znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 358/2011-17

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   10.   augusta 2011 predbežne   prerokoval   sťažnosti   obchodnej   spoločnosti   P.,   s. r. o.,   B.,   zastúpenej Mgr. J. H., Advokátska kancelária, spol. s r. o., B., vedené Ústavným súdom Slovenskej republiky pod sp. zn. Rvp 1580/2011, sp. zn. Rvp 1581/2011 a sp. zn. Rvp 1641/2011, vo veci   namietaného   porušenia   práva   na   spravodlivý   proces   zaručeného   v čl.   6   ods.   1 Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   a   práva   na   ochranu   majetku zaručeného   v   čl.   1   Dodatkového   protokolu   k   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   uzneseniami   Krajského   súdu   v   Banskej   Bystrici   sp.   zn. 14 CoE 114/2011 zo 14. marca 2011, sp. zn. 16 CoE 115/2011 zo 16. marca 2011 a sp. zn. 13 CoE 25/2011 zo 4. februára 2011 a takto

r o z h o d o l :

1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., vedené pod. sp. zn. Rvp 1580/2011, sp. zn. Rvp 1581/2011 a sp. zn. Rvp 1641/2011 s p á j a   na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. Rvp 1580/2011.

2.   Sťažnosti   obchodnej   spoločnosti   P.,   s.   r.   o., o d m i e t a   ako   zjavne neopodstatnené.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 28. júna 2011 a 6.   júla   2011   doručené   sťažnosti   obchodnej   spoločnosti   P.,   s.   r.   o.,   B.   (ďalej   len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia práva na spravodlivý proces zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na ochranu majetku zaručeného v čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dodatkový   protokol“)   uzneseniami Krajského súdu   v Banskej   Bystrici   (ďalej len „krajský súd“)   sp. zn. 14 CoE 114/2011 zo 14. marca 2011, sp. zn. 16 CoE 115/2011 zo 16. marca 2011 a sp. zn. 13 CoE 25/2011 zo 4. februára 2011 (ďalej aj „namietané uznesenia“).

Zo sťažností a z ich príloh vyplýva, že sťažovateľka sa v rámci svojej podnikateľskej činnosti zaoberá inter alia poskytovaním úverov z vlastných zdrojov. Na základe zmlúv o úvere uzavretých v období od 16. júna 2003 do 7. augusta 2003 (ďalej len „zmluva“) poskytla viacerým fyzickým osobám úvery v sume od 165,97 € až 398,33 €, ktoré spolu s ďalšími poplatkami boli dlžníci povinní vrátiť v trinástich dvojtýždňových splátkach.

Na   zabezpečenie   úveru   bolo   účastníkmi   zmluvného   vzťahu   priamo   v   zmluve dohodnuté, že splnomocnený zástupca dlžníka, menovite v zmluve určený, je oprávnený v prípade,   ak   dlžník   neplní   svoje   povinnosti,   okrem   iného   podpísať   notársku   zápisnicu o uznaní dlhu, ktorá má povahu exekučného titulu. Keďže dlžníci neuhradili dve po sebe idúce splátky, dostali sa do omeškania so splácaním úveru, ktorý sa stal okamžite splatným. Následne boli v období od 18. októbra 2003 do 3. apríla 2004 notárom spísané notárske zápisnice, ktoré podpísal v zmluve určený splnomocnený zástupca dlžníka.

1.   Sťažovateľka   vo   vzťahu   k   dlžníkovi   J.   Š.   (sp.   zn.   Rvp 1580/2011)   podala 11. februára 2004 návrh na vykonanie exekúcie súdnemu exekútorovi, ktorý na základe poverenia udeleného Okresným súdom Zvolen (ďalej len „okresný súd“) 11. marca 2004 začal nútený výkon rozhodnutia. Dňa 27. augusta 2010 sťažovateľka podala návrh na zmenu exekútora, ktorému bolo udelené poverenie. Okresný súd uznesením č. k. 11 Er 499/2004-45 z 30. decembra 2010 vyhlásil exekúciu za neprípustnú a exekúciu zastavil. O návrhu na zmenu   súdneho   exekútora   okresný   súd   nerozhodoval.   Proti   tomuto   rozhodnutiu   podala sťažovateľka odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. 14 CoE 114/2011 zo 14. marca 2011 tak, že rozhodnutie okresného súdu potvrdil ako vecne a právne správne.

