znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 355/09-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 21. októbra 2009 predbežne prerokoval sťažnosť Ľ. Š., K., zastúpeného advokátom JUDr. I. G., P., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 druhej vety Ústavy Slovenskej republiky v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 12 ods. 1 a 2 a čl. 13 ods. 1 písm. a) Ústavy Slovenskej republiky, práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s čl. 39 ods.   1   a   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   rozsudkom   Krajského   súdu   v   Trenčíne   č.   k. 4 Co 54/08-186 z 12. marca 2009, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ľ. Š. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. júla 2009 faxom a 13. júla 2009 poštou doručená sťažnosť Ľ. Š., K. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 druhej vety Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 12 ods. 1 a 2 a čl. 13 ods. 1 písm. a) ústavy, práva na spravodlivý súdny proces podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len „dohovor“), základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 39 ods. 1 a 2 ústavy rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) č. k. 4 Co 54/2008-186 z 12. marca 2009 a navrhol vydať tento nález:

„1. Základné právo sťažovateľa na súdnu a inú ochranu podľa článku 46. ods. 1 a ods. 2 druhá veta ústavy SR, v spojení s článkom 1 ods. 1, s čl. 12 ods. 1, 2, s čl. 13 ods. 1 písm. a), čl. 20 ods. 1, s čl. 39 ods. 1, 2 ústavy SR, a tiež aj právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd konaním a rozhodnutím Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 4 Co/54/2008-186 zo dňa 12. marca 2009 bolo porušené.

2. Zrušuje rozsudok Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 4 Co/54/2008-186 zo dňa 12. marca 2009 a vec vracia Krajskému súdu v Trenčíne, aby v nej znova konal a rozhodol.

3.   Krajský   súd   v   Trenčíne   je   povinný   uhradiť   trovy   právneho   zastúpenia sťažovateľovi na účet advokáta v lehote 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.“

Ako vyplynulo z podanej sťažnosti   a spisu   Okresného súdu   Prievidza (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 5 C 34/2007, sťažovateľ sa ako žalobca domáhal v tomto konaní proti žalovanému H., a. s., P. (ďalej len „žalovaný“), za účasti vedľajšieho účastníka na strane žalovaného   S.,   B.   (ďalej   len   „vedľajší   účastník“),   náhrady   za   stratu   na   zárobku   počas pracovnej   neschopnosti   a   po   skončení   pracovnej   neschopnosti   na   následky   choroby z povolania v sume 60 126 Sk, a to za obdobie od 2. apríla 2002 do 31. decembra 2003. Sťažovateľ   svoju   žalobu   odôvodnil   tým,   že   žalovaný   mu   chorobu   z   povolania neodškodňoval v správnej výške.

Sťažovateľ   pracoval   u   žalovaného ako   baník v   podzemí od   roku   1993.   Choroba z povolania bola u neho zistená 9. marca 1999 a čiastočný invalidný dôchodok   mu bol priznaný od 9. marca 2000. Žalovaný skončil pracovný pomer so sťažovateľom výpoveďou k 30. júnu 2001 z dôvodu nadbytočnosti. Sťažovateľ potom na základe dohody o pracovnej činnosti pracoval u odporcu od 2. apríla 2002 do 31. októbra 2002. Žalovaný mu v tomto období vyplácal náhradu za stratu na zárobku prostredníctvom vedľajšieho účastníka, avšak podľa   tvrdenia   sťažovateľa   v   nesprávnej   výške,   pretože   mu   do   dosiahnutého   zárobku započítaval sumu, ktorá nezodpovedala jeho skutočne dosiahnutému zárobku. V ďalšom období bol sťažovateľ nezamestnaný a v tomto období mu bola krátená náhrada za stratu na zárobku o sumu zodpovedajúcu 75 % minimálnej mzdy do 31. júla 2003, v nasledujúcom období od 1. augusta 2003 potom o sumu 4 560 Sk. Takto vyplácaná výška poskytovanej náhrady mzdy bola podľa názoru sťažovateľa nesprávna, nemala oporu v zákone. Hoci skončenie   pracovného   pomeru   so   sťažovateľom   výpoveďou   odôvodnil   žalovaný   jeho nadbytočnosťou, podľa názoru sťažovateľa tak postupoval žalovaný v príčinnej súvislosti s chorobou   z   povolania   u   sťažovateľa.   Sťažovateľ   poukazoval   i   na   to,   že   počas   svojej nezamestnanosti sa aktívne pokúšal nájsť si prácu, avšak pre jeho zdravotný stav sa mu to nepodarilo.

Žalovaný   v   konaní   nenamietal   svoju   zodpovednosť   za   chorobu   z   povolania sťažovateľa, nároky z ktorej za neho likvidoval vedľajší účastník, a hoci súhlasil s tým, že došlo k nepresnostiam pri výpočte náhrady mzdy sťažovateľa (vedľajší účastník vychádzal pri   výpočte   priemerného   mesačného   zárobku   z   nesprávneho   kalendárneho   štvrťroka; nesprávne, avšak v prospech sťažovateľa, plnenie následne aj valorizoval), avšak suma, ktorá bola skutočne vyplatená sťažovateľovi, nebola nižšia, ako tá, na ktorú mal nárok. Žalovaný   poukázal   na   to,   že   niet   príčinnej   súvislosti   medzi   chorobou   z   povolania a nezamestnanosťou   sťažovateľa.   Obdobne   sa   k   veci   vyjadroval   aj   vedľajší   účastník. Sťažovateľ počas trvania pracovného pomeru u žalovaného bol preradený pre ohrozenie chorobou z povolania na ľahšiu prácu na povrchu 10. mája 1999 (člen závodnej stráže), neskôr   na   základe   dohody   uzatvorenej   medzi   sťažovateľom   a   žalovaným   na   prácu kúpeľníka, kde pracoval až do skončenia pracovného pomeru výpoveďou pre nadbytočnosť.Žalovaná suma 60 126 Sk zodpovedá podľa tvrdenia sťažovateľa súčtu nedoplatkov na náhrade mzdy za jednotlivé obdobia, ktoré vznikli z týchto dôvodov:

-   v   období   od   2.   apríla   2002   do   30.   novembra   2002,   keď   sťažovateľ   pracoval u žalovaného, žalovaný mu mesačnú mzdu navyšoval do výšky sumy minimálnej mzdy čiastočného invalida,

