znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 357/08-26

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 2. októbra 2008 predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti T., s. r. o., so sídlom G., zastúpenej advokátom JUDr. J. T., P., vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a 4 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Obdo V 15/2006 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť spoločnosti T., s. r. o., G. o d m i e t a   pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. mája 2008 doručená sťažnosť spoločnosti T., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), upresnená a doplnená podaniami   doručenými   ústavnému   súdu   3.   júna   2008   a 12.   júna   2008.   Sťažovateľka napokon   v úplnom   znení   sťažnosti   doručenej   ústavnému   súdu   9.   júla   2008   namietala porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a 4 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva podľa   čl.   1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) postupom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   v   konaní vedenom pod sp. zn. 1 Obdo V 15/2006.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka 12. januára 2006 podala na najvyššom   súde   dovolanie proti   rozsudku   najvyššieho   súdu   č.   k.   2 Obo 2149/2005-244 z 9. novembra 2005.

V   dovolacom   konaní   najvyšší   súd   uznesením   sp.   zn.   1   Obdo   V   15/2006 z 20. februára 2008 rozhodol tak, že dovolanie odmietol. Svoj odmietavý výrok odôvodnil tým,   že   dôvody,   z   ktorých   žalobca   vyvodzuje   prípustnosť   dovolania   [§   247   písm.   f) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“)], neboli naplnené.

Podľa názoru sťažovateľky „dovolací súd svojim rozhodnutím a konaním, ktoré mu predchádzalo, aj v spojení s odvolacím konaním č. 2 Obo 219/2005 na Najvyššom súde a s konaním   č.   3 Cb 535/01   na prvostupňovom Krajskom   súde Košice,   porušil   ústavné práva sťažovateľa vlastniť majetok a pokojne ho užívať, pretože svojim rozhodnutím, bez toho, aby pôvodný vlastník pohľadávky sa toho dožadoval a bez jeho účasti v konaní, ho tohto   práva   vlastniť   pohľadávku   zbavil   svojim   predbežným   záverom   o   jej   neexistencii a znemožnil ju pokojne užívať, pod čím je potrebné rozumieť aj právo na úžitky z nej, ktorými je príslušenstvo pohľadávky a všetky práva s ňou spojené“.

Podľa sťažovateľa obsahom práva zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru   je spravodlivé prejednanie záležitosti   nezávislým   a nestranným   súdom, nielen prejednanie v rámci riadnych opravných konaní, ale aj v rámci konaní o mimoriadnych opravných   prostriedkoch,   ktorým   je   aj   dovolanie.   Konanie   o   mimoriadnom   opravnom prostriedku   má   odstrániť   nezákonné   a   vadné   konanie   a   rozhodnutie   súdov   vydaných v riadnom   konaní.   V   predmetnej   veci   táto   nezákonnosť   odstránená   nebola.   Pod spravodlivým prejednaním a právom na prerokovanie je také prerokovanie, ktoré rešpektuje všetky zákonné zásady vedenia procesu uvedené v Občianskom súdnom poriadku.Sťažovateľ sa domnieva, že pohľadávka, ktorú ako žalobca v uvedených konaniach nadobudol na základe zmluvy o postúpení pohľadávky „Zmluvou o postúpení pohľadávky z 29. júna 1995“ s postupcom V., s. r. o., N., a ktorá bola postúpená proti dlžníkovi J., B., so sídlom v G., vo výške 2 364 377 Sk istiny pohľadávok dohodou, bola jej majetkom a vzťahuje sa na ňu ochrana vlastníckeho práva zaručená v čl. 20 ods. 1 ústavy.

Prvostupňový súd zamietol žalobu z toho dôvodu, že podľa jeho názoru bola zmluva o postúpení pohľadávok uzavretá v rozpore s dobrými mravmi, a preto je absolútne neplatná.

