znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 355/2015-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 11. júna 2015 v senátezloženom   z predsedníčky   Ľudmily   Gajdošíkovej   a zo   sudcov   Sergeja   Kohutaa Ladislava Orosza   predbežne   prerokoval   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   Wüstenrotpoisťovňa,   a.   s.,   Karadžičova   17,   Bratislava,   zastúpenej   advokátom   JUDr.   JaroslavomČollákom, Floriánska 19, Košice, ktorou namieta porušenie základného práva na súdnuochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdnekonanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôdrozsudkom Krajského súdu v Nitre sp. zn. 5 Co 178/2013 z 30. apríla 2014, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti Wüstenrot poisťovňa, a. s., o d m i e t a ako zjavneneopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e : I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola16. septembra 2014   osobne   doručená   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   Wüstenrotpoisťovňa, a.   s.,   Karadžičova   17,   Bratislava   (ďalej   len   „sťažovateľka“,   v citáciáchaj „sťažovateľ“), zastúpenej advokátom JUDr. Jaroslavom Čollákom, Floriánska 19, Košice,ktorou namieta porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ÚstavySlovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)rozsudkom   Krajského   súdu   v   Nitre   (ďalej   len   „krajský   súd“)   sp.   zn.   5   Co   178/2013z 30. apríla 2014 (ďalej len „napadnutý rozsudok“).

Zo sťažnosti a z príloh k nej priložených vyplýva, že sťažovateľka bola v procesnompostavení   žalovanej   účastníčkou   konania   o zaplatenie   sumy   420,88   €   s príslušenstvomvedeného Okresným súdom Topoľčany (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 4 C 87/2013.Skutkovým základom žaloby, ktorou sa žalobca proti sťažovateľke domáhal zaplatenia sumyz titulu náhrady škody spôsobenej prevádzkou motorového vozidla (motorové vozidlo bolopovinne zmluvne poistené u sťažovateľky, pozn.), bolo „tvrdené odmrštenie kameňa spod kolies vozidla povinne zmluvne poisteného u sťažovateľa..., jeho následný odraz na čelné sklo vozidla žalobcu... a následné poškodenie tohto čelného skla“.

Okresný súd rozsudkom sp. zn. 4 C 87/2013 z 15. marca 2013 (ďalej len „rozsudokokresného súdu z 15. marca 2013“) sťažovateľku zaviazal zaplatiť žalobcovi žalovanú istinus príslušenstvom a nahradiť trovy konania. Na základe podaného odvolania bol rozsudokprvostupňového súdu potvrdený napadnutým rozsudkom krajského súdu.

Sťažovateľka zastáva názor, že krajský súd sa dopustil pri aplikácii § 427 a § 428Občianskeho zákonníka svojvôle, keďže ich aplikoval spôsobom, ktorým poprel ich účela význam.

Sťažovateľka tvrdí, že žalobca v konaní pred všeobecnými súdmi neuniesol a aniuniesť objektívne nemohol dôkazné bremeno týkajúce sa splnenia predpokladov vznikuzodpovednosti za škodu podľa § 427 Občianskeho zákonníka, keďže „(i) ako vodič vozidla, ktorého čelné sklo malo byť poškodené odmršteným kameňom nielen subjektívne ale ani objektívne   nemohol   vnímať   a   zmyslami   registrovať,   že   v   rýchlosti   cca   90   km/h   malý kamienok   odskočil   spod kolies   pred   ním   idúceho   vozidla   a   poškodil   jeho   čelné   sklo. S výnimkou situácie, keď by malo ísť o väčší kameň (iný predmet), čo však nebolo tvrdené a už   vôbec   nie   preukázané,   je   totiž   mimo   rámca   ľudských   možností   pri   tejto   rýchlosti vizuálne vnímať odskočenie kameňa spod kolies vozidla a následne sledovať trajektóriu jeho letu na čelné sklo...

(ii) vodička pred žalobcom idúceho vozidla (opäť snáď s výnimkou osobitne veľkého kameňa, čo nebolo tvrdené ani preukázané), nemohla vnímať ani len odmrštenie kameňa spod kolies jej vozidla, a už vôbec nemohla sledovať jeho trajektóriu a dopad na čelné sklo vozidla žalobcu. Napokon v konaní pred súdmi vodička pred žalobcom idúceho vozidla takéto skutočnosti ani netvrdila, iba uviedla, že po svetelnom znamení od žalobcu vozidlo zastavila a uznala, že kameň mohol odfrknúť od kolesa jej auta,

(iii) skutočnosť, že na ceste v tom čase nepremávali iné vozidlá nie je podstatná, pretože nijak nedokazuje, že k nehodovému deju došlo k tvrdeným spôsobom.“.

Podľa   sťažovateľky   však   nemožno   ani   s vyššou   mierou   pravdepodobnosti   tvrdiť,že boli   naplnené   dva   z troch   predpokladov   pre   vznik   zodpovednosti   za   škodu,   a to,   že„(i) škoda   vznikla   v   súvislosti   s   osobitnou   povahou   prevádzky   motorového   vozidla, a (ii) existuje   príčinná   súvislosť   medzi   vznikom   škody   a   osobitnou   povahou   prevádzky. Jediným spoľahlivo preukázaným prvkom bol vznik škody, čo však v zmysle už uvedeného nezakladá zodpovednosť za škodu.“.

