znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 358/09-30

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 21. októbra 2009 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. J. K., K., zastúpeného advokátom JUDr. Ing. P. H., K., vo veci namietaného porušenia základného práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a základného práva vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Košice I v konaní vedenom pod sp. zn. 15 C 427/04 a jeho rozhodnutím z 11. októbra 2006 a postupom Krajského súdu v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Co 20/07 a jeho rozhodnutím z 12. marca 2009 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. J. K. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. júna 2009 doručená a 3. júla 2009 doplnená sťažnosť Ing. J. K., K. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie základného práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), ako aj základného práva vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy postupom Okresného súdu Košice I (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 15 C 427/04 a jeho rozhodnutím z 11. októbra 2006 a postupom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Co 20/07 a jeho rozhodnutím z 12. marca 2009.

Zo   sťažnosti   a z jej príloh   vyplýva, že v   konaní vedenom   okresným   súdom   pod sp. zn.   15   C   427/04   sťažovateľ   v   procesnom   postavení   žalovaného   viedol   spor so žalobkyňou o zrušenie práva spoločného nájmu bytu, pričom okresný súd rozsudkom z 11. októbra 2006 právo spoločného nájmu bytu účastníkov konania zrušil, za výlučnú vlastníčku bytu určil žalobkyňu, ktorú súčasne zaviazal zabezpečiť sťažovateľovi náhradný byt. Na základe odvolania obidvoch účastníkov konania krajský súd rozsudkom sp. zn. 1 Co 20/07 z 12. marca 2009 rozsudok okresného súdu potvrdil.

Sťažovateľ sťažnosťou pred ústavným súdom namieta, že tak okresný súd, ako aj krajský súd porušili jeho základné právo a právo na spravodlivé súdne konanie tým, že nevyhoveli   jeho   návrhom   na   vykonanie   dokazovania,   pretože   nevykonali   všetky   ním navrhované dôkazy, v dôsledku čoho mali všeobecné súdy podľa sťažovateľa rozhodovať na základe nenáležite zisteného skutkového stavu. Základné právo vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným   dôkazom   mali   obidva   súdy   porušiť   tým,   že   aj   keď   v   zápisniciach z pojednávaní bolo uvedené, že ten-ktorý konkrétny dôkaz „(...) sa oboznamuje(...)“ (napr. správa Bytového podniku mesta K., obsah vyšetrovacieho spisu, obsah pripojených súdnych spisov a pod.), v skutočnosti však tieto dôkazy neboli na pojednávaní vykonané, napr. ich prečítaním, takže sťažovateľ nemal možnosť oboznámiť sa s ich obsahom a zaujať k nim stanovisko s cieľom ovplyvniť rozhodovanie všeobecných súdov. O uvedenej skutočnosti svedčí podľa sťažovateľa aj to, že v zápisniciach z pojednávaní okresného súdu, ako aj krajského súdu nie je uvedený ani podstatný obsah týchto dôkazov, pričom napr. sťažovateľ v sťažnosti uviedol, že o obsahu niektorých dôkazov, ktoré boli podkladom rozhodnutia okresného súdu, sa dozvedel až z rozsudku okresného súdu.

Sťažovateľ v sťažnosti okrem iného uviedol: „Odvolací súd v rozsudku sp. zn. 1 Co 20/07 zo dňa 12. 3. 2009 vôbec nerozhodol o týchto dôkazných návrhoch, to je nevyniesol žiadne uznesenie o tom že ich nevykoná a ani nijako neodôvodnil, (ani súborne jednou vetou!) prečo nevykonal vyššie uvedené dôkazy navrhnuté   sťažovateľom.   Vychádzal   len   z   dôkazov   vykonaných   a   vyhodnotených   súdom prvého   stupňa,   ktoré   tento   súd   vykonal   mimo   pojednávaní   a   v   rozpore   s   princípom kontradiktórnosti, priamosti a ústnosti konania, čo sťažovateľ v odvolaní proti rozsudku sp. zn. 15 C 427/04 napadol a odvolací súd tieto vady konania prvostupňového súdu nijako nekonvalidoval. Dokonca sa stotožnil so skutkovým stavom ako ho interpertoval vo svojom rozsudku. Naviac nevykonal žiadne dôkazy navrhnuté sťažovateľom v odvolaní a na výzvu odvolacieho   súdu,   významné   pre   zistenie   skutkového   stavu   veci.   Takto   zaťažil   svoje rozhodnutie chybami spočívajúcimi v porušení obecných procesných predpisov, konkrétne § 153   ods.   1   a   §   157   ods.   2)   O. s. p.,   ale   súčasne   postupoval   v   rozpore   so   zásadami ustanovenými v čl. 36 ods. 1 a čl. 38 ods. 2 Listiny základných ľudských práv a slobôd. (...) Naviac v zápisnici nie je uvedený obsah údajne oboznámených obsahov písomných dôkazov s ktorými by mali byť účastníci konania v zmysle ustanovenia § 119 ods. 2.) O. s. p. oboznámení, čo je dôkazom toho, že ich odvolací súd vôbec nevykonal. (...)

