znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 358/2010-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. septembra 2010 predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej advokátom Mgr. J. H., B., vo veci namietaného porušenia práva na pokojné užívanie majetku zaručeného v čl. 1 Dodatkového   protokolu   k   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 14 CoE 49/2010 z 12. marca 2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 29. júna 2010 doručená   sťažnosť   spoločnosti   P.,   s. r. o.,   B.   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   vo   veci namietaného porušenia práva na pokojné užívanie majetku zaručeného v čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 14 CoE 49/2010 z 12. marca 2010.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že na základe zmluvy o úvere z 8. októbra 2004 sťažovateľka   v   postavení   veriteľa   poskytla   dlžníčke   (ďalej   aj   „povinná“)   úver   v   sume 663,88 €, pričom súčasťou tejto zmluvy o úvere bolo aj vyhlásenie dlžníčky, že v prípade jej omeškania sa so splácaním poskytnutého úveru splnomocňuje v zmluve o úvere už uvedenú osobu (Mgr. T. K.), aby v jej mene spísal notársku zápisnicu o uznaní jej dlhu s tým, že táto zápisnica bude spôsobilým exekučným titulom. Keďže dlžníčka sa omeškala so zaplatením dvoch splátok, Mgr. T. K. (ďalej len „splnomocnenec“) na základe dlžníčkou udeleného splnomocnenia v zmluve o úvere spísal na notárskom úrade JUDr. O. Ď. notársku zápisnicu o   uznaní   jej   dlhu   s   tým,   že   túto   potom   ako   exekučný   titul   predložila   sťažovateľka exekútorovi, ktorý na základe toho požiadal Okresný súd Lučenec (ďalej len „okresný súd“ alebo „exekučný   súd“)   o udelenie   poverenia   na vykonanie exekúcie   proti   dlžníčke.   Na základe okresným súdom   udeleného poverenia súdny exekútor začal exekučné konanie, pričom podaním z 28. októbra 2009 sťažovateľka bez udania dôvodu žiadala o zmenu v osobe povereného súdneho exekútora. Na podklade tejto žiadosti okresný súd preskúmal opodstatnenosť exekučného konania, a teda aj exekučného titulu, pričom uznesením sp. zn. 14 Er 1065/05 z 23. decembra 2009 okresný súd exekučné konanie vyhlásil za neprípustné, a   preto   ho   zastavil,   pričom   súčasne   zamietol   návrh   sťažovateľky   na   zmenu   súdneho exekútora a uložil jej zaplatiť súdnemu exekútorovi trovy konania. Okresný súd založil svoje   rozhodnutie   na   konštatovaní   o   neplatnosti   splnomocnenia   udeleného   dlžníčkou splnomocnencovi priamo v úverovej zmluve, a to z viacerých dôvodov. Jedným z dôvodov bolo, že toto splnomocnenie na uznanie dlhu bolo dlžníčkou udelené splnomocnencovi v čase, keď jej dlh z omeškania ešte neexistoval, t. j. dlžníčka sa vopred vzdala svojho práva na uznanie dlhu v čase, keď ešte nemala vedomosť o jeho prípadnom vzniku ani o jeho výške, takže toto splnomocnenie bolo neurčité a všeobecné. Okrem uvedeného okresný súd poukázal   na   to,   že   splnomocnenec   v notárskej   zápisnici   o   uznaní   dlhu   sám   bez splnomocnenia   dlžníčkou   (t. j.   nad   rámec   splnomocnenia)   určil   lehotu,   dokedy   má   byť uznaný   dlh   dlžníčkou   zaplatený,   pričom   v   tejto   súvislosti   sa   okresný   súd   zaoberal   aj splnením zákonnej podmienky uvedenej v § 22 ods. 2 Občianskeho zákonníka, podľa ktorej zastupovať   iného   nemôže   ten,   záujmy   ktorého   sú   v rozpore   so   záujmami   zastúpeného. Vzhľadom   na   uvedené   okresný   súd   poukázal   na   skutočnosť,   že   splnomocnenec   v skutočnosti nehájil záujmy dlžníčky, ktorá ho k uznaniu dlhu splnomocnila, ale hájil skôr záujmy sťažovateľky ako veriteľa. Napokon okresný súd konštatoval, že ak je neplatné splnomocnenie, na základe ktorého bola spísaná notárska zápisnica, tak ani táto nemôže byť platná,   a   teda   neexistuje   spôsobilý   exekučný   titul,   preto   exekučné   konanie   vyhlásil   za neprípustné a zastavil ho.