-   v   období   práceneschopnosti   sťažovateľa   na   následky   choroby   z   povolania od 6. decembra 2002 do 14. februára 2003 žalovaný navyšoval sťažovateľovi nemocenské dávky do výšky fiktívnych nemocenských dávok, nepoužil skutočne vyplatenú výšku sumy nemocenských dávok, ale k skutočne vyplatenej sume nemocenských dávok pripočítal aj sumu fiktívnych nemocenských dávok, o ktorú sťažovateľovi mesačne krátil výšku sumy náhrady za stratu na zárobku počas pracovnej neschopnosti,

- v období poberania podpory v nezamestnanosti sťažovateľa od 1. novembra 2002 bola   počas   prvých   troch   mesiacov   sťažovateľovi   vyplácaná   podpora   v   nezamestnanosti 1 707 Sk mesačne a po zvyšných šesť mesiacov vo výške 1 536 Sk mesačne, žalovaný k tejto podpore pripočítal výšku fiktívnej sumy, o ktorú mesačne krátil výšku sumy náhrady za stratu na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti,

- v období, keď sťažovateľovi už nebola vyplácaná podpora v nezamestnanosti, až do 31.   decembra   2003   sťažovateľovi   na   určenie   mesačnej   vyplatenej   náhrady   za   stratu   na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti bola používaná fiktívna pravdepodobná mzda čiastočného invalidného dôchodcu.

Sťažovateľ   ďalej   tvrdil,   že   žalovaný   k   nemu   pristupoval   diskriminačne,   pretože v porovnaní s inými osobami v porovnateľnej situácii s ním zaobchádzal menej priaznivo, čo   malo   vyplývať   aj   zo   sťažovateľom   predložených   právoplatných   rozsudkov   súdov. Dôvodom, pre ktorý neprijali sťažovateľa do zamestnania iní zamestnávatelia, bolo podľa názoru   sťažovateľa   iba   jeho   profesionálne   ochorenie,   čo   v konaní   zasa   dokazoval potvrdeniami takýchto zamestnávateľov.

Okresný súd rozsudkom č. k. 5 C 34/2007-155 z 12. decembra 2007 rozhodol tak, že sťažovateľovu   žalobu   zamietol.   Vychádzal   z   toho,   že   pracovný   pomer   sťažovateľa u žalovaného   skončil   z   dôvodu   nadbytočnosti.   Považoval   za   preukázané,   že   vedľajší účastník   vyplácal   sťažovateľovi   náhradu   za   stratu   na   zárobku   po   skončení práceneschopnosti   od 2. apríla   2002   do   výšky   priemerného   zárobku   sťažovateľa   za 1. štvrťrok 1999 (do 18 058 Sk), ktorú následne valorizoval. Od apríla do júla 2002 vedľajší účastník   zohľadňoval   sťažovateľovi   ako   príjem   jeho   skutočne   dosiahnutý   zárobok,   od augusta 2002 do októbra 2002 mu započítal výšku minimálnej mzdy čiastočne invalidnej osoby,   pretože   jeho   zárobok   takúto   výšku   nedosahoval.   Tak   isto   postupoval   vedľajší účastník aj v období od novembra 2002 do decembra 2003, t. j. do dosiahnutého zárobku navrhovateľovi započítal výšku minimálnej mzdy čiastočne invalidnej osoby. Z potvrdení od   zamestnávateľov,   u   ktorých   sa   sťažovateľ   uchádzal   o   prácu,   okresný   súd   zistil,   že sťažovateľ sa opakovane pokúšal nájsť prácu, avšak neúspešne, pričom dôvodom bol jednak jeho   zdravotný   stav   a   jednak   to,   že   išlo   o   pracovné   miesta   nevhodné   pre   osobu so zdravotným   postihnutím   (dvíhanie   ťažkých   bremien,   manipulácia   s   materiálom, výkopové práce a pod.).

Zamietnutie žaloby za obdobie od 2. apríla 2002 do 31. októbra 2002 odôvodnil okresný súd tým, že od apríla 2002 do júna 2002 bolo sťažovateľovi doplácané do výšky 19 232 Sk, od júla 2002 do októbra 2002 do výšky 20 713 Sk, teda do vyššej sumy, než na ktorú mal nárok – v prvom období mu malo byť doplácané do sumy 18 158 Sk, v druhom do sumy 19 647 Sk. Zamietnutie žaloby za obdobie od 1. novembra 2002 do 31. decembra 2003,   teda   za   čas,   keď   bol   sťažovateľ   nezamestnaný,   odôvodnil   okresný   súd   tým,   že sťažovateľ v konaní nepreukázal existenciu príčinnej súvislosti medzi chorobou z povolania a vznikom tvrdenej škody. To, že sťažovateľ nemá pre nedostatok vhodných pracovných príležitostí žiadny príjem, nemá vplyv na náhradu za stratu zárobku. Nedostatok vhodných pracovných príležitostí je objektívnou okolnosťou a postihuje všetkých zamestnancov bez ohľadu na to, či je ich pracovná spôsobilosť znížená chorobou z povolania alebo z iných dôvodov. Skutočnosť, že sťažovateľ nemohol po ochorení chorobou z povolania nastúpiť do iného   zamestnania   len   v   dôsledku   nedostatku   vhodných   pracovných   príležitostí,   nie   je spôsobená chorobou z povolania, ale situáciou na trhu práce.

Okresný súd vykonaným dokazovaním dospel aj k zisteniu, že hrubá mzda iných zamestnancov, ktorí v rovnakom období pracovali u žalovaného na pozícii kúpeľníka, sa pohybovala v rozmedzí od 5 660 Sk do 6 912 Sk mesačne, pričom tieto sumy sú nižšie ako suma, do ktorej bola doplácaná náhrada za stratu na zárobku sťažovateľovi. Dokazovanie o týchto otázkach vykonal okresný súd s poukazom na potrebu skúmania, aký zárobok by sťažovateľ mohol dosiahnuť s prihliadnutím na jeho kvalifikáciu, schopnosti a zdravotný stav, ak by mu v tom nebránila situácia na trhu práce.

