znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 358/2015-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 11. júna 2015 v senátezloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcov Sergeja Kohuta a LadislavaOrosza   (sudca   spravodajca)   predbežne   prerokoval   sťažnosti   obchodnej   spoločnostiPOHOTOVOSŤ,   s.   r.   o.,   Pribinova   25,   Bratislava,   zastúpenej   Fridrich   Paľko,   s.   r.   o.,Grösslingová   4,   Bratislava,   prostredníctvom   ktorej   koná   jej   konateľ   a   advokátdoc. JUDr. Branislav   Fridrich,   PhD.,   vedené   pod   sp.   zn.   Rvp   10038/2014,   sp.   zn.Rvp 10039/2014, sp. zn. Rvp 10040/2014, sp. zn. Rvp 10041/2014, sp. zn. Rvp 10042/2014,sp. zn.   Rvp   10043/2014,   sp.   zn.   Rvp   10044/2014,   sp.   zn.   Rvp   10045/2014,   sp.   zn.Rvp 10046/2014, sp. zn. Rvp 10047/2014, sp. zn. Rvp 10048/2014, sp. zn. Rvp 10049/2014,sp. zn.   Rvp   10050/2014,   sp.   zn.   Rvp   11532/2014,   sp.   zn.   Rvp   11533/2014,   sp.   zn.Rvp 11534/2014, sp. zn. Rvp 11535/2014, sp. zn. Rvp 11536/2014, sp. zn. Rvp 11537/2014,sp. zn.   Rvp   11538/2014,   sp.   zn.   Rvp   11539/2014,   sp.   zn.   Rvp   11540/2014,   sp.   zn.Rvp 11541/2014, sp. zn. Rvp 11542/2014, sp. zn. Rvp 11543/2014, sp. zn. Rvp 11544/2014,sp. zn.   Rvp   11545/2014,   sp.   zn.   Rvp   11546/2014   a   sp.   zn.   Rvp   11547/2014   vo   vecinamietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 ÚstavySlovenskej   republiky   a   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práva základných   slobôd   uzneseniami   Krajského   súdu   v Trenčíne   spisových   značiek:17 NcC 39/2014, 17 NcC 41/2014, 17 NcC 38/2014, 17 NcC 28/2014, 17 NcC 29/2014,19 NcC 22/2014, 17 NcC 30/2014, 17 NcC 46/2014, 19 NcC 38/2014 a 4 NcC 38/2014z 2. júna   2014,   4 NcC 31/2014,   17   NcC   40/2014   a   17   NcC   45/2014   zo 4. júna   2014,5 NcC 19/2014   a 4 NcC   24/2014   z 22.   mája   2014,   6   NcC   20/2014   z 28. mája   2014,19 NcC 33/2014   z 12. júna   2014,   17   NcC   255/2012   z 18.   júna   2014,   5 NcC 28/2014z 25. júna   2014,   19 NcC 41/2014   z 1.   júla   2014,   6   NcC   22/2014   z 3.   júna   2014,19 NcC 43/2014, 19 NcC 44/2014, 19 NcC 42/2014, 19 NcC 47/2014 a 19 NcC 45/2014zo 17.   júla   2014,   19 NcC   54/2014   z   24.   júla   2014,   4   NcC   25/2014   z 23. mája   2014a 6 NcC 16/2014 z 27. mája 2014 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosti   obchodnej   spoločnosti   POHOTOVOSŤ,   s.   r.   o.,   vedené   pod   sp.   zn.Rvp 10038/2014, sp. zn. Rvp 10039/2014, sp. zn. Rvp 10040/2014, sp. zn. Rvp 10041/2014,sp.   zn.   Rvp   10042/2014,   sp.   zn.   Rvp   10043/2014,   sp.   zn.   Rvp   10044/2014,   sp.   zn.Rvp 10045/2014, sp. zn. Rvp 10046/2014, sp. zn. Rvp 10047/2014, sp. zn. Rvp 10048/2014,sp.   zn.   Rvp   10049/2014,   sp.   zn.   Rvp   10050/2014,   sp.   zn.   Rvp   11532/2014,   sp.   zn.Rvp 11533/2014, sp. zn. Rvp 11534/2014, sp. zn. Rvp 11535/2014, sp. zn. Rvp 11536/2014,sp.   zn.   Rvp   11537/2014,   sp.   zn.   Rvp   11538/2014,   sp.   zn.   Rvp   11539/2014,   sp.   zn.Rvp 11540/2014, sp. zn. Rvp 11541/2014, sp. zn. Rvp 11542/2014, sp. zn. Rvp 11543/2014,sp.   zn.   Rvp   11544/2014,   sp.   zn.   Rvp   11545/2014,   sp.   zn.   Rvp   11546/2014a sp. zn. Rvp 11547/2014 s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn.Rvp 10038/2014.