O   odvolaní   sťažovateľky   rozhodol   krajský   súd,   ktorý   uznesením   sp. zn. 14 CoE 49/2010 z 12. marca 2010 rozhodnutie okresného súdu o zastavení exekučného konania a o zamietnutí návrhu na zmenu súdneho exekútora ako vecne správne potvrdil.

Podľa   tvrdení   sťažovateľky   v   sťažnosti   podanej   ústavnému   súdu   rozhodnutím krajského súdu bolo zasiahnuté do jej vlastníckeho práva, pretože zastavením exekučného konania sa jej uprelo právo na majetok, na ktorý   mala legitímny nárok, čím malo byť porušené jej právo podľa čl. 1 dodatkového protokolu.

Sťažovateľka v sťažnosti okrem iného uviedla: „Podľa   názoru   sťažovateľa,   v   posudzovanom   prípade,   došlo   k   zásahu   do   jeho vlastníckeho práva zo strany štátneho orgánu tým, že súd odmietol zmenu exekútora (v už prebiehajúcom   exekučnom   konaní)   a   zároveň   exekúciu   zastavil,   čím   znemožnil   plnenie v prospech sťažovateľa, na ktorý sťažovateľovi vznikol, na základe zmluvy o úvere nárok. Uvedený zásah do vlastníckych práv sťažovateľa nie je v súlade s požiadavkami Protokolu 1 Dohovoru druhej vety a predstavuje zásah do pokojného užívania majetku sťažovateľa resp. predstavuje   de   facto   zbavenie   vlastníctva.   Zásah   do   vlastníckeho   práva   musí   spĺňať, v zmysle Protokolu 1 Dohovoru a konštantnej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva 3 podmienky, a to aby i) bol zásah vykonaný vo verejnom záujme, ii) zásah bol primeraný sledovanému cieľu a iii) bol uskutočnený na základe zákona.

Podľa   názoru   sťažovateľa   v   tomto   prípade   nebola   stricto   sensu   splnená   žiadna z vyššie   uvedených   podmienok.   Pokiaľ   ide   o   vykonanie   zásahu   vo   verejnom   záujme, v posudzovanom prípade, kedy súdy zasiahnu do výkonu rozhodnutia takým spôsobom, že zmaria   možnosť   veriteľa   na   uspokojenie   jeho   pohľadávky   zo   štandardného   obchodno- právneho vzťahu, nie je možné považovať za zásah vo verejnom záujme. Podľa názoru sťažovateľa však v danom prípade úplne absentuje požiadavka verejného záujmu. Nie je totiž možné považovať za otázku verejného záujmu znemožnenie vymožiteľnosti pohľadávky, ktorá má svoj základ vo vzťahu súkromno-právnej povahy....

Pokiaľ ide o požiadavku proporcionality, t. j. či je zásah primeraný sledovanému cieľu (kedy zásahom sa rozumie zastavenie exekučného konania), sťažovateľ má za to, že zásah (zo strany súdu nie je primeraný sledovanému cieľu). V prvom rade je potrebné podľa názoru   sťažovateľa   uviesť,   že   nie   je   vôbec   zrejmé   aký   sledovaný   cieľ   mal   byť   súdom sledovaný. Pokiaľ by ním mala byť domnelá ochrana spotrebiteľa, sťažovateľ má za to, že prípad nespadá do rámca ochrany spotrebiteľov. Navyše, je opätovne potrebné zdôrazniť to, že zásahom sa marí možnosť veriteľa (t. j. sťažovateľa) na uspokojenie jeho pohľadávky vzniknutej zo štandardného zmluvného a obchodnoprávneho vzťahu. Ak by aj mal súd za to, že určité dojednania sú v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi, súd musí, podľa názoru sťažovateľa postupovať tak, aby neznemožnil výkon sťažovateľovho práva. Inak povedané zastavením vykonávacieho (exekučného) konania nemôže byť sťažovateľ ako veriteľ ukrátený. Ak je postupom všeobecného súdu znemožnené vymoženie určitej sumy, ktorá pre sťažovateľa predstavuje pohľadávku, takýto postup je v rozpore s Protokolom 1 Dohovoru.

