SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
II. ÚS 356/2015-11
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 11. júna 2015 v senátezloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcov Sergeja Kohutaa Ladislava Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosti obchodnejspoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., Pribinova 25, Bratislava, zastúpenej Fridrich Paľko,s. r. o., Grösslingová 4, Bratislava, prostredníctvom ktorej koná jej konateľ a advokátdoc. JUDr. Branislav Fridrich, PhD., vedené pod sp. zn. Rvp 4260/2014, Rvp 4261/2014,Rvp 4262/2014, Rvp 4263/2014, Rvp 4264/2014, Rvp 4265/2014, Rvp 4266/2014,Rvp 4267/2014, Rvp 4268/2014, Rvp 4269/2014, Rvp 4270/2014, Rvp 4271/2014,Rvp 4272/2014, Rvp 4273/2014, Rvp 4274/2014, Rvp 4275/2014, Rvp 4276/2014,Rvp 4277/2014, Rvp 4278/2014, Rvp 4279/2014, Rp 4280/2014, Rvp 4281/2014,Rvp 4282/2014, Rvp 4283/2014, Rvp 4284/2014, Rvp 4285/2014, Rvp 4286/2014,Rvp 4287/2014, Rvp 4288/2014, Rvp 4289/2014 a Rvp 4290/2014 vo veci namietanéhoporušenia jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskejrepubliky, práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôda práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práva základných slobôd uzneseniami Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 17 Co 916/2013z 20. januára 2014 (Rvp 4260/2014), sp. zn. 6 Co 786/2013 z 11. decembra 2013(Rvp 4261/2014), sp. zn. 16 Co 345/2013 z 8. januára 2014 (Rvp 4262/2014),sp. zn. 8 Co 352/2013 z 18. decembra 2013 (Rvp 4263/2014), sp. zn. 16 Co 330/2013z 8. januára 2014 (Rvp 4264/2014), sp. zn. 16 Co 348/2013 zo 14. januára 2014(Rvp 4265/2014), sp. zn. 16 Co 335/2013 z 20. januára 2014 (Rvp 4266/2014), sp. zn.16 Co 341/2013 z 20. januára 2014 (Rvp 4267/2014), sp. zn. 17 Co 1046/2013z 29. januára 2014 (Rvp 4268/2014), sp. zn. 8 Co 410/2013 z 29. januára 2014(Rvp 4269/2014), sp. zn. 16 Co 320/2013 z 8. januára 2014 (Rvp 4270/2014),sp. zn. 16 Co 326/2013 zo 14. januára 2014 (Rvp 4271/2014), sp. zn. 16 Co 336/2013zo 14. januára 2014 (Rvp 4272/2014), sp. zn. 16 Co 342/2013 z 20. januára 2014(Rvp 4273/2014), sp. zn. 8 Co 333/2013 z 18. decembra 2013 (Rvp 4274/2014), sp. zn.8 Co 337/2013 z 8. januára 2014 (Rvp 4275/2014), sp. zn. 16 Co 329/2013zo 14. januára 2014 (Rvp 4276/2014), sp. zn. 16 Co 359/2013 z 8. januára 2014(Rvp 4277/2014), sp. zn. 4 Co 885/2013 z 21. januára 2014 (Rvp 4278/2014), sp. zn.8 Co 348/2013 z 8. januára 2014 (Rvp 4279/2014), sp. zn. 8 Co 339/2013 z 8. januára 2014(Rvp 4280/2014), sp. zn. 8 Co 338/2013 z 18. decembra 2013 (Rvp 4281/2014), sp. zn.17 Co 910/2013 z 15. januára 2014 (Rvp 4282/2014), sp. zn. 16 Co 338/2013zo 14. januára 2014 (Rvp 4283/2014), sp. zn. 8 Co 347/2013 z 8. januára 2014(Rvp 4284/2014), sp. zn. 16 Co 337/2013 zo 14. januára 2014 (Rvp 4285/2014),sp. zn. 16 Co 328/2013 zo 14. januára 2014 (Rvp 4286/2014), sp. zn. 8 Co 336/2013z 8. januára 2014 (Rvp 4287/2014), sp. zn. 16 Co 332/2013 z 20. januára 2014(Rvp 4288/2014), sp. zn. 16 Co 333/2013 z 8. januára 2014 (Rvp 4289/2014)a sp. zn. 8 Co 412/2013 z 29. januára 2014 (Rvp 4290/2014) a takto
r o z h o d o l :
1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., vedené pod sp. zn.Rvp 4260/2014, Rvp 4261/2014, Rvp 4262/2014, Rvp 4263/2014, Rvp 4264/2014,Rvp 4265/2014, Rvp 4266/2014, Rvp 4267/2014, Rvp 4268/2014, Rvp 4269/2014,Rvp 4270/2014, Rvp 4271/2014, Rvp 4272/2014, Rvp 4273/2014, Rvp 4274/2014,Rvp 4275/2014, Rvp 4276/2014, Rvp 4277/2014, Rvp 4278/2014, Rvp 4279/2014,Rvp 4280/2014, Rvp 4281/2014, Rvp 4282/2014, Rvp 4283/2014, Rvp 4284/2014,Rvp 4285/2014, Rvp 4286/2014, Rvp 4287/2014, Rvp 4288/2014, Rvp 4289/2014a Rvp 4290/2014 s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn.Rvp 4260/2014.
