znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 356/2014-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 9. júla 2014 v senáte zloženom   z predsedu   Lajosa   Mészárosa,   zo   sudkyne   Ivetty   Macejkovej   (sudkyňa spravodajkyňa)   a sudcu   Sergeja   Kohuta   predbežne   prerokoval   sťažnosť   obchodnej spoločnosti   POHOTOVOSŤ,   s.   r.   o.,   Pribinova 25,   Bratislava,   zastúpenej   Advokátskou kanceláriou Fridrich Paľko, s. r. o., Grösslingová 4, Bratislava, v mene ktorej koná konateľ a   advokát   doc.   JUDr.   Branislav   Fridrich,   PhD.,   vo   veci   namietaného   porušenia jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 13 Co 677/2013 z 1. októbra 2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o.,   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola 15. novembra   2013   doručená   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   POHOTOVOSŤ,   s.   r.   o. (ďalej   len   „sťažovateľka“),   ktorou   namieta   porušenie   svojich   práv   podľa   čl.   20   ods.   1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd   (ďalej   len   „dodatkový   protokol“)   uznesením   Krajského   súdu   v Banskej   Bystrici (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 13 Co 677/2013 z 1. októbra 2013 (ďalej len „napadnuté uznesenie“).

2. Zo   sťažnosti   a z   jej   príloh   vyplýva,   že   sťažovateľka   vystupuje   v   postavení žalobkyne   v   konaniach   vedených   Okresným   súdom   Zvolen   (ďalej   len   „okresný   súd“), predmetom   ktorých   je   náhrada   majetkovej   škody   a   nemajetkovej   ujmy   spôsobenej nezákonným rozhodnutím, resp. nesprávnym úradným postupom okresného súdu, ktorý je teda   súčasne   súdom,   ktorý   sťažovateľke   uvedenú   škodu   a   nemajetkovú   ujmu   spôsobil. Na základe   uvedeného   sťažovateľka   očakávala,   že   dôjde   k   vylúčeniu   okresného   súdu a spory budú prikázané inému vecne príslušnému okresnému súdu v obvode krajského súdu.

3. Na   základe   skutočností   uvedených   sťažovateľkou   v   žalobných   návrhoch, kde uviedla, že sudcovia tohto súdu sú z prerokovania veci vylúčení, keďže majú pomer k veci a k účastníkom konania, a teda sú vo veci zaujatí, okresný súd svojimi rozhodnutiami zaviazali sťažovateľku   na zaplatenie súdneho   poplatku   za vznesené   námietky   zaujatosti. Na základe   odvolaní   podaných   sťažovateľkou,   podstatou   ktorých   bolo   jej   tvrdenie, že námietky zaujatosti nepodala, krajský súd napadnutým uznesením potvrdil rozhodnutie okresného súdu ako vecne správne.

4. Sťažovateľka   v   predostretej   argumentácii   uviedla,   že   napadnutým   uznesením krajský súd porušil ňou označené práva, keď:

„a) rozhodol nad rámec zverenej právomoci;

b) rozhodol bez návrhu na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný;

c) svoje rozhodnutie oprel o neexistujúce právne skutočnosti;

d) svoje rozhodnutie formuloval na základe nesprávneho právneho posúdenia veci a s použitím chybnej aplikácie a interpretácie práva

e) svojim rozhodnutím porušil bez uvedenia dôvodov ustálenú rozhodovaciu prax Najvyššieho súdu SR.“

5. Podľa   sťažovateľky   krajský   súd   napadnuté   uznesenie   založil   na   nesprávnom právnom posúdení návrhov podaných sťažovateľkou ako námietok zaujatosti, hoci tieto podania neboli dostatočne určité a nespĺňali náležitosti námietky zaujatosti upravené v § 15a Občianskeho   súdneho   poriadku   (ďalej   len   „OSP“).   Napriek   uvedenému   okresný   súd   aj krajský súd prejavy vôle sťažovateľky obsiahnuté v podaných žalobách vyhodnotili ako námietky zaujatosti.