Podľa názoru sťažovateľa, tým, že súd zasiahol do vykonávacieho konania (v rámci rozhodovania o zmene osoby súdneho exekútora), tak, že exekučné konania bez ďalšieho zastavil, porušili právo sťažovateľa vlastniť majetok v zmysle Protokolu 1 Dohovoru.“

Vzhľadom na uvedené sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd po prijatí jej sťažnosti na ďalšie konanie rozhodol týmto nálezom:

„1.   Základné   právo   spoločnosti   P.,   s.r.o.   na   ochranu   majetku   podľa   čl.   1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd bolo porušené uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici, sp. zn. 14 CoE/49/2010-31 zo dňa 12. 03. 2010.

2. Uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici, sp. zn. 14 CoE/49/2010-31 zo dňa 12. 03. 2010 zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.

3.   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   priznáva   spoločnosti   P.,   s.r.o.   primerané finančné zadosťučinenie v peniazoch v sume 3137,13 Eur (94509,18 Sk), ktoré mu zaplatí krajský súd do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4. Krajský súd v Banskej Bystrici je povinný uhradiť spoločnosti P., s. r. o. trovy právneho zastúpenia v sume 275 EUR s DPH (za dva úkony právnej služby každý za 137,50 EUR s DPH) na účet jeho právneho zástupcu J. H.... do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľka   sťažnosťou   podanou   ústavnému   súdu   vyjadruje svoju   nespokojnosť s uznesením krajského súdu sp. zn. 14 CoE 49/2010 z 12. marca 2010, ktorým podľa nej malo   byť   zasiahnuté   do   jej   vlastníckeho   práva,   keďže   týmto   rozhodnutím   krajský   súd potvrdil   zastavenie   už   prebiehajúceho   exekučného   konania   v   prospech   oprávnenej sťažovateľky, čím jej mal uprieť právo na vrátenie majetku od povinnej (dlžníčky), ktorý jej sťažovateľka poskytla.

Ústavný súd v prvom rade podotýka, že jeho úlohou nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Ústavný súd je v súlade so svojou všeobecnou právomocou vyjadrenou v čl. 124 ústavy súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Táto právomoc spolu s právomocou podľa čl. 127 ods. 1 ústavy mu umožňuje preskúmať aj napadnuté rozhodnutia všeobecných súdov, avšak iba z hľadiska, či sú, alebo nie sú v súlade s ústavno-procesnými zásadami upravenými v ústave. Ústavný súd nevykladá iné ako ústavné zákony, a preto musí preskúmavať len to, či sa tieto zákony nevyložili spôsobom, ktorý je svojvoľný (arbitrárny) alebo ústavne neudržateľný pre zjavné pochybenia alebo omyly v posudzovaní obsahu takýchto právnych úprav.

Inými slovami, skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly   zo   strany   ústavného   súdu   iba   vtedy,   ak   by   vyvodené   závery   boli   zjavne neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS   13/00,   I.   ÚS   117/05,   II.   ÚS   127/07).   Ak   nie   sú   splnené   tieto   predpoklady   na preskúmanie rozhodnutí všeobecných súdov, ústavný súd nemôže dospieť k záveru o vecnej spojitosti   medzi   základnými   právami   alebo   slobodami,   ktorých   porušenie   sa   namieta, a napádaným rozhodnutím všeobecných súdov, prípadne postupom, ktorý im predchádzal.

Krajský súd svoje rozhodnutie odôvodnil takto:«Odvolací   súd,   vychádzajúc   z   rozsahu   a   dôvodov   odvolania,   po   preskúmaní uznesenia prvostupňového súdu aplikujúc ustanovenie § 219 ods. 2 O. s. p., sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého uznesenia a konštatuje správnosť dôvodov, na podklade ktorých prvostupňový súd rozhodol.