K výkladu   pojmu   „okolnosť   majúca   pôvod   v prevádzke“   v súlade   s   §   428Občianskeho zákonníka sťažovateľka argumentuje: «Okolnosti majúce povahu v prevádzke vozidla sú okolnosti vnútorné. Zásadne sa jedná o technický stav vozidla a jeho súčastí s ním spojených, príkladmo to býva zlyhanie bŕzd, motora, vady materiálu a podobne. Ide teda o okolnosti, ktoré súvisia s organizáciou, riadením a uskutočňovaním prevádzky (R 3/1984).

Ostatné okolnosti t. j. okolnosti existujúce mimo samotného vozidla sú okolnosťami vonkajšími a nesúvisiacimi s prevádzkou motorového vozidla napr. konanie tretích osôb, resp. zvierat, prírodná katastrofa a iné vonkajšie okolnosti.

V zásade sa teda prevádzateľ podľa druhej vety § 428 OZ môže zbaviť zodpovednosti za   škodu,   ktorá   síce   bola   vyvolaná   osobitnou   povahou   prevádzky   motorového   vozidla (§ 427 OZ), avšak bola vyvolaná vonkajšími okolnosťami, ktoré nemajú pôvod v prevádzke. Kameň na vozovke je jednoznačne okolnosťou vonkajšou, teda nemá pôvod v prevádzke a je možné za predpokladu preukázania, že sa škode nemohlo zabrániť ani pri vynaložení všetkého   úsilia,   ktoré   možno   od   prevádzkovateľa   požadovať,   prevádzkovateľa   liberovať zo zodpovednosti za takúto škodu.

Aj keď samotné vymrštenie kameňa spod kolies idúceho vozidla možno považovať za skutočnosť   vyvolanú   osobitnou   povahou   prevádzky   (§   427   ods. 1   OZ),   pre   správnu aplikáciu ustanovenia § 428 OZ je potrebné rozlíšiť, či by ku škode došlo iba samotnou prevádzkou motorového vozidla (otáčavý pohyb kolies) bez prítomnosti ďalšieho objektu. Samotný   otáčavý   pohyb   kolies   ako   štandardný   prejav   osobitnej   povahy   prevádzky motorového vozidla by bez prítomnosti skalky na vozovke škodu nespôsobil. Krajský súd sa stotožnil s názorom sťažovateľa, že skalka nie je súčasťou motorového vozidla. To spolu s už skonštatovanou zrejmou skutočnosťou, že samotný otáčavý pohyb by škodu nespôsobil, zakladá charakter skalky ako okolnosti, ktorá nemá pôvod v prevádzke a škodu spôsobila. Samotné zákonné ustanovenie § 428 OZ pre možnosť liberácie prezumuje, že ku škode dôjde v dôsledku osobitnej povahy prevádzky motorového vozidla, preto je stotožnenie prevádzky motorového vozidla s okolnosťou, ktorá má pôvod v prevádzke zo strany krajského súdu neprijateľným výkladom zákona, ktorý fakticky vylučuje akýkoľvek prípad liberácie podľa § 428 OZ a činí predmetné ustanovenie obsolétnym.

Ako okolnosť nemajúcu pôvod v prevádzke motorového vozidla možno chápať taký predmet alebo skutočnosť, ktorých existencia nemá súvis s prevádzkou, avšak je v príčinnej súvislosti so škodou spôsobenou prevádzkou motorového vozidla, avšak prevádzka nie je sama spôsobilá takúto škodu spôsobiť bez toho, aby s týmto predmetom alebo skutočnosťou prišla do stretu. Kameň na vozovke nemá žiaden súvis s osobitnou povahou prevádzky motorového vozidla. To znamená, že na ceste sa nachádza nezávisle od konania vodiča, resp. prevádzkovateľa, nie je súčasťou ani objektu motorového vozidla a skutočnosť, že sa na vozovke nachádza je vo vzťahu k chodu a pohybu vozidla ako takého bezpredmetná. Aj napriek tomu, že kamienok nemá súvis s prevádzkou motorového vozidla, je v dôsledku jeho stretu s prevádzkou spôsobilý privodiť škodu na inom vozidle...

Na uvedený škodový dej teda bolo nevyhnutné aplikovať ustanovenie § 428 OZ, a posúdiť možnosť liberácie prevádzkovateľa zo zodpovednosti za vzniknutú škodu. Pri sťažovateľom uvažovanej - a podľa jeho názoru jedinej možnej - interpretácii citovaného § 428 OZ bolo povinnosťou krajského súdu ústavne konformným spôsobom reagovať na odvolaciu argumentáciu, a dať odpoveď na otázku, či v okolnostiach prípadu prichádza   do   úvahy   liberácia   prevádzkovateľa   zo   zodpovednosti   za   vzniknutú   škodu z dôvodu, že sa škode nemohlo zabrániť ani pri vynaložení všetkého úsilia, ktoré možno požadovať...