Sťažnosti   obchodnej   spoločnosti   POHOTOVOSŤ,   s.   r.   o., o d m i e t a   pre   nedostatokprávomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky na ich prerokovanie.

O d ô v o d n e n i e : I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 18. augustaa 8. septembra 2014 doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o.,Pribinova 25, Bratislava (ďalej len „sťažovateľka“), vedené pod sp. zn. Rvp 10038/2014,sp. zn.   Rvp   10039/2014,   sp.   zn.   Rvp   10040/2014,   sp.   zn.   Rvp   10041/2014,   sp.   zn.Rvp 10042/2014, sp. zn. Rvp 10043/2014, sp. zn. Rvp 10044/2014, sp. zn. Rvp 10045/2014,sp.   zn.   Rvp   10046/2014,   sp.   zn.   Rvp   10047/2014,   sp.   zn.   Rvp   10048/2014,   sp.   zn.Rvp 10049/2014, sp. zn. Rvp 10050/2014, sp. zn. Rvp 11532/2014, sp. zn. Rvp 11533/2014,sp.   zn.   Rvp   11534/2014,   sp.   zn.   Rvp   11535/2014,   sp.   zn.   Rvp   11536/2014,   sp.   zn.Rvp 11537/2014, sp. zn. Rvp 11538/2014, sp. zn. Rvp 11539/2014, sp. zn. Rvp 11540/2014,sp.   zn.   Rvp   11541/2014,   sp.   zn.   Rvp   11542/2014,   sp.   zn.   Rvp   11543/2014,   sp.   zn.Rvp 11544/2014,   sp.   zn.   Rvp   11545/2014,   sp.   zn.   Rvp   11546/2014   a   sp.   zn.Rvp 11547/2014, ktorými namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uzneseniamiKrajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) spisových značiek: 17 NcC 39/2014,17 NcC 41/2014, 17 NcC 38/2014, 17 NcC 28/2014, 17 NcC 29/2014, 19 NcC 22/2014,17 NcC 30/2014, 17 NcC 46/2014, 19 NcC 38/2014 a 4 NcC 38/2014 z 2. júna 2014,4 NcC 31/2014,   17 NcC 40/2014   a   17   NcC   45/2014   zo   4.   júna   2014,   5   NcC   19/2014a 4 NcC   24/2014   z 22. mája   2014,   6   NcC   20/2014   z   28.   mája   2014,   19   NcC   33/2014z 12. júna   2014,   17 NcC 255/2012   z   18.   júna   2014,   5   NcC   28/2014   z   25.   júna   2014,19 NcC 41/2014   z 1. júla   2014,   6   NcC   22/2014   z   3.   júna   2014,   19   NcC   43/2014,19 NcC 44/2014, 19 NcC 42/2014, 19 NcC 47/2014 a 19 NcC 45/2014 zo 17. júla 2014,19 NcC   54/2014   z 24.   júla   2014,   4   NcC   25/2014   z   23.   mája   2014   a   6   NcC   16/2014z 27. mája 2014 (ďalej spolu aj „napadnuté uznesenia“).