Podstatnou a z hľadiska posúdenia správnosti úvahy exekučného súdu relevantnou skutočnosťou je, že splnomocnenie, ktoré udelil povinný v zmluve o úvere, je koncipované široko a všeobecne. Povinný splnomocnil tretiu osobu, aby v jeho mene uznala záväzok, ktorého konkrétnu výšku nebolo možné predpokladať. Tým sa povinný vzdal svojho práva uznať alebo neuznať prípadný záväzok, ktorý vznikne či nevznikne v budúcnosti. Povinnému bolo už vtom čase, kedy ešte záväzok v zmysle určitého a konkrétneho dlhu neexistoval, odňaté   právo   namietať   výšku   „uznaného“   dlhu   v   čase   uznania,   pretože   neistý   záväzok v budúcnosti nie je dostatočne určitý a určiteľný, navyše nemožno ani predpokladať, či vôbec   určité   právne   významné   okolnosti   (omeškanie   dlžníka   a   v   akom   rozsahu)   vôbec v budúcnosti nastanú. Zástupca povinného navyše určil lehotu, dokedy má byť dlh zaplatený zjavne bez splnomocnenia povinným, navyše dlžníka tým zaviazal k povinnosti a k lehote, o ktorej nemohol mať vedomosť. Pretože splnomocnenie koncipované lak, ako je obsiahnuté v   zmluve   o   úvere   vytvára   široký   priestor   pre   konanie   a   právne   úkony   splnomocnenca, správne   ho   exekučný   súd   považoval   za   neplatné.   Exekučný   súd   poukázal   aj   na   rozpor záujmov povinného a „ním zvoleného“ zástupcu s poukazom na ustanovenie § 22 ods. 2 Občianskeho zákonníka, s čím sa odvolací súd takisto v plnom rozsahu stotožňuje. Okrem už   konštatovaných   vád   „udeleného"   plnomocenstva   na   dôvažok   je   potrebné   spomenúť i zásadnú   skutočnosť,   že   povinného   zmluvná   voľnosť   pri   „zvolení“   si   splnomocneného zástupcu bola zjavne obmedzená natoľko, že pri možnej jedinej variante konkrétneho mena zástupcu   vyplývajúcej   a   zakomponovanej   priamo   do   predtlače   už   vopred   pripravenej zmluvy o úvere, nemožno o jeho slobodnej vôle pri zvolení si zástupcu vôbec hovoriť. Tým je spochybnený základný predpoklad pri udelení plnej moci, teda to, že splnomocnenec bude hájiť záujem povinného ako aj slobodná voľba pri výbere svojho splnomocnenca. Už len   všetky   tieto   skutočnosti,   konštatované   jednak   v   napadnutom   uznesení,   ako   aj konštatované   odvolacím   súdom,   každá   sama   osebe   by   mala   za   následok   vyslovenie absolútnej   neplatnosti   udeleného   plnomocenstva.   Pokiaľ   teda   plnomocenstvo   udelené platne   nebolo,   nemohli   z neskorších   právnych   úkonov   uskutočnených   „splnomocneným zástupcom“ v mene splnomocniteľa nadobudnúť právne účinky pre osobu v mene ktorej „konal“.   Ak   teda   z neplatne   udeleného   plnomocenstva   nevyplynuli   právne   účinky vykonaného právneho úkone v mene povinného, ani predložená notárska zápisnica nemôže byť exekučným titulom, na základe ktorého by oprávnenému voči povinnému vznikol nárok, ktorého vymoženia by sa mohol v rámci exekúcie domáhať.