Proti rozsudku okresného súdu podal sťažovateľ odvolanie. Uviedol, že okresný súd sa   nezaoberal   jeho   argumentáciou   o   tom,   že   postupom   žalovaného   bol   znevýhodnený, rozsudok   okresný   súd   odôvodnil   len   formalisticky,   parafrázoval   dôvody   rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 3 Cdo 93/2003. Krajský   súd   rozsudkom   č.   k.   4   Co   54/2008-186   z   12.   marca   2009   rozsudok okresného   súdu   ako   vecne   správny   potvrdil.   Tento   rozsudok   nadobudol   právoplatnosť 17. júna 2009.

Sťažovateľ svoju sťažnosť na porušenie svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 druhej vety ústavy v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 12 ods. 1 a 2 a čl. 13 ods. 1 písm. a) ústavy a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods.   1   dohovoru   odôvodnil   tým,   že   okresný   súd   a   ani krajský   súd   sa   nezaoberali ním tvrdeným porušením zásady rovnakého zaobchádzania v jednotlivých obdobiach, ako aj tým,   že   súdy   v   iných   veciach   v   otázke   prípustnosti   zohľadnenia   fiktívneho   zárobku a nemocenskej dávky najmä vo vzťahu k obdobiu nezamestnanosti čiastočne invalidných osôb   poškodených   chorobou   z   povolania   zaujali   opačné   stanovisko,   ako   vo   veci sťažovateľa, t. j. dospeli k záveru, že je neprípustné znížiť náhradu za stratu na zárobku po skončení   pracovnej   neschopnosti   o výšku   fiktívneho   zárobku,   ak bola osoba   uznaná čiastočne invalidnou.

Porušenie   základného   práva   na   súdnu   ochranu   vidí   sťažovateľ   aj   v   tom,   že odôvodnenie rozsudku krajského súdu v jeho veci neobsahuje dostatok dôvodov, pre ktoré krajský súd potvrdil rozsudok okresného súdu, nie je formulované v súlade s princípom logického a jasného vyjadrovania a nereaguje na všetky podstatné argumenty sťažovateľa uvedené v jeho odvolaní proti rozsudku okresného súdu. Pokiaľ odvolací súd argumentoval stanoviskom najvyššieho súdu, sťažovateľ je toho názoru, že toto stanovisko sa jeho veci netýka a jeho závery   nemožno na neho aplikovať,   pretože toto   stanovisko   sa   viaže na situáciu, v ktorej je nedostatok pracovných miest na trhu práce, a vo veci sťažovateľa voľné pracovné miesta na trhu práce existovali, namiesto sťažovateľa na nich boli ale prijatí iní uchádzači a sťažovateľ na nich nebol prijatý iba pre svoje zdravotné postihnutie.

Sťažovateľ svoje tvrdenie o porušení čl. 13 ods. 1 ústavy odôvodnil tým, že žiadne ustanovenie   právneho   poriadku   neukladá   osobe   v   postavení   obdobnom   postaveniu sťažovateľa povinnosť predkladať súdu potvrdenia o tom, že osoba nebola prijatá počas svojej nezamestnanosti do zamestnania zo zdravotných dôvodov.

Porušenie čl. 12 ods.   1 ústavy odôvodnil sťažovateľ tým, že bol diskriminovaný žalovaným, teda bolo s ním zo strany žalovaného zaobchádzané v analogických situáciách inak, než s inými osobami bez toho, aby to bolo možné objektívne a rozumne odôvodniť a to:

- v období od 2. apríla 2002 do 31. novembra 2002, keď sťažovateľ pracoval pre žalovaného na základe dohody o pracovnej činnosti a žalovaný sťažovateľovi navyšoval mesačnú mzdu do výšky sumy fiktívneho zárobku, iným osobám, ktoré boli v evidencii uchádzačov   o zamestnanie,   takisto   započítaval   na   určenie   výšky   náhrady   za   stratu   na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti fiktívny zárobok v tej istej sume minimálnej mzdy čiastočne invalidnej osoby, čo je navyše i v rozpore s dobrými mravmi,

-   v   období   od   6.   decembra   2002   do   14.   februára   2003   počas   trvania   pracovnej neschopnosti sťažovateľa sťažovateľovi žalovaný navyšoval vyplatené nemocenské dávky do výšky súm fiktívnych nemocenských dávok, avšak v prípadoch iných osôb v rovnakej situácii tak nekonal a náhradu určoval zo skutočnej vyplatenej sumy nemocenských dávok,

- v období od 1. novembra 2002 do skončenia poberania podpory v nezamestnanosti, keď žalovaný k mesačnej sume vyplatenej podpory   v nezamestnanosti pripočítal   výšku fiktívnej sumy, o ktorú potom sťažovateľovi krátil výšku sumy náhrady za stratu na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti,

- v období po skončení vyplácania podpory v nezamestnanosti do 31. decembra 2003, vo vzťahu ku ktorému obdobiu aj súdy vo veciach iných žalobcov právoplatne rozhodli, že nie   je   možné   krátiť   náhradu   za   stratu   na   zárobku   po   skončení   pracovnej   neschopnosti o výšku sumy fiktívneho zárobku.

V   závere   svojej   sťažnosti   sťažovateľ   zdôraznil,   že   porušenie   svojho   základného práva na súdnu ochranu napadnutým rozsudkom krajského súdu vidí i v tom, že krajský súd nepostupoval   v   súlade   so   zásadou   ústavne   konformného   výkladu,   z   ktorého   vyplýva požiadavka, aby v prípadoch, ak pri uplatnení štandartných metód výkladu prichádzajú do úvahy rôzne výklady súvisiacich právnych noriem, bol uprednostnený ten, ktorý zabezpečí plnohodnotnú,   resp.   plnohodnotnejšiu   realizáciu   ústavou   garantovaných   práv   fyzických alebo právnických osôb.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti sťažovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   predovšetkým   vtedy,   ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva,   ktoré   označil   sťažovateľ,   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi označeným postupom tohto orgánu a základným právom, ktorého porušenie sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takúto možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 50/05 a IV. ÚS 288/05).

