znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 356/06-19

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 15. marca 2007 v senáte zloženom   z predsedníčky   Ľudmily   Gajdošíkovej   a zo   sudcov   Juraja   Horvátha   a Sergeja Kohuta   v konaní   o   sťažnosti   Mgr.   V.   H.,   I.,   zastúpenej   advokátkou   JUDr.   A.   G.,   T., namietajúcej porušenie jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k. 3 Cob 365/05-56 z 12. apríla 2006 takto

r o z h o d o l :

1.   Základné   právo   Mgr.   V.   H.,   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy Slovenskej   republiky   rozsudkom   Krajského   súdu   v Bratislave   č.   k.   3   Cob   365/05-56 z 12. apríla 2006 p o r u š e n é   b o l o.

2. Rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. 3 Cob 365/05-56 z 12. apríla 2006 z r u š u j e   a vec v r a c i a   Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie.

3.   Mgr.   V.   H., p r i z n á v a   úhradu   trov   konania   5   771,50   Sk   (slovom päťtisícsedemstosedemdesiatjeden slovenských korún a päťdesiat halierov), ktoré je Krajský súd   v Bratislave p o v i n n ý   zaplatiť   na   účet   advokátky   JUDr.   A.   G.,   T.,   do   dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením   č.   k. II. ÚS 356/06-9   z 31.   októbra 2006   prijal na ďalšie   konanie podľa   § 25 ods.   3   zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   sťažnosť   Mgr.   V.   H.,   I.   (ďalej   len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátkou JUDr. A. G., T., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 3 Cob 365/05-56 z 12. apríla 2006.

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   krajský   súd   ako   odvolací   súd   uvedeným   rozsudkom rozhodol   o návrhu   sťažovateľky,   ktorým   sa   domáhala   zaplatenia   istiny   134   507,80   Sk z dôvodu poplatku z omeškania v sadzbe 0,1 % za každý deň omeškania s úhradou faktúr za vydané lieky a zdravotnícke pomôcky pre poistencov S. (ďalej len „žalovaná“) na základe platných lekárskych predpisov a poukazov. Sťažovateľka pri uplatnení nároku vychádzala z § 38 ods. 4 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 273/1994 Z. z. o zdravotnom poistení, financovaní zdravotného poistenia, o zriadení Všeobecnej zdravotnej poisťovne a o zriaďovaní rezortných, odvetvových, podnikových a občianskych zdravotných poisťovní v znení   neskorších   právnych   predpisov   (ďalej   len   „zákon   č.   273/1994   Z.   z.“),   ktorý ustanovoval poplatok z omeškania 0,1 % za každý deň omeškania. Žalovaná s návrhom sťažovateľky nesúhlasila a poukázala na to, že k omeškaniu s platbou faktúr došlo po 1. júni 2003, a preto má sťažovateľka nárok na poplatok z omeškania 0,01 % denne podľa zákona č. 138/2003   Z. z.,   ktorým   sa   mení   a dopĺňa   zákon   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 277/1994   Z.   z.   o zdravotnej   starostlivosti   v znení   neskorších   predpisov   a o zmene a doplnení   niektorých   zákonov   (ďalej   len   „zákon   č.   138/2003   Z.   z.“)   a ktorým   bol novelizovaný zákon č. 273/1994 Z. z. Sťažovateľka poukázala na to, že v odvolacom konaní zdôrazňovala,   že   relevantné   ustanovenie   §   38   ods.   4   zákona   č. 273/1994   Z.   z.   stratilo účinnosť   15.   júla   2004,   keď   bol   v Zbierke   zákonov   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „Zbierka zákonov“) uverejnený nález ústavného súdu zo 17. mája 2004, ktorým ústavný súd rozhodol, že ustanovenie § 38 ods. 4 zákona č. 273/1994 Z. z. nie je v súlade s čl. 20 ods. 1 druhou   vetou   v spojení   s čl.   13   ods.   3   a 4   ústavy   a   „keďže   sa   tu   jednalo   len   o zmenu ustanovenia § 38 ods. 4 zák. č. 273/94 Z. z. – zákonom č. 138/2003 Z. z. platí skorší právny predpis v znení platnom pred touto zmenou“. Napriek tomu krajský súd rozhodol tak, že sťažovateľke priznal za obdobie od 1. júna 2003 do 15. júla 2004 poplatok z omeškania v sadzbe 0,01 % za každý deň omeškania.

