znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 356/08-10

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   24.   septembra   2008 predbežne prerokoval sťažnosť R. I., B., zastúpeného advokátom Mgr. V. Š., B., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v konaní vedenom Krajským súdom v Banskej Bystrici pod sp. zn. 17 Co 69/2008 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť R. I.   o d m i e t a   pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. septembra 2008   doručená   sťažnosť   R.   I.,   B.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namieta   porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   v konaní   vedenom   Krajským súdom v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) pod sp. zn. 17 Co 69/2008. Sťažnosť bola odovzdaná na poštovú prepravu 27. augusta 2008.

Zo sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľ   ako   žalobca   žalobou   zo   14.   marca   2006 požadoval   od   žalovanej   zaplatenie   pohľadávky   7   800   EUR   z   titulu   zmluvy   o pôžičke. Rozsudkom   Okresného   súdu   Banská   Bystrica   (ďalej   len   „okresný   súd“)   sp.   zn. 12 C 131/2006   z 30.   novembra   2007   bola   žaloba   sťažovateľa   zamietnutá.   Na   základe odvolania sťažovateľa rozsudkom krajského súdu č. k. 17 Co 69/08-212 zo 7. mája 2008 bol rozsudok   okresného   súdu   potvrdený.   Sťažovateľ   podal   proti   rozsudku   krajského   súdu dovolanie,   o ktorom   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   v čase   podania   sťažnosti   ešte nerozhodol.

Sťažovateľ žiadal uložiť žalovanej povinnosť uhradiť mu sumu 7 800 EUR na základe zmluvy o pôžičke, ktorú v písomnej forme so žalovanou uzavrel ešte 15. júna 2005. Súčasne s uzavretím   zmluvy   došlo   aj   k reálnemu   vyplateniu   požičanej   sumy   7   800   EUR.   Túto skutočnosť žalovaná potvrdila sťažovateľovi svojím podpisom na samostatnom potvrdení, ktorého   text   bol   napísaný   rukou   sťažovateľa.   Sťažovateľ   uplatňovaný   nárok   preukázal zmluvou o pôžičke a potvrdením o prijatí peňazí. Žalovaná v rámci obrany síce navrhla množstvo dôkazov, ale s výnimkou ňou v minulosti vyprodukovaných písomností nenavrhla žiaden iný listinný či vecný dôkaz, ale výlučne len svedecké výpovede svedkov z počutia, ktorí sa nezúčastnili udalostí, ktoré boli predmetom súdneho konania. Okresný súd napriek tomu všetkých svedkov navrhnutých žalovanou vypočul. Žalovaná nedokázala predložiť či navrhnúť žiaden dôkaz, ktorý by priamo vyvracal tvrdenia a dôkazy sťažovateľa. Žalovaná sa iba snažila preukázať, že pôžička, ktorú jej sťažovateľ poskytol, bola súčasťou širšieho podvodu, ktorého sa mal na nej dopustiť sťažovateľ. Takáto procesná obrana by síce mohla byť úspešná, ale iba v prípade, ak by žalovaná svoje tvrdenia nespochybniteľne preukázala. Dôkazy predložené a navrhnuté žalovanou si však navzájom odporovali, pričom v rôznych svojich vyjadreniach si odporovala aj sama žalovaná. Dôkazy takejto kvality určite neboli spôsobilé preukázať nepravdivosť tvrdení sťažovateľa.