Ako   vyplýva   z   petitu   sťažnosti,   sťažovateľ   sa   sťažnosťou   domáha   vyslovenia porušenia svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 druhej vety ústavy v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 12 ods. 1 a 2 a čl. 13 ods. 1 písm. a) ústavy, práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 39 ods. 1 a 2 ústavy, ku ktorému malo dôjsť vydaním rozsudku krajského súdu č. k. 4 Co 54/2008-186 z 12. marca 2009.Ústavný súd sa zaoberal najprv tou časťou sťažnosti, v ktorej sťažovateľ tvrdil, že rozsudkom krajského súdu č. k. 4 Co 54/2008-186 z 12. marca 2009 malo byť porušené jeho základné právo na súdnu inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 druhej vety ústavy v spojení s čl.   1 ods.   1, čl. 12 ods.   1 a 2 a čl.   13 ods.   1 písm.   a) ústavy a právo na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 46 ods. 2 prvej vety ústavy kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Podľa čl. 46 ods. 2 druhej vety ústavy z právomoci   súdu   však   nesmie   byť   vylúčené   preskúmavanie   rozhodnutí   týkajúcich   sa základných práv a slobôd.

Podľa čl. 1 ods. 1 ústavy Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny štát. (...)

Podľa   čl.   12 ods.   1   ústavy   ľudia   sú   slobodní   a rovní   v dôstojnosti   i   v právach. Základné práva a slobody sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné.

Podľa čl. 12 ods. 2 ústavy základné práva a slobody sa zaručujú na území Slovenskej republiky všetkým bez ohľadu na pohlavie, rasu, farbu pleti, jazyk, vieru a náboženstvo, politické či iné zmýšľanie, národný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnosti alebo etnickej skupine, majetok, rod alebo iné postavenie. Nikoho nemožno z týchto dôvodov poškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať.

Podľa čl. 13 ods. 1 písm. a) ústavy povinnosti možno ukladať zákonom alebo na základe zákona, v jeho medziach.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom nie je chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými   zásahmi   do   jeho   práv,   ktoré   sú   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné   (I.   ÚS   17/01).   Z   rozdelenia   súdnej   moci   v   ústave   medzi   ústavný   súd a všeobecné   súdy   totiž   vyplýva,   že   ústavný   súd   nie   je   opravnou   inštanciou   vo   veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. I. ÚS 19/02).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav veci a aké skutkové zistenia a právne závery zo   skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na kontrolu zlučiteľnosti takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o   ľudských   právach   a základných   slobodách   (I.   ÚS   13/00,   mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

Sťažovateľ tvrdené porušenie základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru odôvodnil jednak tým, že rozsudok krajského súdu   považuje   z   hľadiska   obsahu   jeho   odôvodnenia   za   nedostatočný,   ďalej   svojím nesúhlasom s vyhodnotením výsledkov   vykonaného dokazovania a právnym posúdením veci krajským súdom, a to najmä s poukazom na to, že z iných rozsudkov súdov, ktoré sťažovateľ ústavnému súdu predložil, vyplýva, že súdy v iných veciach vyriešili rovnakú otázku, o ktorú ide i vo veci sťažovateľa, podstatne odlišne než odvolací súd v jeho prípade a v tejto situácii sa krajský súd rozhodujúc o odvolaní sťažovateľa podstatne odchýlil od uvedenej rozhodovacej praxe bez toho, aby sa argumentačne vyrovnal so skoršími súdnymi rozhodnutiami, a preto porušil princíp právnej istoty v zmysle čl. 1 ods. 1 ústavy.

Ústavný   súd   v   súlade   so   svojou   ustálenou   judikatúrou   konštatuje,   že   obsahom základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru sú obdobné záruky, že vec bude spravodlivo prerokovaná nezávislým a nestranným súdom postupom ustanoveným zákonom. Z uvedeného dôvodu v týchto právach nemožno vidieť podstatnú odlišnosť (II. ÚS 27/07).

Krajský súd v odôvodnení napadnutého rozsudku č. k. 4 Co 54/2008-186 z 12. marca 2009 najmä uviedol:

„(...)   Preskúmaním   nezistil   odvolací   súd,   že   by   rozhodnutie   súdu   prvého   stupňa vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci, v dôsledku čoho by potom nebol úplne zistený   skutkový   stav   a   neboli   vykonané   dôkazy   potrebné   na   zistenie   rozhodujúcich skutočností (§ 205 ods. 2 písm. f./ O.s.p.). Za nesprávne právne posúdenie veci sa totiž považuje mylná aplikácia a výklad právnej normy na zistený skutkový stav alebo použitie právnej normy, ktorú na skutkový stav vôbec nemožno použiť.

Prvostupňový súd však správne na daný vzťah aplikoval ust. § 195 ods. 4 a § 198 ods. 1 písm. a) zák. č. 311/2002 Z. z. (Zákonníka práce), a to pokiaľ ide o vznik nároku navrhovateľa a nárok navrhovateľa posudzoval podľa § 201 ods.1 zák. č. 311/2001 Z. z. Citované zákonné ustanovenia aj správne vyložil a to v súlade s ustálenou judikatúrou súdov Slovenskej republiky.

Citované zákonné ustanovenie vymedzuje náhradu za stratu na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti alebo pri uznaní invalidity alebo čiastočnej invalidity tak, že táto sa poskytne v takej sume, aby spolu s jeho zárobkom po pracovnom úraze alebo po zistení choroby z povolania s pripočítaním prípadného invalidného dôchodku alebo čiastočného invalidného dôchodku poskytovaného z toho istého dôvodu sa rovnala jeho priemernému zárobku pred vznikom škody. Ide tak o majetkovú ujmu, ktorej výška predstavuje rozdiel medzi   priemerným   zárobkom   dosahovaným postihnutým zamestnancom pred   pracovným úrazom   a   zárobkom   po   skončení   pracovnej   neschopnosti   s   pripočítaním   prípadného invalidného alebo čiastočného invalidného dôchodku.

Je   tak   zrejmé,   že   náhrada   za   stratu   na   zárobku   vychádza   z   predpokladu,   že v dôsledku   poškodenia   zdravia   chorobou   z   povolania   alebo   pracovným   úrazom, zamestnanec dosahuje nižší zárobok, než pred vznikom tejto škody v dôsledku pracovného úrazu, resp. choroby z povolania. Keďže poškodenie zdravia môže mať rôznu intenzitu, táto sa prejavuje ohodnotením zdravotného stavu zamestnanca, a to uznaním invalidity alebo čiastočnej invalidity.

