znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 358/08-33

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   27.   novembra   2008 v senáte   zloženom   z predsedu   Sergeja   Kohuta   a zo   sudcov   Juraja   Horvátha   a Lajosa Mészárosa prerokoval prijatú sťažnosť Ing. Z. M., B., zastúpenej advokátom JUDr. V. Š., B.,   v ktorej   namieta   porušenie   svojho   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy Slovenskej   republiky   a   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 9 Co 171/06, a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo Ing. Z. M. na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   rozsudkom   Krajského   súdu   v Bratislave   č.   k. 9 Co 171/06-167 zo 7. februára 2008   p o r u š e n é   b o l o.

2.   Z r u š u j e   rozsudok   Krajského   súdu   v Bratislave   č.   k.   9   Co   171/06-167 zo 7. februára 2008 a vec   v r a c i a   Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie.

3.   Ing. Z. M. náhradu trov konania   n e p r i z n á v a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. júna 2008 doručená sťažnosť Ing. Z. M., B. (ďalej len „sťažovateľka“), v ktorej namietala porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej   len   „ústava“)   a   práva   podľa   čl.   6   ods. 1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 15 C 21/02 a Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 9 Co 171/06 a navrhla, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie takto rozhodol:

„1.   Základné   právo   sťažovateľky   Ing.   Z.   M.,   bytom   B.   na   súdnu   a   inú   právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivý súdny proces podľa Čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa Čl.   48 ods.   2 Ústavy Slovenskej republiky, postupom Okresného súdu v Bratislava v konaní vedenom pod č. k. 15 C 21/02- 125   a   postupom   odvolacieho   Krajského   súdu   v Bratislave   v   konaní   vedenom   Krajským súdom v Bratislave č. k. 9 Co 171/06-167 porušené bolo.

2. Rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. 9 Co 171/06-167 zo 7 februára 2008 sa zrušuje, Rozsudok Okresného súdu Bratislava I. v Bratislave č. k. 15 C 21/02 -15 sa zrušuje a vec sa vracia Okresnému súdu Bratislava I. v Bratislave na ďalšie konanie.“

Ústavný súd uznesením č. k. II. ÚS 358/08-17 z 2. októbra 2008 prijal na ďalšie konanie sťažnosť sťažovateľky v časti, ktorou namieta porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu č. k. 9 Co 171/06-167 zo 7. februára 2008, a vo zvyšnej časti sťažnosť sťažovateľky odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Sťažovateľka sťažnosť ústavnému súdu v časti, ktorá bola prijatá na ďalšie konanie, odôvodnila takto:

«Dňa 30. 01. 2002 podala sťažovateľka na Okresný súd Bratislava I, proti E...., žalobu   o   zaplatenie   2.400.000,-   Sk   s príslušenstvom.   Konanie   bolo   vedené   pod   sp.   zn. 15 C 21/02-15.

Dňa 23. 06. 2005 Okresný súd Bratislava vyniesol v konaní sp. zn. 15 C 21/02-125 rozsudok ktorým návrh sťažovateľky zamietol.

Dňa 7. 02. 2008 Krajský súd v Bratislave rozsudkom v konaní vedenom pod sp. zn. 9 Co 171/6-167 potvrdil rozsudok Okresného súdu v Bratislave. Rozsudok Krajského súdu bol právnemu zástupcovi sťažovateľky doručený dňa 18. 04. 2008.

Dôvodom   pre   podanie   žaloby   bola   skutočnosť,   že   v   súvislosti   so   skončením pracovného pomeru sťažovateľky, ktorá vykonávala odo dňa 1. 7. 1997 do 25. 11. 1998 funkciu viceguvernérky E., jej nebola vyplatená jednorázová náhrada...

Sťažovateľka   bola   s   účinnosťou   od   25.   11.   1998   odvolaná   vládou   Slovenskej republiky z funkcie viceguvernérky v E. Následne sťažovateľka listom zo dňa 26. 11. 1998 E.   výpoveď   z   pracovného   pomeru.   Pracovný   pomer   sťažovateľke   skončil   uplynutím výpovednej doby dňa 31. 1. 1999....

Dohodnutie   jednorázovej   náhrady   mzdy   vo   výške   24   -   násobku   priemerného mesačného platu v ČI. III bod 2 „Zmluvy o mzdových podmienkach uzavretý dňa 01. 10. 1997   medzi   Radou   E.   a   sťažovateľkou   bolo   v   súlade   s   §   6   ods.   2   písm.   j)   Zákona o Eximbanke.

Osobitným predpisom, ktorý sa na jej uzavretie v časti „jednorázovej náhrady mzdy“ vzťahoval bol teda Zákon o štátnom rozpočte č. 375/1997 Z. z. a nie Zákon č. 1/1992 Zb. o mzde,   odmene   za   pracovnú   pohotovosť   a   o   priemernom   zárobku   v   znení   neskorších predpisov tak ako to uviedol v rozsudku Krajský súd v Bratislave dňa 7. 02. 2008 pod sp. zn. 9 Co 171/06-167, ktorým potvrdil rozsudok Okresného súdu v Bratislave.

Súdy oboch stupňov posudzovali „Zmluvu o zmluvných podmienkach“ v časti Čl. VII. bod   2.   v   ktorom   je   upravené   vyplatenie   jednorázovej   náhrady   vo   výške   24-násobku priemerného mesačného platu v súvislosti so skončením pracovného pomeru potom, čo viceguvernér z funkcie odstúpi alebo bude odvolaný, podľa Zákona č. 1/1992 Zb. o mzde, odmene za pracovnú pohotovosť a o priemernom zárobku.