Zo sťažností vyplýva, že sťažovateľka Okresnému súdu Nové Mesto nad Váhom,Okresnému súdu Trenčín, Okresnému súdu Prievidza a Okresnému súd Partizánske (ďalejspolu len „okresné súdy“) doručila žaloby o náhradu majetkovej škody a nemajetkovejujmy,   ktorými   sa   proti   Slovenskej   republike,   zastúpenej   Ministerstvom   spravodlivostiSlovenskej   republiky,   domáha   svojich   nárokov   podľa   zákona   č.   514/2003   Z.   z.o zodpovednosti   za   škodu   spôsobenú   pri   výkone   verejnej   moci   a   o   zmene   niektorýchzákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „žaloby o náhradu škody“). Ku vznikuškody malo podľa nej dôjsť kontinuálnym a zásadným zásahom do jej základných práv,najmä práva na poskytnutie súdnej ochrany v zákonom predpokladanej kvalite a právana prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   v   exekučných   konaniach   vedenýchokresnými   súdmi,   ktorých   účastníkom   bola   sťažovateľka   (oprávnená,   pozn.).   Konania,predmetom ktorých sú nároky sťažovateľky na náhradu majetkovej škody a nemajetkovejujmy   proti   Slovenskej   republike,   vedú   okresné   súdy   pod   sp.   zn.   6   C   196/2012,sp. zn. 6 C 259/2012, sp. zn. 6 C 239/2012, sp. zn. 6 C 210/2012, sp. zn. 6 C 224/2012,sp. zn. 6 C 212/2012, sp. zn. 6 C 216/2012, sp. zn. 6 C 242/2012, sp. zn. 6 C 251/2012,sp. zn. 6 C 200/2012, sp. zn. 9 C 190/2012, sp. zn. 6 C 252/2012, sp. zn. 6 C 231/2012,sp. zn. 27 C 388/2012, sp. zn. 8 C 124/2012, sp. zn. 6 C 85/2012, sp. zn. 6 C 199/2012,sp. zn. 11 C 421/2012, sp. zn. 11 C 361/2012, sp. zn. 11 C 349/2012, sp. zn. 11 C 438/2012,sp. zn. 6 C 202/2012, sp. zn. 6 C 214/2012, sp. zn. 6 C 232/2012, sp. zn. 6 C 247/2012,sp. zn. 11 C 367/2012, sp. zn. 11 C 384/2012, sp. zn. 6 C 219/2012 a sp. zn. 6 C 238/2012(spolu ďalej aj „predmetné konania okresných súdov“).

Sťažovateľka   v   sťažnostiach   poukazuje   predovšetkým   na   skutočnosť,   že   právenesprávny úradný postup okresných súdov poznačený zbytočnými prieťahmi bol dôvodompodania jej žalôb o náhradu škody okresnými súdmi, ktoré sú zároveň podľa Občianskehosúdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) súdmi príslušnými na prerokovanie a rozhodnutie týchtovecí.

Sťažovateľka v záujme ochrany svojho práva na spravodlivé konanie sformulovala„už v úvode podanej žaloby požiadavku na to, aby nadriadený súd rozhodol pred prvotným prejednaním veci o prikázaní veci (tohto sporu) inému súdu, pretože sudcovia miestne a vecne príslušného Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci vzhľadom na ich pomer k veci a k účastníkovi konania (námietka zaujatosti z objektívneho pohľadu)“. V rámci odôvodnenia svojej požiadavky okrem inéhopoukázala na skutočnosť, že ten-ktorý okresný súd, ktorý zapríčinil svojím nesprávnymúradným postupom vznik škody na jej strane, nemôže byť zároveň orgánom súdnej moci,ktorý   bude   o   tejto   škode   rozhodovať,   ďalej   na   to,   že   takýmto   postupom   by   došlok nerešpektovaniu zásady   nemo debet esse   iudex   in   propria   causa, a   taktiež   poukázalana judikatúru ústavného súdu týkajúcu sa rozhodovania o nestrannosti zákonného sudcu.

Napadnuté uznesenia krajského súdu sú podľa sťažovateľky nesprávne, spôsobujúcezásah do jej základných práv, konkrétne:

„- základného práva zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, t. j. práva na súdnu ochranu a osobitne práva na zákonného sudcu (čl. 48 ods. 1 Ústavy SR) a práva na prerokovanie veci nestranným súdom;

- základného práva na spravodlivý súdny proces zaručeného čl.6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej aj „Dohovor“), t. j. práva na nestranný súd zriadený zákonom.“

V rámci svojej argumentácie sťažovateľka poukázala na právne závery obsiahnutév judikatúre   ústavného   súdu   (napr.   II.   ÚS   283/2009,   III.   ÚS   116/06,   II.   ÚS   336/09,III. ÚS 47/05,   III.   ÚS   71/97,   I.   ÚS   46/05,   IV.   ÚS   345/09),   ako   aj   Európskeho   súdupre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) týkajúce sa rozhodovania o nestrannosti zákonnéhosudcu (rozsudok ESĽP Findlay v. Spojené kráľovstvo z 25. 2. 1997, bod 73; rozsudok ESĽPKyprianou v. Cyprus z 15. 12. 2005).