Zamestnanec, ktorý utrpel pracovný úraz, alebo mu bola zistená choroba z povolania a patria mu nároky v zmysle ust. § 198 a nasl. zák. č. 311/2001 Z. z. a ktorému bol priznaný plný invalidný dôchodok a v dôsledku toho, že bol uznaný za plne invalidného pre dlhodobo nepriaznivý zdravotný stav s tým, že nie je schopný vykonávať žiadne sústavné zamestnanie alebo len zamestnanie, ktoré je celkom neprimerané jeho predchádzajúcim schopnostiam, a preto má nárok na náhradu za stratu na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti spočívajúcu   v   rozdiele   medzi   zárobkom   pred   vznikom   škody   a   plným   invalidným dôchodkom.

V   prípade,   pokiaľ   je   zamestnanec   v   dôsledku   pracovného   úrazu   alebo   choroby z povolania len čiastočne invalidným, je tým daný predpoklad, že môže vykonávať určité práce.   Náhrada   za   stratu   na   zárobku   potom   predstavuje   rozdiel   medzi   priemerným zárobkom pred vznikom škody, invalidným dôchodkom a zárobkom, ktorý takto čiastočne invalidný zamestnanec dosahuje.

V súvislosti s aplikáciou ustanovenia § 201 ods. 1 Zákonníka prace tak v súdnej praxi boli zastavané stanoviská, podľa ktorých by v prípade, pokiaľ čiastočne invalidný dôchodca sa nemôže zamestnať, mala predstavovať náhrada za stratu na zárobku rozdiel medzi zárobkom pred vznikom škody a čiastočným invalidným dôchodkom a ďalší názor, kedy by táto náhrada mala predstavovať len rozdiel medzi zárobkom pred vznikom škody, čiastočným invalidným dôchodkom s pripočítaním zárobku, ktorý by si mohol čiastočný invalidný dôchodca zarobiť, prípadne pokiaľ by tomu nebránila situácia na trhu práce. Zjednotenie   takýchto   stanovísk   vykonal   Najvyšší   súd   SR   v   rozhodnutí   uvedenom v Zbierke rozhodnutí Najvyššieho súdu pod číslom 65/2004, z ktorého prvostupňový súd aj správne vychádzal.   Najvyšší   súd tam zaujal názor,   že pri   určení   náhrady za   stratu   na zárobku   poškodenému   zamestnancovi,   ktorý   poberá   čiastočný   invalidný   dôchodok,   je významná okolnosť nedostatku pracovných síl na trhu práce, v dôsledku ktorej poškodený zamestnanec   nemá   možnosť   zamestnať   sa   prácami   zodpovedajúcimi   zníženej   pracovnej spôsobilosti.

Takéto   stanovisko   bolo   odôvodnené   poukazom   na   to,   že   podľa   príslušných ustanovení Zákonníka práce sú predpokladmi zodpovednosti voči zamestnancovi za škodu pri chorobe z povolania, ktorým je poškodenie zdravia zamestnanca, ku ktorému došlo pri plnení pracovných úloh alebo v priamej súvislosti s ním, vznik škody a príčinná súvislosť medzi pracovným úrazom a vznikom škody. Príčinná súvislosť je daná vtedy, ak vznikla škoda následkom choroby z povolania.

Škoda, ktorá vznikla v dôsledku choroby z povolania spočíva aj v strate na zárobku po   skončení   práceneschopnosti.   K   strate   na   zárobku   dochádza   z   dôvodu,   že   pracovná schopnosť   zamestnanca   bola   v   dôsledku   choroby   z   povolania   znížená   alebo   zanikla a účelom náhrady za stratu na zárobku je poskytnúť primerané odškodnenie zamestnancovi, ktorý   nie   je   schopný   pre   svoje   zdravotné   postihnutie   spôsobené   pracovným   úrazom dosahovať taký zárobok, aký mal pred poškodením zdravia. Aj keď zodpovednosť za škodu spôsobenú chorobou z povolania je zodpovednosťou objektívnou, je zamestnávateľ povinný nahradiť len takú škodu, ktorá poškodenému zamestnancovi vznikla chorobou z povolania, t.   j.   v   príčinnej   súvislosti   s   touto   chorobou   z   povolania.   Skutočnosť,   že   poškodený zamestnanec   sa   nemôže   zamestnať   v   inom   zamestnaní,   ktoré   by   zodpovedalo   jeho pracovným úrazom zníženej pracovnej neschopnosti, len pre nedostatok pracovných miest, nie   je   podľa   názoru   odvolacieho   súdu   spôsobená   v   príčinnej   súvislosti   s   chorobou z povolania, ale situáciou na trhu práce. Aj keď je zamestnanec pre tento nedostatok bez práce a jeho sociálne pomery sa v dôsledku toho, že nemá po zistení choroby z povolania príjem   z   vlastnej   zárobkovej   činnosti,   zhoršili,   nemožno   na   tieto   okolnosti   z   hľadiska odškodnenia   choroby   z   povolania   prihliadnuť,   keďže   nie   sú   v   príčinnej   súvislosti   s chorobou   z   povolania.   Nedostatok   vhodných   pracovných   príležitosti   je   objektívnou okolnosťou   a postihuje   všetkých   zamestnancov   bez   ohľadu   na   to,   či   ich   pracovná spôsobilosť   bola   znížená   chorobou   z   povolania,   alebo   z   iných   príčin.   Preto   z   dôvodu zodpovednosti za škodu pri chorobe z povolania nemôže byť zamestnancovi nahradená ujma,   spočívajúca   v   tom,   že   tento   zamestnanec   nemôže   pre   nedostatok   vhodných pracovných   miest   mať   príjem   z   vlastnej   zárobkovej   činnosti.   Opačný   výklad   by nezodpovedal zmyslu a účelu ustanovenia § 201 Zákonníka práce, lebo zamestnancovi by bola odškodňovaná ujma, k úhrade ktorej náhrada za stratu na zárobku nemôže slúžiť, lebo zabezpečenie osôb, ktoré sa ocitli bez práce a príjmu upravujú osobitné predpisy.

Prvostupňový   súd   tak   vec   správne   právne   posúdil,   a   preto   uplatnený   dôvod   na odvolanie podľa § 205 ods. 2 písm. f) O. s. p., ktorý uplatňuje navrhovateľ vo svojom odvolaní, nie je daný. V tejto súvislosti nie je možné akceptovať tvrdenie navrhovateľa o tom, že prvostupňový súd rozhodol na základe rozhodnutia Najvyššieho súdu a nie na základe zákona.