V odvolaní (správne odôvodnení, pozn.) rozsudku uviedli, že:

1) podľa § 4 ods. 1 citovaného zákona zamestnancovi prislúcha za vykonanú prácu mzda.

2) Podľa § 4 ods. 2 citovaného zákona, mzdou sa rozumejú peňažné plnenia alebo plnenia peňažnej hodnoty (naturálna mzda) poskytované zamestnávateľom zamestnancovi za pracú....

3) Podľa § 3 ods. 1 zák. č. 195/1991 Zb., v znení novely o odstupnom pri skončení pracovného   pomeru,   odvolanému   pracovníkovu   prislúcha   odstupné,   ako   jednorázový príspevok,   vo   výške   dvojnásobku   priemerného   zárobku   zisteného   u   neho   podľa pracovnoprávnych predpisov naposledy pred skončením pracovného pomeru.

4)   Podľa   §   3   ods.   2   zák.   č.   195/1991   Zb.   v   znení   novely   o   kolektívnej   zmluve, prípadne vo vnútornom predpise vydanom po dohode s príslušným odborovým orgánom, možno odstupné podľa odseku 1 zvýšiť až o trojnásobok priemerného zárobku...

5) Podľa § 242 ods. 1 písm. a) Zákonníka práce, neplatný je právny úkon, ktorý sa svojim obsahom alebo účelom prieči zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči záujmom spoločnosti.

6) S poukazom na aplikáciu citovaného ustanovenie zákona o odstupnom v ČI. VII bod 2. zmluvy o mzdových podmienkach má súd za to, že odstupné bolo dojednané nad rámec zákona č. 195/1991 Zb. a preto i podľa tohto posúdenia je zmluva o mzdových podmienkach pre rozpor so zákonom v tejto časti neplatná. Súd je toho názoru, že odporca sa zaviazal poskytnúť navrhovateľke plnenie, aké mu právny predpis neumožňuje, preto podľa § 242 ods. 1 písm. c Zákonníka práce dojednanie v tejto časti zmluvy v tejto časti neplatným právnym úkonom....

Sťažovateľka   je   toho   názoru,   že   Krajský   súd   v   Bratislave   v   konaní   sp.   zn. 9 Co 171/06-167   a   rozsudku   zo   7   februára   2008,   ktorým   rozsudkom   potvrdil   rozsudok Okresného súdu Bratislava I. v Bratislave zo dňa 23. júna 2006 č. k. 15 C 21/02 -125 porušil čl. 2 ods.2, Čl. 46 ods. 1, Čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a Čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Podľa uvedených článkov Ústavy Slovenskej   republiky   a   Dohovoru   bol   Okresný   súd   Bratislava   ako   aj   Krajský   súd v Bratislave povinný postupovať z hľadiska procesného v súlade s ustanoveniami zákona č. 99/1963 Zb. v znení neskorších predpisov (ďalej len „O.s.p.“)...

... Sťažovateľka je ďalej toho názoru, že Krajský súd v Bratislave ako aj Okresný súd Bratislava I. v Bratislave v tomto súdnom konaní porušili Čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a Čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, a to právo na   súdnu   ochranu   a   na   spravodlivý   súdny   proces   a   to   tým,   že   nerozhodovali   podľa relevantnej právnej normy. Rozhodovali podľa Zákona č. 1/1992 Zb. o mzde, odmene za pracovnú pohotovosť a o priemernom zárobku a podľa Zákona č. 195/1991 Zb. v znení novely o odstupnom poskytnutom pri skončení pracovného pomeru. Súdy oboch stupňov nerešpektovali tú skutočnosť, že zákon o odstupnom má v § 1 stanovený rozsah na koho sa vzťahuje,   citujeme:   „Tento   zákon   sa   vzťahuje   na   pracovníkov   organizácií   u   ktorých dochádza pri organizačných zmenách alebo racionalizačných opatreniach k rozviazaniu pracovného pomeru výpoveďou danou organizáciou z dôvodov uvedených v § 46 ods. 1 písm. a až c) Zákonníka práce alebo dohodou z tých istých dôvodov, a na ženy, u ktorých dochádza k rozviazaniu pracovného pomeru v dôsledku uplatnenia zákazu niektorých prác a pracovísk pre ženy“ koniec citátu.

Z   uvedeného   je   zrejmé,   že   citovaný   zákon   sa   na   prípad   sťažovateľky   vôbec nevzťahuje.   Sťažovateľka   neskončila   pracovný   pomer   výpoveďou   danou   organizáciou z dôvodov uvedených v § 46 ods. 1 písm. a až c) Zákonníka práce ani dohodou z tých istých dôvodov.   Pracovný   pomer   sťažovateľky   skončil   dohodou   po   tom,   čo   bola   sťažovateľka vládou Slovenskej republiky odvolaná z funkcie viceguvernérky.

Povinnosťou súdov oboch stupňov,   bolo vykonať ústavne súladný výklad právnej normy, ktorá v danom prípade bol Zákon NR SR č. 80/1997 o Exportno-importnej banke Slovenskej republiky....

Sťažovateľka sa nazdáva, že pri prerokovaní jej právnej veci v konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava I. v Bratislave č. k. 15 C 21/02-125 a Krajskom súde v Bratislave č. k. 9 Co 171/06-167 boli porušené jej ústavné práva, a to právo na spravodlivé súdne konanie..., tak ako to ustanovuje Čl. 46 ods. 1... Ústavy Slovenskej republiky.»

