SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
II. ÚS 355/2015-15
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 11. júna 2015 v senátezloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcov Sergeja Kohutaa Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti Wüstenrotpoisťovňa, a. s., Karadžičova 17, Bratislava, zastúpenej advokátom JUDr. JaroslavomČollákom, Floriánska 19, Košice, ktorou namieta porušenie základného práva na súdnuochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdnekonanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôdrozsudkom Krajského súdu v Nitre sp. zn. 5 Co 178/2013 z 30. apríla 2014, a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť obchodnej spoločnosti Wüstenrot poisťovňa, a. s., o d m i e t a ako zjavneneopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e : I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola16. septembra 2014 osobne doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti Wüstenrotpoisťovňa, a. s., Karadžičova 17, Bratislava (ďalej len „sťažovateľka“, v citáciáchaj „sťažovateľ“), zastúpenej advokátom JUDr. Jaroslavom Čollákom, Floriánska 19, Košice,ktorou namieta porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ÚstavySlovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)rozsudkom Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 5 Co 178/2013z 30. apríla 2014 (ďalej len „napadnutý rozsudok“).
Zo sťažnosti a z príloh k nej priložených vyplýva, že sťažovateľka bola v procesnompostavení žalovanej účastníčkou konania o zaplatenie sumy 420,88 € s príslušenstvomvedeného Okresným súdom Topoľčany (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 4 C 87/2013.Skutkovým základom žaloby, ktorou sa žalobca proti sťažovateľke domáhal zaplatenia sumyz titulu náhrady škody spôsobenej prevádzkou motorového vozidla (motorové vozidlo bolopovinne zmluvne poistené u sťažovateľky, pozn.), bolo „tvrdené odmrštenie kameňa spod kolies vozidla povinne zmluvne poisteného u sťažovateľa..., jeho následný odraz na čelné sklo vozidla žalobcu... a následné poškodenie tohto čelného skla“.
Okresný súd rozsudkom sp. zn. 4 C 87/2013 z 15. marca 2013 (ďalej len „rozsudokokresného súdu z 15. marca 2013“) sťažovateľku zaviazal zaplatiť žalobcovi žalovanú istinus príslušenstvom a nahradiť trovy konania. Na základe podaného odvolania bol rozsudokprvostupňového súdu potvrdený napadnutým rozsudkom krajského súdu.
Sťažovateľka zastáva názor, že krajský súd sa dopustil pri aplikácii § 427 a § 428Občianskeho zákonníka svojvôle, keďže ich aplikoval spôsobom, ktorým poprel ich účela význam.
Sťažovateľka tvrdí, že žalobca v konaní pred všeobecnými súdmi neuniesol a aniuniesť objektívne nemohol dôkazné bremeno týkajúce sa splnenia predpokladov vznikuzodpovednosti za škodu podľa § 427 Občianskeho zákonníka, keďže „(i) ako vodič vozidla, ktorého čelné sklo malo byť poškodené odmršteným kameňom nielen subjektívne ale ani objektívne nemohol vnímať a zmyslami registrovať, že v rýchlosti cca 90 km/h malý kamienok odskočil spod kolies pred ním idúceho vozidla a poškodil jeho čelné sklo. S výnimkou situácie, keď by malo ísť o väčší kameň (iný predmet), čo však nebolo tvrdené a už vôbec nie preukázané, je totiž mimo rámca ľudských možností pri tejto rýchlosti vizuálne vnímať odskočenie kameňa spod kolies vozidla a následne sledovať trajektóriu jeho letu na čelné sklo...
(ii) vodička pred žalobcom idúceho vozidla (opäť snáď s výnimkou osobitne veľkého kameňa, čo nebolo tvrdené ani preukázané), nemohla vnímať ani len odmrštenie kameňa spod kolies jej vozidla, a už vôbec nemohla sledovať jeho trajektóriu a dopad na čelné sklo vozidla žalobcu. Napokon v konaní pred súdmi vodička pred žalobcom idúceho vozidla takéto skutočnosti ani netvrdila, iba uviedla, že po svetelnom znamení od žalobcu vozidlo zastavila a uznala, že kameň mohol odfrknúť od kolesa jej auta,
(iii) skutočnosť, že na ceste v tom čase nepremávali iné vozidlá nie je podstatná, pretože nijak nedokazuje, že k nehodovému deju došlo k tvrdeným spôsobom.“.
Podľa sťažovateľky však nemožno ani s vyššou mierou pravdepodobnosti tvrdiť,že boli naplnené dva z troch predpokladov pre vznik zodpovednosti za škodu, a to, že„(i) škoda vznikla v súvislosti s osobitnou povahou prevádzky motorového vozidla, a (ii) existuje príčinná súvislosť medzi vznikom škody a osobitnou povahou prevádzky. Jediným spoľahlivo preukázaným prvkom bol vznik škody, čo však v zmysle už uvedeného nezakladá zodpovednosť za škodu.“.