Nevykonaním   dôkazov   na   pojednávaní   dňa   12.   3.   2009   v zmysle   §   122   ods.   1.) O. s. p. súd odňal právo účastníkom konania vyjadriť sa k dôkazom v zmysle § 123 O. s. p., čím bola porušená zásada kontradiktórnosti konania a právo účastníkov na súdnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru. (...) Tým,   že   odvolací   súd   nevykonal   žiadny,   z   navrhnutých   dôkazov   sťažovateľom v odvolaní a v priebehu odvolacieho konania z dôvodu, že tieto dôkazy odmietol vykonať súd I stupňa a v odôvodnení rozsudku 1 Co 20/07 o týchto dôkazoch zákonným, ani žiadnym iným spôsobom nevyložil v zmysle ustanovení § 153 ods. 1.) a § 157 ods. 2.) O. s. p. prečo ich   nevykonal   a   nekonvalidoval   rovnaké   chyby   súdu   prvého   stupňa,   zaťažil   svoje rozhodnutie   vadami   spočívajúcimi   v   porušení   týchto   ustanovení   O. s. p.   a   postupoval v rozpore   s princípom   spravodlivosti.   (...)   To   isté   sa   týka   konania   pred   súdom   prvého stupňa, ako je to uvedené(...)

(...) Odvolací súd tým, že nevykonal dôkazy na pojednávaní dňa 12. 3. 2009(...) dôkazy ktoré uvádza v zápisnici z tohto pojednávania v zmysle § 122 ods. 1 O. s. p., odňal účastníkom konania sa vyjadriť sa k vykonaným dôkazom v zmysle § 123 O. s. p., porušil aj princíp kontradiktórnosti konania a zásady priamosti a ústnosti konania, čo sú základné zásady spravodlivého súdneho konania.

To isté urobil aj súd I stupňa(...) S vyššie uvedenými dôkazmi, ktoré boli významné pre rozhodnutie súdu a o ktoré súd oprel skutkové zistenia, ktoré uviedol v odôvodnení rozsudku, sa dovolateľ dozvedel že ich súd vykonal až prostredníctvom rozsudku sp. zn. 15 C 427/04-96. Možnosť vyjadriť sa k nim s cieľom ovplyvniť rozhodnutie súdu v predmetnom konaní nemal žiadnu. Tento postup súdu I   stupňa   znamenal   prima   facie   porušenie   práva   dovolateľa   vyjadriť   sa   ku   každému z vykonaných dôkazov, tak ako ho zaručuje aj čl. 48 ods. 2 ústavy Slovenskej republiky. (...) (...) ESĽP, ktorý vyslovil, že súčasťou koncepcie spravodlivého súdneho konania je zásada kontradiktórnosti, v súlade s ktorou musia mať účastníci nielen právo navrhnúť všetky dôkazy, ktoré považujú za nevyhnutné na preukázanie svojich tvrdení, ale aj právo byť oboznámení a vyjadriť sa ku všetkým dôkazom a vyjadreniam predloženým s cieľom ovplyvniť rozhodnutie súdu.“

Vzhľadom na uvedené sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd po prijatí jeho sťažnosti na ďalšie konanie rozhodol týmto nálezom:

„Právo sťažovateľa,

- vyjadriť sa ku všetkým vykonaným dôkazom v konaniach 1 Co 20/07 a 15 C 427/04 podľa v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky,

- na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1.), Ústavy Slovenskej republiky v konaniach 1 Co 20/07 a 15C 427/04,

- na spravodlivé súdne konanie podľa v čl. 6 ods. 1 Dohovoru, v konaniach 1 Co 20/07 a 15 C 427/04, bolo porušené,

- zrušuje rozsudok krajského súdu Košice sp. zn. 1 Co 20/07 zo dňa 12. 3. 2009, zrušuje aj rozsudok okresného súdu Košice I sp. zn. 15 C 427/04 v celom rozsahu a vec vracia na ďalšie konanie,

- priznáva sťažovateľovi finančné zadosťučinenie vo výške 2 000 eur.

