znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 357/2014-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 9. júla 2014 v senáte zloženom   z predsedu   Lajosa   Mészárosa,   zo   sudkyne   Ivetty   Macejkovej   (sudkyňa spravodajkyňa)   a sudcu   Sergeja   Kohuta   predbežne   prerokoval   sťažnosti   obchodnej spoločnosti   POHOTOVOSŤ,   s.   r.   o.,   Pribinova 25,   Bratislava,   zastúpenej   Advokátskou kanceláriou Fridrich Paľko, s. r. o., Grösslingová 4, Bratislava, v mene ktorej koná konateľ a   advokát   doc.   JUDr.   Branislav   Fridrich,   PhD.,   vo   veci   namietaného   porušenia jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uzneseniami Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 16 Co 467/2013 z 31. júla 2013, sp. zn. 16 Co 598/2013 z 3. septembra 2013, sp. zn. 16 Co 465/2013 z 1. augusta 2013, sp. zn.   16   Co   466/2013   z 31.   júla   2013,   sp.   zn.   17   Co   460/2013   z 15.   augusta   2013, sp. zn. 14 Co 567/2013 zo 17. septembra 2013, sp. zn. 16 Co 626/2013 z 19. septembra 2013 a sp. zn. 14 Co 435/2013 zo 17. septembra 2013 a takto

r o z h o d o l :

1. Sťažnosti   obchodnej   spoločnosti   POHOTOVOSŤ,   s. r. o.,   vedené   pod   sp.   zn. Rvp 22551/2013 až sp. zn. Rvp 22558/2013 s p á j a   na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. Rvp 22551/2013.

2. Sťažnosti   obchodnej   spoločnosti   POHOTOVOSŤ,   s. r. o.,   o d m i e t a ako zjavne neopodstatnené.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   boli   15. novembra 2013 doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorými namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) uzneseniami Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 16 Co 467/2013 z 31. júla 2013, sp. zn. 16 Co 598/2013 z 3. septembra 2013, sp. zn. 16 Co 465/2013 z 1. augusta 2013, sp. zn. 16 Co 466/2013 z 31. júla   2013,   sp.   zn.   17   Co   460/2013   z 15. augusta   2013,   sp.   zn.   14   Co   567/2013 zo 17. septembra   2013,   sp.   zn.   16   Co   626/2013   z 19. septembra   2013 a sp. zn. 14 Co 435/2013 zo 17. septembra 2013 (ďalej len „napadnuté uznesenia“).

2. Zo   sťažností   a z   ich   príloh   vyplýva,   že   sťažovateľka   vystupuje   v   postavení žalobkyne v konaniach vedených Okresným súdom Žiar nad Hronom (ďalej len „okresný súd“), predmetom ktorých je náhrada majetkovej škody a nemajetkovej ujmy spôsobenej nezákonným   rozhodnutím,   resp.   nesprávnym   úradným   postupom   okresného   súdu,   ktorý je teda súčasne súdom, ktorý sťažovateľke uvedenú škodu a nemajetkovú ujmu spôsobil. Na základe   uvedeného   sťažovateľka   očakávala,   že   dôjde   k   vylúčeniu   okresného   súdu a spory budú prikázané inému vecne príslušnému okresnému súdu v obvode krajského súdu.

3. Na   základe   skutočností   uvedených   sťažovateľkou   v   žalobných   návrhoch, kde uviedla, že sudcovia tohto súdu sú z prerokúvania veci vylúčení, keďže majú pomer k veci a k účastníkom konania, a teda sú vo veci zaujatí, okresný súd svojimi rozhodnutiami zaviazal   sťažovateľku   na   zaplatenie   súdneho   poplatku   za vznesené   námietky   zaujatosti. Na základe   odvolaní   podaných   sťažovateľkou,   podstatou   ktorých   bolo   jej   tvrdenie, že námietky zaujatosti nepodala, krajský súd napadnutými uzneseniami potvrdil rozhodnutia okresného súdu ako vecne správne.