Krajský súd sa k sťažnosti sťažovateľky vyjadril podaním sp. zn. Spr. 3429/2008 z 28.   októbra   2008,   v   ktorom   poukázal   na   dôvody   rozhodnutia   uvedené   v odôvodnení rozsudku č. k. 9 Co 171/06-167 zo 7. februára 2008 a zároveň uviedol, že netrvá na ústnom prerokovaní veci pred ústavným súdom.

Sťažovateľka ústavnému súdu listom z 15. októbra 2008 oznámila, že netrvá na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie.

Ústavný   súd   podľa   §   30   ods.   2   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“) upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto pojednávania   nemožno   očakávať   ďalšie   objasnenie   namietaného   porušenia   základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivý proces.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a nestrannom   súde   a v prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,   verejne   a v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom nie je chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými   zásahmi   do   jeho   práv,   ktoré   sú   z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné   (I.   ÚS   17/01).   Z rozdelenia   súdnej   moci   v ústave   medzi   ústavný   súd a všeobecné   súdy   totiž   vyplýva,   že   ústavný   súd   nie   je   opravnou   inštanciou   vo   veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. I. ÚS 19/02).

Ústavný súd uznáva, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia,   ktoré   jasne   a zrozumiteľne   dáva   odpovede   na   všetky   právne   a skutkovo relevantné   otázky   súvisiace   s predmetom   súdnej   ochrany,   t. j.   s uplatnením   nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne   dostatočne   objasňujú   skutkový   a právny   základ   rozhodnutia   bez   toho,   aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia   všeobecného   súdu,   ktoré   stručne   a jasne   objasní   skutkový   a právny   základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03).

Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať,   či   v konaní   pred   všeobecnými   súdmi   bol,   alebo   nebol   náležite   zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie   s ústavou,   prípadne   medzinárodnými   zmluvami   o ľudských   právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie   všeobecného   súdu   v   prípade,   ak   v konaní,   ktoré   mu   predchádzalo,   alebo samotným   rozhodnutím   došlo   k porušeniu   základného   práva   alebo   slobody.   Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu   vtedy,   ak   by   vyvodené   závery   boli   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a tak z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné   a neudržateľné,   a zároveň   by   mali za   následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00).

Citovaný čl. 46 ods. 1 ústavy je vyjadrením základného práva domáhať sa súdnej ochrany. Tento článok ústavy je primárnou ústavnou bázou pre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej ochrany, a tým aj „bránou“ do ústavnej úpravy jednotlivých aspektov práva na súdnu a inú právnu ochranu. Zároveň v zmysle čl. 51 ods. 1 ústavy sa možno domáhať práv podľa čl. 46 ústavy len v medziach zákonov, ktoré toto ustanovenie vykonávajú, pričom však v súlade s čl. 152 ods.   4 ústavy musí   byť výklad a uplatňovanie ústavných   zákonov, zákonov   a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov v súlade s ústavou, a súčasne v zmysle čl. 154c ods.   1   ústavy   majú   príslušné   medzinárodné   zmluvy   vrátane   dohovoru   prednosť   pred zákonom, ak zabezpečujú väčší rozsah ústavných práv a slobôd (I. ÚS 22/03).

Vychádzajúc z týchto ústavne významných úvah sa ústavný súd zaoberal posúdením obsahu napadnutého rozhodnutia z uvedených hľadísk.

Sťažovateľka   ako   dôvod   svojej   sťažnosti   uviedla,   že   krajský   súd   v jej   veci „nerozhodoval podľa relevantnej právnej normy“, svoje rozhodnutie odôvodnil právnou normou, ktorá sa na jej prípad vôbec nevzťahuje, a preto jej neposkytol súdnu ochranu ústavne konformným spôsobom.

Predmetom   konania   pred   krajským   súdom   vo   veci   sp.   zn.   9   Co   171/06   bolo rozhodnutie o podanom odvolaní sťažovateľky proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I č.   k.   15   C   21/02-125   z 23.   júna   2006,   ktorým   bola   zamietnutá   jej   žaloba,   ktorou   sa domáhala   proti   odporcovi   –   E.   –   pôvodne   zaplatenia   sumy   2 400 000   Sk   s úrokom z omeškania s poukazom na čl. VIII bod 2 Zmluvy o mzdových podmienkach uzatvorenej medzi účastníkmi 1. októbra 1997 a sumy 600 000 Sk s úrokom z omeškania ako odmeny za 2. polrok 1997, ktorá má sťažovateľke patriť s ohľadom na to, že rada banky odporcu konštatovala k 31. decembru 1997 splnenie stanovených ukazovateľov, pričom rozšírenie petitu žaloby o tento nárok bolo pripustené Okresným súdom Bratislava I uznesením na pojednávaní konanom 11. novembra 2003.