V danom prípade to znamená, že úlohou krajského súdu bolo posúdiť, či vodička poisteného   motorového   vozidla   vyvinula   všetko   objektívne   možné   úsilie,   ktoré   možno požadovať, aby zabránila vymršteniu kameňa. Vzhľadom na splynutie kameňa s vozovkou, faktickú nemožnosť rozpoznať „prekážku“ na vozovke a zabrániť tomuto druhu nehôd má sťažovateľ za to, že od prevádzateľa nebolo možné požadovať väčšie úsilie na odvrátenie škody, a preto je zbavený zodpovednosti za škodu. Opačný výklad robí vodiča zodpovedným za púhu náhodu, čo je z hľadiska práva neprijateľné a i vzhľadom na historický výklad zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla nesprávne (Rozhodnutie NS ČR Rv 1 299/37). Bolo by absurdne formalistické požadovať od vodiča, aby sústredil svoju pozornosť na každú, i najmenšiu skalku na ceste a snažil sa jej vyhnúť.»

Za neprípustný zásah do základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľačl. 6 ods. 1 dohovoru považuje sťažovateľka aj skutočnosť, že krajský súd za podstatnýdôvod na potvrdenie rozsudku prvostupňového súdu považoval aj obsah stanoviska Útvarudohľadu   nad   finančným   trhom   Národnej   banky   Slovenska   (ďalej   len   „Národná   bankaSlovenska“). Z ústavného a zákonného postavenia tohto orgánu dohľadu nad finančnýmtrhom totiž podľa sťažovateľky implicitne vyplýva, že nedisponuje oprávnením pre záväznévyslovenie   právneho   názoru,   ktorý   je   základom   prerokovania   a rozhodovania   sporov.Krajský súd podľa sťažovateľky nekriticky prevzal stanovisko Národnej banky Slovenskaa jeho aplikáciou na prerokúvaný prípad ju povýšil na nezávislý a nestranný súd, ktorý„vykladá   normy   súkromného   práva   a   de   facto   rozhoduje   spor   medzi   poisťovňou a poškodeným   pri   tvrdenom   poškodení   čelného   skla   kameňom   vymršteným   od   idúceho vozidla“. Za týchto okolností malo dôjsť aj k porušeniu garancií vyplývajúcich z práv podľačl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru, keďže krajský súd nepôsobil ako nezávislýa nestranný súd, ale skôr ako orgán viazaný „záväzným“ stanoviskom Národnej bankySlovenska.

Napadnutý   rozsudok   krajského   súdu   nie   je   podľa   názoru   sťažovateľky   ústavneudržateľný, keďže krajský súd „(i) za zistený skutkový stav považoval púhe domnienky žalobcu   a   napriek   nepreukázaniu   všetkých   troch   predpokladov   vzniku   zodpovednosti za škodu podľa § 427 ods. 1 OZ, najmä však príčinnej súvislosti medzi vznikom škody a osobitnou povahou prevádzky, konštatoval ich existenciu, a

(ii) napriek relevantnej argumentácii sťažovateľa o tom, že kameň na vozovke nie je okolnosťou   majúcou   pôvod   v   prevádzke   v   dôsledku   čoho   liberácia   zo   zodpovednosti za škodu   je   možná   (§   428   OZ),   tejto   obrane   sťažovateľa   nevenoval   žiadnu   pozornosť, a nekriticky   prevzal   stanovisko   NBS,   ktoré   táto   vydala   bez   opory   v   zákone   a   mimo právomocí   vyplývajúcich   z   jej   ústavného   postavenia,   v   dôsledku   čoho   sa   v   podstate nevenoval   naplneniu   predpokladov   pre   liberáciu   prevádzateľa“,   pričom   výklad   podanýkrajským súdom nemá oporu v platnom práve ani v zistenom skutkovom stave.

Podľa sťažovateľky „Naviac, absencia riadneho odôvodnenia rozsudku krajského súdu, ktorý nereagoval na podstatné argumenty sťažovateľa zakladá aj nepreskúmateľnosť tohto rozsudku, čo rovnako považuje sťažovateľ za zásah do označených práv.“.

Na základe uvedených skutočností sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd po prijatísťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo spoločnosti Wüstenrot poisťovňa, a. s. na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Nitre sp. zn. 5 Co 178/2013 z 30. apríla 2014 porušené bolo.

2. Rozsudok Krajského súdu v Nitre sp. zn. 5Co 178/2013 z 30. apríla 2014 sa zrušuje a vec sa mu vracia na ďalšie konanie.

3.   Krajský   súd   v   Nitre   je   povinný   nahradiť   sťažovateľovi   trovy   konania   v   sume 340,90 EUR na účet JUDr. Jaroslava Čolláka, advokáta, do troch dní od právoplatnosti nálezu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej radySlovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákono   ústavnom   súde“)   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   navrhovateľa   a   zisťuje,či nie sú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnomprerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   prerokovaniektorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustnénávrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podanéoneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Z   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   vyplýva,   že   úlohou   ústavného   súdupri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. Vsúlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť idevtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   namietaným   rozhodnutím   príslušného   orgánuverejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označilsťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom aleborozhodnutím   príslušného   orgánu   verejnej   moci   a   základným   právom   alebo   slobodou,porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú pretomožno považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnumožnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by moholposúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV.ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).

