SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
II. ÚS 358/2015-11
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 11. júna 2015 v senátezloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcov Sergeja Kohuta a LadislavaOrosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnostiPOHOTOVOSŤ, s. r. o., Pribinova 25, Bratislava, zastúpenej Fridrich Paľko, s. r. o.,Grösslingová 4, Bratislava, prostredníctvom ktorej koná jej konateľ a advokátdoc. JUDr. Branislav Fridrich, PhD., vedené pod sp. zn. Rvp 10038/2014, sp. zn.Rvp 10039/2014, sp. zn. Rvp 10040/2014, sp. zn. Rvp 10041/2014, sp. zn. Rvp 10042/2014,sp. zn. Rvp 10043/2014, sp. zn. Rvp 10044/2014, sp. zn. Rvp 10045/2014, sp. zn.Rvp 10046/2014, sp. zn. Rvp 10047/2014, sp. zn. Rvp 10048/2014, sp. zn. Rvp 10049/2014,sp. zn. Rvp 10050/2014, sp. zn. Rvp 11532/2014, sp. zn. Rvp 11533/2014, sp. zn.Rvp 11534/2014, sp. zn. Rvp 11535/2014, sp. zn. Rvp 11536/2014, sp. zn. Rvp 11537/2014,sp. zn. Rvp 11538/2014, sp. zn. Rvp 11539/2014, sp. zn. Rvp 11540/2014, sp. zn.Rvp 11541/2014, sp. zn. Rvp 11542/2014, sp. zn. Rvp 11543/2014, sp. zn. Rvp 11544/2014,sp. zn. Rvp 11545/2014, sp. zn. Rvp 11546/2014 a sp. zn. Rvp 11547/2014 vo vecinamietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 ÚstavySlovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práva základných slobôd uzneseniami Krajského súdu v Trenčíne spisových značiek:17 NcC 39/2014, 17 NcC 41/2014, 17 NcC 38/2014, 17 NcC 28/2014, 17 NcC 29/2014,19 NcC 22/2014, 17 NcC 30/2014, 17 NcC 46/2014, 19 NcC 38/2014 a 4 NcC 38/2014z 2. júna 2014, 4 NcC 31/2014, 17 NcC 40/2014 a 17 NcC 45/2014 zo 4. júna 2014,5 NcC 19/2014 a 4 NcC 24/2014 z 22. mája 2014, 6 NcC 20/2014 z 28. mája 2014,19 NcC 33/2014 z 12. júna 2014, 17 NcC 255/2012 z 18. júna 2014, 5 NcC 28/2014z 25. júna 2014, 19 NcC 41/2014 z 1. júla 2014, 6 NcC 22/2014 z 3. júna 2014,19 NcC 43/2014, 19 NcC 44/2014, 19 NcC 42/2014, 19 NcC 47/2014 a 19 NcC 45/2014zo 17. júla 2014, 19 NcC 54/2014 z 24. júla 2014, 4 NcC 25/2014 z 23. mája 2014a 6 NcC 16/2014 z 27. mája 2014 a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., vedené pod sp. zn.Rvp 10038/2014, sp. zn. Rvp 10039/2014, sp. zn. Rvp 10040/2014, sp. zn. Rvp 10041/2014,sp. zn. Rvp 10042/2014, sp. zn. Rvp 10043/2014, sp. zn. Rvp 10044/2014, sp. zn.Rvp 10045/2014, sp. zn. Rvp 10046/2014, sp. zn. Rvp 10047/2014, sp. zn. Rvp 10048/2014,sp. zn. Rvp 10049/2014, sp. zn. Rvp 10050/2014, sp. zn. Rvp 11532/2014, sp. zn.Rvp 11533/2014, sp. zn. Rvp 11534/2014, sp. zn. Rvp 11535/2014, sp. zn. Rvp 11536/2014,sp. zn. Rvp 11537/2014, sp. zn. Rvp 11538/2014, sp. zn. Rvp 11539/2014, sp. zn.Rvp 11540/2014, sp. zn. Rvp 11541/2014, sp. zn. Rvp 11542/2014, sp. zn. Rvp 11543/2014,sp. zn. Rvp 11544/2014, sp. zn. Rvp 11545/2014, sp. zn. Rvp 11546/2014a sp. zn. Rvp 11547/2014 s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn.Rvp 10038/2014.
Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., o d m i e t a pre nedostatokprávomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky na ich prerokovanie.
O d ô v o d n e n i e : I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 18. augustaa 8. septembra 2014 doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o.,Pribinova 25, Bratislava (ďalej len „sťažovateľka“), vedené pod sp. zn. Rvp 10038/2014,sp. zn. Rvp 10039/2014, sp. zn. Rvp 10040/2014, sp. zn. Rvp 10041/2014, sp. zn.Rvp 10042/2014, sp. zn. Rvp 10043/2014, sp. zn. Rvp 10044/2014, sp. zn. Rvp 10045/2014,sp. zn. Rvp 10046/2014, sp. zn. Rvp 10047/2014, sp. zn. Rvp 10048/2014, sp. zn.Rvp 10049/2014, sp. zn. Rvp 10050/2014, sp. zn. Rvp 11532/2014, sp. zn. Rvp 11533/2014,sp. zn. Rvp 11534/2014, sp. zn. Rvp 11535/2014, sp. zn. Rvp 11536/2014, sp. zn.Rvp 11537/2014, sp. zn. Rvp 11538/2014, sp. zn. Rvp 11539/2014, sp. zn. Rvp 11540/2014,sp. zn. Rvp 11541/2014, sp. zn. Rvp 11542/2014, sp. zn. Rvp 11543/2014, sp. zn.Rvp 11544/2014, sp. zn. Rvp 11545/2014, sp. zn. Rvp 11546/2014 a sp. zn.Rvp 11547/2014, ktorými namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uzneseniamiKrajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) spisových značiek: 17 NcC 39/2014,17 NcC 41/2014, 17 NcC 38/2014, 17 NcC 28/2014, 17 NcC 29/2014, 19 NcC 22/2014,17 NcC 30/2014, 17 NcC 46/2014, 19 NcC 38/2014 a 4 NcC 38/2014 z 2. júna 2014,4 NcC 31/2014, 17 NcC 40/2014 a 17 NcC 45/2014 zo 4. júna 2014, 5 NcC 19/2014a 4 NcC 24/2014 z 22. mája 2014, 6 NcC 20/2014 z 28. mája 2014, 19 NcC 33/2014z 12. júna 2014, 17 NcC 255/2012 z 18. júna 2014, 5 NcC 28/2014 z 25. júna 2014,19 NcC 41/2014 z 1. júla 2014, 6 NcC 22/2014 z 3. júna 2014, 19 NcC 43/2014,19 NcC 44/2014, 19 NcC 42/2014, 19 NcC 47/2014 a 19 NcC 45/2014 zo 17. júla 2014,19 NcC 54/2014 z 24. júla 2014, 4 NcC 25/2014 z 23. mája 2014 a 6 NcC 16/2014z 27. mája 2014 (ďalej spolu aj „napadnuté uznesenia“).