Sťažovateľka   v   sťažnosti   tiež   poukázala   na   rozhodnutia   všeobecných   súdov, ktoré podľa nej v skutkovo a právne zhodných veciach rozhodli o zrušení rozhodnutí súdu prvého stupňa.

6. V nadväznosti na uvedené sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd vydal nález, v ktorom vysloví porušenie jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy, práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu napadnutým uznesením, zruší napadnuté uznesenie a vec vráti na ďalšie konanie a prizná jej primerané finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania.

II.

7.   Podľa   čl.   124   ústavy   ústavný   súd   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany ústavnosti.

8. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

9.   Podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácií Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   ústavný   súd   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez prítomnosti navrhovateľa.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

10. Podľa § 12 ods. 1 OSP ak nemôže príslušný súd o veci konať, pretože jeho sudcovia sú vylúčení (§ 14), musí byť vec prikázaná inému súdu toho istého stupňa.Podľa § 14 ods. 1 OSP sudcovia sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci, ak so zreteľom   na ich   pomer k veci,   k účastníkom   alebo k ich   zástupcom   možno mať pochybnosti o ich nezaujatosti.

Podľa § 15 OSP ak sa sudca dozvie o skutočnostiach, pre ktoré je vylúčený, oznámi to neodkladne predsedovi súdu.

Podľa § 15a ods. 1 OSP účastníci majú právo z dôvodov podľa § 14 ods. 1 uplatniť námietku zaujatosti voči sudcovi, ktorý má vec prejednať a rozhodnúť.

11. Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.

12.   Podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   každý   sa   môže   domáhať   zákonom   ustanoveným postupom   svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

13. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným   zákonom,   ktorý   rozhodne   o   jeho   občianskych   právach   alebo   záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu...

14.   Podľa   čl.   1   dodatkového   protokolu   každá   fyzická   alebo   právnická   osoba má právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného   záujmu   a   za   podmienok,   ktoré   ustanovuje   zákon   a   všeobecné   zásady medzinárodného práva.

Predchádzajúce ustanovenie nebráni právu štátov prijímať zákony, ktoré považujú za nevyhnutné,   aby   upravili   užívanie   majetku   v   súlade   so   všeobecným   záujmom a zabezpečili platenie daní a iných poplatkov alebo pokút.

15.   Podstatou   sťažností   je   tvrdenie   sťažovateľky   o porušení   jej   základných   práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy, práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva podľa čl.   1   dodatkového   protokolu   napadnutým   uznesením   krajského   súdu.   Krajský   súd napadnutým uznesením potvrdil uznesenie okresného súdu o uložení povinnosti zaplatiť súdny poplatok za podané námietky zaujatosti. Sťažovateľka tvrdí, že jej označené základné práva   boli   uznesením   krajského   súdu   porušené,   pretože,   ako   vyplýva   z   jej   písomných podaní   v   konaniach   pred   okresným   súdom,   ako   aj   z   odvolaní   proti   prvostupňovým rozhodnutiam, sťažovateľka námietku zaujatosti nevzniesla.

II.A K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením

16.   O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   (návrhu)   možno   hovoriť   vtedy, ak namietaným postupom orgánu štátu nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo   slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a   to   buď   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu   možnosť   porušenia   označeného   práva   alebo   slobody,   reálnosť   ktorej   by   mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (IV. ÚS 78/03).

17.   Ústavný   súd   je   súdnym   orgánom   ochrany   ústavnosti   (čl.   124   ústavy).   Túto ochranu   poskytuje   aj   základným   právam   účastníkov   v   konaní   o   ich   veci   pred   súdmi (všeobecnými) alebo pred inými orgánmi Slovenskej republiky v prípadoch ustanovených zákonom. Tieto práva vyplývajú z ústavnoprocesných princípov konania pred uvedenými orgánmi (čl. 46 až čl. 50 ústavy) a patrí medzi ne aj právo každého na rozhodnutie jeho veci tým sudcom, ktorého určuje zákon.