Výpočet   náhrady pre prípad,   keď   poškodený zamestnanec,   ktorému bol priznaný čiastočný invalidný dôchodok, nedosahuje žiaden príjem v dôsledku nemožnosti uplatniť sa na trhu práce, nie je riešený Zákonníkom práce, ani žiadnym iným predpisom, a preto tento výkladový problém bolo potrebné preklenúť rozhodnutím Najvyššieho súdu.

Námietky   navrhovateľa   uvádzané   v   odvolaní   preto   neboli   dôvodné.   Súd   prvého stupňa správne zisťoval výšku priemerného zárobku navrhovateľa pred vznikom škody, keď vychádzal z rozhodného obdobia, ktorým bol v danej veci 4. štvrťrok 1999 (vo výške 18.158 Sk). Súd prvého stupňa správne postupoval aj pri valorizácii uvedeného zárobku, a to podľa zák.   č.   320/1993   Z.   z.   o   úprave   náhrady   za   stratu   na   zárobku   po   skončení   pracovnej neschopnosti vzniknutej pracovným úrazom alebo chorobou z povolania. Podľa § 1 ods. 1 písm.   g)   citovaného   zákona   náhrada   za   stratu   na   zárobku   po   skončení   pracovnej neschopnosti   vzniknutej   pracovným   úrazom   alebo   chorobou   z povolania,   ktorá   patrí pracovníkovi podľa osobitných predpisov, sa vzhľadom na zmeny vo vývoji mzdovej úrovne upravuje   tak,   že   sa   priemerný   zárobok   rozhodný   pre   výpočet   tejto   náhrady   zvyšuje o rovnaké percentá, aké zodpovedajú nárastu priemernej mzdy zistenej Štatistickým úradom Slovenskej republiky za každý štvrťrok alebo kumulatívne za viaceré štvrťroky po tomto období, za ktoré sa realizovalo posledné zvýšenie tejto náhrady. Náhrada sa upraví, ak uvedený nárast priemernej mzdy dosiahne za obdobie uvedené v tomto odseku minimálne 5 %. Ak nárok na náhradu za stratu na zárobku vznikol po 31. decembri 1988, úprava sa uskutoční až za najbližšie časové obdobie uvedené v písmenách b) až g) nasledujúce po období, v ktorom nárok vznikol. Za situácie, keď nárok na náhradu za stratu na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti navrhovateľovi vznikol v r. 2000, v zmysle citovaného zákonného   ustanovenia   najbližšie   obdobie,   za   ktoré   navrhovateľovi   patrí   valorizácia priemerného zárobku pred vznikom škody, t. j. úprava náhrady straty na zárobku v zmysle § 1 ods. 1 zák. č. 320/1993 Z. z., je rok 2001. Valorizáciu za rok 2001 upravuje opatrenie Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny Slovenskej republiky č. 340/2002 Z. z., čo vyplýva z ust. § 1 cit. opatrenia, podľa ktorého priemerný zárobok rozhodujúci na výpočet náhrady za stratu na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti vzniknutej pracovným úrazom   alebo   chorobou   z   povolania,   ktorá   patrí   zamestnancovi   podľa   osobitných predpisov, podľa § 1 ods. 1 písm. g) zák. č. 320/1993 Z. z. sa zvyšuje o 8,2 % za rok 2001. Podľa § 3 cit. opatrenia, toto opatrenie nadobúda účinnosť odo dňa vyhlásenia, t. j. od 25. júna 2002. Nedôvodná bola preto námietka navrhovateľa uvádzaná v odvolaní ohľadne valorizácie   realizovanej   odporcom   pri   výpočte   priemerného   zárobku,   pretože   z   vyššie citovaných zákonných ustanovení vyplýva, že ak nárok na náhradu za stratu na zárobku vznikol   po   31. 12.   1988,   úprava   podľa   zákona   č.   320/1993   Z.   z.   sa   uskutočňuje   až   za najbližšie časové obdobie uvedené v § 1 písm. b) až g) cit. zákona, a to nasledujúce po období, v ktorom nárok vznikol. Nakoľko ako už bolo konštatované, v danej veci nárok vznikol v roku 2000, nasledujúce obdobie po vzniku nároku je rok 2001 a valorizácia za rok 2001 bola upravená už uvedeným opatrením Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny Slovenskej republiky č. 340/2002, účinnej od 25. júna 2002. Je teda potrebné rozlišovať medzi obdobím – kalendárnym rokom, ktorý sa valorizuje a časovým momentom, od ktorého obdobia je valorizácia účinná.“

Ústavný súd vychádza z toho, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho   rozhodnutia,   ktoré   jasne   a   zrozumiteľne   dáva   odpovede   na   všetky   právne a skutkovo   relevantné otázky   súvisiace   s predmetom   súdnej   ochrany, t.   j. s uplatnením nárokov   a   obranou   proti   takému   uplatneniu.   Vyjadruje   to   aj   znenie   §   157   ods.   2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“), podľa ktorého v odôvodnení rozsudku súd uvedie,   čoho sa   navrhovateľ domáhal a z akých   dôvodov,   ako sa   vo veci vyjadril odporca, prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považoval za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení   dôkazov   riadil,   prečo   nevykonal   ďalšie   navrhnuté   dôkazy   a   ako   právne   vec posúdil. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z   tohto   aspektu   je   plne   realizované   základné   právo   účastníka   na   spravodlivý   proces (IV. ÚS 115/03).

Podľa   §   219   ods.   2   OSP   ak   sa   odvolací   súd   v   celom   rozsahu   stotožňuje s odôvodnením   napadnutého   rozhodnutia,   môže   sa   v   odôvodnení   obmedziť   len   na skonštatovanie   správnosti   dôvodov   napadnutého   rozhodnutia,   prípadne   doplniť   na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Ústavný   súd   vychádzajúc   z   uvedených   ústavne   významných   úvah   sa   zaoberal posúdením obsahu napadnutého rozhodnutia z uvedených hľadísk a dospel k záveru, že krajský súd na argumentáciu sťažovateľa reagoval primeraným spôsobom, vysporiadal sa s okolnosťami, ktoré majú pre vec podstatný význam a ktoré dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia, a do odôvodnenia svojho rozhodnutia uviedol postup, akým dospel k svojmu rozhodnutiu. Ústavný súd preto takéto odôvodnenie rozsudku považuje za dostatočné,   jasne   a   zrozumiteľne   reagujúce   na   všetky   pre   vec   významné   argumenty sťažovateľa obsiahnuté v jeho odvolaní i skorších podaniach, a teda za ústavne konformné.