K výkladu pojmu „okolnosť majúca pôvod v prevádzke“ v súlade s § 428Občianskeho zákonníka sťažovateľka argumentuje: «Okolnosti majúce povahu v prevádzke vozidla sú okolnosti vnútorné. Zásadne sa jedná o technický stav vozidla a jeho súčastí s ním spojených, príkladmo to býva zlyhanie bŕzd, motora, vady materiálu a podobne. Ide teda o okolnosti, ktoré súvisia s organizáciou, riadením a uskutočňovaním prevádzky (R 3/1984).
Ostatné okolnosti t. j. okolnosti existujúce mimo samotného vozidla sú okolnosťami vonkajšími a nesúvisiacimi s prevádzkou motorového vozidla napr. konanie tretích osôb, resp. zvierat, prírodná katastrofa a iné vonkajšie okolnosti.
V zásade sa teda prevádzateľ podľa druhej vety § 428 OZ môže zbaviť zodpovednosti za škodu, ktorá síce bola vyvolaná osobitnou povahou prevádzky motorového vozidla (§ 427 OZ), avšak bola vyvolaná vonkajšími okolnosťami, ktoré nemajú pôvod v prevádzke. Kameň na vozovke je jednoznačne okolnosťou vonkajšou, teda nemá pôvod v prevádzke a je možné za predpokladu preukázania, že sa škode nemohlo zabrániť ani pri vynaložení všetkého úsilia, ktoré možno od prevádzkovateľa požadovať, prevádzkovateľa liberovať zo zodpovednosti za takúto škodu.
Aj keď samotné vymrštenie kameňa spod kolies idúceho vozidla možno považovať za skutočnosť vyvolanú osobitnou povahou prevádzky (§ 427 ods. 1 OZ), pre správnu aplikáciu ustanovenia § 428 OZ je potrebné rozlíšiť, či by ku škode došlo iba samotnou prevádzkou motorového vozidla (otáčavý pohyb kolies) bez prítomnosti ďalšieho objektu. Samotný otáčavý pohyb kolies ako štandardný prejav osobitnej povahy prevádzky motorového vozidla by bez prítomnosti skalky na vozovke škodu nespôsobil. Krajský súd sa stotožnil s názorom sťažovateľa, že skalka nie je súčasťou motorového vozidla. To spolu s už skonštatovanou zrejmou skutočnosťou, že samotný otáčavý pohyb by škodu nespôsobil, zakladá charakter skalky ako okolnosti, ktorá nemá pôvod v prevádzke a škodu spôsobila. Samotné zákonné ustanovenie § 428 OZ pre možnosť liberácie prezumuje, že ku škode dôjde v dôsledku osobitnej povahy prevádzky motorového vozidla, preto je stotožnenie prevádzky motorového vozidla s okolnosťou, ktorá má pôvod v prevádzke zo strany krajského súdu neprijateľným výkladom zákona, ktorý fakticky vylučuje akýkoľvek prípad liberácie podľa § 428 OZ a činí predmetné ustanovenie obsolétnym.
Ako okolnosť nemajúcu pôvod v prevádzke motorového vozidla možno chápať taký predmet alebo skutočnosť, ktorých existencia nemá súvis s prevádzkou, avšak je v príčinnej súvislosti so škodou spôsobenou prevádzkou motorového vozidla, avšak prevádzka nie je sama spôsobilá takúto škodu spôsobiť bez toho, aby s týmto predmetom alebo skutočnosťou prišla do stretu. Kameň na vozovke nemá žiaden súvis s osobitnou povahou prevádzky motorového vozidla. To znamená, že na ceste sa nachádza nezávisle od konania vodiča, resp. prevádzkovateľa, nie je súčasťou ani objektu motorového vozidla a skutočnosť, že sa na vozovke nachádza je vo vzťahu k chodu a pohybu vozidla ako takého bezpredmetná. Aj napriek tomu, že kamienok nemá súvis s prevádzkou motorového vozidla, je v dôsledku jeho stretu s prevádzkou spôsobilý privodiť škodu na inom vozidle...
Na uvedený škodový dej teda bolo nevyhnutné aplikovať ustanovenie § 428 OZ, a posúdiť možnosť liberácie prevádzkovateľa zo zodpovednosti za vzniknutú škodu. Pri sťažovateľom uvažovanej - a podľa jeho názoru jedinej možnej - interpretácii citovaného § 428 OZ bolo povinnosťou krajského súdu ústavne konformným spôsobom reagovať na odvolaciu argumentáciu, a dať odpoveď na otázku, či v okolnostiach prípadu prichádza do úvahy liberácia prevádzkovateľa zo zodpovednosti za vzniknutú škodu z dôvodu, že sa škode nemohlo zabrániť ani pri vynaložení všetkého úsilia, ktoré možno požadovať...
