znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 356/2010-31

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. septembra 2010 predbežne prerokoval sťažnosť P. J., V., zastúpeného advokátom JUDr. M. F., B., vo veci namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie záležitosti v primeranej   lehote   zaručeného   v   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava III v konaní vedenom pod sp. zn. V-2 9 C 100/1994 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť P. J. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. januára 2010   doručená   sťažnosť   P.   J.,   V.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namietal   porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   a   práva   na   prejednanie   záležitosti v primeranej   lehote   zaručeného   v   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   (ďalej len   „dohovor“)   postupom   Okresného   súdu   Bratislava   III (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. V-2 9 C 100/1994.

Zo sťažnosti vyplýva, že predmetom konania vedeného okresným súdom pod sp. zn. V-2 9 C 100/1994 začatého na návrh podaný sťažovateľom 19. apríla 1994 je vyporiadanie bezpodielového   spoluvlastníctva   manželov   (ďalej   len   „BSM“)   po   rozvode   manželstva. Podľa   tvrdení   sťažovateľa   okresný   súd   aj   napriek   jeho   sťažnosti   na   prieťahy   v   konaní adresovanej   predsedovi   okresného   súdu   koná   v   jeho   veci   neefektívne   (neefektívne nariaďovanie pojednávaní) a so zbytočnými a neodôvodnenými prieťahmi, čím sa neustále prehlbuje jeho právna neistota a odďaľuje sa právoplatné skončenie konania.

Sťažovateľ v sťažnosti okrem iného uviedol: „Z   prehľadu   priebehu   doterajšieho   konania   vyplýva,   že   vo   veci   pôvodne   konal Okresný súd Bratislava-vidiek, ktorý bol zákonom zrušený k 31. 12. 1996 a jeho nástupcom sa   stal   Okresný   súd   Bratislava   III,   ktorý   bol   od   1.   1.   1997   príslušný   vo   veci   konať a rozhodnúť.   Vec   v   časti   návrhu   na   náhradu   škody   a   ušlého   zisku   nie   je   doposiaľ   po trinástich rokoch, počas ktorých vo veci konal Okresný súd Bratislava III, právoplatne skončená.

Rýchlosť   a   účinnosť   každého   konania   je   objektívne   podmienená   charakterom prejednávanej veci. Predmetom návrhu na vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva manželov   bolo   desať   hnuteľných   vecí,   pričom   sporným   ohľadom   vecí   patriacich   do bezpodielového spoluvlastníctva manželov bola len jedna vec a tiež sporným bola hodnota vecí patriacich do BSM, ktorú súd zistil na základe znaleckého dokazovania. Vec preto nemožno v žiadnom prípade považovať za skutkovo náročnú ani právne zložitú, a to ani vzhľadom k tomu, že súčasťou návrhu na vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva manželov bol aj nárok navrhovateľa na náhradu škody a ušlého zisku....

Pokiaľ   ide   o   správanie   sa   účastníka   konania,   t.   j.   navrhovateľa,   jeho   správanie v priebehu konania bolo aktívne, dostavoval sa na predvolania súdu, neodkladne po výzve súdu zaplatil súdne poplatky, preddavky a preto jeho správanie nemalo žiaden vplyv na dĺžku konania....

Z prehľadu priebehu doterajšieho konania vyplýva, že príčina takého dlhého trvania konania pred Okresným súdom Bratislava III spočíva v prvom rade v nečinnosti súdu.... Sťažovateľ po dobu trinástich rokov, počas ktorých trvá konanie, pričom takáto dĺžka konania   sa   nedá   ničím   ospravedlniť,   má   preto   dôvodný   pocit   krivdy,   nespravodlivosti, márnosti ako sprievodných znakov porušenia základného práva, teda utrpel nemajetkovú ujmu, ktorá naďalej trvá a rovnako počas trinástich rokov a aj naďalej trvá sťažovateľov pocit právnej neistoty, keďže vec nie je doposiaľ právoplatne skončená a vo veci naďalej vznikajú zbytočné prieťahy tým, že prvostupňový súd ani po šiestich mesiacoch od podania odvolania sťažovateľom vec nepredložil odvolaciemu súdu.“

Vzhľadom na uvedené sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd po prijatí jeho sťažnosti na ďalšie konanie takto rozhodol:

„1. Základné právo P. J. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov upravené v článku 48 ods. 2 Ústavy SR a právo na prejednanie jeho záležitostí v primeranej lehote upravené   v   článku   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd postupom   Okresného   súdu   Bratislava   III   vedeného   pod   sp.   zn.   V-2-9C   100/94   bolo porušené.