Vychádzajúc z podstaty a účelu predbežného prerokovania sťažnosti, ústavný súdpovažuje za potrebné v prvom rade zdôrazniť, že sťažovateľka sa uchádza o ústavnú ochranusťažnosťou   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   vo   vzťahu   k rozhodnutiu   všeobecného   súduv občianskom   súdnom   konaní   v právnej   veci,   ktorej   podstatou   je   (zjednodušene) sporo zaplatenie sumy 420,88 € s príslušenstvom. Ide nepochybne o právnu vec, ktorú možnov kontexte   konštrukcie   príslušných   častí   Občianskeho   súdneho   poriadku   označiť   akobagateľnú. Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na prvú vetu § 238 ods. 5 Občianskehosúdneho poriadku, z ktorej vyplýva, že vo veciach, v ktorých bolo napadnuté právoplatnérozhodnutie odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšujúcom trojnásobok minimálnejmzdy,   je   dovolanie ex   lege neprípustné.   Za   okolností,   keď   Občiansky   súdny   poriadokvylučuje u tzv. bagateľných vecí prieskum rozhodnutí vydaných druhostupňovými súdmi, jeproti logike pripustiť, aby ich prieskum bol automaticky posunutý do roviny   ústavnéhosúdnictva. Opodstatnenosť sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy v takejto veci prichádzado úvahy   iba   v prípadoch   extrémneho   vybočenia   zo   štandardov   uplatňovanýchv rozhodovacej činnosti všeobecných súdov, ktoré môžu mať za následok porušenie ústavougarantovaných základných práv a slobôd (k tomu m. m. IV. ÚS 358/08, IV. ÚS 94/2014).Uvedené skutočnosti už samy osebe zakladajú dôvod na odmietnutie sťažnosti sťažovateľky.Napriek tomu ústavný súd považuje za vhodné vyjadriť sa aspoň rámcovo k námietkam,ktoré sťažovateľka formuluje proti napadnutému rozsudku krajského súdu.

Sťažovateľka tvrdí, že napadnutý   rozsudok je z ústavného hľadiska neudržateľný,keďže krajský súd v ňom

- za zistený skutkový stav považoval domnienky, pričom aj napriek tomu, že nebolipreukázané všetky tri predpoklady vzniku zodpovednosti za škodu podľa § 427 ods. 1Občianskeho zákonníka, najmä však príčinná súvislosť medzi vznikom škody a osobitnoupovahou prevádzky, konštatuje ich existenciu (ďalej len „prvá námietka“),

- nevenoval žiadnu pozornosť argumentácii sťažovateľky, že kameň na vozovke nie jeokolnosťou   majúcou   pôvod   v prevádzke,   takže   liberácia   zo   zodpovednosti   za   škoduje možná podľa § 428 Občianskeho zákonníka, a nekriticky prevzal stanovisko Národnejbanky Slovenska, pričom výklad podaný krajským súdom nemá podľa sťažovateľky oporuv platnom práve ani v zistenom skutkovom stave (ďalej len „druhá námietka“).

V súvislosti s námietkami sťažovateľky ústavný súd poukazuje na svoju doterajšiujudikatúru, v ktorej opakovane uvádza, že k úlohám právneho štátu patrí aj vytvorenieprávnych a faktických garancií na uplatňovanie a ochranu základných práv a slobôd ichnositeľov,   t.   j.   fyzické   osoby   a   právnické   osoby.   Ak   je   na   uplatnenie   alebo   ochranuzákladného práva alebo slobody potrebné uskutočniť konanie pred orgánom verejnej moci,úloha   štátu   spočíva   v   zabezpečení   právnej   úpravy   takýchto   konaní,   ktoré   sú   dostupnébez akejkoľvek diskriminácie každému z nositeľov základných práv a slobôd. Koncepciatýchto konaní musí zabezpečovať reálny výkon a ochranu základného práva alebo slobody, apreto ich imanentnou súčasťou sú procesné záruky základných práv a slobôd. Existencioutakýchto   konaní   sa   však   nevyčerpávajú   ústavné   požiadavky   späté   s uplatňovanímzákladných práv a slobôd. Ústavnosť týchto konaní predpokladá aj to, že orgán verejnejmoci,   pred   ktorým   sa   takéto   konania   uskutočňujú,   koná   zásadne   nestranne,   nezávislea s využitím   všetkým   zákonom   ustanovených   prostriedkov   na   dosiahnutie   účelu   takýchprocesných postupov. Ústavný súd z tohto hľadiska osobitne pripomína objektivitu takéhopostupu orgánu verejnej moci (II. ÚS 9/00, II. ÚS 143/02). Len objektívnym postupom sav rozhodovacom procese vylučuje svojvôľa v konaní a rozhodovaní príslušného orgánuverejnej moci. Objektívny postup orgánu verejnej moci sa musí prejaviť nielen vo využitívšetkých dostupných zdrojov zisťovania skutkového základu na rozhodnutie, ale aj v tom, žetakéto   rozhodnutie   obsahuje   aj   odôvodnenie,   ktoré   preukázateľne   vychádza   z   týchtoobjektívnych postupov a ich využitia v súlade s procesnými predpismi.

Podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   každý   má   právo   domáhať   sa   zákonom   ustanovenýmpostupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovenýchzákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdomzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch aleboo oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napr. IV. ÚS 77/02, IV. ÚS 299/04,II. ÚS 78/05) do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo každého na to,aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základv právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoréSlovenská   republika   ratifikovala   a   boli   vyhlásené   spôsobom,   ktorý   predpisuje   zákon.Súčasne   má   každý   právo   na   to,   aby   sa   v   jeho   veci   vykonal   ústavne   súladný   výkladaplikovanej právnej normy. Z toho vyplýva, že k reálnemu poskytnutiu súdnej ochranydôjde len vtedy, ak sa na zistený stav veci použije ústavne súladne interpretovaná platnáa účinná právna norma (IV. ÚS 77/02).

Integrálnou súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavyje   aj   právo   účastníka   konania   na   také   odôvodnenie   súdneho   rozhodnutia,   ktoré   jasnea zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiaces predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu(IV. ÚS 115/03, III. ÚS 60/04). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázkynastolené   účastníkom   konania,   ale   len   na   tie,   ktoré   majú   pre   vec   podstatný   význam,prípadne   dostatočne   objasňujú   skutkový   a   právny   základ   rozhodnutia.   Odôvodnenierozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasneobjasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektuje plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (III. ÚS 209/04).

Aj   Európsky   súd   pre   ľudské   práva   (ďalej   len   „ESĽP“)   vo   svojej   judikatúrezdôrazňuje,   že   čl.   6   ods.   1   dohovoru   zaväzuje   súdy   odôvodniť   svoje   rozhodnutia,   alenemožno ho chápať tak, že vyžaduje, aby na každý argument strany bola daná podrobnáodpoveď. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia. Otázku, či súdsplnil svoju povinnosť odôvodniť rozhodnutie vyplývajúcu z čl. 6 ods. 1 dohovoru, možnoposúdiť len so zreteľom na okolnosti daného prípadu. Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, abyna každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola danáodpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutierozhodujúci,   vyžaduje   sa   špecifická   odpoveď   práve   na   tento   argument   (Ruiz   Torijac. Španielsko z 9. 12. 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, bod 29; Hiro Balani c. Španielskoz 9. 12. 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. 5. 1997; Higgins c. Francúzskoz 19. 2. 1998).

Uvedené   východiská   bol   povinný   dodržiavať   v   konaní   a   pri   rozhodovanío posudzovanej   veci   aj   krajský   súd,   a   preto   bolo   úlohou   ústavného   súdu   v   rámcipredbežného prerokovania sťažnosti aspoň rámcovo posúdiť, či ich skutočne rešpektoval,a to minimálne v takej miere, ktorá je z ústavného hľadiska akceptovateľná a udržateľná,a na tomto základe formulovať záver, či sťažnosť nie je zjavne neopodstatnená.

V podstatnej časti napadnutého rozsudku krajského súdu sa uvádza:„Súd prvého stupňa vykonal vo veci dostatočne dokazovanie, správne zistil skutkový stav,   vec   správne   posúdil   po   právnej   stránke,   preto   odvolací   súd   napadnutý   rozsudok ako vecne správny potvrdil (§ 219 ods. 1 OSP). Odvolací súd sa plne stotožňuje s dôvodmi súdu prvého stupňa uvedenými v napadnutom rozsudku na tieto poukazuje ako na správne, a preto ich nebude opakovať (§ 219 ods. 2 OSP).

Odvolací   súd   na   zdôraznenie   správnosti   napadnutého   rozsudku   uvádza, že vykonaným dokazovaním na súde prvého stupňa bolo preukázané, že navrhovateľovi na motorovom   vozidle   zn.   ŠKODA   SUPERB...   počas   jazdy   medzi   obcami a vznikla škoda poškodením čelného skla na vozidle a to odfrknutým kameňom od vozidla Hyundai... jazdiaceho pred ním, ktorej vozidlo je povinne zmluvne poistené u odporcu. Navrhovateľ poistnú udalosť riadne nahlásil.

Súd prvého stupňa v dostatočnom rozsahu a v súlade s ustanovením § 157 ods. 1 a 2 OSP   odôvodnil   rozsudok,   jasne   a   zrozumiteľne   vysvetlil,   ktoré   skutočnosti   považoval za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil.

