znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 357/2015-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 11. júna 2015 v senátezloženom   z predsedníčky   Ľudmily   Gajdošíkovej   a zo   sudcov   Sergeja   Kohutaa Ladislava Orosza   (sudca   spravodajca)   predbežne   prerokoval   sťažnosti   obchodnejspoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., Pribinova 25, Bratislava, zastúpenej Fridrich Paľko,s. r.   o.,   Grösslingová   4,   Bratislava,   prostredníctvom   ktorej   koná   jej   konateľ   a   advokátdoc. JUDr. Branislav   Fridrich,   PhD.,   vedené   pod   spisovými   značkami:   Rvp   9543/2014,Rvp 9544/2014,   Rvp   9545/2014,   Rvp   9546/2014,   Rvp 9547/2014,   Rvp   9548/2014,Rvp 9549/2014,   Rvp   9550/2014,   Rvp 9551/2014,   Rvp   9552/2014,   Rvp   9553/2014,Rvp 9554/2014,   Rvp   9555/2014,   Rvp   9556/2014,   Rvp   9557/2014,   Rvp 9558/2014,Rvp 9559/2014,   Rvp   9560/2014,   Rvp 9561/2014,   Rvp   9562/2014,   Rvp   9563/2014,Rvp 11029/2014, Rvp 11864/2014, Rvp 11865/2014, Rvp 11866/2014, Rvp 11867/2014,Rvp 11868/2014, Rvp 11869/2014, Rvp 11870/2014, Rvp 11871/2014, Rvp 11872/2014,Rvp 11873/2014, Rvp 11874/2014 a Rvp 11875/2014 vo veci namietaného porušenia jejzákladného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   uzneseniami   Krajského   súduv Trenčíne   sp. zn.   5   Co   362/2014,   sp. zn.   5   Co   359/2014,   sp. zn.   5   Co   357/2014,sp. zn. 5 Co 358/2014 a sp. zn. 5 Co 361/2014 z 21. mája 2014, sp. zn. 17 Co 607/2014,sp. zn. 17 Co 608/2014, sp. zn. 17 Co 597/2014 a sp. zn. 17 Co 609/2014 zo 14. mája 2014,sp. zn.   5   Co   360/2014,   sp. zn.   17   Co   611/2014,   sp. zn.   17   Co   613/2014a sp. zn. 17 Co 612/2014 z 11. júna 2014, sp. zn. 19 Co 527/2014, sp. zn. 19 Co 528/2014,sp. zn. 19 Co 531/2014, sp. zn. 19 Co 526/2014 a sp. zn. 19 Co 529/2014 z 15. mája 2014,sp. zn. 11 CoE 45/2014 z 20. mája 2014, sp. zn. 19 Co 530/2014 a sp. zn. 19 Co 525/2014z 5.   júna   2014,   sp. zn.   16 Cob   110/2014   zo   16.   júna   2014,   sp. zn.   4   Co   530/2014a sp. zn. 4 Co 535/2014   z 22. mája   2014,   sp. zn.   8   CoE   130/2014   z 26.   mája   2014,sp. zn. 19 Co 517/2014, sp. zn. 19 Co 519/2014 z 26. júna 2014, sp. zn. 5 Co 464/2014,sp. zn. 17 Co 596/2014, sp. zn. 17 Co 595/2014 a sp. zn. 17 Co 606/2014 z 2. júla 2014,sp. zn.   4   Co   536/2014,   sp. zn.   4 Co 522/2014   a   sp. zn.   4   Co   532/2014   z 27. júna 2014a postupom, ktorý predchádzal ich vydaniu, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosti   obchodnej   spoločnosti   POHOTOVOSŤ,   s.   r.   o.,   vedenépod sp. zn. Rvp 9543/2014,   sp.   zn.   Rvp   9544/2014,   sp.   zn.   Rvp   9545/2014,   sp.   zn.Rvp 9546/2014, sp. zn. Rvp 9547/2014, sp. zn. Rvp 9548/2014, sp. zn. Rvp 9549/2014,sp. zn.   Rvp 9550/2014,   sp.   zn.   Rvp   9551/2014,   sp.   zn.   Rvp   9552/2014,   sp.   zn.Rvp 9553/2014, sp. zn. Rvp 9554/2014, sp. zn. Rvp 9555/2014, sp. zn. Rvp 9556/2014,sp. zn.   Rvp 9557/2014,   sp.   zn.   Rvp   9558/2014,   sp.   zn.   Rvp   9559/2014,   sp.   zn.Rvp 9560/2014, sp. zn. Rvp 9561/2014, sp. zn. Rvp 9562/2014, sp. zn. Rvp 9563/2014,sp. zn.   Rvp 11029/2014,   sp.   zn.   Rvp   11864/2014,   sp.   zn.   Rvp   11865/2014,   sp.   zn.Rvp 11866/2014, sp. zn. Rvp 11867/2014, sp. zn. Rvp 11868/2014, sp. zn. Rvp 11869/2014,sp.   zn.   Rvp 11870/2014,   sp.   zn.   Rvp   11871/2014,   sp.   zn.   Rvp   11872/2014,   sp.   zn.Rvp 11873/2014, sp. zn. Rvp 11874/2014 a sp. zn. Rvp 11875/2014 s p á j a na spoločnékonanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. Rvp 9543/2014.