Podľa   názoru   sťažovateľky   napadnutým   rozsudkom   krajského   súdu   došlo k porušeniu jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, pretože krajský súd rozhodoval podľa právnej normy, ktorá v čase rozhodovania nebola platná ani účinná. Sťažovateľka preto žiada, aby ústavný súd v jej veci takto rozhodol:

„1. Rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k. 3 Cob 365/05-56 zo dňa 12. 4. 2006 (doručený sťažovateľke 12. 7. 2006) bolo porušené základné právo Mgr. V. H., I. IČO:..., na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 Ústavy SR

2. Vo svojej potvrdzujúcej časti sa rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. 3 Cob 365/05-56 zo dňa 12. 4. 2006 zrušuje a vec sa vracia odvolaciemu súdu na ďalšie konanie

3. Krajský súd v Bratislave je povinný uhradiť trovy konania vo výške 4 850,- Sk vrátane   19   %   DPH   vo   výške   921,50   Sk   spolu   vo   výške   5   771,50   Sk,   do   15   dní od právoplatnosti tohto nálezu na účet JUDr. A. G..“.

Po   prijatí   sťažnosti   na   ďalšie   konanie   ústavný   súd   vyzval   právnu   zástupkyňu sťažovateľky   a podpredsedu   krajského   súdu,   aby   sa   vyjadrili,   či   trvajú   na   tom,   aby   sa vo veci konalo ústne pojednávanie a podpredsedu krajského súdu zároveň vyzval, aby sa vyjadril   k sťažnosti.   Právna   zástupkyňa   sťažovateľky   a podpredseda   krajského   súdu ústavnému súdu oznámili, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie. Podpredseda krajského súdu vo vyjadrení doručenom ústavnému súdu 12. decembra 2006 uviedol:

«Dňa 27. 11. 2006 som uvedenú sťažnosť postúpil na vyjadrenie predsedníčke senátu 3 Cob, ktorá sa k sťažnosti vyjadrila listom dňa 30. 11. 2006 tohto znenia:

V predmetnej veci vychádzalo rozhodnutie senátu 3Cob z neprípustnosti retroaktivity Nálezu   ústavného   súdu   SR   č.   k.   PL-ÚS   38/03-89   zo   dňa   17.   05.   2004,   uverejneného v Zbierke   zákonov   SR   dňa   15.   07.   2004.   Právny   názor   v ňom   aplikovaný   bol   totožný s uznesením Ústavného súdu SR č. k. III. ÚS 24/06-9 zo dňa 11. 01. 2006.».

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo   slobody   podľa   odseku   1,   a   zruší   také   rozhodnutie,   opatrenie   alebo   iný   zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní základných práv a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1, obnovil stav pred porušením.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti,   priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a nestrannom   súde   a v prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   125   ods.   1   písm.   a)   ústavy   ústavný   súd   rozhoduje   o súlade   zákonov s ústavou, s ústavnými zákonmi a s medzinárodnými zmluvami, s ktorými vyslovila súhlas Národná   rada   Slovenskej   republiky   a   ktoré   boli   ratifikované   a   vyhlásené   spôsobom ustanoveným zákonom.

Podľa čl. 125 ods. 3 ústavy ak ústavný súd svojím rozhodnutím vysloví, že medzi právnymi predpismi uvedenými v odseku 1 je nesúlad, strácajú príslušné predpisy, ich časti, prípadne niektoré ich ustanovenia účinnosť. Orgány, ktoré tieto právne predpisy vydali, sú povinné   do   šiestich   mesiacov   od   vyhlásenia   rozhodnutia   ústavného   súdu   uviesť   ich do súladu   s ústavou,   s ústavnými zákonmi a s   medzinárodnými zmluvami vyhlásenými spôsobom ustanoveným zákonom, a ak ide o predpisy uvedené v odseku 1 písm. b) a c), aj s inými zákonmi, a ak ide o predpisy uvedené v odseku 1 písm. d), aj s nariadeniami vlády a so   všeobecne   záväznými   právnymi   predpismi   ministerstiev   a   ostatných   ústredných orgánov štátnej správy. Ak tak neurobia, také predpisy, ich časti alebo ustanovenia strácajú platnosť po šiestich mesiacoch od vyhlásenia rozhodnutia.