Podľa   čl.   VIII   bodu   2   Zmluvy   o mzdových   podmienkach   uzatvorenej   medzi účastníkmi 1. októbra 1997 v znení dodatku č. 1 z 20. apríla 1998, dodatku č. 2 z 13. mája 1998   (ďalej   len   „zmluva“)   „Ak   bude   viceguvernér   odvolaný   z funkcie,   resp.   odstúpi z funkcie a v nadväznosti na odvolanie, resp. odstúpenie z funkcie požiada o rozviazanie pracovného pomeru výpoveďou alebo dohodou, najneskôr však v lehote jedného mesiaca odo dňa odvolania, resp. odstúpenia z funkcie, vyplatí mu E. jednorázovú náhradu vo výške 24   –   násobku   priemerného   mesačného   platu   pri   zúčtovaní   poslednej   mzdy.   Počas výtpovednej doby prináleží viceguvernérovi dohodnutá základná mesačná mzda“, a podľa čl.   VIII   bod   3   zmluvy   „ustanovenie   podľa   bodu   1.   a 2.   neplatí,   ak   dôjde   k odvolaniu viceguvernéra z funckie z dôvodu, že bol právoplatne odsúdený pre úmyselný trestný čin“. Podľa   čl.   I zmluvy „Viceguvernér   E.   bude   zabezpečovať   odborné   riadenie   v rozsahu vymedzenej právomoci a zodpovednosti,   plniť úlohy vyplývajúce z uznesení Rady banky, zabezpečovať   operatívné   riadenie   činnosti   E.   v zmysle   všeobecne   platných   predpisov“. Podľa čl. IX bodu 3 zmluvy „mzda a iné pôžitky viceguvernéra boli určené a schválené Radou banky dňa 31.7.1997 a 20.4.1998 v zmysle ustanovenia § 6 ods. 2 písm. j./ zák. č. 80/1997 Z.z.“.

Sťažovateľka   bola   s účinnosťou   od   1.   júla   1997   vymenovaná   vládou   Slovenskej republiky   do   funkcie   viceguvernéra   odporcu,   s účinnosťou   od   25.   novembra   1998   bola z funkcie   vládou   Slovenskej   republiky   odvolaná,   listom   z 26.   novembra   1998   podala sťažovateľka   výpoveď   z pracovného   pomeru   u odporcu   a jej   pracovný   pomer   skončil k 31. januáru 1999.

Podľa § 1 ods. 3 zákona č. 80/1997 Z. z. o Exportno-importnej banke Slovenskej republiky (ďalej len „zákon o Eximbanke“) Eximbanka v súlade so štátnou zahraničnou, zahraničnoobchodnou, finančnou, priemyselnou a menovou politikou podporuje vývozné a dovozné aktivity vývozcov a dovozcov financovaním vývozných úverov, poisťovaním vývozných   úverov   a   financovaním   dovozných   úverov   so   zámerom   zvýšiť konkurencieschopnosť tuzemských výrobkov a podporiť vzájomnú hospodársku výmenu Slovenskej republiky so zahraničím.

Podľa § 6 ods. 2 písm. d) zákona o Eximbanke (v znení platnom do 30. novembra 2004) Rada banky ako najvyšší rozhodovací a riadiaci orgán Eximbanky najmä určuje mzdu a   iné   požitky   guvernéra   a   viceguvernérov   podľa   osobitného   predpisu,   pričom   k tomuto ustanoveniu je pripojený odkaz č. 2, ktorý znie: „Zákon č. 1/1992 Zb. o mzde, odmene za pracovnú pohotovosť a o priemernom zárobku v znení neskorších predpisov“.

Podľa § 1 písm. a) zákona č. 1/1992 Zb. o mzde, odmene za pracovnú pohotovosť a o priemernom zárobku (ďalej len „zákon o mzde“) tento zákon upravuje poskytovanie mzdy   a   odmeny   za   pracovnú   pohotovosť,   ako   aj   zisťovanie   a   používanie   priemerného zárobku na pracovnoprávne účely.

Podľa § 4 ods. 2 druhej a tretej vety zákona o mzde za mzdu sa nepovažujú plnenia poskytované   podľa   osobitných   predpisov   v   súvislosti   so   zamestnaním,   najmä   náhrady mzdy, odstupné, cestovné náhrady, príspevky zo sociálneho fondu, výnosy z kapitálových podielov (akcií) alebo obligácií a odmena za pracovnú pohotovosť. Za mzdu sa nepovažujú ani ďalšie plnenia poskytované zamestnávateľom zamestnancovi zo zisku po zdanení.

Podľa   §   1   zákona   č.   195/1991   Zb.   o odstupnom   poskytovanom   pri   skončení pracovného pomeru v znení zákona č. 10/1993 Z. z. (ďalej len „zákon o odstupnom“) tento zákon   sa   vzťahuje   na   pracovníkov   organizácií,1) u   ktorých   dochádza   pri   organizačných zmenách alebo racionalizačných opatreniach k rozviazaniu pracovného pomeru výpoveďou danou organizáciou z dôvodov uvedených v § 46 ods. 1 písm. a) až c) Zákonníka práce alebo   dohodou   z   tých   istých   dôvodov,   a   na   ženy,   u   ktorých   dochádza   k   rozviazaniu pracovného pomeru v dôsledku uplatnenia zákazu niektorých prác a pracovísk pre ženy,2)

(ďalej len „uvoľňovaný pracovník“). Odkaz č. 1 pripojený za slovo „organizácii“ znie: „§ 8 ods.   1   a   §   269   ods.   2   Zákonníka   práce.   §   2   nariadenia   vlády   ČSFR   č. 121/1990   Zb. o pracovnoprávnych vzťahoch pri súkromnom podnikaní občanov v znení nariadenia vlády ČSFR č. 14/1991 Zb.“

Podľa   §   3   ods.   1   zákona   o odstupnom   uvoľňovanému   pracovníkovi   prislúcha odstupné,   ako   jednorazový   príspevok,   vo   výške   dvojnásobku   priemerného   zárobku zisteného u neho podľa pracovnoprávnych predpisov naposledy pred skončením pracovného pomeru.