2.   Sťažovateľka   vo   vzťahu   k   dlžníčke   J.   B.   (sp.   zn.   Rvp   1581/2011)   podala 12. februára 2004 návrh na vykonanie exekúcie súdnemu exekútorovi, ktorý na základe poverenia udeleného okresným súdom 10. marca 2004 začal nútený výkon rozhodnutia. Dňa   27.   augusta   2010   sťažovateľka   podala   návrh   na   zmenu   exekútora,   ktorému   bolo udelené poverenie. Okresný súd uznesením č. k. 11 Er 444/2004-22 z 26. novembra 2010 vyhlásil exekúciu za neprípustnú a exekúciu zastavil. Zároveň zamietol návrh sťažovateľky na zmenu súdneho exekútora. Proti   tomuto rozhodnutiu   podala sťažovateľka odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. 16 CoE 115/2011 zo 16. marca 2011 tak, že rozhodnutie okresného súdu potvrdil ako vecne a právne správne.

3. Sťažovateľka vo vzťahu k dlžníkovi M. P. (sp. zn. Rvp 1641/2011) podala 21. júla 2004   návrh   na   vykonanie   exekúcie   súdnemu   exekútorovi,   ktorý   na   základe   poverenia udeleného   okresným   súdom   4.   augusta   2004   začal   nútený   výkon   rozhodnutia.   Dňa 28. októbra 2009 sťažovateľka podala návrh na zmenu exekútora, ktorému bolo udelené poverenie. Okresný súd uznesením č. k. 11 Er 2027/2004-22 z 31. augusta 2010 vyhlásil exekúciu   za   neprípustnú   a   exekúciu   zastavil.   O návrhu   na   zmenu   súdneho   exekútora okresný   súd   nerozhodoval.   Proti   tomuto   rozhodnutiu   podala   sťažovateľka   odvolanie,   o ktorom rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. 13 CoE 25/2011 zo 4. februára 2011 tak, že rozhodnutie okresného súdu potvrdil ako vecne a právne správne.

Podľa názoru sťažovateľky napadnutými uzneseniami krajského súdu bolo porušené jej   právo   na   spravodlivý   proces   garantované   čl. 6   ods. 1   dohovoru,   ako   aj   právo vyplývajúce z čl. 1 dodatkového protokolu. Sťažovateľka s poukazom na viacero rozhodnutí Európskeho súdu pre ľudské práva a ústavného súdu interpretovala čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu a v rámci dôvodov sťažnosti v podstatnom uviedla: „... okresný súd vydal poverenie, tj. riadne preskúmal exekučný titul pred vydaním poverenia   na   zahájenie   exekúcie.   Týmto   svojím   postupom   okresným   súd   vytvoril sťažovateľovi i povinnému právnu istotu a súčasne legitímne očakávanie sťažovateľa užívať svoj   majetok   -   pohľadávku   posilnenú   ochranou   súdom   v   rámci   dozoru   nad   núteným výkonom práva, tzv. exekúciou voči majetku povinného.

Následne okresný súd z vlastného podnetu, tj. bez podnetu exekútora, sťažovateľa alebo   povinného,   zahájil konanie   na   zastavenie exekúcie,   pričom   pred zahájením tohto konania   neposkytol   priestor   účastníkom   exekučného   konania   vyjadriť   sa   k   zahájeniu konania o zastavení exekúcie.

Týmto postupom okresný súd porušil zákonom a ústavou garantovanú rovnosť strán, keďže   zahájením   konania   z   vlastného   podnetu   jednoznačne   nahradil   vôľu   jedného z účastníkov exekúcie na úkor sťažovateľa, ktorý zahájením konania stratil právnu istotu a legitímne očakávanie užívať svoj majetok, nastolený vydaním poverenia na vykonanie exekúcie a následným zahájením núteného výkonu práva, tzv. exekúciou....

Ďalším   porušením   okresného   súdu   a   krajského   súdu   v   priebehu   konania   na zastavenie exekúcie... je vykonanie dokazovania z vlastného podnetu a bez znalosti vôle účastníkov konania, a to opätovným preskúmaním exekučného titulu a súvisiacich dokladov najmä   predmetnej   zmluvy   o   úvere.   V   priebehu   tohto   konania   súd   nedal   priestor   na vyjadrenie účastníkom konania k vykonaným dôkazom ani nedal možnosť navrhnúť nové dôkazy v tomto konaní, ktoré by zvrátili jeho rozhodnutie zastaviť exekúciu....