Podľa čl. 125 ods. 6 ústavy rozhodnutie ústavného súdu vydané podľa odsekov 1, 2 a 5 sa vyhlasuje spôsobom ustanoveným na vyhlasovanie zákonov. Právoplatné rozhodnutie ústavného súdu je všeobecne záväzné.

Podľa § 41 ods. 2 zákona o ústavnom súde nález, ktorým sa zistil nesúlad právnych predpisov   s   právnym   predpisom   vyššej   právnej   sily   alebo   s medzinárodnou   zmluvou, vyhlási sa spôsobom ustanoveným na vyhlasovanie zákonov. Nález je všeobecne záväzný odo dňa jeho vyhlásenia v Zbierke zákonov.

Podľa § 41a ods. 1 zákona o ústavnom súde právny predpis, jeho časti alebo niektoré jeho   ustanovenia   strácajú   účinnosť   dňom   vyhlásenia   nálezu   ústavného   súdu   v   Zbierke zákonov.

Podľa § 41a ods. 3 zákona o ústavnom súde stratou účinnosti, prípadne platnosti právnych predpisov na základe nálezu ústavného súdu sa neobnovuje platnosť právnych predpisov nimi zrušených; ak však išlo len o ich zmenu alebo o doplnenie, platí skorší právny predpis v znení platnom pred touto zmenou alebo doplnením.

Podľa § 41b ods. 2 zákona o ústavnom súde ostatné právoplatné rozhodnutia vydané v občianskoprávnom alebo správnom konaní na základe právneho predpisu, ktorý celkom, sčasti   alebo   v niektorom   ustanovení   stratil   účinnosť,   zostávajú   nedotknuté;   povinnosti uložené takýmito rozhodnutiami nemožno nútene vymáhať.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol   alebo   nebol   náležite   zistený   skutkový   stav   a aké   skutkové   a právne   závery zo skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje na kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a aplikácie   s ústavou,   prípadne medzinárodnými   zmluvami   o ľudských   právach   a základných   slobodách   (I.   ÚS   13/00 mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia všeobecných   súdov,   ak v konaní, ktoré mu predchádzalo alebo samotným rozhodnutím, došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu   môžu   byť   teda   predmetom   kontroly   vtedy,   ak   by   vyvodené   závery   boli   zjavne neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a tak   z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00 mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00).

Za   výnimku   zo   zásady,   podľa   ktorej   výklad   zákonov   prislúcha   predovšetkým všeobecným súdom, treba považovať výklad ustanovení zákona o ústavnom súde. V danom prípade   ide   najmä o výklad tých   ustanovení   zákona   o ústavnom   súde,   z ktorých   možno vyvodiť   právne   účinky   jeho   nálezov   vydaných   v konaní   o súlade   právnych   predpisov na konania pred súdmi a inými orgánmi verejnej moci v individuálnych veciach. Konkrétne ide najmä o ustanovenia § 41a a § 41b v spojení s § 41 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Pre   označené   ustanovenia   zákona   o ústavnom   súde   je   charakteristické   vzájomné pôsobenie princípu ochrany a zachovania ústavnosti na jednej strane a princípu právnej istoty na strane druhej. Oba princípy sú neoddeliteľnou súčasťou princípu právneho štátu vyjadreného v čl. 1 ods. 1 prvej vety ústavy. Princíp ochrany a zachovania ústavnosti sa realizuje   v danom   prípade   samotným   rozhodovaním   ústavného   súdu   v konaní   o súlade právnych   predpisov   podľa   čl.   125   ústavy   a jeho   následnými   právnymi   účinkami na rozhodnutia, resp. rozhodovanie súdov a iných orgánov verejnej moci v individuálnych veciach.   Princíp   právnej   istoty   sa   prejavuje   v dvoch   smeroch:   jednak   je   založený na prezumpcii ústavnosti právnych predpisov (až do opačného rozhodnutia ústavného súdu) a jednak   na   zachovaní   právoplatnosti   rozhodnutí   súdov   a iných   orgánov   verejnej   moci vychádzajúcich   z prezumpcie   ústavnosti.   Podľa   názoru   ústavného   súdu   pri   kolízii spomínaných   princípov   treba   dať   prednosť   jednoznačne   princípu   zachovania   a ochrany ústavnosti,   a to   za   súčasného   spolupôsobenia   bŕzd   vyplývajúcich   z uplatnenia   princípu právnej istoty (II. ÚS 72/06, IV. ÚS 29/06, mutatis mutandis I. ÚS 51/06).