- Odporcovia sú povinní nahradiť sťažovateľovi všetky trovy konania.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

1.   K   namietanému   porušeniu   označených   práv   sťažovateľa   postupom a rozhodnutím okresného súdu

Podstata námietok sťažovateľa proti napadnutému postupu okresného súdu vedeného pod sp. zn. 15 C 427/04 a jeho rozsudku z 11. októbra 2006 je založená na jeho tvrdení, že okresný súd nevykonal všetky ním navrhované dôkazy, čím porušil jeho základné právo a právo na spravodlivé súdne konanie. Podľa sťažovateľa je rozhodnutie okresného súdu tiež založené na dôkazoch, ktoré podľa zápisníc z pojednávaní okresného súdu mali byť síce „oboznámené“, ale v skutočnosti k ich vykonaniu na pojednávaní, resp. k oboznámeniu účastníkov s nimi nedošlo, takže ani sťažovateľ ako účastník konania sa nemal možnosť k nim vyjadriť, čím malo byť porušené aj jeho základné právo vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom.

Vzhľadom   na   princíp   subsidiarity [„ak(...)   nerozhoduje   iný   súd“], ktorý   vyplýva z citovaného čl.   127 ods.   1   ústavy, môže   ústavný   súd poskytnúť ochranu konkrétnemu právu alebo slobode, porušenie ktorých je namietané, iba vtedy, ak sa ich ochrany fyzická osoba   alebo   právnická   osoba   nemôže   domôcť   v   žiadnom   inom   konaní   pred   súdnymi orgánmi Slovenskej republiky.

Inými   slovami,   pokiaľ   je   o   ochrane   sťažovateľom   označeného   základného   práva alebo slobody oprávnený konať alebo rozhodovať iný všeobecný súd, ústavný súd jeho sťažnosť už po predbežnom prerokovaní odmietne pre nedostatok svojej právomoci.

Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zisťoval, či ochranu tých práv, porušenie ktorých sťažovateľ namieta, t. j. základného práva a práva na spravodlivé súdne   konanie   a   základného   práva   vyjadriť   sa   ku   všetkým   vykonávaným   dôkazom, k porušeniu ktorých malo dôjsť v dôsledku nedostatočného dokazovania okresného súdu, neposkytuje   iný   všeobecný   súd   na   základe   sťažovateľovi   dostupných   opravných prostriedkov   predstavujúcich   účinné   právne   prostriedky   nápravy   namietaného   porušenia jeho práv.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   sťažovateľ   mal   možnosť   domáhať sa   preskúmania rozsudku   okresného   súdu   sp.   zn.   15   C   427/04   z   11.   októbra   2006   využitím   riadneho opravného   prostriedku,   a   to   odvolania,   ktoré   sťažovateľ   napokon   (ako   to   vyplýva   aj zo sťažnosti) aj účinne využil. Na základe sťažovateľom podaného odvolania sa krajský súd v rozsahu svojho preskúmavacieho oprávnenia odvolacieho súdu musel v podstate vyrovnať s rovnakými skutkovými a právnymi argumentmi, aké sťažovateľ uvádza v konaní pred ústavným súdom.

Vychádzajúc z postavenia ústavného súdu ako nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy), ktorý nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96), ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v tejto časti (vo vzťahu k okresnému súdu) už po jej predbežnom prerokovaní odmietol pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

2.   K   namietanému   porušeniu   označených   práv   sťažovateľa   postupom a rozhodnutím krajského súdu

Sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva a práva na spravodlivé súdne konanie, ako aj základného práva vyjadriť sa ku všetkým vykonaným dôkazom aj postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Co 20/07 a jeho rozsudkom z 12. marca 2009 z rovnakých dôvodov ako v prípade okresného súdu, a to, že krajský súd nenapravil pochybenia okresného súdu týkajúce sa nevykonania sťažovateľom navrhovaných dôkazov (A) a že krajský súd na pojednávaní neoboznámil účastníkov s dôkazmi, na základe ktorých rozhodol, takže sa k nim sťažovateľ ako účastník konania nemal možnosť vyjadriť (B).