Zo sťažností vyplýva, že sťažovateľka Okresnému súdu Nové Mesto nad Váhom,Okresnému súdu Trenčín, Okresnému súdu Prievidza a Okresnému súd Partizánske (ďalejspolu len „okresné súdy“) doručila žaloby o náhradu majetkovej škody a nemajetkovejujmy, ktorými sa proti Slovenskej republike, zastúpenej Ministerstvom spravodlivostiSlovenskej republiky, domáha svojich nárokov podľa zákona č. 514/2003 Z. z.o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorýchzákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „žaloby o náhradu škody“). Ku vznikuškody malo podľa nej dôjsť kontinuálnym a zásadným zásahom do jej základných práv,najmä práva na poskytnutie súdnej ochrany v zákonom predpokladanej kvalite a právana prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov v exekučných konaniach vedenýchokresnými súdmi, ktorých účastníkom bola sťažovateľka (oprávnená, pozn.). Konania,predmetom ktorých sú nároky sťažovateľky na náhradu majetkovej škody a nemajetkovejujmy proti Slovenskej republike, vedú okresné súdy pod sp. zn. 6 C 196/2012,sp. zn. 6 C 259/2012, sp. zn. 6 C 239/2012, sp. zn. 6 C 210/2012, sp. zn. 6 C 224/2012,sp. zn. 6 C 212/2012, sp. zn. 6 C 216/2012, sp. zn. 6 C 242/2012, sp. zn. 6 C 251/2012,sp. zn. 6 C 200/2012, sp. zn. 9 C 190/2012, sp. zn. 6 C 252/2012, sp. zn. 6 C 231/2012,sp. zn. 27 C 388/2012, sp. zn. 8 C 124/2012, sp. zn. 6 C 85/2012, sp. zn. 6 C 199/2012,sp. zn. 11 C 421/2012, sp. zn. 11 C 361/2012, sp. zn. 11 C 349/2012, sp. zn. 11 C 438/2012,sp. zn. 6 C 202/2012, sp. zn. 6 C 214/2012, sp. zn. 6 C 232/2012, sp. zn. 6 C 247/2012,sp. zn. 11 C 367/2012, sp. zn. 11 C 384/2012, sp. zn. 6 C 219/2012 a sp. zn. 6 C 238/2012(spolu ďalej aj „predmetné konania okresných súdov“).
Sťažovateľka v sťažnostiach poukazuje predovšetkým na skutočnosť, že právenesprávny úradný postup okresných súdov poznačený zbytočnými prieťahmi bol dôvodompodania jej žalôb o náhradu škody okresnými súdmi, ktoré sú zároveň podľa Občianskehosúdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) súdmi príslušnými na prerokovanie a rozhodnutie týchtovecí.
Sťažovateľka v záujme ochrany svojho práva na spravodlivé konanie sformulovala„už v úvode podanej žaloby požiadavku na to, aby nadriadený súd rozhodol pred prvotným prejednaním veci o prikázaní veci (tohto sporu) inému súdu, pretože sudcovia miestne a vecne príslušného Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci vzhľadom na ich pomer k veci a k účastníkovi konania (námietka zaujatosti z objektívneho pohľadu)“. V rámci odôvodnenia svojej požiadavky okrem inéhopoukázala na skutočnosť, že ten-ktorý okresný súd, ktorý zapríčinil svojím nesprávnymúradným postupom vznik škody na jej strane, nemôže byť zároveň orgánom súdnej moci,ktorý bude o tejto škode rozhodovať, ďalej na to, že takýmto postupom by došlok nerešpektovaniu zásady nemo debet esse iudex in propria causa, a taktiež poukázalana judikatúru ústavného súdu týkajúcu sa rozhodovania o nestrannosti zákonného sudcu.
Napadnuté uznesenia krajského súdu sú podľa sťažovateľky nesprávne, spôsobujúcezásah do jej základných práv, konkrétne:
„- základného práva zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, t. j. práva na súdnu ochranu a osobitne práva na zákonného sudcu (čl. 48 ods. 1 Ústavy SR) a práva na prerokovanie veci nestranným súdom;
- základného práva na spravodlivý súdny proces zaručeného čl.6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej aj „Dohovor“), t. j. práva na nestranný súd zriadený zákonom.“
V rámci svojej argumentácie sťažovateľka poukázala na právne závery obsiahnutév judikatúre ústavného súdu (napr. II. ÚS 283/2009, III. ÚS 116/06, II. ÚS 336/09,III. ÚS 47/05, III. ÚS 71/97, I. ÚS 46/05, IV. ÚS 345/09), ako aj Európskeho súdupre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) týkajúce sa rozhodovania o nestrannosti zákonnéhosudcu (rozsudok ESĽP Findlay v. Spojené kráľovstvo z 25. 2. 1997, bod 73; rozsudok ESĽPKyprianou v. Cyprus z 15. 12. 2005).