Sťažnosti   obchodnej   spoločnosti   POHOTOVOSŤ,   s.   r.   o., o d m i e t a   ako   zjavneneopodstatnené.

O d ô v o d n e n i e : I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   boli11. a 28. augusta   2014   a   12.   septembra   2014   doručené   sťažnosti   obchodnej   spoločnostiPOHOTOVOSŤ, s. r. o., Pribinova 25, Bratislava (ďalej len „sťažovateľka“, v citáciáchaj „sťažovateľ“)   vedené   pod   sp.   zn.   Rvp   9543/2014,   sp.   zn.   Rvp   9544/2014,   sp.   zn.Rvp 9545/2014, sp. zn. Rvp 9546/2014, sp. zn. Rvp 9547/2014, sp. zn. Rvp 9548/2014,sp. zn.   Rvp   9549/2014,   sp.   zn.   Rvp   9550/2014,   sp.   zn.   Rvp   9551/2014,   sp.   zn.Rvp 9552/2014, sp. zn. Rvp 9553/2014, sp. zn. Rvp 9554/2014, sp. zn. Rvp 9555/2014,sp. zn.   Rvp   9556/2014,   sp.   zn.   Rvp   9557/2014,   sp.   zn.   Rvp   9558/2014,   sp.   zn.Rvp 9559/2014, sp. zn. Rvp 9560/2014, sp. zn. Rvp 9561/2014, sp. zn. Rvp 9562/2014,sp. zn.   Rvp   9563/2014,   sp.   zn.   Rvp   11029/2014,   sp.   zn.   Rvp   11864/2014,   sp.   zn.Rvp 11865/2014, sp. zn. Rvp 11866/2014, sp. zn. Rvp 11867/2014, sp. zn. Rvp 11868/2014,sp.   zn.   Rvp   11869/2014,   sp.   zn.   Rvp   11870/2014,   sp.   zn.   Rvp   11871/2014,   sp.   zn.Rvp 11872/2014,   sp.   zn.   Rvp   11873/2014,   sp.   zn.   Rvp   11874/2014   a   sp.   zn.Rvp 11875/2014, ktorými namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoruo ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uzneseniami Krajskéhosúdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 5 Co 362/2014, sp. zn. 5 Co 359/2014,sp. zn. 5 Co 357/2014, sp. zn. 5 Co 358/2014 a sp. zn. 5 Co 361/2014 z 21. mája 2014,sp. zn.   17   Co   607/2014,   sp. zn.   17   Co   608/2014,   sp. zn.   17 Co 597/2014   a   sp. zn.17 Co 609/2014 zo 14. mája 2014, sp. zn. 5 Co 360/2014, sp. zn. 17 Co 611/2014, sp. zn.17 Co 613/2014 a sp. zn. 17 Co 612/2014 z 11. júna 2014, sp. zn. 19 Co 527/2014, sp. zn.19 Co 528/2014, sp. zn. 19 Co 531/2014, sp. zn. 19 Co 526/2014a sp. zn. 19 Co 529/2014z 15. mája 2014, sp. zn. 11 CoE 45/2014 z 20. mája 2014, sp. zn. 19 Co 530/2014 a sp. zn.19   Co   525/2014   z   5.   júna   2014,   sp. zn.   16   Cob   110/2014   zo 16. júna   2014,   sp. zn.4 Co 530/2014 a sp. zn. 4 Co 535/2014 z 22. mája 2014, sp. zn. 8 CoE 130/2014 z 26. mája2014,   sp. zn.   19   Co   517/2014   a   sp. zn.   19   Co   519/2014   z   26.   júna   2014,   sp. zn.5 Co 464/2014, sp. zn. 17 Co 596/2014, sp. zn. 17 Co 595/2014 a sp. zn. 17 Co 606/2014z 2.   júla   2014,   sp. zn.   4   Co   536/2014,   sp. zn.   4 Co 522/2014   sp. zn.   4   Co   532/2014z 27. júna 2014 (ďalej spolu aj „napadnuté uznesenia“) a postupom, ktorý predchádzal ichvydaniu.

