znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 355/2010-21

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. septembra 2010 predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti T., V., zastúpenej advokátkou JUDr. M. I., V., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 6 M Obdo 3/2009 a jeho uznesením z 27. apríla 2009 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť spoločnosti T. o d m i e t a   pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. septembra 2009 doručená sťažnosť spoločnosti T., V. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“) postupom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   v konaní vedenom pod sp. zn. 6 M Obdo 3/2009 a jeho uznesením z 27. apríla 2009.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že na základe návrhu sťažovateľky zo 4. februára 2008 (doručeného 6. februára 2008) Okresný súd Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) uznesením sp. zn. 36 CbR 14/2008, Sa 507/B z 30. marca 2009 poveril sťažovateľku zvolať do 40 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia mimoriadne valné zhromaždenie spoločnosti T., a. s., B. (ďalej len „spoločnosť“), s navrhovaným programom. Zároveň okresný súd určil predsedu mimoriadneho valného zhromaždenia. Na základe uvedeného sťažovateľka (jej zástupca) zvolala mimoriadne valné zhromaždenie na 29. apríl 2009.

Proti uzneseniu okresného súdu sp. zn. 36 CbR 14/2008, Sa 507/B z 30. marca 2009 podal   23.   apríla   2009   generálny   prokurátor   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „generálny prokurátor“) mimoriadne dovolanie spolu s návrhom na odklad vykonateľnosti napadnutého uznesenia.

Najvyšší súd uznesením sp. zn. 6 M Obdo 3/2009 z 27. apríla 2009 vykonateľnosť uznesenia   okresného   súdu   odložil   do   rozhodnutia   o podanom   mimoriadnom   dovolaní generálnym prokurátorom.

Mimoriadne   valné zhromaždenie   spoločnosti   sa   uskutočnilo   29. apríla   2009.   Deň predtým,   t. j.   28.   apríla   2009,   najvyšší   súd   zaslal   uznesenie,   ktorým   bola   odložená vykonateľnosť rozhodnutia okresného súdu právnej zástupkyni sťažovateľky, ktorá ju však zastupovala iba v konaní pred okresným súdom o vydanie poverenia zvolať mimoriadne valné   zhromaždenie   spoločnosti.   Právna   zástupkyňa   preto   12.   mája   2009   vrátila najvyššiemu súdu uznesenie sp. zn. 6 M Obdo 3/2009 z 27. apríla 2009 s odôvodnením, že nie je oprávnenou zastupovať sťažovateľku v konaní o mimoriadnom dovolaní generálneho prokurátora, pretože jej na toto konanie sťažovateľka neudelila plnú moc.

Sťažovateľke (jej zástupcovi) uznesenie najvyššieho súdu z 27. apríla 2009 podľa jej slov doručené nebolo. Na výzvy, aby tak najvyšší súd urobil, bolo sťažovateľke oznámené, že spis sa nachádza, podľa jej slov, na „Disciplinárnom súde Slovenskej republiky“. Na žiadosť   sťažovateľky   o zaslanie   fotokópii   zo   spisu   sp.   zn.   36   CbR   14/2008   bolo „Disciplinárnym   súdom“   doručené   sťažovateľke   23.   júla   2009   aj   napadnuté   uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 6 M Obdo 3/2009 z 27. apríla 2009.

Podľa názoru sťažovateľky postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 6 M Obdo 3/2009 a jeho uznesením z 27. apríla 2009 došlo k porušeniu jej základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru. Svoje presvedčenie sťažovateľka odôvodnila takto: «Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 Mobdo 3/2009 zo dňa 27.   apríla   2009   a   v   ňom   uvedené   právne   závery   nie   sú   zlučiteľné   s   „Ústavou“   a   s „Dohovorom“ z týchto dôvodov:

-   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   pri   vydávaní   uznesenia   o   odklade   vykonateľnosti uznesenia   Okresného   súdu   Bratislava   I   neskúmal,   či   sú   splnené   procesné   podmienky prípustnosti mimoriadneho dovolania generálneho prokurátora ustanovené v § 243e ods. 1 OSP

- Najvyšší súd Slovenskej republiky pri vydávaní uznesenia neskúmal, či predmet odkladu je spôsobilý na vydanie rozhodnutia o odklade, nakoľko základným procesným predpokladom prípustnosti   odkladu   vykonateľnosti   je   aj   spôsobilý   predmet   odkladu,   t.   j.   právoplatné a súčasne vykonateľné rozhodnutie znejúce na plnenie, odklad vykonateľnosti neprichádza do úvahy pri rozhodnutiach znejúcich na určenie práva alebo právneho vzťahu

-   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   uznesenie   o   odklade   vykonateľnosti   uznesenia okresného súdu neodôvodnil, len skonštatoval, že podmienky v zmysle ust. § 243 OSP pre odloženie vykonateľnosti boli splnené

-   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   mimoriadne   dovolanie   generálneho   prokurátora Slovenskej republiky č. VI/2 Pz 191/09-7 a uznesenie o odklade vykonateľnosti uznesenia Okresného súdu Bratislava I zo dňa 30. marca 2009, sp. zn. 36 CbR 14/2008, Sa 507/B sťažovateľovi nedoručil...

Neodôvodnené   uznesenie   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   o   odklade vykonateľnosti   uznesenia   okresného   súdu   znejúceho   na   určenie   práva   v   neprípustnom konaní o mimoriadnom dovolaní generálneho prokurátora popri existencii platného ust. § 243ha   ods.   1   OSP,   ktoré   súd   sťažovateľovi   nedoručil,   je   z   ústavného   hľadiska neospravedlniteľným a neudržateľným zásahom do práv sťažovateľa zaručených čl. 46 ods. 1 „Ústavy“ a čl. 6 ods. 1 „Dohovoru.“...

V konaní Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 M Obdo 3/2009 absentujú dve zo štyroch zákonných podmienok prípustnosti mimoriadneho dovolania a to podmienka, že:

a) dovolanie vyžaduje ochrana práv a zákonom chránených záujmov fyzických osôb, právnických osôb alebo štátu.

S prihliadnutím na špecifický charakter konania, ktorým sa udeľuje podľa § 181 ods. 1   Obch.   zák.   poverenie   na   zvolanie   mimoriadneho   valného   zhromaždenia   akciovej spoločnosti,   jeho   výsledok   a   procesnú   situáciu   nie   je   rozhodnutie   o   udelení   poverenia spôsobilé porušiť majetkové a ani iné práva žiadnej fyzickej osobe, právnickej osobe či štátu.

b)   podmienka,   že   ochranu   práv   a   zákonom   chránených   záujmov   fyzických   osôb, právnických osôb alebo štátu nemožno dosiahnuť inými právnymi prostriedkami.

U tejto poslednej zákonnej podmienky prípustnosti mimoriadneho dovolania ide o negatívne   vymedzenie   predpokladu   na   podanie   mimoriadneho   dovolania   generálnym prokurátorom.   Tento   predpoklad   je   daný   iba   vtedy   keď   mimoriadnym   dovolaním   a následným   zrušením   rozhodnutia   možno   dosiahnuť   nápravu   a   zabezpečiť   ochranu   práv fyzických, právnických osôb alebo štátu.

To znamená, že ak prípadným zrušením rozhodnutia nemožno dosiahnuť ochranu práv a zákonom chránených záujmov, mimoriadne dovolanie nie je namieste a preto ho treba zamietnuť.

Udelenie poverenia na zvolanie mimoriadneho valného zhromaždenia sa nedotklo práv   oprávnených   osôb   dovolávať   sa   neplatnosti   uznesení,   ktoré   z   tohto   valného zhromaždenia vzišli...