Už   len   okrajovo   potom   možno skonštatovať,   že   spísaná   notárska   zápisnica,   aj v hypotetickom prípade platne udeleného plnomocenstva by nebola spôsobilým exekučným titulom. V zmluve o úvere sa zmluvné strany dohodli, že zmluvný vzťah sa bude spravovať ustanoveniami Obchodného zákonníka. Odvolací súd konštatuje nezákonnosť uplatneného nároku   oprávneného   aj   z   dôvodu,   že   predmetná   notárska   zápisnica,   ktorá   je   (má   byť) exekučným   titulom,   je   v   rozpore   s   ustanovením   §   323   ods.   1   Obchodného   zákonníka, pretože, ako je zo znenia tohto zákonného ustanovenia zrejmé, písomne možno uznať len určitý záväzok. V čase spísania zmluvy o úvere, v ktorej bolo udelené plnomocenstvo ktorým sa mal v budúcnosti uznať záväzok z úveru, ešte nemohlo byť účastníkom známe právo (záväzok),   ktorého   sa   vyhlásenie   dlžníka   malo   dotýkať.   Predovšetkým,   uznanie   dlhu   je právom   dlžníka,   nie   jeho   povinnosťou.   Povinnosťou   dlžníka   vyplývajúcou   mu   v   platne uzavretej zmluvy o úvere je predovšetkým platiť dohodnuté splátky úveru určené v zmluve riadne a včas, nesplnením ktorej povinnosti sa dostáva do omeškania, a v dôsledku ktorej skutočnosti   polom   dochádza   k   zmene   v   obsahu   záväzku.   Pokiaľ   teda   dlžník   už   v   čase uzavretia   zmluvy   o   úvere   uznal   svoj   dlh,   ktorý   do   budúcna   mal   (mohol)   vzniknúť   za predpokladu, ak by sa dostal do omeškania so splácaním úveru, s tým, že v čase uznania nemohla byť dlžníkovi známa výška „dlhu", teda rozsah jeho omeškania, ako ani to či vôbec k omeškaniu dôjde; je nesporné, že takýmto úkonom dlžník uznal záväzok (resp. jeho časť), ktorý však v čase uznania neexistoval. Uvedená klauzula v takom znení, ako je v notárskej zápisnici, ktorá ma byť exekučným titulom obsiahnutá, je v rozpore s ustanovením § 323 ods.   1   Obchodného   zákonníka   v   spojení   s   ustanovením   §   574   ods.   2   Občianskeho zákonníka, pretože dlžník písomne uznal svoj peňažný záväzok, ktorý nebol (ešte nemohol byť) v čase uznania určitý, teda známa jeho výška. Podľa citovaného ustanovenia, ktoré má kogentnú povahu, nie je prípustné, aby sa niekto vzdal práva, ktoré môže vzniknúť až v budúcnosti. Takáto dohoda je neplatná podľa § 39 Občianskeho zákonníka. Právo ktoré môže v budúcnosti vzniknúť, je právom, ktoré v čase uzavretia zmluvy nie je ešte známe a nemožno s nim disponovať. Ak v čase uzavretia zmluvy o splnomocnení neexistoval dlh a nebola známa ani jeho výška, v tomto čase nemohol povinný realizovať svoje právo dlh uznať a logicky potom nemohol platne ani splnomocniť Mgr. T. K. na takéto právo. Ani námietku oprávneného, podľa ktorej už súd posudzoval súladnosť exekučného titulu – notárskej zápisnice so zákonom, pričom táto otázka bola predmetom skúmania exekučným súdom pri vydávaní poverenia na vykonanie exekúcie, a súd uznal exekučný titul za súladný, keď udelil súdnemu exekútorovi poverenie na vykonanie exekúcie, neobstojí. Povinnosťou   súdu   je   v   každom   štádiu   vedenia   exekúcie   prihliadať   na   to,   či   existujú formálne i materiálne predpoklady pre vedenie exekúcie. Nevyhnutným predpokladom na vedenie   exekúcie   voči   povinnému   je   existencia   spôsobilého   exekučného   titulu   (§   41 Exekučného poriadku). Exekučný súd v rozsahu jemu danej prieskumnej činnosti (či je exekučný titul vydaný organom oprávneným na jeho vydanie, či je exekučný titul materiálne a formálne vykonateľný a či sú oprávnený a povinný vecne legitimovaní) skúma exekučný titul pri rozhodovaní o žiadosti exekútora o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie (§ 44), na prípadnú námietku povinného proti exekúcii (§ 50) a taktiež na prípadný návrh povinného   na   zastavenie   exekúcie   (§   58).   Súd   môže   zároveň   v   tomto   rozsahu   skúmať exekučný titul počas celého exekučného konania (t. j. v každom štádiu konania na návrh účastníka konania alebo aj bez návrhu) a v prípade zistenia, že nie sú splnené podmienky materiálnej alebo formálnej vykonateľnosti, musí nezákonne vedenú exekúciu aj bez návrhu zastaviť.   Formálna   stránka   vykonateľností   notárskej   zápisnice   ako   exekučného   titulu spočíva   v dodržaní   formy   notárskej   zápisnice   tak,   ako   je   upravená   v   §   47   Notárskeho poriadku   a materiálna   stránka   vykonateľnosti   spočíva   v   dodržaní   tých   obsahových náležitostí, ktoré predpisuje § 41 ods. 2 Exekučného poriadku. Podobne ako v prípade vykonateľnosti   súdnych   rozhodnutí,   tak   aj   v   prípade   obsahových   náležitostí   exekučnej notárskej   zápisnice   je   nevyhnutné,   ak   má   byť   vykonateľná,   že   tieto   musia   byť   určené presným a nepochybným spôsobom, teda v tomto zmysle notárska zápisnica musí obsahovať presnú individualizáciu oprávneného a povinného, presné vymedzenie práv a povinností na plnenie,   presný   rozsah   a obsah   plnenia.   Pokiaľ   však   exekučný   súd   zistí   formálne   či materiálne nedostatky vykonateľnosti exekučného titulu (zistený nedostatok týkajúci sa plnej moci),   majúci   za   následok   absolútnu   neplatnosť   exekučného   titulu,   je   táto   skutočnosť postačujúca pre jednoznačný záver súdu, že predmetná notárska zápisnica nemôže byť a nie je spôsobilým exekučným titulom a následne vysloviť podľa ustanovenia § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku neprípustnosť exekúcie, pretože je tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno viesť. Potom je nevyhnutné aj návrh oprávneného na zmenu súdneho exekútora zamietnuť ako bezpredmetný, keďže je tu zákonný dôvod brániaci vedeniu exekúcie a majúci za následok jej zastavenie.