Sťažovateľka   v   sťažnostiach   okrem   iného   uviedla,   že   Okresný   súd   Bánovcenad Bebravou   (ďalej   len   „okresný   súd“)   jej   uzneseniami   vedenými   pod   spisovýmiznačkami:   Spr   768/2013,   Spr 700/2014,   Spr   47/2014,   Spr   37/2014,   Spr   1103/2013,Spr 123/2014, Spr 892/2013, Spr 836/2013, Spr 253/2014, Spr 26/20147, Spr 873/2013,Spr 1105/2013, Spr 54/2014, Spr 711/2013, Spr 129/2014, Spr 889/2013, Spr 337/2014,Spr 136/2014, Spr 238/2014, Spr 49/2014, Spr 199/2014, Spr 841/20013 z 9. apríla 2014,Spr 319/2014, Spr 328/2014, Spr 288/2014 z 10. apríla 2014, Spr 599/2013, Spr 539/2013,Spr 598/2013, Spr 494/2013, Spr 580/2013, Spr 445/2013 zo 7. apríla 2014, Spr 680/2013z 8. apríla 2014 a Spr 396/2014 zo 14. mája 2014 (ďalej len „uznesenia okresného súdu“)a krajský súd uznesením sp. zn. Spr 4104/2014 z 9. apríla 2014 uložil povinnosť zaplatiťsúdny poplatok „... za spracovanie hromadného podania podľa položky č. 20b Sadzobníka súdnych poplatkov (príloha zákona č. 71/1992 Zb.).

Sťažovateľ   s   uložením   povinnosti   nesúhlasil,   a   preto   podal   proti   rozhodnutiu odvolanie, kde uviedol všetky právne dôvody spochybňujúce právne závery okresného súdu a poukázal aj na konštantnú judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky produkovanú vo veci povinnosti zaplatiť súdny poplatok.“.

O   odvolaniach   sťažovateľky   rozhodol   krajský   súd   napadnutými   uzneseniami tak,že uznesenia okresného súdu, ako aj svoje vlastné uznesenie o uložení povinnosti zaplatiťsúdny poplatok potvrdil.

Sťažovateľka uviedla, že „sa nemohla stotožniť s odôvodnením rozhodnutia súdu druhého stupňa a jeho právnymi závermi a to najmä preto, že tieto neprípustným spôsobom limitujú jeho základné práva tak, ako je to rozvedené nižšie v tejto sťažnosti“.

