvodu chýbajúceho ustanovenia   o pozitívnej   úprave   o možnosti   žiadať   aj   DPH,   môže   výkladom,   ktorý neporušuje základné právo vlastniť majetok a ho užívať, vo veci rozhodnúť (kladne).

Námietka o nesprávnom zaradení pohľadávky Bc. M. v súvislosti s trovami exekúcie EX 363/99 a EX 417/99 v zmysle ust. § 157 Exekučného poriadku pod písmenom c/ do tretej skupiny   nie   je   dôvodná.   V zmysle   tohto   ustanovenia   podľa   výsledkov   rozvrhového pojednávania   z podstaty   sa   uspokojujú   pohľadávky   zabezpečené   záložným   právom zákonným,   zmluvným,   sudcovským   alebo   exekučným,   zabezpečovacím   prevodom   práva, postúpením pohľadávky, prípadne obmedzením prevodu nehnuteľnosti v celku podľa času vzniku záložného práva, prípadne vzniku obmedzenia prevodu.

Pohľadávky zabezpečené záložným právom sú tie pohľadávky, v prospech ktorých je zriadené   záložné   právo   na   draženej   nehnuteľnosti.   Pohľadávky   zabezpečené   záložným právom   na inej,   ako draženej   nehnuteľnosti,   sem   nepatria.   Ak   okresný súd konštatoval v súlade   s návrhom   súdneho   exekútora   a evidencie   na   liste   vlastníctva,   že   pohľadávka prihlásená súdnym exekútorom Bc. A. M. v prospech veriteľa P., a. s. K., postúpená na S., a. s. B., vo výške Sk 17.880.346,- na základe poverenia č. 5502004991 zo dňa 29. 9. 1999 a poverenia č. 5502004992 zo dňa 22. 9. 1999 a trovy exekúcie EX 363/99 a EX 417/99 vo výške   Sk   2.438.351,20   ako   pohľadávky   zabezpečené   zriadené   exekučným   záložným právom, patria do tejto skupiny, preto v tejto časti krajský súd odvolanie považoval za nedôvodné.

Iné   námietky   v rámci   odvolania   vznesené   neboli,   takže   krajský   súd   nemal   inú možnosť, ako uznesenie okresného súdu o schválení výťažku ako vecne správne podľa § 219 O.s.p. potvrdiť.“

V citovanej časti odôvodnenia napadnutého rozhodnutia krajský súd zrozumiteľným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré napadnuté uznesenie potvrdil. Výrok jeho rozhodnutia je jasný a zrozumiteľný. Rozhodnutie krajského súdu nemožno považovať za svojvoľné, zjavne   neodôvodnené,   resp.   ústavne   nekonformné,   pretože   krajský   súd   sa   pri   výklade a aplikácii   zákonných   predpisov   vo   veci   sťažovateľa   neodchýlil   od   znenia   príslušných ustanovení a nepoprel ich účel a význam a v danom prípade ani nemohol porušiť označené základné právo sťažovateľa. Ako vyplýva z judikatúry ústavného súdu, iba skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom všeobecného súdu nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti rozhodnutia všeobecného súdu a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným (I. ÚS 188/06).

3. Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje.

Sťažovateľ v podanej sťažnosti tvrdil, že rozhodnutie krajského súdu porušuje jeho základné práva ďalej preto, že krajský súd potvrdil uznesenie o schválení rozvrhu výťažku okresného   súdu   napriek   tomu,   že   rozvrh   vykonaný   súdnym   exekútorom   nerešpektoval zákonné ustanovenie § 156 Exekučného poriadku v znení v čase rozvrhu, podľa ktorého rozdeľovanú   podstatu   tvorí   najvyššie   podanie   a   úroky   z   neho,   zábezpeka   vydražiteľa uvedeného v § 143 ods. 1, prípadne sumy zodpovedajúce záväzkom uvedeným v § 152 ods. 1. Ústavný   súd   vychádzajúc   z toho,   že   odvolací   súd   pri   rozhodovaní   o odvolaní podanom   proti   uzneseniu   okresného   súdu   bol   viazaný   rozsahom   a dôvodmi   podaného odvolania (§ 202 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku), dospel k záveru, že dôvodnosťou tohto argumentu sťažovateľa by sa mohol zaoberať iba v prípade, ak by tento argument bol jedným z dôvodov odvolania, o ktorom rozhodoval krajský súd. Keďže tomu tak nebolo, nemožno prisvedčiť sťažovateľovi, že krajský súd mohol porušiť jeho základné právo na súdnu ochranu tým, že tento dôvod do úvahy pri svojom rozhodovaní nevzal a rozhodnutie okresného súdu o schválení rozvrhu výťažku ako vecne správne potvrdil.