Odvolací súd preto uznesenie exekučného súdu vo výroku, ktorým exekúciu vyhlásil za neprípustnú a následne ju zastavil a vo výroku, ktorým zamietol návrh oprávneného na zmenu súdneho exekútora podľa ustanovenia § 219 ods. 1 a 2 0.s.p. ako vecne správne potvrdil.»

Z citovanej časti rozhodnutia odvolacieho krajského súdu   vyplýva stotožnenie sa krajského súdu s rozhodnutím prvostupňového exekučného súdu, ktorý svoje rozhodnutie o zastavení exekučného konania založil podľa § 57 ods. 1 písm. g) zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších   zákonov   v   znení   účinnom   v   čase   rozhodovania   exekučného   súdu   (ďalej   len „Exekučný poriadok v rozhodnom znení“) na neexistencii spôsobilého exekučného titulu z dôvodu   zistenia,   že   tento   odporuje   zákonu.   Podľa   zistenia   exekučného   súdu   totiž exekučný   titul,   ktorým   bola   v   tomto   prípade   notárka   zápisnica,   nebol   spôsobilým exekučným   titulom   v   zmysle   požiadavky   §   41   ods.   2   písm.   c)   Exekučného   poriadku v rozhodnom znení, a to z viacerých dôvodov.

Podľa exekučného súdu notárska zápisnica predložená sťažovateľkou ako exekučný titul   bola   síce   spísaná   v   mene   povinnej   splnomocnenom   na   podklade   splnomocnenia udeleného mu povinnou, avšak toto splnomocnenie nespĺňalo základnú požiadavku podľa § 22 ods. 2 Občianskeho zákonníka (podľa ktorého splnomocnencom nemôže byť ten, koho záujmy sú v rozpore so záujmami splnomocniteľa, pričom v danom prípade splnomocnenec nielenže   uznal   záväzok   povinnej,   ale   bez   splnomocnenia,   resp.   nad   jeho   rámec   určil povinnej aj lehotu na jeho splnenie, čím konal bez splnomocnenia a v rozpore so záujmami povinnej), a keďže zmluva o úvere bola medzi sťažovateľkou a povinnou uzavretá podľa Obchodného zákonníka, tak splnomocnenie udelené povinnou   nespĺňalo ani požiadavku podľa § 323 ods. 1 Obchodného zákonníka (podľa ktorej môže byť uznaný iba v čase uznania existujúci určitý, čo do výšky, záväzok, pričom v čase udelenia splnomocnenia povinnou, ktoré bolo súčasťou už samotnej zmluvy o úvere, nebolo a ani nemohlo byť zrejmé, či v budúcnosti povinnej z tohto úveru vznikne dlh a v akej výške).