Podľa   názoru   sťažovateľky   okresný   súd   a   krajský   súd   postupom   v   napadnutýchkonaniach a napadnutými uzneseniami porušili „... jeho základné práva, konkrétne:

1) právo na súdnu ochranu zaručené čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky;

2) právo na spravodlivý súdny proces zaručené čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd;

3) právo vlastniť majetok zaručené čl. 20 ods. 1 Ústavy;

4) právo na pokojné užívanie majetku zaručené čl. 1 Protokolu č. 1 k Dohovoru; Tvrdíme,   že   Okresný   súd   Bánovce   nad   Bebravou   a   porušovateľ   porušili   právo sťažovateľa   na   súdnu   ochranu   zaručene   čl.   46   ods.   1   Ústavy   SR   ako   aj   jeho   právo na spravodlivý súdny proces zaručené čl. 6 ods. 1 Dohovoru tým, že svoje rozhodnutie formulovali   na   základe   nesprávneho   právneho   posúdenia   veci   a   s   použitím   chybnej aplikácie a interpretácie práva a osobitne aplikácie protiústavnej úpravy bez toho, aby vyvolali   konanie   na   potvrdenie   domnienky   o   ústavnosti,   ktorá   je   však   vyvrátiteľná rozhodnutím o abstraktnej kontrole ústavnosti.“.

Tvrdenie o porušení označených práv sťažovateľka odôvodňuje takto:„... vôbec nie je zrejmé, ktoré podania súd vyhodnotil ako také, ktoré tvoria spoločne hromadné   podanie...   sťažovateľ   nenavrhol   súdu   vykonať   úkony.   Podľa   ust.   §   1   zákona č. 71/1992 Zb. súdne poplatky sa vyberajú za jednotlivé úkony alebo konanie súdov, ak sa vykonávajú   na   návrh.   Poplatky   sa   môžu   vyberať   aj   za   konanie   a   úkony   vykonávané bez návrhu   v prospech   poplatníka,   ale   len   ak   je   to   v   sadzobníku   výslovne   uvedené.   V položke 20b nie je výslovne uvedené, že poplatok za spracovanie hromadného podania je možné vyberať bez návrhu poplatníka na vykonanie úkonu sudu... nie je zrejmé, prečo boli podania súdom vyhodnotené ako také, ktoré tvoria súčasť iných, viac než desiatich podaní podaných tým istým subjektom v ten istý deň... či spoplatnené podanie je vo vzťahu k skupine podaní (hromadnému podaniu) podaním v poradí desiatym alebo iným a či má byť alebo nemá byť spoplatnené... napadnuté uznesenie neobsahuje podstatnú náležitosť tohto druhu rozhodnutia a tým je odôvodnenie.“

Sťažovateľka ďalej v sťažnosti uvádza, že „... porušovateľ alebo súd prvého stupňa, mali prerušiť konanie podľa ust. § 109 ods. 1 písm. b) OSP. Totižto všeobecne záväzný právny predpis, konkrétne položka č. 20b Sadzobníka súdnych poplatkov (príloha zákona č. 71/1992 Zb.), ktorý sa týka veci, je v rozpore s ústavou. Porušovateľ, alebo súd prvého stupňa,   mali   v   tomto   prípade   postúpiť   návrh   ústavnému   súdu   na   zaujatie   stanoviska. Porušovateľ   pokračoval   v   konaní,   aj   keď   mal   zákonnú   povinnosť   podrobiť   aplikovanú právnu úpravu kontrole ústavnosti“, a opísala, v čom spočíva podľa jej názoru rozporpoložky č. 20b sadzobníka súdnych poplatkov [príloha zákona Slovenskej národnej radyč. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a o poplatku za výpis z registra trestov v zneníneskorších predpisov (ďalej aj „zákon o súdnych poplatkoch“)] s ústavou.