V   predmetných   konaniach   vedených   okresnými   súdmi   bude   podľa   sťažovateľkynevyhnutné   na   základe   vykonaného   dokazovania   posúdiť,   či   a   akým   spôsobom   došlok uskutočneniu   nesprávneho   úradného   postupu,   pričom   pri   danom   právnom   stave   budútakéto   posudzovanie   uskutočňovať   súdy,   ktoré   nesprávny   úradný   postup   vykonalia spôsobili   ním   škodu   žalobcovi.   V   tomto   prípade   preto   existuje   legitímny   dôvodpochybovať o nestrannosti okresných súdov, ako aj nestrannosti sudcov týchto súdov, a tonajmä preto, že:

„a) Žalobca chce, aby v konaní boli vypočutí ako svedkovia sudcovia okresného súdu na ktorom došlo k vykonaniu nesprávneho úradného postupu, a taktiež aby ako svedok vystúpil pred súdom predseda okresného súdu poverený riadením súdu, ako aj podpredseda okresného súdu a to z dôvodu dlhého časového rozsahu zásahu, ktorý pokrýva obdobie, kedy   boli   do   hodnoteného   úradného   postupu   zapájaní   všetci   zamestnanci   súdu.   Preto rovnako tak do úvahy prichádzajú ako svedkovia aj vyšší súdny úradníci, či zamestnanci administratívy   okresného   súdu,   ktorý   nesprávny   úradný   postup   uskutočnil.   V   prípade nevylúčenia okresného súdu z rozhodovania dôjde k ústavne neakceptovateľnej situácii, kedy budú proti sebe vypovedať sudcovia, ktorí zároveň pojednávajú rovnakú vec a síce sudcovia súdu, ktorý uskutočnil nesprávny úradný postup. V takejto situácii nie je možné rozumne   predpokladať,   že   výpovede   budú   objektívne   pravdivé,   pretože   sudca   bude vypovedať pred kolegom sudcom, ktorý následne bude vypovedať pred ním o tej istej veci. Následné reťazenie výpovedí v sporoch rovnakého druhu na tom istom súde nemôže priniesť zdanie o spravodlivom výkone súdnej moci. Sudcovia a zamestnanci súdu by mali nutne v sporovom konaní v pozícii svedka predsudky, ktoré spochybňujú naplnenie požiadavky nestrannosti.

b) Na rovnakom mechanizme ako je opísaný pod písm. a) je založené spochybnenie zdania spravodlivosti v prípade výkonu dokazovania listinnými dôkazmi. Ak sudca bude vykonávať dôkaz listinou zo súdneho spisu (alebo súdneho oddelenia) kolegu a následne tento kolega bude vykonávať dôkaz listinou z jeho súdneho spisu (alebo súdneho oddelenia), pričom   pôjde   o   spor   rovnakého   druhu,   je   zrejmé,   že   spravodlivé   posúdenie   nemožno predpokladať.   Nemožno   tiež   predpokladať   spravodlivé   zadovažovanie   listín   zo   súdneho oddelenia.

c)   Otázky,   ktoré   by   museli   v   súvislosti   s   posudzovaním   nesprávneho   úradného postupu sudcovia, ktorí sú kolegovia na tom istom súde, paralelne riešiť, a spôsob ako by ich riešili, by prejudikoval stanovisko súdu a nenáležite ovplyvňoval vývoj iných sporov rovnakého   druhu   prebiehajúcich   na   tom   istom   súde.   V   takomto   prípade   nemožno predpokladať   zdanie   spravodlivého   výkonu   súdnej   moci.   Sudcovia   by   opäť   mali   nutne v sporovom konaní predsudky, ktoré spochybňujú naplnenie požiadavky nestrannosti.

d) Súd musí byť inter alia nezávislý od strán v spore. Ak je súdom Okresný súd Nové Mesto   nad   Váhom   a   na   strane   žalovaného   stojí   zástupca   Ministerstva   spravodlivosti Slovenskej republiky, ktorý obhajuje postupy sudcu a zamestnancov Okresného súdu Nové mesto nad Váhom, aby tak dokázal, že v danej veci nešlo o nesprávny úradný postup Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom a škoda nenastala, nemožno hovoriť o tom, že súd je nezávislý od žalovaného ako strany v spore. Navyše ak podľa úpravy regresnej náhrady v zmysle   ust.   §   21   a   nasl.   zákona   č.   514/2003   Z.   z.   bude   Ministerstvo   spravodlivosti Slovenskej republiky tým, kto bude uplatňovať regresnú náhradu voči súdu a následne súd bude povinný uplatňovať regresnú náhradu voči zodpovednej osobe, teda sudcovi. Sudca má záujem na tom, aby žalovaný bol v spore úspešný a aby sa tak predišlo uplatňovaniu regresnej náhrady voči nemu, či jeho kolegom, zamestnancom súdu. Sudcovia by mali nutne v sporovom konaní predsudky vo vzťahu k ich regresnému postihu. Predsudky tohto druhu spochybňujú naplnenie požiadavky nestrannosti.“