Opierajúc sa aj o uvedené východiská zákonodarca pri prijímaní zákona o ústavnom súde rozlíšil vplyv účinkov nálezov ústavného súdu vydaných v konaní o súlade právnych predpisov na konania pred súdmi a inými orgánmi verejnej moci v individuálnych veciach na   tie,   ktoré   boli   v čase   uverejnenia   nálezu   ústavného   súdu   v Zbierke   zákonov   už právoplatne skončené (§ 41b zákona o ústavnom súde) a tie, ktoré ešte v čase uverejnenia nálezu   ústavného   súdu   v Zbierke   zákonov   neboli   právoplatne   skončené   (§   41a   zákona o ústavnom   súde).   V oboch   prípadoch   ale   zákonodarca   umožnil   v záujme   uplatnenia princípu ochrany a zachovania ústavnosti do miery zlučiteľnej s princípom právnej istoty konvalidovať   nepriaznivé   účinky   rozhodnutí   súdov   alebo   iných   orgánov   verejnej   moci v individuálnych   veciach,   ktoré   vyplývajú,   resp.   by   vyplývali   z aplikácie   ustanovení právnych predpisov, ktoré v konaní o súlade právnych predpisov označil ústavný súd za nesúladné s ústavou.

V danom prípade sťažovateľka namieta rozsudok krajského súdu vydaný v konaní, ktoré ešte nebolo v čase uverejnenia nálezu ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 38/03 v Zbierke zákonov   právoplatne   skončené,   t.   j.   krajský   súd   bol   povinný   v čase   keď   rozhodoval, aplikovať na daný prípad § 41a v spojení s § 41 ods. 2 zákona o ústavnom súde, pričom pre ústavne akceptovateľné rozhodnutie krajského súdu bola nevyhnutná správna interpretácia a aplikácia § 41a ods. 3 zákona o ústavnom súde.

III.

Sťažovateľka   pri   uplatnení   svojho   nároku   vychádza   z právneho   názoru,   podľa ktorého novelizované znenie § 38 ods. 4 zákona č. 273/1994 Z. z., ktorým bola s účinnosťou od 1. júna 2003 ustanovená sadzba poplatku z omeškania vo výške 0,01 % za každý deň omeškania, stratilo účinnosť od 15. júla 2004 a podľa § 41a ods. 3 zákona o ústavnom súde, keďže išlo len o zmenu právneho predpisu, platí znenie zákona č. 273/1994 Z. z. pred touto zmenou a teda krajský súd pochybil, keď aplikoval ustanovenie právneho predpisu, ktoré v čase jeho rozhodovania nebolo účinné ani platné.

Krajský súd rozsudkom č. k. 3 Cob 365/05-56 z 12. apríla 2006 zmenil rozsudok Okresného   súdu   Bratislava   II   (ďalej   len   „okresný   súd“)   č.   k.   42   Cb   129/2005-31 z 8. novembra   2005   v časti   napadnutej   odvolaním   tak,   že   žalovanej   uložil   zaplatiť sťažovateľke 13 744,06 Sk, t. j. zmenil rozsudok v časti, v ktorej súd prvého stupňa priznal sťažovateľke za omeškanie s úhradou faktúr po 15. júli 2004 poplatok z omeškania v sadzbe len 0,01 % za každý deň omeškania. Vo zvyšku rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti,   ktorou   súd   prvého   stupňa   zamietol   nárok   sťažovateľky   na   poplatok   z omeškania v sadzbe 0,1 % denne za omeškanie s úhradou faktúr splatných v období od 1. júna 2003 do 15. júla 2004, krajský súd potvrdil.