V predmetných konaniach vedených okresnými súdmi bude podľa sťažovateľkynevyhnutné na základe vykonaného dokazovania posúdiť, či a akým spôsobom došlok uskutočneniu nesprávneho úradného postupu, pričom pri danom právnom stave budútakéto posudzovanie uskutočňovať súdy, ktoré nesprávny úradný postup vykonalia spôsobili ním škodu žalobcovi. V tomto prípade preto existuje legitímny dôvodpochybovať o nestrannosti okresných súdov, ako aj nestrannosti sudcov týchto súdov, a tonajmä preto, že:
„a) Žalobca chce, aby v konaní boli vypočutí ako svedkovia sudcovia okresného súdu na ktorom došlo k vykonaniu nesprávneho úradného postupu, a taktiež aby ako svedok vystúpil pred súdom predseda okresného súdu poverený riadením súdu, ako aj podpredseda okresného súdu a to z dôvodu dlhého časového rozsahu zásahu, ktorý pokrýva obdobie, kedy boli do hodnoteného úradného postupu zapájaní všetci zamestnanci súdu. Preto rovnako tak do úvahy prichádzajú ako svedkovia aj vyšší súdny úradníci, či zamestnanci administratívy okresného súdu, ktorý nesprávny úradný postup uskutočnil. V prípade nevylúčenia okresného súdu z rozhodovania dôjde k ústavne neakceptovateľnej situácii, kedy budú proti sebe vypovedať sudcovia, ktorí zároveň pojednávajú rovnakú vec a síce sudcovia súdu, ktorý uskutočnil nesprávny úradný postup. V takejto situácii nie je možné rozumne predpokladať, že výpovede budú objektívne pravdivé, pretože sudca bude vypovedať pred kolegom sudcom, ktorý následne bude vypovedať pred ním o tej istej veci. Následné reťazenie výpovedí v sporoch rovnakého druhu na tom istom súde nemôže priniesť zdanie o spravodlivom výkone súdnej moci. Sudcovia a zamestnanci súdu by mali nutne v sporovom konaní v pozícii svedka predsudky, ktoré spochybňujú naplnenie požiadavky nestrannosti.
b) Na rovnakom mechanizme ako je opísaný pod písm. a) je založené spochybnenie zdania spravodlivosti v prípade výkonu dokazovania listinnými dôkazmi. Ak sudca bude vykonávať dôkaz listinou zo súdneho spisu (alebo súdneho oddelenia) kolegu a následne tento kolega bude vykonávať dôkaz listinou z jeho súdneho spisu (alebo súdneho oddelenia), pričom pôjde o spor rovnakého druhu, je zrejmé, že spravodlivé posúdenie nemožno predpokladať. Nemožno tiež predpokladať spravodlivé zadovažovanie listín zo súdneho oddelenia.
c) Otázky, ktoré by museli v súvislosti s posudzovaním nesprávneho úradného postupu sudcovia, ktorí sú kolegovia na tom istom súde, paralelne riešiť, a spôsob ako by ich riešili, by prejudikoval stanovisko súdu a nenáležite ovplyvňoval vývoj iných sporov rovnakého druhu prebiehajúcich na tom istom súde. V takomto prípade nemožno predpokladať zdanie spravodlivého výkonu súdnej moci. Sudcovia by opäť mali nutne v sporovom konaní predsudky, ktoré spochybňujú naplnenie požiadavky nestrannosti.