Obrana sťažovateľky proti rozhodnutiu exekučného súdu obsiahnutá v jej odvolaní proti   tomuto   rozhodnutiu   bola   založená   predovšetkým   na   tvrdení,   že   preskúmaním exekučného titulu z hmotno-právneho hľadiska konal exekučný súd nad rámec oprávnení daných   mu   Exekučným   poriadkom,   a   tiež   na   tvrdení,   že   exekučný   súd   preskúmaval exekučný titul potom, ako ho už raz právoplatne preskúmal, pričom ho odobril tým, že exekútorovi už raz udelil poverenie na vykonanie exekúcie na základe tohto exekučného titulu.

Krajský súd v rozsahu svojej prieskumnej právomoci odvolacieho súdu preskúmal v rozsahu sťažovateľkou uplatnených odvolacích dôvodov rozhodnutie exekučného súdu, s ktorým   sa   v   plnom   rozsahu   stotožnil,   a   tiež   konštatoval,   že   exekučný   súd   má   právo preskúmavať súlad exekučného titulu so zákonom, nielen v štádiu konania pred udelením poverenia   exekútorovi   na   vykonanie   exekúcie,   ale   kedykoľvek   v   priebehu   exekučného konania, a to na návrh účastníka konania, ako aj bez tohto návrhu.

Podľa názoru ústavného súdu nemožno tak závery exekučného súdu, ako ani závery krajského   súdu   považovať   za   svojvoľný   výklad   a   aplikáciu   príslušných   ustanovení Exekučného   poriadku,   ktorý   by   mohol   mať   za   následok   porušenie   základných   práv sťažovateľky ako účastníčky exekučného konania.

Sťažovateľka svoju argumentáciu (tak pred krajským súdom, ako aj pred ústavným súdom), že exekučný titul, resp. jeho súlad so zákonom môže byť preskúmaný iba pred vydaním poverenia na vykonanie exekúcie, a nie aj v priebehu celého exekučného konania, odvádza   zrejme   z   doslovného   znenia   ustanovenia   §   41   ods.   2   Exekučného   poriadku v rozhodnom   znení,   podľa   ktorého   „Súd   preskúma   žiadosť   o   udelenie   poverenia   na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného   titulu   so   zákonom,   do   15   dní   od   doručenia   žiadosti   písomne   poverí exekútora,   aby   vykonal   exekúciu.   Ak   súd   zistí   rozpor   žiadosti   alebo   návrhu   alebo exekučného   titulu   so   zákonom,   žiadosť   o   udelenie   poverenia   na   vykonanie   exekúcie uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.“. Keďže Exekučný poriadok   v   rozhodnom   znení   na   inom   mieste   ako   v   citovanom   §   41   ods.   2   vyslovene neupravoval povinnosť alebo právo exekučného súdu preskúmavať súlad exekučného titulu so   zákonom,   sťažovateľka   zrejme   dospela   k   presvedčeniu,   že   exekučný   súd   po   vydaní poverenia na vykonanie exekúcie nemá už viac právo ani povinnosť skúmať zákonnosť exekučného titulu, na základe ktorého bolo toto poverenie vydané.