Odvolací súd na rozdiel od prvostupňového súdu však skonštatoval, že: „predmetná zmluva o postúpení pohľadávok v spojení so zmluvou o výške odplaty je však neplatná aj preto, lebo podľa § 524 Obč. zák. musí byť postupovaná pohľadávka pohľadávkou, ktorá skutočne existuje, resp. existovala v čase postúpenia.“

Odvolací súd vec uzavrel s tým, že k platnému postúpeniu pohľadávky nedošlo, lebo pohľadávka neexistovala, a preto nemohla byť ani platne prevzatá ako dlh, a teda žalovaný nie je vo veci pasívne legitimovaný.

Podľa   sťažovateľky «dôvody,   pre   ktoré   bolo   odvolacím   súdom   potvrdené prvostupňové rozhodnutie, sú v rozpore so zistením prvostupňového súdu, dôkazmi a aj dôvodmi prvostupňového rozhodnutia. Listinné dôkazy sú v rozpore so závermi odvolacieho súdu o neexistencii pohľadávky a tým aj o neplatnosti postúpenia a prevzatia dlhu.

Dôvodom dovolania, ktoré bolo podané proti odvolaciemu rozhodnutiu bolo to, že postupom odvolacieho súdu bola odňatá žalobcovi možnosť konať pred súdom . Odvolací súd rozhodol z dôvodu, ktorý vychádzal zo skutočnosti (neexistencia pohľadávky), ktoré dovtedy nielen žalovaný, ale ani iný účastník a ani prvostupňový súd netvrdil ani nezistil. Naopak, existenciu pohľadávky prvostupňový súd potvrdil. O tejto skutočnosti „zistenej odvolacím súdom“ sa sťažovateľ dozvedel až z rozsudku odvolacieho súdu a v konaní na ňu nemohol   reagovať.   Týmto   postupom   odvolací   súd   znemožnil   žalobcovi   realizáciu   jeho procesných práv podľa § 122 a 123 O.s.p. Takýto postup súdu znamená nerešpektovanie ústavného princípu dvojinštančnosti konania. Žalobcovi tým odoprel možnosť prieskumu nových, príp. z pohľadu súdu prvého stupňa bezvýznamných, avšak z hľadiska právneho posúdenia odvolacím súdom, rozhodujúcich skutkových zistení.

Rozhodnutím   dovolacieho   súdu   č.   1   ObdoV   15/2006   z   20.2.2008   boli   porušené ústavné práva sťažovateľa.

Pod   prejednaním   pred   spravodlivým   a   nestranným   súdom   je   potrebné   rozumieť nielen   základné   konanie   a   odvolacie   konanie,   ale   nesporne   aj   dovolacie   konanie,   ako konanie   mimoriadne,   ktoré   by   malo   napraviť   nezákonnosť   a   nerešpektovanie   práv účastníka, ktorých sa dopustili súdy v prechádzajúcich štádiách konania. Takúto nápravu je dovolací súd povinný poskytnúť. Konanie pred spravodlivým súdom je konaním, pri ktorom budú dodržané všetky procesné práva, priznané účastníkom, teda aj právo podľa § 122 a 123 O.s.p., aby sa mohol vyjadriť a príp. aj navrhnúť dôkazy k príp. dôvodom pre neho nepriaznivého rozhodnutia, najmä ak tieto dôvody sú odlišné od dôvodov prvostupňového rozhodnutia.

Právo na spravodlivý proces bolo porušené aj tým, že súd rozhodnutím o predbežnej otázke - platnosti zmluvy - rozhodol aj o práve toho, kto nebol účastníkom konania t. j. o práve V. ako druhého účastníka zmluvy o postúpení, ktorý nikdy jej platnosť nenamietal a ktorého riaditeľ aj pred súdom potvrdil výhodnosť zmluvy.

