znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 357/06-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 31. októbra 2006 predbežne   prerokoval   sťažnosť   Ing.   A.   P.,   K.,   vo veci   namietaného   porušenia   jeho základných   práv zaručených   v čl.   20   ods.   1 a 3   a čl. 46   ods.   1   a 2   Ústavy   Slovenskej republiky notárskymi zápisnicami spísanými notárkou JUDr. V. Č., Notársky úrad v P., pod č. N 144/96 Nz 7/97 a N 174/96 Nz 8/97 z 5. februára 1997, rozsudkom Krajského súdu v Prešove č. k. 3 Co 240/05-180 z 19. januára 2006 a rozhodnutím Krajskej prokuratúry v P. č. k. Kc 2057/06-19 z 27. júna 2006 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. A. P. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. septembra 2006 doručená sťažnosť Ing. A. P., K. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojich   základných   práv   podľa   čl.   46   ods.   1 a 2   v spojení   s čl.   20 ods.   1 a   3 Ústavy Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“),   pričom   v úvodnej   časti   sťažnosti   za porušovateľov svojich práv označil notárku JUDr. V. Č., Notársky úrad v P., Okresný úrad vyšetrovania Policajného zboru P., Okresnú prokuratúru P., Krajskú prokuratúru v P. (ďalej len   „krajská   prokuratúra“)   a Generálnu   prokuratúru   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „generálna prokuratúra“).

Sťažovateľ   uviedol,   že   krajská   prokuratúra   z poverenia   generálnej   prokuratúry nedostatočne prešetrila jeho podnet na podanie mimoriadneho dovolania proti rozsudku Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) č. k. 3 Co 240/05-180 z 19. januára 2006, ktorým bol potvrdený rozsudok Okresného súdu Prešov (ďalej len „okresný súd“) č. k. 10 C 78/01-139 z 11. marca 2005. Krajská prokuratúra podnet sťažovateľa odložila, o čom ho upovedomila oznámením č. k. Kc 2057/06-19 z 27. júna 2006, v ktorom uviedla, že   preskúmaním   spisového   materiálu   bolo   zistené, „že   súdy   oboch   stupňov   rozhodli zákonne zamietajúc Vašu žalobu“.

Krajská prokuratúra v upovedomení o vybavení sťažovateľovho podnetu z 27. júna 2006 okrem iného uviedla:

„Rozsudkom okresného súdu bol zamietnutý Váš návrh o určenie vlastníckeho práva k pozemkom zapísaným na LV č. 481, kat. územie D. a na LV č. 481, kat. územie Z.. Okresný súd svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že ste ako navrhovateľ nepredložili žiadne návrhy na doplnenie   dokazovania,   ktoré   by   podporovali   Váš   nárok.   Súd   súčasne   konštatoval,   že nezistil   žiadne   porušenia   zákona   ohľadom   vydania   notárskeho   osvedčenia,   z ktorého dôvodu Vaše námietky považoval za irelevantné.

(...) Súdy správne poukázali na skutočnosť, že vykonanými dôkazmi nebol preukázaný žiadny   spôsob,   na   základe   ktorého   by   ste   nadobudli   vlastníctvo   k predmetným nehnuteľnostiam. V priebehu konania ste poukazovali na pokrvné príbuzenstvo k pôvodným vlastníkom   uvedených   nehnuteľností,   avšak   nepredložili   ste   žiadny   dôkaz   o právnej skutočnosti, na základe ktorej by ste predmetné nehnuteľnosti mali nadobudnúť do Vášho vlastníctva.   Z uvedeného   dôvodu   súdy   správne   ustálili   záver   o tom,   že   ste   v uvedenom konaní ako navrhovateľ neuniesli dôkazné bremeno, z ktorého dôvodu preto súd Váš návrh zamietol.“