Okresný   súd   dospel   k nesprávnemu   skutkovému   záveru,   a   preto žalobu   zamietol. Sťažovateľ v podanom obsiahlom odvolaní podrobne rozobral jednotlivé vykonané dôkazy a poukázal na ich vzájomnú rozpornosť. Krajský súd napriek tomu rozsudok okresného súdu potvrdil, pričom sa v plnom rozsahu stotožnil so skutkovým stavom zisteným okresným súdom. V odôvodnení rozsudku sa však krajský súd zaoberal výlučne dôkazmi predloženými sťažovateľom,   ktoré   označil   za   nedôveryhodné,   a to   iba   na   základe   povrchných a nevysvetlených špekulácii. Takto posúdil ako nedôveryhodné potvrdenie o prijatí peňazí, ktorého text napísal sťažovateľ a ktoré podpísala žalovaná. Argumentoval jednak grafickým umiestnením   textu   v spodnej   časti   listiny,   ale   aj   skutočnosťou,   že   samotný   text   napísal sťažovateľ, a nie žalovaná. Podľa názoru sťažovateľa tieto argumenty nie sú presvedčivé z dôvodov podrobne   uvádzaných.   Pokiaľ   krajský súd sťažovateľovi   vytkol,   že nedokázal presvedčivo   vysvetliť,   prečo   je   potvrdenie   písané   jeho   rukou   a od   polovice   papiera, nesprávne tým aplikoval pravidlo dôkazného bremena. Sťažovateľ totiž dôkazné bremeno uniesol   tým,   že   predložil   potvrdenie   o prijatí   peňazí.   Všeobecné   súdy   postupovali   pri vykonávaní a vyhodnocovaní dôkazov jednostranne, zjavne v prospech žalovanej a takýmto spôsobom   aj   rozhodli.   Bola   tak   porušená   zásada   rovnosti   zbraní   a rovnosti   účastníkov konania. Závery týkajúce sa pravdivosti a pravosti potvrdenia o prijatí peňazí sú svojvoľné a nelogické,   pričom   ide   doslova   o špekulácie   nad   rámec   vykonaného   dokazovania. Rozsudok krajského súdu je preto arbitrárny a neodôvodnený. Krajský súd porušil označené práva   sťažovateľa   aj   nedostatočným   odôvodnením   rozsudku,   keďže   na   viaceré   jeho podrobné námietky nereagoval, dokonca ich ani len povrchne nezrekapituloval. Došlo aj k nesprávnej aplikácii ustanovenia § 213 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku, pretože viazanosť odvolacieho súdu skutkovými zisteniami prvostupňového súdu nie je absolútna.

Sťažovateľ žiada vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie označených článkov ústavy a dohovoru v konaní vedenom krajským súdom pod sp. zn. 17 Co 69/2008 s tým, aby bol rozsudok zo 7. mája 2008 zrušený. Požaduje tiež náhradu trov konania.