d) Súd musí byť inter alia nezávislý od strán v spore. Ak je súdom Okresný súd Nové Mesto nad Váhom a na strane žalovaného stojí zástupca Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky, ktorý obhajuje postupy sudcu a zamestnancov Okresného súdu Nové mesto nad Váhom, aby tak dokázal, že v danej veci nešlo o nesprávny úradný postup Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom a škoda nenastala, nemožno hovoriť o tom, že súd je nezávislý od žalovaného ako strany v spore. Navyše ak podľa úpravy regresnej náhrady v zmysle ust. § 21 a nasl. zákona č. 514/2003 Z. z. bude Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky tým, kto bude uplatňovať regresnú náhradu voči súdu a následne súd bude povinný uplatňovať regresnú náhradu voči zodpovednej osobe, teda sudcovi. Sudca má záujem na tom, aby žalovaný bol v spore úspešný a aby sa tak predišlo uplatňovaniu regresnej náhrady voči nemu, či jeho kolegom, zamestnancom súdu. Sudcovia by mali nutne v sporovom konaní predsudky vo vzťahu k ich regresnému postihu. Predsudky tohto druhu spochybňujú naplnenie požiadavky nestrannosti.“
Podľa sťažovateľky objektívna skutočnosť spočívajúca v tom, že jej žaloby o náhraduškody spôsobenej rozhodovaním sudcov okresných súdov majú byť prerokované arozhodnuté sudcami tých istých okresných súdov, ktorí majú medzi sebou „minimálne kolegiálny a väčšina isto i priateľský vzťah“, vyvoláva dôvodnú pochybnosť o nezaujatostivšetkých sudcov dotknutých okresných súdov, ktorí sa vzhľadom na dané okolnosti prípadunemôžu javiť v očiach strán ako nezávislí. V tejto súvislosti sťažovateľka uviedla, že Krajskýsúd v Trnave, Krajský súd v Nitre a Krajský súd v Prešove dospeli vo viacerých svojichrozhodnutiach v skutkovo a právne obdobných veciach k opačnému právnemu záveru akokrajský súd v napadnutých uzneseniach.
Krajský súd podľa sťažovateľky v napadnutých uzneseniach dostatočne nevyhodnotildôvody vylúčenia sudcov okresných súdov z prerokovávania a rozhodovania predmetnýchvecí, ktorými sú:
„a) pomer sudcu k veci, ktorý má za následok jeho zaujatosť, v danej veci vyplýva aj z právneho záujmu sudcu na prejednávanej veci, pretože môže byť rozhodnutím súdu priamo dotknutý vo svojich právach;
b) nutnosť vylúčenia sudcu, ktorý získal o veci poznatky iným spôsobom, než z dokazovania na konaní;
c) ekonomickú závislosť.“
Podľa sťažovateľky „sťažovateľ netvrdí a nikdy netvrdil, že sudcovia Krajského súdu v Trenčíne, ktorí vydali touto ústavnou sťažnosťou napadnuté uznesenie... boli v jeho veci zaujatí. O napadnutom uznesení Krajského súdu v Trenčíne... nerozhodoval vylúčený sudca (vylúčení sudcovia)! Dokonca ani na Okresnom súde Nové Mesto nad Váhom nerozhodoval vylúčený sudca, pretože jediným ním uskutočneným úkonom (ktorému predchádzalo jeho rozhodnutie) bolo oznámenie predsedovi súdu podľa ust. § 15 ods. 1 OSP, teda splnenie zákonom definovanej povinnosti slúžiacej na zabezpečenie spravodlivosti v občianskom súdnom konaní. V danej veci nie je možné nastoliť nápravu porušených práv podaním dovolania z dôvodu podľa ust. §237 písm. g) OSP (dovolanie nie je prípustné)! Dovolanie nie je prípustné ani z iných všeobecných dôvodov...“.
V tejto súvislosti sťažovateľka poukázala na konania ústavného súdu vo veciachvedených pod sp. zn. I. ÚS 265/05, sp. zn. III. ÚS 24/05 a sp. zn. III. ÚS 74/2011, v ktorýchtento preskúmaval rozhodnutia súdov o zaujatosti sudcov. Sťažovateľka taktiež poukázala naodôvodnenie publikovaného uznesenia (40/1998 ZSP) Najvyššieho súdu Slovenskejrepubliky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 3 Cdo 20/97, v ktorom tento súd vyslovil:,,Na prejednanie opravného prostriedku (odvolania či dovolania) proti rozhodnutiu nadriadeného súdu, ktorým tento rozhodoval o vylúčení sudcov príslušného súdu, nie je daná príslušnosť žiadneho súdu. Preto Najvyšší súd v takomto prípade konanie o opravnom prostriedku zastaví (§ 104 ods. 1 v spojení s § 243c O. s. p.).“
Z uvedeného podľa sťažovateľky vyplýva „v právnom štáte jednoznačný záver, že vo veci je daná právomoc Ústavného súdu Slovenskej republiky rozhodnúť o podanej ústavnej sťažnosti, pričom vzhľadom k existencii viac ako 10.000 pozitívnych rozhodnutí krajských súdov Slovenskej republiky, ktoré predložil sťažovateľ ústavnému súdu ako dôkazy v konaní a ktoré svedčia o jednoznačnej potrebe vylúčiť okresné súdy z prejednávania a rozhodovania vecí s predmetom náhrady škody, neostáva nič iné, len zo strany ústavného súdu vyhovieť princípu legality a princípu právnej istoty a rozhodnúť podľa predloženého petitu“.