2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., o d m i e t a ako zjavneneopodstatnené.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 14. apríla 2014doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o. (ďalej len„sťažovateľka“) vedené pod sp. zn. Rvp 4260/2014, Rvp 4261/2014, Rvp 4262/2014,Rvp 4263/2014, Rvp 4264/2014, Rvp 4265/2014, Rvp 4266/2014, Rvp 4267/2014,Rvp 4268/2014, Rvp 4269/2014, Rvp 4270/2014, Rvp 4271/2014, Rvp 4272/2014,Rvp 4273/2014, Rvp 4274/2014, Rvp 4275/2014, Rvp 4276/2014, Rvp 4277/2014,Rvp 4278/2014, Rvp 4279/2014, Rp 4280/2014, Rvp 4281/2014, Rvp 4282/2014,Rvp 4283/2014, Rvp 4284/2014, Rvp 4285/2014, Rvp 4286/2014, Rvp 4287/2014,Rvp 4288/2014, Rvp 4289/2014 a Rvp 4290/2014, ktorými namieta porušenie svojichzákladných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len„ústava“), práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd(ďalej len „dohovor“) a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochraneľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) uzneseniamiKrajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) označenými v záhlaví tohtorozhodnutia (ďalej len „napadnuté uznesenia“).
Zo sťažností a z ich príloh vyplýva, že sťažovateľka vystupuje v postavení žalobcuv konaniach vedených Okresným súdom Trenčín (ďalej len „okresný súd“), predmetomktorých je náhrada majetkovej škody a nemajetkovej ujmy spôsobenej nezákonnýmrozhodnutím, resp. nesprávnym úradným postupom okresného súdu, ktorý je teda súčasnesúdom, ktorý sťažovateľke uvedenú škodu a nemajetkovú ujmu spôsobil. Na základeuvedeného sťažovateľka očakávala, že dôjde k vylúčeniu okresného súdu a spory budúprikázané inému vecne príslušnému súdu v obvode krajského súdu.
Na základe skutočností uvedených sťažovateľkou v žalobných návrhoch okresný súdsvojimi uzneseniami špecifikovanými v sťažnostiach (ďalej len „uznesenia okresnéhosúdu“) zaviazal sťažovateľku na zaplatenie súdneho poplatku za vznesené námietkyzaujatosti. Na základe odvolaní podaných sťažovateľkou, podstatou ktorých bolo jej tvrdenieo nepodaní námietky zaujatosti, krajský súd napadnutými uzneseniami potvrdilprvostupňové rozhodnutia ako vecne správne.
Sťažovateľka v predostretej argumentácii uviedla, že napadnutými uzneseniamikrajský súd porušil ňou označené práva, keď:
„a) rozhodol nad rámec zverenej právomoci;
b) rozhodol bez návrhu na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný;
c) svoje rozhodnutie oprel o neexistujúce právne skutočnosti;
d) svoje rozhodnutie formuloval na základe nesprávneho právneho posúdenia veci a s použitím chybnej aplikácie a interpretácie práva...
e) svojím rozhodnutím porušil bez uvedenia dôvodov ustálenú rozhodovaciu prax Najvyššieho súdu SR.“
Podľa sťažovateľky krajský súd napadnuté uznesenia založil na nesprávnom právnomposúdení návrhov podaných sťažovateľkou ako námietok zaujatosti, hoci tieto podanianeboli dostatočne určité a nespĺňali náležitosti námietky zaujatosti upravené v § 15a zákonač. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“).Napriek uvedenému okresný súd aj krajský súd prejavy vôle sťažovateľky obsiahnuté vpodaných žalobách vyhodnotili ako námietky zaujatosti.