V danom prípade to znamená, že úlohou krajského súdu bolo posúdiť, či vodička poisteného motorového vozidla vyvinula všetko objektívne možné úsilie, ktoré možno požadovať, aby zabránila vymršteniu kameňa. Vzhľadom na splynutie kameňa s vozovkou, faktickú nemožnosť rozpoznať „prekážku“ na vozovke a zabrániť tomuto druhu nehôd má sťažovateľ za to, že od prevádzateľa nebolo možné požadovať väčšie úsilie na odvrátenie škody, a preto je zbavený zodpovednosti za škodu. Opačný výklad robí vodiča zodpovedným za púhu náhodu, čo je z hľadiska práva neprijateľné a i vzhľadom na historický výklad zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla nesprávne (Rozhodnutie NS ČR Rv 1 299/37). Bolo by absurdne formalistické požadovať od vodiča, aby sústredil svoju pozornosť na každú, i najmenšiu skalku na ceste a snažil sa jej vyhnúť.»
Za neprípustný zásah do základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľačl. 6 ods. 1 dohovoru považuje sťažovateľka aj skutočnosť, že krajský súd za podstatnýdôvod na potvrdenie rozsudku prvostupňového súdu považoval aj obsah stanoviska Útvarudohľadu nad finančným trhom Národnej banky Slovenska (ďalej len „Národná bankaSlovenska“). Z ústavného a zákonného postavenia tohto orgánu dohľadu nad finančnýmtrhom totiž podľa sťažovateľky implicitne vyplýva, že nedisponuje oprávnením pre záväznévyslovenie právneho názoru, ktorý je základom prerokovania a rozhodovania sporov.Krajský súd podľa sťažovateľky nekriticky prevzal stanovisko Národnej banky Slovenskaa jeho aplikáciou na prerokúvaný prípad ju povýšil na nezávislý a nestranný súd, ktorý„vykladá normy súkromného práva a de facto rozhoduje spor medzi poisťovňou a poškodeným pri tvrdenom poškodení čelného skla kameňom vymršteným od idúceho vozidla“. Za týchto okolností malo dôjsť aj k porušeniu garancií vyplývajúcich z práv podľačl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru, keďže krajský súd nepôsobil ako nezávislýa nestranný súd, ale skôr ako orgán viazaný „záväzným“ stanoviskom Národnej bankySlovenska.
Napadnutý rozsudok krajského súdu nie je podľa názoru sťažovateľky ústavneudržateľný, keďže krajský súd „(i) za zistený skutkový stav považoval púhe domnienky žalobcu a napriek nepreukázaniu všetkých troch predpokladov vzniku zodpovednosti za škodu podľa § 427 ods. 1 OZ, najmä však príčinnej súvislosti medzi vznikom škody a osobitnou povahou prevádzky, konštatoval ich existenciu, a
(ii) napriek relevantnej argumentácii sťažovateľa o tom, že kameň na vozovke nie je okolnosťou majúcou pôvod v prevádzke v dôsledku čoho liberácia zo zodpovednosti za škodu je možná (§ 428 OZ), tejto obrane sťažovateľa nevenoval žiadnu pozornosť, a nekriticky prevzal stanovisko NBS, ktoré táto vydala bez opory v zákone a mimo právomocí vyplývajúcich z jej ústavného postavenia, v dôsledku čoho sa v podstate nevenoval naplneniu predpokladov pre liberáciu prevádzateľa“, pričom výklad podanýkrajským súdom nemá oporu v platnom práve ani v zistenom skutkovom stave.
Podľa sťažovateľky „Naviac, absencia riadneho odôvodnenia rozsudku krajského súdu, ktorý nereagoval na podstatné argumenty sťažovateľa zakladá aj nepreskúmateľnosť tohto rozsudku, čo rovnako považuje sťažovateľ za zásah do označených práv.“.
Na základe uvedených skutočností sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd po prijatísťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:
„1. Základné právo spoločnosti Wüstenrot poisťovňa, a. s. na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Nitre sp. zn. 5 Co 178/2013 z 30. apríla 2014 porušené bolo.
2. Rozsudok Krajského súdu v Nitre sp. zn. 5Co 178/2013 z 30. apríla 2014 sa zrušuje a vec sa mu vracia na ďalšie konanie.
3. Krajský súd v Nitre je povinný nahradiť sťažovateľovi trovy konania v sume 340,90 EUR na účet JUDr. Jaroslava Čolláka, advokáta, do troch dní od právoplatnosti nálezu.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej radySlovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákono ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje,či nie sú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnomprerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovaniektorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustnénávrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podanéoneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Z § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdupri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. Vsúlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť idevtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánuverejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označilsťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom aleborozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú pretomožno považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnumožnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by moholposúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV.ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).