V nadväznosti na uvedené sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd o jej sťažnostiachrozhodol   nálezmi,   v   ktorých   vysloví,   že   napadnutými   uzneseniami   krajského   súdua postupom,   ktorý   predchádzal   ich   vydaniu   (ďalej   aj   „predmetné   konania   a   uzneseniakrajského súdu“), bolo porušené jej základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo podľačl. 6 ods. 1 dohovoru, označené uznesenia krajského súdu zruší a veci vráti krajskému súduna   ďalšie   konania   a   prizná   jej   primerané   finančné   zadosťučinenie,   ako   aj   úhradu   trovkonania.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej radySlovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákono   ústavnom   súde“)   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   navrhovateľa   a   zisťuje,či nie sú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Podľa § 25ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuťuznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie ktorých nemá právomoc,návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhypodané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môžeodmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

II.1 K spoločnému prerokovaniu vecí

Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha vecito   nevylučuje,   použijú   sa   na   konanie   pred   ústavným   súdom   primerane   ustanoveniaObčianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“).

V   zmysle   §   112   ods.   1   OSP   v   záujme   hospodárnosti   konania   môže   súd   spojiťna spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú týchistých účastníkov. Zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšakv súlade s citovaným § 31a zákona o ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti podľačl. 127 ústavy použiť na prípadné spojenie vecí primerane § 112 ods. 1 OSP.

S prihliadnutím na obsah sťažností uvedených vo výrokovej časti tohto uznesenia,z ktorého je nepochybná právna a skutková súvislosť týchto sťažností, ako aj na totožnosťv osobe sťažovateľky a krajského súdu, proti ktorému tieto sťažnosti smerujú, rozhodolústavný súd, uplatniac citované právne normy, tak, ako to je uvedené v bode l výroku tohtouznesenia.

II.2 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   napadnutými   uzneseniami   krajského   súdu a postupom, ktorý predchádzal ich vydaniu

Sťažovateľka sťažnosťami namieta porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutými uzneseniami krajského súdu,ktorými tento súd v odvolacom konaní potvrdil uznesenia súdu prvého stupňa o povinnostisťažovateľky zaplatiť súdny poplatok, ako aj postupom krajského súdu, ktorý predchádzalich vydaniu.

V   preskúmavaných   veciach   je   predmetom   sporu   zaplatenie   súdneho   poplatkuv sumách   od   11   €   do   104   €,   t.   j.   z   hľadiska   predmetu   sporu   ide   v   daných   prípadocho tzv. bagateľné   veci.   Za   daných   okolností   už   samotný   predmet   sporu   v   napadnutýchkonaniach zakladá z hľadiska doterajšej judikatúry ústavného súdu dôvod na odmietnutiesťažností už pri ich predbežnom prerokúvaní. Ak totiž Občiansky súdny poriadok vylučuje utzv. bagateľných vecí prieskum rozhodnutí vydaných druhostupňovými súdmi na základeuplatnenia mimoriadneho opravného prostriedku, bolo by proti logike pripustiť, aby ichprieskum   bol   automaticky   posunutý   do   roviny   ústavného   súdnictva.   Opodstatnenosťsťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy v takejto veci prichádza do úvahy iba v prípadochextrémneho vybočenia zo štandardov, ktoré sú pre postupy zisťovania skutkového základusporu a pre jeho právne posúdenie (IV. ÚS 358/08).