Pri zodpovednosti za škodu v zmysle § 427 Obč. zákonníka vždy musí ísť o škodu vyvolanú osobitnou povahou prevádzky motorového vozidla, teda určitou okolnosťou, ktorá je vlastná práve prevádzke motorového vozidla a ktorá je objektívne spôsobilá vykonať škodu.   Vymrštenie   kameňa   ležiaceho   na   vozovke   pri   jazde   je   potrebné   považovať za okolnosť, ktorá má pôvod v osobitnej povahe prevádzky motorového vozidla (§ 427 OZ). V   ďalšom   odvolací   súd   poukazuje   na   obsah   záväzného   stanoviska   Útvaru   dohľadu nad finančným trhom Národnej banky Slovenska k likvidácii škodových udalostí v povinnom zmluvnom   poistení   zodpovednosti   za   škodu   spôsobenú   prevádzkou   motorového   vozidla v prípadoch škôd na čelnom skle spôsobených kameňom vymršteným spod kolies iného motorového vozidla zo dňa 16. 07. 2013. V stanovisku sa uvádza, že na zodpovednosť za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla sa vzťahuje povinné zmluvné poistenie zodpovednosti   za   škodu   spôsobenú   prevádzkou   motorového   vozidla   a   poistený   má z poistenia zodpovednosti právo, aby poisťovateľ za neho nahradil poškodenému uplatnené nároky na náhradu v rozsahu podľa § 4 ods. 2 zákona   č. 381/2001 Z. z o povinnom zmluvnom   poistení   zodpovednosti   za   škodu   spôsobenú   prevádzkou   motorového   vozidla a o zmene   a   doplnení   niektorých   zákonov.   Predpokladmi   vzniku   zodpovednosti prevádzkovateľa   pri   škodách   spôsobených   prevádzkou   motorového   vozidla   sú:   udalosť vyvolaná osobitnou povahou prevádzky, vznik škody a príčinná súvislosť medzi udalosťou a vznikom   škody.   Keďže   zodpovednosť   prevádzkovateľa   pri   škodách   spôsobených prevádzkou   motorového   vozidla   je   založená   na   princípe   objektívnej   zodpovednosti, to znamená bez ohľadu na zavinenie, nie je podmienkou jej vzniku protiprávny úkon osoby, ktorá za škodu zodpovedá. Podľa § 428 Občianskeho zákonníka sa svojej zodpovednosti nemôže   prevádzateľ   zbaviť,   ak   bola   škoda   spôsobená   okolnosťami,   ktoré   majú   pôvod v prevádzke. Inak sa zodpovednosti zbaví, len ak sa preukáže, že sa škode nemohlo zabrániť ani pri vynaložení všetkého úsilia. Ak teda bola škoda spôsobená okolnosťami, ktoré majú pôvod v prevádzke motorového vozidla, ide o absolútnu objektívnu zodpovednosť za škodu a prevádzkovateľ sa za žiadnych okolností nemôže zbaviť svojej zodpovednosti za vznik takejto   škody.   V   prípade   škody   na   čelnom   skle   zaujíma   Národná   banka   Slovenska stanovisko, že vymrštenie kameňa spod kolies iného motorového vozidla je okolnosť, ktorá má pôvod v prevádzke. Prejavom prevádzky motorového vozidla je v tomto prípade otáčavý pohyb   jeho   kolies.   Aj   keď   kameň   nie   je   súčasťou   motorového   vozidla,   bez   pôsobenia otáčavého pohybu kolies idúceho motorového vozidla by kameň zostal na svojom mieste na ceste a k jeho vymršteniu a vzniku škody by nedošlo. Prevádzka motorového vozidla je teda príčinou vymrštenia kameňa, ktorý nárazom do čelného skla spôsobí škodu. Ak teda udalosť - škoda na čelnom skle - bola spôsobená okolnosťou majúcou pôvod v prevádzke, škoda vznikla a existuje príčinná súvislosť medzi udalosťou a vznikom škody, prevádzkovateľ zodpovedá za škodu na čelnom skle, a pokiaľ má uzatvorené povinné zmluvné poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla je poisťovateľ povinný takúto škodu zaňho nahradiť.

Odvolací súd sa s uvedeným stanoviskom plne stotožňuje, takýto výklad § 428 OZ je správny a zákonný, preto zodpovednosť odporcu za škodu je v danom prípade daná.“

Vzhľadom   na   charakter   prvej   námietky   (primárne   ide   o   námietku   týkajúcu   saskutkových   zistení)   sťažovateľky   ústavný   súd   poukazuje   na   svoju   stabilnú   judikatúru,v ktorej opakovane uvádza, že odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového a odvolacieho súdunemožno posudzovať izolovane (II. ÚS 78/05), pretože prvostupňové a odvolacie konaniez hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok. Tento právny názor vychádza z § 219ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku, podľa ktorého ak sa odvolací súd v celom rozsahustotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len naskonštatovanie   správnosti   dôvodov   napadnutého   rozhodnutia,   prípadne   doplniťna zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Ústavný súd nemá zásadne oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnýmisúdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkovéhostavu všeobecný súd vyvodil (II. ÚS 21/96, I. ÚS 276/06). Vo všeobecnosti úlohou súdnejochrany   ústavnosti   poskytovanej   ústavným   súdom   nie   je   ani   chrániť   občanapred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jehopráv,   ktoré   sú   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné   a   neudržateľné   (I.   ÚS   17/01).Z dosiaľ uvedenej judikatúry vyplýva, že skutkové a právne závery všeobecného súdu môžubyť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu iba vtedy, ak by vyvodené závery bolizjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľnéa neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody(I. ÚS 13/00, I. ÚS 117/05).

V nadväznosti   na   uvedené   ústavný   súd   preskúmal   aj   rozsudok   okresného   súdusp. zn. 4 C 87/2013 z 15. marca 2013 a v tejto súvislosti považuje za potrebné poukázaťna jeho   nasledovnú   časť: „Svedkyňa...   potvrdila,   že   často   cestuje   z   miesta   bydliska, t. j. z do,   keďže   spolupracuje   s   firmou...,   ktorá   tam   sídli a aj dňa 6.   8.   2012   cestovala   medzi   obcami a,   pričom zbadala, že auto idúce za ňou jej bliká a preto zastavila na okraji a prišiel za ňou navrhovateľ, ktorý jej povedal, že od jej auta odfrkol kameň do čelného skla na jeho aute. Ona uznala, že sa to tak mohlo stať, nakoľko v tom čase išla rýchlosťou asi 90 km/hod. a v protismere nešlo žiadne iné auto a teda kameň mohol odfrknúť len od jej auta. O tejto udalosti spísali papiere a ona sa už potom o vec nezaujímala. Pri jazde si nevšimla,   v   akej   vzdialenosti   za   ňou   navrhovateľ   jazdil,   pričom   ona   má   silné   auto a na tomto sú iba krátke zásterky, takže kameň mohol odfrknúť od kolesa.