Z rozsudku krajského súdu č. k. 17 Co 69/08-212 zo 7. mája 2008 vyplýva, že ním bol potvrdený rozsudok okresného súdu č. k. 12 C 131/2006-175 z 30. novembra 2007. Podľa názoru krajského súdu je rozsudok okresného súdu vecne správny. Sťažovateľ v odvolacom konaní neuviedol žiadne nové skutočnosti alebo dôkazy, ktoré objektívne nemohol uplatniť v konaní pred okresným súdom a ktoré by spĺňali procesné podmienky uvedené v ustanovení §   205a   Občianskeho   súdneho   poriadku   na   to,   aby   mohli   byť   relevantným   odvolacím dôvodom. Ak v odvolacom konaní poukazuje na nesprávne hodnotenie vykonaných dôkazov, resp.   konkrétne   na   to,   že   podľa   jeho   názoru   nebol   zo strany   okresného   súdu   správne vyhodnotený   hlavný   (kľúčový)   dôkaz,   a to   žalovanou   podpísané   písomné   potvrdenie o prevzatí spornej sumy z 15. júna 2005, treba uviesť, že odvolací súd podľa § 213 ods. 1 Občianskeho   súdneho   poriadku   (v   znení   účinnom   od 1. septembra   2005)   je   viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil prvostupňový súd, s výnimkami uvedenými v odsekoch 2 až 4 citovaného ustanovenia. Na základe toho odvolací súd skúma, či prvostupňový súd vykonal   náležité   dokazovanie   a či   skutkové   zistenia,   ku   ktorým   po   takomto   dokazovaní dospel,   majú   vo   vykonanom   dokazovaní   oporu.   Ak   zistí,   že   nebolo   vykonané   náležité dokazovanie   (kde   možno   zaradiť   nevykonanie   účastníkom   navrhovaného   relevantného dôkazu), alebo ak zistí, že prvostupňovým súdom konštatovaný skutkový stav nemá oporu vo vykonanom dokazovaní (nevyplýva z vykonaných dôkazov), prípadne, ak je toho názoru, že prvostupňový   súd   dospel   na   základe   vykonaných   dôkazov   k nesprávnym   skutkovým zisteniam, dokazovanie v potrebnom rozsahu zopakuje sám. V tomto prípade krajský súd konštatuje,   že   okresný   súd   vykonal   všetky   relevantné   dôkazy,   tieto   náležite   vyhodnotil a z hodnotenia   dôkazov   ustálil   skutkový   stav,   z ktorého   vyvodil   správny   právny   záver. Krajský   súd   v hodnotení   dôkazov   zo   strany   okresného   súdu   nezistil   žiadny   rozpor s princípmi formálnej logiky a so zákonnými procesnými pravidlami. Napriek už uvedeným procesnoprávnym   aspektom   odvolania   krajský   súd   skúmal   rozsudok   okresného   súdu i z hľadiska jeho vecnej správnosti. Vzhľadom na právny titul uplatňovaného nároku je pre správne   rozhodnutie   vo   veci   potrebné   skúmať   nielen   to,   či   došlo   k platnému   uzavretiu zmluvy o pôžičke (čo v danom prípade nebolo sporné), ale i to, či došlo k reálnemu plneniu z tejto zmluvy, teda či sťažovateľ ako veriteľ reálne (fakticky) odovzdal a žalovaná od neho reálne (fakticky) prevzala sumu 7 800 EUR, ktorá bola predmetom zmluvy. Len v prípade realizácie   tohto   primárneho   plnenia   mohlo   dôjsť   k   splneniu   podmienok   na   sekundárne plnenie vyplývajúce zo zmluvy, teda na to, aby žalovanej (ako dlžníčke) vznikla subjektívna povinnosť vrátiť požičanú sumu a sťažovateľovi zasa subjektívne právo (nárok) na vrátenie požičanej   sumy.   Sťažovateľ   nepreukázal,   že   na   základe   písomne   uzatvorenej   zmluvy o pôžičke z 15. júna 2005 žalovanej fakticky odovzdal zmluvne dohodnutú sumu 7 800 EUR. Ako   jediný   dôkaz,   ktorým   sa   snažil   preukázať,   že   žalovanej   uvedenú   sumu   skutočne odovzdal, predložil ňou podpísané potvrdenie o prevzatí predmetnej sumy z 15. júna 2005. I krajský   súd   (zhodne   s okresným   súdom)   dospel   k záveru,   že   uvedená   listina   nie   je vierohodným   dôkazom   preukazujúcim   uvedenú   skutočnosť.   K tomuto   záveru   dospel   na základe viacerých okolností. V prvom rade sťažovateľ nedokázal presvedčivým a logickým spôsobom vysvetliť, prečo text potvrdenia písal osobne, keď je písaný v mene žalovanej v prvej osobe, a už vôbec nedokázal vysvetliť, prečo tento text napísal v spodnej časti listu papiera   formátu   A4,   pričom   horná   časť   (polovica)   strany   zostala   čistá.   Okrem   toho sťažovateľ tvrdil, že žalovaná podpísala potvrdenie priamo na notárskom úrade 15. júna 2005, teda v deň, keď pred pracovníčkou notárskeho úradu došlo k osvedčeniu jej podpisu na zmluve o pôžičke, pričom zároveň tvrdil, že fotokópia občianskeho preukazu žalovanej nachádzajúca sa na druhej strane potvrdenia bola urobená priamo na notárskom úrade. Pracovníčka notárskeho úradu, ktorá overovala podpis žalovanej na zmluve o pôžičke, však jednoznačne vylúčila možnosť, žeby k tomuto prefoteniu došlo na notárskom úrade. Z týchto skutočností možno logickou úvahou vyvodiť záver, že sťažovateľovo tvrdenie týkajúcej sa podpisu potvrdenia je nepravdivé. Naopak, ako logická a pravdivá sa javí argumentácia žalovanej,   podľa   ktorej   sťažovateľovi   za   účelom   kúpy   motorového   vozidla   odovzdala v spodnej časti podpísaný čistý list papiera, na ktorý na svojej kopírke (na druhú stranu listu) prefotila svoj občiansky preukaz, a že sťažovateľ toto jej konanie zneužil na to, aby na tento ňou podpísaný list papiera (bez textu) dodatočne dopísal text potvrdenia a dátum 15. jún   2005.   Tejto   úvahe   nasvedčuje   už   uvedené,   logicky   ničím   nevysvetlené   grafické umiestnenie textu vyhlásenia do spodnej časti strany tak, aby bolo prispôsobené pôvodnému podpisu   žalovanej,   aj to,   že tento   text,   hoci   je   písaný   v mene   žalovanej   v prvej   osobe, napísal sťažovateľ. Argument sťažovateľa, že uvedený text potvrdenia písal osobne preto, aby obsahoval skutočnosti, ktoré považoval za dôležité, neobstojí,   pretože z formálneho i obsahového   hľadiska   ide   o úplne   štandardný   text,   ktorý   by   bola   schopná   napísať aj žalovaná,   pričom   z hľadiska   zvýšenia   dôveryhodnosti   tejto   listiny   sťažovateľovi   nič nebránilo, aby ho napísala žalovaná vlastnou rukou s tým, aby jej obsah vyhlásenia sám nadiktoval   a žalovaná   by   ho   následne   podpísala.   Samozrejme,   to   by   bolo   možné   len v prípade, ak by bolo pravdivé tvrdenie sťažovateľa, že tento text bol písaný pred podpisom žalovanou. Z uvedených skutočností vyplýva, že potvrdenie nie je vierohodným relevantným dôkazom preukazujúcim tvrdenie sťažovateľa, že na základe zmluvy o pôžičke žalovanej reálne poskytol sumu 7 800 EUR, a keďže v tomto smere žiadne ďalšie relevantné dôkazy nepredložil, okresný súd rozhodol vecne správne, ak žalobu sťažovateľa zamietol.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z.   o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky,   o konaní   pred   ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd   skúma,   či dôvody uvedené v §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť   k porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07). Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto   interpretácie a aplikácie s ústavou   alebo kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení,   že   by   zásadne   poprel   ich   účel   a význam   (mutatis   mutandis   I.   ÚS   115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 382/06).