4. Sťažovateľka v predostretej argumentácii uviedla, že napadnutými uzneseniami krajský súd porušil ňou označené práva, keď:

„a) rozhodol nad rámec zverenej právomoci;

b) rozhodol bez návrhu na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný;

c) svoje rozhodnutie oprel o neexistujúce právne skutočnosti;

d) svoje rozhodnutie formuloval na základe nesprávneho právneho posúdenia veci a s použitím chybnej aplikácie a interpretácie práva

e) svojim rozhodnutím porušil bez uvedenia dôvodov ustálenú rozhodovaciu prax Najvyššieho súdu SR.“

5. Podľa   sťažovateľky   krajský   súd   napadnuté   uznesenia   založil   na   nesprávnom právnom posúdení návrhov podaných sťažovateľkou ako námietok zaujatosti, hoci tieto podania neboli dostatočne určité a nespĺňali náležitosti námietky zaujatosti upravené v § 15a Občianskeho   súdneho   poriadku   (ďalej   aj   „OSP“).   Napriek   uvedenému   okresný   súd   aj krajský súd prejavy vôle sťažovateľky obsiahnuté v podaných žalobách vyhodnotili ako námietky zaujatosti.

Sťažovateľka v sťažnosti tiež poukázala na rozhodnutia všeobecných súdov, ktoré podľa   nej   v skutkovo   a   právne   zhodných   veciach   rozhodli   o   zrušení   rozhodnutí   súdu prvého stupňa.

6. V nadväznosti na uvedené sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd vydal nález, v ktorom vysloví porušenie jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu napadnutými uzneseniami, zruší napadnuté uznesenia,   veci vráti na ďalšie konanie a prizná jej primerané finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania.

7. Sťažovateľka   tiež   žiadala,   aby   ústavný   súd   vydal   dočasné   opatrenie,   ktorým by rozhodol o odklade vykonateľnosti napadnutých uznesení krajského súdu.

II.

8. Podľa § 31a zákona Národnej rady Slovenskej republiky o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov. V zmysle § 112 ods. 1 OSP v záujme hospodárnosti konania môže súd spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov. Zákon   o ústavnom   súde   nemá   osobitné   ustanovenie   o   spojení   vecí,   avšak   v súlade s citovaným   § 31a   zákona   o ústavnom   súde   možno   v konaní   o sťažnosti   podľa   čl. 127 ústavy použiť na prípadné spojenie vecí primerane § 112 ods. 1 OSP.

9.   S prihliadnutím   na   obsah   sťažností   vedených   ústavným   súdom   pod   sp.   zn. Rvp 22551/2013   až   sp.   zn.   Rvp   22558/2013   a z tohto   obsahu   vyplývajúcu   právnu a skutkovú   súvislosť   uvedených   sťažností   a   taktiež   prihliadajúc   na totožnosť   v osobe sťažovateľky a krajského súdu, proti ktorému tieto sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd, uplatniac citované právne normy, tak, ako to je uvedené v bode l výroku tohto uznesenia.

III.

10.   Podľa   čl.   124   ústavy   ústavný   súd   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany ústavnosti.

11. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

12. Podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

13. Podľa § 12 ods. 1 OSP ak nemôže príslušný súd o veci konať, pretože jeho sudcovia sú vylúčení (§ 14), musí byť vec prikázaná inému súdu toho istého stupňa.Podľa § 14 ods. 1 OSP sudcovia sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci, ak so zreteľom   na ich   pomer k veci,   k účastníkom   alebo k ich   zástupcom   možno mať pochybnosti o ich nezaujatosti.

Podľa § 15 OSP ak sa sudca dozvie o skutočnostiach, pre ktoré je vylúčený, oznámi to neodkladne predsedovi súdu.

Podľa § 15a ods. 1 OSP účastníci majú právo z dôvodov podľa § 14 ods. 1 uplatniť námietku zaujatosti voči sudcovi, ktorý má vec prejednať a rozhodnúť.

14. Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.

15.   Podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   každý   sa   môže   domáhať   zákonom   ustanoveným postupom   svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

16. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu...

17.   Podľa   čl.   1   dodatkového   protokolu   každá   fyzická   alebo   právnická   osoba má právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného   záujmu   a   za   podmienok,   ktoré   ustanovuje   zákon   a   všeobecné   zásady medzinárodného práva.

Predchádzajúce ustanovenie nebráni právu štátov prijímať zákony, ktoré považujú za nevyhnutné,   aby   upravili   užívanie   majetku   v   súlade   so   všeobecným   záujmom a zabezpečili platenie daní a iných poplatkov alebo pokút.

18. Podstatou   sťažností   je tvrdenie sťažovateľky o porušení jej základného práva podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy, práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva podľa čl.   1   dodatkového   protokolu   napadnutými   uzneseniami   krajského   súdu.   Krajský   súd napadnutými uzneseniami potvrdil uznesenia okresného súdu o uložení povinnosti zaplatiť súdny poplatok za podané námietky zaujatosti. Sťažovateľka tvrdí, že jej označené základné práva boli uzneseniami krajského súdu porušené, pretože, ako vyplýva z jej písomných podaní   v   konaniach   pred   okresným   súdom,   ako   aj   z   odvolaní   proti   prvostupňovým rozhodnutiam, sťažovateľka námietku zaujatosti nevzniesla.