Vychádzajúc z podstaty a účelu predbežného prerokovania sťažnosti, ústavný súdpovažuje za potrebné v prvom rade zdôrazniť, že sťažovateľka sa uchádza o ústavnú ochranusťažnosťou podľa čl. 127 ods. 1 ústavy vo vzťahu k rozhodnutiu všeobecného súduv občianskom súdnom konaní v právnej veci, ktorej podstatou je (zjednodušene) sporo zaplatenie sumy 420,88 € s príslušenstvom. Ide nepochybne o právnu vec, ktorú možnov kontexte konštrukcie príslušných častí Občianskeho súdneho poriadku označiť akobagateľnú. Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na prvú vetu § 238 ods. 5 Občianskehosúdneho poriadku, z ktorej vyplýva, že vo veciach, v ktorých bolo napadnuté právoplatnérozhodnutie odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšujúcom trojnásobok minimálnejmzdy, je dovolanie ex lege neprípustné. Za okolností, keď Občiansky súdny poriadokvylučuje u tzv. bagateľných vecí prieskum rozhodnutí vydaných druhostupňovými súdmi, jeproti logike pripustiť, aby ich prieskum bol automaticky posunutý do roviny ústavnéhosúdnictva. Opodstatnenosť sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy v takejto veci prichádzado úvahy iba v prípadoch extrémneho vybočenia zo štandardov uplatňovanýchv rozhodovacej činnosti všeobecných súdov, ktoré môžu mať za následok porušenie ústavougarantovaných základných práv a slobôd (k tomu m. m. IV. ÚS 358/08, IV. ÚS 94/2014).Uvedené skutočnosti už samy osebe zakladajú dôvod na odmietnutie sťažnosti sťažovateľky.Napriek tomu ústavný súd považuje za vhodné vyjadriť sa aspoň rámcovo k námietkam,ktoré sťažovateľka formuluje proti napadnutému rozsudku krajského súdu.
Sťažovateľka tvrdí, že napadnutý rozsudok je z ústavného hľadiska neudržateľný,keďže krajský súd v ňom
- za zistený skutkový stav považoval domnienky, pričom aj napriek tomu, že nebolipreukázané všetky tri predpoklady vzniku zodpovednosti za škodu podľa § 427 ods. 1Občianskeho zákonníka, najmä však príčinná súvislosť medzi vznikom škody a osobitnoupovahou prevádzky, konštatuje ich existenciu (ďalej len „prvá námietka“),
- nevenoval žiadnu pozornosť argumentácii sťažovateľky, že kameň na vozovke nie jeokolnosťou majúcou pôvod v prevádzke, takže liberácia zo zodpovednosti za škoduje možná podľa § 428 Občianskeho zákonníka, a nekriticky prevzal stanovisko Národnejbanky Slovenska, pričom výklad podaný krajským súdom nemá podľa sťažovateľky oporuv platnom práve ani v zistenom skutkovom stave (ďalej len „druhá námietka“).
V súvislosti s námietkami sťažovateľky ústavný súd poukazuje na svoju doterajšiujudikatúru, v ktorej opakovane uvádza, že k úlohám právneho štátu patrí aj vytvorenieprávnych a faktických garancií na uplatňovanie a ochranu základných práv a slobôd ichnositeľov, t. j. fyzické osoby a právnické osoby. Ak je na uplatnenie alebo ochranuzákladného práva alebo slobody potrebné uskutočniť konanie pred orgánom verejnej moci,úloha štátu spočíva v zabezpečení právnej úpravy takýchto konaní, ktoré sú dostupnébez akejkoľvek diskriminácie každému z nositeľov základných práv a slobôd. Koncepciatýchto konaní musí zabezpečovať reálny výkon a ochranu základného práva alebo slobody, apreto ich imanentnou súčasťou sú procesné záruky základných práv a slobôd. Existencioutakýchto konaní sa však nevyčerpávajú ústavné požiadavky späté s uplatňovanímzákladných práv a slobôd. Ústavnosť týchto konaní predpokladá aj to, že orgán verejnejmoci, pred ktorým sa takéto konania uskutočňujú, koná zásadne nestranne, nezávislea s využitím všetkým zákonom ustanovených prostriedkov na dosiahnutie účelu takýchprocesných postupov. Ústavný súd z tohto hľadiska osobitne pripomína objektivitu takéhopostupu orgánu verejnej moci (II. ÚS 9/00, II. ÚS 143/02). Len objektívnym postupom sav rozhodovacom procese vylučuje svojvôľa v konaní a rozhodovaní príslušného orgánuverejnej moci. Objektívny postup orgánu verejnej moci sa musí prejaviť nielen vo využitívšetkých dostupných zdrojov zisťovania skutkového základu na rozhodnutie, ale aj v tom, žetakéto rozhodnutie obsahuje aj odôvodnenie, ktoré preukázateľne vychádza z týchtoobjektívnych postupov a ich využitia v súlade s procesnými predpismi.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý má právo domáhať sa zákonom ustanovenýmpostupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovenýchzákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdomzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch aleboo oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napr. IV. ÚS 77/02, IV. ÚS 299/04,II. ÚS 78/05) do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo každého na to,aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základv právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoréSlovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon.Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výkladaplikovanej právnej normy. Z toho vyplýva, že k reálnemu poskytnutiu súdnej ochranydôjde len vtedy, ak sa na zistený stav veci použije ústavne súladne interpretovaná platnáa účinná právna norma (IV. ÚS 77/02).