Na   tomto   závere   nemôže   nič   zmeniť   ani   poukaz   sťažovateľa   na   skutočnosť,   že krajský súd sa výslovne nevysporiadal s tvrdeniami sťažovateľa o tom, že žalovaný ho svojím   postupom   pri   poskytovaní   náhrady   za   stratu   na   zárobku   diskriminoval.   Je   síce pravdou, že sťažovateľ tento argument vo všeobecnosti v konaní pred všeobecnými súdmi spomína,   avšak   tento   s   predmetom   konania   priamo   nesúvisí.   Prostriedky   ochrany   pred tvrdeným   diskriminačným   konaním   sú   upravené   osobitne   v   právnych   predpisoch,   ich uplatnenie predpokladá   v zmysle týchto predpisov   predloženie určitých kvalifikovaných tvrdení žalobcom a ich osvedčenie. Iba tvrdenie sťažovateľa o tom, že existujú iné osoby, vo vzťahu ku ktorým pristupoval žalovaný odlišne, hoci boli v rovnakom postavení, resp. situácii ako sťažovateľ, nie je dostatočné na to, aby sa ním bol povinný všeobecný súd zaoberať a ako na otázku podstatnú pre rozhodnutie prerokúvaného sporu na takéto tvrdenie bezpodmienečne reagovať i v odôvodnení svojho rozhodnutia vydaného v konaní s iným predmetom, ktorý ostatne takto definoval samotný sťažovateľ.

Ústavný   súd   sa   nestotožnil   ani   s   tou   časťou   argumentácie   sťažovateľa,   v   ktorej poukazoval na nesprávne vyhodnotenie výsledkov vykonaného dokazovania, keď okresný súd i krajský súd nepovažovali sťažovateľom za preukázané, že pracovné miesta u iných zamestnávateľov   boli   pre   sťažovateľa   s   ohľadom   na   jeho   zdravotný   stav   vhodné. Z vykonaného dokazovania opačný záver vyvodiť nemožno.

Z obsahu sťažnosti ďalej vyplýva, že jej podstatou je najmä nesúhlas sťažovateľa s právnym názorom krajského súdu týkajúcim sa otázky aplikácie a výkladu § 201 ods. 1 Zákonníka   práce.   Sťažovateľ   nesúhlasí   s   posúdením   otázky   nevyhnutnosti   zohľadniť fiktívny zárobok a nemocenskú dávku, a to najmä vo vzťahu k obdobiu nezamestnanosti čiastočne invalidného sťažovateľa, krajským súdom. Tvrdí, že nesprávnym je názor, podľa ktorého náhrada za stratu na zárobku predstavuje len rozdiel medzi zárobkom pred vznikom škody,   čiastočným   invalidným   dôchodkom   s   pripočítaním   zárobku,   ktorý   by   si   mohol čiastočný invalidný dôchodca zarobiť, prípadne pokiaľ by tomu nebránila situácia na trhu práce.

Ústavný súd už pri svojej rozhodovacej činnosti opakovane vyslovil, že skutočnosť, že   sťažovateľ   sa   s   právnym   názorom   všeobecného   súdu   nestotožňuje,   nemôže   viesť k záveru   o   zjavnej   neodôvodnenosti   alebo   arbitrárnosti   tohto   názoru   a   nezakladá   ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným (I. ÚS 188/06). Táto okolnosť nemôže byť dôvodom na vyslovenie porušenia sťažovateľovho základného práva už aj z toho dôvodu, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (I. ÚS 19/02).

Ústavný   súd   sa   preto   zaoberal   tým,   či   spôsob   aplikácie   uvedených   ustanovení krajským súdom nebol svojvoľný alebo arbitrárny a či sa teda krajský súd neodchýlil od znenia tohto zákonného ustanovenia do tej miery, aby poprel jeho účel a zmysel.

Sťažovateľ poukazoval v tejto súvislosti i na to, že krajský súd vychádzal z rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 9 Cdo 93/2003 z 27. júla 2004 napriek tomu, že vec vedená pred najvyšším súdom bola skutkovo natoľko odlišná, že právne závery najvyššieho súdu v nej formulované nemožno na prípad sťažovateľa aplikovať.

Toto rozhodnutie bolo prerokované a schválené kolégiom najvyššieho súdu podľa § 21 ods. 3 písm. d) zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov na uverejnenie v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky, v ktorej bolo uverejnené pod č. 4/2005 v zošite č. 1/2005 na s. 23 s touto právnou vetou:

„Strata   možnosti   poškodeného   zamestnanca   zamestnať   sa   v   inom   zamestnaní, zodpovedajúcom jeho pracovným úrazom zníženej pracovnej schopnosti, len pre nedostatok pracovných miest na trhu práce, nie je v príčinnej súvislosti s pracovným úrazom.

Zníženie   príjmu   poškodeného   zamestnanca   v   dôsledku   nezamestnanosti   nemožno odškodniť v rámci náhrady straty na zárobku.“

Ústavný   súd   vo   vzťahu   k   argumentácii   sťažovateľa,   podľa   ktorej   súdy   v   iných veciach rozhodli inak, ako vo veci sťažovateľa, považuje za potrebné poukázať v prvom rade na to, že samotný krajský súd v odôvodnení svojho rozhodnutia pripustil existenciu viacerých názorov v rozhodovacej praxi a v tejto situácii sa stotožnil s jedným z nich, a to i s poukazom   na   ním   citované   rozhodnutie   najvyššieho   súdu,   ktorého   argumentáciu považoval za správnu a ktoré bolo vydané i v záujme zjednotenia rozdielnej súdnej praxe. Ako vyplýva z rozhodnutí krajských súdov v iných veciach predložených sťažovateľom ústavnému súdu so sťažnosťou, tieto skutočne v niektorých otázkach vyriešili obdobné veci iných žalobcov odlišne, avšak išlo o rozhodnutia vydané prevažne pred (resp. jedno z nich zrejme súčasne) uverejnením rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 93/2003 z 27. júla 2004 v zošite č. 1/2005 Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. 4/2005 (ide o rozhodnutia vydané v dňoch 4. júla 2002, 2. decembra 2003, 7. apríla 2004, 8. februára 2005). Za tejto situácie nepovažuje ústavný súd za nevyhnutné, aby   krajský   súd   bol   vo   veci   sťažovateľa   povinný   v   odôvodnení   svojho   rozsudku   pre naplnenie požiadavky jeho úplnosti polemizovať s jednotlivými takýmito rozhodnutiami, keď   sa   stotožnil   s dôvodmi   rozsudku   najvyššieho   súdu   uverejneného následne v zošite č. 1/2005 Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky.