Z odôvodnenia   sťažnosti   vyplýva,   že   sa   sťažovateľ   v súdnom   konaní   domáhal určenia vlastníckeho práva k pozemkom, ktoré v minulosti vlastnili jeho príbuzní a neskôr boli ako vlastníci týchto pozemkov zapísaní odporcovia 1) a 2) na základe osvedčení podľa zákona Slovenskej národnej rady č. 293/1992 Zb. o úprave niektorých vlastníckych vzťahov k nehnuteľnostiam   v znení   neskorších   predpisov spísaných   notárkou   JUDr.   V.   Č. v notárskych zápisniciach pod č. N 144/96 Nz 7/97 a N 174/96 Nz 8/97. V odôvodnení sťažnosti   ústavnému   súdu   sťažovateľ   uviedol   skutkové   okolnosti   k preukázaniu vlastníckeho   práva   jeho   príbuzných   k predmetným   nehnuteľnostiam,   ktoré   uvádzal   aj v súdnom konaní a poukázal na to, že o týchto skutočnostiach predložil súdu listiny, na ktoré súd nereagoval a v odôvodnení rozsudku ich ani neuviedol.

Sťažovateľ žiada, aby ústavný súd v jeho veci takto rozhodol:„1.) Základné právo Ing. A. P. podľa čl. 46 odst. 1 a 2 v spojení s čl. 20 odst. 1 a 3 Ústavy Slovenskej republiky Notárskou zápisnicou a. Notárskeho úradu v P. zo dňa 5. 2. 1997 č. N 144/96 Nz 7/97 porušené bolo. b. Notárskeho úradu v P. zo dňa 5. 2. 1997 č. N 174/96 Nz 8/97 porušené bolo. 2.) Rozsudkom Krajského súdu v Prešove č. k.: 3 Co 240/05-180 z 19. 1. 2006 porušené bolo. 3.) Krajskou prokuratúrou v P. č. Kc 2057/06-19 zo dňa 27. 6. 2006 porušené bolo. 4.) Notárske zápisnice z Notárskeho úradu v P.: a. Č. N 144/96 Nz 7/97 zo dňa 5. 2. 1997 zrušuje a vec vracia Notárskemu úradu v P. na ďalšie konanie. b. Č. N 174/96 Nz 8/97 zo dňa 5. 2. 1997 zrušuje a vec vracia Notárskemu úradu v P. na ďalšie konanie. 5.) Rozsudok Krajského súdu v Prešove č. k. 3 Co 240/05-180 z 19. 1. 2006 zrušuje a vec vracia Krajskému súdu v Prešove na ďalšie konanie. 6.) Podnet na mimoriadne dovolanie adresovaný Generálnej prokuratúre SR delegovaný na Krajskú prokuratúru v P. pod č. Kc 2057/06-19 zo dňa 27. 6. 2006 zrušuje a vec vracia Krajskej prokuratúre v P. na ďalšie konanie. 7.) Ústavný súd Slovenskej republiky žiadam, aby podľa čl. 127 odst. 3 svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznal pre zastupujúceho advokáta trovy právneho zastúpenia (advokátovi,   ktorého   určí   ÚS-SR)   v plnej   výške   do   15   dní   od   právoplatnosti   tohoto nálezu.“II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993   Z. z.   o organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa a skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene alebo zjavne neopodstatnené návrhy môže ústavný súd po predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho prejednávania.

O zjavne   neopodstatnený   návrh   ide   vtedy,   ak   ústavný   súd   pri   jeho   predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie. Inými slovami, ústavný súd môže pri predbežnom prerokovaní odmietnuť taký návrh, ktorý sa na prvý pohľad a bez najmenšej pochybnosti javí ako neopodstatnený (napr. III. ÚS 199/02).

Pri posúdení sťažnosti vychádzal ústavný súd z § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde, podľa ktorého je ústavný súd viazaný návrhom. Viazanosť návrhom platí zvlášť pre petit, čo znamená, že ústavný súd rozhoduje o porušení práv a slobôd v rozsahu, ako ho vymedzí sťažovateľ   v   návrhu   na   rozhodnutie   ústavného   súdu.   Ústavný   súd   preto   posudzoval namietané porušenie základných práv sťažovateľa podľa čl. 20 ods. 1 a 3 a čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy vo vzťahu k tým porušovateľom, ktorých označil v petite sťažnosti.