Integrálnou súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavyje aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasnea zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiaces predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu(IV. ÚS 115/03, III. ÚS 60/04). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázkynastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenierozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasneobjasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektuje plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (III. ÚS 209/04).
Aj Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vo svojej judikatúrezdôrazňuje, že čl. 6 ods. 1 dohovoru zaväzuje súdy odôvodniť svoje rozhodnutia, alenemožno ho chápať tak, že vyžaduje, aby na každý argument strany bola daná podrobnáodpoveď. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia. Otázku, či súdsplnil svoju povinnosť odôvodniť rozhodnutie vyplývajúcu z čl. 6 ods. 1 dohovoru, možnoposúdiť len so zreteľom na okolnosti daného prípadu. Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, abyna každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola danáodpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutierozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torijac. Španielsko z 9. 12. 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, bod 29; Hiro Balani c. Španielskoz 9. 12. 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. 5. 1997; Higgins c. Francúzskoz 19. 2. 1998).
Uvedené východiská bol povinný dodržiavať v konaní a pri rozhodovanío posudzovanej veci aj krajský súd, a preto bolo úlohou ústavného súdu v rámcipredbežného prerokovania sťažnosti aspoň rámcovo posúdiť, či ich skutočne rešpektoval,a to minimálne v takej miere, ktorá je z ústavného hľadiska akceptovateľná a udržateľná,a na tomto základe formulovať záver, či sťažnosť nie je zjavne neopodstatnená.
V podstatnej časti napadnutého rozsudku krajského súdu sa uvádza:„Súd prvého stupňa vykonal vo veci dostatočne dokazovanie, správne zistil skutkový stav, vec správne posúdil po právnej stránke, preto odvolací súd napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdil (§ 219 ods. 1 OSP). Odvolací súd sa plne stotožňuje s dôvodmi súdu prvého stupňa uvedenými v napadnutom rozsudku na tieto poukazuje ako na správne, a preto ich nebude opakovať (§ 219 ods. 2 OSP).
Odvolací súd na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku uvádza, že vykonaným dokazovaním na súde prvého stupňa bolo preukázané, že navrhovateľovi na motorovom vozidle zn. ŠKODA SUPERB... počas jazdy medzi obcami a vznikla škoda poškodením čelného skla na vozidle a to odfrknutým kameňom od vozidla Hyundai... jazdiaceho pred ním, ktorej vozidlo je povinne zmluvne poistené u odporcu. Navrhovateľ poistnú udalosť riadne nahlásil.
Súd prvého stupňa v dostatočnom rozsahu a v súlade s ustanovením § 157 ods. 1 a 2 OSP odôvodnil rozsudok, jasne a zrozumiteľne vysvetlil, ktoré skutočnosti považoval za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil.