18. Okresný súd svojimi rozhodnutiami uložil sťažovateľke zaplatiť súdny poplatok za námietku zaujatosti v sume 66 € podľa položky č. 17 písm. a) „sadzobníka súdnych poplatkov zákona č. 71/1992 Zb.“. Proti týmto uzneseniam podala sťažovateľka odvolania, v ktorých poukázala na to, že námietky zaujatosti nepodala, pričom okrem iného uviedla: „Žalobca   v   úvode   svojej   žaloby   uviedol   skutočnosti   preukazujúce   fakt,   že   inak   vecne a miestne   príslušný   okresný   súd   nemôže   vo   veci   konať,   pretože   jeho   sudcovia sú z prejednania veci vylúčení, keďže majú pomer k veci a k účastníkom konania a sú teda vo veci zaujatí (§ 14 OSP).“ Okresný súd mal podľa sťažovateľky postupovať podľa § 12 ods.   1   OSP   a požiadať   krajský   súd   o prikázanie   veci   inému   súdu   tohto   istého   stupňa. Na základe   uvedeného   sťažovateľka   žiadala   zrušiť   uznesenia   okresného   súdu   v   celom rozsahu.

19. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav veci a aké skutkové zistenia a právne závery zo   skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje na kontrolu   zlučiteľnosti   takejto   interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou,   prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 13/00).

20.   Vo   všeobecnosti   úlohou   súdnej   ochrany   ústavnosti   poskytovanej   ústavným súdom   nie je chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných   súdov,   ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné   (I.   ÚS   17/01).   Z   rozdelenia   súdnej   moci   v   ústave   medzi   ústavný   súd a všeobecné   súdy   totiž   vyplýva,   že   ústavný   súd   nie   je   opravnou   inštanciou   vo   veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. I. ÚS 19/02, II. ÚS 161/08).

21.   Sťažovateľka   svoju   sťažnosť   založila   v   podstatnom   najmä   na   skutočnosti, že okresný   súd   nesprávne   posúdil   jej   žalobné   návrhy,   ktorých   súčasťou   boli aj upovedomenia o skutočnostiach týkajúcich sa okresného súdu, ktorý má v jej právnych veciach rozhodovať a súčasne je orgánom, ktorý svojím nesprávnym úradným postupom spôsobil   sťažovateľke   škodu,   pričom   jej   upovedomenia   podľa   jej názoru   nebolo   možné posúdiť ako námietky zaujatosti pre nesplnenie náležitostí vyplývajúcich z § 15a OSP. Sťažovateľka   v   sťažnosti   tiež   poukázala   aj   na   rozdielnosť   prístupu   všeobecných súdov k rozhodovaniu v obdobných veciach, pričom poukázala na rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) vydané v rámci správneho súdnictva (napr.   uznesenie   sp. zn. 3 Sžo 58/2012   v   konaní   o preskúmanie   zákonnosti   rozhodnutia žalovaného krajského súdu), ako aj rozhodnutia niektorých krajských súdov.

22. Krajský súd v odôvodnení napadnutého uznesenia poukázal najmä na skutočnosť, že sťažovateľka vo svojich návrhoch na začatie konania žiadala o prikázanie jej vecí inému súdu prvého stupňa v obvode krajského súdu podľa § 12 ods. 1 OSP, pretože sudcovia okresného   súdu   sú   podľa   sťažovateľky   vylúčení   z prerokovania   a rozhodovania   veci vzhľadom na ich pomer k veci a účastníkom konania. Krajský súd v napadnutom uznesení uviedol: „V odvolaní navrhovateľ tvrdí, že nepodal námietku zaujatosti podľa ust. § 15a ods. 1 OSP, ale iba upozornil, že miestne príslušný okresný súd nemôže vo veci konať, pretože jeho sudcovia sú z prejednávania veci vylúčení. Navrhovateľ však sám poukázal na judikatúru Ústavného súdu SR, podľa ktorej tvrdenie účastníka konania, podľa ktorého v jeho   veci   nekoná   zákonný   sudca,   treba   považovať   za   námietku zaujatosti   a to z objektívneho hľadiska.