Pri posudzovaní sťažnosti vychádzal ústavný súd z nasledovných zistení:

1. Krajský súd v predmetnej veci rozhodol 12. apríla 2006, t. j. v čase po uverejnení nálezu ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 38/03 zo 17. mája 2004 v Zbierke zákonov. Navyše v čase, keď krajský súd vo veci rozhodoval, stratil § 38 ods. 4 zákona č. 273/1994 Z. z. v znení podľa novelizácie vykonanej zákonom č. 138/2003 Z. z. v zmysle čl. 125 ods. 3 tretej vety ústavy nielen účinnosť, ale aj platnosť, pretože dňom 15. januára 2005 márne uplynula lehota podľa čl. 125 ods. 3 druhej vety ústavy, v rámci ktorej bola Národná rada Slovenskej republiky povinná uviesť protiústavné znenie § 38 ods. 4 zákona č. 273/1994 Z. z. do súladu s ústavou.

2. Nálezom ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 38/03 zo 17. mája 2004 bol vyslovený nesúlad § 38 ods. 4 zákona č. 273/1994 Z. z. s ústavou v znení zavedenom novelizáciou vykonanou zákonom č. 138/2003 Z. z. Z tohto vyplýva, že krajský súd bol v danom prípade povinný pri rozhodovaní aplikovať znenie § 41a ods. 3 zákona o ústavnom súde, text za bodkočiarkou, podľa ktorého „ak však išlo len o ich zmenu alebo o doplnenie, platí skorší právny predpis v znení platnom pred touto zmenou alebo doplnením“.

V danej veci je nesporné, že § 38 ods. 4 zákona č. 273/1994 Z. z. v znení podľa novelizácie   vykonanej   zákonom   č.   138/2003   Z.   z.   v čase   rozhodovania   krajského   súdu nebol účinný ani platný, t. j. už nebol súčasťou právneho poriadku Slovenskej republiky. Z toho vyplýva, že krajský súd v čase svojho rozhodovania nemohol aplikovať na daný prípad § 38 ods. 4 zákona č. 273/1994 Z. z. v neplatnom znení, t. j. nemohol potvrdiť nárok sťažovateľky na poplatok z omeškania 0,01 % z dlžnej sumy za každý deň omeškania, ktorý jej priznal vo svojom rozsudku okresný súd, a to bez ohľadu na to, že v čase, keď tento nárok vznikol, bolo toto platné a účinné. Podľa názoru ústavného súdu totiž dňom márneho uplynutia   lehoty   podľa   čl.   125   ods.   3   tretej   vety   ústavy   stratil   §   38   ods.   4   zákona č. 273/1994 Z. z. v znení podľa novelizácie vykonanej zákonom č. 138/2003 Z. z. platnosť ex   tunc,   t.   j.   bolo   anulované   od   počiatku.   Inými   slovami   na   toto   ustanovenie   zákona č. 273/1994   Z.   z.   sa   hľadí   akoby   nikdy   nebolo   platné,   a teda   nikdy   nebolo   súčasťou právneho poriadku Slovenskej republiky.

Z   §   41a   ods.   3   zákona   o ústavnom   súde   vyplýva,   že   v danom   prípade   po strate účinnosti (po 15. júli 2004), ako aj po následnej strate platnosti (po 15. januári 2005) posledného znenia § 38 ods. 4 zákona č. 273/1994 Z. z. „platí skorší právny predpis v znení platnom pred touto zmenou alebo doplnením“, t. j. § 38 ods. 4 zákona č. 273/1994 Z. z. platil v čase rozhodovania krajského súdu v znení pred nadobudnutím platnosti a účinnosti novelizácie vykonanej zákonom č. 138/2003 Z. z., keď ustanovoval poplatok z omeškania 0,1 % z dlžnej sumy za každý deň omeškania.