Napriek   uvedenému   ústavný   súd   považuje   za   vhodné   vyjadriť   sa   k   napadnutýmuzneseniam   aj   z   vecného   hľadiska.   V   tejto   súvislosti   poukazuje   na   svoju   doterajšiujudikatúru, v ktorej opakovane uvádza, že k úlohám právneho štátu patrí aj vytvorenieprávnych a faktických garancií na uplatňovanie a ochranu základných práv a slobôd ichnositeľov,   t.   j.   fyzické   osoby   a   právnické   osoby.   Ak   je   na   uplatnenie   alebo   ochranuzákladného práva alebo slobody potrebné uskutočniť konanie pred orgánom verejnej moci,úloha   štátu   spočíva   v   zabezpečení   právnej   úpravy   takýchto   konaní,   ktoré   sú   dostupnébez akejkoľvek diskriminácie každému z nositeľov základných práv a slobôd. Koncepciatýchto konaní musí zabezpečovať reálny výkon a ochranu základného práva alebo slobody, apreto ich imanentnou súčasťou sú procesné záruky základných práv a slobôd. Existencioutakýchto   konaní   sa   však   nevyčerpávajú   ústavné   požiadavky   späté   s   uplatňovanímzákladných práv a slobôd. Ústavnosť týchto konaní predpokladá aj to, že orgán verejnejmoci,   pred   ktorým   sa   takéto   konania   uskutočňujú,   koná   zásadne   nestranne,   nezávislea s využitím   všetkým   zákonom   ustanovených   prostriedkov   na   dosiahnutie   účelu   takýchprocesných postupov. Ústavný súd z tohto hľadiska osobitne pripomína objektivitu takéhopostupu orgánu verejnej moci (II. ÚS 9/00, II. ÚS 143/02). Len objektívnym postupom sav rozhodovacom procese vylučuje svojvôľa v konaní a rozhodovaní príslušného orgánuverejnej moci. Objektívny postup orgánu verejnej moci sa musí prejaviť nielen vo využitívšetkých dostupných zdrojov zisťovania skutkového základu na rozhodnutie, ale aj v tom, žetakéto   rozhodnutie   obsahuje   aj   odôvodnenie,   ktoré   preukázateľne   vychádza   z   týchtoobjektívnych postupov a ich využitia v súlade s procesnými predpismi.

Podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   každý   má   právo   domáhať   sa   zákonom   ustanovenýmpostupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovenýchzákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Účelom citovaného článku ústavy je zaručiťkaždému prístup k súdnej ochrane, k súdu alebo inému orgánu právnej ochrany. Základnéprávo zaručené čl. 46 ods. 1 ústavy umožňuje každému, aby sa stal po splnení predpokladovustanovených   zákonom   účastníkom   súdneho   konania.   Ak   osoba   splní   predpokladyustanovené zákonom, súd jej efektívne umožní (mal by umožniť) stať sa účastníkom konaniaso   všetkými   procesnými   oprávneniami,   ale   aj   povinnosťami,   ktoré   z   tohto   postaveniavyplývajú.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdomzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch aleboo oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), ktorú si osvojilaj ústavný súd, vyplýva, že „právo na súd“, ktorého jedným aspektom je právo na prístupk súdu, nie je absolútne a môže podliehať rôznym obmedzeniam. Uplatnenie obmedzenívšak nesmie obmedziť prístup jednotlivca k súdu takým spôsobom a v takej miere, že byuvedené právo bolo dotknuté v samej svojej podstate. Okrem toho tieto obmedzenia súzlučiteľné s čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorý garantuje právo na spravodlivé súdne konanie, lenvtedy,   ak   sledujú   legitímny   cieľ   a   keď   existuje   primeraný   vzťah   medzi   použitýmiprostriedkami a týmto cieľom (napr. Guérin c. Francúzsko, 1998).

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napr. IV. ÚS 77/02, IV. ÚS 299/04,II. ÚS 78/05) do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo každého na to,aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základv právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoréSlovenská   republika   ratifikovala   a   boli   vyhlásené   spôsobom,   ktorý   predpisuje   zákon.Súčasne   má   každý   právo   na   to,   aby   sa   v   jeho   veci   vykonal   ústavne   súladný   výkladaplikovanej právnej normy. Z toho vyplýva, že k reálnemu poskytnutiu súdnej ochranydôjde len vtedy, ak sa na zistený stav veci použije ústavne súladne interpretovaná platnáa účinná právna norma (IV. ÚS 77/02).