Napriek písomným dôkazom... neboli tieto dostatočným dôkazom a súd záverom bez   dôkazu   o   rozpore   s   dobrými   mravmi, zbavil   sťažovateľa   majetku,   keď   mu   odňal vlastnícke právo k pohľadávkam nadobudnutým zmluvou, ktorú druhý účastník tejto zmluvy uznával a nebol účastníkom konania, v ktorom súd o tejto pohľadávke a zmluve o postúpení rozhodol.

Keď dovolací súd tieto nezákonnosti neodstránil a neposkytol tak súdu ochranu sťažovateľovi,   porušil   tým   jeho   právo   podľa   čl.   20   ods.   1,   4   Ústavy   a   čl.   1   ods.   1 dodatkového protokolu a čl. 48 ods. 2 Ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Takýmto   neústavným   postupom   bola   sťažovateľovi   spôsobená   škoda   minimálne vo výške pohľadávky s príslušenstvom, ktorú zmluvou nadobudol t. j. 15.893.185,- Sk, preto navrhujeme, aby v súlade s § 56 ods. 4 zák. 38/1993 Z. z. o Ústavnom súde bolo priznané sťažovateľovi primerané zadosťučinenie vo výške 15.893.185,- Sk.».

Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd rozhodol nálezom takto:

„Ústavný   súd   určuje,   že   v   konaní   na   Najvyššom   súde   Slovenskej   republiky v Bratislave, č. k. 1 Obdo V 15/2006, právo sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru na verejné prerokovanie veci pred nezávislým a nestranným súdom, ako aj podľa čl. 20 ods. 1, 4 Ústavy vlastniť majetok a čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu na pokojné užívanie majetku, bolo porušené.

Ústavný   súd   zrušuje   uznesenie   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   Bratislava, č. 1 Obdo V 15/2006-272 z 20. 2. 2008.

Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   Bratislava   je   povinný   zaplatiť   navrhovateľovi 15.893.185,- Sk do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu.

Odporca je povinný zaplatiť sťažovateľovi 15.893.185,- Sk a trovy konania vo výške 8.011,-Sk ((3.176,- Sk + 190,- Sk) x 2 + DPH) na účet právneho zástupcu do 2 mesiacov od právoplatnosti.“

II.

Ústavný súd ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti rozhoduje podľa čl. 127 ods.   1   ústavy   o sťažnostiach   fyzických   osôb   alebo   právnických   osôb,   ak   namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 prvej vety ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto   práva   alebo   slobody   na   strane   druhej.   Inými   slovami,   ak   ústavný   súd   nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou,   porušenie   ktorých   navrhovateľ   namieta,   vysloví   zjavnú   neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (mutatis mutandis I. ÚS 12/01, I. ÚS 124/03).

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných   prieťahov   a v   jeho   prítomnosti   a   aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne   a v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch...

1.   Predmetom   sťažnosti   je   označené   porušenie   základného   práva   sťažovateľky zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom a rozhodnutím   najvyššieho   súdu   z 20.   februára   2008   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 1 Obdo V 15/2006.

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu ústavný súd nemá zásadne oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (II. ÚS 21/96). Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými   zásahmi   do   jeho   práv,   ktoré   sú   z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné   (I. ÚS 17/01).   Z rozdelenia   súdnej   moci   v ústave   medzi   ústavný   súd a všeobecné   súdy   totiž   vyplýva,   že   ústavný   súd   nie   je   opravnou   inštanciou   vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. I. ÚS 19/02).

Zasahovanie   ústavného   súdu   do   výkonu   tejto   právomoci   všeobecných   súdov   je opodstatnené   len   v prípade   jeho   nezlučiteľnosti   s ústavou   alebo   kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou (I. ÚS 74/02, I. ÚS 115/02, I. ÚS 46/03). V tejto súvislosti ústavný súd konštatuje, že uvedené obdobne platí aj pokiaľ ide o skúmanie prípustnosti návrhu na začatie dovolacieho konania, jeho opodstatnenosti a pod.