2. Okresnému súdu Bratislava III prikazuje, aby v konaní sp. zn. V-2-C 100/94 konal bez zbytočných prieťahov.

3. P. J. priznáva finančné zadosťučinenie vo výške 3 500,- € (slovom tritisícpäťsto eur),   ktorý   je   mu   je   Okresný   súd   Bratislava   III   povinný   zaplatiť   do   2   mesiacov   od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4. P. J. priznáva náhradu trov konania vo výške 254,88 €, ktorú je Okresný súd Bratislava III povinný zaplatiť na účet advokáta JUDr. M. F. so sídlom... B. a to do 15 dní od právoplatnosti rozhodnutia.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Zjavne neopodstatneným návrhom je návrh, ktorým sa namieta taký postup orgánu verejnej moci, ktorým nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva, ktoré označil sťažovateľ pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namieta, ako aj vtedy, ak v konaní pred orgánom   verejnej   moci   vznikne   procesná   situácia   alebo   procesný   stav,   ktoré   vylučujú, aby tento   orgán   porušoval   označené   základné   právo,   pretože   uvedená   situácia   alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (napr. II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 288/05, II. ÚS 298/06).

V   súlade   so   svojou   judikatúrou   (II.   ÚS   32/00,   I.   ÚS   29/02,   IV.   ÚS   61/03, II. ÚS 298/06, II. ÚS 250/09) ústavný súd poskytuje ochranu základnému právu na konanie bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právu na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru len vtedy, ak bola sťažnosť na ústavnom súde   uplatnená   v   čase,   keď   k   namietanému   porušeniu   označeného   práva   došlo   alebo porušenie v tom čase ešte trvalo.

Z obsahu ústavným súdom vyžiadaného súdneho spisu okresného súdu vedeného pod sp. zn. V-2 9 C 100/1994 vyplýva, že okresný súd rozhodol v merite veci, t. j. vo veci vyporiadania BSM rozsudkom z 1. apríla 2009, ktorým hnuteľné veci patriace do BSM priznal   do   výlučného   vlastníctva   sťažovateľa   (výrok   I   rozsudku),   súčasne   zaviazal odporkyňu,   aby   pre   účely   vyrovnania   podielov   vyplatila   sťažovateľovi   sumu   538,24   € (výrok   II   rozsudku),   ďalej   rozhodol   o   súdnom   poplatku   (výrok   III   rozsudku),   ako   aj o povinnosti odporkyne uhradiť sťažovateľovi z titulu spôsobenia škody sumu 331,21 € (výrok IV rozsudku) a napokon návrh sťažovateľa v časti, ktorou sa domáhal, aby bola sťažovateľke uložená povinnosť zaplatiť mu 2 680,04 €,   zamietol (výrok V rozsudku). Súčasne   okresný   súd   v   rozsudku   konštatoval,   že   o   trovách   konania   rozhodne   po právoplatnosti rozsudku (výrok VI rozsudku).

