znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 356/2015-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 11. júna 2015 v senátezloženom   z predsedníčky   Ľudmily   Gajdošíkovej   a   zo   sudcov   Sergeja   Kohutaa Ladislava Orosza   (sudca   spravodajca)   predbežne   prerokoval   sťažnosti   obchodnejspoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., Pribinova 25, Bratislava, zastúpenej Fridrich Paľko,s. r.   o.,   Grösslingová   4,   Bratislava,   prostredníctvom   ktorej   koná   jej   konateľ   a   advokátdoc. JUDr. Branislav Fridrich, PhD., vedené pod sp. zn. Rvp 4260/2014, Rvp 4261/2014,Rvp   4262/2014,   Rvp   4263/2014,   Rvp   4264/2014,   Rvp   4265/2014,   Rvp   4266/2014,Rvp 4267/2014,   Rvp   4268/2014,   Rvp   4269/2014,   Rvp   4270/2014,   Rvp   4271/2014,Rvp 4272/2014,   Rvp   4273/2014,   Rvp   4274/2014,   Rvp   4275/2014,   Rvp   4276/2014,Rvp 4277/2014,   Rvp   4278/2014,   Rvp   4279/2014,   Rp   4280/2014,   Rvp   4281/2014,Rvp 4282/2014,   Rvp   4283/2014,   Rvp   4284/2014,   Rvp   4285/2014,   Rvp   4286/2014,Rvp 4287/2014, Rvp 4288/2014, Rvp 4289/2014 a Rvp 4290/2014 vo veci namietanéhoporušenia   jej   základných   práv   podľa   čl.   20   ods.   1   a   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskejrepubliky, práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôda   práva   podľa   čl. 1   Dodatkového   protokolu   k   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práva základných   slobôd   uzneseniami   Krajského   súdu   v Trenčíne   sp.   zn.   17   Co   916/2013z 20. januára   2014   (Rvp 4260/2014),   sp.   zn.   6   Co   786/2013   z 11.   decembra   2013(Rvp 4261/2014),   sp.   zn.   16   Co   345/2013   z 8.   januára   2014   (Rvp   4262/2014),sp. zn. 8 Co 352/2013   z 18.   decembra   2013   (Rvp   4263/2014),   sp.   zn.   16   Co   330/2013z 8. januára   2014   (Rvp   4264/2014),   sp.   zn.   16   Co   348/2013   zo   14.   januára   2014(Rvp 4265/2014), sp. zn. 16 Co 335/2013 z 20. januára 2014 (Rvp 4266/2014), sp. zn.16 Co   341/2013   z 20.   januára   2014   (Rvp   4267/2014),   sp.   zn.   17   Co   1046/2013z 29. januára 2014   (Rvp   4268/2014),   sp.   zn.   8   Co   410/2013   z   29.   januára   2014(Rvp 4269/2014),   sp.   zn.   16   Co   320/2013   z 8.   januára   2014   (Rvp   4270/2014),sp. zn. 16 Co 326/2013   zo   14.   januára   2014   (Rvp   4271/2014),   sp.   zn.   16   Co   336/2013zo 14. januára   2014   (Rvp   4272/2014),   sp.   zn.   16   Co   342/2013   z 20.   januára   2014(Rvp 4273/2014), sp. zn. 8 Co 333/2013 z 18. decembra 2013 (Rvp 4274/2014), sp. zn.8 Co 337/2013   z 8.   januára   2014   (Rvp   4275/2014),   sp.   zn.   16   Co   329/2013zo 14. januára 2014   (Rvp   4276/2014),   sp.   zn.   16   Co   359/2013   z   8.   januára   2014(Rvp 4277/2014), sp. zn. 4 Co 885/2013 z 21. januára 2014 (Rvp 4278/2014), sp. zn.8 Co 348/2013 z 8. januára 2014 (Rvp 4279/2014), sp. zn. 8 Co 339/2013 z 8. januára 2014(Rvp 4280/2014), sp. zn. 8 Co 338/2013 z 18. decembra 2013 (Rvp 4281/2014), sp. zn.17 Co   910/2013   z   15.   januára   2014   (Rvp   4282/2014),   sp.   zn.   16   Co   338/2013zo 14. januára 2014   (Rvp   4283/2014),   sp.   zn.   8   Co   347/2013   z   8.   januára   2014(Rvp 4284/2014),   sp.   zn.   16   Co   337/2013   zo   14.   januára   2014   (Rvp   4285/2014),sp. zn. 16 Co   328/2013   zo   14.   januára   2014   (Rvp   4286/2014),   sp.   zn.   8   Co   336/2013z 8. januára   2014   (Rvp   4287/2014),   sp.   zn.   16   Co   332/2013   z 20.   januára   2014(Rvp 4288/2014),   sp.   zn.   16   Co   333/2013   z   8.   januára   2014   (Rvp   4289/2014)a sp. zn. 8 Co 412/2013 z 29. januára 2014 (Rvp 4290/2014) a takto