Na   záver   okresný   súd   a   krajský   súd   svojím   rozhodnutím   zlomil   právnu   istotu účastníkov exekúcie, teda povinného a aj sťažovateľa a aj ich oprávnené očakávanie užívať svoj majetok nastolený vydaním poverenia na vykonanie exekúcie...“

V nadväznosti na takéto porušenie práva na spravodlivý proces vidí sťažovateľka v napadnutých   uzneseniach   krajského   súdu   zároveň   aj   porušenie   práva   pokojne   užívať majetok zo strany štátneho orgánu. Súd tým, že exekúciu zastavil, znemožnil nútený výkon práva,   na   ktorý   sťažovateľke   vznikol   nárok   na   základe   zmluvy   o úvere   a ktorý   bol zabezpečený zákonom predvídaným exekučným titulom realizovaným v rámci exekučného konania pod dohľadom súdu.

Sťažovateľka na základe uvedeného navrhla, aby ústavný súd rozhodol   nálezom, v ktorom vysloví porušenie jej práva „na spravodlivý proces vyplývajúce z článku 6 ods. 1... dohovoru... a na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu...“ napadnutými uzneseniami krajského súdu, zruší napadnuté uznesenia, veci vráti krajskému súdu na ďalšie konanie   a   prizná   jej   primerané   finančné   zadosťučinenie,   ako   aj   úhradu   trov   právneho zastúpenia.

II.

Podľa   §   31a   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“).

V zmysle § 112 ods. 1 OSP v záujme hospodárnosti konania môže súd spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa u neho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov.

Zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade s citovaným § 31a zákona o ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ústavy použiť na prípadné spojenie vecí primerane § 112 ods. 1 OSP.

S   prihliadnutím   na   obsah   sťažností   vedených   ústavným   súdom   pod   sp.   zn. Rvp 1580/2011,   sp.   zn.   Rvp   1581/2011   a sp.   zn.   Rvp   1641/2011   a z neho   vyplývajúcu právnu a skutkovú súvislosť, ako aj na totožnosť v osobe sťažovateľky a krajského súdu, proti   ktorému   tieto   sťažnosti   smerujú,   rozhodol   ústavný   súd   uplatniac   citované   právne normy   o spojení   týchto   sťažností   na   spoločné   konanie,   tak   ako   to   je   uvedené   v   bode 1 výroku tohto uznesenia.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich   základných   práv   alebo   slobôd,   alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Ústavný súd podľa § 25 ods.   1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého   návrhu   ústavný   súd   skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím všeobecného súdu a základným právom alebo   slobodou,   porušenie   ktorých   namietal,   prípadne   z   iných   dôvodov.   Za   zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (IV. ÚS 92/04, III. ÚS 168/05, II. ÚS 172/2011).

Predmetom   sťažností   je   namietané   porušenie   práva   sťažovateľky   na   spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a jej práva na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu   napadnutými   uzneseniami,   ktorými   krajský   súd   potvrdil   uznesenia prvostupňového okresného súdu o vyhlásení exekúcií za neprípustné a ich zastavení. Podľa názoru sťažovateľky napadnutými uzneseniami došlo k neprípustnému zásahu do jej práva na   spravodlivý   proces   tým,   že   krajský   súd   verifikoval   zastavenie   už   prebiehajúceho exekučného   konania   bez   toho,   aby   sa   sťažovateľka   mala   možnosť   k   nemu   vyjadriť. Súčasne malo dôjsť aj k zásahu do jej práva na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu, keďže v dôsledku zastavenia exekučného konania malo byť sťažovateľke ako oprávnenej v exekučnom konaní odopreté právo na vrátenie majetku od povinných.

K namietanému porušeniu práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Pri rozhodovaní o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd štandardne poukazuje na svoje ústavné postavenie vymedzené v čl. 124 ústavy, z ktorého vyplýva, že vo   veciach   patriacich   do   právomoci   všeobecných   súdov   nie   je   alternatívnou   ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96), ale súdnym orgánom ochrany   ústavnosti.   Preto   nie   je   zásadne   oprávnený   preskúmavať a   posudzovať   právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol, alebo nebol náležite   zistený   skutkový   stav   a   aké   skutkové   a   právne   závery   zo   skutkového   stavu všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný   súd   zasiahnuť   len   vtedy,   ak   by   ich   konanie   alebo   rozhodovanie   bolo   zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02, II. ÚS 545/2010, II. ÚS 165/2011). O svojvôli pri výklade alebo aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (napr. I. ÚS 115/02, I. ÚS 176/03, II. ÚS 179/2011).

Krajský   súd   v   napadnutých   uzneseniach   potvrdil   uznesenia   okresného   súdu   ako vecne   správne   v   súlade   s   §   219   ods.   1   OSP.   Podľa   názoru   krajského   súdu   napadnuté uznesenia okresného súdu sú založené na správnom právnom posúdení veci a odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutých uznesení súdu prvého stupňa, ktoré ako vecne správne potvrdil.