Krajský súd svoje rozhodnutie odôvodnil takto:

«Odvolací súd preskúmal vec podľa § 212 ods. 1 O.s.p. platného a účinného do 31.8.2005,   na   odvolacom   pojednávaní (§   214   ods.   1   O.s.p.   platného   a účinného   do 31.8.2005) a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa je vecne správny, keď súd prvého stupňa rozhodol po náležite vykonanom dokazovaní, vec správne právne posúdil i po právnej stránke a dôvody rozhodnutia sú presvedčivé a jasné (§ 157 ods. 2 O.s.p. platného a účinného do 31.8.2008).

... Správne súd prvého stupňa z dôvodov uvedených v napadnutom rozsudku zamietol návrh navrhovateľky v obidvoch návrhoch. S dôvodmi uvedenými súdom prvého stupňa sa odvolací súd v plnom rozsahu stotožňuje.

Po preskúmaní predmetnej veci odvolací súd dospel jednoznačne k záveru, že všetky ústne ako aj písomné námietky navrhovateľky v odvolaní sú právne bezvýznamné.

Správne súd prvého stupňa po vykonanom dokazovaní dospel k záveru, že Zmluva o mzdových   podmienkach   zo   dňa   1.10.1997   čl.   VIII.   bod   2,   ktorou   sa   zamestnávateľ zaviazal   poskytnúť (odstupné,   pozn.) zamestnankyni   (t.   j.   odporca   navrhovateľke) v súvislosti   s ukončením   výkonu   funkcie,   do   ktorej   bola   vymenovaná,   je   pre   rozpor   so zákonom neplatná. Odstupné môže byť takémuto zamestnancovi poskytnuté len vtedy, ak by došlo ku skončeniu pracovného pomeru výpoveďou z dôvodov uvedených v ustanovení § 46 ods. 1 písm. a/ až c/ Zák. práce platného a účinného do 31.3.2002 alebo dohodou z tých istých   dôvodov   a ak   by   bola   z funkcie   odvolaná   v súvislosti   s jej   zrušením   v   dôsledku organizačnej   zmeny.   Právne   úvahy   o kogentnej   povahe   právnych   predpisov   upravujúce pracovnoprávne vzťahy, z ktorých uvedený názor vyplýva, sú totožné so závermi uvedenými i v náleze Ústavného súdu I. ÚS 27/96, zverejnenom pod č. 59 Zbierky nálezov a uznesenia Ústavného súdu, zv. 5.

V súdenej   veci   prvostupňový   súd   –   ako   vyplýva   z odôvodnenia   jeho   rozsudku   – z týchto všeobecne prijímaných právnych názorov dôsledne vychádzal. Ak teda súd prvého stupňa dôvodil, že predmetná zmluva účastníkov ohľadne nároku na „odchodné vo výške 24 – násobku priemerného mesačného platu“ pre prípad odvolania z funkcie a následného rozviazania   pracovného   pomeru,   je   podľa   §   242   ods.   1   písm.   a/   Zák.   práce   platnom a účinnom do 31.3.2002 neplatná a že z tohto dôvodu nie je možné návrhu vyhovieť, bolo vo veci rozhodnuté v súlade s hmotným právom a už ustálenou judikatúrou, na ktorej odvolací súd nemôže nič zmeniť.

I k problematike právneho režimu pracovnoprávnych vzťahov boli dovolacími súdmi Slovenskej   a Českej   republiky   zaujaté   už   stanoviská   (porov.   právny   názor   vyjadrený v rozsudku NS ČR zo dňa 18.12.2001 sp. zn. 21 Cdo 615/01 uverejnený v Zbierke súdnych rozhodnutí a stanovísk pod č. 60, ročník 2002, alebo v rozsudku NS ČR zo dňa 30.8.2000, sp. zn. 21 Cdo 498/2000, uvedeným v časopise Súdna judikatúra pod č. 30, ročník 2001 i rozsudku NS SR zn. 2 Cdo 91/97), že za individuálne pracovnoprávne vzťahy v zmysle ust. § 1 Zák. práce, ktorý sa riadi Zákonníkom práce a inými pracovnoprávnymi predpismi, je treba   považovať   všetky   vzťahy   vzniklé   v príčinnej   súvislosti   s výkonom   nesamostatnej (závislej) práce pre zamestnávateľa ak trvá, alebo bol už ukončený. Za pracovnoprávny nemožno   považovať   len   taký   vzťah,   ktorý   postráda   časový,   miestny   a zrejme   vecný (vnútorne účelový) pomer k výkonu nesamostatnej (závislej) práce (napr. nájom služobného bytu zamestnávateľa zamestnancom, pôžička poskytnutá zamestnávateľom zamestnancovi a pod.).

Z uvedeného   vyplýva,   že   v rámci   pracovného   pomeru   nemožno   akýkoľvek   dielčí vzťah vzniknutý v príčinnej súvislosti s výkonom práce (ak bol už ukončený) posudzovať podľa   iného   –   než   pracovnoprávneho   predpisu,   pretože   Zákonník   práce   ani   ďalšie pracovnoprávne predpisy – vzhľadom ku svojej kogentnej povahe (porov. tiež spomenuté závery uvedené v náleze Ústavného súdu I. ÚS 27/96 uverejnené pod č. 59 Zbierok nálezov a uznesení   Ústavného   súdu,   zväzok   5,)   –   použitie   iného   právneho   režimu v pracovnoprávnych vzťahoch neumožňujú.

