SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
II. ÚS 357/2015-10
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 11. júna 2015 v senátezloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcov Sergeja Kohutaa Ladislava Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosti obchodnejspoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., Pribinova 25, Bratislava, zastúpenej Fridrich Paľko,s. r. o., Grösslingová 4, Bratislava, prostredníctvom ktorej koná jej konateľ a advokátdoc. JUDr. Branislav Fridrich, PhD., vedené pod spisovými značkami: Rvp 9543/2014,Rvp 9544/2014, Rvp 9545/2014, Rvp 9546/2014, Rvp 9547/2014, Rvp 9548/2014,Rvp 9549/2014, Rvp 9550/2014, Rvp 9551/2014, Rvp 9552/2014, Rvp 9553/2014,Rvp 9554/2014, Rvp 9555/2014, Rvp 9556/2014, Rvp 9557/2014, Rvp 9558/2014,Rvp 9559/2014, Rvp 9560/2014, Rvp 9561/2014, Rvp 9562/2014, Rvp 9563/2014,Rvp 11029/2014, Rvp 11864/2014, Rvp 11865/2014, Rvp 11866/2014, Rvp 11867/2014,Rvp 11868/2014, Rvp 11869/2014, Rvp 11870/2014, Rvp 11871/2014, Rvp 11872/2014,Rvp 11873/2014, Rvp 11874/2014 a Rvp 11875/2014 vo veci namietaného porušenia jejzákladného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uzneseniami Krajského súduv Trenčíne sp. zn. 5 Co 362/2014, sp. zn. 5 Co 359/2014, sp. zn. 5 Co 357/2014,sp. zn. 5 Co 358/2014 a sp. zn. 5 Co 361/2014 z 21. mája 2014, sp. zn. 17 Co 607/2014,sp. zn. 17 Co 608/2014, sp. zn. 17 Co 597/2014 a sp. zn. 17 Co 609/2014 zo 14. mája 2014,sp. zn. 5 Co 360/2014, sp. zn. 17 Co 611/2014, sp. zn. 17 Co 613/2014a sp. zn. 17 Co 612/2014 z 11. júna 2014, sp. zn. 19 Co 527/2014, sp. zn. 19 Co 528/2014,sp. zn. 19 Co 531/2014, sp. zn. 19 Co 526/2014 a sp. zn. 19 Co 529/2014 z 15. mája 2014,sp. zn. 11 CoE 45/2014 z 20. mája 2014, sp. zn. 19 Co 530/2014 a sp. zn. 19 Co 525/2014z 5. júna 2014, sp. zn. 16 Cob 110/2014 zo 16. júna 2014, sp. zn. 4 Co 530/2014a sp. zn. 4 Co 535/2014 z 22. mája 2014, sp. zn. 8 CoE 130/2014 z 26. mája 2014,sp. zn. 19 Co 517/2014, sp. zn. 19 Co 519/2014 z 26. júna 2014, sp. zn. 5 Co 464/2014,sp. zn. 17 Co 596/2014, sp. zn. 17 Co 595/2014 a sp. zn. 17 Co 606/2014 z 2. júla 2014,sp. zn. 4 Co 536/2014, sp. zn. 4 Co 522/2014 a sp. zn. 4 Co 532/2014 z 27. júna 2014a postupom, ktorý predchádzal ich vydaniu, a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., vedenépod sp. zn. Rvp 9543/2014, sp. zn. Rvp 9544/2014, sp. zn. Rvp 9545/2014, sp. zn.Rvp 9546/2014, sp. zn. Rvp 9547/2014, sp. zn. Rvp 9548/2014, sp. zn. Rvp 9549/2014,sp. zn. Rvp 9550/2014, sp. zn. Rvp 9551/2014, sp. zn. Rvp 9552/2014, sp. zn.Rvp 9553/2014, sp. zn. Rvp 9554/2014, sp. zn. Rvp 9555/2014, sp. zn. Rvp 9556/2014,sp. zn. Rvp 9557/2014, sp. zn. Rvp 9558/2014, sp. zn. Rvp 9559/2014, sp. zn.Rvp 9560/2014, sp. zn. Rvp 9561/2014, sp. zn. Rvp 9562/2014, sp. zn. Rvp 9563/2014,sp. zn. Rvp 11029/2014, sp. zn. Rvp 11864/2014, sp. zn. Rvp 11865/2014, sp. zn.Rvp 11866/2014, sp. zn. Rvp 11867/2014, sp. zn. Rvp 11868/2014, sp. zn. Rvp 11869/2014,sp. zn. Rvp 11870/2014, sp. zn. Rvp 11871/2014, sp. zn. Rvp 11872/2014, sp. zn.Rvp 11873/2014, sp. zn. Rvp 11874/2014 a sp. zn. Rvp 11875/2014 s p á j a na spoločnékonanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. Rvp 9543/2014.
Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., o d m i e t a ako zjavneneopodstatnené.
O d ô v o d n e n i e : I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli11. a 28. augusta 2014 a 12. septembra 2014 doručené sťažnosti obchodnej spoločnostiPOHOTOVOSŤ, s. r. o., Pribinova 25, Bratislava (ďalej len „sťažovateľka“, v citáciáchaj „sťažovateľ“) vedené pod sp. zn. Rvp 9543/2014, sp. zn. Rvp 9544/2014, sp. zn.Rvp 9545/2014, sp. zn. Rvp 9546/2014, sp. zn. Rvp 9547/2014, sp. zn. Rvp 9548/2014,sp. zn. Rvp 9549/2014, sp. zn. Rvp 9550/2014, sp. zn. Rvp 9551/2014, sp. zn.Rvp 9552/2014, sp. zn. Rvp 9553/2014, sp. zn. Rvp 9554/2014, sp. zn. Rvp 9555/2014,sp. zn. Rvp 9556/2014, sp. zn. Rvp 9557/2014, sp. zn. Rvp 9558/2014, sp. zn.Rvp 9559/2014, sp. zn. Rvp 9560/2014, sp. zn. Rvp 9561/2014, sp. zn. Rvp 9562/2014,sp. zn. Rvp 9563/2014, sp. zn. Rvp 11029/2014, sp. zn. Rvp 11864/2014, sp. zn.Rvp 11865/2014, sp. zn. Rvp 11866/2014, sp. zn. Rvp 11867/2014, sp. zn. Rvp 11868/2014,sp. zn. Rvp 11869/2014, sp. zn. Rvp 11870/2014, sp. zn. Rvp 11871/2014, sp. zn.Rvp 11872/2014, sp. zn. Rvp 11873/2014, sp. zn. Rvp 11874/2014 a sp. zn.Rvp 11875/2014, ktorými namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoruo ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uzneseniami Krajskéhosúdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 5 Co 362/2014, sp. zn. 5 Co 359/2014,sp. zn. 5 Co 357/2014, sp. zn. 5 Co 358/2014 a sp. zn. 5 Co 361/2014 z 21. mája 2014,sp. zn. 17 Co 607/2014, sp. zn. 17 Co 608/2014, sp. zn. 17 Co 597/2014 a sp. zn.17 Co 609/2014 zo 14. mája 2014, sp. zn. 5 Co 360/2014, sp. zn. 17 Co 611/2014, sp. zn.17 Co 613/2014 a sp. zn. 17 Co 612/2014 z 11. júna 2014, sp. zn. 19 Co 527/2014, sp. zn.19 Co 528/2014, sp. zn. 19 Co 531/2014, sp. zn. 19 Co 526/2014a sp. zn. 19 Co 529/2014z 15. mája 2014, sp. zn. 11 CoE 45/2014 z 20. mája 2014, sp. zn. 19 Co 530/2014 a sp. zn.19 Co 525/2014 z 5. júna 2014, sp. zn. 16 Cob 110/2014 zo 16. júna 2014, sp. zn.4 Co 530/2014 a sp. zn. 4 Co 535/2014 z 22. mája 2014, sp. zn. 8 CoE 130/2014 z 26. mája2014, sp. zn. 19 Co 517/2014 a sp. zn. 19 Co 519/2014 z 26. júna 2014, sp. zn.5 Co 464/2014, sp. zn. 17 Co 596/2014, sp. zn. 17 Co 595/2014 a sp. zn. 17 Co 606/2014z 2. júla 2014, sp. zn. 4 Co 536/2014, sp. zn. 4 Co 522/2014 sp. zn. 4 Co 532/2014z 27. júna 2014 (ďalej spolu aj „napadnuté uznesenia“) a postupom, ktorý predchádzal ichvydaniu.