Pri zodpovednosti za škodu v zmysle § 427 Obč. zákonníka vždy musí ísť o škodu vyvolanú osobitnou povahou prevádzky motorového vozidla, teda určitou okolnosťou, ktorá je vlastná práve prevádzke motorového vozidla a ktorá je objektívne spôsobilá vykonať škodu. Vymrštenie kameňa ležiaceho na vozovke pri jazde je potrebné považovať za okolnosť, ktorá má pôvod v osobitnej povahe prevádzky motorového vozidla (§ 427 OZ). V ďalšom odvolací súd poukazuje na obsah záväzného stanoviska Útvaru dohľadu nad finančným trhom Národnej banky Slovenska k likvidácii škodových udalostí v povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla v prípadoch škôd na čelnom skle spôsobených kameňom vymršteným spod kolies iného motorového vozidla zo dňa 16. 07. 2013. V stanovisku sa uvádza, že na zodpovednosť za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla sa vzťahuje povinné zmluvné poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla a poistený má z poistenia zodpovednosti právo, aby poisťovateľ za neho nahradil poškodenému uplatnené nároky na náhradu v rozsahu podľa § 4 ods. 2 zákona č. 381/2001 Z. z o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla a o zmene a doplnení niektorých zákonov. Predpokladmi vzniku zodpovednosti prevádzkovateľa pri škodách spôsobených prevádzkou motorového vozidla sú: udalosť vyvolaná osobitnou povahou prevádzky, vznik škody a príčinná súvislosť medzi udalosťou a vznikom škody. Keďže zodpovednosť prevádzkovateľa pri škodách spôsobených prevádzkou motorového vozidla je založená na princípe objektívnej zodpovednosti, to znamená bez ohľadu na zavinenie, nie je podmienkou jej vzniku protiprávny úkon osoby, ktorá za škodu zodpovedá. Podľa § 428 Občianskeho zákonníka sa svojej zodpovednosti nemôže prevádzateľ zbaviť, ak bola škoda spôsobená okolnosťami, ktoré majú pôvod v prevádzke. Inak sa zodpovednosti zbaví, len ak sa preukáže, že sa škode nemohlo zabrániť ani pri vynaložení všetkého úsilia. Ak teda bola škoda spôsobená okolnosťami, ktoré majú pôvod v prevádzke motorového vozidla, ide o absolútnu objektívnu zodpovednosť za škodu a prevádzkovateľ sa za žiadnych okolností nemôže zbaviť svojej zodpovednosti za vznik takejto škody. V prípade škody na čelnom skle zaujíma Národná banka Slovenska stanovisko, že vymrštenie kameňa spod kolies iného motorového vozidla je okolnosť, ktorá má pôvod v prevádzke. Prejavom prevádzky motorového vozidla je v tomto prípade otáčavý pohyb jeho kolies. Aj keď kameň nie je súčasťou motorového vozidla, bez pôsobenia otáčavého pohybu kolies idúceho motorového vozidla by kameň zostal na svojom mieste na ceste a k jeho vymršteniu a vzniku škody by nedošlo. Prevádzka motorového vozidla je teda príčinou vymrštenia kameňa, ktorý nárazom do čelného skla spôsobí škodu. Ak teda udalosť - škoda na čelnom skle - bola spôsobená okolnosťou majúcou pôvod v prevádzke, škoda vznikla a existuje príčinná súvislosť medzi udalosťou a vznikom škody, prevádzkovateľ zodpovedá za škodu na čelnom skle, a pokiaľ má uzatvorené povinné zmluvné poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla je poisťovateľ povinný takúto škodu zaňho nahradiť.
Odvolací súd sa s uvedeným stanoviskom plne stotožňuje, takýto výklad § 428 OZ je správny a zákonný, preto zodpovednosť odporcu za škodu je v danom prípade daná.“
Vzhľadom na charakter prvej námietky (primárne ide o námietku týkajúcu saskutkových zistení) sťažovateľky ústavný súd poukazuje na svoju stabilnú judikatúru,v ktorej opakovane uvádza, že odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového a odvolacieho súdunemožno posudzovať izolovane (II. ÚS 78/05), pretože prvostupňové a odvolacie konaniez hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok. Tento právny názor vychádza z § 219ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku, podľa ktorého ak sa odvolací súd v celom rozsahustotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len naskonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniťna zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
Ústavný súd nemá zásadne oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnýmisúdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkovéhostavu všeobecný súd vyvodil (II. ÚS 21/96, I. ÚS 276/06). Vo všeobecnosti úlohou súdnejochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom nie je ani chrániť občanapred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jehopráv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (I. ÚS 17/01).Z dosiaľ uvedenej judikatúry vyplýva, že skutkové a právne závery všeobecného súdu môžubyť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu iba vtedy, ak by vyvodené závery bolizjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľnéa neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody(I. ÚS 13/00, I. ÚS 117/05).
V nadväznosti na uvedené ústavný súd preskúmal aj rozsudok okresného súdusp. zn. 4 C 87/2013 z 15. marca 2013 a v tejto súvislosti považuje za potrebné poukázaťna jeho nasledovnú časť: „Svedkyňa... potvrdila, že často cestuje z miesta bydliska, t. j. z do, keďže spolupracuje s firmou..., ktorá tam sídli a aj dňa 6. 8. 2012 cestovala medzi obcami a, pričom zbadala, že auto idúce za ňou jej bliká a preto zastavila na okraji a prišiel za ňou navrhovateľ, ktorý jej povedal, že od jej auta odfrkol kameň do čelného skla na jeho aute. Ona uznala, že sa to tak mohlo stať, nakoľko v tom čase išla rýchlosťou asi 90 km/hod. a v protismere nešlo žiadne iné auto a teda kameň mohol odfrknúť len od jej auta. O tejto udalosti spísali papiere a ona sa už potom o vec nezaujímala. Pri jazde si nevšimla, v akej vzdialenosti za ňou navrhovateľ jazdil, pričom ona má silné auto a na tomto sú iba krátke zásterky, takže kameň mohol odfrknúť od kolesa.