Ústavný súd konštatuje, že sťažnosť je zjavne neopodstatnená.

Námietky   sťažovateľa   možno   zhrnúť   tak,   že   podľa   jeho   názoru   vyhodnotili všeobecné   súdy   rozhodujúce   dôkazy,   a to   najmä   potvrdenie   o prevzatí   spornej   sumy z 15. júna 2005, nesprávne, keď tento dôkaz považovali za nepresvedčivý. Sťažovateľ teda nie je spokojný so skutkovými závermi, ku ktorým všeobecné súdy na základe vykonaného dokazovania dospeli.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   krajský   súd   veľmi   podrobným   a veľmi   vecným spôsobom zdôvodnil, prečo podľa jeho názoru nebolo možné považovať za presvedčivý dôkaz potvrdenie z 15. júna 2005. Jeho rozsudok v žiadnom prípade nemožno považovať ani   za   arbitrárny,   ale   ani   za   zjavne   neodôvodnený.   Preto   ani   niet   žiadneho   ústavne relevantného dôvodu na to, aby ústavný súd do skutkových a následných právnych záverov krajského súdu zasiahol.

Sťažovateľ uviedol, že proti rozsudku krajského súdu podal aj dovolanie. Vzhľadom na to, že išlo o potvrdzujúci rozsudok krajského súdu, proti ktorému je prípustné dovolanie (okrem   špecifických   prípadov)   iba   z niektorého   z dôvodov   podľa   §   237   Občianskeho súdneho   poriadku,   a po   zistení,   že   námietky   sťažovateľa   uvedené   v sťažnosti   podanej ústavnému súdu neobsahujú žiadne také skutočnosti, ktoré by bolo možné subsumovať pod ustanovenie § 237 Občianskeho súdneho poriadku, ústavný súd nepovažoval za potrebné vyžiadať   si   text   podaného   dovolania,   ale   ani   čakať   na   výsledok   dovolacieho   konania. Je vecou dovolacieho konania posúdiť, či je daný niektorý z dôvodov prípustnosti dovolania podľa   citovaného   ustanovenia.   Naopak,   bolo   vecou   ústavného   súdu   posúdiť   dôvodnosť námietok   sťažovateľa,   ktoré   nemali   charakter   dovolacích   dôvodov   a s tým   spojenej prípustnosti dovolania podľa § 237 Občianskeho súdneho poriadku.

Vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti   ústavný   súd   rozhodol   tak,   ako   to   je   uvedené vo výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. septembra 2008