Z obsahu spisu vyplýva, že pracovný pomer navrhovateľky s odporcom vznikol podľa § 65 Zák. práce v platnom znení – vymenovaním, pričom právne predpisy – ako už bolo vyššie uvedené – upravujúce pracovnoprávne vzťahy majú kogentnú povahu, v dôsledku čoho účastníci pracovnoprávneho vzťahu môžu uzavrieť len také zmluvy, ktoré sú upravené pracovnoprávnymi predpismi. V žiadnom prípade nemožno hovoriť o absolútnej voľnosti účastníkov takéhoto vzťahu, s čím počítal i zák. č. 80/1997 Z. z. o EXIMBANKE SR, ktorý v ust. § 6 ods. 2 písm. j/ hovorí o tom, že Rada banky určuje mzdu a iné pôžitky guvernéra a viceguvernérov, avšak odkazuje na zák. č. 1/1992 Zb., z ustanovenia ktorého vyplýva, že mzdu možno zamestnancovi poskytnúť len za vykonanú prácu, čo z obsahu zmluvy zo dňa 1.10.1997, čl. VIII. bod 2 nevyplýva. Dohodnutý 24 – násobok priemerného mesačného platu má charakter odstupného, ktoré bolo dohodnuté nad rámec zák. č. 195/1991 Zb. Odporca sa zaviazal vyplatiť navrhovateľke plnenie, aké mu právny predpis neumožňuje, preto podľa § 242 ods. 1 a Zák. práce dojednanie v tejto časti zmluvy je neplatným právnym úkonom.

Správne   rozhodol   súd   prvého   stupňa   i v časti   návrhu   o doplatok   odmeny   v sume 600.000,-Sk za rok 1998. Navrhovateľka neuniesla dôkazné bremeno, čiže nepreukázala splnenie kritérií osobnej hmotnej zainteresovanosti za uvedený rok. Jej tvrdenie uvedené v odvolaní s poukazom na pokus o mimosúdne vyrovnanie, nie sú dôvodné. Je pravdou, že odporca sa už pokúsil a písomným podaním zo dňa 31.7.2002 oznámil navrhovateľke, že na základe rozhodnutia Rady banky E. zo dňa 22.7.2002 zápisnica č. 17/02, uznesenie č. 18/6 navrhuje mimosúdnu dohodu sporných nárokov a to tak, že jej vyplatia peňažnú náhradu vo výške   6   násobku   priemernej   mesačnej   mzdy   a i doplatenie   odmeny   za   rok   1998.   Čiže z obsahu tohto písomného vyjadrenia (porov. č. l. 45 spisu) vyplýva, že je možná dohoda na mimosúdne vyrovnanie, ak s ňou bude navrhovateľka súhlasiť, čo sa však nestalo.

Z obsahu zápisnice č. 8/99 z mimoriadneho zasadnutia Rady banky E. dňa 24.5.1999 však   vyplýva,   že   Rada   banky   zobrala   na   vedomie   postup   vyhodnotenie   kritérií   osobnej hmotnej zainteresovanosti manažmentu banky za rok 1998, schválila vyhodnotenia plnenia kritérií   osobnej   hmotnej   zainteresovanosti   na   mimoriadnom   zasadnutí   dňa   24.5.1999, doplatok   odmien   za   splnenie   kritérií   osobnej   a hmotnej   zainteresovanosti   bývalému manažmentu   za   rok   1998   neschválila.   Z tohto   je   možné   vyvodiť   jednoznačný   záver,   že navrhovateľka   nesplnila   podmienku   pre   uplatnenie   nároku.   Tento   listinný   dôkaz   bol rozhodujúci pre spôsob rozhodnutia vo veci ohľadne sumy 600.000,- Sk a na vyššie citované písomné podanie adresované navrhovateľke, ktoré je len konštatovaním o tom, že navrhuje odporca za jej súhlasu dohodu o mimosúdnom vyrovnaní.

Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdil   (§   219   O.s.p.)   a to   i v   časti   náhrady   trov   konania,   keď   správne   pre   ich neuplatnenie, ich úspešnému odporcovi nepriznal.»

Ako   vyplýva   z odôvodnenia   rozsudku   krajského   súdu   č.   k.   9   Co   171/06-167 zo 7. februára 2008, krajský súd dospel   k záveru, že nárok sťažovateľky na vyplatenie 24-násobku priemerného mesačného platu založený na čl. VIII bode 2 zmluvy sa opiera o ustanovenie zmluvy, ktoré je neplatné s poukazom na § 242 ods. 1 písm. a) Zákonníka práce   platného   a účinného   do   31.   marca   2002   pre   jeho   rozpor   so   zákonom.   Rozpor so zákonom videl krajský súd v tom, že právne predpisy upravujúce pracovnoprávne vzťahy sú   kogentné   a odstupné   patrí   zamestnancovi   iba   v prípade,   ak   tak   pre   daný   prípad ustanovuje pracovnoprávny predpis. Za také prípady považoval krajský súd iba skončenie pracovného pomeru výpoveďou z dôvodov podľa § 46 ods. 1 písm. a) až e) Zákonníka práce   účinného   do   31.   marca   2002.   V iných   prípadoch   kogentnosť   pracovnoprávnych predpisov podľa názoru krajského súdu neumožňuje odstupné vyplatiť ani v prípade, ak bola   dojednaná   povinnosť   odstupné   vyplatiť   v dohode   medzi   zamestnancom a zamestnávateľom.

