znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 357/09-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 21. októbra 2009 predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. B. O., B., zastúpeného advokátkou JUDr. I. S., K., vo veci namietaného porušenia základného práva nebyť odňatý svojmu zákonnému sudcovi zaručeného   v   čl.   48   ods.   1 Ústavy   Slovenskej   republiky a práva   na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Špeciálneho súdu v Pezinku v konaní vedenom pod sp. zn. PK-1 Tš 23/2005 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť JUDr. B. O. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. mája 2009 doručená sťažnosť JUDr. B. O., B. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojho základného práva nebyť odňatý svojmu zákonnému sudcovi zaručeného v čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Špeciálneho súdu v Pezinku (ďalej len „špeciálny súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. PK-1 Tš 23/2005.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že proti sťažovateľovi je vedené trestné konanie,   v   ktorom   bola   naňho   podaná   obžaloba   prokurátorom   Krajskej   prokuratúry v Trenčíne   (ďalej   len   „krajská   prokuratúra“)   na   Krajskom   súde   v   Prešove   (ďalej   len „krajský súd“). Krajský súd svojím uznesením sp. zn. 1 T 6/04 zo 14. októbra 2004 postúpil uvedenú trestnú vec špeciálnemu súdu ako vecne príslušnému (1. bod výroku) a zároveň spoluobvinených   sťažovateľa   ponechal   naďalej   vo   väzbe   (2. bod   výroku).   Proti   tomuto uzneseniu   krajského   súdu   podali   sťažnosť   jednak   dvaja   zo   spluobvinených,   ako   aj prokurátor krajskej prokuratúry. Podstatou všetkých sťažností bol tak nesúhlas s postúpením tejto trestnej veci špeciálnemu súdu, ako aj nesúhlas s dôvodmi, pre ktoré boli obvinení ponechaní vo väzbe. Sťažovateľ uvádza, že Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) vo svojom uznesení sp. zn. 4 To 101/2004 z 19. januára 2005, ktorým rozhodoval o sťažnostiach proti rozhodnutiu krajského súdu, rozhodol tak, že „v prvom bode   výroku   svojho   uznesenia   zamietol   sťažnosť   spoluobvineného   podanú   proti   výroku v prvom   bode   uznesenia   Krajského   súdu   Prešov   o   postúpení   veci   Špeciálnemu   súdu a v druhom   bode   výroku   svojho   uznesenia   čiastočne   zmenil   a   čiastočne   ponechal nedotknutý výrok v druhom bode uznesenia krajského súdu o väzbe“. Podľa sťažovateľa vo výrokovej   časti   uznesenia   najvyššieho   súdu   pritom   absentuje   rozhodnutie   o   sťažnosti prokurátora.

Na základe rozhodnutia najvyššieho súdu viedol trestné konanie proti sťažovateľovi špeciálny   súd,   a   to   pod   sp.   zn.   PK-1   Tš   23/2005.   Obhajkyňa   sťažovateľa   podala 27. novembra   2008   špeciálnemu   súdu   sťažnosť,   ktorou „sa   domáhala   vyslovenia nepríslušnosti na konanie a prejednanie uvedenej trestnej veci“. Špeciálny súd však podľa tvrdenia sťažovateľa na túto sťažnosť nereagoval.

Následne 17. marca 2009 sťažovateľ – prostredníctvom svojej obhajkyne – podal špeciálnemu súdu návrh podľa § 25 zákona č. 141/1961 Zb. o trestnom konaní súdnom (Trestný   poriadok)   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „Trestný   poriadok“)   na rozhodnutie „o odňatí a prikázaní veci vecne príslušnému zákonnému sudcovi“. O tomto návrhu však špeciálny súd podľa názoru sťažovateľa nerozhodol, iba listom z 23. marca 2009 oznámil, že otázku vecnej príslušnosti už vyriešil najvyšší súd a v intenciách tohto rozhodnutia bude ďalej vo veci konať špeciálny súd.