Podľa sťažovateľky objektívna skutočnosť spočívajúca v tom, že jej žaloby o náhraduškody   spôsobenej   rozhodovaním   sudcov   okresných   súdov   majú   byť   prerokované   arozhodnuté sudcami tých istých okresných súdov, ktorí majú medzi sebou „minimálne kolegiálny a väčšina isto i priateľský vzťah“, vyvoláva dôvodnú pochybnosť o nezaujatostivšetkých sudcov dotknutých okresných súdov, ktorí sa vzhľadom na dané okolnosti prípadunemôžu javiť v očiach strán ako nezávislí. V tejto súvislosti sťažovateľka uviedla, že Krajskýsúd v Trnave, Krajský súd v Nitre a Krajský súd v Prešove dospeli vo viacerých svojichrozhodnutiach v skutkovo a právne obdobných veciach k opačnému právnemu záveru akokrajský súd v napadnutých uzneseniach.

Krajský súd podľa sťažovateľky v napadnutých uzneseniach dostatočne nevyhodnotildôvody vylúčenia sudcov okresných súdov z prerokovávania a rozhodovania predmetnýchvecí, ktorými sú:

„a) pomer sudcu k veci, ktorý má za následok jeho zaujatosť, v danej veci vyplýva aj z   právneho   záujmu   sudcu   na   prejednávanej   veci,   pretože   môže   byť   rozhodnutím   súdu priamo dotknutý vo svojich právach;

b)   nutnosť   vylúčenia   sudcu,   ktorý   získal   o   veci   poznatky   iným   spôsobom,   než z dokazovania na konaní;

c) ekonomickú závislosť.“

Podľa sťažovateľky „sťažovateľ netvrdí a nikdy netvrdil, že sudcovia Krajského súdu v Trenčíne, ktorí vydali touto ústavnou sťažnosťou napadnuté uznesenie... boli v jeho veci zaujatí. O napadnutom uznesení Krajského súdu v Trenčíne... nerozhodoval vylúčený sudca (vylúčení sudcovia)! Dokonca ani na Okresnom súde Nové Mesto nad Váhom nerozhodoval vylúčený sudca, pretože jediným ním uskutočneným úkonom (ktorému predchádzalo jeho rozhodnutie) bolo oznámenie predsedovi súdu podľa ust. § 15 ods. 1 OSP, teda splnenie zákonom definovanej povinnosti slúžiacej na zabezpečenie spravodlivosti v občianskom súdnom konaní. V danej veci nie je možné nastoliť nápravu porušených práv podaním dovolania z dôvodu podľa ust. §237 písm. g) OSP (dovolanie nie je prípustné)! Dovolanie nie je prípustné ani z iných všeobecných dôvodov...“.

V tejto súvislosti sťažovateľka poukázala na konania ústavného súdu vo veciachvedených pod sp. zn. I. ÚS 265/05, sp. zn. III. ÚS 24/05 a sp. zn. III. ÚS 74/2011, v ktorýchtento preskúmaval rozhodnutia súdov o zaujatosti sudcov. Sťažovateľka taktiež poukázala naodôvodnenie   publikovaného   uznesenia   (40/1998   ZSP)   Najvyššieho   súdu   Slovenskejrepubliky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 3 Cdo 20/97, v ktorom tento súd vyslovil:,,Na prejednanie   opravného   prostriedku   (odvolania   či   dovolania)   proti   rozhodnutiu nadriadeného súdu, ktorým tento rozhodoval o vylúčení sudcov príslušného súdu, nie je daná príslušnosť žiadneho súdu. Preto Najvyšší súd v takomto prípade konanie o opravnom prostriedku zastaví (§ 104 ods. 1 v spojení s § 243c O. s. p.).“

Z uvedeného podľa sťažovateľky vyplýva „v právnom štáte jednoznačný záver, že vo veci   je   daná   právomoc   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky   rozhodnúť   o   podanej ústavnej sťažnosti, pričom vzhľadom k existencii viac ako 10.000 pozitívnych rozhodnutí krajských súdov Slovenskej republiky, ktoré predložil sťažovateľ ústavnému súdu ako dôkazy v konaní a ktoré svedčia o jednoznačnej potrebe vylúčiť okresné súdy z prejednávania a rozhodovania vecí s predmetom náhrady škody, neostáva nič iné, len zo strany ústavného súdu vyhovieť princípu legality a princípu právnej istoty a rozhodnúť podľa predloženého petitu“.