Sťažovateľka v sťažnostiach okrem iného uviedla, že Okresný súd Bánovcenad Bebravou (ďalej len „okresný súd“) jej uzneseniami vedenými pod spisovýmiznačkami: Spr 768/2013, Spr 700/2014, Spr 47/2014, Spr 37/2014, Spr 1103/2013,Spr 123/2014, Spr 892/2013, Spr 836/2013, Spr 253/2014, Spr 26/20147, Spr 873/2013,Spr 1105/2013, Spr 54/2014, Spr 711/2013, Spr 129/2014, Spr 889/2013, Spr 337/2014,Spr 136/2014, Spr 238/2014, Spr 49/2014, Spr 199/2014, Spr 841/20013 z 9. apríla 2014,Spr 319/2014, Spr 328/2014, Spr 288/2014 z 10. apríla 2014, Spr 599/2013, Spr 539/2013,Spr 598/2013, Spr 494/2013, Spr 580/2013, Spr 445/2013 zo 7. apríla 2014, Spr 680/2013z 8. apríla 2014 a Spr 396/2014 zo 14. mája 2014 (ďalej len „uznesenia okresného súdu“)a krajský súd uznesením sp. zn. Spr 4104/2014 z 9. apríla 2014 uložil povinnosť zaplatiťsúdny poplatok „... za spracovanie hromadného podania podľa položky č. 20b Sadzobníka súdnych poplatkov (príloha zákona č. 71/1992 Zb.).
Sťažovateľ s uložením povinnosti nesúhlasil, a preto podal proti rozhodnutiu odvolanie, kde uviedol všetky právne dôvody spochybňujúce právne závery okresného súdu a poukázal aj na konštantnú judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky produkovanú vo veci povinnosti zaplatiť súdny poplatok.“.
O odvolaniach sťažovateľky rozhodol krajský súd napadnutými uzneseniami tak,že uznesenia okresného súdu, ako aj svoje vlastné uznesenie o uložení povinnosti zaplatiťsúdny poplatok potvrdil.
Sťažovateľka uviedla, že „sa nemohla stotožniť s odôvodnením rozhodnutia súdu druhého stupňa a jeho právnymi závermi a to najmä preto, že tieto neprípustným spôsobom limitujú jeho základné práva tak, ako je to rozvedené nižšie v tejto sťažnosti“.
Podľa názoru sťažovateľky okresný súd a krajský súd postupom v napadnutýchkonaniach a napadnutými uzneseniami porušili „... jeho základné práva, konkrétne:
1) právo na súdnu ochranu zaručené čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky;
2) právo na spravodlivý súdny proces zaručené čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd;
3) právo vlastniť majetok zaručené čl. 20 ods. 1 Ústavy;
4) právo na pokojné užívanie majetku zaručené čl. 1 Protokolu č. 1 k Dohovoru; Tvrdíme, že Okresný súd Bánovce nad Bebravou a porušovateľ porušili právo sťažovateľa na súdnu ochranu zaručene čl. 46 ods. 1 Ústavy SR ako aj jeho právo na spravodlivý súdny proces zaručené čl. 6 ods. 1 Dohovoru tým, že svoje rozhodnutie formulovali na základe nesprávneho právneho posúdenia veci a s použitím chybnej aplikácie a interpretácie práva a osobitne aplikácie protiústavnej úpravy bez toho, aby vyvolali konanie na potvrdenie domnienky o ústavnosti, ktorá je však vyvrátiteľná rozhodnutím o abstraktnej kontrole ústavnosti.“.