Sťažovateľ je presvedčený, že takýmto postupom špeciálny súd porušil jeho základné právo   nebyť   odňatý   zákonnému   sudcovi   zaručené   v   čl.   48   ods.   1   ústavy   a   právo   na spravodlivé súdne konanie zaručené v čl. 6 ods. 1 dohovoru, čo odôvodnil takto:

„Podaním zo dňa 17. 3. 2009 bol podaný návrh na postup podľa § 25 Trestného poriadku. (...) Z obsahu tohto podania je zrejmé, že(...) sťažovateľ poukázal na konkrétne rozhodnutia Špeciálneho súdu v Pezinku ako aj Najvyššieho súdu SR v Bratislave(...), podľa ktorého na prejednanie trestnej veci, v ktorej bola podaná obžaloba v septembri 2004, pričom pojednávanie v uvedenej veci Špeciálny súd v Pezinku, ktorému vec bola postúpená nevytýčil do 15. apríla 2005, už nie je príslušný konať vo veci Špeciálny súd, teda ani senát Špeciálneho súdu, ale vec mala byť z dôvodu § 454a Trestného poriadku postúpená na prejednanie Krajskému súdu v Prešove. To teda znamená, že správne mal Špeciálny súd rešpektujúc článok 48 Ústavy postúpiť vec Krajskému súdu v Prešove.

Predseda senátu Špeciálneho súdu, však návrh obhajcu sťažovateľa odignoroval, nepostupoval v súlade s ustanovením § 25 Trestného poriadku, vo veci vôbec nerozhodol a iba oznámil podaním sťažovateľovi, že nemieni o jeho podaní rozhodovať, pretože podľa jeho vlastného rozhodnutia, už bolo o príslušnosti rozhodnuté Najvyšším súdom(...) V danom prípade Špeciálny súd nerozhodol na základe konkrétneho návrhu niektorej z procesných strán na odňatie a prikázanie veci.

Takýmto postupom vykonal zásah v zmysle § 53 ods. 3 o ústavnom súde do ústavou garantovaných práv sťažovateľa na zákonného sudcu a dokonca vo veci odmietol konať, aj keď vychádzajúc zo zásady, že súd je znalý práva, vedel, že Najvyšší súd SR Bratislava sa návrhom, ktorý tvorí obsah návrhu zo dňa 17. 3. 2009 nezaoberal. Tým vytvoril taký právny stav,   že   odňal   sťažovateľovi   možnosť   využiť   opravný   prostriedok   voči   rozhodnutiu Špeciálneho súdu dožadovať sa nápravy na nadriadenom súde.“

Vzhľadom na uvedené skutočnosti sťažovateľ navrhol ústavnému súdu, aby vo veci rozhodol   nálezom,   ktorým   vysloví   porušenie   ním   označeného   základného   práva   nebyť odňatý zákonnému sudcovi a práva na spravodlivé súdne konanie, ku ktorému malo dôjsť postupom   špeciálneho súdu   v   konaní vedenom   pod   sp.   zn.   PK-1   Tš   23/2005.   Zároveň požaduje náhradu trov právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa   čl.   48   ods.   1   ústavy   nikoho   nemožno   odňať   jeho   zákonnému   sudcovi. Príslušnosť súdu ustanoví zákon.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Sťažovateľ vidí porušenie svojho základného práva nebyť odňatý svojmu zákonnému sudcovi a práva na spravodlivé súdne konanie v tom, že špeciálny súd nerozhodol o jeho návrhu zo 17. marca 2009, ktorým navrhol odňatie a prikázanie veci inému, t. j. krajskému súdu (podľa § 25 Trestného poriadku).

Podľa   §   25   ods.   1   Trestného   poriadku   z   dôležitých   dôvodov   môže   byť   vec príslušnému súdu   odňatá a prikázaná inému súdu toho istého druhu a stupňa; o odňatí a prikázaní rozhoduje súd, ktorý je obom súdom najbližšie spoločne nadriadený.

Podľa § 25 ods. 2 Trestného poriadku ak súdom uvedeným v odseku 1 je špeciálny súd, iným súdom toho istého druhu a stupňa je Krajský súd v Banskej Bystrici.