Sťažovateľ svoje tvrdenie o porušení jeho základného práva na majetok odôvodnil tiež tým, že v jeho veci mal byť rozvrhovaný súčet sumy najvyššieho podania a úrokov odo dňa zloženia zábezpeky do rozvrhového pojednávania, pričom z rozvrhu malo vyplynúť aj to, že podľa rozvrhom stanoveného kľúča bude rozvrhnutá i suma úrokov z najvyššieho podania odo dňa jeho zaplatenia do skutočného vyplatenia rozvrhnutých súm jednotlivým veriteľom, a preto, ak sa tak nestalo, utrpel sťažovateľ ujmu na svojom majetku, ktorý sa nerozšíril o tieto úroky, hoci sa v zmysle zákona mal a suma zodpovedajúca obvyklému úroku   pripadajúca   na   sťažovateľa   podľa   rozvrhu   predstavuje   preto   majetok,   na nadobudnutie ktorého mal legitímnu nádej. Sťažovateľ súčasne tvrdil, že k porušeniu tohto jeho   práva   malo   dôjsť   aj   rozhodnutím   krajského   súdu.   Ústavný   súd   musel   odmietnuť sťažnosť sťažovateľa i v tejto jej časti z dôvodu neexistencie akejkoľvek súvislosti medzi tvrdeným porušením základného práva sťažovateľa na majetok a rozhodnutím krajského súdu.   Pokiaľ   v dôsledku   správania   sťažovateľa,   resp.   jeho   právneho   predchodcu spočívajúceho   v definovaní   rozsahu   a dôvodov   odvolania   podaného   proti   uzneseniu okresného   súdu   o schválení   rozvrhu   výťažku   nebolo   povinnosťou   krajského   súdu   pri rozhodovaní o podanom odvolaní preskúmavať správnosť napadnutého uznesenia z tohto hľadiska,   nemohlo   predstavovať   jeho   rozhodnutie   ani   zásah   do   základného   práva   na majetok sťažovateľa.

Pokiaľ   sťažovateľ   v sťažnosti   naznačil,   že   k porušeniu   jeho   základného   práva   na majetok   malo   dôjsť   rozhodnutím   krajského   súdu   i tým,   že   ako   vecne   správne   potvrdil rozhodnutie   okresného   súdu   napriek   tomu,   že   pri   určení   časti   rozvrhovanej   sumy pripadajúcej sťažovateľovi bolo jej vyčíslenie nesprávne v dôsledku zaradenia do skupiny c) pohľadávky   trov   exekúcie   súdneho   exekútora   JUDr.   M.   M.,   zastúpeného   Mgr. A.   M., ústavný súd vychádzajúc z toho, že krajský súd dospel k záveru o dôvodnosti zaradenia tejto pohľadávky do skupiny c), uzatvára, že v tomto prípade nemôže ísť o majetok sťažovateľa, na nadobudnutie ktorého mal legitímnu nádej, pretože o takýto prípad by išlo iba vtedy, ak by tvrdená pohľadávka sťažovateľa, ktorá má predstavovať jeho majetok, spĺňala všetky zákonné   predpoklady   jej   vzniku.   Iba   v takom   prípade   by   mohla   sťažovateľovi   svedčiť legitímna nádej na jej nadobudnutie. Ako je zrejmé, v tomto prípade to tak nebolo.Ústavný   súd   podľa   §   25   zákona   o ústavnom   súde   preto   odmietol   sťažnosť sťažovateľa aj v časti, ktorou sťažovateľ namietal porušenie základných práv uznesením krajského súdu, a to z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. októbra 2008