V   nadväznosti   na   uvedené   sťažovateľka   navrhuje,   aby   ústavný   súd   vydal   nález,v ktorom vysloví, že uzneseniami krajského súdu spisových značiek: 17 NcC 39/2014,17 NcC 41/2014, 17 NcC 38/2014, 17 NcC 28/2014, 17 NcC 29/2014, 19 NcC 22/2014,17 NcC 30/2014, 17 NcC 46/2014, 19 NcC 38/2014 a 4 NcC 38/2014 z 2. júna 2014,4 NcC 31/2014, 17 NcC 40/2014 a 17 NcC 45/2014 zo 4. júna 2014, 5 NcC 19/2014a 4 NcC 24/2014 z 22. mája 2014, 6 NcC 20/2014 z 28. mája 2014, 19 NcC 33/2014z 12. júna 2014, 17 NcC 255/2012 z 18. júna 2014, 5 NcC 28/2014 z 25. júna 2014,19 NcC 41/2014   z   1.   júla   2014,   6   NcC   22/2014   z   3.   júna   2014,   19   NcC   43/2014,19 NcC 44/2014, 19 NcC 42/2014, 19 NcC 47/2014 a 19 NcC 45/2014 zo 17. júla 2014,19 NcC   54/2014 z   24.   júla 2014, 4   NcC 25/2014 z 23. mája   2014 a 6   NcC   16/2014z 27. mája 2014 boli porušené jej základné práva podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 ústavya právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, citované uznesenia krajského súdu zruší a veci vrátikrajskému súdu na ďalšie konania a prizná jej primerané finančné zadosťučinenie, ako ajúhradu trov konania.

Sťažovateľka súčasne navrhuje, aby ústavný súd podľa § 52 ods. 2 zákona Národnejrady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskejrepubliky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalejlen   „zákon   o   ústavnom   súde“) „vydal   dočasné   opatrenie,   ktorým   rozhodne   o   odklade vykonateľnosti“ predmetných uznesení krajského súdu.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežneprerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   navrhovateľa,   ak   tento   zákonneustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, čidôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšiekonanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavnýsúd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhyalebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môžeústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľka namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutými uzneseniami krajského súdu.Zo   zistení   ústavného   súdu   vyplýva,   že   krajský   súd   uzneseniami   sp.   zn.:17 NcC 39/2014, 17 NcC 41/2014, 17 NcC 38/2014, 17 NcC 28/2014, 17 NcC 29/2014,19 NcC 22/2014, 17 NcC 30/2014, 17 NcC 46/2014, 19 NcC 38/2014 a 4 NcC 38/2014z 2. júna 2014, 4 NcC 31/2014, 17 NcC 40/2014 a 17 NcC 45/2014 zo 4. júna 2014,5 NcC 19/2014   a   4   NcC   24/2014   z   22.   mája   2014,   6   NcC   20/2014   z   28.   mája   2014,19 NcC 33/2014 z 12. júna 2014, 17 NcC 255/2012 z 18. júna 2014, 5 NcC 28/2014z 25. júna   2014,   19   NcC   41/2014   z   1.   júla   2014,   6   NcC   22/2014   z   3.   júna   2014,19 NcC 43/2014, 19 NcC 44/2014, 19 NcC 42/2014, 19 NcC 47/2014 a 19 NcC 45/2014zo 17.   júla   2014,   19   NcC   54/2014   z   24.   júla   2014,   4   NcC   25/2014   z   23.   mája   2014a 6 NcC 16/2014 z 27. mája 2014 rozhodol o (ne)vylúčení konkrétnych sudcov okresnýchsúdov z prerokúvania a rozhodovania tam označených civilných vecí.