Súd vykonal dokazovanie výsluchom navrhovateľa a svedkyne... ako aj oboznámením sa s predloženými dokladmi, pričom zistil, že navrhovateľ ako majiteľ a prevádzkovateľ osobného   motorového   vozidla   zn...   jazdil   dňa   6.   8.   2012   medzi   obcami a a to za motorovým vozidlom zn. Hyundai Tucson ev. číslo... patriacim držiteľke..., ktorej je povinne zmluvne poistené u odporcu. Počas jazdy od motorového vozidla svedkyne... odfrkol kameň do čelného skla na motorovom vozidle navrhovateľa, pričom v tom čase išla svedkyňa rýchlosťou asi 90 km /hod. a v protismere nešlo žiadne iné auto a na základe svetelného znamenia navrhovateľa svedkyňa zastavila a po oznámení navrhovateľa, čo sa stalo uznala, že kameň mohol odfrknúť od kolesa jej auta a preto spolu spísali správu o nehode a navrhovateľ poistnú udalosť oznámil odporcovi. Podľa zákona je zodpovednosť   v   tomto   prípade   objektívna   a   prevádzkovateľka   motorového   vozidla zn. Hyundai Tucson..., ktorým bola spôsobená škoda na vozidle navrhovateľa neuviedla žiadne okolnosti, ktoré by ju zbavovali zodpovednosti za škodu, pričom vychádzajúc z jej výpovede bola škoda spôsobená výlučne jej zavinením, keďže jazdila na svojom vozidle pred vozidlom navrhovateľa a v tom čase sa žiadne iné vozidlo na ceste nenachádzalo a teda kameň, ktorý spôsobil škodu na čelnom skle vozidla navrhovateľa mohol odfrknúť len od vozidla..., ktoré v tom čase išlo rýchlosťou asi 90 km/hod. a ako sama uviedla, tak na tomto vozidle má iba krátke zásterky a teda kameň mohol odfrknúť od kolesa jej vozidla. Nebolo   preukázané,   že   by   sa   navrhovateľ   nejakým   spôsobom   podieľal na spôsobení vzniknutej   škody   a   preto   výlučná   zodpovednosť   za   túto   škodu   spočívala na prevádzkovateľke...,   ktorá   svoje   motorové   vozidlo   mala   zákonne   poistené   u   odporcu a teda odporca bol pasívne legitimovaný k tomu, aby si navrhovateľ u neho priamo uplatnil svoj   nárok   na   náhradu   škody,   pričom   navrhovateľ   bol   povinný   tento   nárok   preukázať. Z vykonaného dokazovania (výpoveď navrhovateľa a svedkyne..., správa o nehode a zápis likvidátora   odporcu)   mal   súd   za   jednoznačne   preukázané,   že   navrhovateľovi   bola spôsobená škoda pri prevádzke motorových vozidiel, pričom došlo k stretu dvoch prevádzok a   za   túto   škodu   zodpovedala   výlučne   prevádzkovateľka   motorového   vozidla   poisteného u odporcu a preto súd zaviazal odporcu zaplatiť navrhovateľovi sumu 420,88 eura, ktorú navrhovateľ uhradil za opravu resp. výmenu poškodeného čelného skla na svojom vozidle, pričom podľa § 517 ods.2 OZ, súd zaviazal odporcu aj na zaplatenie úrokov z omeškania vo výške   8,75   %   ročne   (§   3   nariadenia   vlády   SR   č.   87/1995   Z.   z.)   od   4.   1.   2013 do zaplatenia, čiže od podania návrhu na súd, i keď v zásade by mal navrhovateľ nárok na úroky   z   omeškania   už   od   doby,   keď   odporca   mal   navrhovateľovi   poskytnúť   plnenie na základe správy o nehode, čo však odmietol a navrhovateľ si uplatnil úroky z omeškania až od podania návrhu na súd.“

Po   oboznámení   sa   s odôvodnením   napadnutého   rozsudku   krajského   súdua odôvodnením relevantnej časti rozsudku okresného súdu z 15. marca 2013, s ktorým sakrajský súd v súlade s príslušnými ustanoveniami Občianskeho súdneho poriadku stotožnil,ústavný   súd   konštatuje,   že   z   ústavnoprávneho   hľadiska   niet   žiadneho   dôvodu,   aby   saspochybňovali závery obsiahnuté v predmetných rozhodnutiach všeobecných súdov, ktorésú podľa jeho názoru dostatočne odôvodnené.