III.A K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutými uzneseniami

19.   O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   (návrhu)   možno   hovoriť   vtedy, ak namietaným postupom orgánu štátu nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo   slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a   to   buď   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu   možnosť   porušenia   označeného   práva   alebo   slobody,   reálnosť   ktorej   by   mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (IV. ÚS 78/03).

20.   Ústavný   súd   je   súdnym   orgánom   ochrany   ústavnosti   (čl.   124   ústavy).   Túto ochranu   poskytuje   aj   základným   právam   účastníkov   v   konaní   o   ich   veci   pred   súdmi (všeobecnými) alebo pred inými orgánmi Slovenskej republiky v prípadoch ustanovených zákonom. Tieto práva vyplývajú z ústavnoprocesných princípov konania pred uvedenými orgánmi (čl. 46 až čl. 50 ústavy) a patrí medzi ne aj právo každého na rozhodnutie jeho veci tým sudcom, ktorého určuje zákon.

21. Okresný súd svojimi rozhodnutiami uložil sťažovateľke zaplatiť súdny poplatok za námietku zaujatosti v sume 66 € podľa položky č. 17 písm. a) „sadzobníka súdnych poplatkov zákona č. 71/1992 Zb.“. Proti týmto uzneseniam podala sťažovateľka odvolania, v ktorých poukázala na to, že námietky zaujatosti nepodala, pričom okrem iného uviedla: „Sťažovateľ v úvode svojej žaloby uviedol skutočnosti preukazujúce fakt, že inak vecne a miestne   príslušný   okresný   súd   nemôže   vo   veci   konať,   pretože   jeho   sudcovia sú z prejednania veci vylúčení, keďže majú pomer k veci a k účastníkom konania a sú teda vo veci zaujatí (§ 14 OSP).“ Okresný súd mal podľa sťažovateľky postupovať podľa § 12 ods.   1   OSP   a požiadať   krajský   súd   o prikázanie   veci   inému   súdu   tohto   istého   stupňa. Na základe   uvedeného   sťažovateľka   žiadala   zrušiť   uznesenia   okresného   súdu   v   celom rozsahu.

22. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav veci a aké skutkové zistenia a právne závery zo   skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje na kontrolu   zlučiteľnosti   takejto   interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou,   prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 13/00).

23.   Vo   všeobecnosti   úlohou   súdnej   ochrany   ústavnosti   poskytovanej   ústavným súdom   nie je chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných   súdov,   ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné   (I.   ÚS   17/01).   Z   rozdelenia   súdnej   moci   v   ústave   medzi   ústavný   súd a všeobecné   súdy   totiž   vyplýva,   že   ústavný   súd   nie   je   opravnou   inštanciou   vo   veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. I. ÚS 19/02, II. ÚS 161/08).

24.   Sťažovateľka   svoje   sťažnosti   založila   v   podstatnom   najmä   na   skutočnosti, že okresný   súd   nesprávne   posúdil   jej   žalobné   návrhy,   ktorých   súčasťou   boli aj upovedomenia o skutočnostiach týkajúcich sa okresného súdu, ktorý má v jej právnych veciach rozhodovať a súčasne je orgánom, ktorý svojím nesprávnym úradným postupom spôsobil   sťažovateľke   škodu,   pričom   jej   upovedomenia   podľa   jej názoru   nebolo   možné posúdiť ako námietky zaujatosti pre nesplnenie náležitostí vyplývajúcich z § 15a OSP. Sťažovateľka v sťažnostiach tiež poukázala aj na rozdielnosť prístupu všeobecných súdov k rozhodovaniu v obdobných veciach, pričom poukázala na rozhodnutia Najvyššieho súdu   Slovenskej   republiky   vydané   v rámci   správneho   súdnictva   (napr.   uznesenie sp. zn. 3 Sžo 58/2012 v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného krajského súdu), ako aj rozhodnutia niektorých krajských súdov.