r o z h o d o l :

1. Sťažnosti   obchodnej spoločnosti   POHOTOVOSŤ,   s. r. o., vedené pod sp. zn.Rvp 4260/2014,   Rvp   4261/2014,   Rvp   4262/2014,   Rvp   4263/2014,   Rvp   4264/2014,Rvp 4265/2014,   Rvp   4266/2014,   Rvp   4267/2014,   Rvp   4268/2014,   Rvp   4269/2014,Rvp 4270/2014,   Rvp   4271/2014,   Rvp   4272/2014,   Rvp   4273/2014,   Rvp   4274/2014,Rvp 4275/2014,   Rvp   4276/2014,   Rvp   4277/2014,   Rvp   4278/2014,   Rvp   4279/2014,Rvp 4280/2014,   Rvp   4281/2014,   Rvp   4282/2014,   Rvp   4283/2014,   Rvp   4284/2014,Rvp 4285/2014,   Rvp   4286/2014,   Rvp   4287/2014,   Rvp   4288/2014,   Rvp   4289/2014a Rvp 4290/2014 s p á j a   na   spoločné   konanie,   ktoré   bude   ďalej   vedené   pod   sp.   zn.Rvp 4260/2014.

2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., o d m i e t a ako zjavneneopodstatnené.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 14. apríla 2014doručené   sťažnosti   obchodnej   spoločnosti   POHOTOVOSŤ,   s.   r.   o.   (ďalej   len„sťažovateľka“)   vedené   pod   sp.   zn.   Rvp   4260/2014,   Rvp   4261/2014,   Rvp   4262/2014,Rvp 4263/2014,   Rvp   4264/2014,   Rvp   4265/2014,   Rvp   4266/2014,   Rvp   4267/2014,Rvp 4268/2014,   Rvp   4269/2014,   Rvp   4270/2014,   Rvp   4271/2014,   Rvp   4272/2014,Rvp 4273/2014,   Rvp   4274/2014,   Rvp   4275/2014,   Rvp   4276/2014,   Rvp   4277/2014,Rvp 4278/2014,   Rvp   4279/2014,   Rp   4280/2014,   Rvp   4281/2014,   Rvp   4282/2014,Rvp 4283/2014,   Rvp   4284/2014,   Rvp   4285/2014,   Rvp   4286/2014,   Rvp   4287/2014,Rvp 4288/2014,   Rvp   4289/2014   a   Rvp   4290/2014,   ktorými   namieta   porušenie   svojichzákladných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len„ústava“), práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd(ďalej len „dohovor“) a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochraneľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dodatkový   protokol“)   uzneseniamiKrajského   súdu   v   Trenčíne   (ďalej   len   „krajský   súd“)   označenými   v   záhlaví   tohtorozhodnutia (ďalej len „napadnuté uznesenia“).

Zo sťažností a z ich príloh vyplýva, že sťažovateľka vystupuje v postavení žalobcuv konaniach vedených Okresným súdom Trenčín (ďalej len „okresný súd“), predmetomktorých   je   náhrada   majetkovej   škody   a   nemajetkovej   ujmy   spôsobenej   nezákonnýmrozhodnutím, resp. nesprávnym úradným postupom okresného súdu, ktorý je teda súčasnesúdom,   ktorý   sťažovateľke   uvedenú   škodu   a   nemajetkovú   ujmu   spôsobil.   Na   základeuvedeného sťažovateľka očakávala, že dôjde k vylúčeniu okresného súdu a spory budúprikázané inému vecne príslušnému súdu v obvode krajského súdu.