1. Namietané porušenie základných práv notárskymi zápisnicami spísanými notárkou JUDr. V. Č. pod č. N 144/96 Nz 7/97 a N 174/96 Nz 8/97 z 5. februára 1997

Zo   znenia   čl.   127   ods.   1   ústavy   vyplýva,   že   ústava   rozdeľuje   ústavnú   ochranu základných   práv   a   slobôd,   alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich z príslušnej medzinárodnej zmluvy medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom systém tejto   ochrany   je   založený   na   princípe   subsidiarity,   ktorý   určuje   aj   rozsah   právomoci ústavného súdu pri poskytovaní ochrany týmto právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných   súdov   (čl.   142   ods.   1   ústavy),   a to   tak,   že   všeobecné   súdy   sú   primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za dodržiavanie základných práv a slobôd (čl. 144 ods. 1 a čl. 152 ods. 4 ústavy).

Z princípu   subsidiarity   právomoci   ústavného   súdu   vyplýva,   že   ak   existuje   taký všeobecný súd, ktorý v súlade so všeobecnou právomocou podľa čl. 142 ods. 1 ústavy má aj zákonom   vymedzenú   právomoc   konať   o ochrane   konkrétneho   základného   práva   alebo slobody,   ústavný   súd   zásadne   nie   je   oprávnený   prijať   sťažnosť   na   ďalšie   konanie (II. ÚS 54/02).

Ochrana   vlastníckeho   práva   patrí   podľa   čl.   142   ods.   1   ústavy   do   rozhodovacej právomoci   všeobecných   súdov,   ktoré   spory   a iné   právne   veci   vyplývajúce z občianskoprávnych   vzťahov   prejednávajú   a rozhodujú   v zmysle   ustanovenia   §   7 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) v občianskom súdnom konaní. Keďže v danom   prípade   bol   na   poskytnutie   ochrany   vlastníckemu   právu   sťažovateľa   príslušný okresný súd, ústavný súd odmietol sťažnosť v tejto časti pre nedostatok svojej právomoci.

K námietke sťažovateľa vo vzťahu k porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa   čl. 46 ods.   1 a 2 ústavy   ústavný súd uvádza, že vydanie notárskeho osvedčenia žiadnym spôsobom nezasahovalo do základného práva sťažovateľa domáhať sa zákonom ustanoveným   postupom   svojho   práva   na   nezávislom   a nestrannom   súde,   čo   napokon potvrdzuje   sám   sťažovateľ   tým,   že   podal   žalobu   o určenie   vlastníckeho   práva,   ako   aj odvolanie proti rozhodnutiu prvostupňového súdu. Preto je jeho sťažnosť v tejto časti zjavne neopodstatnená.

2.   Namietané   porušenie   základných   práv   rozsudkom   krajského   súdu   č.   k. 3 Co 240/05-180 z 19. januára 2006

Ústavný súd v rámci svojej rozhodovacej činnosti opakovane vyslovil právny názor, že   sťažnosť   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   nemožno   považovať   za   časovo   neobmedzený právny   prostriedok   ochrany   základných   práv   alebo   slobôd   (napr.   II.   ÚS   29/02, III. ÚS 62/02). Jednou zo zákonných podmienok pre prijatie sťažnosti na ďalšie konanie je jej podanie v zákonom stanovenej lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu do základných práv alebo slobôd sťažovateľa (§ 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde).

Podľa názoru sťažovateľa je zákonná lehota na podanie sťažnosti zachovaná, pretože podal   sťažnosť   do   dvoch   mesiacov   od   vyrozumenia   o vybavení   podnetu   na   podanie mimoriadneho dovolania.

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu mimoriadne opravné prostriedky, ktoré sťažovateľ   nemôže   uplatniť   osobne,   nemožno   považovať   za   účinné   právne   prostriedky nápravy,   ktoré   sú   mu   priamo   dostupné.   Samotný   podnet   na   podanie   mimoriadneho dovolania nie je teda iným právnym prostriedkom, ktorý je sťažovateľ v zmysle § 53 ods. 1 zákona   o ústavnom   súde   povinný   vyčerpať   na   ochranu   svojich   základných   práv   alebo slobôd pred podaním sťažnosti ústavnému súdu (m.m. I. ÚS 67/02).