A. Ústavný súd pripomína, že jeho úlohou nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým   prislúcha   interpretácia   a   aplikácia   zákonov.   Ústavný   súd   je   v   súlade so svojou všeobecnou právomocou vyjadrenou v čl. 124 ústavy súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Táto právomoc spolu s právomocou podľa čl. 127 ods. 1 ústavy mu umožňuje preskúmať aj napadnuté rozhodnutia všeobecných súdov, avšak iba z hľadiska, či je, alebo nie   je   v   súlade   s   ústavno-procesnými   zásadami   upravenými   v   ústave.   Ústavný   súd nevykladá iné ako ústavné zákony, a preto musí preskúmavať len to, či sa tieto zákony nevyložili spôsobom, ktorý je svojvoľný (arbitrárny) alebo ústavne neudržateľný pre zjavné pochybenia alebo omyly v posudzovaní obsahu takýchto právnych úprav.

Skutkové   a   právne   závery   všeobecného   súdu   môžu   byť   predmetom   kontroly zo strany ústavného súdu iba vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, I. ÚS 117/05). Ak nie sú splnené tieto predpoklady na preskúmanie rozhodnutí všeobecných súdov, ústavný súd nemôže dospieť k záveru o vecnej spojitosti medzi základnými právami alebo slobodami, ktorých   porušenie   sa   namieta,   a   napádaným   rozhodnutím   všeobecných   súdov   prípadne postupom, ktorý im predchádzal.

Krajský   súd   sa   v   napádanom   rozsudku   s   odvolacími   námietkami   sťažovateľa týkajúcimi sa nedostatočného dokazovania okresného súdu vysporiadal takto:

„Pokiaľ ide o odvolací dôvod, že postupom súdu bola odporcovi odňatá možnosť konať   pred   súdom,   tiež   ide   o   námietku   proti   postupu   súdu   v   procese   dokazovania   v súvislosti s výsluchom svedka syna J. V nadväznosti na obsah odvolania odporcu odvolací súd   poukazuje   na   to,   že   aj   pri   úprave   kontradiktórnosti   konania   podľa   Občianskeho súdneho poriadku platí, že účastníci sú povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení, ale súd rozhodne, ktoré z označených dôkazov vykoná (§ 120 ods. 1 O. s. p.). Keď prvostupňový súd považoval výsluch svedka – syna J. za postačujúci pre rozhodnutie vo veci v takom rozsahu,   ako bol vykonaný a nepovažoval za nutné vykonávať ani ďalšie navrhnuté dôkazy (čo z odôvodnenia rozsudku vyplýva), s jeho záverom sa aj odvolací súd stotožňuje,   pretože   po   preskúmaní   veci   a   doplnení   dokazovania   ohľadne   charakteru druhého   bytu   aj   odvolací   súd   dospel   k   záveru,   že   skutkový   stav   bol   zistený   v   rozsahu potrebnom pre rozhodnutie vo veci. Prvostupňový súd správne bral do úvahy aj ostatné dôkazy,   ktoré   vykonal   a vyhodnotil   ich   komplexne   (§   132   O. s. p.).   Kontradiktórnosť   v procese dokazovania totiž neznamená bezbrehé dokazovanie podľa vôle účastníkov, ale dokazovanie vo vzťahu k predmetu konania, takže súd v rámci vedenia konania má právo posúdiť, aké dôkazy vykoná a do akej miery pripustí otázky účastníkov na svedka či ďalšie návrhy   na   vykonanie   dokazovania.   V namietanom   smere   teda   nemožno   povedať,   že   u prvostupňového súdu bola odporcovi odňatá možnosť konať pred súdom. (...)