Integrálnou súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavyje   aj   právo   účastníka   konania   na   také   odôvodnenie   súdneho   rozhodnutia,   ktoré   jasnea zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiaces predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu(IV. ÚS 115/03, III. ÚS 60/04). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázkynastolené   účastníkom   konania,   ale   len   na   tie,   ktoré   majú   pre   vec   podstatný   význam,prípadne   dostatočne   objasňujú   skutkový   a   právny   základ   rozhodnutia.   Odôvodnenierozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasneobjasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektuje plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (III. ÚS 209/04).

Aj ESĽP vo svojej judikatúre zdôrazňuje, že čl. 6 ods. 1 dohovoru zaväzuje súdyodôvodniť   svoje   rozhodnutia,   ale   nemožno   ho   chápať   tak,   že   vyžaduje,   aby   na   každýargument strany bola daná podrobná odpoveď. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľapovahy   rozhodnutia.   Otázku,   či   súd   splnil   svoju   povinnosť   odôvodniť   rozhodnutievyplývajúcu z čl. 6 ods. 1 dohovoru, možno posúdiť len so zreteľom na okolnosti danéhoprípadu. Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorýje pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak všakide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď právena tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. 12. 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, bod 29;Hiro   Balani   c.   Španielsko   z   9.   12.   1994,   séria   A,   č.   303-B;   Georgiadis   c.   Gréckoz 29. 5. 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. 2. 1998).

Ústavný súd poukazuje na to, že čl. 46 ods. 1 ústavy je primárnym východiskompre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušnýchna poskytovanie právnej ochrany ústavou garantovanej v siedmom oddiele druhej hlavyústavy (čl. 46 až čl. 50 ústavy). V súvislosti so základným právom podľa čl. 46 ods. 1ústavy treba mať zároveň na zreteli aj čl. 46 ods. 4 ústavy, podľa ktorého podmienkya podrobnosti o súdnej ochrane ustanoví zákon, resp. čl. 51 ods. 1 ústavy, podľa ktorého samožno domáhať práv uvedených okrem iného v čl. 46 ústavy len v medziach zákonov, ktorétoto ustanovenie vykonávajú (I. ÚS 56/01).

Uvedené   východiská   bol   povinný   dodržiavať   v   konaniach   a   pri   rozhodovanío namietaných   veciach   aj   krajský   súd,   a   preto   bolo   úlohou   ústavného   súdu   v   rámcipredbežného prerokovania sťažností aspoň rámcovo posúdiť, či ich skutočne rešpektoval,a to minimálne v takej miere, ktorá je z ústavného hľadiska akceptovateľná a udržateľná,a na tomto základe formulovať záver, či sťažnosť nie je zjavne neopodstatnená.

Sťažovateľka   v   sťažnostiach   predovšetkým   namieta,   že   krajský   súd   nesprávneaplikoval   §   42a   OSP   o   hromadnom   podaní   a   ustanovenie   prílohy   [sadzobník   súdnychpoplatkov položka 20 b) zákona o súdnych poplatkoch] a napadnuté uznesenia neodôvodnil,čím malo dôjsť k porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6ods. 1 dohovoru.

V   relevantnej   časti   odôvodnení   napadnutých   uznesení   krajský   súd   opakovanevyslovuje názor, že:

„O hromadné podanie nejde len v prípade, ak obsahom jednej zásielky... je aj viac ako desať rôznych podaní rôznych účastníkov, alebo ak v podateľni súdu jedna osoba podá aj viac ako desať rôznych podaní. Hromadným podaním sa rozumie aspoň desať (t. j. desať a   viac)   podaní   doručených   jednému   súdu   jedným   účastníkom   konania   v   jeden   deň, bez ohľadu na to, či všetky tieto podania boli doručené v jeden moment alebo postupne počas dňa a či boli doručené jedným alebo viacerými spôsobmi (elektronicky, poštou, faxom, osobne). Tiež nie je dôležité, či doručené podania jedného účastníka v jeden deň sú návrhmi na začatie konania, alebo ide o tzv. iné podania...