Tvrdenie o porušení označených práv sťažovateľka odôvodňuje takto:„... vôbec nie je zrejmé, ktoré podania súd vyhodnotil ako také, ktoré tvoria spoločne hromadné podanie... sťažovateľ nenavrhol súdu vykonať úkony. Podľa ust. § 1 zákona č. 71/1992 Zb. súdne poplatky sa vyberajú za jednotlivé úkony alebo konanie súdov, ak sa vykonávajú na návrh. Poplatky sa môžu vyberať aj za konanie a úkony vykonávané bez návrhu v prospech poplatníka, ale len ak je to v sadzobníku výslovne uvedené. V položke 20b nie je výslovne uvedené, že poplatok za spracovanie hromadného podania je možné vyberať bez návrhu poplatníka na vykonanie úkonu sudu... nie je zrejmé, prečo boli podania súdom vyhodnotené ako také, ktoré tvoria súčasť iných, viac než desiatich podaní podaných tým istým subjektom v ten istý deň... či spoplatnené podanie je vo vzťahu k skupine podaní (hromadnému podaniu) podaním v poradí desiatym alebo iným a či má byť alebo nemá byť spoplatnené... napadnuté uznesenie neobsahuje podstatnú náležitosť tohto druhu rozhodnutia a tým je odôvodnenie.“
Sťažovateľka ďalej v sťažnosti uvádza, že „... porušovateľ alebo súd prvého stupňa, mali prerušiť konanie podľa ust. § 109 ods. 1 písm. b) OSP. Totižto všeobecne záväzný právny predpis, konkrétne položka č. 20b Sadzobníka súdnych poplatkov (príloha zákona č. 71/1992 Zb.), ktorý sa týka veci, je v rozpore s ústavou. Porušovateľ, alebo súd prvého stupňa, mali v tomto prípade postúpiť návrh ústavnému súdu na zaujatie stanoviska. Porušovateľ pokračoval v konaní, aj keď mal zákonnú povinnosť podrobiť aplikovanú právnu úpravu kontrole ústavnosti“, a opísala, v čom spočíva podľa jej názoru rozporpoložky č. 20b sadzobníka súdnych poplatkov [príloha zákona Slovenskej národnej radyč. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a o poplatku za výpis z registra trestov v zneníneskorších predpisov (ďalej aj „zákon o súdnych poplatkoch“)] s ústavou.
V nadväznosti na uvedené sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd o jej sťažnostiachrozhodol nálezmi, v ktorých vysloví, že napadnutými uzneseniami krajského súdua postupom, ktorý predchádzal ich vydaniu (ďalej aj „predmetné konania a uzneseniakrajského súdu“), bolo porušené jej základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo podľačl. 6 ods. 1 dohovoru, označené uznesenia krajského súdu zruší a veci vráti krajskému súduna ďalšie konania a prizná jej primerané finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trovkonania.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej radySlovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákono ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje,či nie sú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Podľa § 25ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuťuznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie ktorých nemá právomoc,návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhypodané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môžeodmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
II.1 K spoločnému prerokovaniu vecí
Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha vecito nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanoveniaObčianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“).
V zmysle § 112 ods. 1 OSP v záujme hospodárnosti konania môže súd spojiťna spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú týchistých účastníkov. Zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšakv súlade s citovaným § 31a zákona o ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti podľačl. 127 ústavy použiť na prípadné spojenie vecí primerane § 112 ods. 1 OSP.
S prihliadnutím na obsah sťažností uvedených vo výrokovej časti tohto uznesenia,z ktorého je nepochybná právna a skutková súvislosť týchto sťažností, ako aj na totožnosťv osobe sťažovateľky a krajského súdu, proti ktorému tieto sťažnosti smerujú, rozhodolústavný súd, uplatniac citované právne normy, tak, ako to je uvedené v bode l výroku tohtouznesenia.
II.2 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutými uzneseniami krajského súdu a postupom, ktorý predchádzal ich vydaniu
Sťažovateľka sťažnosťami namieta porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutými uzneseniami krajského súdu,ktorými tento súd v odvolacom konaní potvrdil uznesenia súdu prvého stupňa o povinnostisťažovateľky zaplatiť súdny poplatok, ako aj postupom krajského súdu, ktorý predchádzalich vydaniu.