Argumentáciu   okresného   súdu   obsiahnutú   v jeho   rozsudku   z 15.   marca   2013nemožno považovať za nekoherentnú, jeho rozhodnutie je konzistentné a jeho argumentypodporujú   záver   o existencii   všetkých   predpokladov   vzniku   zodpovednosti   za   škoduspôsobenú   prevádzkou   motorového   vozidla   podľa   príslušných   ustanovení   Občianskehozákonníka.   Keďže   okresný   súd   vo   svojom   rozhodnutí   rešpektoval   kautely   určujúceminimálnu   mieru   racionality   a   konzistencie   skutkovej   a   právnej   argumentácie,   nepatrído právomoci   ústavného   súdu   „hodnotiť“   hodnotenie   dôkazov,   resp.   posudzovanieskutkového stavu ako správne zisteného všeobecným   súdom, a to ani   vtedy, ak by sas takým hodnotením sám úplne nestotožnil.

Vzhľadom na uvedené preto ani napadnutý rozsudok krajského súdu, ktorým potvrdilrozhodnutie prvostupňového súdu, nemožno v súvislosti s prvou námietkou sťažovateľkypovažovať za ústavne neudržateľný.

V súvislosti s druhou námietkou sťažovateľky o nesplnení   požiadavky na riadneodôvodnenie napadnutého rozsudku krajského súdu, ktorý podľa jej tvrdenia nevenovalžiadnu pozornosť jej argumentácii, že kameň na vozovke nie je okolnosťou majúcou pôvodv prevádzke,   a nekriticky   prevzal   stanovisko   Národnej   banky   Slovenska,   ústavný   súdpoukazuje na svoje ustálené právne názory, podľa ktorých je povinnosťou všeobecného súduuviesť v rozhodnutí dostatočné a relevantné dôvody, na ktorých svoje rozhodnutie založil.Dostatočnosť   a   relevantnosť   týchto   dôvodov   sa   musí   týkať   tak   skutkovej,   ako i právnejstránky rozhodnutia (m. m. III. ÚS 328/05, III. ÚS 116/06).

Z citovanej časti odôvodnenia napadnutého rozsudku vyplýva, že krajský súd sav ňom v súvislosti s aplikáciou § 428 Občianskeho zákonníka stotožnil s názorom Národnejbanky Slovenska, že kameň na vozovke je okolnosťou majúcou pôvod v prevádzke, takželiberácia zo zodpovednosti za škodu nie je možná podľa § 428 druhej vety Občianskehozákonníka, čo nemožno považovať z ústavného hľadiska za neakceptovateľné.

Vychádzajúc najmä z citovanej časti napadnutého rozsudku krajského súdu, ústavnýsúd zastáva názor, že v napadnutom rozsudku uplatnený výklad § 427 a § 428 Občianskehozákonníka v súvislosti s potrebou riešenia základnej a zároveň kľúčovej právnej otázky,či škoda spôsobená na čelnom skle motorového vozidla kameňom alebo iným predmetomvymršteným kolesom iného motorového vozidla je (nie je) škodou, ktorá bola spôsobenáokolnosťou majúcou pôvod v prevádzke, s čím súvisí aj možnosť liberácie v súlade s § 428druhou vetou Občianskeho zákonníka, nemožno považovať za taký, ktorý by popieral ichúčel a význam. Požiadavka ústavnej udržateľnosti odôvodnenia rozhodnutia všeobecnéhosúdu je podľa názoru ústavného súdu splnená aj v prípade implicitného stotožnenia savšeobecného   súdu   so   stanoviskom   (odôvodnením)   Národnej   banky   Slovenskaza predpokladu, že takéto odôvodnenie nie je arbitrárne, resp. svojvoľné.

Navyše   predmetné   stanovisko   Národnej   banky   Slovenska   si   osvojilo   vo   svojomzjednocujúcom   stanovisku   aj   občianskoprávne   kolégium   Najvyššieho   súdu   Slovenskejrepubliky   (stanovisko   sp.   zn.   Cpj   5/2014   z   3.   júna   2014),   podľa   ktorého „Aj   škoda spôsobená   na   čelnom   skle   motorového   vozidla   kameňom   alebo   iným   predmetom vymršteným kolesom iného motorového vozidla je škodou, ktorá bola spôsobená okolnosťou majúcou   pôvod   v   prevádzke;   zodpovednosti   za   túto   škodu   sa   podľa   §   428   veta   prvá Občianskeho   zákonníka   nemožno   zbaviť.“.   Z   uvedených   dôvodov   ani   druhá   námietkasťažovateľky   nevyvoláva   pochybnosti   o   ústavnej   akceptovateľnosti   a   udržateľnostinapadnutého rozsudku krajského súdu.

Ústavný   súd   vo   svojej   ustálenej   judikatúre   opakovane   zdôrazňuje,   že   samotnáskutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom všeobecného súdu nestotožňuje, nemôževiesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti rozhodnutia všeobecného súdua nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným(I. ÚS 188/06).

Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní dospel k záveru,že medzi   napadnutým   rozsudkom krajského súdu a   obsahom sťažovateľkou označenéhozákladného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdnekonanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe ktorej byústavný súd po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie mohol reálne vysloviť ichporušenie. Ústavný súd preto sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súdeako zjavne neopodstatnenú.

V dôsledku odmietnutia sťažnosti bolo bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšíminávrhmi uplatnenými sťažovateľkou.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. júna 2015