Na plynutie lehoty podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde nemá vplyv doručenie oznámenia   o odložení   podnetu   na   podanie   mimoriadneho   dovolania,   ale rozhodujúci   je dátum   nadobudnutia   právoplatnosti   napadnutého   rozhodnutia   krajského   súdu. Z vyrozumenia   krajskej   prokuratúry   o vybavení   podnetu   sťažovateľa   na   podanie mimoriadneho   dovolania   vyplýva,   že   rozsudok   krajského   súdu   č.   k.   3   Co   240/05-180 z 19. januára 2006 nadobudol právoplatnosť 8. marca 2006. Sťažovateľ sa teda ochrany svojich základných práv domáhal až po uplynutí lehoty uvedenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom   súde,   a   preto   ústavný   súd   sťažnosť   v tejto   časti   odmietol   ako   oneskorene podanú.

Navyše ústavný súd uvádza, že právo na súdnu ochranu neznamená nárok na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami, resp. s jeho právnymi názormi. Z opačného pohľadu možno povedať, že neúspech v súdnom konaní nemožno bez ďalšieho považovať za porušenie základného práva.   Je   v právomoci   všeobecných   súdov   vykladať   a aplikovať   zákony.   Pokiaľ   tento výklad nie je arbitrárny a je náležite zdôvodnený, ústavný súd nemá príčinu doň zasahovať (mutatis mutandis napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 50/04, IV. ÚS 238/05).

Z odôvodnenia sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ spája porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a 3 a čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy s rozhodnutím krajského súdu, ktorý sa nestotožnil   s jeho   právnym   názorom   a potvrdil   rozsudok   okresného   súdu,   ktorý sťažovateľovu   žalobu   zamietol.   Iné   argumenty   na   podporu   svojich   tvrdení   o porušení základných práv sťažovateľ neuviedol. Preto je daný dôvod na odmietnutie sťažnosti v tejto časti aj z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

3.   Namietané   porušenie   základných   práv   rozhodnutím   krajskej   prokuratúry   č.   k. Kc 2057/06-19 z 27. júna 2006 o odložení podnetu sťažovateľa na podanie mimoriadneho dovolania

Ako   už   bolo   uvedené   vyššie,   mimoriadne   opravné   prostriedky,   ktoré   sťažovateľ nemôže uplatniť osobne, nemožno považovať za účinné právne prostriedky nápravy, ktoré je povinný vyčerpať pred podaním sťažnosti ústavnému súdu. Podľa ustanovenia § 243e ods. 1 OSP je na podanie mimoriadneho dovolania oprávnený (nie však povinný) generálny prokurátor   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „generálny   prokurátor“)   na   základe   podnetu fyzickej osoby alebo právnickej osoby. Ak sa fyzická osoba alebo právnická osoba obráti na generálneho prokurátora s podnetom na mimoriadne dovolanie, nevzniká jej tým právo, aby generálny prokurátor mimoriadne dovolanie podal, ale právo, aby orgány prokuratúry jej podnet riadne vybavili (III. ÚS 42/04).

Ústavný   súd   v tejto   súvislosti   viackrát   vyslovil,   že   oprávnenie   na   podanie mimoriadneho   dovolania   nemá   charakter   práva,   ktorému   je   poskytovaná   ústavnoprávna ochrana (I. ÚS 19/01, I. ÚS 67/02, IV. ÚS 344/04, II. ÚS 144/05). Nevyhovením podnetu sťažovateľa   na   podanie   mimoriadneho   dovolania   teda   nemohlo   dôjsť   k zásahu   do základných práv sťažovateľa, a preto ústavný súd odmietol sťažnosť v tejto časti ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde,   ústavný   súd   sa   ďalšími   návrhmi   na   rozhodnutie   ani   žiadosťou   sťažovateľa o ustanovenie právneho zástupcu nezaoberal.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 31. októbra 2006