Sťažovateľka v sťažnosti tiež poukázala na rozhodnutia iných všeobecných súdov,ktoré v skutkovo a právne zhodných veciach rozhodli o zrušení uznesenia súdu prvéhostupňa.
V nadväznosti na uvedené sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd vydal nález,v ktorom vysloví porušenie jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy,práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu napadnutými uzneseniami,zruší napadnuté uznesenia krajského súdu a veci vráti na ďalšie konanie a prizná jejfinančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnomsúde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnostinavrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každéhonávrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súdenebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonompredpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavneneoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnomprerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuťaj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Sťažovateľka namietala porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu napadnutýmiuzneseniami.
1. K spoločnému prerokovaniu vecí
Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha vecito nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanoveniaObčianskeho súdneho poriadku. V zmysle § 112 ods. 1 OSP v záujme hospodárnostikonania môže súd spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolusúvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov. Zákon o ústavnom súde nemá osobitnéustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade s citovaným § 31a zákona o ústavnom súdemožno v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ústavy použiť na prípadné spojenie vecí primerane§ 112 ods. 1 OSP.
S prihliadnutím na obsah sťažností vedených ústavným súdom pod sp. zn.Rvp 4260/2014, Rvp 4261/2014, Rvp 4262/2014, Rvp 4263/2014, Rvp 4264/2014,Rvp 4265/2014, Rvp 4266/2014, Rvp 4267/2014, Rvp 4268/2014, Rvp 4269/2014,Rvp 4270/2014, Rvp 4271/2014, Rvp 4272/2014, Rvp 4273/2014, Rvp 4274/2014,Rvp 4275/2014, Rvp 4276/2014, Rvp 4277/2014, Rvp 4278/2014, Rvp 4279/2014,Rvp 4280/2014, Rvp 4281/2014, Rvp 4282/2014, Rvp 4283/2014, Rvp 4284/2014,Rvp 4285/2014, Rvp 4286/2014, Rvp 4287/2014, Rvp 4288/2014, Rvp 4289/2014a Rvp 4290/2014 a z tohto obsahu vyplývajúcu právnu a skutkovú súvislosť uvedenýchsťažností a taktiež prihliadajúc na totožnosť v osobe sťažovateľky a krajského súdu, protiktorým tieto sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd, uplatniac citované právne normy, tak,ako to je uvedené v bode l výroku tohto uznesenia.
2. K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutými uzneseniami
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť vtedy, ak namietanýmpostupom orgánu štátu nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody,ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzioznačeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorýchsa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možnopovažovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosťporušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí naďalšie konanie (IV. ÚS 78/03).
Ústavný súd je súdnym orgánom ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy). Túto ochranuposkytuje aj základným právam účastníkov v konaní o ich veci pred súdmi (všeobecnými)alebo pred inými orgánmi Slovenskej republiky v prípadoch ustanovených zákonom. Tietopráva vyplývajú z ústavnoprocesných princípov konania pred uvedenými orgánmi (čl. 46 ažčl. 50 ústavy) a patrí medzi ne aj právo každého na rozhodnutie jeho veci tým sudcom,ktorého určuje zákon.
Sťažovateľka zastáva názor, že krajský súd napadnutými uzneseniami, ktorýmipotvrdil uznesenia okresného súdu o uložení povinnosti zaplatiť súdny poplatok za podanénámietky zaujatosti, porušil ňou označené práva podľa čl. 46 ods. 1, čl. 20 ods. 1 ústavya čl. 6 ods. 1 dohovoru, čl. 1 dodatkového protokolu, pretože, ako vyplýva z jej písomnýchpodaní v konaniach pred okresnými súdmi, ako aj z odvolaní proti prvostupňovýmrozhodnutiam, sťažovateľka námietku zaujatosti nevzniesla.
Okresný súd svojimi rozhodnutiami uložil sťažovateľke zaplatiť súdny poplatokza námietku zaujatosti v sume 66 € podľa položky č. 17 písm. a) „sadzobníka súdnych poplatkov zákona, tvoriaceho prílohu zákona č. 71/1992 Zb.“. Proti týmto uzneseniampodala sťažovateľka odvolania, v ktorých poukázala na to, že námietky zaujatosti nepodala,a okrem iného uviedla: „... v úvode svojej žaloby uviedol skutočnosti preukazujúce fakt, že inak vecne a miestne príslušný okresný súd nemôže vo veci konať, pretože jeho sudcovia sú z prejednania veci vylúčení, keďže majú pomer k veci a k účastníkom konania a sú teda vo veci zaujatí (§ 14 OSP).“ Na základe uvedeného sťažovateľka žiadala zrušiť uzneseniaokresného súdu v celom rozsahu.