25. Krajský súd v odôvodnení napadnutých uznesení poukázal najmä na skutočnosť, že „sťažovateľka   vo   svojich   návrhoch   na   začatie   konania   žiadala   o   prikázanie   jej   vecí inému súdu   prvého   stupňa   v   obvode   krajského   súdu   podľa   §   12   ods.   1   OSP,   pretože sudcovia   jednotlivých   okresných   súdov   sú   podľa   sťažovateľky   vylúčení   z prejednávania a rozhodovania veci vzhľadom na ich pomer k veci a účastníkom konania. Krajský súd uviedol: „nebolo možné stotožniť sa s tvrdením navrhovateľa, že nepodal súdu námietku zaujatosti podľa ust. § 15a O.s.p., ale len uviedol skutočnosti preukazujúce fakt, že inak vecne   a miestne   príslušný   okresný   súd   nemôže   vo   veci   konať,   pretože   jeho   sudcovia sú z prejednania veci vylúčení, pretože z rozhodnutia Ústavného súdu SR II. ÚS 331/2009 na ktoré poukázal samotný navrhovateľ v odvolaní vyplýva, že tvrdenie účastníka, podľa ktorého   v jeho   veci   nekoná   zákonný   sudca,   treba   považovať   za   námietku   zaujatosti z objektívnych   dôvodov.“ (citované   z uznesenia   krajského   súdu   16   Co   598/2013 z 3. septembra   2013).   Krajský   súd   sa   tiež   vyjadril   k námietke   sťažovateľky   týkajúcej sa vecného oslobodenia od súdnych poplatkov, pričom poukázal na uznesenie ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 124/2011.

Podobne   sa   krajský   súd   s argumentáciou   sťažovateľky   vysporiadal   aj v ostatných namietaných uzneseniach.

26. Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na svoj právny názor, podľa ktorého právne   závery   všeobecných   súdov   obsiahnuté   v   rozhodnutiach   vo   veci   samej   nemajú charakter   precedensu,   ktorý   by   ostatných   sudcov   rozhodujúcich   v   obdobných   veciach zaväzoval   rozhodnúť   identicky,   napriek   tomu   protichodné   právne   závery   vyslovené v analogických prípadoch neprispievajú k naplneniu hlavného účelu princípu právnej istoty ani k dôvere v spravodlivé súdne konanie (III. ÚS 403/2013, I. ÚS 535/2013).

27.   Z   rozsudku   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   (ďalej   len   „ESĽP“)   Beian v. Rumunsko (č. 1) zo 6. 12. 2007 vyplýva, že rozdielna judikatúra v skutkovo rovnakých, prípadne   podobných   veciach   je   prirodzenou   súčasťou   vnútroštátneho   súdneho   systému (v zásade každého súdneho systému, ktorý nie je založený na precedensoch ako prameňoch práva).   K   rozdielnej   judikatúre,   prirodzene,   dochádza   aj   na   úrovni   najvyššej   súdnej inštancie. Z hľadiska princípu právnej istoty je ale dôležité, aby najvyššia súdna inštancia pôsobila ako regulátor konfliktov judikatúry a aby uplatňovala mechanizmus, ktorý zjednotí rozdielne právne názory súdov v skutkovo rovnakých alebo podobných veciach.

28. Ústavný súd považuje za potrebné zopakovať svoj ustálený právny názor, podľa ktorého mu neprislúcha zjednocovať in abstracto judikatúru všeobecných súdov, a suplovať tak poslanie, ktoré zákon č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov [§ 8 ods. 3, § 20 ods. 1 písm. b), § 21, § 22 a § 23 ods. 1 písm. b)] zveruje práve najvyššiemu súdu (resp. jeho plénu a kolégiám), keď mu okrem iných priznáva aj právomoc zaujímať stanoviská k zjednocovaniu výkladu zákonov a iných   všeobecne   záväzných   právnych   predpisov   (m. m. I.   ÚS   17/01,   IV.   ÚS   267/05). Práve plénum a kolégiá najvyššieho súdu sú oprávnené odstraňovať nejednotnosť výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov tak, aby sa chránili okrem iného aj legitímne očakávania účastníkov súdnych konaní. Ústavný súd však vzhľadom na to, že nie je súčasťou systému všeobecného súdnictva, môže zasahovať do výkladu zákonov a iných   všeobecne   záväzných   právnych   predpisov   všeobecnými   súdmi   len   v   prípadoch, keď sa ich výklad vyznačuje svojvôľou a zjavnou neodôvodnenosťou do tej miery, že to má za následok porušenie základného práva alebo slobody.

Ústavný   súd   poznamenáva,   že   predmetom   preskúmavania   v tomto   konaní je preskúmanie namietaných uznesení krajského súdu.

Keďže ale ústavný súd v prípade napadnutých uznesení prejav svojvôle, resp. zjavnej neodôvodnenosti   nezistil,   nepovažoval   v   danom   prípade   argumentáciu   sťažovateľky za spôsobilú na to, aby len na jej základe bolo možné toto rozhodnutie hodnotiť ako ústavne neakceptovateľné a neudržateľné.