Je teda zrejmé, že aj z pohľadu ústavného súdu spôsob argumentácie navrhovateľa v podstatnom   návrhu   je   vznesenou   námietkou   zaujatosti   a za   takúto   námietku   je   daná povinnosť zaplatiť súdny poplatok.“

Krajský   súd   sa   tiež   vyjadril   k námietke   sťažovateľky   týkajúcej   sa   vecného oslobodenia   od   súdnych   poplatkov,   pričom   poukázal   na   uznesenie   ústavného   súdu sp. zn. II. ÚS   124/2011   a konštatoval,   že   uznesenie   prvostupňového   súdu   korešponduje s právnym názorom ústavného súdu v označenom uznesení.

23. Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na svoj právny názor, podľa ktorého právne   závery   všeobecných   súdov   obsiahnuté   v   rozhodnutiach   vo   veci   samej   nemajú charakter   precedensu,   ktorý   by   ostatných   sudcov   rozhodujúcich   v   obdobných   veciach zaväzoval   rozhodnúť   identicky,   napriek   tomu   protichodné   právne   závery   vyslovené v analogických prípadoch neprispievajú k naplneniu hlavného účelu princípu právnej istoty ani k dôvere v spravodlivé súdne konanie (III. ÚS 403/2013, I. ÚS 535/2013).

24.   Z   rozsudku   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   (ďalej   len   „ESĽP“)   Beian v. Rumunsko (č. 1) zo 6. 12. 2007 vyplýva, že rozdielna judikatúra v skutkovo rovnakých, prípadne   podobných   veciach   je   prirodzenou   súčasťou   vnútroštátneho   súdneho   systému (v zásade každého súdneho systému, ktorý nie je založený na precedensoch ako prameňoch práva).   K   rozdielnej   judikatúre,   prirodzene,   dochádza   aj   na   úrovni   najvyššej   súdnej inštancie. Z hľadiska princípu právnej istoty je ale dôležité, aby najvyššia súdna inštancia pôsobila ako regulátor konfliktov judikatúry a aby uplatňovala mechanizmus, ktorý zjednotí rozdielne právne názory súdov v skutkovo rovnakých alebo podobných veciach.

25. Ústavný súd považuje za potrebné zopakovať svoj ustálený právny názor, podľa ktorého mu neprislúcha zjednocovať in abstracto judikatúru všeobecných súdov, a suplovať tak poslanie, ktoré zákon č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov [§ 8 ods. 3, § 20 ods. 1 písm. b), § 21, § 22 a § 23 ods.   1   písm.   b)]   zveruje   práve   najvyššiemu   súdu   (resp.   jeho   plénu   a kolégiám), keď mu okrem iných priznáva aj právomoc zaujímať stanoviská k zjednocovaniu výkladu zákonov   a   iných   všeobecne   záväzných   právnych   predpisov   (m. m. I.   ÚS   17/01, IV. ÚS 267/05).   Práve   plénum   a   kolégiá   najvyššieho   súdu   sú   oprávnené   odstraňovať nejednotnosť   výkladu   zákonov   a   iných   všeobecne   záväzných   právnych   predpisov   tak, aby sa chránili okrem iného aj legitímne očakávania účastníkov súdnych konaní. Ústavný súd   však   vzhľadom   na   to,   že   nie   je   súčasťou   systému   všeobecného   súdnictva,   môže zasahovať   do   výkladu   zákonov   a   iných   všeobecne   záväzných   právnych   predpisov všeobecnými súdmi len v prípadoch, keď sa ich výklad vyznačuje svojvôľou a zjavnou neodôvodnenosťou do tej miery, že to má za následok porušenie základného práva alebo slobody.

Ústavný   súd   poznamenáva,   že   predmetom   preskúmavania   v tomto   konaní je preskúmanie namietaného uznesenia krajského súdu.

Keďže   ale   ústavný   súd   v   prípade   napadnutého   uznesenia   prejav   svojvôle,   resp. zjavnej neodôvodnenosti nezistil, nepovažoval v danom prípade argumentáciu sťažovateľky za spôsobilú na to, aby len na jej základe bolo možné toto rozhodnutie hodnotiť ako ústavne neakceptovateľné a neudržateľné.