Súd vykonal dokazovanie výsluchom navrhovateľa a svedkyne... ako aj oboznámením sa s predloženými dokladmi, pričom zistil, že navrhovateľ ako majiteľ a prevádzkovateľ osobného motorového vozidla zn... jazdil dňa 6. 8. 2012 medzi obcami a a to za motorovým vozidlom zn. Hyundai Tucson ev. číslo... patriacim držiteľke..., ktorej je povinne zmluvne poistené u odporcu. Počas jazdy od motorového vozidla svedkyne... odfrkol kameň do čelného skla na motorovom vozidle navrhovateľa, pričom v tom čase išla svedkyňa rýchlosťou asi 90 km /hod. a v protismere nešlo žiadne iné auto a na základe svetelného znamenia navrhovateľa svedkyňa zastavila a po oznámení navrhovateľa, čo sa stalo uznala, že kameň mohol odfrknúť od kolesa jej auta a preto spolu spísali správu o nehode a navrhovateľ poistnú udalosť oznámil odporcovi. Podľa zákona je zodpovednosť v tomto prípade objektívna a prevádzkovateľka motorového vozidla zn. Hyundai Tucson..., ktorým bola spôsobená škoda na vozidle navrhovateľa neuviedla žiadne okolnosti, ktoré by ju zbavovali zodpovednosti za škodu, pričom vychádzajúc z jej výpovede bola škoda spôsobená výlučne jej zavinením, keďže jazdila na svojom vozidle pred vozidlom navrhovateľa a v tom čase sa žiadne iné vozidlo na ceste nenachádzalo a teda kameň, ktorý spôsobil škodu na čelnom skle vozidla navrhovateľa mohol odfrknúť len od vozidla..., ktoré v tom čase išlo rýchlosťou asi 90 km/hod. a ako sama uviedla, tak na tomto vozidle má iba krátke zásterky a teda kameň mohol odfrknúť od kolesa jej vozidla. Nebolo preukázané, že by sa navrhovateľ nejakým spôsobom podieľal na spôsobení vzniknutej škody a preto výlučná zodpovednosť za túto škodu spočívala na prevádzkovateľke..., ktorá svoje motorové vozidlo mala zákonne poistené u odporcu a teda odporca bol pasívne legitimovaný k tomu, aby si navrhovateľ u neho priamo uplatnil svoj nárok na náhradu škody, pričom navrhovateľ bol povinný tento nárok preukázať. Z vykonaného dokazovania (výpoveď navrhovateľa a svedkyne..., správa o nehode a zápis likvidátora odporcu) mal súd za jednoznačne preukázané, že navrhovateľovi bola spôsobená škoda pri prevádzke motorových vozidiel, pričom došlo k stretu dvoch prevádzok a za túto škodu zodpovedala výlučne prevádzkovateľka motorového vozidla poisteného u odporcu a preto súd zaviazal odporcu zaplatiť navrhovateľovi sumu 420,88 eura, ktorú navrhovateľ uhradil za opravu resp. výmenu poškodeného čelného skla na svojom vozidle, pričom podľa § 517 ods.2 OZ, súd zaviazal odporcu aj na zaplatenie úrokov z omeškania vo výške 8,75 % ročne (§ 3 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z.) od 4. 1. 2013 do zaplatenia, čiže od podania návrhu na súd, i keď v zásade by mal navrhovateľ nárok na úroky z omeškania už od doby, keď odporca mal navrhovateľovi poskytnúť plnenie na základe správy o nehode, čo však odmietol a navrhovateľ si uplatnil úroky z omeškania až od podania návrhu na súd.“
Po oboznámení sa s odôvodnením napadnutého rozsudku krajského súdua odôvodnením relevantnej časti rozsudku okresného súdu z 15. marca 2013, s ktorým sakrajský súd v súlade s príslušnými ustanoveniami Občianskeho súdneho poriadku stotožnil,ústavný súd konštatuje, že z ústavnoprávneho hľadiska niet žiadneho dôvodu, aby saspochybňovali závery obsiahnuté v predmetných rozhodnutiach všeobecných súdov, ktorésú podľa jeho názoru dostatočne odôvodnené.