Pravidlá   týkajúce   sa   prípustnosti   dovolania   majú   za   cieľ   zaistiť   riadny   výkon spravodlivosti   a zvlášť   rešpektovať   princíp   právnej   istoty,   ktorá   bola   nastolená právoplatným rozhodnutím. Dotknuté osoby musia počítať s tým, že tieto pravidlá budú aplikované. Jednako tieto pravidlá alebo ich používanie nemôžu týmto osobám zabrániť, aby využili existujúci opravný prostriedok (napr. I. ÚS 4/00; vec Pérez De Rada Cavanilles c. Španielsko, rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 28. októbra 1998).

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že jej podstatou je nesúhlas sťažovateľky s právnym názorom najvyššieho súdu týkajúcim sa otázky prípustnosti dovolania v danej veci.

Najvyšší súd v odôvodnení sťažnosťou napadnutého uznesenia z 20. februára 2008 sp. zn. 1 Obdo V 15/2006 uviedol:

„Súd prvého stupňa rozsudkom zo 7. marca 2005 č. k. 3 Cb 535/01-161 zamietol žalobu v časti o určenie pravosti pohľadávky 15 893 185 Sk, uplatnenej v konkurznom konaní na majetok úpadcu S., a jej zaradení na oddelené uspokojenie. V časti o určenie pravosti pohľadávky 4 708 362 Sk konanie zastavil po tom, ako žalobca v uvedenej časti vzal žalobu späť.

Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky,   rozhodujúc   o   odvolaní   žalobcu,   rozsudkom z 9. novembra 2005 č. k. 2 Obo 219/2005-244 rozhodnutie súdu prvého stupňa potvrdil a žalobcu zaviazal zaplatiť žalovanému 7378 Sk náhrady trov konania.

Proti rozsudku odvolacieho súdu podal dovolanie žalobca. Prípustnosť dovolania vyvodzoval zo skutočnosti, že odvolací súd, ktorý rozhodoval o odvolaní, mu odňal možnosť konať   pred   súdom.   Odvolací   súd   síce   potvrdil   rozhodnutie   súdu prvého   stupňa,   avšak v rozpore s konštatovaním súdu prvého stupňa považoval zmluvu o postúpení pohľadávky, v spojení so zmluvou o výške odplaty, za neplatnú, pretože postúpiť možno len existujúcu pohľadávku...

Dôvody   odvolacieho   súdu   uvedené   v   potvrdzujúcom   rozsudku   sú   v   rozpore s vykonanými   dôkazmi,   vo   vykonaných   dôkazoch   nemajú   oporu   a   sú   aj   v   rozpore s konštatovaním   a   závermi   prvostupňového   súdu,   vychádzajú   z   nesprávneho   právneho posúdenia veci a sú neurčité a zmätočné. Súd prvého stupňa v rozsudku konštatoval, že ak by   bola   zmluva   o   postúpení   platná,   tak   by   sa   žalobca   stal   veriteľom   a   tým   osobou oprávnenou na vymáhanie pohľadávky. Záver odvolacieho súdu, že pohľadávka neexistuje, je v rozpore so závermi prvostupňového súdu, ktorý jednoznačne uznával, že pohľadávka vo výške 2 364 377 Sk a úroky z omeškania 760 216 Sk a 1 582 162 Sk existovali na základe platnej hospodárskej zmluvy. Odvolací súd potvrdil prvostupňový rozsudok z dôvodu, ktorý vychádzal zo skutočností, ktoré žalovaný netvrdil a ktoré netvrdil ani súd prvého stupňa v rozsudku. Ten v rozsudku naopak konštatoval, že pohľadávka existovala. Ku skutočnosti, že pohľadávka neexistovala, a preto nemohla byť postúpená, sa žalobca nemal možnosť vyjadriť, ani k tomu nemal dôvod, keďže odvolací súd ju ani nespomenul. Žalobca sa túto skutočnosť dozvedel až z rozhodnutia odvolacieho súdu. V tomto štádiu už žalobca nemal možnosť k tomu zaujať stanovisko a poukázať na dôkazy, ktoré svedčia o opaku. Odvolací súd mu tak znemožnil   realizáciu   jeho procesných práv   v odvolacom   konaní uvedených v § 122 a § 133 O.s.p. Jeho postup nerešpektoval ústavný princíp dvojinštančnosti konania odvolacím súdom, lebo žalobcovi odoprel možnosť prieskumu nových, pripadne z pohľadu súdu   prvého   stupňa   bezvýznamných,   avšak   z   hľadiska   právneho   posúdenia   odvolacím súdom rozhodujúcich skutkových zistení. Ak odvolací súd dospel k záveru, že rozsudok súdu prvého stupňa je správny, avšak z dôvodov, ktoré nebolo tvrdené a ani súd prvého stupňa sa nimi preto nezaoberal, bol povinný zrušiť napadnutý rozsudok a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Podľa § 132 O.s.p. hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, avšak iba dôkazy, ktoré boli vykonané pred súdom zákonným spôsobom...