Z   dôkazov   vykonaných   a   vyhodnotených   prvostupňovým   súdom   aj   podľa   názoru odvolacieho   súdu   skutočne   možno   vyvodiť,   že   dôvodom   odchodu   navrhovateľky   zo spoločnej   domácnosti   bolo   správanie   odporcu.   K   tomu,   čo   uvádza   prvostupňový   súd, odvolací súd dopĺňa, že z dokazovania vykonaného prvostupňovým súdom tiež vyplýva, že v čase odchodu navrhovateľky z bytu už účastníci boli v rozvodovom konaní (odporca podal návrh na rozvod dňa 5. 1. 1996) a pre účely rozhodnutia o samotnom rozvode manželstva účastníkov   (o   návrhu   bolo   rozhodnuté   v   máji   2001)   nebolo   už   vykonávané   podrobné dokazovanie   o príčinách   prerušenia   spolužitia,   pretože   manželstvo   súd   považoval   za formálne   už   aj   vzhľadom   na   dlhodobé   oddelené   žitie   manželov.   Aj   z   odôvodnenia rozvodového rozsudku však vyplýva, že navrhovateľka (tam odporkyňa) už vtedy za príčinu rozvratu manželstva označovala správanie manžela, ktorý voči nej neprejavoval úctu a neustále   ju   ponižoval   a absencia   vzájomnej   úcty   a   tolerancie   bola   konštatovaná   aj rozvodovým súdom. Syn J. (v čase rozhodovania súdu o rozvode ešte maloletý) bol zverený do   výchovy   otca,   v konečnom   dôsledku   však   v   tejto   časti   rozvodový   rozsudok   nikdy nenadobudol právoplatnosť, pretože po podaní odvolania v tejto časti nebolo dokazovanie ukončené, kým ešte bol syn maloletý a po dosiahnutí plnoletosti odišiel k matke. (...) Na druhej strane popis osobnosti odporcu v tomto posudku(...) v podstate korešpondujú aj so závermi znaleckého posudku, ktorý si dal vypracovať sám znalcom Doc. PhDr. M. S. CSc. (určitá   forma   emocionálnej   nestability,   ale   tiež   sklon   javiť   sa   v   lepšom   svetle),   takže v kontexte s ostatnými vykonanými dôkazmi (najmä výpoveďou navrhovateľky, výpoveďou syna a viacerých znaleckých posudkov týkajúcich sa syna) to svedčí o pravdivosti tvrdenia navrhovateľky,   že   dôvodom   jej   odchodu   zo   spoločnej   domácnosti   bolo   správanie odporcu(...) Ohľadne toho, či sú aj listiny, z ktorých prvostupňový súd vychádzal (úradný záznam zo dňa 9. 9. 2006 a sťažnosť navrhovateľky zo dňa 20. 8. 1997) pravdivé alebo či ide o falzifikáty, už odvolací súd nepovažoval za nutné dopĺňať dokazovanie, pretože bez ohľadu na tieto dôkazy už aj z vyššie uvedených dôkazov bolo možné vyvodiť záver, ktorý vyvodil   prvostupňový   súd   t. j.,   že   odsťahovanie   navrhovateľky   z   predmetného   bytu v decembri 1996 nemožno považovať za trvalé opustenie spoločnej domácnosti s právnym následkom zániku práva spoločného nájmu tohto bytu v zmysle § 708 OZ.“

V súvislosti s námietkou sťažovateľa, podľa ktorej krajský súd porušil jeho základné právo a právo na spravodlivé súdne konanie, pretože nevykonal všetky ním navrhované dôkazy, čím súčasne nenapravil ani pochybenia okresného súdu v tomto smere, ústavný súd podotýka, že v rámci svojej rozhodovacej činnosti už vyslovil, že všeobecný súd nemá v sporovom   konaní   povinnosť   vykonať   všetky   dôkazy   označené   účastníkmi   konania, pretože princíp voľného hodnotenia dôkazov v konaní pred súdom v spojení so zásadou spravodlivého rozhodnutia veci umožňuje sudcovi (resp. senátu) vykonať len tie dôkazy, ktoré   podľa   jeho   uváženia   k   takémuto   rozhodnutiu   vedú   a   sú   preň   relevantné   (napr. I. ÚS 64/97, I. ÚS 98/97, II. ÚS 84/02, III. ÚS 203/07). Reálne uplatnenie základného práva na   súdnu   ochranu   však   zároveň   predpokladá,   že   sa   účastníkovi   súdneho   konania   táto ochrana dostane v zákonom predpokladanej kvalite, pričom výklad a používanie príslušných zákonných ustanovení musí v celom rozsahu rešpektovať základné právo účastníkov na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Z tohto hľadiska   musí   všeobecný   súd   prihliadať   na   spravodlivú   rovnováhu   pri   poskytovaní materiálnej ochrany uplatňovaným právam a oprávneným záujmom účastníkov sporového konania, ktoré sú vo vzájomnom konflikte (napr. III. ÚS 271/05).

Podľa ustálenej judikatúry ústavný súd nemá zásadne oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (II. ÚS 21/96, I. ÚS 276/06).