Argumentáciu okresného súdu obsiahnutú v jeho rozsudku z 15. marca 2013nemožno považovať za nekoherentnú, jeho rozhodnutie je konzistentné a jeho argumentypodporujú záver o existencii všetkých predpokladov vzniku zodpovednosti za škoduspôsobenú prevádzkou motorového vozidla podľa príslušných ustanovení Občianskehozákonníka. Keďže okresný súd vo svojom rozhodnutí rešpektoval kautely určujúceminimálnu mieru racionality a konzistencie skutkovej a právnej argumentácie, nepatrído právomoci ústavného súdu „hodnotiť“ hodnotenie dôkazov, resp. posudzovanieskutkového stavu ako správne zisteného všeobecným súdom, a to ani vtedy, ak by sas takým hodnotením sám úplne nestotožnil.
Vzhľadom na uvedené preto ani napadnutý rozsudok krajského súdu, ktorým potvrdilrozhodnutie prvostupňového súdu, nemožno v súvislosti s prvou námietkou sťažovateľkypovažovať za ústavne neudržateľný.
V súvislosti s druhou námietkou sťažovateľky o nesplnení požiadavky na riadneodôvodnenie napadnutého rozsudku krajského súdu, ktorý podľa jej tvrdenia nevenovalžiadnu pozornosť jej argumentácii, že kameň na vozovke nie je okolnosťou majúcou pôvodv prevádzke, a nekriticky prevzal stanovisko Národnej banky Slovenska, ústavný súdpoukazuje na svoje ustálené právne názory, podľa ktorých je povinnosťou všeobecného súduuviesť v rozhodnutí dostatočné a relevantné dôvody, na ktorých svoje rozhodnutie založil.Dostatočnosť a relevantnosť týchto dôvodov sa musí týkať tak skutkovej, ako i právnejstránky rozhodnutia (m. m. III. ÚS 328/05, III. ÚS 116/06).
Z citovanej časti odôvodnenia napadnutého rozsudku vyplýva, že krajský súd sav ňom v súvislosti s aplikáciou § 428 Občianskeho zákonníka stotožnil s názorom Národnejbanky Slovenska, že kameň na vozovke je okolnosťou majúcou pôvod v prevádzke, takželiberácia zo zodpovednosti za škodu nie je možná podľa § 428 druhej vety Občianskehozákonníka, čo nemožno považovať z ústavného hľadiska za neakceptovateľné.
Vychádzajúc najmä z citovanej časti napadnutého rozsudku krajského súdu, ústavnýsúd zastáva názor, že v napadnutom rozsudku uplatnený výklad § 427 a § 428 Občianskehozákonníka v súvislosti s potrebou riešenia základnej a zároveň kľúčovej právnej otázky,či škoda spôsobená na čelnom skle motorového vozidla kameňom alebo iným predmetomvymršteným kolesom iného motorového vozidla je (nie je) škodou, ktorá bola spôsobenáokolnosťou majúcou pôvod v prevádzke, s čím súvisí aj možnosť liberácie v súlade s § 428druhou vetou Občianskeho zákonníka, nemožno považovať za taký, ktorý by popieral ichúčel a význam. Požiadavka ústavnej udržateľnosti odôvodnenia rozhodnutia všeobecnéhosúdu je podľa názoru ústavného súdu splnená aj v prípade implicitného stotožnenia savšeobecného súdu so stanoviskom (odôvodnením) Národnej banky Slovenskaza predpokladu, že takéto odôvodnenie nie je arbitrárne, resp. svojvoľné.
Navyše predmetné stanovisko Národnej banky Slovenska si osvojilo vo svojomzjednocujúcom stanovisku aj občianskoprávne kolégium Najvyššieho súdu Slovenskejrepubliky (stanovisko sp. zn. Cpj 5/2014 z 3. júna 2014), podľa ktorého „Aj škoda spôsobená na čelnom skle motorového vozidla kameňom alebo iným predmetom vymršteným kolesom iného motorového vozidla je škodou, ktorá bola spôsobená okolnosťou majúcou pôvod v prevádzke; zodpovednosti za túto škodu sa podľa § 428 veta prvá Občianskeho zákonníka nemožno zbaviť.“. Z uvedených dôvodov ani druhá námietkasťažovateľky nevyvoláva pochybnosti o ústavnej akceptovateľnosti a udržateľnostinapadnutého rozsudku krajského súdu.
Ústavný súd vo svojej ustálenej judikatúre opakovane zdôrazňuje, že samotnáskutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom všeobecného súdu nestotožňuje, nemôževiesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti rozhodnutia všeobecného súdua nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným(I. ÚS 188/06).
Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní dospel k záveru,že medzi napadnutým rozsudkom krajského súdu a obsahom sťažovateľkou označenéhozákladného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdnekonanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe ktorej byústavný súd po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie mohol reálne vysloviť ichporušenie. Ústavný súd preto sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súdeako zjavne neopodstatnenú.
V dôsledku odmietnutia sťažnosti bolo bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšíminávrhmi uplatnenými sťažovateľkou.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 11. júna 2015