V konaní Najvyššieho súdu neboli teda splnené procesné podmienky prípustnosti mimoriadneho dovolania generálneho prokurátora podľa ust. § 243e ods. 1 OSP a nebol navyše   ani   spôsobilý   predmet   odkladu   vykonateľnosti,   lebo   právoplatné   a   vykonateľné uznesenie   určilo   sťažovateľovi   právo   zvolať   v   lehote   40   dní   odo   dňa   právoplatnosti mimoriadne valné zhromaždenie obchodnej spoločnosti T., a.s.

Navyše podľa ust. § 243 ha ods. 1 OSP už odklad vykonateľnosti mimoriadnym dovolaním   napadnutého   rozhodnutia   nastal   zo   zákona   dňom   doručenia   mimoriadneho dovolania generálneho prokurátora dovolaciemu súdu.

Napriek   uvedenému   dňa   27.   apríla   2009   Najvyšší   súd   vydal   uznesenie,   ktorým rozhodol o tom, že vykonateľnosť napadnutého uznesenia okresného súdu sa odkladá až do rozhodnutia o podanom mimoriadnom dovolaní generálneho prokurátora...

Uznesenie   okresného   súdu   napadnuté   mimoriadnym   dovolaním   generálneho prokurátora znelo na určenie práva zvolať mimoriadne valné zhromaždenie, nie na plnenie a teda predmet odkladu nebol spôsobilý na odklad vykonateľnosti.

V   čase   vydania   uznesenia   o   odklade   vykonateľnosti   bola   už   vykonateľnosť mimoriadnym dovolaním napadnutého rozhodnutia odložená zo zákona na dobu 1 roka. Uznesenie   o   odklade   vykonateľnosti   uznesenia   okresného   súdu   nie   je   ničím odôvodnené. Konštatovanie Najvyššieho súdu,   že boli splnené podmienky pre odloženie vykonateľnosti podľa ust. § 243e OSP je nesprávne z horeuvedených dôvodov.

Nebol daný dôvod pre také promptné vydanie uznesenia o odklade vykonateľnosti uznesenia okresného súdu z 30.   marca   2009,   sp.   zn.   36   CbR   14/2008,   Sa   507/B,   lebo vykonateľnosť napadnutého uznesenia už bola zo zákona odložená.

Pokiaľ Najvyšší súd o odklade vykonateľnosti napriek odkladu vykonateľnosti zo zákona rozhodoval, mal svoje rozhodnutie náležite odôvodniť.

Mal jasne a jednoznačne uviesť ktoré skutočnosti ho viedli k tomu, aby tri dni po doručení   mimoriadneho   dovolania   generálneho   prokurátora   za   účinnosti   ust.   §   243ha ods. 1 OSP bolo potrebné o odklade uznesenia rozhodnúť samostatným uznesením, ktoré nezmenilo žiadnym spôsobom existujúci právny stav veci.

Mal jasne a jednoznačne uviesť, ktoré skutočnosti ho viedli k tomu, aby zánik práva určeného v napadnutom uznesení, ku ktorému došlo zo zákona doručením návrhu na odklad vykonateľnosti súdu, bolo potrebné potvrdiť samostatným uznesením.

Vydanie uznesenia o odklade vykonateľnosti rozhodnutia napadnutého mimoriadnym dovolaním   generálneho   prokurátora   Slovenskej   republiky   Najvyšším   súdom   Slovenskej republiky zo dňa 27. apríla 2009, sp. zn. 6 M Obdo 3/2009 je zásadným a veľmi vážnym porušením práva na súdnu ochranu zakotveného v čl. 46 ods. 1 „Ústavy“ a práva na spravodlivé súdne konanie zakotveného v čl. 6 ods. 1 „Dohovoru“.

Pochybenie   Najvyššieho   súdu   je   v   rozpore   s   viacerými   ústavnými   princípmi, predovšetkým:

a)   v   rozpore   s   princípom   právneho   štátu,   konkrétne   so   zásadou   právnej   istoty a predvídateľnosti súdneho rozhodnutia.