Vzhľadom na uvedené sa ústavný súd v rámci predbežného prerokovania sťažnosti zaoberal   otázkou,   či   výkon   právomoci   krajského   súdu   v   súvislosti   s   jeho   rozhodnutím o odvolaní sťažovateľa v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Co 20/07 je zlučiteľný s ústavnými limitmi vyplývajúcimi zo sťažovateľom označeného základného práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Ústavný súd dospel k záveru, že krajský súd pri vyhodnotení odvolacej námietky sťažovateľa týkajúcej sa nedostatkov dokazovania na prvostupňovom súde, ako aj vlastným postupom pri objasňovaní skutkového stavu dospel k svojim záverom logickým a ústavne konformným výkladom relevantnej právnej úpravy, ktorý nepopiera jej účel a podstatu.

Zjavne neopodstatneným návrhom je návrh, ktorým sa namieta taký postup orgánu verejnej moci, ktorým nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namieta, ako aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento   orgán   porušoval   označené   základné   právo,   pretože   uvedená   situácia   alebo   stav takú možnosť   reálne   nepripúšťajú   (napr.   II.   ÚS   1/05,   II.   ÚS   20/05,   IV.   ÚS   288/05, II. ÚS 298/06).

Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľa   v   tejto   časti   už   po   jej predbežnom   prerokovaní   odmietol   ako   zjavne   neopodstatnenú   (§   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde).

B. Pokiaľ ide o námietku sťažovateľa, že krajský súd nevykonal na pojednávaní dôkazy,   resp.   že   s   nimi   neoboznámil   účastníkov   konania,   v   dôsledku   čoho   sa   k nim sťažovateľ   nemohol   vyjadriť,   ústavný   súd   zo   sťažovateľom   predložených   zápisníc z pojednávaní krajského súdu zistil, že tento súd pojednával vo veci sťažovateľa na dvoch pojednávaniach, a to 11. septembra 2008 a 12. marca 2009, na ktorom aj vyhlásil rozsudok. Z predložených   zápisníc   vyplýva,   že   na   obidvoch   pojednávaniach   bol   prítomný   právny zástupca   sťažovateľa,   ktorý   však   ani   na   jednom   z   uvedených   pojednávaní   uvedenú skutočnosť nenamietol.

Ústavný súd tiež konštatuje, že ak sa sťažovateľ domnieval, že popísaným postupom krajského súdu mu bola odňatá možnosť konať pred súdom, mal možnosť namietať túto skutočnosť v dovolacom konaní podľa § 237 Občianskeho súdneho poriadku.

Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľa   v   tejto   časti   už   po   jej predbežnom   prerokovaní odmietol   pre nedostatok svojej   právomoci   na jej prerokovanie (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Okrem tohto ústavný súd konštatuje, že v tomto prípade malo dôjsť podľa tvrdení sťažovateľa   k   porušeniu   jeho   základného   práva   vyjadriť   sa   ku   všetkým   vykonávaným dôkazom zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy v dôsledku „iného zásahu“, ktorým mal byť postup krajského súdu, ktorý nevykonal dôkazy na pojednávaní v prítomnosti účastníkov konania.

Jednou zo základných podmienok prijatia sťažnosti na ďalšie konanie je jej podanie v lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Táto lehota je dvojmesačná a začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo „upovedomenia o inom zásahu“, pričom pri opatrení alebo inom zásahu sa počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol   o   opatrení   alebo   inom   zásahu   dozvedieť.   Nedodržanie   tejto   lehoty   je   zákonom ustanoveným   dôvodom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   podanej   oneskorene   (§   25   ods.   2 zákona o ústavnom súde). V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty nemožno zmeškanie tejto lehoty odpustiť, pretože kogentné ustanovenie § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde to nedovoľuje.

Od 12. marca 2009, keď sa na krajskom súde uskutočnilo posledné pojednávanie, na ktorom   bol   vyhlásený   rozsudok,   do   17.   júna   2009,   keď   sťažovateľ   podal   sťažnosť adresovanú ústavnému súdu na poštovú prepravu (ústavnému súdu bola doručená 18. júna 2009), nepochybne uplynula dvojmesačná lehota podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde.

Vzhľadom na uvedené by sťažnosť sťažovateľa v tejto časti mohla byť odmietnutá aj ako podaná oneskorene (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá ako celok a rozhodnutie o zrušení napadnutého   rozhodnutia   krajského   súdu,   ako   aj   priznanie   primeraného   finančného zadosťučinenia   a   úhrady   trov   konania   je   viazané   na   vyslovenie   porušenia   práva   alebo slobody sťažovateľa (čl. 127 ods. 2 prvá veta ústavy), ústavný súd o tejto časti sťažnosti nerozhodoval.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 21. októbra 2009