Podľa § 25 ods. 4 Trestného poriadku návrh procesnej strany na odňatie a prikázanie veci   nebráni   vykonaniu   nariadeného   úkonu   trestného   konania,   ak   podľa   súdu   návrh neobsahuje dôležitý dôvod podľa odseku 1. O návrhu procesnej strany, ktorý je založený na tých istých dôvodoch, pre ktorý už bolo rozhodnuté, sa nekoná.

Zo   sťažnosti   podanej   ústavnému   súdu   vyplýva,   že   sťažovateľ   svoje   podanie zo 17. marca   2009   predkladal   ako „návrh   na   odňatie   a   prikázanie   veci“ podľa   §   25 Trestného poriadku.

Zo znenia § 25 ods. 1 Trestného poriadku vyplýva, že vec možno odňať iba súdu, ktorý je síce príslušný, ale z dôležitých dôvodov vyvstáva potreba túto vec prikázať inému súdu. Sám sťažovateľ však tvrdí, že na prejednanie a rozhodnutie v jeho trestnej veci nie je špeciálny súd príslušný.   V   tomto   svetle sa   námietka   sťažovateľa   materiálne nejaví ako návrh na odňatie a prikázanie veci inému súdu, ale ako námietka nepríslušnosti špeciálneho súdu a ako takú ju musel špeciálny súd vybaviť.

O týchto záveroch svedčí aj samotný obsah označeného návrhu zo 17. marca 2009, v ktorom sťažovateľ uviedol: „Navrhujem: Aby konajúci súd vyslovil svoju nepríslušnosť na konanie a rozhodovanie v trestnej veci voči obžalovanému JUDr. B. O.. V opačnom prípade, ak Špeciálny súd je opačného názoru, t. j. že je vecne a miestne príslušný na vykonávanie úkonov trestného konania v trestnej veci obžalovaného JUDr. B. O., nech o tomto návrhu rozhodne zamietavým rozhodnutím.“

Podľa   §   59 ods.   1 Trestného   poriadku   podanie sa   posudzuje vždy   podľa   svojho obsahu, aj keď je nesprávne označené.

Špeciálny súd na podanie sťažovateľa reagoval listom z 23. marca 2009, v ktorom uviedol:

„Viacerými   podaniami   sa   domáhate   toho,   aby   senát   Špeciálneho   súdu   rozhodol o svojej nepríslušnosti v trestnej veci vedenej pod sp. zn. PK 1 Tš/23/2005.

V tejto súvislosti poukazujem na to, že Špeciálny súd sa touto otázkou opakovane zoberal, naposledy na hlavnom pojednávaní dňa 23. 10. 2006(...) Proti postupu Špeciálneho súdu   bola   podaná   sťažnosť   obhajcom   obžalovaného   JUDr.   B.   O.(...)   a námietka zaujatosti(...)   O   sťažnosti   rozhodoval   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky,   ktorý   sťažnosť JUDr. B. O. zamietol. Uznesením NS SR (...) sa konštatuje, že postup Špeciálneho súdu bol správny a v súlade so zákonom, keď rešpektoval uznesenie NS SR, ktorým sa okrem iného stalo právoplatné rozhodnutie Krajského súdu v Prešove o postúpení veci Špeciálnemu súdu v Pezinku(...)

Na   základe   toho   senát   Špeciálneho   súdu   v   Pezinku   bude   aj   naďalej   postupovať v zmysle   záväzných   pokynov   všetkých   rozhodnutí   NS   SR,   ktorý   je   priamo   nadriadený Špeciálnemu súdu. Závery NS SR ohľadom procesného postupu sú pre prvostupňový súd záväzné   bez   ohľadu   na   právny   názor   procesných   strán.   Preto   Špeciálny   súd   nebude rozhodovať o svojej nepríslušnosti.“

Vzhľadom na uvedené podstatné skutočnosti ústavný súd konštatuje, že špeciálny súd na návrh sťažovateľa reagoval primerane a v súlade so zákonom. Podanie posúdil podľa jeho obsahu a v tom zmysle sa s ním aj vysporiadal.