Predmetný rozsudok okresného súdu sp. zn. V-2 9 C 100/1994 z 1. apríla 2009 nadobudol   vo   výrokoch   I   až   IV   a   VI   právoplatnosť   5.   mája   2009,   pričom   proti zamietajúcemu V. výroku rozsudku podal sťažovateľ 4. mája 2009 prostredníctvom svojho právneho zástupcu odvolanie. Následne okresný súd 2. septembra 2009 zaslal odvolanie sťažovateľa na vyjadrenie právnej zástupkyni odporkyne a sťažovateľa vyzval na zaplatenie súdneho   poplatku   za   odvolanie,   ktorý   sťažovateľ   zaplatil   v   kolkových   známkach 11. septembra   2009.   Dňa   17.   septembra   2009   bolo   okresnému   súdu   doručené   podanie právnej zástupkyne odporkyne, ktorým žiadala o predĺženie lehoty na podanie vyjadrenia k odvolaniu sťažovateľa, následne právna zástupkyňa odporkyne zaslala okresnému súdu svoje vyjadrenie k odvolaniu sťažovateľa 9. novembra 2009. Okresný súd 1. decembra 2009 nariadil informatívny výsluch právneho zástupcu sťažovateľa na 17. december 2009 pre účely overenia skutočností, resp. okolností doručenia mu odvolaním napadnutého rozsudku, pričom   právny   zástupca   sťažovateľa   sa   pre   tento   účel   dostavil   na   okresný   súd   už 15. decembra 2009 (preukazoval svoj pobyt v zahraniční v čase doručovania rozsudku), pričom   pri   tejto   príležitosti   okresný   súd   krátkou   cestou   doručil   právnemu   zástupcovi sťažovateľa aj vyjadrenie právnej zástupkyne odporkyne k odvolaniu sťažovateľa. Spis bol predložený Krajskému súdu   v Bratislave   na odvolacie konanie 14.   januára 2010, ktorý v tejto veci koná pod sp. zn. 7 Co 12/2010.

Sťažnosť na postup okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. V-2 9 C 100/1994 bola ústavnému súdu doručená 25. januára 2010 (na poštovú prepravu bola sťažovateľom podaná 20. januára 2010).

Z uvedeného vyplýva, že v čase podania sťažnosti ústavnému súdu už okresný súd v tomto   procesnom   štádiu   nemohol   ovplyvniť   plynulosť   priebehu   konania,   a   teda   ani porušiť označené práva sťažovateľa, pretože vyhlásením rozsudku vo veci samej okresný súd   vykonal   všetky   zákonom   predpokladané   a   dovolené   úkony   na   odstránenie   právnej neistoty sťažovateľa v konaní pred súdom prvého stupňa. Ďalšie úkony alebo postupy už okresný súd v tomto štádiu nemohol vykonávať (vec bola predložená odvolaciemu súdu 14. januára 2010), a preto bolo treba vec posudzovať so zreteľom na čl. 2 ods. 2 ústavy ako vec,   v   ktorej   ústavná   úloha   okresného   súdu   pri   odstraňovaní   právnej   neistoty   skončila vyhlásením rozhodnutia vo veci samej pred podaním sťažnosti ústavnému súdu.

Jednou zo základných pojmových náležitostí sťažnosti podľa čl. 127 ústavy je to, že musí smerovať proti aktuálnemu a trvajúcemu zásahu orgánov verejnej moci do základných práv sťažovateľa. Uvedený   názor vychádza zo skutočnosti,   že táto sťažnosť zohráva aj významnú preventívnu funkciu, a to ako účinný prostriedok na to, aby sa predišlo zásahu do základných práv, a v prípade, že už k zásahu došlo, aby sa v porušovaní týchto práv ďalej nepokračovalo (napr. IV. ÚS 104/03, IV. ÚS 73/05).

Ústavný súd tiež konštatuje, že v postupe okresného súdu v súvislosti s prípravou predloženia veci odvolaciemu súdu nezistil také významné obdobia nečinnosti, ktoré by odôvodňovali záver o porušení základného práva zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Tento   skutkový   stav   bol   so   zreteľom   na obsah sťažnosti,   ako aj s prihliadnutím na zmysel   a   účel   ustanovenia   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov   základom   pre   záver   ústavného   súdu,   ktorý   sťažnosť   sťažovateľa   už   po   jej predbežnom   prerokovaní   odmietol   ako   zjavne   neopodstatnenú   (§   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde).

Ústavný súd však nad rámec poznamenáva, že ak sa v postupe okresného súdu budú, po prípadnom vrátení mu veci na nové konanie po odvolacom konaní, opätovne vyskytovať prieťahy v konaní, sťažovateľ má právo opätovne sa domáhať ochrany svojho základného práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   novou   sťažnosťou   podanou ústavnému súdu.

Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá ako celok a rozhodnutie o prikázaní okresnému   súdu   konať   bez   zbytočných   prieťahov,   ako   aj   rozhodnutie   o   priznaní primeraného finančného zadosťučinenia a trov konania je viazané na vyslovenie porušenia práva alebo slobody sťažovateľa (čl. 127 ods. 2 prvá veta ústavy), ústavný súd o tejto časti sťažnosti už nerozhodoval.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. septembra 2010