Rozsudok nadobudol právoplatnosť 21. decembra 2005. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 2 O.s.p.), po zistení, že dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) skúmal najskôr, či sa ním napadá rozhodnutie, proti ktorému je dovolanie prípustné.

Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).

V prejednávanej veci odvolací súd rozhodol rozsudkom. V zmysle ustanovenia § 238 O.s.p. platí, že ak dovolanie smeruje proti rozsudku, je prípustné, ak je ním napadnutý zmeňujúci rozsudok (§ 238 ods. 1 O.s.p.), ak smeruje proti rozsudku, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci (§ 238 ods. 2 O.s.p.),   alebo   rozsudok   potvrdzujúci   rozsudok   súdu prvého stupňa,   avšak   len   vtedy,   ak odvolací súd v jeho výroku vyslovil, že je dovolanie prípustné, pretože po právnej stránke ide o rozhodnutie zásadného významu (§ 238 ods. 3 O.s.p.). Žalobcom napadnutý rozsudok nie je rozsudkom uvedeným v § 238 ods. 1 až 3 O.s.p., preto prípustnosť dovolania proti nemu podľa uvedeného ustanovenia nie je daná.

Proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu bolo vydané v konaní postihnutom niektorou z procesných vád uvedených v § 237 O.s.p. Jedným z dôvodov zakladajúcich vždy prípustnosť dovolania je aj prípad, keď bola účastníkovi postupom súdu odňatá možnosť konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.), ktorého sa žalobca dovoláva. Pod odňatím možnosti pred súdom konať treba rozumieť taký závadný procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemožní realizácia jeho procesných práv, priznaných mu v občianskom súdnom konaní za účelom obhájenia a ochrany jeho práv a právom chránených záujmov. K takémuto postupu v prejednávanej veci nedošlo... Dôvod, z ktorého žalobca vyvodzuje prípustnosť dovolania (§ 247 písm. f/ O.s.p.), nebol naplnený. Keďže dovolací súd nezistil žiadne iné skutočnosti, ktoré by opodstatňovali prípustnosť dovolania podľa ďalších ustanovení § 237 O.s.p., dovolanie podľa § 218 ods. 1 O.s.p, v spojení s ustanovením § 243b ods. 4 O.s.p., ako neprípustné odmietol bez toho, aby skúmal jeho vecnú správnosť.“

Podľa   názoru   ústavného   súdu   právny   názor   najvyššieho   súdu   o neprípustnosti dovolania v danej veci je zdôvodnený vyčerpávajúcim spôsobom, najvyšší súd ku všetkým zásadným námietkam sťažovateľky zaujal stanovisko, a preto aj ústavný súd ho považuje za dostačujúci,   ale   aj   ústavne   relevantný.   V citovanej   časti   odôvodnenia   napadnutého rozhodnutia najvyšší súd zrozumiteľným a jednoznačným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré bolo treba považovať dovolanie sťažovateľky za neprípustné.