Súd   prvého   stupňa   v   odôvodnení   napadnutého   rozhodnutia   presne   špecifikuje jednotlivé spisové značky konaní, za ktoré súd prvého stupňa vyrubuje navrhovateľovi súdny poplatok za spracovanie hromadného podania. Súd prvého stupňa tak naplnil požiadavku, aby z písomného vyhotovenia rozhodnutia bolo zrejmé, ktoré konania súd vyhodnotil ako súčasť hromadného podania, za spracovanie ktorého uložil navrhovateľovi zaplatiť súdny poplatok.“

Na základe citovaného ústavný súd konštatuje, že krajský súd sa v napadnutýchuzneseniach zaoberal a ústavne akceptovateľným spôsobom aj vysporiadal s odvolacíminámietkami sťažovateľky, s ktorými sa nestotožnil, a preto predmetné uznesenia súdovprvého stupňa potvrdil ako vecne správne.

Napadnuté   uznesenia   krajského   súdu   nemožno   podľa   názoru   ústavného   súdupovažovať za zjavne neodôvodnené a ani za arbitrárne, t. j. také, ktoré by boli založené naprávnych záveroch, ktoré nemajú oporu v zákone, resp. popierajú podstatu, zmysel a účelv napadnutom   konaní   aplikovaných   ustanovení   Občianskeho   súdneho   poriadku(upravujúcich hromadné podanie) a zákona o súdnych poplatkoch (položka 20b sadzobníkasúdnych poplatkov).

Vo vzťahu k argumentácii sťažovateľky, že „porušovateľ, alebo súd prvého stupňa, mali prerušiť konanie podľa ust. § 109 ods. 1 písm. b) OSP. Totižto všeobecne záväzný právny predpis, konkrétne položka č. 20b Sadzobníka súdnych poplatkov (príloha zákona č. 71/1992 Zb.), ktorý sa týka veci, je v rozpore s ústavou. Porušovateľ, alebo sud prvého stupňa,   mali   v   tomto   prípade   postúpiť   návrh   ústavnému   súdu   na   zaujatie   stanoviska. Porušovateľ   pokračoval   v   konaní,   aj   keď   mal   zákonnú   povinnosť   podrobiť   aplikovanú právnu úpravu kontrole ústavnosti“, ústavný súd uvádza, že podľa § 109 ods. 1 písm. b)OSP je súd povinný prerušiť konanie a predložiť vec ústavnému súdu na zaujatie stanoviska,ak pred rozhodnutím vo veci dospel k záveru, že všeobecne záväzný právny predpis, ktorýsa týka veci, je v rozpore s ústavou, zákonom alebo medzinárodnou zmluvou, ktorou jeSlovenská republika viazaná.

Zo   znenia   § 109   ods. 1   písm.   b) OSP zjavne vyplýva,   že k   záveru   o nesúladevšeobecne   záväzného   predpisu   s   ústavou,   ústavným   zákonom   alebo   medzinárodnouzmluvou, ktorý sa má v predmetnej veci aplikovať, musí dospieť súd, nie účastník konania.

V posudzovaných veciach z dokumentácie predloženej sťažovateľkou nevyplýva, žeby   v   jej   veciach   konajúce   súdy   dospeli   k   záveru,   že   §   42a   OSP   alebo   položka   20bsadzobníka súdnych poplatkov tvoriaca prílohu zákona o súdnych poplatkoch je v rozpores právnymi predpismi vyššieho stupňa právnej sily.

Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že medzi napadnutými uzneseniamia postupom krajského súdu, ktorý predchádzal ich vydaniu, a základným právom podľačl. 46 ods. 1 ústavy a právom podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorých porušenie sťažovateľkanamieta, neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe ktorej by ústavný súd po prípadnomprijatí sťažností na ďalšie konanie reálne mohol dospieť k záveru o ich porušení. Ústavnýsúd preto pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosti sťažovateľky podľa § 25 ods. 2zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnené.

Vzhľadom na odmietnutie sťažností neprichádzalo už do úvahy rozhodovať o ďalšíchnávrhoch sťažovateľky uplatnených v jej petitoch.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. júna 2015