Ústavný   súd   preto   nepovažoval   právny   názor   krajského   súdu,   na   ktorom   založil potvrdenie napadnutého rozsudku okresného súdu, za svojvoľný či arbitrárny. Aplikácia príslušných   ustanovení   Zákonníka   práce   krajským   súdom   nepoprela   ich   účel   a   zmysel. Krajský   súd   podľa   názoru   ústavného   súdu   postupoval   v   súlade   i   so   zásadou   ústavne konformného výkladu, pretože nepoužil taký výklad dotknutých ustanovení, ktorý by poprel realizáciu ústavou garantovaných práv fyzických alebo právnických osôb.

Z týchto dôvodov odmietol ústavný súd podľa § 25 ods. zákona o ústavnom súde sťažnosť v jej časti, ktorou sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 1 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý   súdny   proces   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru,   a   to   z   dôvodu   jej   zjavnej neopodstatnenosti.

Vo vzťahu k tvrdeniu sťažovateľa, že rozsudkom krajského súdu č. k. 4 Co 54/2008-186 z 12. marca 2009 došlo i k porušeniu čl. 46 ods. 2 druhej vety ústavy, čl. 12 ods. 1 a 2 ústavy a čl. 13 ods. 1 písm. a) ústavy, ústavný súd odmietol sťažnosť taktiež z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

Pokiaľ ide o sťažovateľom tvrdené porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 2 druhej vety ústavy, už formulácia tohto článku ústavy vylučuje, aby prichádzalo do úvahy jeho porušenie v inom konaní pred všeobecným súdom ako v konaní, ktorého predmetom je preskúmavanie rozhodnutia orgánu verejnej správy. Predmetom konania, z ktorého vzišiel rozsudok   krajského   súdu   č.   k.   4   Co   54/2008-186   z   12.   marca   2009,   zjavne   nebolo preskúmavanie   žiadneho   rozhodnutia   orgánu   verejnej   správy,   jeho   predmetom   bol   spor o zaplatenie   sumy   nedoplatku   za   náhradu   za   stratu   na   zárobku   vo   vzťahu   medzi sťažovateľom a jeho bývalým zamestnávateľom.

Pokiaľ sťažovateľ namietal porušenie čl. 12 ods. 1 a 2 ústavy, z jeho sťažnosti ani len nevyplynulo, že by k porušeniu tohto článku ústavy malo dôjsť postupom a rozhodnutím všeobecného   súdu,   pretože   samotný   sťažovateľ   tvrdil,   že   bol   diskriminovaný   konaním svojho bývalého zamestnávateľa.

Rovnako tak je vylúčená i možnosť, aby napadnutým rozsudkom krajského súdu mohlo dôjsť k porušeniu čl. 13 ods. 1 písm. a) ústavy, a to z toho dôvodu, že napadnutým rozsudkom nebola sťažovateľovi uložená žiadna povinnosť, a teda nie je možné uvažovať nad tým, že takáto povinnosť nebola uložená na základe zákona a v jeho medziach. Ak sťažovateľ   svoje   tvrdenie   o   porušení   čl.   13   ods.   1   ústavy   odôvodnil   tým,   že   žiadne ustanovenie   právneho   poriadku   neukladá   osobe   v   postavení   obdobnom   postaveniu sťažovateľa povinnosť predkladať súdu potvrdenia o tom, že osoba nebola prijatá počas svojej   nezamestnanosti   do   zamestnania   zo   zdravotných   dôvodov,   ani   všeobecné   súdy sťažovateľovi   takúto   povinnosť   neuložili;   ak   samotný   sťažovateľ   tvrdil,   že   sa   uchádzal o prácu u iných zamestnávateľov a títo disponovali pre neho vhodným pracovným miestom, avšak   napokon   na   takéto   miesto   prijali   iného   uchádzača,   bol   povinný   tieto   tvrdenia vo vlastnom   záujme   preukázať,   pričom   spôsob,   akým   by   to   urobil   (čím   by   navrhol dokazovanie na túto otázku doplniť), mu neurčili ani všeobecné súdy.

Sťažovateľ   ďalej   vo   svojej   sťažnosti   tvrdil,   že   rozsudkom   krajského   súdu   č.   k. 4 Co 54/2008-186   z   12.   marca   2009   došlo   i   k   porušeniu   jeho   základného   práva   na vlastníctvo podľa čl. 20 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 39 ods. 1 a 2 ústavy.

Podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy   každý   má   právo   vlastniť   majetok.   Vlastnícke   právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje.

Podľa čl. 39 ods. 1 ústavy občania majú právo na primerané hmotné zabezpečenie v starobe a pri nespôsobilosti na prácu, ako aj pri strate živiteľa.

Podľa čl. 39 ods. 2 ústavy každý, kto je v hmotnej núdzi, má právo na takú pomoc, ktorá je nevyhnutná na zabezpečenie základných životných podmienok.

Sťažovateľ vo vzťahu k týmto svojim tvrdeniam neuviedol žiadne konkrétne dôvody. Zo sťažnosti sťažovateľa nie je zrejmé, z akého dôvodu malo dôjsť k porušeniu tohto jeho základného práva, hoci jednou z náležitostí sťažnosti podanej ústavnému súdu podľa § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde je i odôvodnenie návrhu. Ústavný súd preto považoval sťažnosť sťažovateľa aj v tejto jeho časti za zjavne neopodstatnenú a podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ju aj v tejto časti odmietol.

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 21. októbra 2009