V záujme odstránenia akýchkoľvek pochybností o interpretácii textu § 41a ods. 3 zákona o ústavnom súde ústavný súd už v rozhodnutí sp. zn. II. ÚS 72/06 uviedol svoj názor na interpretáciu v ňom obsiahnutého slovného spojenia „platí skorší predpis“, podľa ktorého toto slovné spojenie treba vykladať tak, že stratou účinnosti, prípadne platnosti právneho predpisu,   jeho   časti   alebo   niektorého   ustanovenia   na   základe   rozhodnutia   (nálezu) ústavného súdu sa obnovuje nielen platnosť, ale aj účinnosť „skoršieho predpisu v znení platnom pred touto zmenou alebo doplnením“. Takýto výklad je založený na logickom argumente,   podľa   ktorého   samotné   obnovenie   platnosti   skoršieho   právneho   predpisu by nemalo žiadny právny význam pre ochranu ústavnosti v konaniach pred súdom alebo iným   orgánom   verejnej   moci   v individuálnych   veciach,   ktoré   neboli   ešte   právoplatne skončené v čase pred uverejnením príslušného nálezu ústavného súdu v Zbierke zákonov a na ktoré sa mal aplikovať právny predpis (jeho časť, prípadne niektoré jeho ustanovenie), ktorý nie je podľa príslušného nálezu ústavného súdu prijatého v konaní o súlade právnych predpisov v súlade s ústavou.

Na   základe   toho   ústavný   súd   dospel   k záveru,   že   krajský   súd   v danom   prípade rozhodol   v zjavnom   rozpore   s ústavou   a zákonom,   keď   založil   svoj   rozsudok   č.   k. 3 Cob 365/05-56 z 12. apríla 2006 na takom znení § 38 ods. 4 zákona č. 273/1994 Z. z., ktoré   v čase   jeho   rozhodovania   nebolo   ani   platné   ani   účinné,   a preto   rozsudkom   č.   k. 3 Cob 365/05-56 z 12. apríla 2006 porušil základné právo sťažovateľky na súdnu ochranu garantované v čl. 46 ods. 1 ústavy.

Takýto   záver   korešponduje   aj   so   stanoviskom   pléna   ústavného   súdu   č.   k. PLz. ÚS 1/06-4   z 11.   októbra   2006,   ktorým   ústavný   súd   prijal   zjednocujúce   stanovisko k odchylným   právnym   názorom   senátov   ústavného   súdu   vyslovených   pri   svojej rozhodovacej   činnosti   na   aplikáciu   nálezu   ústavného   súdu   č.   k.   PL.   ÚS   38/03-89 zo 17. mája   2004   v konaní   pred   všeobecným   súdom,   ktorého   predmetom   je   určenie poplatku z omeškania.

IV.

Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby podľa čl. 127 ods. 2 ústavy vysloví, že k porušeniu základného práva alebo slobody došlo právoplatným   rozhodnutím,   opatrením   alebo   iným   zásahom,   zruší   také   rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah a zároveň môže vec vrátiť na ďalšie konanie.

V záujme ochrany ústavou garantovaného základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ktoré bolo u sťažovateľky porušené rozsudkom krajského súdu č. k. 3 Cob   365/05-56   z 12.   apríla   2006   bolo   potrebné   tento   rozsudok   zrušiť   a vec   vrátiť na ďalšie konanie a rozhodnutie krajskému súdu.

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   podľa   §   36   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde aj o náhrade   trov   konania   sťažovateľky,   ktoré   jej   vznikli   v súvislosti   s jej   právnym zastupovaním advokátkou JUDr. A. G. v konaní pred ústavným súdom. Ústavný súd ich priznal   podľa   vyčíslenia   v sťažnosti   v sume   5   771,50   Sk   (slovom päťtisícsedemstosedemdesiatjeden   slovenských   korún   a päťdesiat   halierov)   spolu   za   dva úkony právnej pomoci podľa § 1 ods. 3, § 11 ods. 2, § 14 ods. 1 písm. a) a c), § 16 ods. 3 a § 18 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov, keďže právna zástupkyňa je platiteľkou dane z pridanej hodnoty.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. marca 2007