Krajský súd sa v svojom rozhodnutí odvoláva na „už ustálenú judikatúru, na ktorej krajský   súd   nemôže   nič   meniť“,   a už „zaujaté   stanoviská   dovolacích   súdov   Slovenskej a Českej republiky“, z nich výslovne na „nález Ústavného súdu I. ÚS 27/96“ (ide zrejme o nález   Ústavního   soudu   České   republiky   z 2.   júla   1996,   pozn.),   ďalej   „rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 21 Cdo 615/2001 z 18. decembra 2001, rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 21 Cdo 498/2000 z 30. augusta 2000 a rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Cdo 91/97“ (z 26. februára 1998, pozn.). K takto definovanej judikatúre považuje ústavný súd za potrebné uviesť, že citovaný nález Ústavního soudu České republiky súvisí s posudzovaním platnosti záložnej zmluvy, podľa ktorej   bolo   zloženie   kaucie   zamestnancom   v prospech   zamestnávateľa   podmienkou uzatvorenia pracovnej zmluvy a na základe ktorej zamestnanec stratil nárok na vrátenie kaucie,   ak   by   porušil   svoje   povinnosti.   Rozsudok   Najvyššieho   súdu   Českej   republiky z 18. decembra 2001 sp. zn. 21 Cdo 615/2001 bol v Sbírce soudních rozhodnutí a stanovisek uverejnený pod č. 60, ročník 2002, s právnou vetou, podľa ktorej nárok z pracovnoprávnych vzťahov nie je možné započítať ani proti pohľadávke, ktorá by sama osebe mohla z dôvodu započítania   zaniknúť   (v   tomto   prípade   sa   súdy   zaoberali   poskytnutím   pôžičky zamestnávateľom   zamestnancovi   formou   zúčtovateľnej   zálohy).   Rozsudok   Najvyššieho súdu   Českej   republiky   z 30.   augusta   2000   sp.   zn.   21   Cdo   498/2000   sa   zasa   zaoberal náhradou škody, ktorú mal spôsobiť zamestnávateľ zamestnancovi neplatným rozviazaním pracovného pomeru. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Cdo 91/97 z 26.   februára   1998   bol   uverejnený   v Zbierke   rozhodnutí   a stanovísk   súdov   Slovenskej republiky   pod   č.   98,   ročník   1999,   s právnou   vetou:   „Dohoda   o odstupnom   –   uzavretá v rámci dohody o skončení pracovného pomeru – je neplatná, ak jeho výška prekračuje maximum stanovené zákonom a pri jeho výpočte vychádza z dohodnutej mesačnej mzdy, a nie z priemerného mesačného zárobku“.

Ústavný   súd   považuje   za   potrebné   poukázať   i na   to,   že   v čase,   keď   vznikali rozhodnutia,   na   ktoré   poukazuje   krajský   súd   a ktoré   považuje   za   stabilnú   judikatúru, v rozhodovacej   praxi Najvyššieho súdu   Slovenskej   republiky   ako   súdu   dovolacieho bol vyslovený i názor opačný (rozhodnutie uverejnené v časopise Zo súdnej praxe, č. 46, ročník 1996), podľa ktorého v oblasti odmeňovania vedúcich zamestnancov vrátane generálneho riaditeľa   možno   zmluvne   dohodnúť   aj   tzv.   odstupné   v súvislosti   s odchodom   tohto zamestnanca   z funkcie   a zároveň   so   skončením   pracovného   pomeru.   V zhode   s týmto rozhodnutím   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   poukazuje i ústavný   súd   na   čl.   III poslednú vetu základných zásad Zákonníka práce účinného do 31. marca 2002, podľa ktorej výkon   práv   a povinností   vyplývajúcich   z pracovnoprávnych   vzťahov   musí   byť   v súlade s pravidlami slušnosti a občianskeho spolužitia; nikto nesmie tieto práva zneužívať na škodu druhého   účastníka   pracovnoprávneho   vzťahu   alebo   spoluzamestnancov,   ako   aj   na ustanovenie § 4 ods. 3 zákona o mzde, podľa ktorého mzda sa predovšetkým dojednáva v pracovnej zmluve alebo v inej zmluve (ďalej len „pracovná zmluva“) alebo v kolektívnej zmluve.

Ústavný súd zastáva názor, že odstupné dojednané v zmluve medzi sťažovateľkou a Eximbankou má iný charakter a základ, než odstupné vyplácané zamestnancom podľa zákona   o odstupnom   pri   skončení   pracovného   pomeru   pre   organizačné   zmeny   alebo racionalizačné opatrenia. Možnosť dojednania odstupného samostatnou zmluvou predvída aj citované ustanovenie § 4 ods. 3 zákona o mzde. Pokiaľ teda krajský súd posudzoval dotknuté ustanovenie zmluvy uzatvorenej sťažovateľkou podľa zákona o mzde a zákona o odstupnom, nesprávne vychádzal z toho, že tieto právne normy nepripúšťajú dojednanie o odstupnom spôsobom, akým k nemu došlo vo veci sťažovateľky, keď tieto normy pre takéto individuálne dojednanie priestor naopak ponechávajú, a takéto dojednanie nemožno preto považovať za neplatné. Popretie uplatnenia autonómie vôle strán v prípade, v ktorých to pracovnoprávne predpisy nezakazujú, predstavuje taký výklad príslušných noriem, ktorý nie je ústavne konformný. V takýchto prípadoch je nevyhnutné práve naopak vychádzať z nevyhnutnosti uznať takto prejavenú vôľu strán a priznať jej stranami zamýšľané právne následky. V takom prípade nie je navyše žiaduce, aby boli chránené majetkové záujmy jednej zmluvnej strany na úkor práv druhej zmluvnej strany, a takto zavádzať nerovnaký prístup   k účastníkom   zmluvného   vzťahu   navyše   v situácii,   keď   v zmysle   vtedy   platnej III. základnej   zásady   Zákonníka   práce výkon   práv   a povinností   vyplývajúcich z pracovnoprávnych   vzťahov   musí   byť   v súlade   s pravidlami   slušnosti   a občianskeho spolužitia.