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavaťa posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonovviedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmibol alebo nebol náležite zistený skutkový stav veci a aké skutkové zistenia a právne záveryzo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzujena kontrolu zlučiteľnosti takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadnemedzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 13/00,mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).
Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdomnie je chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho predtakými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľnéa neudržateľné (I. ÚS 17/01). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súda všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciachpatriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. I. ÚS 19/02).
Sťažovateľka svoje sťažnosti založila v podstatnom najmä na skutočnosti, že okresnýsúd nesprávne posúdil jej žalobné návrhy, ktorých súčasťou boli aj upovedomeniao skutočnostiach týkajúcich sa okresného súdu, ktorý má v jej právnych veciach rozhodovaťa súčasne je orgánom, ktorý svojím nesprávnym úradným postupom spôsobil sťažovateľkeškodu, pričom jej upovedomenia nemožno posúdiť ako námietky zaujatosti pre nesplnenienáležitostí vyplývajúcich z § 15a OSP.
Podľa § 14 ods. 1 OSP sudcovia sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci, akso zreteľom na ich pomer k veci, k účastníkom alebo k ich zástupcom možno maťpochybnosti o ich nezaujatosti.
Podľa § 15 OSP ak sa sudca dozvie o skutočnostiach, pre ktoré je vylúčený, oznámito neodkladne predsedovi súdu...
Podľa § 15a ods. 1 OSP účastníci majú právo z dôvodov podľa § 14 ods. 1 uplatniťnámietku zaujatosti voči sudcovi, ktorý má vec prejednať a rozhodnúť.
Odôvodnenia napadnutých uznesení krajského súdu sú podľa názoru ústavného súduzrozumiteľné a akceptovateľné, krajský súd v napadnutých uzneseniach primerane reagovalna námietky sťažovateľky uvedené v odvolaniach proti uzneseniam okresného súdu.Okresný súd určil výšku súdneho poplatku podľa položky č. 17a sadzobníka súdnychpoplatkov a tiež vec správne právne posúdil podľa príslušných ustanovení zákonaSlovenskej národnej rady č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpisz registra trestov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdnych poplatkoch“).Okresný súd a krajský súd tvrdenia uvádzané sťažovateľkou v odôvodneniach svojichrozhodnutí vyhodnotili tak, že v okolnostiach posudzovaných vecí išlo o námietkuzaujatosti, pričom tento postup ústavný súd považuje zákonný a ústavne akceptovateľný,pretože miera interpretácie a aplikácie do úvahy prichádzajúcich ustanovení Občianskehosúdneho poriadku nevybočuje z limitov základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 48ods. 2 ústavy a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. dohovoru. Skutočnosť, ževšeobecné súdy neakceptovali sťažovateľkinu interpretáciu dotknutých ustanoveníObčianskeho súdneho poriadku, ešte sama osebe nezakladá porušenie sťažovateľkouoznačených práv. Z pohľadu ústavného súdu je podstatné to, či okresný súd a krajský súdústavne súladným spôsobom interpretovali a aplikovali na vec vzťahujúce sa ustanoveniaObčianskeho súdneho poriadku a zákona o súdnych poplatkoch.
Takisto nie je žiadny dôvod na prehodnocovanie námietok sťažovateľky, ktoré súvisias tým, že nemal byť vyrubený súdny poplatok za námietku zaujatosti v tomto konaní,pretože vecné oslobodenie občianskeho súdneho konania od súdneho poplatku podľa § 4ods. 1 zákona o súdnych poplatkoch sa nevzťahuje na jej zákonnú povinnosť zaplatiť súdnypoplatok za vznesenú námietku zaujatosti (m. m. II. 124/2011), na čo poukazoval aj krajskýsúd v odôvodneniach svojich napadnutých uznesení.
Sťažovateľka v sťažnostiach tiež poukázala aj na rozdielnosť prístupu krajského súduk rozhodovaniu v obdobných veciach.
Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na svoj právny názor, podľa ktorého právnezávery všeobecných súdov obsiahnuté v rozhodnutiach vo veci samej nemajú charakterprecedensu, ktorý by ostatných sudcov rozhodujúcich v obdobných veciach zaväzovalrozhodnúť identicky, napriek tomu protichodné právne závery vyslovené v analogickýchprípadoch neprispievajú k naplneniu hlavného účelu princípu právnej istoty ani k dôverev spravodlivé súdne konanie (obdobne napr. IV. ÚS 49/06, III. ÚS 300/06).