Pre   úplnosť   ústavný   súd   poznamenáva,   že   špeciálny   súd   sa   s   námietkou   vecnej príslušnosti   vznesenou   sťažovateľom   vysporiadal   už   aj   na   pojednávaní   konanom 23. októbra 2006, a to takým spôsobom, že konštatoval vyriešenie tejto otázky najvyšším súdom a vzhľadom na to sa ďalej podanou námietkou nezaoberal.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo vôbec   dôjsť   k   porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).

Špeciálny súd obsahovo po vznesení námietky vecnej príslušnosti špeciálneho súdu (aj   keď   označenej   ako   návrh   na   odňatie   a   prikázanie   veci)   teda   nezostal   nečinný,   ale písomne   reagoval   tak,   že   o   vznesenej   námietke   vzhľadom   na   existenciu   rozhodnutia najvyššieho súdu nebude rozhodovať. Postup špeciálneho súdu preto nemožno považovať za   „odignorovanie“   návrhu   sťažovateľa   majúce   za   následok   porušenie   jeho   základného práva na zákonného sudcu.

Navyše   podľa   názoru   ústavného   súdu   námietky   sťažovateľa   obsiahnuté   v   tejto sťažnosti spadajú obsahovo pod garancie poskytované čl. 46 ods. 1 ústavy zaručujúcim právo na súdnu ochranu a v ňom obsiahnuté právo na prístup k súdu, ktoré by odňatím možnosti domáhať sa konania o podanom procesnom návrhu mohlo byť porušené.

Ak preskúmanie namietaného postupu, resp. rozhodnutia všeobecného súdu v rámci predbežného prerokovania vôbec nesignalizuje možnosť porušenia základného práva alebo slobody sťažovateľa, reálnosť ktorej by bolo treba preskúmať po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie, ústavný súd považuje takúto sťažnosť za zjavne neopodstatnenú (I. ÚS 66/98, II. ÚS 101/03, II. ÚS 104/04).

Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd posúdil sťažnosť, ktorou sťažovateľ namietal porušenie základného práva nebyť odňatý zákonnému sudcovi zaručeného v čl. 48 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako zjavne neopodstatnenú a odmietol ju podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Nad rámec uvedeného ústavný súd poznamenáva, že pokiaľ sa sťažovateľ domnieva, že o jeho „návrhu na odňatie a prikázanie veci“ zo 17. marca 2009 mal špeciálny súd vydať „rozhodnutie“, proti takémuto rozhodnutiu by pripadalo do úvahy podanie dovolania, a nie ústavnej   sťažnosti.   Rovnako   ak   sa   sťažovateľ   domnieva,   že   o   jeho   veci   rozhoduje nepríslušný súd, ochrany svojho práva sa v uvedenom smere môže domôcť prostredníctvom opravných prostriedkov v ďalšom konaní.

Podľa § 566 ods. 3 zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „nový Trestný poriadok“) dovolanie podľa tohto zákona možno podať len   proti   rozhodnutiam,   ktoré   nadobudli   právoplatnosť   po   nadobudnutí   účinnosti   tohto zákona.

Podľa § 371 ods. 1 písm. a) nového Trestného poriadku dovolanie možno podať, ak vo veci rozhodol nepríslušný súd.

Zo znenia citovaných ustanovení teda vyplýva, že sťažovateľ sa prípadne bude môcť ochrany   svojho   základného   práva   na   zákonného   sudcu   domáhať   aj   prostredníctvom všeobecného súdu využitím opravného prostriedku – dovolania.

Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany základných   práv   alebo   slobôd   môže   domôcť   využitím   jemu   dostupných   a   účinných prostriedkov   nápravy   pred   iným   súdom,   musí   takúto   sťažnosť   odmietnuť   z   dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie (m. m. IV. ÚS 115/07).

Vzhľadom na uvedené by ústavný v tomto prípade musel sťažnosť odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok svojej právomoci.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 21. októbra 2009