Na základe skutočností uvedených sťažovateľkou v žalobných návrhoch okresný súdsvojimi   uzneseniami   špecifikovanými   v   sťažnostiach   (ďalej   len   „uznesenia   okresnéhosúdu“)   zaviazal   sťažovateľku   na   zaplatenie   súdneho   poplatku   za   vznesené   námietkyzaujatosti. Na základe odvolaní podaných sťažovateľkou, podstatou ktorých bolo jej tvrdenieo   nepodaní   námietky   zaujatosti,   krajský   súd   napadnutými   uzneseniami   potvrdilprvostupňové rozhodnutia ako vecne správne.

Sťažovateľka   v   predostretej   argumentácii   uviedla,   že   napadnutými   uzneseniamikrajský súd porušil ňou označené práva, keď:

„a) rozhodol nad rámec zverenej právomoci;

b) rozhodol bez návrhu na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný;

c) svoje rozhodnutie oprel o neexistujúce právne skutočnosti;

d) svoje rozhodnutie formuloval na základe nesprávneho právneho posúdenia veci a s použitím chybnej aplikácie a interpretácie práva...

e) svojím rozhodnutím porušil bez uvedenia dôvodov ustálenú rozhodovaciu prax Najvyššieho súdu SR.“

Podľa sťažovateľky krajský súd napadnuté uznesenia založil na nesprávnom právnomposúdení   návrhov   podaných   sťažovateľkou   ako   námietok   zaujatosti,   hoci   tieto   podanianeboli dostatočne určité a nespĺňali náležitosti námietky zaujatosti upravené v § 15a zákonač. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“).Napriek uvedenému okresný súd aj krajský súd prejavy vôle sťažovateľky obsiahnuté vpodaných žalobách vyhodnotili ako námietky zaujatosti.

Sťažovateľka v sťažnosti tiež poukázala na rozhodnutia iných všeobecných súdov,ktoré v skutkovo a právne zhodných veciach rozhodli o zrušení uznesenia súdu prvéhostupňa.

V   nadväznosti   na   uvedené   sťažovateľka   žiadala,   aby   ústavný   súd   vydal   nález,v ktorom vysloví porušenie jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy,práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu napadnutými uzneseniami,zruší   napadnuté   uznesenia   krajského   súdu   a   veci   vráti   na   ďalšie   konanie   a   prizná   jejfinančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnomsúde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnostinavrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každéhonávrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súdenebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach,na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonompredpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavneneoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnomprerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuťaj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľka namietala porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu napadnutýmiuzneseniami.

1. K spoločnému prerokovaniu vecí

Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha vecito   nevylučuje,   použijú   sa   na   konanie   pred   ústavným   súdom   primerane   ustanoveniaObčianskeho   súdneho   poriadku.   V zmysle   §   112   ods.   1   OSP   v   záujme   hospodárnostikonania môže súd spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolusúvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov. Zákon o ústavnom súde nemá osobitnéustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade s citovaným § 31a zákona o ústavnom súdemožno v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ústavy použiť na prípadné spojenie vecí primerane§ 112 ods. 1 OSP.

S   prihliadnutím   na   obsah   sťažností   vedených   ústavným   súdom   pod sp.   zn.Rvp 4260/2014,   Rvp   4261/2014,   Rvp   4262/2014,   Rvp   4263/2014,   Rvp   4264/2014,Rvp 4265/2014,   Rvp   4266/2014,   Rvp   4267/2014,   Rvp   4268/2014,   Rvp   4269/2014,Rvp 4270/2014,   Rvp   4271/2014,   Rvp   4272/2014,   Rvp   4273/2014,   Rvp   4274/2014,Rvp 4275/2014,   Rvp   4276/2014,   Rvp   4277/2014,   Rvp   4278/2014,   Rvp   4279/2014,Rvp 4280/2014,   Rvp   4281/2014,   Rvp   4282/2014,   Rvp   4283/2014,   Rvp   4284/2014,Rvp 4285/2014,   Rvp   4286/2014,   Rvp   4287/2014,   Rvp   4288/2014,   Rvp   4289/2014a Rvp 4290/2014   a z tohto obsahu vyplývajúcu právnu   a skutkovú   súvislosť uvedenýchsťažností a taktiež prihliadajúc na totožnosť v osobe sťažovateľky a krajského súdu, protiktorým tieto sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd, uplatniac citované právne normy, tak,ako to je uvedené v bode l výroku tohto uznesenia.