V nadväznosti na uvedené sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd vydal nález,v ktorom vysloví, že uzneseniami krajského súdu spisových značiek: 17 NcC 39/2014,17 NcC 41/2014, 17 NcC 38/2014, 17 NcC 28/2014, 17 NcC 29/2014, 19 NcC 22/2014,17 NcC 30/2014, 17 NcC 46/2014, 19 NcC 38/2014 a 4 NcC 38/2014 z 2. júna 2014,4 NcC 31/2014, 17 NcC 40/2014 a 17 NcC 45/2014 zo 4. júna 2014, 5 NcC 19/2014a 4 NcC 24/2014 z 22. mája 2014, 6 NcC 20/2014 z 28. mája 2014, 19 NcC 33/2014z 12. júna 2014, 17 NcC 255/2012 z 18. júna 2014, 5 NcC 28/2014 z 25. júna 2014,19 NcC 41/2014 z 1. júla 2014, 6 NcC 22/2014 z 3. júna 2014, 19 NcC 43/2014,19 NcC 44/2014, 19 NcC 42/2014, 19 NcC 47/2014 a 19 NcC 45/2014 zo 17. júla 2014,19 NcC 54/2014 z 24. júla 2014, 4 NcC 25/2014 z 23. mája 2014 a 6 NcC 16/2014z 27. mája 2014 boli porušené jej základné práva podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 ústavya právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, citované uznesenia krajského súdu zruší a veci vrátikrajskému súdu na ďalšie konania a prizná jej primerané finančné zadosťučinenie, ako ajúhradu trov konania.
Sťažovateľka súčasne navrhuje, aby ústavný súd podľa § 52 ods. 2 zákona Národnejrady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskejrepubliky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalejlen „zákon o ústavnom súde“) „vydal dočasné opatrenie, ktorým rozhodne o odklade vykonateľnosti“ predmetných uznesení krajského súdu.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežneprerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákonneustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, čidôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšiekonanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavnýsúd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhyalebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môžeústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Sťažovateľka namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutými uzneseniami krajského súdu.Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že krajský súd uzneseniami sp. zn.:17 NcC 39/2014, 17 NcC 41/2014, 17 NcC 38/2014, 17 NcC 28/2014, 17 NcC 29/2014,19 NcC 22/2014, 17 NcC 30/2014, 17 NcC 46/2014, 19 NcC 38/2014 a 4 NcC 38/2014z 2. júna 2014, 4 NcC 31/2014, 17 NcC 40/2014 a 17 NcC 45/2014 zo 4. júna 2014,5 NcC 19/2014 a 4 NcC 24/2014 z 22. mája 2014, 6 NcC 20/2014 z 28. mája 2014,19 NcC 33/2014 z 12. júna 2014, 17 NcC 255/2012 z 18. júna 2014, 5 NcC 28/2014z 25. júna 2014, 19 NcC 41/2014 z 1. júla 2014, 6 NcC 22/2014 z 3. júna 2014,19 NcC 43/2014, 19 NcC 44/2014, 19 NcC 42/2014, 19 NcC 47/2014 a 19 NcC 45/2014zo 17. júla 2014, 19 NcC 54/2014 z 24. júla 2014, 4 NcC 25/2014 z 23. mája 2014a 6 NcC 16/2014 z 27. mája 2014 rozhodol o (ne)vylúčení konkrétnych sudcov okresnýchsúdov z prerokúvania a rozhodovania tam označených civilných vecí.