Sťažovateľ v konaní pred Okresným súdom Bratislava I poukazoval na identickú právnu vec sťažovateľa – T. spoločnosť s ručením obmedzeným V. proti T. a. s., B. - o vydanie poverenia zvolať mimoriadne valné zhromaždenie T., a. s., prejednávanú Okresným súdom Bratislava I pod sp. zn. 34 Exre 89/04, ktorému návrhu sťažovateľa okresný súd vyhovel a vydal sťažovateľovi poverenie zvolať mimoriadne valné zhromaždenie uznesením zo dňa 18. novembra 2004, sp. zn. 34 Exre 89/04.

Uznesenie o vydaní poverenia sťažovateľovi zvolať mimoriadne valné zhromaždenie spoločnosti T., a. s. zo dňa 18. novembra 2004, sp. zn. 34 Exre 89/04 bolo napadnuté mimoriadnym   dovolaním   generálneho   prokurátora,   ktorému   Najvyšší   súd   vyhovel rozsudkom sp. zn. 1 M Obdo 5/2005 z 28. júna 2006.

Rozsudok sp. zn. 1 MObdo 5/2005 zo dňa 28. júna 2006 bol na základe sťažnosti sťažovateľa zrušený nálezom Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II.ÚS 159/07-37 z 11. decembra 2007 a vec bola vrátená Najvyššiemu súdu na ďalšie konanie z dôvodu jeho protiústavnosti.

Najvyšší súd Slovenskej republiky po vrátení veci na ďalšie konanie a vyslovení právneho   názoru   ústavným   súdom,   nerešpektujúc nález   ústavného   súdu opätovne   zrušil uznesenie   okresného   súdu   o   vydaní   poverenia   sťažovateľovi   zvolať   mimoriadne   valné zhromaždenie   spoločnosti   T.,   a.   s.   a   vec   vrátil   súdu   prvého   stupňa   na   ďalšie   konanie (prvostupňové   konanie   bolo   v   tom   čase   právoplatne   zastavené),   pričom   v   odôvodnení zrušujúceho   rozsudku   zo   dňa   28.   mája   2008,   sp.   zn.   2   M   Obdo   1/2008   vyhlásil   nález ústavného súdu za protiústavný.

Ústavný súd Slovenskej republiky na základe ďalšej ústavnej sťažnosti sťažovateľa zrušil aj tento druhý rozsudok Najvyššieho súdu sp. zn. 2 M Obdo 1/2008 nálezom sp. zn. II. ÚS 346/08-37 z 15. januára 2009.

Toho času je vec prejednávaná Najvyšším súdom Slovenskej republiky v konaní pod sp.   zn.   2   M   Obdo   1/2009,   v   ktorom   bude   súd   po   piatich   rokoch   od   uskutočnenia mimoriadneho   valného   zhromaždenia   skúmať,   či   sú   splnené   podmienky   na   vydanie poverenia na jeho zvolanie.

Najvyšší súd Slovenskej republiky v konaní sp. zn. 6 M Obdo 3/2009 nerešpektoval vydané nálezy Ústavného súdu Slovenskej republiky...

b) v rozpore s princípom legality štátnej moci Podľa čl. 2 ods. 2 „Ústavy“ štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Je v rozpore s uvedenou ústavnou normou, ak Najvyšší súd v neprípustnom konaní o mimoriadnom dovolaní generálneho prokurátora, v ktorom nie sú splnené dve zo štyroch základných   zákonných   podmienok   prípustnosti   mimoriadneho   dovolania   podľa   §   243e ods. 1   OSP   rozhodne   do   troch   dní   odo   dňa   doručenia   mimoriadneho   dovolania dovolaciemu   súdu   o   odklade   vykonateľnosti   mimoriadnym   dovolaním   napadnutého rozhodnutia bez akéhokoľvek odôvodnenia, poukazujúc na to, že sú splnené podmienky pre odklad vykonateľnosti rozhodnutia podľa § 243 OSP, hoci tieto splnené nie sú.