26. Ústavný súd v okolnostiach veci uvádza, že predpokladom prikázania veci inému súdu podľa § 12 ods. 1 OSP, na ktorý poukazovala sťažovateľka v podanom odvolaní proti uzneseniu   prvostupňového   súdu   a ktorého   aplikácie   sa   domáhala,   je   vylúčenie   sudcov príslušného súdu podľa § 14 OSP.

Ústavný   súd k argumentácii   sťažovateľky,   že   ňou   uvádzané   tvrdenia   o zaujatosti sudcov pre pomer k veci a k účastníkom konania a tiež k tvrdeniu, že „žalobca očakával a očakáva postup podľa ust. § 15 OSP“, podotýka, že vylúčenie zákonného sudcu z konania a rozhodovania vo veci podľa § 14 OSP je možné len na základe vyhlásenia predpojatosti samotného   sudcu   podľa   §   15   OSP   alebo   na   základe   vznesenia   námietky   zaujatosti účastníkom konania podľa § 15a OSP. Vyhlásenie predpojatosti samotného sudcu podľa § 15 OSP, ktorého aplikáciu „očakávala“ je právny úkon, ktorý prináleží výlučne sudcovi, nie účastníkovi konania.

27.   Ústavný   súd   konštatuje,   že   krajský   súd   v   napadnutom   uznesení   primerane reagoval na námietky   sťažovateľky uvedené v odvolaniach proti   uzneseniam okresného súdu. Ústavný súd sa stotožňuje s názorom krajského súdu, podľa ktorého okresný súd určil výšku súdneho poplatku podľa položky č. 17a Sadzobníka súdnych poplatkov a tiež vec správne   právne   posúdil,   keď   citoval   tie   ustanovenia   zákona   Slovenskej   národnej   rady č. 71/1992   Zb.   o   súdnych   poplatkoch   a   poplatku   za   výpis   z   registra   trestov   v   znení neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   súdnych   poplatkoch“).   Takisto   nie   je   žiadny dôvod   na   prehodnocovanie   námietok   sťažovateľky,   ktoré   súvisia   s   tým,   že   nemal   byť vyrubený súdny poplatok za námietku zaujatosti v tomto konaní, pretože vecné oslobodenie občianskeho súdneho konania od súdneho poplatku podľa § 4 ods. 1 zákona o súdnych poplatkoch sa nevzťahuje na jej zákonnú povinnosť zaplatiť súdny poplatok za vznesenú námietku zaujatosti.

28. Ústavný súd preto dospel k záveru, že napadnuté uznesenie odvolacieho súdu je ústavne akceptovateľné a jeho odôvodnenie je dostatočné, nevybočujúce z limitov čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru. To, že sťažovateľka sa s názorom krajského súdu nestotožňuje,   neznamená,   že   došlo   aj   k   porušeniu   jej   označených   práv   podľa   ústavy a dohovoru.   Ústavný   súd   preto   odmietol   sťažnosť   sťažovateľky   podľa   §   25   zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

II.B K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu napadnutými uzneseniami

29. Ústavný súd po preskúmaní napadnutého uznesenia dospel k záveru, že z jeho odôvodnenia nemožno vyvodiť nič, čo by signalizovalo, že by mohlo dôjsť k neprípustnému zásahu   do   základného   práva   vlastniť   majetok   podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy   a   do   práva na ochranu   majetku   podľa   čl.   1   dodatkového   protokolu,   keďže   všeobecné   súdy v posudzovanom   prípade   ústavne   konformným   spôsobom   interpretovali   a   aplikovali príslušné právne normy.

30. Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že medzi napadnutým uznesením a základným   právom   podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy   a   právom   podľa   čl.   1   dodatkového protokolu neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by zakladala možnosť vysloviť porušenie týchto   práv   po   prijatí   sťažnosti   na   ďalšie   konanie,   v   dôsledku   čoho   pri   predbežnom prerokovaní sťažnosť sťažovateľky aj v tejto jej časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

31. Z tohto dôvodu bolo už bez právneho významu zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľky   uvedenými   v   sťažnosti   (napr.   návrhom   na   odklad   vykonateľnosti rozhodnutia).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. júla 2014