Z rozsudku Európskeho súdu pre ľudské práva Beian v. Rumunsko (č. 1)zo 6. 12. 2007 vyplýva, že rozdielna judikatúra v skutkovo rovnakých, prípadne podobnýchveciach je prirodzenou súčasťou vnútroštátneho súdneho systému (v zásade každéhosúdneho systému, ktorý nie je založený na precedensoch ako prameňoch práva).K rozdielnej judikatúre prirodzene dochádza aj na úrovni najvyššej súdnej inštancie.Z hľadiska princípu právnej istoty je ale dôležité, aby najvyššia súdna inštancia pôsobila akoregulátor konfliktov judikatúry a aby uplatňovala mechanizmus, ktorý zjednotí rozdielneprávne názory súdov v skutkovo rovnakých alebo podobných veciach.
Ústavný súd vo vzťahu k tejto námietke sťažovateľky považuje za potrebné zopakovaťsvoj ustálený právny názor, podľa ktorého mu neprislúcha zjednocovať in abstractojudikatúru všeobecných súdov, a suplovať tak poslanie, ktoré zákon č. 757/2004 Z. z. osúdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov [§ 8 ods. 3,§ 20 ods. 1 písm. b), § 21, § 22 a § 23 ods. 1 písm. b)] zveruje práve Najvyššiemu súduSlovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“), resp. jeho plénu a kolégiám, keď mu okreminých priznáva aj právomoc zaujímať stanoviská k zjednocovaniu výkladu zákonov a inýchvšeobecne záväzných právnych predpisov (m. m. I. ÚS 17/01, IV. ÚS 267/05). Práveplénum a kolégiá najvyššieho súdu sú oprávnené odstraňovať nejednotnosť výkladu zákonova iných všeobecne záväzných právnych predpisov tak, aby sa chránili okrem iného ajlegitímne očakávania účastníkov súdnych konaní. Ústavný súd však vzhľadom na to, že nieje súčasťou systému všeobecného súdnictva, môže zasahovať do výkladu zákonov a inýchvšeobecne záväzných právnych predpisov všeobecnými súdmi len v prípadoch, keď sa ichvýklad vyznačuje svojvôľou a zjavnou neodôvodnenosťou do tej miery, že to máza následok porušenie základného práva alebo slobody. Keďže ale ústavný súd v prípadenapadnutých uznesení prejav svojvôle, resp. zjavnej neodôvodnenosti nezistil, nepovažovalv danom prípade argumentáciu sťažovateľky za spôsobilú na to, aby len na jej základe bolomožné toto rozhodnutie hodnotiť ako ústavne neakceptovateľné a neudržateľné.
Ústavný súd preto dospel k záveru, že napadnuté uznesenia krajského súdu akoodvolacieho súdu sú ústavne akceptovateľné a ich odôvodnenie je dostatočné, nevybočujúcez limitov čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru. To, že sťažovateľka sa s názoromkrajského súdu nestotožňuje, neznamená, že došlo aj k porušeniu jej označených práv podľaústavy a dohovoru. Z týchto dôvodov ústavný súd odmietol sťažnosti sťažovateľky podľa§ 25 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnené (obdobne I. ÚS 446/2013)
Bolo preto už bez právneho významu zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľkyuvedenými v sťažnostiach (napr. návrhom na odklad vykonateľnosti rozhodnutia).
3. K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu napadnutými uzneseniami
Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právovšetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu.
Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická osoba alebo právnická osoba máprávo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkouverejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásadymedzinárodného práva. Toto ustanovenie však nebráni právu štátu prijímať zákony, ktorépovažuje za nevyhnutné, aby upravil užívanie majetku v súlade so všeobecným záujmomalebo zabezpečil platenie daní alebo iných poplatkov alebo pokút.
Ústavný súd po preskúmaní napadnutých uznesení dospel k záveru, že z ichodôvodnení nemožno vyvodiť nič, čo by signalizovalo, že by mohlo dôjsť k neprípustnémuzásahu do základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a do právana ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu, keďže všeobecné súdyv posudzovanom prípade ústavne konformným spôsobom interpretovali a aplikovalipríslušné právne normy.
Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že medzi napadnutými uzneseniamia základným právom podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a právom podľa čl. 1 dodatkového protokoluneexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by zakladala možnosť vysloviť porušenie týchtopráv po prijatí sťažností na ďalšie konanie, v dôsledku čoho pri predbežnom prerokovanísťažnosti sťažovateľky aj v tejto ich časti odmietol ako zjavne neopodstatnené podľa § 25ods. 2 zákona o ústavnom súde.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 11. júna 2015