c)   v rozpore   s požiadavkou   ochrany   základných   práv   a   slobôd,   ktorým   poskytol ochranu   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   v   rámci   konania   o   sťažnosti   podľa   čl.   127 „Ústavy“...

d) v rozpore so zásadou „rovnosti zbraní“ ako všeobecnou zárukou spravodlivého prerokovania veci pred súdom

Zásada „rovnosti zbraní“ je bezprostrednou zárukou základného princípu právneho štátu a to rovnosti pred zákonom a pred súdom.

„Rovnosť zbraní“ v súdnom konaní zahrňuje právo, aby každá strana občianskeho súdneho   konania   mala   primeranú   možnosť   obhajovať   svoju   záležitosť   pred   súdom   za podmienok, ktoré ju podstatne neznevýhodňujú v pomere k druhej strane.

Rovnosť   procesnoprávneho   postavenia   účastníkov   obsahuje   bezprostredné vystupovanie (a možnosť takéhoto vystupovania) pred súdom ako aj rovnosť uplatňovania všetkých   procesnoprávnych   prostriedkov   súdnej   ochrany   vrátane   rovnakej   možnosti podávania všetkých (riadnych aj mimoriadnych) opravných prostriedkov.

Procesnoprávne postavenie prokurátora v súdnom konaní o mimoriadnom dovolaní generálneho prokurátora ho posúva do výhodnejšieho postavenia voči druhému účastníkovi konania a toto jeho postavenie bolo enormne zvýhodnené zakotvením ust. § 243h a §243ha OSP do občianskeho súdneho poriadku.

Za účinnosti týchto zákonných ustanovení má byť zásada „rovnosti zbraní“ braná súdom zvlášť na zreteľ a to osobitne pokiaľ súd rozhoduje o odklade vykonateľnosti na základe návrhu generálneho prokurátora uznesením voči ktorému nie je prípustný opravný prostriedok.

Najvyšší   súd   pri   vydávaní   uznesenia   o   odklade   vykonateľnosti   zásadu   „rovnosti zbraní“ hrubo nerešpektoval najmä tým, že neumožnil sťažovateľovi vyjadriť sa k návrhu generálneho prokurátora na odklad vykonateľnosti napadnutého rozhodnutia.»

Na základe uvedeného sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd po prijatí jej sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1.   Najvyšší súd Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp.   zn.   6 M   Obdo 3/2009 porušil základné právo spoločnosti T. spoločnosť s ručením obmedzeným V. na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Zrušuje uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 M Obdo 3/2009 z 27. apríla 2009 a vec vracia v rozsahu zrušenia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie.

3.   Spoločnosti   T.   spoločnosť   s   ručením   obmedzeným   V.   priznáva   náhradu   trov konania v sume 245,70 €..., ktoré je Najvyšší súd Slovenskej republiky povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu... do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah...

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Predmetom sťažnosti je tvrdenie sťažovateľky o porušení jej základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 6 M Odbo 3/2009 a jeho uznesením z 27. apríla 2009 z dôvodu, že najvyšší súd pri vydávaní tohto uznesenia o odklade vykonateľnosti mimoriadnym dovolaním napadnutého uznesenia   okresného   súdu   neskúmal   splnenie   procesných   podmienok   prípustnosti mimoriadneho dovolania, neskúmal, či   predmet odkladu   vykonateľnosti   je spôsobilý na vydanie takéhoto rozhodnutia, ďalej, že   najvyšší   súd   nedostatočne   odôvodnil   uznesenie o odklade vykonateľnosti napadnutého rozhodnutia, a napokon, že uznesenie najvyššieho súdu jej nebolo doručené.