Z odôvodnení uznesení krajského súdu vyplýva, že sťažovateľka a jej dlžníci uzavreli zmluvy   o   úvere,   ktorých   súčasťou   je   aj   splnomocnenie,   ktorým   dlžníci   splnomocnili advokáta Mgr. T. K., okrem iného, na spísanie notárskej zápisnice ako exekučného titulu, t. j. aby v ich mene uznal záväzok dlžníkov vyplývajúci z úveru. V čase uzavretia úverovej zmluvy nemala sťažovateľka žiadny právny dôvod trvať na tom, aby dlžníci udelili plnú moc   splnomocnencovi   (zástupcovi)   vybranému   sťažovateľkou   na   právny   úkon,   ktorý   v budúcnosti môže, ale aj nemusí byť potrebné urobiť, a to ešte k tomu len so súhlasom dlžníkov (dobrovoľne). Táto časť zmluvy o úvere je neprijateľnou podmienkou, a preto je neplatná. Dlžníci teda platne nesplnomocnili Mgr. T. K. svojím zastupovaním, v dôsledku čoho sú aj notárske zápisnice, ktoré sú podkladom na vykonanie exekúcie, neplatné, a teda nie sú exekučným titulom.

Ak sa ukáže, že notárska zápisnica je nevykonateľná, súd musí konanie podľa § 57 ods. 1 písm. g) zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch   a   exekučnej   činnosti   (Exekučný   poriadok)   a   o   zmene   a   doplnení   ďalších zákonov v znení neskorších   predpisov   (ďalej len „Exekučný poriadok“) zastaviť, avšak predpokladom je vydanie rozhodnutia o neprípustnosti exekúcie.

Keďže okresný súd musí skúmať exekučný titul počas celého exekučného konania, a nielen pri rozhodovaní o udelení poverenia exekútorovi, a to či už na návrh účastníka alebo   bez   neho,   pretože   jedine   spôsobilý   exekučný   titul   je   podmienkou   pokračovania v exekučnom   konaní,   rozhodol   okresný   súd   správne,   keď   pre   nedostatok   spôsobilosti exekučného titulu, ktorý je neodstrániteľnou podmienkou na vykonanie exekúcie, vyhlásil exekúciu   za   neprípustnú.   Je   totiž   neprípustné,   aby   sa   niekto   vzdal   práva,   ktoré   môže vzniknúť až v budúcnosti.

Z odôvodnení napadnutých uznesení vyplýva, že krajský súd ako odvolací súd sa v nich   stotožnil   s   právnym   záverom   prvostupňového   súdu   o   vyhlásení   exekúcie za neprípustnú a o jej zastavení podľa § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku, podľa ktorého exekúciu súd zastaví, ak exekúciu súd vyhlásil za neprípustnú, pretože je tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno vykonať.

Podľa § 58 ods. 1 Exekučného poriadku exekúciu možno zastaviť na návrh alebo aj bez   návrhu.   Zatiaľ   čo   dôvody,   na   základe   ktorých   všeobecný   súd   obligatórne   zastaví exekúciu (§ 57 ods. 1 Exekučného poriadku) alebo na základe ktorých fakultatívne pristúpi k takémuto rozhodnutiu (§ 57 ods. 2 Exekučného poriadku), podrobne upravuje Exekučný poriadok, ustanovenie okamihu, kedy tak má alebo môže urobiť, nie je explicitne daný. Z uvedeného je potrebné vyvodiť záver, že všeobecný súd rozhodne o zastavení exekúcie kedykoľvek v priebehu konania, len čo zistí, že sú dané dôvody na ukončenie núteného vymáhania   pohľadávky.   To   znamená,   že   všeobecný   súd   je   povinný   v   priebehu   celého exekučného konania ex offo skúmať, či sú splnené všetky predpoklady na vedenie takéhoto konania. Jedným z týchto predpokladov je aj relevantný exekučný titul. Bez jeho existencie nemožno exekúciu vykonať. Je preto ústavne akceptovateľný právny názor krajského súdu, že   ak   neexistuje   notárska   zápisnica,   ktorá   je   spôsobilá   byť   exekučným   titulom   buď z hľadiska formálneho, alebo z hľadiska materiálneho, exekúcia je neprípustná, čo je dôvod na zastavenie exekučného konania.

Ústavný súd v tejto súvislosti taktiež poukazuje na ustálenú judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“), ktorý v rozsudku z 27. januára 2007 vydanom pod sp. zn. 3 Cdo/164/1996 a publikovanom v Zbierke stanovísk a rozhodnutí pod č. R 58/1997 uviedol, že „súdna exekúcia môže byť nariadená len na základe titulu, ktorý je vykonateľný po stránke formálnej a materiálnej. Ak bude exekúcia podľa titulu, ktorý tieto požiadavky   nespĺňa,   aj   napriek   tomu   nesprávne   nariadená,   musí   byť   v   každom   štádiu konania i bez návrhu zastavená.“.