Ústavný súd aj v tomto prípade konštatuje, že právny predpis, resp, jeho jednotlivé ustanovenia je potrebné vykladať v súlade s celkovým účelom právneho predpisu, a teda v ich   vzájomných   súvislostiach,   a   nie   izolovane.   Záver   krajského   súdu   o   oprávnení exekučného súdu preskúmavať súlad exekučného titulu so zákonom v ktoromkoľvek štádiu exekučného   konania   a   nielen   pred   vydaním   poverenia   plne   korešponduje   so   zámerom zákonodarcu vyjadreným aj v iných ustanoveniach Exekučného poriadku a nielen v § 41 ods. 2 Exekučného poriadku v rozhodnom znení. Z ustanovenia § 57 ods. 1 Exekučného poriadku v rozhodnom znení napr. vyplýva viacero dôvodov, kvôli ktorým exekučný súd už začaté   exekučné   konanie   zastaví,   pričom   viaceré   z   týchto   dôvodov   závisia   práve   od preskúmania exekučného titulu. Už začaté exekučné konanie tak exekučný súd obligatórne zastaví napr. v prípade, ak zistí, že exekučné konanie sa začalo bez toho, aby sa exekučný titul stal vykonateľným [§ 57 ods. 1 písm. a) Exekučného poriadku v rozhodnom znení], alebo   v prípade,   ak   v   už   začatom   exekučnom   konaní   zistí,   že   rozhodnutie,   ktoré   je podkladom   na   vykonanie   exekúcie,   bolo   po   začatí   exekúcie   zrušené   alebo   sa   stalo neúčinným [§ 57   ods.   1 písm.   b) Exekučného poriadku   v   rozhodnom   znení], alebo ak v prebiehajúcom exekučnom konaní zistí, že právo priznané exekučným titulom dodatočne zaniklo [§ 57 ods. 1 písm. f) Exekučného poriadku v rozhodnom znení], alebo ak už začatú exekúciu súd vyhlásil za neprípustnú, pretože je tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno vykonať [§ 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku v rozhodnom znení], pričom tento zákonodarcom explicitne nepomenovaný „iný dôvod“ sa môže týkať aj zistení týkajúcich sa exekučného titulu (napr. ak si účastníci konania nesplnili povinnosť podľa § 37 ods. 3 Exekučného poriadku v rozhodnom znení a neoznámili, že práva a povinnosti priznané im exekučným titulom prešli alebo boli prevedené na iné osoby a pod.).

Z uvedeného vyplýva, že exekučný súd je oprávnený a povinný skúmať zákonnosť exekučného   titulu   v   ktoromkoľvek   štádiu   už   začatého   exekučného   konania   a   nielen v súvislosti s vydaním poverenia na vykonanie exekúcie, a to napr. aj pre účely zistenia existencie dôvodu, pre ktorý by bolo potrebné už začaté exekučné konanie zastaviť, pričom exekučný súd tak môže urobiť na návrh účastníka konania, ako aj bez návrhu (§ 58 ods. 1 Exekučného poriadku v rozhodnom znení).

Vzhľadom   na skutočnosť,   že   Exekučný   poriadok   v   rozhodnom   znení pojednával o skúmaní   súladu   exekučného   titulu   so   zákonom   ako   takým   (t. j.   či   už   so   zákonom hmotnoprávneho   charakteru,   alebo   so   zákonom   procesnoprávneho   charakteru),   podľa názoru ústavného súdu tak exekučný súd môže exekučný titul preskúmavať aj z hľadiska príslušných hmotnoprávnych zákonných ustanovení a nielen z procesného hľadiska, tak ako to namieta sťažovateľka.

Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd   konštatuje,   že   rozhodnutím   krajského   súdu, nemohlo žiadnym spôsobom dôjsť k porušeniu práva sťažovateľky vlastniť majetok podľa čl. 1 dodatkového protokolu, pretože krajský súd postupoval plne v súlade s príslušnými ustanoveniami Exekučného poriadku v rozhodnom znení.

Zjavne neopodstatneným návrhom je návrh, ktorým sa namieta taký postup orgánu verejnej moci, ktorým nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva, ktoré označila sťažovateľka, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namieta, ako aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby   tento   orgán   porušoval   označené   základné   právo,   pretože   uvedená   situácia   alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (napr. II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 288/05, II. ÚS 298/06).

Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť sťažovateľky už po jej predbežnom prerokovaní odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Pokiaľ   sťažovateľka   tvrdí,   že   rozhodnutím   krajského   súdu   jej   bol   definitívne znemožnený prístup k jej majetku, ktorý preukázateľne na základe zmluvy o úvere poskytla povinnej, ústavný súd   na rámec uvádza, že sťažovateľka má k dispozícii   aj iné právne prostriedky (napr. žalobu o plnenie), ktorými sa môže aj legálnou cestou domôcť svojho majetku, a tým aj ochrany svojho vlastníckeho práva.

Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá ako celok, ústavný súd sa ďalšími návrhmi sťažovateľky už nezaoberal.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. septembra 2010