Podľa § 243e ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) ak generálny prokurátor na základe podnetu účastníka konania, osoby dotknutej rozhodnutím súdu alebo osoby poškodenej rozhodnutím súdu zistí, že právoplatným rozhodnutím súdu bol porušený zákon (§ 243f), a ak to vyžaduje ochrana práv a zákonom chránených záujmov fyzických osôb, právnických osôb alebo štátu a túto ochranu nie je možné dosiahnuť inými právnymi prostriedkami, podá proti takémuto rozhodnutiu súdu mimoriadne dovolanie.

Podľa   § 243ha ods.   1 OSP ak generálny prokurátor   podá   mimoriadne dovolanie a súčasne s podaním mimoriadneho dovolania navrhne odklad vykonateľnosti napadnutého rozhodnutia,   odkladá   sa   doručením   mimoriadneho   dovolania   dovolaciemu   súdu vykonateľnosť napadnutého rozhodnutia.

Podľa § 243ha ods. 2 OSP účinky odkladu vykonateľnosti napadnutého rozhodnutia zanikajú

a)   zamietnutím   návrhu   generálneho   prokurátora   na   odklad   vykonateľnosti napadnutého rozhodnutia dovolacím súdom, alebo

b) rozhodnutím o mimoriadnom dovolaní, najneskôr však uplynutím jedného roka od   doručenia   mimoriadneho   dovolania   dovolaciemu   súdu,   ak   dovolací   súd   nerozhodne o predĺžení tejto lehoty.

Podľa zistenia ústavného súdu najvyšší súd uznesením sp. zn. 6 M Obdo 3/2009 z 20. mája 2009, ktoré nadobudlo právoplatnosť 20. júla 2009, rozhodol o mimoriadnom dovolaní generálneho prokurátora tak, že uznesenie okresného súdu č. k. 36 Cbr 14/2008-224,   Sa   507/B   z 30.   marca   2009   zrušil   a vec   mu   vrátil   na   ďalšie   konanie.   Uznesenie najvyššieho súdu bolo sťažovateľke doručené 20. júla 2009.

S prihliadnutím   na   ustanovenie   §   243ha   ods.   2   OSP   je   potrebné   zdôrazniť,   že sťažovateľka namieta porušenie svojich základných práv uznesením, ktorého účinky zanikli 20. júla 2009, t. j. takmer dva mesiace pred podaním sťažnosti ústavnému súdu, a v konaní pred ústavným súdom žiada toto rozhodnutie zrušiť.

1. Pokiaľ ide o námietku sťažovateľky týkajúcu sa „neskúmania“ splnenia zákonných podmienok prípustnosti mimoriadneho dovolania, ústavný súd konštatuje, že sťažnosť je v tejto časti zjavne neopodstatnená.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo vôbec   dôjsť   k   porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).

Predmetom   posudzovania   možného   porušenia   základných   práv   sťažovateľky ústavným   súdom   je   uznesenie   najvyššieho   súdu   o odložení   vykonateľnosti   rozhodnutia okresného súdu napadnutého mimoriadnym dovolaním a postup najvyššieho súdu, ktorý vydaniu tohto uznesenia predchádzal. Otázka prípustnosti mimoriadneho dovolania nebola v tomto štádiu konania predmetom rozhodovania a rozhodnutia najvyššieho súdu. Otázku splnenia zákonných podmienok prípustnosti mimoriadneho dovolania najvyšší súd spravidla posudzuje až v súvislosti s rozhodovaním o samotnom mimoriadnom dovolaní generálneho prokurátora,   a   nie   pri   rozhodovaní   o odklade   vykonateľnosti   mimoriadnym   dovolaním napadnutého   rozhodnutia,   ktorý   (odklad)   môže nastať aj bez toho,   aby sa   najvyšší   súd mohol   reálne   otázkou   splnenia   podmienok   prípustnosti   dovolania   reálne   zaoberať,   a to práve s prihliadnutím na znenie ustanovenia § 243ha OSP.

Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd   konštatuje,   že   medzi   označeným   postupom a uznesením   najvyššieho   súdu   (o   odklade   vykonateľnosti   mimoriadnym   dovolaním napadnutého   rozhodnutia   okresného   súdu)   a namietaným   porušením   základného   práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru neexistuje žiadna príčinná súvislosť, preto ústavný súd sťažnosť sťažovateľky v tejto časti odmietol pre jej zjavnú neopodstatnenosť (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

2.   Ako   vyplýva   z obsahu   mimoriadneho   dovolania   č.   k.   VI/2   Pz   191/09-7 z 23. apríla 2009, generálny prokurátor v ňom navrhol odklad vykonateľnosti mimoriadnym dovolaním napadnutého uznesenia okresného súdu. Na základe toho najvyšší súd uznesením sp. zn. 6 M Obdo 3/2009 z 27. apríla 2009 vykonateľnosť uznesenia okresného súdu odložil.

Sama   sťažovateľka   v sťažnosti   podanej   ústavnému   súdu   poukazuje   na   znenie   § 243ha   ods.   1   OSP   (platného   od   28.   novembra   2008),   podľa   ktorého   došlo   k odkladu vykonateľnosti   rozhodnutia   okresného   súdu   už   samotným   podaním   mimoriadneho dovolania generálnym prokurátorom, pretože bola splnená zákonná podmienka existencie takéhoto návrhu odkladu vykonateľnosti. Sťažovateľka v sťažnosti podanej ústavnému súdu zároveň uviedla, že napadnuté uznesenie najvyššieho súdu „nezmenilo žiadnym spôsobom existujúci právny stav veci“. Aj vzhľadom na tento záver samotnej sťažovateľky ústavný súd konštatuje, že účinky rozhodnutia najvyššieho súdu nemohli žiadnym iným spôsobom zasiahnuť do   jej   práv   ako   takým,   ktorý   už   vznikol   priamo   zo   zákona. Z tohto   dôvodu najvyšší súd svojím uznesením nemohol zasiahnuť ani do základných práv sťažovateľky tak,   ako   to   vo   svojej   sťažnosti   namieta.   Aj   v tejto   časti   je   teda   jej   sťažnosť   zjavne neopodstatnená, a preto ju ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol.

Táto   skutočnosť   viedla   ústavný   súd   aj   k záveru   o tom,   že   za   takéhoto   stavu nevyvstala ani potreba preskúmavať dostatočnosť odôvodnenia uznesenia najvyššieho súdu, ktorú sťažovateľka v sťažnosti podanej ústavnému súdu namietala.

Iná situácia by bola v prípade, ak by dovolací súd pred uplynutím lehoty jedného roka   (na   ktorú   je   vykonateľnosť   odložená   „automaticky“)   od   podania   mimoriadneho dovolania   generálnym   prokurátorom   rozhodol   o predĺžení   tejto   lehoty   odkladu vykonateľnosti napadnutého rozhodnutia, aby jej uplynutím účinky odkladu vykonateľnosti nezanikli,   ale   pretrvávali   do   skončenia   konania   o mimoriadnom   dovolaní.   V takomto prípade   by   uznesenie   najvyššieho   súdu   bolo   spôsobilým   na   posúdenie,   či   najvyšší   súd postupoval a rozhodol v súlade s ústavnoprocesnými princípmi, ktoré sú vyžadované na dodržanie ochrany základného práva na súdnu ochranu sťažovateľky. V danej veci však nejde o tento prípad.