II.1 K spoločnému prerokovaniu vecí

Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha vecito   nevylučuje,   použijú   sa   na   konanie   pred   ústavným   súdom   primerane   ustanoveniaObčianskeho súdneho poriadku.

V   zmysle   §   112   ods.   1   OSP   v   záujme   hospodárnosti   konania   môže   súd   spojiťna spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú týchistých účastníkov.

Zákon   o   ústavnom   súde   nemá   osobitné   ustanovenie   o   spojení   vecí   na   spoločnékonanie, avšak v súlade s § 31a zákona o ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti podľačl. 127 ústavy primerane použiť na prípadné spojenie vecí § 112 ods. 1 OSP.

S   prihliadnutím   na   obsah   sťažností   vedených   ústavným   súdom   pod   sp.   zn.Rvp 10038/2014, sp. zn. Rvp 10039/2014, sp. zn. Rvp 10040/2014, sp. zn. Rvp 10041/2014,sp.   zn.   Rvp   10042/2014,   sp.   zn.   Rvp   10043/2014,   sp.   zn.   Rvp   10044/2014,   sp.   zn.Rvp 10045/2014, sp. zn. Rvp 10046/2014, sp. zn. Rvp 10047/2014, sp. zn. Rvp 10048/2014,sp.   zn.   Rvp   10049/2014,   sp.   zn.   Rvp   10050/2014,   sp.   zn.   Rvp   11532/2014,   sp.   zn.Rvp 11533/2014, sp. zn. Rvp 11534/2014, sp. zn. Rvp 11535/2014, sp. zn. Rvp 11536/2014,sp.   zn.   Rvp   11537/2014,   sp.   zn.   Rvp   11538/2014,   sp.   zn.   Rvp   11539/2014,   sp.   zn.Rvp 11540/2014, sp. zn. Rvp 11541/2014, sp. zn. Rvp 11542/2014, sp. zn. Rvp 11543/2014,sp.   zn.   Rvp   11544/2014,   sp.   zn.   Rvp   11545/2014,   sp.   zn.   Rvp   11546/2014   a   sp.   zn.Rvp 11547/2014, z ktorých vyplýva ich právna a skutková súvislosť, a prihliadajúc taktiežna totožnosť v osobe sťažovateľky a charakteru rozhodnutí krajského súdu, proti ktorýmtieto sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd, aplikujúc § 31a zákona o ústavnom súdev spojení s § 112 ods. 1 OSP, tak, ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto uznesenia.

II.2 K namietanému porušeniu označených práv napadnutými rozhodnutiami krajského súdu

Sťažovateľka sťažnosťami namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46ods. 1 a čl. 48 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutými uzneseniamikrajského súdu, ktorým tento inter alia rozhodol o (ne)vylúčení sudcov okresných súdov.

Ústavný súd je súdnym orgánom ochrany ústavnosti (čl. 124 ústava). Túto ochranuposkytuje aj základným právam účastníkov v konaní o ich veci pred súdmi (všeobecnými)alebo pred inými orgánmi Slovenskej republiky v prípadoch ustanovených zákonom. Tietopráva vyplývajú z ústavno-procesných princípov konania pred uvedenými orgánmi (čl. 46až čl. 50 ústava) a patrí medzi ne aj právo každého na rozhodnutie jeho veci tým sudcom,ktorého určuje zákon.

Základné právo na prerokovanie a rozhodnutie veci nestranným súdom podľa čl. 46ods. 1 ústavy je v Občianskom súdnom poriadku garantované prostredníctvom vylúčeniasudcu   z   jej   ďalšieho   prejednávania   a   rozhodnutia   pre   zaujatosť   (§   14   až   §   16   OSP).Okolnosť, že o veci napriek tomu rozhoduje sudca, ktorý mal byť podľa subjektívnehonázoru účastníka konania z ďalšej účasti na jej prejednávaní a rozhodovaní vylúčený, jedôvodom   na   uplatnenie   riadnych   a   mimoriadnych   opravných   prostriedkov   podľapríslušných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku.

Obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy nie je všakpovinnosť súdu vyhovieť návrhu oprávnených osôb (v danom prípade sťažovateľky, ktorápodala námietku zaujatosti voči sudcom okresných súdov) a vylúčiť ňou označených sudcovz ďalšieho prerokúvania a rozhodovania vecí pre zaujatosť. Jeho obsahom je len povinnosťsúdu   prerokovať   každý   návrh   oprávnenej   osoby   (v   tomto   prípade   návrh   na   vylúčenievšetkých sudcov z ďalšieho prerokúvania a rozhodnutia veci pre zaujatosť) a rozhodnúťo ňom.   V   tejto   súvislosti   ústavný   súd   poukazuje   na   svoje   rozhodnutia,   podľa   ktorýchvšeobecné súdy sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie základných práv a slobôd, ktoréústava   alebo   medzinárodná   zmluva   dotknutým   fyzickým   osobám   zaručuje,   preto   jeprávomoc   ústavného   súdu   subsidiárna   a   nastupuje   až   vtedy,   ak   nie   je   daná   právomocvšeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07). Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovanísťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany svojich základných práv alebo slobôd môže domôcťvyužitím   jemu   dostupných   a   účinných   prostriedkov   nápravy   pred   iným   (všeobecným)súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie(m. m. IV. ÚS 115/07). Za situácie, ak právny poriadok pripúšťa iné možnosti nápravyuplatnením riadnych a mimoriadnych opravných prostriedkov podľa Občianskeho súdnehoporiadku sa nemožno domáhať ochrany svojich práv v konaní pred ústavným súdom.

Podľa   platnej   právnej   úpravy   konania   pred   všeobecnými   súdmi   a   judikatúryvšeobecného súdnictva sú ich závažné procesné pochybenia (vrátane porušenia základnéhopráva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy) dôvodom na podanie odvolania(§ 201 a nasl. OSP), príp. (za splnenia zákonom ustanovených podmienok) aj na podaniedovolania [§ 237 písm. g) OSP (pozri napr. IV. ÚS 26/04, IV. ÚS 201/04)]. Pokiaľ podľanázoru sťažovateľky krajský súd na jej námietky neprihliadal a napadnutými uzneseniamirozhodol zjavne neodôvodnene, potom sa jej sťažnosti podané ústavnému súdu javia akopredčasné,   keďže   v   ďalšom   konaní   v   merite   veci   pred   všeobecnými   súdmi   môžesťažovateľka   postupovať   už   uvedeným   spôsobom   a   domáhať   sa   ochrany   svojich   právpodaním   odvolania   proti   rozhodnutiam   prvostupňového   súdu,   prípadne   dovolania   protirozhodnutiam odvolacieho súdu. V tomto prípade teda v predmetných konaniach existuje„iný súd“, a to krajský súd, resp. najvyšší súd povolaný na poskytnutie ochrany základnýmprávam   sťažovateľky.   Ústavný   súd   v   tejto   súvislosti   poukazuje   aj   na   rozhodnutienajvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 153/96 z 21. augusta 1997, v ktorom sa inter alia uvádza:„Neexistencia   žiadneho   rozhodnutia   alebo   existencia   právoplatného   rozhodnutianadriadeného súdu o tom, že sudca je alebo nie je vylúčený z prejednávania a rozhodovaniavecí, nebráni dovolaciemu súdu pri skúmaní podmienok prípustnosti dovolania v zmysleustanovenia § 237 písm. g) O. s. p., posúdiť túto otázku samostatne a prípadne i inak, než juposúdil nadriadený súd súdu procesnému, ktorý vo veci rozhodoval, ak v námietke boliuvedené nové skutočnosti“. Ústavný súd preto zastáva názor, že v posudzovaných veciachsťažovateľky nemá dostatok právomoci na meritórne preskúmanie jej námietok smerujúcichproti napadnutým uzneseniam krajského súdu.

Ústava ani zákon o ústavnom súde nepripúšťajú, aby účastník konania domáhajúci saochrany svojich základných práv sám rozhodol o tom, či sa jej bude domáhať v konanípred všeobecnými súdmi alebo ústavným súdom. Naopak, z čl. 127 ods. 1 ústavy zjavnevyplýva, že pred podaním sťažnosti ústavnému súdu musí účastník konania vyčerpať všetkyriadne   i   mimoriadne   opravné   prostriedky,   resp.   iné   prostriedky   nápravy,   ktoré   sú   mudostupné v konaní pred všeobecnými súdmi.

Ústavný   súd   vzhľadom   na   uvedené   sťažnosti   sťažovateľky   pri   ich   predbežnomprerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok svojejprávomoci.

Keďže   sťažnosti   boli   odmietnuté,   ústavný   súd   o   ďalších   návrhoch   sťažovateľkyuplatnených v sťažnostiach nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. júna 2015