V preskúmavaných veciach je predmetom sporu zaplatenie súdneho poplatkuv sumách od 11 € do 104 €, t. j. z hľadiska predmetu sporu ide v daných prípadocho tzv. bagateľné veci. Za daných okolností už samotný predmet sporu v napadnutýchkonaniach zakladá z hľadiska doterajšej judikatúry ústavného súdu dôvod na odmietnutiesťažností už pri ich predbežnom prerokúvaní. Ak totiž Občiansky súdny poriadok vylučuje utzv. bagateľných vecí prieskum rozhodnutí vydaných druhostupňovými súdmi na základeuplatnenia mimoriadneho opravného prostriedku, bolo by proti logike pripustiť, aby ichprieskum bol automaticky posunutý do roviny ústavného súdnictva. Opodstatnenosťsťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy v takejto veci prichádza do úvahy iba v prípadochextrémneho vybočenia zo štandardov, ktoré sú pre postupy zisťovania skutkového základusporu a pre jeho právne posúdenie (IV. ÚS 358/08).
Napriek uvedenému ústavný súd považuje za vhodné vyjadriť sa k napadnutýmuzneseniam aj z vecného hľadiska. V tejto súvislosti poukazuje na svoju doterajšiujudikatúru, v ktorej opakovane uvádza, že k úlohám právneho štátu patrí aj vytvorenieprávnych a faktických garancií na uplatňovanie a ochranu základných práv a slobôd ichnositeľov, t. j. fyzické osoby a právnické osoby. Ak je na uplatnenie alebo ochranuzákladného práva alebo slobody potrebné uskutočniť konanie pred orgánom verejnej moci,úloha štátu spočíva v zabezpečení právnej úpravy takýchto konaní, ktoré sú dostupnébez akejkoľvek diskriminácie každému z nositeľov základných práv a slobôd. Koncepciatýchto konaní musí zabezpečovať reálny výkon a ochranu základného práva alebo slobody, apreto ich imanentnou súčasťou sú procesné záruky základných práv a slobôd. Existencioutakýchto konaní sa však nevyčerpávajú ústavné požiadavky späté s uplatňovanímzákladných práv a slobôd. Ústavnosť týchto konaní predpokladá aj to, že orgán verejnejmoci, pred ktorým sa takéto konania uskutočňujú, koná zásadne nestranne, nezávislea s využitím všetkým zákonom ustanovených prostriedkov na dosiahnutie účelu takýchprocesných postupov. Ústavný súd z tohto hľadiska osobitne pripomína objektivitu takéhopostupu orgánu verejnej moci (II. ÚS 9/00, II. ÚS 143/02). Len objektívnym postupom sav rozhodovacom procese vylučuje svojvôľa v konaní a rozhodovaní príslušného orgánuverejnej moci. Objektívny postup orgánu verejnej moci sa musí prejaviť nielen vo využitívšetkých dostupných zdrojov zisťovania skutkového základu na rozhodnutie, ale aj v tom, žetakéto rozhodnutie obsahuje aj odôvodnenie, ktoré preukázateľne vychádza z týchtoobjektívnych postupov a ich využitia v súlade s procesnými predpismi.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý má právo domáhať sa zákonom ustanovenýmpostupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovenýchzákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Účelom citovaného článku ústavy je zaručiťkaždému prístup k súdnej ochrane, k súdu alebo inému orgánu právnej ochrany. Základnéprávo zaručené čl. 46 ods. 1 ústavy umožňuje každému, aby sa stal po splnení predpokladovustanovených zákonom účastníkom súdneho konania. Ak osoba splní predpokladyustanovené zákonom, súd jej efektívne umožní (mal by umožniť) stať sa účastníkom konaniaso všetkými procesnými oprávneniami, ale aj povinnosťami, ktoré z tohto postaveniavyplývajú.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdomzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch aleboo oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), ktorú si osvojilaj ústavný súd, vyplýva, že „právo na súd“, ktorého jedným aspektom je právo na prístupk súdu, nie je absolútne a môže podliehať rôznym obmedzeniam. Uplatnenie obmedzenívšak nesmie obmedziť prístup jednotlivca k súdu takým spôsobom a v takej miere, že byuvedené právo bolo dotknuté v samej svojej podstate. Okrem toho tieto obmedzenia súzlučiteľné s čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorý garantuje právo na spravodlivé súdne konanie, lenvtedy, ak sledujú legitímny cieľ a keď existuje primeraný vzťah medzi použitýmiprostriedkami a týmto cieľom (napr. Guérin c. Francúzsko, 1998).
Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napr. IV. ÚS 77/02, IV. ÚS 299/04,II. ÚS 78/05) do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo každého na to,aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základv právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoréSlovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon.Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výkladaplikovanej právnej normy. Z toho vyplýva, že k reálnemu poskytnutiu súdnej ochranydôjde len vtedy, ak sa na zistený stav veci použije ústavne súladne interpretovaná platnáa účinná právna norma (IV. ÚS 77/02).
Integrálnou súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavyje aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasnea zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiaces predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu(IV. ÚS 115/03, III. ÚS 60/04). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázkynastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenierozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasneobjasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektuje plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (III. ÚS 209/04).
Aj ESĽP vo svojej judikatúre zdôrazňuje, že čl. 6 ods. 1 dohovoru zaväzuje súdyodôvodniť svoje rozhodnutia, ale nemožno ho chápať tak, že vyžaduje, aby na každýargument strany bola daná podrobná odpoveď. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľapovahy rozhodnutia. Otázku, či súd splnil svoju povinnosť odôvodniť rozhodnutievyplývajúcu z čl. 6 ods. 1 dohovoru, možno posúdiť len so zreteľom na okolnosti danéhoprípadu. Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorýje pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak všakide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď právena tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. 12. 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, bod 29;Hiro Balani c. Španielsko z 9. 12. 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Gréckoz 29. 5. 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. 2. 1998).
Ústavný súd poukazuje na to, že čl. 46 ods. 1 ústavy je primárnym východiskompre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušnýchna poskytovanie právnej ochrany ústavou garantovanej v siedmom oddiele druhej hlavyústavy (čl. 46 až čl. 50 ústavy). V súvislosti so základným právom podľa čl. 46 ods. 1ústavy treba mať zároveň na zreteli aj čl. 46 ods. 4 ústavy, podľa ktorého podmienkya podrobnosti o súdnej ochrane ustanoví zákon, resp. čl. 51 ods. 1 ústavy, podľa ktorého samožno domáhať práv uvedených okrem iného v čl. 46 ústavy len v medziach zákonov, ktorétoto ustanovenie vykonávajú (I. ÚS 56/01).
Uvedené východiská bol povinný dodržiavať v konaniach a pri rozhodovanío namietaných veciach aj krajský súd, a preto bolo úlohou ústavného súdu v rámcipredbežného prerokovania sťažností aspoň rámcovo posúdiť, či ich skutočne rešpektoval,a to minimálne v takej miere, ktorá je z ústavného hľadiska akceptovateľná a udržateľná,a na tomto základe formulovať záver, či sťažnosť nie je zjavne neopodstatnená.
Sťažovateľka v sťažnostiach predovšetkým namieta, že krajský súd nesprávneaplikoval § 42a OSP o hromadnom podaní a ustanovenie prílohy [sadzobník súdnychpoplatkov položka 20 b) zákona o súdnych poplatkoch] a napadnuté uznesenia neodôvodnil,čím malo dôjsť k porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6ods. 1 dohovoru.
V relevantnej časti odôvodnení napadnutých uznesení krajský súd opakovanevyslovuje názor, že:
„O hromadné podanie nejde len v prípade, ak obsahom jednej zásielky... je aj viac ako desať rôznych podaní rôznych účastníkov, alebo ak v podateľni súdu jedna osoba podá aj viac ako desať rôznych podaní. Hromadným podaním sa rozumie aspoň desať (t. j. desať a viac) podaní doručených jednému súdu jedným účastníkom konania v jeden deň, bez ohľadu na to, či všetky tieto podania boli doručené v jeden moment alebo postupne počas dňa a či boli doručené jedným alebo viacerými spôsobmi (elektronicky, poštou, faxom, osobne). Tiež nie je dôležité, či doručené podania jedného účastníka v jeden deň sú návrhmi na začatie konania, alebo ide o tzv. iné podania...