2.   K   namietanému   porušeniu   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutými uzneseniami

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť vtedy, ak namietanýmpostupom orgánu štátu nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody,ktoré označil sťažovateľ, a to   buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzioznačeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorýchsa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možnopovažovať   tú,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súd   nezistil   žiadnu   možnosťporušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí naďalšie konanie (IV. ÚS 78/03).

Ústavný súd je súdnym orgánom ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy). Túto ochranuposkytuje aj základným právam účastníkov v konaní o ich veci pred súdmi (všeobecnými)alebo pred inými orgánmi Slovenskej republiky v prípadoch ustanovených zákonom. Tietopráva vyplývajú z ústavnoprocesných princípov konania pred uvedenými orgánmi (čl. 46 ažčl. 50 ústavy) a patrí medzi ne aj právo každého na rozhodnutie jeho veci tým sudcom,ktorého určuje zákon.

Sťažovateľka   zastáva   názor,   že   krajský   súd   napadnutými   uzneseniami,   ktorýmipotvrdil uznesenia okresného súdu o uložení povinnosti zaplatiť súdny poplatok za podanénámietky zaujatosti, porušil ňou označené práva podľa čl. 46 ods. 1, čl. 20 ods. 1 ústavya čl. 6 ods. 1 dohovoru, čl. 1 dodatkového protokolu, pretože, ako vyplýva z jej písomnýchpodaní   v   konaniach   pred   okresnými   súdmi,   ako   aj   z   odvolaní   proti   prvostupňovýmrozhodnutiam, sťažovateľka námietku zaujatosti nevzniesla.

Okresný   súd   svojimi   rozhodnutiami   uložil   sťažovateľke   zaplatiť   súdny   poplatokza námietku zaujatosti v sume 66 € podľa položky č. 17 písm. a) „sadzobníka súdnych poplatkov zákona, tvoriaceho prílohu zákona   č. 71/1992 Zb.“. Proti týmto uzneseniampodala sťažovateľka odvolania, v ktorých poukázala na to, že námietky zaujatosti nepodala,a okrem iného uviedla: „... v úvode svojej žaloby uviedol skutočnosti preukazujúce fakt, že inak vecne a miestne príslušný okresný súd nemôže vo veci konať, pretože jeho sudcovia sú z prejednania veci vylúčení, keďže majú pomer k veci a k účastníkom konania a sú teda vo veci zaujatí (§ 14 OSP).“ Na základe uvedeného sťažovateľka žiadala zrušiť uzneseniaokresného súdu v celom rozsahu.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavaťa posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonovviedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmibol alebo nebol náležite zistený skutkový stav veci a aké skutkové zistenia a právne záveryzo   skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzujena kontrolu   zlučiteľnosti   takejto   interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou,   prípadnemedzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach   a   základných   slobodách   (I.   ÚS   13/00,mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdomnie je chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho predtakými   zásahmi   do   jeho   práv,   ktoré   sú   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľnéa neudržateľné   (I.   ÚS   17/01).   Z   rozdelenia   súdnej   moci   v   ústave   medzi   ústavný   súda všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciachpatriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. I. ÚS 19/02).

Sťažovateľka svoje sťažnosti založila v podstatnom najmä na skutočnosti, že okresnýsúd   nesprávne   posúdil   jej   žalobné   návrhy,   ktorých   súčasťou   boli   aj   upovedomeniao skutočnostiach týkajúcich sa okresného súdu, ktorý má v jej právnych veciach rozhodovaťa súčasne je orgánom, ktorý svojím nesprávnym úradným postupom spôsobil sťažovateľkeškodu, pričom jej upovedomenia nemožno posúdiť ako námietky zaujatosti pre nesplnenienáležitostí vyplývajúcich z § 15a OSP.

Podľa § 14 ods. 1 OSP sudcovia sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci, akso   zreteľom   na   ich   pomer   k   veci,   k   účastníkom   alebo   k   ich   zástupcom   možno   maťpochybnosti o ich nezaujatosti.

Podľa § 15 OSP ak sa sudca dozvie o skutočnostiach, pre ktoré je vylúčený, oznámito neodkladne predsedovi súdu...