II.1 K spoločnému prerokovaniu vecí
Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha vecito nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanoveniaObčianskeho súdneho poriadku.
V zmysle § 112 ods. 1 OSP v záujme hospodárnosti konania môže súd spojiťna spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú týchistých účastníkov.
Zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí na spoločnékonanie, avšak v súlade s § 31a zákona o ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti podľačl. 127 ústavy primerane použiť na prípadné spojenie vecí § 112 ods. 1 OSP.
S prihliadnutím na obsah sťažností vedených ústavným súdom pod sp. zn.Rvp 10038/2014, sp. zn. Rvp 10039/2014, sp. zn. Rvp 10040/2014, sp. zn. Rvp 10041/2014,sp. zn. Rvp 10042/2014, sp. zn. Rvp 10043/2014, sp. zn. Rvp 10044/2014, sp. zn.Rvp 10045/2014, sp. zn. Rvp 10046/2014, sp. zn. Rvp 10047/2014, sp. zn. Rvp 10048/2014,sp. zn. Rvp 10049/2014, sp. zn. Rvp 10050/2014, sp. zn. Rvp 11532/2014, sp. zn.Rvp 11533/2014, sp. zn. Rvp 11534/2014, sp. zn. Rvp 11535/2014, sp. zn. Rvp 11536/2014,sp. zn. Rvp 11537/2014, sp. zn. Rvp 11538/2014, sp. zn. Rvp 11539/2014, sp. zn.Rvp 11540/2014, sp. zn. Rvp 11541/2014, sp. zn. Rvp 11542/2014, sp. zn. Rvp 11543/2014,sp. zn. Rvp 11544/2014, sp. zn. Rvp 11545/2014, sp. zn. Rvp 11546/2014 a sp. zn.Rvp 11547/2014, z ktorých vyplýva ich právna a skutková súvislosť, a prihliadajúc taktiežna totožnosť v osobe sťažovateľky a charakteru rozhodnutí krajského súdu, proti ktorýmtieto sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd, aplikujúc § 31a zákona o ústavnom súdev spojení s § 112 ods. 1 OSP, tak, ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto uznesenia.
II.2 K namietanému porušeniu označených práv napadnutými rozhodnutiami krajského súdu
Sťažovateľka sťažnosťami namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46ods. 1 a čl. 48 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutými uzneseniamikrajského súdu, ktorým tento inter alia rozhodol o (ne)vylúčení sudcov okresných súdov.
Ústavný súd je súdnym orgánom ochrany ústavnosti (čl. 124 ústava). Túto ochranuposkytuje aj základným právam účastníkov v konaní o ich veci pred súdmi (všeobecnými)alebo pred inými orgánmi Slovenskej republiky v prípadoch ustanovených zákonom. Tietopráva vyplývajú z ústavno-procesných princípov konania pred uvedenými orgánmi (čl. 46až čl. 50 ústava) a patrí medzi ne aj právo každého na rozhodnutie jeho veci tým sudcom,ktorého určuje zákon.
Základné právo na prerokovanie a rozhodnutie veci nestranným súdom podľa čl. 46ods. 1 ústavy je v Občianskom súdnom poriadku garantované prostredníctvom vylúčeniasudcu z jej ďalšieho prejednávania a rozhodnutia pre zaujatosť (§ 14 až § 16 OSP).Okolnosť, že o veci napriek tomu rozhoduje sudca, ktorý mal byť podľa subjektívnehonázoru účastníka konania z ďalšej účasti na jej prejednávaní a rozhodovaní vylúčený, jedôvodom na uplatnenie riadnych a mimoriadnych opravných prostriedkov podľapríslušných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku.
Obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy nie je všakpovinnosť súdu vyhovieť návrhu oprávnených osôb (v danom prípade sťažovateľky, ktorápodala námietku zaujatosti voči sudcom okresných súdov) a vylúčiť ňou označených sudcovz ďalšieho prerokúvania a rozhodovania vecí pre zaujatosť. Jeho obsahom je len povinnosťsúdu prerokovať každý návrh oprávnenej osoby (v tomto prípade návrh na vylúčenievšetkých sudcov z ďalšieho prerokúvania a rozhodnutia veci pre zaujatosť) a rozhodnúťo ňom. V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na svoje rozhodnutia, podľa ktorýchvšeobecné súdy sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie základných práv a slobôd, ktoréústava alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám zaručuje, preto jeprávomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomocvšeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07). Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovanísťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany svojich základných práv alebo slobôd môže domôcťvyužitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným (všeobecným)súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie(m. m. IV. ÚS 115/07). Za situácie, ak právny poriadok pripúšťa iné možnosti nápravyuplatnením riadnych a mimoriadnych opravných prostriedkov podľa Občianskeho súdnehoporiadku sa nemožno domáhať ochrany svojich práv v konaní pred ústavným súdom.
Podľa platnej právnej úpravy konania pred všeobecnými súdmi a judikatúryvšeobecného súdnictva sú ich závažné procesné pochybenia (vrátane porušenia základnéhopráva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy) dôvodom na podanie odvolania(§ 201 a nasl. OSP), príp. (za splnenia zákonom ustanovených podmienok) aj na podaniedovolania [§ 237 písm. g) OSP (pozri napr. IV. ÚS 26/04, IV. ÚS 201/04)]. Pokiaľ podľanázoru sťažovateľky krajský súd na jej námietky neprihliadal a napadnutými uzneseniamirozhodol zjavne neodôvodnene, potom sa jej sťažnosti podané ústavnému súdu javia akopredčasné, keďže v ďalšom konaní v merite veci pred všeobecnými súdmi môžesťažovateľka postupovať už uvedeným spôsobom a domáhať sa ochrany svojich právpodaním odvolania proti rozhodnutiam prvostupňového súdu, prípadne dovolania protirozhodnutiam odvolacieho súdu. V tomto prípade teda v predmetných konaniach existuje„iný súd“, a to krajský súd, resp. najvyšší súd povolaný na poskytnutie ochrany základnýmprávam sťažovateľky. Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje aj na rozhodnutienajvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 153/96 z 21. augusta 1997, v ktorom sa inter alia uvádza:„Neexistencia žiadneho rozhodnutia alebo existencia právoplatného rozhodnutianadriadeného súdu o tom, že sudca je alebo nie je vylúčený z prejednávania a rozhodovaniavecí, nebráni dovolaciemu súdu pri skúmaní podmienok prípustnosti dovolania v zmysleustanovenia § 237 písm. g) O. s. p., posúdiť túto otázku samostatne a prípadne i inak, než juposúdil nadriadený súd súdu procesnému, ktorý vo veci rozhodoval, ak v námietke boliuvedené nové skutočnosti“. Ústavný súd preto zastáva názor, že v posudzovaných veciachsťažovateľky nemá dostatok právomoci na meritórne preskúmanie jej námietok smerujúcichproti napadnutým uzneseniam krajského súdu.
Ústava ani zákon o ústavnom súde nepripúšťajú, aby účastník konania domáhajúci saochrany svojich základných práv sám rozhodol o tom, či sa jej bude domáhať v konanípred všeobecnými súdmi alebo ústavným súdom. Naopak, z čl. 127 ods. 1 ústavy zjavnevyplýva, že pred podaním sťažnosti ústavnému súdu musí účastník konania vyčerpať všetkyriadne i mimoriadne opravné prostriedky, resp. iné prostriedky nápravy, ktoré sú mudostupné v konaní pred všeobecnými súdmi.
Ústavný súd vzhľadom na uvedené sťažnosti sťažovateľky pri ich predbežnomprerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok svojejprávomoci.
Keďže sťažnosti boli odmietnuté, ústavný súd o ďalších návrhoch sťažovateľkyuplatnených v sťažnostiach nerozhodoval.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 11. júna 2015