Súd prvého stupňa v odôvodnení napadnutého rozhodnutia presne špecifikuje jednotlivé spisové značky konaní, za ktoré súd prvého stupňa vyrubuje navrhovateľovi súdny poplatok za spracovanie hromadného podania. Súd prvého stupňa tak naplnil požiadavku, aby z písomného vyhotovenia rozhodnutia bolo zrejmé, ktoré konania súd vyhodnotil ako súčasť hromadného podania, za spracovanie ktorého uložil navrhovateľovi zaplatiť súdny poplatok.“
Na základe citovaného ústavný súd konštatuje, že krajský súd sa v napadnutýchuzneseniach zaoberal a ústavne akceptovateľným spôsobom aj vysporiadal s odvolacíminámietkami sťažovateľky, s ktorými sa nestotožnil, a preto predmetné uznesenia súdovprvého stupňa potvrdil ako vecne správne.
Napadnuté uznesenia krajského súdu nemožno podľa názoru ústavného súdupovažovať za zjavne neodôvodnené a ani za arbitrárne, t. j. také, ktoré by boli založené naprávnych záveroch, ktoré nemajú oporu v zákone, resp. popierajú podstatu, zmysel a účelv napadnutom konaní aplikovaných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku(upravujúcich hromadné podanie) a zákona o súdnych poplatkoch (položka 20b sadzobníkasúdnych poplatkov).
Vo vzťahu k argumentácii sťažovateľky, že „porušovateľ, alebo súd prvého stupňa, mali prerušiť konanie podľa ust. § 109 ods. 1 písm. b) OSP. Totižto všeobecne záväzný právny predpis, konkrétne položka č. 20b Sadzobníka súdnych poplatkov (príloha zákona č. 71/1992 Zb.), ktorý sa týka veci, je v rozpore s ústavou. Porušovateľ, alebo sud prvého stupňa, mali v tomto prípade postúpiť návrh ústavnému súdu na zaujatie stanoviska. Porušovateľ pokračoval v konaní, aj keď mal zákonnú povinnosť podrobiť aplikovanú právnu úpravu kontrole ústavnosti“, ústavný súd uvádza, že podľa § 109 ods. 1 písm. b)OSP je súd povinný prerušiť konanie a predložiť vec ústavnému súdu na zaujatie stanoviska,ak pred rozhodnutím vo veci dospel k záveru, že všeobecne záväzný právny predpis, ktorýsa týka veci, je v rozpore s ústavou, zákonom alebo medzinárodnou zmluvou, ktorou jeSlovenská republika viazaná.
Zo znenia § 109 ods. 1 písm. b) OSP zjavne vyplýva, že k záveru o nesúladevšeobecne záväzného predpisu s ústavou, ústavným zákonom alebo medzinárodnouzmluvou, ktorý sa má v predmetnej veci aplikovať, musí dospieť súd, nie účastník konania.
V posudzovaných veciach z dokumentácie predloženej sťažovateľkou nevyplýva, žeby v jej veciach konajúce súdy dospeli k záveru, že § 42a OSP alebo položka 20bsadzobníka súdnych poplatkov tvoriaca prílohu zákona o súdnych poplatkoch je v rozpores právnymi predpismi vyššieho stupňa právnej sily.
Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že medzi napadnutými uzneseniamia postupom krajského súdu, ktorý predchádzal ich vydaniu, a základným právom podľačl. 46 ods. 1 ústavy a právom podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorých porušenie sťažovateľkanamieta, neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe ktorej by ústavný súd po prípadnomprijatí sťažností na ďalšie konanie reálne mohol dospieť k záveru o ich porušení. Ústavnýsúd preto pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosti sťažovateľky podľa § 25 ods. 2zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnené.
Vzhľadom na odmietnutie sťažností neprichádzalo už do úvahy rozhodovať o ďalšíchnávrhoch sťažovateľky uplatnených v jej petitoch.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 11. júna 2015