Podľa § 15a ods. 1 OSP účastníci majú právo z dôvodov podľa § 14 ods. 1 uplatniťnámietku zaujatosti voči sudcovi, ktorý má vec prejednať a rozhodnúť.

Odôvodnenia napadnutých uznesení krajského súdu sú podľa názoru ústavného súduzrozumiteľné a akceptovateľné, krajský súd v napadnutých uzneseniach primerane reagovalna   námietky   sťažovateľky   uvedené   v   odvolaniach   proti   uzneseniam   okresného   súdu.Okresný   súd   určil   výšku   súdneho   poplatku   podľa   položky   č.   17a   sadzobníka   súdnychpoplatkov   a   tiež   vec   správne   právne   posúdil   podľa   príslušných   ustanovení   zákonaSlovenskej   národnej   rady   č. 71/1992   Zb.   o   súdnych   poplatkoch   a   poplatku   za   výpisz registra trestov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdnych poplatkoch“).Okresný   súd   a   krajský   súd   tvrdenia   uvádzané   sťažovateľkou   v   odôvodneniach   svojichrozhodnutí   vyhodnotili   tak,   že   v okolnostiach   posudzovaných   vecí   išlo   o   námietkuzaujatosti, pričom tento postup ústavný súd považuje zákonný a ústavne akceptovateľný,pretože miera interpretácie a aplikácie do úvahy prichádzajúcich ustanovení Občianskehosúdneho poriadku nevybočuje z limitov základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 48ods. 2 ústavy a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. dohovoru. Skutočnosť, ževšeobecné   súdy   neakceptovali   sťažovateľkinu   interpretáciu   dotknutých   ustanoveníObčianskeho   súdneho   poriadku,   ešte   sama   osebe   nezakladá   porušenie   sťažovateľkouoznačených práv. Z pohľadu ústavného súdu je podstatné to, či okresný súd a krajský súdústavne súladným spôsobom interpretovali a aplikovali na vec vzťahujúce sa ustanoveniaObčianskeho súdneho poriadku a zákona o súdnych poplatkoch.

Takisto nie je žiadny dôvod na prehodnocovanie námietok sťažovateľky, ktoré súvisias tým, že nemal byť vyrubený súdny poplatok za námietku zaujatosti v tomto konaní,pretože vecné oslobodenie občianskeho súdneho konania od súdneho poplatku podľa § 4ods. 1 zákona o súdnych poplatkoch sa nevzťahuje na jej zákonnú povinnosť zaplatiť súdnypoplatok za vznesenú námietku zaujatosti (m. m. II. 124/2011), na čo poukazoval aj krajskýsúd v odôvodneniach svojich napadnutých uznesení.

Sťažovateľka v sťažnostiach tiež poukázala aj na rozdielnosť prístupu krajského súduk rozhodovaniu v obdobných veciach.

Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na svoj právny názor, podľa ktorého právnezávery všeobecných súdov obsiahnuté v rozhodnutiach vo veci samej nemajú charakterprecedensu,   ktorý   by   ostatných   sudcov   rozhodujúcich   v   obdobných   veciach   zaväzovalrozhodnúť identicky, napriek tomu protichodné právne závery vyslovené v analogickýchprípadoch neprispievajú k naplneniu hlavného účelu princípu právnej istoty ani k dôverev spravodlivé súdne konanie (obdobne napr. IV. ÚS 49/06, III. ÚS 300/06).

Z   rozsudku   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   Beian   v.   Rumunsko   (č.   1)zo 6. 12. 2007 vyplýva, že rozdielna judikatúra v skutkovo rovnakých, prípadne podobnýchveciach   je   prirodzenou   súčasťou   vnútroštátneho   súdneho   systému   (v zásade   každéhosúdneho   systému,   ktorý   nie   je   založený   na   precedensoch   ako   prameňoch   práva).K rozdielnej   judikatúre   prirodzene   dochádza   aj   na   úrovni   najvyššej   súdnej   inštancie.Z hľadiska princípu právnej istoty je ale dôležité, aby najvyššia súdna inštancia pôsobila akoregulátor konfliktov judikatúry a aby uplatňovala mechanizmus, ktorý zjednotí rozdielneprávne názory súdov v skutkovo rovnakých alebo podobných veciach.