Ústavný   súd   preto   sťažnosť   sťažovateľky   aj   v tejto   časti   odmietol   ako   zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

3. V súvislosti s nedoručením uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 6 M Obdo 3/2009 z 27.   apríla   2009   o odložení   vykonateľnosti   rozhodnutia   okresného   súdu   sťažovateľka uviedla, že najvyšší súd doručil uvedené uznesenie právnej zástupkyni sťažovateľky, ktorá však na jej zastupovanie v konaní o mimoriadnom dovolaní splnomocnená nebola (plná moc jej bola udelená len na konanie pred okresným súdom). Tá uznesenie prevzala 5. mája 2009 (vyplýva to z príloh doručených sťažovateľkou ústavnému súdu spolu so sťažnosťou) a   12.   mája   2009   toto   rozhodnutie   z toho   dôvodu   vrátila   najvyššiemu   súdu.   Na   výzvu sťažovateľky, aby jej bolo uznesenie o odložení vykonateľnosti doručené jej najvyšší súd odpovedal, že na vec sa vzťahujúci súdny spis sa nachádza na „Disciplinárnom súde“, ktorý jej napokon kópiu napadnutého rozhodnutia 23. júla 2009 doručil.

Podľa § 243ha ods. 3 OSP dovolací súd vydá na základe žiadosti účastníka konania potvrdenie   o   tom,   že   generálny   prokurátor   podal   mimoriadne   dovolanie   s   návrhom   na odklad vykonateľnosti napadnutého rozhodnutia podľa odseku 1.

Ustanovenia   Občianskeho   súdneho   poriadku   teda   priamo   neukladajú   povinnosť dovolaciemu súdu doručovať rozhodnutie o odložení vykonateľnosti účastníkom konania, ale   na   základe   ich   žiadosti   má   povinnosť   vydať   potvrdenie   o podaní   mimoriadneho dovolania   s   návrhom   na   odklad   vykonateľnosti   napadnutého   rozhodnutia.   V konečnom dôsledku teda ani v tomto prípade nedošlo v postupe najvyššieho súcu k vybočeniu z rámca relevantnej zákonnej úpravy. Preto ústavný súd nemôže konštatovať iné, ako to, že z tohto pohľadu nemohli byť základné práva sťažovateľky postupom najvyššieho súdu dotknuté. Vzhľadom   na   uvedené   aj   v tejto   časti   ústavný   súd   odmietol   jej   sťažnosť   ako   zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre absenciu príčinnej súvislosti medzi označeným postupom najvyššieho súdu a namietaným porušením základného práva na súdnu   ochranu   zaručeného v čl. 46   ods.   1 ústavy, resp.   práva na spravodlivé   súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Na záver ústavný súd k sťažnosti sťažovateľky poznamenáva, že ak by aj postup najvyššieho   súdu   v súvislosti   s vydaním   rozhodnutia   o odložení   vykonateľnosti mimoriadnym dovolaním generálneho prokurátora napadnutého uznesenia okresného súdu nebol   absolútne v súlade   so   znením   ustanovení   príslušného procesno-právneho predpisu (Občianskeho súdneho poriadku), t. j. že by sa takéto rozhodnutie javilo ako nadbytočné, rozhodne samo osebe nemôže predstavovať taký kvalifikovaný zásah do práv sťažovateľky, aby bolo možné konštatovať porušenie jej základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46   ods.   1 ústavy   a práva   na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6   ods.   1 dohovoru a to najmä s prihliadnutím na platnú a účinnú právnu úpravu vzťahujúcu sa na uvedenú záležitosť.

4.   Napokon   v súvislosti   so   sťažovateľkinou   argumentáciou   spočívajúcou v odvolávaní sa na predošlé nálezy ústavného súdu je potrebné poznamenať, že tieto sa netýkali   rozhodovania   o odklade   vykonateľnosti   mimoriadnym   dovolaním   napadnutých rozhodnutí, preto ich nemožno považovať za veci obdobné.

Pretože sťažnosť sťažovateľky bola ako celok odmietnutá, neprichádzalo do úvahy rozhodovanie   o jej   ďalších   požiadavkách,   rozhodovanie   o ktorých   je   podmienené vyslovením porušenia základných práv alebo slobôd, k čomu v tomto prípade nedošlo.P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. septembra 2010