Ústavný   súd   považuje v týchto   súvislostiach   za   významné i to,   aké   bolo   právom vymedzené postavenie a úlohy zamestnávateľa sťažovateľky a samotnej sťažovateľky v jej funkcii,   ako   aj   to,   že   zmluva   uzatvorená   medzi   nimi   bola   riadne   schválená   Radou   jej zamestnávateľa   podľa   osobitného   právneho   predpisu   –   zákona   o Eximbanke   –   čo   ani v konaní pred krajským súdom sporné nebolo. Postavenie Eximbanky je dané zákonom o jej zriadení a postavenie a zodpovednosť sťažovateľky pri výkone jej funkcie zasa obsahom dojednanej zmluvy medzi sťažovateľkou a jej zamestnávateľom. Aj tieto okolnosti spolu so spôsobom odvolania z funkcie sťažovateľky vládou Slovenskej republiky a spôsobom skončenia jej pracovného pomeru zvýrazňujú podstatnú odlišnosť posudzovaného prípadu a dojednaného odstupného vo veci sťažovateľky oproti odstupnému zamestnancov, na ktoré sa vzťahuje zákon o odstupnom. Aj aplikácia príslušných ustanovení právneho poriadku všeobecným súdom pri jej výklade, ak má byť ústavne konformnou, a nie svojvoľnou, musí tieto okolnosti vziať do úvahy.

S ohľadom na už uvedené dospel ústavný súd k záveru, že krajský súd v rozsudku č. k. 9 Co 171/06-167 zo 7. februára 2008 na vec sťažovateľky skutočne aplikoval právnu normu, ktorá sa na jej prípad nevzťahovala, a rozhodol preto svojvoľne.

Ústavný súd zotrváva na stanovisku (podobne aj IV. ÚS 1/02), že zásadne nie je oprávnený   preskúmavať   a posudzovať   právne   názory   všeobecných   súdov,   ktoré   viedli k rozhodnutiu   vo   veci   samej   alebo   k inému   súdnemu   rozhodnutiu,   ktorým   končí konanie pred   nimi.   Tento   prístup   je   dôsledkom   toho,   že   všeobecné   súdy   vychádzajú pri prerokovávaní   a rozhodovaní   vecí   patriacich   do   ich   právomocí   zo   zákonnej   úpravy a z vlastnej   interpretácie   zákonov.   Ústavný   súd   je   však   oprávnený   a povinný   posúdiť neústavnosť konania a rozhodovania všeobecných súdov vo veciach, v ktorých už niet iného nadriadeného alebo opravného súdu, ktorý by chránil základné právo účastníka konania. Tieto   zásady   týkajúce   sa   vzťahu   ústavného   súdu   a všeobecných   súdov   pri   ochrane ústavnosti   boli   relevantné   aj   v danej   veci.   Ústavný   súd   v súlade   so   svojou   ustálenou judikatúrou konštatoval, že obsahom základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru sú obdobné záruky, že vec bude spravodlivo prerokovaná nezávislým a nestranným súdom postupom ustanoveným zákonom. Z uvedeného dôvodu v týchto právach nemožno vidieť podstatnú odlišnosť (II. ÚS 27/07).

Keďže   právne   závery   krajského   súdu   boli   zjavne   arbitrárne,   a tak   z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, ústavný súd dospel k záveru, že napadnutým rozhodnutím bolo porušené základné právo sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

III.

Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby podľa čl. 127 ods. 2 ústavy vysloví, že k porušeniu práva alebo slobody došlo právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom, prípadne nečinnosťou, zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah, prípadne prikáže tomu, kto právo alebo slobodu porušil, aby vo veci konal. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy môže ústavný súd zároveň na žiadosť osoby, ktorej práva boli porušené, rozhodnúť o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia.

V záujme ochrany ústavou garantovaného základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktoré boli u sťažovateľky porušené rozsudkom krajského   súdu   č.   k.   9   Co   171/06-167   zo   7.   februára   2008,   bolo   potrebné   rozsudok krajského súdu zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie a rozhodnutie krajskému súdu.

Bude   úlohou   krajského   súdu   v ďalšom   priebehu   odvolacieho   konania   rozhodnúť o odvolaní sťažovateľky proti rozsudku Okresného súdu v Bratislava I č. k. 15 C 21/02-125 z 23. júna 2006 takým spôsobom, ktorý bude ústavne konformný a bude v súlade s právnym názorom ústavného súdu vysloveným v tomto náleze.

Podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd priznať tomu, koho práva boli porušené, aj primerané finančné zadosťučinenie. Sťažovateľka si z tohto dôvodu neuplatňovala   žiadny   nárok,   a preto   jej   ústavný   súd   primerané   finančné   zadosťučinenie nepriznal. Ústavný súd sťažovateľke podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde nárok na náhradu trov konania, ktoré jej vznikli v súvislosti s jej právnym zastupovaním advokátom v konaní pred   ústavným   súdom,   nepriznal,   pretože   sťažovateľka   si   takýto   nárok   riadne neuplatnila.

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto nálezu.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. novembra 2008