2. K namietanému porušeniu základných práv na ochranu vlastníctva majetku podľa čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu v konaní vedenom na najvyššom súde pod sp. zn. 1 Obdo V 15/2006.

Podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy   každý   má   právo   vlastniť   majetok.   Vlastnícke   právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje.

Podľa čl. 20 ods. 4 ústavy vyvlastnenie alebo nútené obmedzenie vlastníckeho práva je   možné   iba   v nevyhnutnej   miere   a vo   verejnom   záujme,   a to   na   základe   zákona   a za primeranú náhradu.

Podľa čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo   pokojne   užívať svoj   majetok.   Nikoho   nemožno   zbaviť jeho   majetku   s výnimkou verejného   záujmu   a   za   podmienok,   ktoré   ustanovuje   zákon   a všeobecné   zásady medzinárodného práva.

Ústavný súd si pri výklade základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 1 dodatkového protokolu, pokiaľ ide o ním garantované „právo na ochranu majetku“, a preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (m. m. IV. ÚS 233/04).

Sťažovateľka   tvrdí,   že   najvyšší   súd   porušil   jej   základné   právo   vlastniť   majetok a právo užívať ho bez obmedzenia v nevyhnutnom rozsahu podľa čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy a podľa čl. 1 dodatkového protokolu tým, že:

Napriek písomným dôkazom o existencii pohľadávky V. proti J. B.... neboli tieto dostatočným   dôkazom   a   súd   záverom   bez   dôkazu   o   rozpore   s dobrými   mravmi, zbavil sťažovateľa   majetku,   keď   mu   odňal   vlastnícke   právo   k pohľadávkam nadobudnutým zmluvou, ktorú druhý účastník tejto zmluvy uznával a nebol účastníkom konania, v ktorom súd o tejto pohľadávke a zmluve o postúpení rozhodol.

Keď dovolací súd tieto nezákonnosti neodstránil a neposkytol tak súdnu ochranu sťažovateľovi,   porušil   tým   jeho   právo   podľa   čl.   20   ods.   1,   4   Ústavy   a   čl.   1   ods.   1 dodatkového protokolu a čl. 48 ods. 2 Ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru.“

V súvislosti   so   základným   právom   na   ochranu   vlastníckeho   práva   vyjadreným v čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 1 dodatkového protokolu ústavný súd už vyslovil, že ochranu vlastníckeho   práva   pred   jeho   ohrozením   alebo porušením   zásadne   poskytujú   všeobecné súdy (m. m. I. ÚS 132/93, II. ÚS 141/03, IV. ÚS 177/03).

Ústavný   súd   tiež   pripomína   aj   svoju   stabilizovanú judikatúru   (napr. II. ÚS 78/05, IV. ÚS 301/07), ktorej súčasťou je aj právny názor, že všeobecný súd spravidla nemôže byť porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ku ktorým patrí aj základné právo vyplývajúce z čl. 20 ods. 1 ústavy, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru. O prípadnom porušení základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy by bolo možné uvažovať zásadne len vtedy, ak by zo strany všeobecného súdu primárne došlo k porušeniu niektorého zo základných práv, resp. ústavnoprocesných princípov vyjadrených v čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. v spojení s ich porušením.

Z uvedených dôvodov ústavný súd odmietol sťažnosť sťažovateľky v tejto časti pre jej zjavnú neopodstatnenosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Po   odmietnutí   sťažnosti   už   nebol   právny   dôvod   zaoberať   sa   ďalšími   návrhmi sťažovateľky   (napr.   priznaním   primeraného   finančného   zadosťučinenia,   úhrady   trov konania alebo zrušením napadnutého rozsudku najvyššieho súdu).

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. októbra 2008