Ústavný súd vo vzťahu k tejto námietke sťažovateľky považuje za potrebné zopakovaťsvoj   ustálený   právny   názor,   podľa   ktorého   mu   neprislúcha   zjednocovať   in abstractojudikatúru všeobecných súdov, a suplovať tak poslanie, ktoré zákon č. 757/2004 Z. z. osúdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov [§ 8 ods. 3,§ 20 ods. 1 písm. b), § 21, § 22 a § 23 ods. 1 písm. b)] zveruje práve Najvyššiemu súduSlovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“), resp. jeho plénu a kolégiám, keď mu okreminých priznáva aj právomoc zaujímať stanoviská k zjednocovaniu výkladu zákonov a inýchvšeobecne   záväzných   právnych   predpisov   (m.   m.   I.   ÚS   17/01,   IV.   ÚS 267/05).   Práveplénum a kolégiá najvyššieho súdu sú oprávnené odstraňovať nejednotnosť výkladu zákonova   iných   všeobecne   záväzných   právnych   predpisov   tak,   aby   sa   chránili   okrem   iného   ajlegitímne očakávania účastníkov súdnych konaní. Ústavný súd však vzhľadom na to, že nieje súčasťou systému všeobecného súdnictva, môže zasahovať do výkladu zákonov a inýchvšeobecne záväzných právnych predpisov všeobecnými súdmi len v prípadoch, keď sa ichvýklad   vyznačuje   svojvôľou   a   zjavnou   neodôvodnenosťou   do   tej   miery,   že   to   máza následok porušenie základného práva alebo slobody. Keďže ale ústavný súd v prípadenapadnutých uznesení prejav svojvôle, resp. zjavnej neodôvodnenosti nezistil, nepovažovalv danom prípade argumentáciu sťažovateľky za spôsobilú na to, aby len na jej základe bolomožné toto rozhodnutie hodnotiť ako ústavne neakceptovateľné a neudržateľné.

Ústavný súd preto dospel k záveru, že napadnuté uznesenia krajského súdu akoodvolacieho súdu sú ústavne akceptovateľné a ich odôvodnenie je dostatočné, nevybočujúcez limitov čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru. To, že sťažovateľka sa s názoromkrajského súdu nestotožňuje, neznamená, že došlo aj k porušeniu jej označených práv podľaústavy a dohovoru. Z týchto dôvodov ústavný súd odmietol sťažnosti sťažovateľky podľa§ 25 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnené (obdobne I. ÚS 446/2013)

Bolo preto už bez právneho významu   zaoberať sa   ďalšími návrhmi   sťažovateľkyuvedenými v sťažnostiach (napr. návrhom na odklad vykonateľnosti rozhodnutia).

3.   K   namietanému   porušeniu   základného   práva   podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu napadnutými uzneseniami

Podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy   každý   má   právo   vlastniť   majetok.   Vlastnícke   právovšetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu.

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická osoba alebo právnická osoba máprávo   pokojne užívať   svoj   majetok.   Nikoho nemožno zbaviť   jeho majetku   s výnimkouverejného   záujmu   a   za   podmienok,   ktoré   ustanovuje   zákon   a   všeobecné   zásadymedzinárodného práva. Toto ustanovenie však nebráni právu štátu prijímať zákony, ktorépovažuje za nevyhnutné, aby upravil užívanie majetku v súlade so všeobecným záujmomalebo zabezpečil platenie daní alebo iných poplatkov alebo pokút.

Ústavný   súd   po   preskúmaní   napadnutých   uznesení   dospel   k   záveru,   že   z   ichodôvodnení nemožno vyvodiť nič, čo by signalizovalo, že by mohlo dôjsť k neprípustnémuzásahu   do   základného   práva   vlastniť   majetok   podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy   a   do   právana ochranu   majetku   podľa   čl.   1   dodatkového   protokolu,   keďže   všeobecné   súdyv posudzovanom   prípade   ústavne   konformným   spôsobom   interpretovali   a   aplikovalipríslušné právne normy.

Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že medzi napadnutými uzneseniamia základným právom podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a právom podľa čl. 1 dodatkového protokoluneexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by zakladala možnosť vysloviť porušenie týchtopráv po prijatí sťažností na ďalšie konanie, v dôsledku čoho pri predbežnom prerokovanísťažnosti sťažovateľky aj v tejto ich časti odmietol ako zjavne neopodstatnené podľa § 25ods. 2 zákona o ústavnom súde.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. júna 2015