29. Ústavný súd v okolnostiach veci uvádza, že predpokladom prikázania veci inému súdu podľa § 12 ods. 1 OSP, na ktorý poukazovala sťažovateľka v podanom odvolaní proti uzneseniu   prvostupňového   súdu   a ktorého   aplikácie   sa   domáhala,   je   vylúčenie   sudcov príslušného súdu podľa § 14 OSP.

Ústavný   súd k argumentácii   sťažovateľky,   že   ňou   uvádzané   tvrdenia   o zaujatosti sudcov pre pomer k veci a k účastníkom konania, a tiež k tvrdeniu, že „žalobca očakával a očakáva postup podľa ust. § 15 OSP“, podotýka, že vylúčenie zákonného sudcu z konania a rozhodovania vo veci podľa § 14 OSP je možné len na základe vyhlásenia predpojatosti samotného   sudcu   podľa   §   15   OSP   alebo   na   základe   vznesenia   námietky   zaujatosti účastníkom konania podľa § 15a OSP. Vyhlásenie predpojatosti samotného sudcu podľa § 15 OSP, ktorého aplikáciu „očakávala“, je právny úkon, ktorý prináleží výlučne sudcovi, nie účastníkovi konania.

30. Ústavný súd konštatuje, že krajský súd v napadnutých uzneseniach primerane reagoval na námietky   sťažovateľky uvedené v odvolaniach proti   uzneseniam okresného súdu. Ústavný súd sa stotožňuje s názorom krajského súdu, podľa ktorého okresný súd určil výšku súdneho poplatku podľa položky č. 17a Sadzobníka súdnych poplatkov a tiež vec správne   právne   posúdil.   Takisto   nie   je   žiadny   dôvod   na   prehodnocovanie   námietok sťažovateľky, ktoré súvisia s tým, že nemal byť vyrubený súdny poplatok za námietku zaujatosti   v   tomto   konaní,   pretože   vecné   oslobodenie   občianskeho   súdneho   konania od súdneho poplatku podľa § 4 ods. 1 zákona Slovenskej národnej rady č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov sa nevzťahuje   na jej zákonnú   povinnosť   zaplatiť   súdny   poplatok   za   vznesenú   námietku zaujatosti.

31. Ústavný súd preto dospel k záveru, že napadnuté uznesenia odvolacieho súdu sú ústavne akceptovateľné a ich odôvodnenie je dostatočné, nevybočujúce z limitov čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru. To, že sťažovateľka sa s názorom krajského súdu nestotožňuje,   neznamená,   že   došlo   aj   k   porušeniu   jeho   označených   práv   podľa   ústavy a dohovoru.   Ústavný   súd   preto   odmietol   sťažnosti   sťažovateľky   podľa   §   25   zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnené.

III.B K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu napadnutými uzneseniami

32.   Ústavný   súd   po   preskúmaní   napadnutých   uznesení   dospel   k   záveru, že z ich odôvodnení   nemožno   vyvodiť   nič,   čo   by   signalizovalo,   že   by   mohlo   dôjsť k neprípustnému zásahu do základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a do práva na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu, keďže všeobecné súdy v posudzovanom   prípade   ústavne   konformným   spôsobom   interpretovali   a   aplikovali príslušné právne normy.

33.   Na   základe   uvedeného   ústavný   súd   konštatuje,   že   medzi   napadnutými uzneseniami   a základným   právom   podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy   a   právom   podľa   čl.   1 dodatkového   protokolu   neexistuje   taká   príčinná   súvislosť,   ktorá   by   zakladala   možnosť vysloviť porušenie týchto práv po prijatí sťažností na ďalšie konanie, v dôsledku čoho pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sťažovateľky aj v tejto jej časti odmietol ako zjavne neopodstatnené podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

34. Vo vzťahu k sťažnosti sp. zn. Rvp 22551/2013 ústavný súd navyše konštatuje, že keďže   sťažovateľka   k sťažnosti   nepredložila   namietané   uznesenie   krajského   súdu sp. zn. 16 Co 467/2013 z 31. júla 2013, bol tu dôvod aj na odmietnutie sťažnosti v tejto časti podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   pre   nesplnenie   zákonom   predpísaných náležitostí.

35. Z tohto dôvodu bolo už bez právneho významu zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľky   uvedenými   v   sťažnostiach   (napr.   návrhom   na   odklad   vykonateľnosti rozhodnutia).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. júla 2014