Ústavný súd preto konštatuje, že napadnutými uzneseniami krajského súdu nemohlo dôjsť k porušeniu práva sťažovateľky podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, pretože už z povahy veci vyplýva, že ak všeobecný súd (v danom prípade okresný súd) je podľa zákona oprávnený rozhodnúť aj bez návrhu, t. j. ex offo, urobí tak aj bez vyjadrenia účastníkov konania, pričom neprichádza do úvahy aplikácia takých požiadaviek spravodlivého procesu, ako je kontradiktórnosť či rovnosť zbraní, ktorých porušenie sťažovateľka namietala. Krajský súd ako   súd   odvolací   teda   napadnutými   rozhodnutiami   poskytol   náležitú   ochranu   právu sťažovateľky a postupoval správne, ak napadnuté rozhodnutia okresného súdu, ktoré boli vydané   v   súlade   s   príslušnými   ustanoveniami   Exekučného   poriadku   a judikatúrou formulovanou najvyšším súdom, potvrdil.

Z uvedených dôvodov a s prihliadnutím na postavenie ústavného súdu vo vzťahu k rozhodovacej   činnosti   všeobecných   súdov   a   s   poukazom   na   to,   že   obsahom   práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (resp. základného práva na súdnu ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy)   nie   je   právo   na   rozhodnutie   v   súlade   s   právnym názorom účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (obdobne napr. II. ÚS 218/02, III. ÚS 198/07, I. ÚS 265/07, III. ÚS 139/08), ústavný súd sťažnosti v tejto časti odmietol   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   z   dôvodu   ich   zjavnej neopodstatnenosti.

K namietanému porušeniu práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická osoba alebo právnická osoba má právo pokojne užívať svoj   majetok.   Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku   s výnimkou verejného   záujmu   a   za   podmienok,   ktoré   ustanovuje   zákon   a   všeobecné   zásady medzinárodného práva.

Predchádzajúce   ustanovenie   však   nebráni   právu   štátu   prijímať   zákony,   ktoré považuje za nevyhnutné, aby upravil užívanie majetku v súlade so všeobecným záujmom alebo zabezpečil platenie daní alebo iných poplatkov alebo pokút.

V   súvislosti   s   namietaným   porušením   práva   podľa   čl.   1   dodatkového   protokolu ústavný súd po preskúmaní napadnutých uznesení krajského súdu dospel k záveru, že z ich odôvodnenia   nemožno   vyvodiť   závery,   ktoré   by   signalizovali,   že   nimi   došlo k neprípustnému zásahu do práva na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu, keďže   krajský   súd   v   posudzovaných   prípadoch   ústavne   konformným   spôsobom interpretoval   a   aplikoval   príslušné   právne   normy   (v   danom   prípade   predovšetkým ustanovenia Exekučného poriadku) a rozhodol v zmysle ustálenej judikatúry formulovanej najvyšším súdom.

Nemožno   akceptovať   ani   námietku   sťažovateľky,   že   zastavením   exekúcií   došlo zo strany štátneho orgánu k znemožneniu plnení, ktoré vznikli na základe zmlúv o úvere, pretože zmluvy o úvere napadnutými uzneseniami neboli vôbec dotknuté a ich posúdenie nebolo ani pre rozhodovanie okresného súdu a krajského súdu v danej veci relevantné. Aj keď   krajský   súd   napadnutými uzneseniami potvrdil   uznesenia   príslušného   okresného súdu,   ktorými   boli   exekúcie   zastavené,   uvedené   nebráni   sťažovateľke   domáhať sa na príslušnom súde podľa platných procesných predpisov vydania rozhodnutí znejúcich na plnenie dlžných peňažných súm v zmysle úverových zmlúv.

Ústavný súd konštatuje, že z tohto dôvodu neexistuje taká príčinná súvislosť medzi napadnutými   uzneseniami   krajského   súdu   a   právom   zaručeným   v   čl.   1   dodatkového protokolu, ktorá by zakladala možnosť vysloviť porušenie tohto práva po prijatí sťažností na ďalšie konanie. Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní sťažnosti aj v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnené podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Keďže   sťažnosti   boli   odmietnuté   ako   celok,   ústavný   súd   o   ďalších   návrhoch sťažovateľky uplatnených v sťažnostiach už nerozhodoval.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. augusta 2011